Otvorená a krutá výpoveď

Do príbehu som sa začítal len čo utíchol predvianočný chaos. Hneď na prvých stránkach ma upútal samotný jazyk knihy – jednoduchý, vecný, miestami až brutálne otvorený. Nepochybujem o tom, že autori by dokázali písať aj vyčačkanejším a menej strohým štýlom. Veľmi však oceňujem, že zladili priam vojenskú formu vyjadrovania sa s militaristickým obsahom rozprávania. Kniha tým získala na autenticite a čitateľ má naozaj pocit, akoby s Marekom Adamíkom sedel kdesi na pive a ten mu kamarátsky, no otvorene, rozprával o vojenskom živote.

Takáto otvorenosť a vecnosť nie je vždy príjemná. Najmä pri opisoch zverstiev odohrávajúcich sa v Kongu či v Afganistane mi nebolo všetko jedno. Markova výpoveď aj pri tom zostáva nevzrušene úprimná. Svojim spôsobom to naháňa hrôzu. Bez akéhokoľvek prikrášľovania opisuje, s čím sa profesionálni vojaci v bojových konfliktoch stretávajú, akým hrôzam čelia a ako to pôsobí na ich psychiku.

Tento aspekt knihy bol pre mňa naozaj zaujímavý. Vojaci tu nie sú žiadne stroje, „gumy“, či „zelené mozgy“. Sú to ľudia z mäsa a kostí, väčšinou mladí chalani, ktorí do nemeckej armády, vstúpili z rôznych príčin. Väčšinou však z typicky „chlapčenských“ pohnútok, túžbe po dobrodružstve, naivity alebo na úteku pred čímsi iným. Nejde o krvilačných magorov túžiacich zabíjať. Práve naopak. Marek odhaľuje citlivé stránky ich duší a osobných životov. Nechýbajú emócie ani dojímavé či prekvapivo krehké chvíle.

Výcvik i blízkosť smrti

Neočakávane zaujímavou časťou knihy je aj opis vojenského výcviku. Nepovedal by som, že takáto téma sa dá spracovať pútavo. Napriek tomu som sa od knihy nemohol odtrhnúť. Nachádza sa tu veľa zaujímavých detailov o tom, ako výcvik funguje a ako pôsobí na telo i psychiku. Väčšina príhod je pomerne drsných. Človek pri tom nechápavo krúti hlavou, ako sa to dá vydržať? Militantnejšie naladených čitateľov iste potešia aj rôzne zákulisné informácie o vojenských postupoch a technikách, napr. o zoskoku s padákom, maskovaní a ďalších.

Najsilnejšími pasážami sú popisy nasadenia v ozajstných misiách. Kongo, Afganistan i Kosovo nie sú len opismi vojenských operácií. Okrem faktov o  vojenskej rutine, ale aj o výnimočných bojových situáciách, sa čitateľ dozvie aj o príčinách týchto konfliktov.

Veľmi ľudské sú pasáže o živote civilistov vo vojnou zmietaných oblastiach. (Aj keď sa to možno zdá nemožné, Slovensko vám po prečítaní týchto statí bude pripadať ako vysnívaná, priam rozprávková krajina blahobytu a pokoja.)

Niekoho možno prekvapí, že vojaci tu nepôsobia ako stroje na zabíjanie, ale práve naopak – veľká časť ich práce spočíva v zachraňovaní životov, udržiavaní poriadku a zabezpečovaní základných potrieb pre sužované obyvateľstvo. Napriek tomu je smrť neustále nablízku a neraz prichádza práve vtedy, keď to aj skúsení vojaci očakávajú najmenej.

Ozajstný príbeh

Knihe nie je veľmi čo vytknúť. Jedinou slabinou môže byť paradoxne jej najsilnejšia stránka – samotné spracovanie a autenticita. Keďže kniha dôsledne vychádza z reálnych výpovedí, nečakajte adrenalínový triler z vojenského prostredia. Táto kniha je o ozajstnom vojenskom živote. Nie sú tu scény ako z amerických akčných filmov, hlavný hrdina nelikviduje desiatky nepriateľov, nenájdete tu ani charizmatického a zvráteného záporáka. Ak čakáte takýto druh príbehu, rozprávanie o realite vás môže sklamať, nech už je spracované akokoľvek dobre.

Ako ozajstný príbeh je však Maverick strhujúcim čítaním. Ak vás zaujímajú vojenské témy, autentická výpoveď človeka, ktorý sa ocitol v centre vojenských konfliktov, ako aj sonda do duší tvrdých chlapov, rozhodne vás nesklame.

The post Tvrdý vojenský chlebík očami ozajstného veterána appeared first on Martinus.

Kto je David DeAngelo?

Ak to neviete, nachádzate sa v rovnakej situácii ako autor Neil Strauss. Pred tým, než začala jeho neuveriteľná cesta komunitou majstrov zvádzania, to bol plachý introvert. Novinár s neuspokojivým citovým a sexuálnym životom, ktorý, tak ako väčšina chlapov, sníval o tom, aké by to bolo stať sa miláčikom žien, oplývať šarmom, vtipom a neodolateľnou príťažlivosťou. Strauss bol na tom dokonca ešte horšie. Viac než sex na jednu noc ho totiž vzrušovalo čítanie Jamesa Joycea.

To všetko sa malo zmeniť, keď od svojho šéfa dostal za úlohu zmapovať komunitu majstrov zvádzania, ktorá sa začala rozpínať v internetovom svete. Mal medzi týchto podivínov preniknúť a napísať o nich článok. Strauss sa do úlohy vrhol s nadšením. Bol zvyknutý na kontakty s exotmi a celebritami rôzneho druhu (viď. jeho ďalšie knihy ako: Dlhá tŕnistá cesta z pekla – o Marilyn Mansonovi alebo Ako si nahrabať ako pornohviedza – o Jenne Jameson). Pôvodný novinársky záujem však u neho rýchlo prerástol do čohosi celkom iného. Začal spoznávať hru. A hra ho nenávratne pohltila…

Taký je náčrt románu Hra od Neila Straussa. S humorom, ale aj s prekvapivou hĺbkou a zarážajúcou úprimnosťou v ňom popísal odyseu svetom majstrov zvádzania. Hneď v úvode sa totiž stretol s jedným z najväčších z nich – s Mysterym. Práve tu spočíva jedna z fascinujúcich stránok knihy. Ako postavy v nej totiž vystupujú reálne osoby. Ak sa zaujímate o sociálnu dynamiku, psychológiu vzťahov, či dokonca o techniky zvádzania, narazíte na starých známych. Najväčšie hviezdy tejto zvláštnej komunity sa na stránkach knihy striedajú jedna za druhou. Mystery, David DeAngelo, Ross Jeffries, Tyler Durden…

Kto sú títo ľudia?

Aj povrchné googlenie vám to prezradí – sú to chlapíci, ktorí svoj život zasvätili zvádzaniu. Sú nim posadnutí. Trávia stovky hodín „v teréne“, resp. „v poli“ (field), ako vo svojom slangu nazývajú kluby, ulice, supermarkety, knižnice, čajovne… jednoducho miesta, kde stretávajú krásne ženy. Vstupujú s nimi do takzvaných „setov“, teda rozohraní – oslovujú ich, testujú rôzne techniky balenia, o ktorých potom diskutujú vo svojich internetových skupinách. Zbierajú „body“, a to buď vo forme získaných telefónnych čísel (začiatočníci), alebo vo forme posteľových úlovkov (pokročilí).

Uletené? Úplne!

Presne to si spočiatku myslel aj Strauss. Akonáhle sa ho však ujal samotný Mystery (považovaný v tom čase za kráľa všetkých majstrov zvádzania), a poradil mu zopár drobností (prestať nosiť okuliare, zmeniť štýl obliekania, prestať sa predstavovať ako spisovateľ – pretože „s tými nikto nechce spať“, atď) Straussov život sa začal dramaticky meniť.  Začal sa inak správať, inak komunikovať so ženami a… ono to fungovalo! Jeho posteľou postupne prešli desiatky krásnych a slávnych žien, stal sa ďalšou legendou zvádzačskej komunity.

Mystery je totiž génius – dokáže nahliadať priamo do dynamiky vzťahov a vynášať na svetlo bizarné schémy, modely správania i techniky, ktoré v praxi prekvapivo dobre fungujú, o čom sa môže presvedčiť každý záujemca. Strauss všetky tieto informácie zmapoval (v knihe sú popísané obzvlášť zábavným spôsobom – jeho príhody s prvými pokusmi o balenie sú jednoducho nezabudnuteľné), a postúpil k ďalšiemu majstrovi.

Týmto spôsobom prešiel všetky „školy“ zvádzania a osvojil si ich techniky. Prvá polovica knihy je teda okrem nadmieru zábavného čítania aj informatívnym zhrnutím najdôležitejších techník jednotlivých škôl. Ak vás takéto postupy zaujímajú, nájdete tu obrovské množstvo návodov i prakticky využiteľných techník. Ak vás podobné záležitosti nezaujímajú, alebo sú vám smiešne, skvelý je aj samostatný príbeh.

Skladá sa z množstva epizód, kedy Strauss a ostatní žiaci (zväčša viac či menej vyšinutí chlapíci katastrofálne neúspešní so ženami), vyrážajú pod vedením Mysteryho do klubov rozohrávať sety. Ich úspechy i neúspechy sú popísané s dokonalým citom pre situačný humor a dynamiku deja. Naozaj sa ani na chvíľu nenudíte. Ak chcete vidieť príklad Mysteryho zvádzacích techník, pozrite si moje video 🙂

Ženu za sebou vždy nechávaj lepšiu, než bola, keď ti prišla do cesty

Keďže je Neil Strauss novinár špecializujúci sa na prácu s celebritami, v knihe majú väčšie, či menšie epizódy aj hviezdy ako Tom Cruise, Courtney Love, Paris Hilton (jednému zo žiakov sa ju bizarným spôsobom podarí zbaliť), Britney Spears (tú zas takmer dostal samotný Strauss), či Dennis Rodman.

Kniha ponúka fascinujúce sondy a postrehy o psychickom rozpoložení týchto ľudí. Kdesi tu však Hra dostáva dramaticky hlbší rozmer. Stále je to síce veľmi vtipná kniha, no cez humor vyjadruje čosi oveľa hlbšie. A vážnejšie, miestami dokonca tragické. Sargeovanie (teda balenie, ako túto činnosť vo svojom slangu volajú zvádzači), sa im totiž začne čoraz viac dariť. Samotný Strauss sa prepadne do nekonečného kolotoča krátkych vzťahov a jednorazových sexuálnych čísel s tými najatraktívnejšími ženami (čistými desiatkami – ako ich medzi sebou volajú).

Neil Strauss - Hra

Zažíva tie najvzrušujúcejšie dobrodružstvá, no ich sladkosť začína postupne horknúť. Jednak sa celkom naruší jeho vzťah k ženám – zistenie, že smutne často stačí používať tie správne psychologické techniky na to, aby ich získal (bez ohľadu na to, ako dobre vyzerajú, čo hovoria a ako sa tvária), mu vezme mnohé ilúzie. Zároveň sa začne prepadávať do citovej mizérie a zhnusenia zo životného štýlu, v rámci ktorého zažíva nekonečne vzrušujúce veci, lenže vždy s niekým, na kom mu vlastne vôbec nezáleží.

Pozor, Strauss v knihe nemoralizuje! Iba so zarážajúcou úprimnosťou opisuje svoje zážitky i duševné stavy, aké vyvolávali. Naviac, podobnými štádiami prechádza celá komunita zvádzačov. Posledná tretina knihy je už celkom surreálna a absurdne tragikomická. Spočiatku sympatickí zamindrákovaní introverti, ktorých motivovala snaha zdokonaliť sa, aby ženu vôbec dokázali osloviť, sa postupne menia. Stávajú sa z nich vypočítavé bezcitné stroje na nekonečné zvádzanie nových a nových obetí.

Ich pôvodná vnútorná nerovnováha sa im vďaka používaniu mocných psychologických techník (ktoré pre nich objavil Mystery), vymkne z rúk a vykypí. Šialenstvo začne priťahovať ďalšie šialenstvo. Kniha končí opisom absolútneho rozvratu – zvádzači sa potácajú horami odpadkov, ktoré zrkadlia ich vnútorný stav a rozvrátenie.

Sargeovanie môže byť nebezpečné pre vašu dušu

Na každej stránke vybuchujú neuveriteľné vzťahové situácie. Keď si už myslíte, že nastal vrchol, prekvapí vás ďalšia katastrofa. A keď hovorím bizarnosť, myslím tým ozajstnú bizarnosť! (Áno, ja som ten chlapík, čo napísal V tieni mafie a prišlo mu to normálne. 🙂 ) Podobné scény som nevidel v žiadnej inej knihe, neraz som nevedel, či sa mám smiať alebo plakať.

Strauss odhalí aj najhlbšie zákutia duší samotných guruov zvádzania a ich vnútornú motiváciu. Bez prikrášľovania opisuje napríklad Mysteryho pád do schizofrénnych stavov, jeho psychiatrickú liečbu, absolútnu neschopnosť normálneho spolužitia so ženami a ďalšie odvrátené stránky jeho zvláštnej geniality. Milosrdnejší nie je ani k ďalším veľkým postavám tejto komunity, dokonca ani k sebe samému (Strauss sa totiž pod prezývkou Style stal majstrom zvádzania, ktorý z trónu zosadil aj samotného Mysteryho).

Finále tvorí stretnutie Straussa so ženou s veľkým Ž, do ktorej sa zamiluje a pri ktorej sa ukáže celé jeho zvádzačské umenie bezcenné. Rozuzlenie ani konkrétnosti neprezradím, nechcem vám pokaziť zážitok z čítania.

Zhrnutie:

Pre mňa bola Hra jednoznačne najlepším románom, aký som za posledné tri roky čítal. A to z troch dôvodov:
Za prvé, ide o román s geniálnym vyrozprávaním príbehu.
Za druhé, obsahuje obrovské množstvo zaujímavých informácií o psychológii vzťahov, ich dynamike a fungovaní.
Za tretie, prinúti vás zamyslieť sa nad vzťahmi ako takými, nad tým, čo vlastne považujete za dôležité a kam smerujete.

Všetko to ponúka veľmi nenásilnou formou, bez demagógie, či otravného moralizovania. Vlastne, jedno morálne ponaučenie z knihy predsalen vyplýva – poznajte pravidlá, ale nehrajte hru. 🙂 Nestarajte sa ani tak o techniky, ako skôr o to, byť lepším, vyrovnanejším a zrelším chlapom. Cenné vzťahy potom prichádzajú samé od seba, pomocou techník ich môžete nanajvýš trochu popostrčiť.

Či je to naozaj tak, by si mal zistiť (a zažiť), každý sám.

Pokiaľ vás táto téma zaujala, odporúčam aj knihy od Mysteryho – The Mystery Method: How to Get Beautiful Woman into Bed, The Pickup Artist: The New and Improved Art of Seduction, všetko od Davida DeAngela, The Art of Seduction od Roberta Greena (v Hre sa niekoľkokrát spomína), či knihu Rules of the Game od samotného Neila Straussa. V našich zemepisných šírkach nie je na zahodenie Jak sbalit ženu 2.0 od Tomáša Baránka.

Ak vás však zaujímajú vzťahy ako také, a nielen prvoplánové zvádzacie techniky, určite vás nesklamú knihy od už spomínaného Miroslava Plzáka.

Zaujímavé linky:

Ako dosiahnuť svoje ciele a víťaziť v konfliktoch – veľmi pôsobivé rozprávanie o moci, manipulácii a novodobom Machiavellim

Tiene mafie sú po druhýkrát ešte temnejšie

Buď si sviňa alebo nula – recenzia románu V tieni mafie

Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé – rozhovor s autorom

The post Neil Strauss: Hra – všetko o balení a vzťahoch appeared first on Martinus.

Robert Greene

„Pocit, že na ľudí a udalosti nemáme žiadny vplyv, je neznesiteľný. Keď sme bezmocní, cítime sa mizerne.“ Robert Greene (označovaný aj ako novodobý Machiavelli)

Ku knihám Roberta Greena som sa dostal v roku 2005.Dnes môžem s pokojným svedomím povedať, že zmenili môj život. Od základov. Znie to pateticky, ale je to tak. 🙂

Greene mi prvý raz odhalil to, čo som už dávno tušil. Totiž, že samotné vedomosti, odbornosť, či vzdelanie samé osebe ešte neznamenajú úspech. V slovenskej realite s tým máme obzvlášť časté skúsenosti. Pre dosiahnutie cieľov je nevyhnutné aj zvládnutie inej, zdanlivo nesúvisiacej oblasti.

Tou je schopnosť rozohrať úspešnú sociálnu hru, vedieť si vybudovať sieť správnych vzťahov a väzieb, dokázať sa presadiť, kultivovať svoj vplyv. Jednoducho – chápať pravidlá hry a rozumieť jej.

Takto naservírovaná pravda nám môže pripadať neférová, drsná, dokonca krutá. Naša výchova a škola boli predsa zamerané na čosi iné. Dobre sa uč, maj dobré známky, staň sa odborníkom a úspech na seba nenechá dlho čakať.

„Nezmysel! Spoločnosť funguje úplne inak,“ hovorí na to Robert Greene.

Tvrdý, pragmatický postoj zbavený akýchkoľvek ilúzií o fungovaní nášho sveta je čímsi, na čo si pri jeho knihách treba zvyknúť. Nejde to ľahko, určite to nie sú knihy pre každého. Greena neoznačujú titulom „novodobý Machiavelli“ nadarmo.

Podobne ako tento taliansky filozof, diplomat a vojenský teoretik, sa aj Robert Greene zaoberá načrtnutím základných pravidiel sociálnych hier, aké každodenne hráme, aby sme rozšírili svoj vplyv, moc, uplatnenie… Jednoducho, aby sme v reálnom svete dosiahli úspech a sebanaplnenie.

Greene vie, o čom hovorí. Dlhé roky sa ako editor rôznych magazínov a príležitostný scenárista potĺkal v hollywoodskom prostredí presiaknutom intrigami a mocenskými hrami. Postrehy z tejto životnej etapy spísal vo svojej prvotine 48 pravidiel moci (The 48 Laws of Power, 1998).

Biblia pouličnej múdrosti

Kniha sa stala americkým celonárodným bestsellerom. Geniálne postrehy „pouličnej múdrosti“, ktoré obsahuje, nadchli okrem vrcholových manažérov, biznismenov i státisícok bežných ľudí, aj americkú hip-hopovú komunitu. Raperi ako 50 Cent, Jay-Z, Busta Rhymes a ďalší začali jej poučky vkladať do svojich textov a využívať ich v nekonečných „beefoch“ s inými rapermi. Z Roberta Greena sa stala medzinárodná hviezda, ktorú dnes o stratégii pozývajú prednášať medzinárodné koncerny, ale napríklad aj Univerzita Yale, či West Point.

48 pravidiel moci

Čím kniha očarila? Obsahuje 48 pravidiel mocenských hier, aké medzi sebou ľudia neustále hrajú. Sú to pravidlá ako: Nikdy príliš nedôveruj priateľom, nauč sa využívať nepriateľov; Vždy povedz menej, než je potrebné; Zahaľ svoje úmysly; Víťaz činmi, nie argumentmi; Keď niekoho žiadaš o pomoc, apeluj na jeho vlastné záujmy, nie na vďačnosť za láskavosti, čo si mu niekedy preukázal; Nepôsob, ako priveľmi dokonalý…

Zaujímavý je spôsob, akým Greene každé z týchto pravidiel spracoval. Inšpiroval sa pri tom Machiavelliho metódou z Vladára. Každé pravidlo je najprv zhrnuté do krátkeho odseku, v ktorom je obsiahnutá jeho esencia. Na základné a rýchle oboznámenie s jednotlivými pravidlami, si stačí prečítať tieto úvodné body.

Pokiaľ vás však pravidlo zaujme, môžete ísť oveľa hlbšie. Greene ku každému servíruje detailný príklad z histórie. Inšpiruje sa mocenskými epizódami zo staroveku, stredoveku, novoveku i moderných dejín. Na konaní rôznych známych panovníkov, vojvodcov, umelcov a ďalších postáv demonštruje, ako dané pravidlo využiť v praxi. Neraz však ukazuje aj opak – kam vedie jeho ignorovanie (väčšinou do veľkých nepríjemností).

Kniha je vďaka tomu aj zaujímavým exkurzom do histórie. Ak vás zaujímajú dejiny vládnutia, či vojen, budete vo svojom živle. Na záver každej kapitoly Greene ešte podstatu pravidla zhrnie, prípadne doplní o prípady a okolnosti, kedy je lepšie toto pravidlo nepoužívať.

Zmyslom totiž nie je dosiahnuť, aby sa čitateľ nabifľoval všetky pravidlá a otrocky ich používal. Greene upozorňuje, že mocenské hry sú nesmierne fluidické a flexibilné. Otrockým používaním naučených pravidiel človek ďaleko nezajde. Greenemu ide skôr o to, aby čitateľ začal chápať pravidlá hry a dokázal ich použitie prispôsobovať podľa vlastných potrieb.

Pravidlá zvádzania

Pravidlá zvádzania

Ďalšou vydanou knihou bolo Umenie zvádzania (The Art of Seduction, 2001). Greene tu podobnou metódou ako vo svojej prvotine spracoval princípy zvádzania. V jeho chápaní sa však zvádzanie neobmedzuje iba na milostnú hru medzi mužom a ženou. V knihe spracoval aj princípy politického zvádzania más i osobného pôsobenia na ľudí. Okrem mapovania jednotlivých krokov zvádzania sa tu zaoberá aj charakterovými typmi zvodcov a ich obetí. Úspech vo zvádzaní podľa neho nespočíva len v dodržiavaní pravidiel tejto hry, ale aj v správnom typovom sebaurčení zvodcu i vyhliadnutej obete. Na základe tohto určenia sa následne vytvára konkrétna stratégia.

Konflikt je otcom všetkého

Tretím Greeneho titulom sa stala kniha 33 vojnových stratégií (The 33 Strategies of War, 2006). Autor tu svojou osvedčenou metódou vydestiloval 33 stratégií zvládania konfliktov. Samozrejme, nesústredí sa na vojnové konflikty, ale na každodenné strety a konfrontácie, s akými sa bežne stretáme v zamestnaní, v podnikaní, či v súkromnom živote.

Inteligentné zvládanie konfliktov a zbavenie sa strachu z konfrontácie Greene považuje za jeden zo základných faktorov, ktoré ovplyvňujú úspech či neúspech jednotlivca v dnešnej spoločnosti. Greene neučí, ako sa stať agresívnym alfa samcom zastrašujúcim svoje okolie. Práve naopak, tvrdí, že otvorená agresivita je v súčasnej spoločnosti kontraproduktívna a človek s ňou v konečnom dôsledku veľa nedosiahne. Namiesto toho sa treba naučiť, ako kultivovať takéto prejavy a svoje ciele dosahovať vďaka rafinovanému strategickému mysleniu.

Tvrdé zákony geta

Zatiaľ posledným vydaným Greeneho titulom je Fiftyho pravidlo (50th Law, 2009). Túto knihu považujem v Greeneho tvorbe za výnimočnú. Vznikla vďaka úzkej spolupráci s americkým raperom Curtisom Jacksonom, známejším pod pseudonymom 50 Cent.

Fiftyho pravidlo

O tom je známe, že začínal ako díler cracku, no vypracoval sa na pozíciu druhej najlepšie zarábajúcej afroamerickej celebrity (po Oprah Winfrey), pričom vybudoval rozsiahle podnikateľské impérium.

Robert Greene ho považuje za vynikajúceho stratéga nasiaknutého pouličnou múdrosťou a tvrdými pravidlami geta. Práve tieto pravidlá, pretavené do prostredia biznisu, podnikania a osobnej sféry, tvoria obsah knihy.

Jednotlivé zákonitosti sú tentoraz demonštrované nielen historickými príkladmi, ale aj konkrétnymi epizódami z Curtisovho vzostupu. Za najzaujímavejšie na tejto knihe považujem, že dokáže celkom prevrátiť spôsob, akým vnímate svoje okolie. Greene totiž ukazuje, že pre schopného jednotlivca je lepšie, keď sa nachádza v drsnom prostredí, kde legislatívne a iné pravidlá príliš neplatia, kde sa nie je na čo spoľahnúť. Uprostred takýchto okolností sa totiž musí spoliehať iba sám na seba a je nútený rozvíjať svoje schopnosti, kreativitu i možnosti sebapresadenia. U ľudí, ktorí sa narodia do ideálnych podmienok, či spoločnosti, zvyknú takéto schopnosti skôr zakrpatievať. Greene ukazuje, ako tieto prvotné nevýhody využiť vo svoj prospech a prekročiť svoje osobné hranice v pozitívnom smere.

Štvrtá Greeneho kniha je podstatne tenšia než jeho predchádzajúce. Obsahuje však neoceniteľné postrehy a rady. Pokiaľ váhate, ktorým Greeneho titulom začať, tento môže byť tým pravým. Sám som sa mnohými radami z neho (ale aj pravidlami z ostatných jeho titulov), inšpiroval pri písaní kníh V tieni mafie a Čas dravcov.

Mať vplyv, ale zostať človekom

Základnou esenciou Greeneho kníh je myšlienka, že človek by sa mal naučiť, ako sa spoločensky presadiť, ako obstáť v konkurencii, ako zvládať konflikty a konfrontácie. Nemal by to však robiť agresívne, impulzívne ani útočne. Taký prístup ho totiž diskvalifikuje a izoluje. Mal by pracovať kultivovane, prevažne nenápadnými, strategickými spôsobmi. Prirodzene, nemusí to vyhovovať každému. Existujú hranice, za ktorými sa stáva manipulatívnym a neetickým. Každý si tieto hranice musí vedieť nastaviť sám, pretože za svoje jednanie skôr či neskôr ponesie zodpovednosť. (Pokiaľ vás však z nejakého dôvodu zaujímajú práve manipulatívne techniky, pozrite si knihy Glorie Beckovej, Andreasa Edmüllera, či Alberta Thieleho).

Moc, vplyv, úspech aj pocit naplnenia ambícií sú veľmi subjektívne. Čo je pre jedného heroický výkon a zdroj nekonečnej pýchy, druhému nestojí ani za súcitný úškrn. Čo je pre jedného životný cieľ, môže byť pre druhého celkom bezcenné.

Podľa Greena je dôležité neopičiť sa, ale nájsť svoju vlastnú predstavu o úspechu a spokojnosti so sebou samým. A potom mať dostatok moci i spoločenskej obratnosti premeniť túto predstavu na skutočnosť. Práve na to, aby v konkurenčnom, tvrdom a neraz i zákernom svete človek dokázal naplniť svoje sny, dosiahol vyrovnanosť i spokojnosť, sú Greeneho knihy určené.

Ak sa chcete dozvedieť viac o mojej osobnej skúsenosti s Greeneho knihami, prečítajte si blog na mojej stránke. 🙂

Zaujímavé linky:

Tiene mafie sú po druhýkrát ešte temnejšie

Buď si sviňa alebo nula – recenzia románu V tieni mafie

Jozef Karika: Vytáča ma, keď niekto ujde do zahraničia a potom vypisuje, aké je Slovensko strašné, zlé a úbohé – rozhovor s autorom

Literárna revue s Dadom Nagyom (15.4.2010) – Dado Nagy spovedá Jozefa Kariku vo svojom programe

Hirax vydá svoj ďalší román na martinusáckom blogu! Začína dnes!

The post Ako dosiahnuť svoje ciele a víťaziť v konfliktoch appeared first on Martinus.