Bolesť je nevyhnutná, ale utrpenie je len na vás

Zalieva ma pot. Srdce mi búši silou čerstvo narodeného votrelca, ktorý sa snaží vyskočiť z hrude. V boku mi pichá ako cisárovnej Sisi v posledný deň jej života. A nohy? Nohy práve vypisujú žiadosť o rozvod s telom, ktorému velí taká sprostá hlava. A to všetko kvôli nemu! Len preto, že mám rád jeho tvorbu! Len preto, že sa mi páčili jeho romány Hon na ovcu, Sputnik, má láska alebo Kafka na pobřeží. Len preto som otvoril najnovšiu knihu slávneho Haruki Murakamiho a ocitol sa na bežeckej dráhe. A pritom sa volá tak nevinne – O čem mluvím, když mluvím o běhání.

O najznámejšom japonskom autorovi na svete Haruki Murakamim sú všeobecne známe dve veci – píše výborné romány a je fanatik do behania. On to tak síce nenazýva, ale väčšinu ľudí asi príhodnejšie pomenovanie pre niekoho, kto každý deň zabehne desať kilometrov, nenájde. Okrem toho sa každý rok zúčastní aspoň jedného maratónu a v poslednej dobe sa aktívne venuje aj triatlonu. Beh je jednoducho nedielnou súčasťou jeho života, ktorá mu zaberá množstvo času. Je preto len logické, že sa rozhodol napísať rozsahom krátku, ale obsahom bohatú knižočku O čem mluvím, když mluvím o běhání.

Aby som naozaj zistil, o čom hovorí, keď hovorí o behaní, rozhodol som sa pre radikálny ťah! Ako hovorieval môj profesor amerikanistiky: „Skúsenosť je neprenosná.“ A preto som siahol do najhlbšieho kúta skrine na topánky a riskujúc astmu, alergický záchvat a možno aj TBC, som narušil vrstvy prachu, ktoré sa nepohli už niekoľko rokov a vytiahol na svetlo sveta bežecké topánky. Nemá zmysel čítať si o behaní, sediac niekde v kaviarni. Teda zmysel to má, ale chýba tomu to správne nasadenie!

Haruki Murakami rozpráva o behaní ako o činnosti, ktorá ho akoby postretla. Z jeho rozprávania cítiť, že je preňho behanie dôležité, že ho v mnohom ovplyvnilo a že nebyť behania, tak nie je takým spisovateľom, akým je. Na druhej strane je z každej vety jasné, že behanie nikomu nevnucuje. Čitateľa stavia do pozície – „ja behám, ak chceš, tak si o tom prečítaj, ale ty si rob, čo chceš ty.“ Celá kniha je koncipovaná ako súbor kratších a dlhších úvah, ktorých spoločným menovateľom je skôr celkový prístup k životu než len samotný beh. Murakami rozpráva o tom, ako sa stal spisovateľom, ako sa pripravoval na rôzne súťaže, spomína na obrazy, ktoré mu utkveli v pamäti. Predstavuje nám svoj svet, ktorý je v mnohom ovplyvnený práve športom, nikdy ho však nestavia na prvého miesto. Tam je a vždy bude písanie.

Vybieham na bežeckú dráhu a dávam sa do toho. Murakami behá každý deň desať kilometrov, ale zase on má vyše šesťdesiat a ja ani nie polovicu. To znamená, že má obrovský náskok! Preto sa rozhodujem, že sa uspokojím aj s polovičnou „ochutnávkou“ a budem rád, keď zabehnem päť kilometrov. Prvých päťsto metrov mi ide dobre, dýcham pravidelne, nohy nebolia. Fungujem ako dobre namazaný stroj! Hahá, veď to behanie je úplná lahoda! Nechápem, čo sa okolo toho toľko špekuluje…

Ako je napísané v tiráži k samotnej knihe, je to publikácia, ktorú si užijú tri skupiny ľudí. Asi najvzácnejšia bude pre obdivovateľov tohto výnimočného autora. Haruki Murakami nerozpráva svoju podrobnú autobiografiu, prakticky všetky fakty, ktoré v knihe spomenie, sú o ňom známe. Kniha je však zaujímavá tým, že Haruki nás pozýva do svojho vnútorného sveta. Prezrádza nám svoje myšlienkové pochody, názory a postoj k životu. Myšlienky a postrehy sa často opakujú, z knihy cítiť, že je to vlastne zbierka zápiskov, ktoré vznikali v dlhšom časovom období, vždy po behu. Asi preto celá kniha nevedomky prebrala podobný rytmus ako má beh na dlhú trať – pokojné, rytmické rozprávanie, z ktorého občas priam „vyskočí“ silný obraz.

Blížil som sa k polovici, keď sa predo mnou otvorili brány pekelné. Preč bolo pokojné dýchanie, zbohom pravidelný rytmus, dovidenia idylka. Namazaný stroj môjho tela sa zadrhol ako zajačik Duracell, ktorý zrazu s hrôzou zistil, že mu niekto vymenil baterky za lacné šunty z Číny. Chrapčím ako Winnetou v poslednej scéne, krívam ako Quasimodo a v duchu nadávam ako major Terazky. Márne si opakujem Murakamiho mantru: „Pain is inevitable, but suffering is optional.“ (veľmi voľne preložené – „Bolesť je nevyhnutná, ale utrpenie je na vás.“) Keď som o tom čítal v pohodlnom kresle, vševediacky som pokýval hlavou a povedal si, že to je „coooool“ mantra. Na dráhe mi to prišlo ako pekná blbosť. Cítil som sa ako stelesnenie krívajúcej bolesti, ktorá trpí. Ešte dva kilometre…

Samozrejme, ako už z názvu vyplýva, táto kniha je priam určená bežcom. Behanie je jej základom, je niťou, na ktorej sú navlečené všetky myšlienky, názory, postrehy a zážitky, o ktoré je Murakami ochotný sa s nami podeliť. Knihu si pravdepodobne užijú aj ľudia, ktorí v živote nebehali, ale rozhodne menej ako tí športovejšie založení. Ako hovorievala kamarátka: „Bude to také lízanie medu cez sklo.“ Poslednou skupinou čitateľov, ktorá by po tejto knihe mala siahnuť, sú začínajúci autori. Haruki Murakami samozrejme neponúka žiadny univerzálny návod, ako sa stať slávnym a celosvetovo uznávaným autorom, ale jeho kapitoly venované písaniu by si mal každý začínajúci autor vyvesiť nad posteľ a každý deň si ich aspoň raz prečítať. Murakami hovorí o písaní ako o tvrdej drine, o činnosti, ktorá vyčerpáva. A jej výsledok je vždy priamo úmerne závislý od úsilia, ktoré do nej vkladáme.

Štvrtý kilometer si nepamätám. Svet obostrela milosrdná červená hmla, svaly si povedali, že teraz oťažejú aspoň o dvadsať kilogramov a pľúca dosiahli možné maximum bolesti, potiahli to ešte o kúsok ďalej a tam sa rozhodli vytrvať. A potom sa to stalo! Začal sa piaty kilometer a telo akoby si zvyklo. Červená hmla sa rozplynula a ja som začal vnímať okolitý svet. Nohy síce boleli, ale aspoň už nevážili 20 kilogramov jedna. Pľúca sa rozhodli postaviť k problému ako Grécko a prestali obťažovať s nedostatkom kyslíka. Namiesto toho začali fungovať na dlh. Dych sa ustálil, tempo tiež a predo mnou sa otvorili nekonečné diaľky… Ešteže už mi do cieľa chýba len 500 metrov…

Kniha O čem mluvím, když mluvím o běhání nie je pre každého. Ak ste v živote nepočuli o Haruki Murakamim, nikdy ste nebehali a už tobôž ste nemali ambíciu písať, tak toto rozhodne nie je kniha pre vás. Siahnite radšej po niektorom z jeho románov. Ak patríte do jednej z troch vyššie spomínaných kategórií, tak sa vám kniha bude páčiť. Murakami je pán spisovateľ a vďaka tomu dokáže písať pútavo aj o veciach, o ktorých ste ani nevedeli, že by vás mohli zaujímať. A ak náhodou patríte do všetkých troch skupín, tak je pre vás táto kniha priam povinnosťou. Budete si vychutnávať každý riadok a určite sa k nej ešte mnohokrát vrátite.

Konečne! Mamička moja! Už je to tu! Už len pár krokov! Cieľ! Sťažka dýcham, držím sa za bok a ako najvhodnejší sa javí postoj, ktorý spravidla mávajú chlapi, ktorí to prehnali v krčme. Ironické pohľady školopovinných dievčat, ktoré na mňa civia z lavičky, vychutnávajúc si svoju prvú dnešnú cigaretu, mi však bránia, aby som podľahol nutkavej túžbe padnúť na zem a už nikdy nevstať. Namiesto toho sa pozviecham, víťazoslávne vypnem hruď a krivkám domov. Telo mi zalieva horúčosť, pľúca zhlboka nasávajú blahodarný kyslík a ako bonus sa do žíl vyplavuje endorfín. Dokázal som to! To behanie predsa len má niečo do seba…

Verdikt:

Zbierka esejí O čem mluvím, když mluvím o běhání nie je určená pre každého. Ale ak ste fanúšikom tvorby Haruki Murakamiho, prípadne by ste sami radi niečo napísali, alebo ste bežec, tak sa vám bude páčiť. Z každého riadku cítiť obrovskú pokoru a skromnosť autora, ktorý si získal milióny fanúšikov po celom svete. Tento hanblivý človek nám ponúka jedinečnú šancu nahliadnuť do jeho súkromia. Neponúka však žiadne lacné pikantnosti, ponúka nám pohľad do súkromia svojej hlavy a to sa obrovsky cení.

PS: Dalo by sa ešte veľa napísať o tom, ako som na druhý deň vstával z postele. Ale to je úplne iný príbeh…

Zaujímavé linky:

Hudobnosťou k zlepšeniu literatúry? – profil najslávnejšieho japonského autora súčasnosti
Piate písmeno z Murakamiho mena – recenzia Murakamiho románu Sputnik, má láska
Murakamiho najnovší román ovládol Japonsko – u nás doteraz nevydaný román totálne ovládol Japonsko