Brána Irkally je dobrodružstvom, ktoré sa oplatí absolvovať

Nekorunovaný kráľ slovenskej (ale aj českej) fantasy literatúry Juraj Červenák napísal minulý rok román Strážcovia Varadína, ktorým dokázal, že v oblasti dobrodružnej literatúry momentálne nemá konkurenciu. A teraz tu máme jeho priame pokračovanie Brána Irkally, ktoré rozpráva o ďalších osudoch neohrozeného Kornela Báthoryho. Pripravte sa na dobrodružstvo plné súbojov, mágie, exotických kulís, ale hlavne atmosféry.

Začiatkom minulého roka sme mali príležitosť zoznámiť sa s kapitánom Kornelom Báthorym – vychýreným šermiarom, básnikom, šľachticom a neohrozeným dobrodruhom. Ani množstvo jeho kvalít mu však nestačilo na to, by sa na konci Strážcov Varadína neocitol v zajatí svojich úhlavných nepriateľov – Osmanov. Ako hrdý uhorský šľachtic pohrdol ponukou tajomného  Evliyu Čelebiho, aby prestúpil na islam, a tak sa stal otrokom na tureckej veslici. A presne na nej ho nachádzame aj o dva roky neskôr. Na začiatku jeho ďalšieho dobrodružstva skrývajúceho sa pod tajomným názvom Brána Irkally.

Ako to už býva, hrdosť je skvelá vlastnosť, ale dva roky namiesto vás veslovať nebude. Nevraviac o množstve ďalších nevýhod, ktorými sa táto pracovná pozícia vyznačuje – neúnosná pracovná doba (od svitu do mrku a občas ešte dlhšie), stiesnené pracovné podmienky (prikovaný k veslárskej lavici) a hlavný manažér motivácie neustále za chrbtom (s bičom, ktorý neváha použiť). Niet preto divu, že keď sa lodička odporúča ku dnu, Kornelovi za ňou vôbec nie je smutno. Trochu naštve fakt, že z vody ho vytiahnu opäť Osmania, ale po opätovnom stretnutí s Evliyom Čelebim sa zdá, že sa na Kornela predsa len usmialo šťastie. Čelebi z neho spraví svojho spoločníka so statusom bódygárd, lebo do končín, kam sa chystajú, je niekto podobný nadmieru užitočný. Na samotný príkaz veľkého sultána sa spolu so záhadným a očividne nebezpečným vezírom Kirmizom Mustafom vydajú do odľahlých končín Sýrie hľadať tajomnú Bránu Irkally. Road trip po Osmanskej ríši 17. storočia sa môže začať.

Kým prvý diel Kornelových dobrodružstiev sa celý odohrával v nám blízkom a známom prostredí, Brána Irkally je čistá exotika. Osmanská ríša bola v tomto období vyspelým štátom, ktorým však zmietali vnútorné nepokoje, vďaka ktorým bolo cestovanie podobným dobrodružstvom ako návšteva Afganistanu v dnešnej dobe – môže to byť v pohode, ale stačí natrafiť na nesprávnych ľudí a hneď je oheň na streche. Alebo minimálne na konci hlavne. Kornel Báthory sa nezaprie, a tak sa z pokojného cestovania rýchlo stáva šnúra dobrodružstiev, súbojov a prestreliek, okorenených aj nejakou tou mágiou a tajomnom. Červenák opätovne potvrdil, že spisovateľská prax mu svedčí a v románe oživil množstvo postáv, ktoré majú nielen hĺbku, ale sú aj veľmi sympatické.

Hlavný hrdina sa neubráni štokholmskému syndrómu, ktorý už uľahčil život nejednému únoscovi a z výpravy sa pomerne rýchlo stane ucelená grupa, ktorú síce spájajú rôzne pohnútky, ale to kamarátstvo aj tak vždy zaváži najviac. Napriek tomu, že kniha sa drží osvedčených zásad žánru a využíva všetky dostupné prostriedky – od exotických končín, cez vyvolenosť hlavného hrdinu až po tajomný a mocný artefakt, ktorý by sa nemal dostať do rúk nepovolaných, lebo inak nastane koniec sveta, príbeh ani raz nenudí, neupadá do beznádejného a patetického klišé. Autor jednoducho dobre cíti, kedy je dobré ubrať, upriamiť pozornosť inam, prípadne zmeniť perspektívu.

Ak Strážcovia Varadína mali pre mňa osobne atmosféru Mórica Beňovského, tak Brána Irkally je stredoveký Indiana Jones. Obzvlášť záverečné kapitoly silne pripomínajú pasáže, kedy Indy našiel Archu zmluvy (a keby ju našiel v Chráme skazy, tak by bola ilúzia dokonalá). V prospech Kornelyho však hovorí, že nemá trápny bič, ale poriadny meč a dve pištole. O drakovi Ďurovi ani nevraviac. Nech už vám napadá čokoľvek, v skutočnosti sa jedná len o ďalšie rozvíjanie konceptu draka sv. Juraja, ktorý bol naznačený už v prvom diele, a za ktorý autora jednoznačne chválim.

Samozrejme, kniha má aj svoje chybičky. Motivácia hlavných hrdinov nájsť Bránu Irkally je veľmi pochybná, obzvlášť ku koncu, kedy bol ich plán dosť lumíkovského charakteru založený na predstave „prídeme tam a uvidíme, čo sa stane“. Človek by predpokladal, že každý, kto nemá amputovaný pud sebazáchovy si skôr povie „spravím všetko preto, aby som tam neprišiel a nemusel vidieť, čo sa stane.“ Záver knihy sa pre zmenu drží podobnej schémy vyvrcholenia ako Pán Prsteňov – brutálna akcia a po nej ešte 50 strán ďalšieho putovania. Ja viem, že je to reálnejšie ako nechať hlavných hrdinov trčať uprostred púšte, ale s realitou sa predsa v dobrodružnom románe nebudeme zaťažovať. Napriek tomu sa jedná len o malichernosti, ktoré spomínam len preto, aby recenzia nevyznela príliš nadšene a autor nespyšnel. 🙂 V skutočnosti Juraj Červenák opäť napísal fantasy, ktoré patrí do povinnej výbavy knižnice každého správneho prívrženca (nielen) tohto žánru.

Verdikt:

Druhý diel dobrodružstiev kapitána Kornélia Báthoryho je dôstojným pokračovaním sľubne začatej série. Juraj Červenák neponechal nič na náhodu a namiešal výborný mix akcie, napätia, dobrodružstva a exotických exteriérov, ktorý chuťovo pripomína Indiana Jonesa, ale má vlastnú, nezameniteľnú atmosféru. Ak máte radi kvalitné, dobrodružné fantasy, v ktorom nevyžadujete elfov a trpaslíkov, tak Brána Irkally je rozhodne kniha pre vás.

Zaujímavé linky:

Najúspešnejší slovenský autor fantasy prichádza (konečne) aj na Slovensko

Interkultúrne rozdiely riešené pištoľou a šabľou – recenzia románu Strážcovia Varadína

Juraj Červenák: Dávne príbehy a boje junákov od Hrona zahanbia aj vojnu s Mordorom – rozhovor s Jurajom Červenákom

O čarodejníkoch medzi nami… – recenzia prvého dielu slovenskej fantasy ságy Mariotovi dediči