Prednáška, na ktorú nezabudnete

Mnoho ľudí, ktorí vážne ochorejú, si spytuje svedomie otázkami „Prečo“ a „Dokedy“. Najťažšia fáza je zmierovanie sa s chorobou. Keď sa vám ale život meria na mesiace, všetko treba trochu urýchliť. Príbeh človeka s rakovinou pankreasu v terminálnom štádiu rozhodne stojí za prečítanie.

Randy Pausch, profesor na Carnegie Mellon pochopil, že je celkom zbytočné klásť otázky, aké sú spomenuté vyššie. Radšej sa rozhodol si posledné obdobie svojho života čo najviac užiť. Rozhodne sa zorganizovať svoju poslednú prednášku, ktorá bola prepísaná do tejto knihy. Poslucháčov a teda aj čitateľov prevádza silne emotívnymi okamihmi svojho života. Ukazuje nezlomiteľnosť svojho ducha a takú chuť do života, ktorá chýba mnohým ľuďom na svete, napriek faktu, že sú celkom zdraví.

Vyrovnaný, skromný a vďačný – tak sa dá vystihnúť osoba, ktorá sa postavila pred poslucháčov, aby do hodiny zhrnula celý svoj život. Prevádza čitateľa chvíľami, ktoré neskôr formovali jeho život. Na vysokú priečku pomyselného rebríčka ľudí, s ktorými zdieľal radosti i starosti kladie svojho otca.  Človeka, so zdravými prioritami, morálkou a láskavým prístupom nielen k svojim deťom, ale i k celému svetu.

Venuje sa obdobiu, keď sa zoznámil so svojou manželkou, opisuje starosti i radosti s deťmi, ktoré nadovšetko miluje. Prejavuje strach, ale nie o seba. Bojí sa o budúcnosť svojich detí, svojej rodiny, ktorá si bude musieť poradiť bez neho. Posledná prednáška sa tak stáva aj akýmsi odkazom pre Pauschove tri deti, aby si mohli v budúcnosti urobiť obraz, aký bol ich otec. Pausch však v žiadnej pasáži nebedáka nad svojím osudom. Je celkom zmierený s tým, čo ho čaká. Skôr čitateľom ukazuje správny koniec, za ktorý treba tak fatálnu chorobu, akou je rakovina chytiť.

Jemným spôsobom sa Pausch snaží ukázať, že keď je odhodlanie, čoskoro bude aj cieľ. Často rozpráva o tehlových múroch, ktoré však málokedy vnímal ako prekážku, vždy to bola pre neho výzva a tešilo ho tieto výzvy zdolávať. Dnešná beletria je presýtená knihami, ktoré sa za každú cenu snažia motivovať. V Poslednej prednáške sa tak deje tak nevtieravým spôsobom, že si to takmer ani nevšimnete. Jednoducho napísané motá typu „mysli na to a dokážeš to“, či „pozitívnym myslením k úspechu“zostanú vždy len prázdnymi výrokmi. Pausch sa o nič také nesnaží. Mal svoje sny, ale bol odhodlaný si ich za každú cenu aj splniť. Pracovať u Disneyho, zažiť stav beztiaže a mnoho ďalších snov si Pausch počas života vyplnil.

Krátke kapitoly  sú popretkávané aj fotografiami, ktoré Prednáške pridávajú na hmatateľnosti. Keď čitateľ zbadá Randyho vo svojej mladosti ako stojí s obrovským plyšovým zvieraťom, uvedomí si, že Pausch skutočne žil, príbeh je jeho život a bohužiaľ aj fakt, že už nie je medzi nami.

Hodiť poslednú prednášku do suda s nápisom „motivačná“ by bola veľká chyba. Randy Pausch síce dokazuje, že keď sa chce, tak sa dá, ale faktom je, že kniha písaná spôsobom, kedy si každý zoberie, čo sám uzná za vhodné.