Dungeons & Dragons pod Starým mestom

„Hej, sexi riťka,“ ozvalo sa im za chrbtom a dotieravá ruka omacala Zuzanin zadok vo vypasovaných džínsach.

Zuzana sa otočila rýchlejšie než úplatok pri balení do alobalu a dotieravca tresla kabelkou po hlave. Zadunelo to. KnightOnWhiteHorse bola málo známa, ale extrémne nedostatková značka kabeliek. Pod francúzskym dizajnom sa skrývalo kvalitné slovenské pancierovanie a mladá dáma so správnym grifom ňou dokázala poslať útočníka k zemi či pod ňu. Elegantne a šik.

„Ty jedna malá…“ zavrčal druhý chlap, kumpán toho na zemi. Vedľa Zuzany cvakli dve veci. Nahrávanie videa na Michalovom mobile a z druhej strany zaklapnutie čepele na Jánovej „rybičke“. Skúsený pozorovateľ by si všimol, že mobil mal titánový kryt tvarovaný tak, aby sa dal použiť ako boxer. Rybička mala zas dvadsaťcentimetrovú čepeľ a bola celá z tvrdeného plastu, aby ju nezachytili školské detektory kovov a dala sa dobre nosiť v rukáve.

„… neposednica?“ dokončil s hlasom posadeným o oktávu vyššie a pratal sa z dosahu.

Z neďalekej zástavky MHD sa ozval pochvalný dámsky potlesk.

„To by sme mali. Takže, kam pôjdeme dnes?“ spýtal sa Michal čumiac do mobilu, keď prechádzali okolo budovy bývalej Konskej železnice. Trojicu kamarátov spájalo nadšenie pre urban exploration. Radi preskúmavali zabudnuté nevyužívané objekty ako katakomby, staré továrne, strechy, kostoly, kanalizácie a podobne. Niečo medzi archeológiou a adrenalínovým športom.

„Metro v Petržalke sme už preliezli niekoľkokrát,“ povedala Zuzana. Bola to typicky slovenská stavba, kde developer začal s veľkolepými plánmi a potom vytuneloval, čo sa dalo aj nedalo. Nakoniec to s veľkou slávou odprezentoval ako najekologickejšie metro na svete. Nulové emisie, nulový hluk, nulová spotreba a nulová preprava. Opustené železničné tunely mali dobrú atmosféru, ale už sa im okukali.

„A čo stará Vojenská nemocnica?“ spomenul si Ján na veľký areál na Železnej studničke. Nemocnica mala tri poschodia a rozsiahle podzemné tunely, v ktorých by sa hravo stratilo aj stádo bizónov. Napájali sa na železničnú stanicu a ktovie čo všetko. Opustené izby, vyšetrovne, operačky a chodby plné graffiti, vyradeného nemocničného zariadenia, prístrojov, nástrojov a najrôznejších ľudských artefaktov.

„Fúú, skvelý nápad, ale to sú štyri kilometre chodieb, nechajme si to na víkend. Na takú expedíciu sa potrebujeme pripraviť.“

„Atomák?“ Atómový kryt prerobený na SubClub bol už dlho mimo prevádzky, tak to tam občas presnorili. Bolo to zaujímavé, ale naposledy ich tam vymákla SBS-ka. Nie nejakí dôchodcovia s pupkom a obuškami, ale ostrí chlapíci s ostrými nábojmi, ktorí sa pri pohľade na Jánov nôž iba pobavene uškrnuli. Potom urbexerov polhodinu naháňali chodbami krytu ako zajace.

Zuzana pokrútila hlavou.

„Nemáš niečo neoverené?“ spýtal sa Ján. „Ale na okolí, nie že budeme zase tri dni loziť po Bratislavských lesoch a hľadať tie tvoje krokodíly.“

„Traja ťažko zranení, rany ako po uhryznutiach krokodílom a oni vyhlásia, že to boli divoké psy,“ bránil sa Michal. „To môžu hovoriť vieš komu. Niečo za tým bude, nabetón.“

„Bola zima. Mohla to byť hladná srnka,“ zachichúňala sa Zuzana.

Michal si vzdychol. „Ok. Mám niečo neoverené. Je to tu kúsok ďalej, na Karadžičovej,“ povedal a pustil sa do vysvetľovania.

–

Trojica urbexerov zazvonila na zvonček s označením „antikvariát“ v nízkej bytovke o štyristo metrov ďalej. Bzučiak na dverách ich vpustil do vchodu. Prešliapanými schodmi zbehli do pivnice, tam sa totiž obchod so starými knihami nachádzal.

Predavačka ich privítala s úsmevom, ktorý jemne zamrzol, keď sa začali vypytovať na priechod do antikvariátu na Justičnej.

„Nie, žiaden priechod, ani dvere, ani záves, lietačky či teleportačný portál. Sú to dve rovnobežné budovy, medzi ktorými je ešte malý park.“

„Nie je tam ani žiadny…“ nedal sa odbiť Michal.

„Nie! Ani tunel, ani potrubná pošta.“

„Ani tajný vchod?“

Antikvariátnička si vzdychla a rozhodila rukami.

„Dostali ste ma! Priznávam. Ale je to fakt tajomstvo,“ stíšila hlas a naklonila sa k nim. „Dlaždica, na ktorej práve stojíte, sa v prípade jadrovej vojny odsunie a z podlahy vyletí jediná slovenská jadrová hlavica.“

„To sa akože… odsunie celý dom?“ šepkal aj Michal a pre istotu urobil krok vedľa.

„Nie, len tá dlaždica.“

„A z diery vyletí raketový nosič s jedinou slovenskou jadrovou hlavicou. Ale ako sa dostane cez dom?“

„Nedostane. Vyletí len tá hlavica a tresne do stropu. Je na spružine.“

„Ale však to odpáli celé mesto!“

„Presne tak. V duchu hesla cudzie nechceme, na naše ser… si nedáme. Developer je národniar.“

„Takže mesto odpáli zabudnutá ruská jadrová hlavica?“

„Je americká, ruská rádioaktivita je neškodná.“

„Si z nás robíte srandu.“

„Vy ste začali s tým tunelom…“

Priatelia sa nenechali len tak odpinkať. Tvárili sa, že ich zaujímajú knihy, a zatiaľ nenápadne prehľadávali obchod. Podupkávali po podlahe, nazerali za rady kníh v policiach, kadečo poťahovali a stláčali, pričom sledovali, či sa niekde neotvoria tajné dvere ako v Indiana Jonesovi. Antikvariátnička ich chvíľu so zdvihnutým obočím sledovala, ale potom odložila skladací obušok na svoje miesto a venovala sa svojej práci.

Michalovi zapípal mobil. Vyšiel s ním pred dvere, kde bol lepší signál. Zvuk jeho krokov sa zmenil. Skúsený urbexer spozornel. Pod nohami zbadal starodávny poklop. Zohol sa a prešiel po ňom dlaňou. Čudesné obrazce a znaky zošúchané krokmi tisícok bibliofilov sa takmer strácali v prachu. Ticho zapískal dohovorené znamenie. O dve sekundy prikvitol Ján. Spoločne zahákli prsty do dier v poklope a potichu ho odtiahli nabok. Otvorila sa pred nimi šachta s rebríkom zapusteným do steny. V momente z batohov vytiahli čelovky.

Michal pripojil k tej svojej aj GoPro kameru a ako prvý sa pustil dolu. Osem metrov pod podlahou objavil tunel. Vyzeral veľmi staro, ale zachovalo. Svetlo čelovky odhaľovalo špinavé steny a pavučiny plné prachu. Michal ukázal zdvihnutý palec.

Ján zliezajúc dolu pískol na Zuzanu. Tá prestala zabávať predavačku historkou o tom, ako hľadá jednu konkrétnu knihu, pričom všetko, čo o nej vie, je, že je malá a modrá, a pribehla k chalanom.

Boli už dosť hlboko v tuneli, aby počuli volanie antikvariátničky, nech sa vrátia. Tá chvíľu márne hľadela do tmavej šachty a potom, nikým nevidená, vytiahla ohmataný roxor a skúseným pohybom vrátila poklop na miesto.

„Tie dnešné mestské deti, nerozoznajú poriadne ani zaschnuté striekance na stenách,“ hundrala si popod nos, keď odkladala roxor na miesto. „Nie všetko, čo je hnedé, musí byť nutne exkrement.“

–

Na stenách boli graffity rôzneho veku, na podlahe neporiadok rôzneho pôvodu a smrad ako v zoo. Tunel viedol rovno dvadsať metrov, potom sa zalomil a prišli na prvú križovatku. Kriedou si zaznačili čas a smer, pre istotu si robili aj poznámky do zošita.

Ako postupovali, čmáraníc na stenách ubúdalo, smradu pribúdalo. Prešli už niekoľko križovatiek, keď Michal o čosi zakopol. Obzrel sa a zamrzol. Svetlo čelovky dopadlo na ľudskú lebku.

Ján udivene pískol.

„Ako dlho tu môže byť?“

Ján lebku pootočil špičkou topánky, k temenu mala prilepený chuchvalec vlasov so zaschnutou krvou. Celá bola pokrytá krátkymi širokými ryhami ako po dláte.

„Nie až tak dlho, zdá sa.“

„Nevrátime sa? Mne sa to tu nepozdáva. Ten smrad…“

„Ále. Snáď sa nebojíš nejakej lebky. Možno tu nejaký bezdomovec umrel, éhm, prirodzenou smrťou.“

„Tak potom kde je zvyšok tela, ty génius?“

Tri kužele svetla sa rozbehli po podlahe jedným aj druhým smerom, ale okrem špiny nič neobjavili. Žiadne telo.

Po krátkej debate pokračovali ďalej, len sa viac dívali pod nohy. Zo vzdialených miest občas počuli pišťať myši alebo potkany. Asi po päťdesiatich metroch našli telo, teda to, čo z neho ostalo. Dali sa rozoznať dotrhané fľakaté džínsy, skrvavené tenisky Nike. A zasa tie zvláštne značky na kostiach. Najväčší problém s telom bol, že malo aj hlavu.

„Pohľadáme najbližší východ a padáme. Teraz by sme mali byť niekde okolo Ondrejského cintorína,“ Michal potreboval mať vždy nejaký plán, plány ho upokojovali. Čo ho neupokojovalo bolo, ak sa veci neriadili podľa nich.

Za chrbtami im zrazu čosi zapišťalo. Všetci traja podskočili a okamžite na to miesto namierili baterky. Nič tam nebolo, len z tmy začuli vzďaľujúci sa rýchly cupot potkaních nôh.

„V pohode? Ideme ďalej.“

Od tej chvíle sa už zvukovej kulisy potkanov nezbavili. Žiadneho sa im nepodarilo zahliadnuť, na to boli príliš prefíkané, ale ich pišťanie a škrabot pazúrov po betóne ich sprevádzali cestou podzemím. Ján kráčal s nožom pripraveným v ruke, Michal niesol kus železnej tyče, ktorú našiel cestou, Zuzana zvierala rúčky svojej kabelky. Baterkami prehľadávali steny aj strop, aby neminuli žiadne nenápadné dvierka vedúce na čerstvý vzduch a slobodu.

„Cítim sa paranoidne,“ priznala Zuzana, keď sa asi po stýkrát obzrela cez plece a nič tam nevidela. Prisahala by, že ich niečo sleduje. Tento zvláštny zmysel mala ako žena veľmi dobre vyvinutý a málokedy ju sklamal.

Na druhú stranu, nebola by jediná, ktorej pochod týmito katakombami podráždil nervy.

„Prestaň! Každú chvíľu by sme už mali naraziť na nejaký východ,“ utrhol sa na ňu Ján a tiež sa otočil smerom, odkiaľ prišli. Práve v tej chvíli sa na nich z tmy vyrútil obrovský potkan. Michal ho tresol tyčou po chrbte. Potkan sa skrútil akoby bol z gumy a zakvičal, ostré hlodáky skĺzli po železe. Nato odbehol za hranicu tmy a odtiaľ na nich prskal. Ján naňho namieril svetlo. Potkan sa ani nepohol. Mohol mať aj meter a nevzrušene si uhládzal fúzy.

„Boha, to je ale veľká svi…“ Ján prešiel baterkou kus za neho a onemel. V chodbe sa to hmýrilo chlpatými telami, dlhými holými chvostmi a množstvom krvilačných očí, odrážajúcich svetlo bateriek. Boli to potkany urastené ako labrador.

Potkan vyštartoval proti nim.

„Padáme!“ zakričal Michal, párkrát sa zahnal tyčou a už všetci zdrhali chodbou vpred.

Vlna potkanov za nimi. Jednému z nich Zuzana v sebaobrane kabelkou rozsekla lebku a ostatné naňho hneď skočili a začali ho zaživa žrať. Nastala mela, v ktorej sa potkany bili o každé sústo. Trojici kamarátov to dalo šancu na náskok.

Vyrútili sa spoza rohu a takmer vrazili do niečoho veľkého, zeleného a zúrivého. Zuzana zavrešťala. Ján prudko pribrzdil a Michal doň v plnej rýchlosti vrazil, až skončili na zemi. Papuľa plná zubov bleskurýchle chňapla po Jánovej nohe. Nebyť Zuzaninej kabelky, bola by už amputovaná v polke stehna.

Urbexeri sa pozviechali a zacúvali k stene. O dve sekundy nato sa spoza zákruty vyvalili potkany. Veľká zubatá vec sa pohla a prvému z nich odhryzla hlavu. Medzi zvieratami nastala panika. Tie vpredu sa snažili otočiť a zdrhnúť, ale zozadu ich tlačil dav súkmeňovcov. Zubatá vec ich trhala na kusy ako nič.

Nasledovala divoká naháňačka v podzemí. Trojica kamarátov by len ťažko vedela súvisle opísať, čo sa dialo. Vresk, škrek, útoky v tme a zvery vydráždené do nepríčetnosti. V chaotických zábleskoch svetla sa mihol tu potkaní pysk, tam jašterí chvost, hnedá srsť, zuby a šupiny, krv, veľa krvi, oltár plný mŕtvol, na striedačku vystrašené biele tváre Jána, Zuzany a Michala.

Zrazu zahliadli svetlo. Vpredu. Konečne! Na križovatke sa rozbehli za ním. Značiť smer si prestali už dávno. Netušili, v ktorej časti mesta sa môžu nachádzať, ani či sa ešte vôbec nachádzajú v meste, alebo niekde na poľsko-čínskych hraniciach. Za zákrutou zbadali, že tunel je slepý. Pätnásť metrov bolo vysvietených ostrými ledkovými reflektormi, ale koniec bol zahataný silnými oceľovými dverami.

Zadýchaní nevládali kričať o pomoc. Búchali na dvere päsťami, kým im za chrbtom silnel piskot a ručanie. Až Zuzana si v návale paniky všimla veľké červené tlačidlo s nápisom „V prípade zombie apokalypsy zvoňte dlho.“ Nalepila sa naň ako politik na úplatok a dúfala v zázrak.

Prešlo celé milénium, alebo aj slabá polminúta, čas je relatívny.

Oceľové dvere sa s kliknutím otvorili a vreštiaca trojica urbexerov sa vyvalila na dlážku za nimi. Padli k nohám nízkeho zavalitého chlapíka s kučeravou bradou. Dalo by sa povedať tlstého, ale nie do očí niekomu, kto v ruke drží pätnásťkilovú sekeru s takou ľahkosťou, akoby to bolo špáradlo. Bez slova vykročil do podzemnej chodby. Keď zahol za roh, piskot a vrčanie na moment zosilneli, aby sa v sekunde zmenili na skuvíňanie sprevádzané zvukmi úderov do niečoho mäkkého a čvachtavého.

Keď sa vrátil, zo sekery kvapkala krv. Zamkol za sebou oceľové dvere a sadol si na kopu kníh.

„Práve som triedil kuchárky. Viete že existuje kopa kníh s názvom Varíme s celevriťou XY, ale žiadna s názvom Myslíme s XY? To preto, že žrať dokáže každý aj desaťkrát denne, ale myslieť ani bohovi. Keď sme pri tom myslení… čo ste si sakra mysleli, že sa stane, keď leziete do podzemia neozbrojení?“

Trojica lapala dych a pohľadom kontrolovala kvalitu podlahy. Chlapík s povzdychom dokončil čistenie sekery a uložil ju do červenej skrine s nápisom Otvoriť v prípade zombie apokalypsy!

„Hore mám kanvicu čierneho čaju, to vás postaví na nohy,“ ponúkol sa stúpajúc po rozvŕzganých drevených schodoch nahor. So svojím veľkým bruchom medzi kopami kníh vymeranými na presnú vzdialenosť manévroval ako vesmírny krížnik v dokovacej stanici. Odchýlka od kurzu čo i len milimeter mohla spôsobiť katastrofu, v tomto prípade mohutný zosun kníh, pod ktorým by trojicu urbexerov nenašiel ani lavínový pes.

„To je antikvariát Justičná?“ vyjachtal Ján obzerajúc sa okolo seba.

„Fláknem ti jednu?“

„Grösslingová! To je antikvariát Grösslingová, však?“ zachránila situáciu Zuzana. „Raz som si tu kúpila komplet Slávnu päťku, intaktný stav!“

Majiteľ antikvariátu, ktorým bol chlapík už od nepamäti, uznanlivo pokýval hlavou.

„Slávna päťka? Nie je to pre deti?“ zamrmlal Ján.

„Fláknem ti jednu?“

Čierny čaj ich nakopol aj zahrial ako obzvlášť silný energeťák, nie nadarmo tento nápoj pomohol Britom dobyť Indiu. A keď vám do šálky nejaký dobráčisko prihodí aj pár lyžičiek veveričieho tuku… nuž, je to niečo také hnusné, že naháňačka s monštrami v katakombách vám príde ako prechádzka ružovým sadom.

Dohodli sa, že pôjdu preskúmať zábery z kamery k Michalovi. Ten býval s otcom v prvorepublikovej bytovke a na rovnakom poschodí hneď vedľa býval Michalov strýko Martin. Kedysi dávno prebúrali stenu medzi bytmi a vytvorili tak jeden veľký inteleguánsko-geekovský brloh. Michalov otec bol fyzik, často cestoval po svete na konferencie alebo prednášať. Martin sa naopak celý život snažil nevytiahnuť z bytu päty. So značnou obsesiou sa špecializoval na obskúrnu elektroniku, ktorú nikto nevedel opraviť alebo sprevádzkovať a o ktorej existencii väčšina ľudí nemala ani potuchy. Susede raz opravil a prestaval mixér tak, že ho potom už nepoužívala na výrobu smoothies, ale na boj s daňovými kontrolórmi alebo susedskou hliadkou, a nevedela si ho vynachváliť. V obskúrno-elektronickej brandži mal vybudované silné meno, takže ak sa niekomu pokazil rozpleskávač mačiatok po dedovi, vedel, komu zavolať a poslať tučnú províziu.

Najprv prehrali video z kamery do počítača a potom ho po častiach analyzovali. Pre istotu si nechali vypnutý zvuk. Je dosť stresujúce počuť sa jačať od hrôzy. Taký dlhý čas.

Na štvorčekový papier si nakreslili mapu podzemia ako nadšenci Dungeons & Dragons.  Vypliešťali oči na obrazovku, každú chvíľu zastavovali obraz a pomaly začínali veriť, že ich zážitky nie sú len halucinácie spôsobené únikom neznámeho plynu v podzemí. Pri každej zaujímavosti si zaznamenali polohu, uložili fotografie. Nie len dungeons, ale dokonca aj dragons sa pritrafili. Alebo niečo také. Je to veľké, je to zubaté a je to krokodíl. Čo je to?

„Do prdele! To je tá srnka z lesa,“ zastenala Zuzana.

Naozaj sa to podobalo na krokodíla, len to malo guľatú hlavu, tlamu nie takú pretiahnutú, ale zato plnú zubov a na suchu sa to pohybovalo o dosť svižnejšie. Medzi potkanmi to spôsobilo dokonalú hystériu, a nielen medzi nimi.

Dostali sa na miesto, ktoré vyzeralo ako satanistický oltár. Podľa škvŕn a čerstvých mŕtvol zvierat bol aj pravidelne používaný. Nezdržali sa pri ňom dlho. Na videu sa znovu objavili potkany, vzápätí ďalšie krokodíly a pustili sa do seba. To trojici kamarátov umožnilo odpútať sa od žravého peletónu. V cyklistickej terminológii: nechceli, aby peletón dostihol a pohltil unikajúcu skupinku.

„Počkaj! Čo to tam bolo? Daj to späť,“ spozornela Zuzana.

V jednej mikrosekunde sa na zábere mihla veľká sivá škvrna. Po spomalení a doostrení obrazu rozoznali pancierové dvere. Urbexeri si ich pri úteku vôbec nevšimli. Podobali sa podzemnému vchodu do antikvariátu Grösslingová, až na to, že okolie nebolo osvetlené. Potom sa zjavili ďalšie krokodíly a odvtedy bol každý záber až do konca rozmazaný.

Michal poslal fotografie bunkra na domáci server. Strýko Martin mu odpísal o pár minút neskôr. Všetci traja nabehli do jeho pracovne. Pôvodne to bola veľká vzdušná obývačka, teraz zaprataná miestnosť plná monitorov a pracovných stolov s rozobratou elektronikou. Jednému rohu dominoval veľký stroj vyrobený zo stavebnice Merkur, ktorého účel bol neznámy.

„Niečo také som videl naposledy na vojne…“ prehodil cez plece Martin z gauča.

„Keď Napoleon obliehal Bratislavu?“ zasmial sa Michal a vzápätí sa do drevených verají vedľa jeho hlavy zabodol skrutkovač. Kvalitný hod naslepo.

„Michal, nezlosti strýka, keď máme návštevu. Dobre vieš, že ako správca domácej siete pozná históriu tvojho prehliadača lepšie než ty,“ ozvalo sa z otcovej pracovne.

„Chňá, chňá. Chceš pomôcť s týmto, alebo preberieme so Zuzanou najnovšie hanbaté videá?“

„Ja nepozerám porno,“ zafrflal Michal s červenými ušami.

„Kto tvrdí, že nepozerá porno, pozerá ho zo všetkých najviac,“ ozvalo sa trojhlasne.

„No ale musím uznať, že v posledných dňoch sú to hlavne videá o muffinoch. Žiaden American Pie, regulérne pečenie koláčikov. Mňam, dopiči. Zjavne nejaká slečna nebezpečná bude mať sviatok,“ pokračoval Martin za všeobecného rehotu.

„Čo tak vrátiť sa k tým dverám?!“ paprčil sa Michal.

„Takže od nás, starcov, predsa len potrebuješ nejakú tú pomoc. Ok. Tento typ je dosť unikátny. Potrebujem lepšie fotky. Takže keď tam budeš, niekde by malo byť ukryté tlačidlo na otvorenie pancierovaného krytu a ovládanie brány. Keď uvidím otváranie, hackneme to.“

Nakoniec ešte vymámili od Martina píšťalku proti potkanom a ultrazvukový odpudzovač na batérie. Vedel zaručiť, že prístroje budú fungovať, ale či ich zvieratá budú brať na vedomie, už nie.

–

Na druhý deň po škole zamierili opäť na Karadžičovu. Potichu odtlačili poklop pred vchodom do antikvariátu. Táto akcia neunikla pozornosti pani antikvariátničky už len preto, že mala pod stropom nainštalovanú skrytú kameru. Jeden nikdy nevie, čo z tej diery polezie von.

„Zaujímavé. Takže ste prežili a idete si dať repete,“ skonštatovala sucho.

„Mohli ste nás varovať pred tými potkanmi a… inými vecami,“ zamrmlal Ján.

„Viete ako to chodí, dobrý zákazník – dobré rady. Zvyčajne dolu hádžem len tých problematických alebo otravných. Kolega z Grösslingovej mi dal vedieť, že ste sa vynorili uňho. Niečo nové okrem potkanov?“

„Krokodíly. Satanistický oltár. Pancierové dvere,“ odpovedal Ján.

Antikvariátnička si len vzdychla. „Klasika. Niečo proti potkanom máte?“

„Píšťalku, mikrovlnný odpudzovač, palice a staré vatované nohavice.“

„Na tú píšťalku pozor, poznáte legendu o potkaniarovi z Hamelnu? Človek nikdy nevie, či ich to odpudí, alebo pripudí, prípadne riadne naserie. Tie nohavice si na členkoch pre istotu stiahnite.“

Zostúpili po rebríku a rýchlym krokom sa vydali do katakomb. Tmu rozháňali čelovkami. Križovatku po križovatke postupovali podľa mapy, kde-tu si ju opravili a robili nové značky na stenách.

Mikrovlnný odpudzovač potkanov začal účinkovať až po vykrútení na maximum. Kým to zistili, z vaťákov ostali len zdrapy. Ani potom potkany neodišli ďaleko, pohybovali sa v dosahu. Akoby dávali vedieť: vidíme vás! Urbexeri cestou stretli aj pár krokodílov na špacírke. Zakaždým sa pritisli k stene a znehybneli, a tak si ich jaštery nevšimli.

Pancierové dvere našli pomerne rýchlo. Kryt ovládania bol asi meter vysoký a pol metra široký. Ján skúmal jeho okraje, Michal so Zuzanou steny. Hľadali páčku alebo nejaké tlačidlo.

Bez úspechu. Otváranie krytu predsa nemôže byť za dvoma rohmi? Nakoniec povolila jedna tehla vo výške Jánovej hlavy. Pod ňou bola schovaná mechanická páčka otvárajúca kryt ovládača. Cvakol zámok a kryt sa otvoril.

„Super!“ Michal hneď fotil, silný blesk osvetlil každý detail. „Hotovo, ukážeme to Martinovi a uvidíme. Omrkneme ešte ten oltár?“

Obetné miesto našli podľa mapy, na cestu k nemu by si spomínali len ťažko. Michal sa pustil do fotenia, Ján skúmal pozostatky na kamennej doske.

„Ešte čerstvé, tak dve-tri hodiny.“

„Čo to bolo predtým?“

„Mačka. Niekto je na ne vysadený, ale že by si poupratoval pracovnú plochu, to nie. Vidím tu zvyšky zo psa aj iných zvierat. A tu je aj perie. Hm. Podľa mňa je ten satanista dosť veľký bordelár, a preto mu to dobre nevychádzalo.“

„Sa nejako vyznáš,“ zdvihla obočie Zuzana.

„Matka tie ezo-sračky dotiahla do takého levelu, že by som rovnaký obrad vedel urobiť aj sám a oveľa kvalitnejšie. Podľa použitej symboliky to odhadujem na nejaký nový smer, nie starý dobrý konzervatívny satanizmus.“

„Čo znamenajú tie kúsky alobalu roztrúsené okolo? Lesknú sa mi na fotkách,“ spýtal sa Michal.

„Neviem,“ Ján sa obzeral okolo seba. Nazrel do susedných chodieb. „A tu je ďalší. Ideme sa pozrieť?“

„Prečo nie.“

Alobalová cestička končila pri mrežiach prekrytých troma vrstvami pevného oceľového pletiva s malými očkami. Neboli zamknuté, ale otvárací mechanizmus mohlo otvoriť jediné zviera – človek.

Chodba za mrežami stúpala strmo nahor. Na jej konci sa ocitli pred dvojkrídlovými dverami. Vedľa nich bol zvonček s logom Štátostrany a názvom známej agentúry zabezpečujúcej politický marketing.

„Otvorene, toto som nečakal,“ neveriacky precedil Ján. „Sociálno-demokratický neosatanizmus.“

„Ber to tak, že o nich to všetci vedia alebo aspoň tušia. Ak by sa zastavil hocijaký satanáš a doniesol by im úplatok zabalený v alobale, uctievali by ho,“ podotkol Michal.

„Hej, videl som tam aj symboliku Mammona.“

„Teraz si predstav, že by to boli pravicoví satanisti,“ hodila do pľacu Zuzana.

„Progresívni satanisti?“ pridal Michal.

„Liberálni satanisti!“ nedala sa Zuzana a Ján sa striasol.

„Ekosatanisti obetujúci iba biomačiatka z voľného chovu a k oltáru jazdia výhradne na satanbajkoch,“ rehotal sa Michal.

„Eh. A čo tak… ozbrojení satanisti?“ vyjachtal Ján a ukázal na chodbu, ktorou prišli. Traja muži v civile, ozbrojení krátkymi automatmi, im odrezali cestu. Dvere im za chrbtom cvakli a otvorili sa.

Ozbrojenci urbexerov zahnali dnu a zavreli za sebou dvere. Nachádzali sa na prízemí nejakej budovy.

„Čo to tu máme?“ zahulákal známy marketingový Guru, ktorý sa vynoril z vécka za sprievodu zvukov splachovania. Jeho reklamné kampane boli slávne po celej krajine. Hlavne vďaka tomu, že sa vždy našiel nejaký drobný detail, ktorý to celé kolosálne dojebabral. Ako posledná kampaň, keď po pár týždňoch na slnku a daždi zliezla z billboardov farba. Obrázok cesty vybledol do podoby dosky stola s kokainovými čiarami a okrem loga strany sa dal prečítať len text: Na čom fičíme my…

Guru rozhodne na niečom fičal. Traja priatelia si najprv podľa jeho zmagoreného výrazu mysleli, že šnupal kuchynskú soľ zmiešanú s pracím práškom, ale v tom momente si Guru mohutne grgol. Vzduchom zavoňal mentol a ihličie. Takže výlet po Alpách. Strieda sa jedna Alpa Originál, jedna Lesana a túra sa končí kolosálnou opicou alebo zlyhaním pečene.

„Zavrite ich do cely, o chvíľu si s nimi pohovorím.“

Odobrali im batohy a mobily, všetku elektroniku zabalili do alobalu. Žiaden signál, žiadna lokalizácia na diaľku. Zamkli ich v malej miestnosti bez okien, s mrežami namiesto dverí.

Chvíľa trvala niekoľko hodín. Nemali hodinky, len cez mreže videli na malé okno prelepené bielou priesvitnou fóliou. Vonku sa zotmelo. Michal sa snažil zistiť niečo o zámku, ale nenašiel ani kľúčovú dierku. Len plôšku-snímač a elektronický mechanizmus.

Guru sa dotackal dlho po tom, ako vonku nastala tma.

„Za-zajtra spúšťame novú veľkú ka-kampaň. Je veľmi d-dôležitá, a preto sme sa rozhodli podporiť ju aj ľudskou o-obeťou. Bude stačiť je-jedna, zvyšných dvoch si ušetríme na ďalšie ka-kampane. Vyberte si, ktorý z vás bude ráno našou h-hviezdou.“

„Je to úplne zbytočné, aj tak sa vám to poserie ako vždy,“ ozval sa Ján.

„Čo ty mo-môžeš o tom vedieť?“

„Prezradím, ale vymením to za tri Alpy. Nech si užijeme pred zajtrajškom.“

Guru vytiahol z vreciek pokrčeného saka tri Lesany a zamával s nimi.

„Na oltári sú znaky pre Mamonna. Dosť neortodoxné, ale nie neznáme. Problém je, že sú nesprávne.“

„Ale Gu-Google…“

„Google vyhodil znaky pre Mammona z Dungeons & Dragons. To je stolová hra. Originálne znaky sú iné, preto sa vám to celé serie. Modlíte sa k falošnému diablovi.“

„Hhhh…“ Guru vytreštil oči a vyzeral, akoby ho pohrýzlo obľúbené zvieratko, ktoré nemá žiadne zuby. Milé, malé, chlpaté a zrazu ruka končí pod ramenom a steny sa maľujú na červeno.

„To neni mo-možné!“

„Daj Alpu a choď gúgliť! Zajtra sa mi poďakuješ.“

Guru sa dotackal k mrežiam. Podal Jánovi tri fľaštičky. Ten ho chytil za zápästie a rýchlo vtiahol ruku dnu. Guru sa zahryzol do mreží, vyvrátil oči stĺpikom a omdlel.

„Rýchlo ho prehľadajme.“

Zuzana našla mobil. Stačilo ho odomknúť odtlačkom, priložiť k zámku a vypočuť si šťuknutie otváracieho mechanizmu.

Zo stola si pobrali batohy a mobily. Ján opatrne otvoril okienko. Bolo pomerne malé, ale nebol problém sa cezeň prepchať. Smerovalo na súkromné parkovisko obklopené bielym múrom. Po jednom sa vysúkali von.

Schovaní medzi autami sledovali okolie. Bolo im povedomé, ale v svetlej tme mesta toho veľa nevideli. Ján vyštartoval k múru. Parkovisko zalialo silné svetlo. Pohybový senzor. Oprel sa o stenu chrbtom a nastavil rabaka. Zapískal. Zuzana dobehla k nemu, odrazila sa mu od rúk a ako gymnastka sa ľahko prehupla cez plot. Michal to zvládol menej elegantne, ale rovnako rýchlo. Ján prehodil batoh a na druhý pokus aj seba. Z dverí sa ozvali výkriky, ale to už na druhej strane zoskakoval do trávy. Boli v Medickej záhrade. Prebehli k Lekárskej fakulte, plot zdolali na známych miestach bez problémov.

–

Strýko Martin dodal pravdepodobný postup na hacknutie dverí. Nebol si istý vo všetkých drobnostiach, ale čo nevedel Martin, to nevedel nikto na svete. Michal dostal podrobný popis a príkaz všetko si nafotiť.

Tentokrát sa rozhodli pre vstup do podzemia cez antikvariát na Grösslingovej. Nové vaťáky, kanady, palice a ruksaky s vybavením si dotiahli po škole od Michala. Antikvariátnik ich posilnil čiernym čajom s veveričím tukom. Už si trocha zvykli a po vypití bola ich farba menej zelená. Keď vchádzali do podzemia, v obchode vypukla medzi zákazníkmi hádka. Antikvariátnik priateľov nahnal do chodby a zamkol za nimi oceľové dvere.

Prepletali sa chodbami, sledujúc vlastnú mapu aj značky na stenách. Cestou narazili na mŕtve krokodíly. Zastrelené. Využili to a pri jednej mrcine sa pristavili.

„Hmm, nevyzerajú ako krokodíly skôr… prerastené jašterice,“ skonštatovala Zuzana.

„To dáva zmysel. Kde by sa tu vzali krokodíly?“ pritakal Ján, skúšal nožom vypáčiť jeden zub beštii z tlamy. Neúspešne.

„Hej. Lebo obr jašterice sú v kanáloch bežné. Asi.“

Ján len pokrčil plecami.

Väčšinou našli neďaleko zdochlín aj nábojnice žiariace novotu. Ako sa blížili k bunkru, miestami nachádzali tyče s chemickým svetlom. Boli len tak pohodené na zemi alebo zavesené či položené vo výklenkoch.

„Dvanásťhodinový dosvit. Minimálne. Takže budú pomerne čerstvé,“ vyhlásil Michal, keď ich preskúmal. Svietiacich tyčí cestou pribúdalo.

Urbexeri začuli hlasy. Napchali sa do bočnej chodby, vypli baterky a čakali. Dvojica mužov držiacich svietiace tyče prešla okolo. Na pleciach mali prehodené malé automaty a hádali sa o rozpise služieb. Keď sa stratili v diaľke, urbexeri si vydýchli a vyšli z tmy. Priamo pred ďalšiu dvojicu, ktorá kráčala úplne potichu. Tyče padli na zem a o moment neskôr im automaty mierili do tvárí.

S rukami nad hlavou ich odviedli k oltáru. Pred ním kľačal pár tridsiatnikov. Muž aj žena vyzerali ako emo-teenageri, ktorí sa postupom času stali dospelými a k zdeseniu okolia sa odmietajú svojho obľúbeného štýlu vzdať. Pod namierenými zbraňami sa hádali s mediálnym Guru.

„Obety ľudí? To už dnes nikto nerobí. Nič z toho nie je, ani lajky na fejsbúku. A zvieratá už vôbec nie, to je ešte horšie. Skrivte chlp na tele mačiatka pred kamerou a ste v takej hlbokej riti, že vás z nej nevyhrabe ani top výberovka funny cats,“ snažil sa muž dohovoriť Guruovi.

„Som zameraný na výsledky,“ trval na svojom Guru.

„Krvavé obety si môžete robiť niekde v Hornejdolnej. Tam na vás maximálne farár poštve miestne babky.“

„Ak to neurobíte vy, tak to urobíme my a vy budete obetovaný,“ pritvrdil Guru. „Na kvalitnú kampaň potrebujeme poriadnu erekciu!“

Všetci prítomní vyvalili oči. Muž si odkašlal. „Nechcem vám kaziť zábavu, ale takéto, ehm, postupy sa u nás považujú za fopá už pekných pár storočí. Ale zase, ak nutne potrebujete zvolávať tlačovku kvôli tomu, že ste dostali erekciu, vaša vec. Ostatní si na to potichu kúpia modré tabletky.“

Guru do trápneho ticha zagúľal očami a vyzeral pri tom ako starý walkman pri spätnom pretáčaní.

„Myslel som erupciu! Erupciu sily, samozrejme.“

Ozvala sa žena: „Pozrite, celé to nie je o zabití. Nemôžete si pozrieť treťotriedny horor a na základe toho praktikovať nejaké vyšinuté procedúry. Čo si k tomu ešte pustíte CD Pentagramček a Môj malý pes Boby, vykopáva hroby?“

Guru sa zatváril rozladene. Čert vie, prečo jeho asistent drží v rukách ten boombox? Potom si všimol troch urbexerov.

„Á, naše obete sa vrátili.“

„Nie sme tu dobrovoľne a tiež som vám hovoril, aby ste si to vygooglili. Symbolika z počítačových hier a postupy z déčkových filmov,“ povedal Ján s dešpektom v hlase.

Emo párom od hnusu zatriaslo.

„Okrem toho, taký špinavý oltár som už dávno nevidel,“ pokračoval Ján, kým mal slovo. „Ešte tu nejakému blbcovi napadne, že treba jesť surové kúsky obetí a salmonela s bohviečím vitaj. Doseriete sa až za ušami.“

Na dve sekundy sa zraky všetkých ozbrojencov a hlavne ich zbraní stočili na Gurua.

„Áaale… funguje to,“ mávol rukou Guru.

„Kurňa, veď vy sa tu hráte na sprostých okultistov! To akoby niekto hovoril, že je birmovaný komunista a tváril sa, že rozumie významu oboch slov.“

„Ale tá kampaň mi náhodou vyšla skoro dobre,“ zavrčal už poriadne dopálený Guru.

„Nikdy neviete, čo vám z toho vylezie… amatér!“

„Dosť!“ zrúkol Guru. „Tohto mudrlanta vyzlečte a priviažte k oltáru. O dve hodiny spúšťame novú reklamnú kampaň. Urobíme to po našom a začneme veštením z čriev žijúcej…“ viac nestihol dopovedať. Z chodieb sa vyrútila záplava potkanov.

Kým Ján bol hviezda vystúpenia a pútal na seba pozornosť, nikto si nevšímal Michala, ktorý vylovil z vrecka ultrazvukovú píšťalku a začal do nej nenápadne fúkať. Píšťalka naozaj bola ako tá Potkaniarova a prilákala, čo mala odlákať.

„Zdrháme!“ zakričala Zuzana a vyštartovala. Ochranka bola zmätená. Michal prestal fúkať a omámeným zvieratám trvalo presne dve sekundy, kým sa spamätali. A začali hrýzť okolo seba.

Urbexerom sa za chrbtami ozývali výkriky, kvičanie a streľba. Hluk na miesto lákal ďalšie a ďalšie stráže hliadkujúce v rôznych kútoch podzemia. Tie zbadali trojicu na úteku a pustili sa ju prenasledovať. Nakoniec sa im podarilo zahnať utečencov do slepej chodby končiacej vstupom do bunkra.

Priatelia sa chrbtom opierali o oceľové dvere, traja satanisti stáli zo dva metre od nich v jednej línii.

„Kľaknúť na kolená!“ zakričal jeden z nich. Bolo by zaujímavé zistiť, či sa dá kľaknúť aj na niečo iné než na kolená. Na čelo, zadok, lopatky… lenže tento chlap vyzeral na ten typ, čo sa snaží olízať si lakeť, keď o tom začnete hovoriť. A keď ten typ drží v rukách namierenú zbraň, zaujímavé zistenia idú bokom. Spustili sa poslušne na kolená.

„Ruky za hlavu! Čelom k stene, nohy rozkročiť!“ leteli vzduchom ďalšie príkazy. Zajatci sa vyjavene začali na kolenách otáčať. Vyzerali pri tom ako partia tučniakov z animáku.

Zacvakal záver automatu. Zavreli oči.

Z vedľajšej chodby sa ozvalo hlasné zachrčanie. Strážcov to zaujalo. Klik-tcsst, klik-tcsst, klik-tcsst. Tri slabé mechanické pufnutia upútali aj Michalovu pozornosť. Opatrne pootočil hlavu. Všetci traja strážcovia sa zosypali na zem.

„Čisté!“ ozval sa známy ženský hlas.

Dupot z priľahlej chodby signalizoval príchod ťažkej kavalérie. Prinajmenšom.

„Kolegyňa.“

„Kolega.“

Kývli si navzájom hlavami.

„Vidím, že ste si priniesli výbavičku.“

Zavalitý antikvariátnik držal v rukách masívnu sekeru. Navlečený bol v hauberku, ľudovo drôtenej košeli, a cez hruď mal krvavé striekance.

„Tiež ste sa vyparádili. Glock 17 s SWR Trident tlmičom a podľa absencie zvuku – podzvukovým strelivom.“

„Dievča si občas môže dovoliť prevetrať nejaký ten módny doplnok.“

Urbexeri pozerali na ležérne konverzujúcu dvojicu ako vyorané myši tesne uniknuvšie radlici. Krik a dupot sa ozýval z každej prístupovej cesty.

„Sme obkľúčení, jediná cesta je cez dvere,“ povedal Ján.

„Vďaka, Captain Obvious,“ antikvariátnička prevrátila oči.

Všetci obrátili pozornosť na vstup do bunkra. Michal vytiahol z batoha náradie a strýkove poznámky. Priatelia sa pustili do hackovania. Podarilo sa im odskrutkovať všetky potrebné kryty a napojiť obvody na batérie. Čakala ich najzložitejšia časť, správne prekáblovať systém.

Za chrbtom sa im sem-tam ozval tichý výstrel. Chrčanie socdemáckych satanistov malo tendenciu lákať sem stále ďalších, ako keď na oslavách MDŽ rozhádžu po kulturáku výstrižky z novín zabalené v alobale a zrazu je z oslavy nežnejšej polovičky ľudstva davová hystéria s bitkou.

„Dochádza mi munícia,“ zaznelo strohé oznámenie.

„Čas na ručné práce,“ kontroval antikvariátnik a vyrútil sa z chodby von. Streľba z automatu sa ozvala nepríjemne blízko, ale prehlušil ju krik a zvuky podobné porciovaniu kurčiat. Pätnásťkilová sekera s dobrou technikou však dokáže naporciovať aj podstatne väčšie veci ako kurčatá.

Na chodbe sa rozozvučal klaksón.

„Hotový Fallout,“ zaškeril sa Michal a sledoval, ako sa ťažké pancierové dvere za sprievodu mechanických zvukov pomaly otvorili na metrovú šírku. Priestor za nimi bol osvetlený neónmi. Urbexeri vbehli dnu. Michal hneď našiel ovládanie dverí.

Obaja antikvariátnici sa pomaly stiahli. Z postavy v hauberku na viacerých miestach trupu tiekla červená.

„No tak ich pár prešlo,“ okomentoval to chlapík, keď bol vo vnútri.

Antikvariátnička cúvala dnu chrbtom, kryla ich, kým Michal zatváral dvere.

Vstupná časť bola veľká asi ako dvojgaráž. Vpravo aj vľavo sa nachádzali obslužné miestnosti, zadná časť ústila na veľkú uzavretú galériu. Tá viedla okolo rozľahlej haly, v ktorej sa nachádzali desiatky klietok. Smrad bol na nevydržanie a pohľad dolu šialený. Všetky klietky boli otvorené a veľké, desivo vyzerajúce medvede sa medzi nimi voľne pohybovali. Ak ste videli niekedy medveďa v lese, tieto boli jeho bystrejšími a nabúchanejšími príbuznými. Neboli ani biele, ani hnedé a už vôbec nie roztomilo čiernobiele ako pandy. Ich sfarbenie sa najviac podobalo mestskému maskovaniu na vojenských uniformách.

Keď sa na galérii objavili ľudia, medvede jednotne zdvihli hlavy a uprene sa na nich zadívali.

„Preskúmajte všetky miestnosti, hľadajte únikový východ,“ zavelil Ján.

Pustili sa do toho. Ján v príručnej knižnici natrafil na niekoľko v koži viazaných denníkov. Narýchlo listoval stranami.

„… generátor časového poľa dosiahol maximálnu rýchlosť zhruba 4500-násobku reálneho času pri plnom výkone geotermálneho vrtu, ktorý sa tu nachádza…“

„… evolučné pokusy na jaštericiach zelených nefungujú tak, ako by mali. Nejavia známky inteligencie ani po sto generáciách. Z nejakého dôvodu sa mnohonásobne zväčšila ich veľkosť a stupňuje sa u nich agresivita…“

„… kvôli poruche na uzamykacom aparáte mi celá generácia 712 unikla do kanalizácie. Budem si musieť dávať pozor na ceste von. Pokračovať v pokuse už nie je možné…“

„… evolučný program som kompletne prerobil pre cicavce. Zaopatril som si laboratórne škrečky s vhodným genetickým profilom…“

„… už po dvadsiatich generáciách sú badateľné evolučné rozdiely. Aktívne používajú jednoduché nástroje, budem musieť lepšie zabezpečiť výcvikové prostredie. Tak isto ako jašterice narástli do úctyhodných rozmerov…“

„… Niečo sa zmenilo, neviem si to vysvetliť. Zvieratá sú čoraz podráždenejšie a čo je ešte čudnejšie, podobné zmeny nálad pozorujem aj na sebe. Musím vykonať kontrolu všetkých zariadení…“

„… žiadny únik som nenašiel. Dnes som však prišiel o celú populáciu 336/2. V časovej komore sa navzájom pozabíjali…“

„… z rôznych dôvodov som prišiel o všetky jedince z kmeňa 336. Musím robiť repopuláciu z poškodeného kmeňa 287…“

„… repopulácia bola úspešná, ale chyba 287 sa stala dominantným znakom. Porucha vo výučbovom programe spôsobila, že štyri kmene boli celogeneračne vystavené českému vianočnému rapu. Nonstop. Postihnuté jedince sú extrémne neznášanlivé na český jazyk, rolničky a ponožky v sandáloch. Musím si dávať veľký pozor na reč a nepoužívať čechizmy, spúšťa to u nich nekontrolovateľnú agresiu…“

„… stále viac a viac chýb, ktoré si neviem vysvetliť, často sa stáva, že jeden a jeden je dva celá jeden…“

„… prieskum okolia odhalil, že nejakí degeneráti majú neďaleko môjho labáku obetný oltár. Začal som sledovať ich aktivitu a rituály korelujú s vadami v mojom systéme. Keby som sa o tom nepresvedčil na vlastné oči, neveril by som…“

„… nedá sa pokračovať. Celý môj chov degeneroval k agresivite. Jedince sú šikovnejšie, ale…“

„… Zásobníky na vodu a krmivo sú naplnené po okraj. Nemám srdce zvieratá fyzicky pozabíjať. Beriem si len kufrík s poznámkami a odchádzam.“

To bol posledný zápis. Ján zamyslene zaklapol nedopísaný denník. Takže nie medvede, ale… škrečkode?

Ostatní prehľadávali skrinky v snahe nájsť čokoľvek, čo by im mohlo pomôcť.

„Aha, aká pekná mačka,“ povedal antikvariátnik pozerajúc do plechového boxu na polici.

„Ukážte?“

Antikvariátnik zavrel plné čierne dvierka a poodstúpil nabok. Jeho kolegyňa otvorila klietku a uvidela riadne odležanú mŕtvolu mačky.

„Fakt vtipné!“ zanadávala.

Antikvariátnik na mŕtvolu chvíľu ticho pozeral. Potom dvierka zavrel a otvoril. Zavrel, otvoril. Zavrel…

„Mňau!“ ozvalo sa z boxu. Usmial sa a vytiahol malé oranžové mačiatko.

„Pecka! Schrödingerova mačka,“ povedala Zuzana obdivne.

Zobrala mačiatko do rúk, poškrabkala ho za ušami a potom pomocou boxu zmenila jeho stav. Teda… niežeby ho privrela do dvierok, to dámy nerobia. Vložila ho dnu a zatvárala a otvárala dvierka, pokiaľ sa neobjavila mŕtvola. Následne postup zopakovala, až kým mačiatko znovu nebehalo.

Vedľa dverí boli dva televízory Tesla Pluto napojené na vonkajšie kamery. Michal ich sprevádzkoval v priebehu pár minút. Na obrazovke bolo vidieť vyše desať socdemáckych satanistov, ako sa snažia prebiť dnu. Vnútri hladné škrečkode, vonku nadržaní satanisti a žiaden únikový východ. Prebehla porada, ale žiaden rozumný nápad nepadol. Skôr môžete vyjednávať s medveďmi, ako so sociálnymi demokratmi bez alobalu. Alobal nenašli.

„Tak to spravíme tým, ehm, menej rozumným spôsobom. Pustíme dnu satanistov a zároveň otvoríme cestu von škrečko-medveďom. A potom to už bude kto z koho,“ predniesol veľmi vágny plán boja antikvariátnik a mužskému osadenstvu pritom rozdával pollitrové chemické banky. „A teraz, páni, všetci vyvenčiť lachtana!“

Samozrejme to všetci sprvu brali ako recept na kvalitnú nátierku z ušného mazu od Petra Novotného, ale po chvíli ich presvedčil. Alebo aj to, že škrečkode začali z klietok stavať pri jednej stene pyramídu, aby sa mohli dostať na galériu. Antikvariátnik niekde vyhrabal fľašu plnú amoniaku a zmiešal ho s močom.

Zuzana sa postavila do zadnej časti galérie. V rukách držala naozaj nepríjemne veľkú nádobu s ešte teplým lachtano-amoniakovým „repelentom“ na medvede. Vraj starý sibírsky recept. Michal sa pripravil pred vstupnými dverami a Ján spolu s antikvariátničkou čakali pri vstupe do výbehu.

Najprv padol na dno repelent. O chvíľu na to aj Zuzanina šabľa, ale tá to celé len vylepšila. Škrečkode to nabudilo.

Michal spustil otváranie pancierových dverí. Satanistov to nabudilo.

Vzápätí nato otvorili výbeh. Škrečkode pozerali na vyjavených satanistov, satanisti pozerali na hladné škrečkode a medzi nimi chlapík v krvavom hauberku a pätnásťkilovou sekerou. Z vrecka pomalým rozvážnym pohybom vytiahol strapec rolničiek.

Potom už stačila len iskra v podobe pamätnej vety: „Můžu si půjčit vaši sekyrku?“

Boj bol rýchly, tvrdý a neúprosný. Keď utíchol najväčší hluk v bunkri, antikvariátnička opatrne otvorila dvere. Dnu prepadla horná časť tela nejakého nešťastníka. Všade sa povaľovalo plno obetí z oboch strán. Urbexeri sa ozbrojili palicami a štvorica pomaly vyšla do chodieb. Streľba v diaľke postupne utíchala. Bolo potrebné vyhýbať sa raneným, vtedy sa k slovu dostali palice.

Boj sa postupne preniesol do centrály marketingovej agentúry Štátostrany a z nej von do ulíc.

Najväčšia kopa mŕtvol ležala práve pri vstupe do budovy z podzemia. Úplne naspodku trčalo telo oblečené do hauberku. Keď ho urbexeri odhádzali, zistili, že antikvariátnik drží v jednej ruke odlomené porisko sekery, v druhej za cop hlavu satanistu a v zuboch zviera kus čerstvo vytrhnutej bielej kožušiny. Všetci sa zhodli, že vyzerá šťastne.

Naložili ho na vytrhnuté mrežové dvere a odtiahli podzemím k jeho antikvariátu. Po zazvonení otvoril pomocník. Keď zbadal, čo nesú, prevrátil oči a zavzdychal čosi v štýle „Ddžízschrajst, už zase?“

Prevzal mŕtvolu a zatiahol ju dnu.

„Ja zostanem,“ povedala antikvariátnička. „Treba sa o neho postarať.“

Urbexeri sa vrátili do podzemia. Museli zavrieť vchod do bunkra a vyniesť z neho množstvo mŕtvol. Vonku, nad zemou, aj tak nebolo bezpečne.

Pracovali celý zvyšok dňa aj celú noc. Všetky mŕtvoly a ich najväčšie kusy privliekli k oltáru. Mopovanie nechali na inokedy. Ján z plastelíny, ktorú našli v bunkri, vymodeloval veveričku. Emo pár mal pravdu, zabíjanie nie je nutné. Bohato postačuje aj obeta v zastúpení, napríklad soška. Potom čosi napísal na zdrap papiera vytrhnutého zo zápisníka. Papierik zvinul a vložil ho do labiek plastelínovej veveričky. Veveričku posadil doprostred oltára. Michal k nej opatrne pripojil časovač s rozbuškou, nastavil čas a pobrali sa domov.

Výbuch začuli z veľkej diaľky. Zdalo sa, že nenarobil toľko hluku, ako by mal, ale možno ho tlmila len vzdialenosť. Vlastne to bolo niečo ako hlasné „Vhúúú-plop!“

Zopár potkanov hodujúcich pri oltári malo tesne predtým, ako ich roztrhalo na kusy, tú česť vidieť otvorenie brány do inej dimenzie. Vtiahlo do nej všetky mŕtvoly z podzemia, vrátane tých najmenších kúskov a rozliatych telesných tekutín. Potom sa brána uzavrela a po oltári a kulte socdemáckych satanistov nezostala ani pamiatka. Len desiatky žerúcich potkanov a krokodílov museli prekonať náhlu existenčnú neistotu, keď v jednej sekunde držali v zuboch čerstvé mäso a v druhej vzduch.

–

V obchode s knihami na Grösslingovej si objednali pizzu. Päť feferónových s extra feferónmi a jednu šunkovú. Kým dorazila donáška, antikvariátnička spolu s pomocníkom napchali padlého hrdinu do železnej skrine. Oproti skrini nachystali stôl; pootvárali krabice s rozvoniavajúcimi feferónovými pochúťkami a uvarili veľký hrnček silného čierneho čaju. Do čaju pridali lyžicu veveričieho tuku. Keď bolo všetko pripravené, antikvariátnička sa rozlúčila, požičala si erárny plášť a pobrala sa domov.

Pomocník pristúpil ku skrini. Otvoril dvere a zatvoril. Otvoril, zatvoril. Otvoril…

„Hmmm. Cítim… pizzu?“

 –

Nová kampaň Štátostrany na rozvoj dopravy prekonala očakávania aj tých najväčších srandistov. Na jedných billboardoch bol preklep Národný popravca a na druhých po daždi voda rozpila farby. Rušne na fotkách vyzerali ako v pekelných plameňoch.

Škrečkode sa najprv usadili v bratislavských mestských lesoch. Neskôr sa pre nedostatok českých turistov, živených vepřo-knedlo-pivo-zelím, väčšia časť oddelila a autostopom odviezla do Tatier. Niektorí vodiči tak išli z Bratislavy do Komárna cez Poprad. Kto sa sťažoval na polícii, dali mu fúkať a vypočul si prednášku o alkohole za volantom. Krokodíly prenikli do mestského kanalizačného systému a úspešne ho kolonizovali. Na povrch nevyliezali, živili sa obrími potkanmi a potravy mali dostatok.

Ján, Zuzana a Michal laboratórium v podzemí vyčistili a zatvorili, ďalšie využitie v budúcnosti nebolo vylúčené. Nateraz tam chodili len kŕmiť Schrödingerovu mačku, teda ak ju našli v stave, v ktorom kŕmenie vyžadovala. Po dobrodružstve v katakombách, kedy bojovali s mutantmi a satanistami, ich už obyčajný urbex nedokázal uspokojiť. Venovali sa novému hobby, lovu krokodílov.

Na konci školského roka išli s triedou na výlet do Tatier. Pri pochode okolo Štrbského plesa ich učitelia dôrazne napomenuli, aby neschádzali z turistického chodníka. Kvôli bezpečnosti, v Tatrách sa premnožil akýsi nový druh medveďov. Traja priatelia sa zarozprávali o najnovších trendoch vo výzbroji na lov krokodílov a zaostali, až boli na chodníku sami. Teda, aspoň si to mysleli. Zrazu sa krovie pred nimi zatriaslo a vynoril sa z neho obrovský maskáčovo škvrnitý a dobre živený škrečkoď.

Prekvapene zažmurkal na lovcov krokodílov, lovci krokodílov prekvapene pozerali na neho. Škrečkoď zavrtel krátkym chvostíkom a opatrne zacúval späť do krovia. Kým zmizol, zamával im labou.

Ján ako zhypnotizovaný zamával tiež.

Potom škrečkoď odbehol od turistického chodníka. Zo smeru, ktorým sa vybral, sa ozvalo: „Hele, Kájo, tamhle je to hezký, pojďme se podívat!“