Kruhy

Sedel na brehu malej zátoky. Chladnejší vzduch končiaceho leta miešal vône nadchádzajúceho večera. Slanosť mora, pach rybiny, dym z prístavu. Sledoval oplachtený parník, ktorý práve zdvíhal kotvy a vypúštal sadze navôkol. Na korme postávalo niekoľko cestujúcich, nedbalo opierajúcich sa o zábradlie. Na palubu medzi nich vybehlo malé plavovlasé dievča. Zamávalo mu. Rýchlo sa postavil, zakýval tiež. Dospelí si to všimli a dievča ukryli medzi seba. Zrejme rodičia. Napravil si ušpinenú čiapku, smutne sa odvrátil na opačnú stranu. Prebehol pohľadom sivú siluetu pecí ocieliarne a komínov neďalekej koksárne. Pred niekoľkými dňami sa odtiaľ nevrátil jeho otec. Rozdrvil ho vagón s rudou. Matka umrela minulú zimu na zápal pľúc. Z práce ju priniesli na voze s horúčkou. O dva dni už nežila. 

Zobral do ruky niekoľko ploských kamienkov, hodil smerom k nezvyčajne pokojnej hladine mora. Okrúhliaky sa od povrchu vody odrazili a vytvorili na nej výrazné kruhy. Pomaly sa šírili k parníku. Dievčatko na palube vykuklo spomedzi rodičov. Chlapec sa usmial a ona tiež. Ukázala mu handrovú bábiku, ktorú ukrývala v záhybe šiat. Vytiahol zmačkanú plátennú vreckovku s monogramom, ktorý mu vyšila matka. Spravil na nej jeden veľký uzlík a zopár menších, vytvaroval postavičku. Vystrel ju naoproti lodi. Zasmiala sa znova a natiahla ruku s bábikou. Prestrčila ju pomedzi zábradlie, aby ju mohol vidieť. 

Zrazu parník mohutne zapískal. Dievčatko sa zľaklo a bábika jej vypadla do mora.

Pozrela na kruhy na hladine, ktoré po nej zostali. Zúfalo sa načiahla. Vtedy zareagovali rodičia. Náhlivo ju potiahli ďalej od zábradlia. Pani s gotickým viktoriánskym klobúkom a nariasenou sukňou jej čosi dohovárala. Dievča ju nevnímalo. Pozerala sa na neho. Poznal ten výraz. Vyjadroval stratu cenného, milovaného. Videl ho v otcovej tvári, keď mama umrela. Videl ho v zrkadle, keď zomrel otec.

Rýchlo si vyzul topánky, vyzliekol potrhanú vestu a skočil do vody. S kamarátmi už veľakrát preplával zátoku. Bábika je handrová, neklesne tak rýchlo na dno. Voda bola chladná, ale to mu nevadilo. Mocným tempom sa blížil k parníku. Ľudia na palube si ho všimli. Začali kričať. Niekto sa rozbehol po záchranné koleso pre to pochabé decko vo vode. Dievčatko vytreštene sledovalo chlapcov pokus o záchranu bábiky. Jediné chápalo jeho pohnútky. Zhlboka sa nadýchol. Chcel sa práve ponoriť, keď zabrala lodná skrutka. Zvírila vodu. Prúd napenenej vody ho strhol pod hladinu. Ľudia na palube zvrieskli, panička s klobúkom omdlela. Bojoval pod vodou so silou parného stroja. Posledné, čo videl, boli kruhy na hladine vo svetle zapadajúceho slnka.

Matvej Petrovič Bronštein postával nad knihou pre školskú mládež, ktorú práve dopísal. Volala sa Príbeh prvku Hélium. Rozprávala o slnku, jeho zložení a súvisiacich laboratórnych dobrodružstvách. Pretieral si okuliare, na ktorých videl farebné kruhy a chvíľu uvažoval, prečo to tak je. Z úvah ho vytrhol hlas Lídie: „Matvej, večera je hotová, poď sa najesť!“

Okuliare si založil naspäť a prešiel do kuchyne ich malého dvojizbového bytu na predmestí Leningradu. Manželka už sedela za okrúhlym stolom, nalievala zo samovaru dymiaci čaj. Na tanieroch mali rybu v kožuchu. Marinovaného sleďa zasypaného strúhanou cviklou, varenými zemiakmi s trochou majonézy. A hustý ruský čierny chlieb. Ryby nebolo veľa, boli pohnuté časy. S platom asistenta na štátnej leningradskej si veľa dovoliť nemohli.  

„Dobrú chuť,“ zaželal Matvej Petrovič a nežne pohladil manželku po ruke. Lídia sa k nemu naklonila a vtisla mu bozk na šticu vlasov. Dezertnými klieštikmi z alpaky nabrala kocky cukru a celkom európsky ich vložila do šálok čaju. Matvej pozoroval šíriace sa kruhy rozvlneného čaju. Pripomenuli mu jeho hlavnú prácu. Prácu na kvantovej gravitácii. Významnom medzníku, s ktorým si nevedel dať rady ani jeho učiteľ Lev Davidovič. Odchlipol si voňavého čaju, zahryzol naloženého sleďa, odštipol chleba. Cez kuchynské okno prenikali lúče jesenného večera a dotvárali pocit pohody a tepla.

Vtom niekto zabúchal na dvere. O chvíľu znova. Ozval sa nepríjmený hlas: „Otvorte, tu je NKVD.“

Lídia ustrnula. Úplne prestala dýchať. Matvej položil trasúcou sa rukou šálku. Pomaly vstal od stola, zatiaľ čo buchot na dvere sa stupňoval. Prešiel k dverám, zhlboka sa nadýchol a otvoril. Dovnútra sa okamžite valili príslušníci NKVD. V ťažkých kožených kabátoch s vyhrnutými límcami a plstených klobúkoch stiahnutých do čela.

„Ste Matvej Petrovič Bronštein?“ zaznela suchá otázka staršinu, ktorý jediný mal na hlave brigadírku. Matvej len slabo prikývol. Ostatní chlapi ho obstali. „Ste zatknutý za protisovietsku činnosť a špionáž. Oblečte sa, pôjdete s nami.“

„On nič neurobil,“ zmohla sa na slabý protest šokovaná Lídia. „Pracuje na univerzite s profesorom Landauom. Overte si to.“

Bledý Matvej si obliekol ošúchaný kabát. Z vrecka mu trčal papier s výpočtami. Staršina mu ho vytrhol, prezrel a keď zistil, že ničomu nerozumie, vrátil. 

Pozrel na manželku: „Neboj sa, Lídia, to sa vysvetlí, do polnoci som nazad.“

Chcel sa s ňou objať na rozlúčku, ale druhý dôstojník NKVD ho prudko sotil pred dvere. Začul už len zúfalý výkrik manželky.

Súd bol ľudový a rýchly. Obvineniam nerozumel. Skúšal ich presvedčiť, nech zavolajú na univerzitu. Profesor predsa pozná ľudí na výbore. Dosvedčí, že je nevinný.

Odviedli ho do cely so slamou na dlážke a malým kruhovým oknom pod stropom. Za ním kráčal jeho kat.

Otočil sa čelom k oknu a až potom si všimol kruhové škrvny od krvi na stene pred sebou. Dôstojník NKVD mu priložil pištoľ k zátylku a stlačil spúšť. Ku kruhom na stene pribudol ďalší.

…

Wan-To sedel v predsieni Chrámu nebeského pokoja. Dnes mal voľno, tak sa prizeral ako ostatní mnísi vytvárajú na veľkom stole okrúhle mandaly. Trpezlivo sypali farebný piesok do sústredných kružníc. Táto séria bola netradičná. Bohaté kaleidoskopické vzory nahradili len jednoduché vložené kruhy. Bolo to prianie predstaveného lámu. Všetci to akceptovali. Vedeli, že starý mních má mimoriadny cit pre kontext. Možno to súviselo s atmosférou nastávajúcich dní. Dlhé červené západy slnka osvetľovali hlboký kaňon medzi obnaženými štítmi Karakoramu. Odrážali sa od živicovo bledej žuly jeho stien. Vytvárali dojem veľkého ohňa v doline pod kláštorom. Padali a znovu iskrili na ľadovcovej prikrývke ich úpätia. 

Wan-To si upravil rúcho, zobral z misky čerstvo upečenú chlebovú placku, ktorú namočil v roztopenom jačom masle. Nepoznal bohatosť chutí jedál ľudí z doliny. No už táto mu stačila na pocit plnosti, uspokojenia. Vyšiel na kamenné nádvorie, ktoré ho len malým múrom uložených balvanov oddeľovalo od strmého zrázu. Modlitebné vlajočky sa vytrvalo trepotali vo vetre a vysielali svoje prosby. Veľakrát sa pokúšal obsiahnuť ten priestor naokolo. Mohutnosť hradby hôr, monumentálnosť údolí, spirituálnosť čistej nočnej oblohy. Neustály šum vetra, kolobeh života, dynamiku vesmíru. 

Ticho večera narušili hlboké tóny trúb. Trojica mníchov stála na predĺženom balkóne horného poschodia chrámu a opierala sa o dlhé kovové nástroje. Zvuk rezonoval údolím, triasol jeho vnútrom. Vytvoril potrebu súznenia so svetom naokolo. Verili, že tak dosiahnu harmóniu s univerzom. Zvuk je prejavom jeho všadeprítomnej energie.

Utíchli posledným lúčom slnka, ktoré sa prehuplo za horizont. Vykreslilo na stene kláštora rozptýlené kruhové obrazce.

„Zvláštne,“ pomyslel si Wan-To a pobral sa spať. Cestou na lôžko preskúmal dokončené mandaly. Pôsobili priestorovo. Mal pocit, že sa cez ne pozerá na hviezdy.

Ráno ho zobudil nezvyčajný ruch a hrmot. Rýchlo sa zaodel. Uviazal skromné sandále. Zbehol do hlavnej siene. Zaskočil ho zástup zoradených mníchov, na ktorých mierili puškami vojaci oslobodzovacej armády. Nestihol ani položiť otázku, premyslieť si, či neutekať. Vojaci sa ho hneď chopili a zaradili k ostatným. Mladým vystrašeným, starším odovzdaným. Dôstojníci prehľadávali kúty chrámu, ich podriadení rúcali výzdoby, rozbíjali zariadenie. Keď sa im v tom zopár mníchov pokúšalo zabrániť, bili ich do bezvedomia. Starý láma podišiel k ich veliteľovi. Chcel sa ich zastať. Čosi mu hovoril, keď ten náhle odstúpil, natiahol zbraň. Ozval sa výstrel. Starý mních, najvyšší predstavený chrámu, sa s prestrelenou hlavou zrútil na vykladanú podlahu. Wan-To sa triasol na celom tele, keď ich postrkovali von. V predsieni mu pohľad padol na stôl s kruhmi a mŕtvymi telami. Ucítil ostrú bolesť v chrbte. S hrôzou sa pozrel, ako mu z brucha trčal koniec bodáku. Piesok v kružniciach mandaly sa farbil do červena.

…

Vracal sa z nočnej redakčnej uzávierky domov. Cestou na parkovisko začalo pršať. Ledva stihol naskočiť do auta. Na sklo začali prudko bubnovať veľké kvapky. Chvíľu šmátral po vreckách bundy, uisťujúc sa, že nič v práci nezabudol. Tešil sa domov. Doobeda si pospí, kým sú deti v škole. Poobede s nimi vybehne do lesa za panelákom. Ak bude takéto počasie, pôjdu do kina alebo si len spoločne niečo prečítajú. Určite to nebudú noviny. Zajtra bude všetko zaplnené korupčnými odhaleniami, ktoré nadránom odoslal do spravodajstva. Nemá chuť sa v tom ocitnúť znova.

Naštartoval motor a zaradil spiatočku. Lúče zadných svetiel vytvorili na kalužiach vody kruhy. Vyšiel na ulicu, kde sa tento motív objavil aj vpredu. Pripísal to olejovému znečisteniu mláky na ceste. Na vozovke je to bežné.

Prechádzal ešte spiacim sídliskom. V niektorých oknách sa už svietilo. Zmenári z neďalekej fabriky varili raňajkovú kávu alebo sa len snažili prebrať toaletou v kúpeľni. Silno si zívol.

Stierače monotónne stierali, tma zatvárala oči. Svetlá lámp sa striedali s billboardmi.

Odbočil na dialničný obchvat mesta. Okrem niekoľkých taxíkov ponáhľajúcich sa za svojimi zákazníkmi bol prázdny. Chcel trochu pridať, ale mokrá cesta mu cez kontrolky brzdného systému auta signalizovala nesúhlas. Nastavil tempomat na primeranú rýchlosť. Na plagátoch pri moste sa naňho vyškieral politik. Znechutene sa pozrel na druhú stranu. 

Svetlá v prístave. Veľké prekládkové žeriavy rozkročené na širokých portálových nohách. Popod ne odstavené nákladné vlaky s uhlím. Scéna insektoidov z inej planéty. Odparkované remorkéry, vlečné člny. V pozadí za ohybom rieky osvetlené staré mesto, ktoré hyzdili nekoncepčne aranžované vysoké budovy bánk. 

Mesto sa ťahalo na hrebeň nízkych kopcov, ktoré sa z vinohradov menili na zástavbu malomeštiackych archetypov. Prehliadku ega politických zbohatlíkov a charakterového nevkusu. Nad mestom ticho čnela blikajúca silueta vysielača. Skryte šíriaceho hudbu ešte nočných rozhlasových relácií.

Odbočil na najbližom výjazde. Smerom k malým prímestským satelitom. Popri starších nájomných domoch s ošarpanou fasádou a zvyškom červenej hviezdy na priečelí. Nevšimol si, že za ním vyrazilo veľké čierne auto s tmavými sklami. Všimol si až štyri kruhy na prednej maske chladiča, keď sa k nemu v spätnom zrkadle priblížilo. Potom zazneli výstrely.

…

Rimania útočili v novej vlne na jeho mesto už niekoľko dní. Pomáhal s obranou. Miešal grécky oheň, upravoval dostrel katapultov, konštruoval zrkadlá z vyleštených štítov vojakov. Nestačilo to. Nepriateľov je veľa a Syrakúzy sú príliš dôležité. Obilnica stredomoria. Prišlo to tak veľmi nevhod. Pred týždňom bolo ešte všetko inak. Vtedy sedel, tak ako dnes, v átriu svojho domu. V tieni večerného slnka pozeral striedavo na fontánku v strede jazierka a problém kvadratúry kruhu nakresleného v piesku. Množstvo vpísaných a opísaných kružníc zaberalo plochu väčšieho stola. Cítil, že riešenie je na dosah. Potrebuje sa len viac sústrediť. 

Myšlienky však stále nie a nie polapiť. Koncepčne jasné, detaily stále unikali. Ale tie sú práve rozhodujúce. Z átria viedla jemnými kamienkami vysypaná cestička do záhrady končiacej vyhliadkou na azúrové more. Chodníkom prešiel nespočetnekrát. Príjemný tieň stromov, farby oleandrov, hornaté pobrežie píniových lesov vždy nabádalo k výzvam, prinášalo inšpiráciu. Pozrel sa smerom k najvyššej hore na obzore. Etna. Ak by sa sopka prebudila, zem zatriasla, more vzbúrilo, Rimanov by sa aspoň načas zbavili. Stavby ich mesta boli pevné. Z kameňa a geometrie. Už veľa vydržali. Aj ríši dobyvateľov odolávajú už tretím rokom. Oprel sa o balustrádu terasy, zahľadel na cyklámenové kvety opuncie, odtrhol lístok eukalyptu. Kúsok konára mu pritom vypadol do vody.

„Podstata univerza je v kruhoch, sférach, ako tvrdil ten Aténčan,“ nahlas poznamenal. Aténčan však nevedel to, čo on. Využívať ich. Kruh rozvinutý v čase v podobe špirál a skrutiek. Dômyslené konštrukcie kladky. Sférické zrkladlá. 

Vrátil sa do svojho domu. Posadil sa do pohodlného prúteného kresla. Oprel hlavu do dlaní a vystrel chodidlá. Uprene sa pozreral na nákres v piesku. Tú myšlienku dnes dolapí. Cíti to. Len ho nesmú vyrušovať.

Ruch boja sa približoval. Nevenoval mu pozornosť. Keď do miestnosti vstúpil rímsky vojak, len varovne zdvihol ruku a prísne povedal: „Nedotýkaj sa mojich kruhov!“

Ani pohľad mu nevenoval. Legionár ho prebodol kopiou. Jeho telo sa pomaly zosunulo medzi kruhy na podlahe.

…

Výskumný asistent sústredene pozeral do projekcie neurónovej siete. Za ním nervózne prešľapoval jeho nadriadený. Laboratórium pokročilých metód strojového učenia finišovalo v odovzdávaní projektu.

„Ako to vyzerá?“ spýtal sa asistenta. 

„Stále rovnako, vždy sa nejaké uzly zacyklia akoby nad niečím hĺbali. Prejavuje sa to tými kruhmi,“ ukázal vizualizáciu na obrazovke. „Terminujte ich,“ nariadil vedúci, „armáda na výsledok nebude toľko čakať.“

Asistent otvoril okno konzoly a zadal príslušný príkaz. Uzly sa stratili. Kruhy uzavreli. Životy sa skončili.