Peklo na Gessayovej 49

I

„…územím Slovenska prechádza teplý front spojený s tlakovou výšou, zajtra nás preto čaká slnečná sobota s minimom…“ 

Kopol do seba panáka a pozrel na studené steny obrastené tieňmi sídliska. Že teplý front, odfrkol si. Však vidí, nie? Vidí, ako sa mu po byte začali rozliezať vlhké škvrny. Striasalo ho už len pri pomyslení na to tiché mľask, čo sa ozve zakaždým, keď taký dobre vypasený petržalský tieň vsiakne do omietky. Aj teraz. Obzrel sa a zamrazilo ho až v kostiach. Boli všade. Kurva, všade. A jemu budú rozprávať o teplých frontoch. Znechutene vypol rádio, aj tak tam hovno vedia o počasí, a znovu si nalial. Veď niežeby sa niekam chystal, hej? Ale keď sú raz platení z daní, nemali by rozprávať chujoviny. Krútiac hlavou poodháňal muchy z oschnutého zvyšku pizze a zahryzol sa, tak ozaj poriadne, schuti, akoby nejedol celú večnosť. Nasledovala sekunda ukrutnej bolesti, z hrdla sa mu vydral ston. Poondiata horná osmička, kvílil a obzeral sa po svojej borovičke, keď tu od vchodu začul akýsi zvuk. Ustrnul. Nie, to predsa… A potom to zaznelo znovu a znovu, cvak a cvak a ešte raz a už nebolo pochýb, vyskočil a okamžite začal spratávať fľaše pod stôl. Kľúče. Určite to boli kľúče.  

„Čakala som tam dvadsať minút,“ ozvalo sa od dverí.

Nestihol zo seba vysúkať ani zadýchané ahoj a už mal v rukách dve igelitky. 

„Dvadsať, chápeš?“ natočené vlny jej padali do výstrihu, nespokojne špúlila pery, mäsité a vláčne, ako bývajú čerešne tesne po prvej letnej búrke. Z takých sa robí najlepšia čerešňovica, pomyslel si a zrak mu padol na kľúč, ktorý držala v dlani. Bože, prečo? Prečo jej ho on, debil, vôbec dával?

„A vieš, koľkokrát som ti volala?“ pokračovala, skopávajúc si lodičky. 

Oblapil ju okolo pása. „Totiž ja som…“ ukradomky pozrel na notebook, „až doteraz písal.“ Ona bez okuliarov aj tak nič nevidí, oznámenie FATAL ERROR tiahnuce sa monitorom nerozozná od šetriča obrazovky, a tak ešte prisadil. „Od rána som dal 30 strán.“ V živote razil zásadu, že ak klamať, tak poriadne.

Vymanila sa z objatia, akože toto ti neprejde tak ľahko, môj zlatý, ale pri zmienke o písaní pookriala. Nútiť ho, aby sa znovu pokúsil písať, to bola jej druhá najobľúbenejšia činnosť. Pohodila ryšavou hrivou, že teda dobre, čo už s ním, oslávia výročie uňho doma, a zamávala mu pred očami čímsi zeleným, čo práve vytiahla z igelitky. „Bude brokolicový nákyp.“ 

A je to tu. Ešte sa za ňou ani poriadne nezavreli dvere a už došlo na jej úplne najobľúbenejšiu činnosť, konkrétne, robiť mu zo života peklo.

„No a hovor,“ otvárala chladničku, „o čom to bude?“

„No o čom, o čom…“ zacapol dvierka a objal ju. „Predsa o tebe.“ 

Prevrátila oči, ale cuklo jej kútikmi. Videl ten nepatrný pohyb, jemný ako záchvev dvoch čerešní v májovom vánku, už len zahryznúť, pomyslel si, a veru, keby sa nebola odtiahla, keby si nebola na niečo spomenula a neodtiahla by sa, mohlo byť teraz všetko inak, už zo seba mohli na dlážke strhávať oblečenie. No dobre, možno nie priamo na dlážke, vzhľadom na jeho vek a boľavé kríže, ale však je to jedno. Odtiahla sa. Takže namiesto toho, aby bolo všetko inak, bolo všetko ako obyčajne, nikto z nikoho nič nestrhával, na dlážke ani inde, a ona zas len niečo hľadala v tej svojej taške. Bože, kedy už s tým dá pokoj, zaúpel, pretože to, čo vytiahla tentoraz, prekonalo aj jeho najhoršie očakávania. Bolo to horšie ako brokolica, bolo to horšie ako kel a bolo to skoro také zlé ako kaleráb. Bola to Príručka tvorivého písania (Alebo ako sa stať úspešným spisovateľom v desiatich kapitolách).

„Chcela som až po večeri, ale keď už sme pri tom…“ vtisla mu pusu na líce a vrátila sa k vykladaniu tašiek.

Poobracal knihu v rukách a zdvorilo v nej listoval, až kým mu nešklblo pravým viečkom. No výborne, rozmrzene si šúchal oko. Nestačí, že ho bolia zuby, že ho láme v krížoch, že sa ledva postaví. Teraz ešte z tohto zasraného závanu optimizmu chytí prievan. 

„Kriste!“ hlesla zrazu, ukazujúc na akúsi beztvarú hmotu v chladničke, asi mrkva alebo rukola, ktovie, v tomto štádiu si už nikto nemohol byť istý a popravde, on si nebol až taký istý, ani keď mu tam tú burinu nastrkala, „aby sa už konečne začal stravovať normálne.“

„Ako môžeš takto žiť?“ Krútiac hlavou vytiahla zo zásuvky nôž a začala krájať brokolicu. „Aspoň, prosím ťa, vynes smeti.“

S úľavou schytil kôš, pobúchal si po vrecku, či má cigarety a ponáhľal sa k dverám.

„A nieže zas vyhodíš krabice od pizze do zmiešaného odpadu,“ volala za ním, „tie treba recyklovať. A tie fľaše pod stolom, tie vyhoď do…“

Pomaly sa otočil a tresol smetiakom o zem. „Ale už mám toho dosť!“ 

„Ako?“ prestala krájať, ruka sa jej zachvela.

„Že už mám toho dosť, ti hovorím.“ 

Hodila po ňom brokolicu. 

Tak dobre sa už dávno nezasmial a chvíľu si myslel, že i na jej tvári vidí náznak úsmevu, ono nebadateľné zachvenie kútikov pier, mikroskopickú trhlinku v nevyhnuteľnosti, možnosť, že sa to predsa len skončí inak.

No tak nie, pokrčil plecami, keď sa za ňou zatresli dvere na kúpeľni a stále sa pochechtávajúc vzal do ruky nôž. Na čepeli sa zaleskol odraz jeho očí. Zvláštne, pomyslel si, v zrkadle vyzerajú inak. Poutieral nôž do tielka, brokolica mu zjavne nesvedčí. „Tak bude tá večera, či čo?“ zrúkol a prechádzajúc prstom po ostrí na seba žmurkol. Keď nedostal odpoveď, odložil nôž do zásuvky a vytočil pizzériu, veď, ty kokos, nejedol už celú večnosť. „Dobrý, jednu diabolskú na Gessayovu 49 a s dvojitou porciou fe…“ zarazil sa, krv mu stuhla v žilách, „… feróniek.“ Pomaly sa otočil. On predsa nevie žmurkať. Nikdy sa to nenaučil. Kto teda…? Pozrel na kuchynskú linku, no vtom mu okolo hlavy presvišťala fľaška. A ďalšia.

Šľahol pohľadom ku kúpeľni. „Šibe ti?!“ oboril sa na ňu. „Čo odo mňa chceš? Chceš usporiadaný život? Chceš rodinu? Naraz si účtovníka! Ja som spisovateľ, chápeš?!“

„Že spisovateľ!“ odfrkla si. „Čo si napísal za posledných desať rokov? Nič! Ešte aj z toho krížovkárskeho časopisu ťa vyhodili.“

Naštvane kopol do koša, ten sa zakymácal a vyvrhol do izby umastené stávkové tikety, nezaplatené účty a pokazenú zeleninu. „Ty mi budeš rozprávať o literatúre! Ty, čo si v živote neprečítala…“ stíchol. Už ho nepočúvala. Meravo hľadela na dlážku, kde sa pod zhnitými šupami od zemiakov váľala Príručka tvorivého písania. 

Preglgol a strategicky sa presúval k fľašiam. Už sa míňali a podpora bude až po víkende, ale ona sa len otočila, žiadne slzy, žiadne ako si mohol, nič, ani naňho nepozrela, proste pohodila tou svojou hrdzavou hrivou, schmatla kabelku a viac jej nebolo.

Zostali po nej len črepiny a brokolica. Uhol si rovno z fľaše a pozrel na svoje bosé nohy. Že napíš niečo, špúlil ústa cestou do špajze. Veď máš taký talent, pohadzoval hlavou a hľadal nejakú metlu. Blbá ženská, v živote neprečítala knihu a jemu bude rozprávať. Však to nie je len tak, ako si ona myslí, že sadni si a napíš. Možno kedysi. Hej, Putá lásky napísal za týždeň. Pri spomienke na svoj prvý román si odpľul a začal zhŕňať črepiny na kopu. On dobre vie, prečo odvtedy nič nenapísal. Že talent. Znovu si odpil. Čo by on dal za to, keby…

Crrrrn.

„Dofrasa, čo zas?!“ Oprel metlu o stenu a šuchtal sa k dverám, zvonček nástojčivo vyzváňal. „Ale však dobre, idem!“

„Mám tu pre vás tú diabolskú,“ ozvalo sa zdola.

Tvár sa mu rozžiarila. Tí sú fakt rýchli, pomyslel si. A možno to nakoniec nebude taký zlý večer.

***

Do sna mu preniklo tiché škrabkanie. Zamľaskal, otvoril oči. Tiene prázdnych fľašiek ovísali z plafóna ako kvaple v útrobách platónskej jaskyne a medzi nimi sa ako mastný sopeľ triasol jeho vlastný rôsolovitý obrys, dobre že mu neodkväcol rovno do pizze. Kurva, veď on to ešte bude jesť, drgol do stola, pokúsil sa vstať, ale izba sa s ním zatočila a zvalil sa späť na stoličku. 

„Škrab-škrab,“ ozvalo sa znovu. Zazrel na krabicu, z ktorej sa naňho huncútsky usmieval čert s feferónkou za uchom. VERÍME V RECYKLÁCIU, hlásal zababraný text pod ním, DÁVA NOVÝ ŽIVOT STARÝM VECIAM.

„Tak z teba,“ zabodol do krabice ukazovák, „z teba bude v novom živote leda tak hajzelpapier. A to,“ odgrgol si, „a to budeš rada, že si neskončila ako rigorózka o verejnej správe.“ Chechtajúc sa kopol do hromady škatúľ vŕšiacej sa pod drezom a neisto vstával. Na dlážku sa s chľusnutím rozlial tieň, kuchyňa prerastala kyslým smradom. Naplo ho, rozkladajúca sa osobnosť smrdí skoro tak nechutne ako starý vecheť, a len-len že sa dotackal k záchodovej mise. Zo zvlnenej hladiny tam naňho gánili jeho oči. „Ale čo to…?“ Zamračene sa naklonil a urobil čosi, čo ho v zápätí primälo vydáviť všetky feferónky. Žmurkol.

Keď sa trocha spamätal, odvliekol sa späť do kuchyne. Lomoz zo zásuvky, pretože teraz už bolo jasné, že vychádza zo zásuvky, si nevšímal, len sa zviezol na stoličku a tupo hľadel pred seba. Až dosiaľ si myslel, že to najhoršie, do čoho môže takto uprostred noci naraziť, je on sám. Ale nie, a dokonca to nie je ani ten fikus, čo dostal od kolegýň z krížovkárskeho časopisu, odkiaľ mimochodom odišiel po vzájomnej dohode. Nie, on práve videl čosi oveľa horšie. Zazrel budúcnosť, ktorú spláchol do záchoda. Hľadel do očí človeku, ktorým sa kedysi mohol stať, ale vysral sa na to. Videl svoje lepšie Ja. Ja, ktoré sa naučilo žmurkať. Ja, ktoré neprestalo písať. Ja, po ktorom ženy hádžu nohavičky, a nie poľnohospodárske produkty. Ja, Ja, Ja. Hučalo mu v ušiach ako v nemeckom pornofilme. Zo záchoda sa ozvalo spláchnutie. Kuchynská linka sa otriasala. Tak ty sa chceš hrať, hej? Otvoril zásuvku a schmatol metajúci sa nôž. Obracal sa mu žalúdok, ale nebolo iného východiska. Zhlboka sa nadýchol, kŕčovito zovrel rukoväť a z celej sily vrazil čepeľ do brokolice. Nôž splihol, metanie ustalo, rukoväť ochabnuto trčala z útrob zeleniny. Všetci máme svoj kryptonit.

Zvalil sa na stoličku a vypľúvajúc chlorofylom nasiaknutý hlien zazrel na notebook. „No tak, poď ty stará rachotina!“ stláčal reštart, až kým namiesto FATAL ERROR-u nenaskočila uvítacia obrazovka. Zarazene zadal heslo, toto určite nie je Windows desina, ale veď čo, textový editor tam má a na to, čo zamýšľa urobiť, nič viac potrebovať nebude. Pomädlil si ruky a zazrel na svoj odraz v okne. Veď ja ti dám, ty hajzel. Ja ti ukážem, čo je to robiť mi zo života peklo. Hodil si do úst feferónku a začal písať. Známy spisovateľ, autor bestselleru Putá lásky a jeho nemenej úspešných pokračovaní Okovy vášne a Nespútaný plameň, podíde k fľaši borovičky. Po krátkej úvahe vymazal borovičky, jeho Lepšie Ja by také žbrndy nikdy nepilo, a napísal k fľaši zatiaľ bližšie neurčeného alkoholu, pravdepodobne single malt whisky, ale zatiaľ to nechal otvorené. Práve mu dala košom dlhoročná milenka, ktorá sa už nedokázala pozerať na to, ako sa celé dni poneviera po byte a vnútorne sa zožiera. Napriek komerčnému úspechu totiž jeho romány nikdy nedosiahli uznanie kritiky. Spisovateľ, spitý pod obraz boží, uzavrie zmluvu s diablom. Ráno si nič nepamätá, len ho pochytí náhla inšpirácia, takže si sadne za počítač a začne písať faustovský príbeh o svojom Horšom Ja, a píše a píše a nič iné nerobí, len píše a tak ďalej, strany pribúdali, príbeh sa zauzľoval, ale práve v momente, kedy jeho Lepšie Ja vo svojom faustovskom príbehu konečne dospieva k veľkolepému finále a treba chalana trochu ukočírovať, aby to zas celé nedokurvil a neskĺzol do vzťahovej drámy, práve v tom, dá sa povedať, kľúčovom momente celého príbehu, sa od dverí ozval onen nezameniteľný zvuk.

Cvak-cvak.

II

Skoro mu zabehne feferónka. „Čo… čo tu chceš?“ 

Neodpovedá, nemo stojí vo dverách, útle ramená ovinuté chápadlami zmoknutých vlasov sa jej chvejú. V ruke zviera kľúč.

Strasie ho. A že teplý front. „Veď kľudne si vezmi, čo potrebuješ,“ dodá zmierlivejšie, hlavne nech mu dá pokoj, na vzťahové drámy teraz nemá čas, speje predsa k finále svojho príbehu. Obracia sa k počítaču a nevidí, ako jeho ex prekračuje fľaše zatiaľ bližšie neurčeného alkoholu, nevidí, ako sa zohýna, nevidí, čo berie zo zeme, nevidí, len freneticky búši do klávesnice a tieň na obrazovke rastie a ona sa blíži a on stále nič nevidí. 

Na monitor dopadne prvá kvapka a ďalšia a ďalšia. A ďalšia.

Zdvihne hlavu od zápletky a pozrie na zablatené stopy, čo sa tiahnu od dverí. „Ale fakt ma už serieš. Teraz som tu zamet…“ zvyšok slova sa mu zadrhne v hrdle, neveriaco hľadí na kusisko skla v drobnej dlani.

Čerešňová pera sa mu obtrie o ucho. „Mal si zametať poriadne.“ 

III

Dvíha sa mi žalúdok, jazyk sa nie a nie odlepiť od podnebia. Otvorím oči, strašne ma suší, potrebujem piť. Dobre, rozhliadam sa, tu je kôš, tam leží brokolica, hentam vidím Príručku tvorivého písania. Ale kde sú fľaše? A škatule? Chcem sa postaviť, ale nejde to. Vyjavene hľadím na ochabnuté údy, zagebrené od kečupu, povykrúcané v avantgardných uhloch, akoby vypadli z kubistického obrazu. Ale prečo, do riti, nič necítim? Nič. Absolútne nič. Kde je artritída? Čo sa stalo so stuhnutosťou v krížoch? Kam sa podela nejasne ohraničená, do ramena vystreľujúca bolesť v lopatke? V zúfalstve oddrapnem vysušený jazyk od podnebia a prešmirgľujem hornú osmičku. Aj ty, Brutus? 

Pokúšam sa vstať, ale zmätený mozog bez príslušnej bolesti nedokáže rozoznať veľký sedací sval od krčnej mandle, telo sa len bezprizorne mece na podlahe. Zachraňuje ma až občasné bodnutie za hrudnou kosťou a mrazenie v krížoch. Zlomené srdce a titánová platnička. Posledné istoty, o ktoré sa môžem ako-tak oprieť a pozviechať sa na nohy.

Prechádzam k smetiaku a nazad, zvykám si na bezbolestnosť. Ide to. Pomaly, ale ide, takže späť k pôvodnému problému. Kam zmizli fľašky? Otváram chladničku a hneď ju aj zabuchujem. Brokolica. Odhadom tak 50 hláv. Prezerám skrinky. Brokolica a zas len brokolica. To zelené svinstvo je všade, kam sa pozriem. Vrhnem sa k dverám. Zamknuté. Lomcujem kľučkou, kopem, búcham, všetko márne. Zažmurkám, pod posteľou sa niečo leskne. Odhrniem plachtu a nájdem stovky fliaš akéhosi neurčitého obsahu. Schmatnem prvú, čo mi vojde pod ruky, privoniam a s úľavou si vydýchnem. Minimálne 40-ka. Privoniam ešte raz. Ak sa nemýlim, toto je single malt whisky. Svoj odborný odhad si však overiť nestihnem. Keď priložím fľašu k perám, vyrinú sa mi z úst chuchvalce zrazenej krvi.

Prejdem si po krku, ucítim hrboľatý povrch čerstvej jazvy, navreté tkanivo pod bruškami prstov pulzuje. Zhnusene odtiahnem dlaň. Je čas pozrieť sa pravde do očí. Buď som mŕtvy alebo naozaj veľmi ožratý. Po dôkladnom zvážení situácie beriem do každej ruky jednu fľašu, idem sa upiť k smrti, nech aspoň viem, na čom som, ale ako vstávam, zavadím členkom o zmäť káblov, potknem sa, padám, fľaše mi vyletia z rúk. Myksľujem nohou, no len čo sa viac a viac zamotávam. Za chrbtom sa mi ozve praskanie statickej elektriny. Obzriem sa. Tisíce káblov, elektrických, sieťových, optických, metalických, ethernetových, prosto celá tá gumolitová bagáž sa plazí po dlážke, omotáva mi údy, zalieza pod oblečenie a celkovo sa pokúša o zvrátenosti, aké sa nedejú ani v tých najhorších nočných morách, leda tak vo vlhkých snoch IT-čkarov. Jeden dobre vypasený koaxiál sa vztýči a zapichne mi vidlicu do oka, síce to nebolí, ale keď človek poriadne nevidí, pretože mu do oka tečie druhé oko, na nálade mu to nepridá. Začnem sa zvíjať, hľadám niečo, hocičo, čím by som to hovädo prerezal, ale darmo sa načahujem, nič ostré v dosahu nemám. Už to chcem pomaly vzdať, káblami mám prerastené takmer celé telo, keď v tom si spomeniem. Skrivím pery a zaborím prsty do rany na krku. O chvíľu už v ruke držím kusisko skla a bublajúc spenenú krv začnem prerezávať plášte a odtínať hlavy, až kým elektronická hydra nekapituluje.

Otieram si oko do obrusu a neveriaco pozerám na podlahu. Na kope prskajúcej kabeláže leží starodávny počítač, hebedo, že mi skoro odtrhne kríže, keď ho vyťahujem na stôl. Dorezané káble z neho ovísajú ako črevá, chvíľu sa nimi bezradne prehŕňam, ale kašľať na to, schytím ten najväčší, utriem z neho kus sklovca a strčím vidlicu do zásuvky. Procesor začne funieť a po čase, za aký by si šikovný človek stihol urobiť doktorát zo sociálnej práce, naskočí Windows 95,333. Rukávom župana pretriem obrazovku a dám sa do písania.

***

Oko dorástlo, rana na krku sa hojí. Pracovne vychádzam z hypotézy, že som mŕtvy, ale v živote sa mi stali už aj horšie veci, takže neriešim a píšem. Píšem, píšem, a… no dobre, občas si vypijem. Sem-tam si zapálim. Inak fakt len píšem. Plány na najbližšiu večnosť zatiaľ nemám. Dopíšem a potom sa uvidí.

***

K stropu sa týči hora fliaš a cigaretových ohorkov. S pohárikom v ruke vstanem od stola a sledujem ako po okne stekajú dažďové kvapky. Päť strán. Mám skurvených päť strán.

***

Prestal som fajčiť. Prestal som piť.

Píšem.

***

Pretieram si oči. Som na mínus stodvadsiatej štvrtej strane.

Beriem do ruky fľašu. Abstinencia mi nerobí dobre.

***

Na okno búši dážď, z pokazeného radiátora kvapká, steny mokvajú.

Stále mínus stodvadsaťštyri. Ani po piatich fľašiach sa počet strán nemení a ja otváram šiestu. Nebo som si predstavoval inak.

***

Prehodnocujem situáciu. Ako nebo to tu celé stojí za hovno, ale ako peklo… rozhliadnem sa a nalejem si, ako peklo to tu vôbec nie je zlé. A rozhodne tu majú najlepšiu whisky, akú som kedy pil.

Zdvihnem pohárik. Takže na diabla! 

***

Mínus dvanásťtisíctristopäťdesiatosem. 

Chytím fľašu a hodím ju o stenu, omietka zamľaská, vcucáva alkohol a ja sa naťahujem po ďalšej fľaši. Na okno bubnuje monotónny dážď, fľaše a večnosť sú všade okolo mňa. Mľask.

***

Z postele už vychádzam len na záchod. Často si tam spomeniem na svoje krabice od pizze. Kde sú? Ako skončili? Naozaj si nimi niekto vytiera zadok? Ak áno, dúfam, že ho poriadne štípe od feferóniek. Tu v pekle nič také ako záchodový papier nemáme. Ale so mnou nevybabrú! Na stole je kopec účtov a niekde sa nájdu krížovky.

***

Tak účty sa minuli pred dvomi týždňami, krížovky som dorazil včera. Teraz som na kapitole II Príručky tvorivého písania. Vytvorte si harmonické pracovné prostredie. No určite. Vytrhnem ďalšiu stranu, spláchnem a odšuchcem sa do postele. 

***

Fľaše a večnosť, večnosť a fľaše, fľaše, fľaše, aha, ohorok, fľaše a večnosť. Večnosť. VEČNOSŤ. 

***

Kam som dal tú metlu?

***

Pozhŕňam špaky, vysypem ich do vreca a pozriem na dvere. Bývalá ma raz vzala na výstavu Hieronyma Boscha, celé popoludnie sme sa prechádzali medzi výjavmi z pekla, takže síce netuším, čo ma za tými dverami čaká, ale oveľa horšie ako nedeľa v galérii to byť nemôže. 

Beriem do ruky sekeru, no ani sa nestihnem poriadne zahnať, už sa dvere so škrípaním otvárajú. Nenechajúc sa zaskočiť lacnými efektami, pevne zovriem porisko a vyzriem von. 

Čo som čakal? Neviem. Ale nazeleno natreté steny, popraskanú omietku a zabudnuté vedro v kúte určite nie. Proste chodba. Obyčajná paneláková chodba. Ako miestu posledného odpočinku by som jej na RipAdvisore nedal ani pol hviezdičky. Privolám výťah a nedôverčivo si obzerám otlčenú hydrantovú skriňu. Protipožiarne opatrenia sú to posledné, čo by človek v pekle očakával. Pre istotu sa ešte rozhliadam, ale nie, žiadne rohy, žiadne kopytá, ak tu niekde je nejaký diabol, tak jedine, že by sa ukrýval v detailoch. Napríklad v takom nefungujúcom výťahu. Odpľujem si do prázdnej šachty, zaváham, ale nakoniec predsa len opriem sekeru o zárubňu a prehodím si vrece cez plece.

Veď je to iba šesť poschodí.

***

Štrádujem si to dole, sprevádza ma len ozvena vlastných krokov. Možno občas zabzučí neónka. Inak nič. Vôbec nič. Zastanem, obzriem sa, ale nie. Určite to bola len ozvena. Alebo neónka. Pridám do kroku. Zbieham poschodia, jedno za druhým a ešte jedno a ďalšie a neónky bzučia a ozvena duní, schody sú čím ďalej strmšie, vrece ťažkne, črepiny sa zadierajú pod kožu. Vyťahujúc cigaretu pozriem cez zábradlie, umelá platnička zaškrípe, ani titán nie je odolný voči pekelnej vlhkosti, ale nemôžem byť viac než na šiestom, a tak pokračujem, zostupujem hlbšie, norím sa do schodiska, svetlo hustne, neónky vrčia ako mäsiarky na hnojisku a náklad fľašiek ma ťahá k zemi. Obzriem sa, čosi som počul. Pevnejšie uchopím vrece a pridám do kroku, do takých vecí ma nič nie je, nesiem si vlastný kríž. Ale bol to smiech, prisahal by som, že to bol smiech. A znovu. Kurva, je to smiech. Rozbehnem sa, ale kolená sa mi podlomia, prichytávam sa steny, prekladám nohu cez nohu, svetlo, husté ako moč, ma štípe v očiach, zvuky vychádzajúce spoza dvier sa už nedajú ignorovať a zrazu sa predo mnou vynorí Starec. Opiera sa o zárubňu, na sebe má len krikľavo žlté trenky a s kamenným výrazom si ma premeriava. Vŕta mi hlavou, na čo tu asi tak čaká, ale nezastavujem, ponáhľam sa ďalej, aby som to ani náhodou nestretol, ešte sa obzriem, a znovu sa obzriem a obzerám sa, až kým si nerozrazím nos o pootvorené dvere s vygravírovaným nápisom:

PSYCHIATER

„Máme zmluvu s diablom,“ ozve sa zvnútra, „inak berieme len akútne prípady.“ 

Utierajúc si krvavé sople strčím hlavu dnu. Na pohovke leží chlapík, môže mať tak päťdesiat, päťdesiatpäť, tučný, plešatý, v ochabnutej ruke drží cigaretu a čumí do stropu. 

„Popravde,“ odkašlem si, „už nejaký čas rozmýšľam nad samovraždou.“ 

„Samovraždu odporúča 9 z 10 psychiatrov.“ 

„Tak chcem hovoriť s tým desiatym!“ nedám sa odbiť.

Doktor potiahne z cigarety. „Toho práve zoškrabujú z chodníka.“ 

Zdvihnem vrece a zberám sa na odchod. „Už vám niekto povedal, že ste mizerný psychiater?“ 

Otočí sa a pozrie mi do očí, pohľad má celkom prázdny. „A prečo myslíte, že som tu?“ rozosmeje sa, smeje sa, až sa pohovka pod ním natriasa. „Vy ste tu asi nový,“ volá za mnou a neprestáva sa smiať.

Utekám preč, ani sa neobzriem, zbieham ďalšie a ďalšie poschodia a zbieham ďalšie a ďalšie poschodia a zbieham ďalšie a ďalšie poschodia, strácam pojem o čase i priestore, čase, čase, a zrazu Starec. Stojí predo mnou len v krikľavo žltých trenkách a kutre sa v hydrantovej skrini.

„N-nevideli sme sa už dnes?“ pýtam sa zarazene.

Starec si ma stále s tým istým kamenným výrazom na tvári premeria, zabuchne skriňu a zmizne v bludisku chodby. Vyfajčím poslednú cigaretu a idem ďalej, nevzdávam sa, nezastavujem, pokračujem, až kým nezakopnem o zabudnuté vedro. Nadávajúc sa obzriem. Pred dverami sa vŕšia vrecia plné rozbitých fliaš, o zárubňu je opretá sekera. Neverím vlastným očiam. Znova stojím pred vlastným bytom. Doboha! Zveziem sa na zem a vyvrátim oči k stropu. Ten je vlhký, zateká, po omietke sa šíri pleseň. Začnem sa rehotať a dvíhajúc vrece sa zviecham na nohy. Nech to počítam ako počítam, strecha je len jedno podlažie nado mnou. Vyštverám sa hore schodmi a zdvihnem hrdzavý poklop. 

***

Ocitám sa priamo uprostred bezútešného rána, niekde na pokraji novembra. Za blanou sivého neba presvitá mdlé slnko a pod ním, rovno z pazuchy mŕtveho ramena Dunaja vyrastajú šedivé paneláky. Prekračujem hrdzavejúce plechy a, popravde, ako sa tak rozhliadam, ani sa veľmi nečudujem, že peklo outsourcovali do Petržalky. 

Zrazu sa poklop rozletí a objaví sa v nich udýchaný chalan, vlasy rozcuchané, pyžamo mu plandá vo vetre, v ruke zviera zrkadlovku a pozerá raz na hodinky, raz na nebo. Nakoniec hodí fotoaparát o zem a začne si trieskať hlavu o betón. Krvavá kaša odfrkuje po celej streche, ale nemôžem si pomôcť, z jeho pohybov ide rutina, akoby sa mrzačil len zo zvyku.

„Východ slnka,“ nadhodím, prehrabujúc sa vo vreci, „nie je to už tak trochu vyčerpaná téma?“ 

Znehybnie. „A čo by si fotil ty?“ 

„Čojaviem,“ ďalej sa prehŕňam odpadkami. „Akty?“ 

Zasnene sa zahľadí do diaľky a s bolestným výrazom si znovu začne trieskať hlavu o betón. Tentoraz do toho dáva srdce.

Nechám ho tak. Každý si nesie vlastný kríž a okrem toho, konečne mám, čo som hľadal. Vložím si do úst malý, ale použiteľný ohorok a pripálim si. Na líce mi padne prvá kvapka a potom ďalšia a ďalšia. A ďalšia.

Lejak uhasí moju poslednú cigaretu a ja si znovu prehodím vrece cez plece. Veď čo môžem stratiť? Spýtam sa sám seba a skočím.

***

Tak predovšetkým som stratil tvár, kus hlavy, končatiny hnijú v blate asi tri metre odo mňa. Už druhý deň urputne dorastám.

Ale som voľný.

Odchádzam. 

***

… ešte čakám na nohy.

***

… 

***

S nohami to vyzerá na dlhšie, ale konečne mi vyrašili kýpte rúk, takže nechávam ten  prekliaty vchod za sebou a čvachtám sa blatom v ústrety svetlejším zajtrajškom. 

Adieu, Gessayova!

***

Svetlé zajtrajšky sú v nedohľadne, na horizonte sa črtajú iba ďalšie a ďalšie paneláky. Obídem jeden, už je tu ďalší, rovnako obludný, rovnako spustnutý, snáď až príliš povedomý. A vskutku, ako sa plazím pred bytovkou, medzi špakmi spoznávam svoju osmičku. Rýchlo sa plahočím preč, prevaľujem sa bahnom, trasúc sa borím beztvarou šeďou betónovej džungle. Zbytočne. Aj tak mi všetky tie paneláky splývajú do jedného. Do paneláku na Gessayovej 49.

Plakal by som, ale slzné kanáliky mi ešte nedorástli.

***

Snažím sa vykopnúť vchodové dvere, vnútri mám aspoň cigarety a chľast. Cvak a cvak, ozve sa zrazu, kľučka sa pohne, pánty zaškrípu a mňa oslepí prenikavá žiara. Už sa dávam na ústup, keď vtom si uvedomím, že je to len aura krikľavo žltých treniek. V chodbe stojí Starec a pozoruje ma. Pozbieram zvyšky dôstojnosti a vnútorností a plazím sa popri ňom. Kurva, zacláňam si oči, v čom si ten chlap perie?

***

Dostal som sa až po stranu mínus dvadsaťtisícdvestopäťdesiatosem, ale ako hovorí Kapitola IV Príručky tvorivého písania, nedajte sa odradiť prvotným neúspechom, a tak si spokojne píšem ďalej, keď ku mne zvonku doľahne akýsi hluk. Masírujúc si hrdzavejúcu titánovú platničku vyzriem z dverí.

Na chodbe stojí Starec, dreskód ako vždy u prdele, oblečené má len tie svoje jagavé trencle, na tvári kamenný výraz, že by mu mohol závidieť i Steven Seagal. Zdá sa, že práve vyšiel od susedy. Privieram, ja o návštevy nestojím, no vtom sa zdola ozve buchot. Starec sa poobzerá a neochotne sa poberie k hydrantovej skrini. Padne mi sánka. Že protipožiarne opatrenia. Hovno. V tej skrini je sejf a starec už vyťukáva kód, samozrejme šesťmiestny, čosi vyberie, ešte raz sa poobzerá a zamieri k východu. V jeho ruke sa leskne kľúč.

***

Dva dni a dve noci vyťukávam šesťmiestne čísla. Skúšam všetko od Fibonacciho postupnosti až po telefónne čísla svojich bývaliek, neopomeniem ani také dátumy ako narodenie Britney Spears. Keďže však konkrétny deň nepoznám, pre istotu zadávam jeden za druhým, každý dátum za posledných sto rokov a navrch prihodím ešte jednu päťdesiatku, nech mám podchytenú i Vondráčkovú. Na svitaní tretieho dňa sa vykašlem na celý sejf, ku vchodu je to aj tak nekonečných šesť poschodí a vonku som už bol. Dodnes na to nespomínam rád. Ale štve ma to. Už len z princípu ma to štve. Zapnem počítač a tam na mňa vyskočí oznámenie o aktualizácii systému na verziu 95,333 ̄. Teraz? Kopnem do procesora, schmatnem whisky a idem si vyventilovať zlosť na strechu. 

Ešte ani poriadne neodsuniem poklop, už mám v oku kúsok lebečnej kosti. „Ale daj s tým už pokoj,“ kryjem sa a vyťahujem vlastný arzenál.

Fotograf si prestane tĺcť hlavu o komín a zdráhavo si vezme podávanú fľašu. Prisadnem si a chvíľu len tak mlčíme a mokneme.

„Strašné sklamanie, toto peklo,“ pokrúti hlavou, keď sa nám nad hlavami ako žĺtok zo skysnutého prívarku vynorí slnko.

Pokrčím plecami. „No, čo ti poviem, Petržalka.“

Vzdychne si. „Človek sem príde, už zďaleka vyzerá potoky krvi, jazerá ohňa, hory tlejúcich tiel, proste všetky tie atrakcie, čo mu nasľubovali katolícki kňazi a namiesto toho dostane čo?“ rozhodí rukami, „poondiaty východ slnka a Príručku 101 rád pre začínajúcich fotografov.“

„Príručku?“ vyzvedám nenápadne, „a používaš ju?“ Z tej mojej už veľa nezostáva, najvyšší čas ohliadnuť sa po alternatívnych zdrojoch.

Nepočúva ma. „Kde sú tie ich rozdrásané telá,“ pokračuje, „kde sú hnijúce vnútornosti, ha? Ukáž mi nejakých ľudí, čo sa škvaria na ražni. Odkiaľ mám brať inšpiráciu,“ odpije si a kopne do zhrdzavenej odkvapovej rúry, „keď ani ten posratý ostnatý drôt z ľudských kostí tu nemajú.“

Drôt z ľudských kostí? „Počuj a za čo si ty vlastne tu?“

„Ale,“ otrie si ústa a podá mi fľašu, „chcú mi prišiť dedičný hriech, lebo nie som pokrstený.“

Lognem si a mlčím. Peklo je plné nevinných.

***

… za bránami pekla sa z rieky času stáva smradľavý močiar prebublávajúci plynmi zahnívajúcich duší. V rieke sa dá plávať. V močiari len čakáte na smrť. V pekle ani to nie...

Tak príbeh sa konečne pohol dopredu. Možno až príliš. Pozriem na šesťciferný počet strán a zapálim si. Lenže stále to nie je ono. Dvestotisíc strán a stále tomu niečo chýba. Pozriem do Príručky a že vraj dajte si odstup od svojho diela. Nuž dobre, poviem si a vezmem do ruky fľašu, otvorím dvere, odstupujem a odstupujem, už pomaly odsúvam poklop na strechu, keď tu do mňa zhora vrazí Starec. Odpľujem si a neveriaco sledujem, ako zlieza dolu schodmi.

„Čo tu chcel?“ pýtam sa Fotografa a podávam mu fľašu.

„Kto?“ odpije si.

„No kto asi. Chlap, čo sa producíruje po pekle v spodnej bielizni.“

„Aha, vrátnik.“ Uhne pohľadom. „Chcel si dať urobiť nejaký portrét.“ 

„Portrét? Ty robíš portrét diablovi?“ 

„Pššt,“ obzrie sa. „Nie je to diabol.“

„Tak je to jeho pobočník, hajzel jeden ryšavý!“

„Veď je holohlavý. A nehuč tak!“

„O to je to horšie. Pracuje v utajení!“ 

„On…“ stíši hlas, „on je vrátnik a…“ zaváha, poobzerá sa, no vtom sa otvorí poklop a vykukne z neho strapatá čierna hriva, vzápätí sa vynorí tričko s názvom dávno zabudnutej metalovej skupiny, nakoniec sa vyhupne von zadok v roztrhaných rifliach a pred nami stojí Dievčina, nemôže mať viac ako dvadsať, rozhliadne sa a začne kľučkovať pomedzi hrdzavé rárohy, havranie vlasy jej vlajú vo vetre, v ruke zviera akúsi hrubú buchlu. Keď dobehne k okraju strechy, odhodí knihu, zabalansuje a s vreskotom sa zrúti dole. 

Otočím sa k Fotografovi „A to bolo zas čo?“ 

Pokrčí ramenami a poberie sa k východu. „Nejaká nová.“ 

Obzerám si jahodovo-ružový fľak na chodníku. Príručka mala zas raz pravdu. Takto, s odstupom šiestich poschodí, hneď vidím, čo mi chýba. Ženská hrdinka!

***

Ticho sídliska rozrazí plesknutie mäsa o betón. Vyskočím zo stoličky. Tento týždeň je to už tretíkrát. Tretí! Najprv letí kniha, potom Dievča a plesk ho o chodník. V poslednom čase našťastie fičí na poézii, ale keď mala obdobie Hľadania strateného času, to sa tu nedalo robiť. A čo ešte bude, keď objaví Rusov. Vystrčím hlavu z okna. „Daj si už konečne život dokopy!“ zakričím, „kto to má furt počúvať!“

Odkašlem si. Takže, kde som to prestal? Hlavná hrdinka nasáva atmosféru ulice. V poslednej dobe nevie, kde jej hlava stojí…

***

Ozvena pádu sa nesie sídliskom ešte dlho do noci, ale keď na svitaní vychádzam z bytu, ona sa už šuchce hore schodmi. Ako prechádza popri mne, vypadne jej z vrecka brožúrka, čo tu pri príchode nafasuje každý. Už-už sa zohýnam, no ona ma predbehne. Schmatne si svoju príručku, názov som nestihol zachytiť, ale je mi jasné, že to bude niečo ako 1000+1 kníh, ktoré musíte prečítať, kým umriete, a zmizne za dverami.

„Aspoň si po sebe pozbieraj vnútornosti!“ neodpustím si a odsúvam poklop. „Títo mladí, to ti zrastá neskutočne rýchlo,“ krútim hlavou, „neuveríš, koho som práve…“ zarazene si vkladám cigaretu do úst. Fotografa nikde. Opriem sa o komín, vyfajčím jednu cigaretu, druhú, tretiu a keď sa neobjaví ani po štvrtej, ustarane sa poberiem k jeho bytu. Niečo sa deje, Fotograf by si nikdy nenechal ujsť zmeškanie východu slnka. Pred dverami zaváham, poobzerám sa. „To som ja,“ zaklopem. „Všetko v poriadku?“

Ozvú sa tlmené hlasy a v zámke cvakne kľúč. Čakám. Nič. Ticho. Potiahnem za kľučku. Zamknuté. Zovrie mi žalúdok, no nie je to moja vec, a tak sa vrátim domov.

Pred vchodom ma však čaká ďalšie prekvapenie. Dvere sú pootvorené, zvnútra vychádza svetlo.  Vojdem do kuchyne a tam, uvelebená na kope fliaš, sedí čiernovlasá Dievčina, v jednej ruke kniha, v druhej whisky.

Zdvihne oči od knihy. „Prečo si tu?“

„Čo?“ obzerám sa, „ja tu predsa bývam.“

Prevráti oči. „Prečo si v pekle?“

„Aha,“ sadám si za počítač. „To je dlhý príbeh. Čo ty?“

„Lebo chcem,“ vyšmarí knihu von oknom a pozrie mi cez plece. „Deväťstoštrnásťtisíctristoosemdesiatpäť strán,“ hvízdne, „nezdá sa ti, že potrebuješ editora?“

„V prvom rade sa potrebujem napiť!“ vytrhnem jej fľašu. „A v druhom rade potrebujem harmonické pracovné prostredie. Takže vypadni!“ 

Pohodí hlavou a vyšvihne sa na parapetu.

Padne mi sánka. „Tak som to…“

„Plesk.“

„… nemyslel.“

***

… je presne ten typ ženy, odhodlaný dostať sa do pekla, nehľadiac na zástupy mužov, ktorí ju tam nasledujú s cestovným poistením v ruke a blaženým úsmevom na tvári…

Dopíšem kapitolu a netrpezlivo vyzriem von. Brieždi sa. Je to už niekoľko dní, čo sa Fotograf na streche neukázal, ale pre istotu to idem skontrolovať. 

Otvorím poklop, poobzerám sa, Fotografa nikde, ale pod komínom sedí Dievča. Odkašlem si a oprašujúc zo seba najhoršiu špinu vyleziem von. 

Nevšíma si ma, sústredene hľadí do knihy. Že Hájnikova žena, krútiac hlavou vyťahujem cigaretu, tej nedávam ani päť minút. A vskutku, prevráti stranu a s kyslým výrazom šmarí jeden z pilierov slovenskej literatúry na zem.

Prisadám si. „Čo ty máš vlastne za problém s tými knihami?“ 

„Stoja za hovno,“ odsekne a premeriava si ma. „Na to, že si starý, nevyzeráš najhoršie.“ 

„Na to, že ti ešte včera tieklo oko po brade, tiež nevyzeráš najhoršie.“ 

Cukne jej kútikmi. „Ako dlho si už tu?“ 

Pokrčím ramenami. „V pekle je to úplne jedno.“ 

„Ale predsa tu musí byť nejaký čas.“

„Čas tu je,“ potiahnem z cigarety. „Žiaľ vždy ten najnevhodnejší.“

Kútiky pier sa znovu zachvejú.

„Ozaj, nevidela si v poslednej dobe Fotografa?“

Vstane a oprašujúc si zadok sa zamyslí. „Naposledy, keď sa ma snažil ukecať na fotenie aktov.“

„Aktov?“ neverím vlastným ušiam. „A, ehm… súhlasila si?“ 

„Nebol na to práve najvhodnejší čas,“ pohodí hlavou a skočí do prázdna.

A to som si už začínal myslieť, že jej dnes poukazujem svoju vzácnu zbierku zaujímavých cigaretových ohorkov. Vzdychnem si. Ale ten Fotograf mi stále nejde do hlavy. Akty? Kam sa podelo fotenie východu slnka? Tu už prestáva každá sranda. Odhodím špak a rázujem si to k jeho bytu, pevne rozhodnutý okamžite zistiť, čo je vo veci.

Potom si to predsa len rozmyslím a vrátim sa domov pre sekeru.

***

Zaklopem, dám tomu dve sekundy, viac nie a zaženiem sa. Vtom sa dvere rozletia a objaví sa v nich Starec. Keď zbadá sekeru v mojich rukách, rozrehoce sa a zmizne v tme. Preglgnem a vojdem dnu. 

Do nosa mi hneď udrie odporný puch. Zakrývajúc si ústa začnem rozhŕňať ruličky filmov, ktoré sa ako liany ťahajú po celej miestnosti, čím ďalej idem, tým ich je viac, každým krokom sa norím hlbšie do celuloidového pralesa, presekávam si cestu, až kým nezbadám nehybnú múmiu obmotanú filmami. Kľaknem si a začnem z Fotografovej tváre strhávať lepkavé negatívy. Zovrie mi hrdlo. Zdá sa, že predsa len našiel svoj oceán bolesti. Namiesto očí má len dve čierne diery a meravo ich upiera na čosi za mnou. Pomaly sa otočím, sekera mi vypadne z ruky. Na stene visí dokonalá snímka východu slnka. Fotograf sa pohne, otvorí pery, po brade mu stečie pramienok slín. „Konečne,“ šepne a potom stále dookola. „Konečne. Konečne. Konečne.“ Prázdno v jeho očiach sa rozširuje, z pórov mu vychádza neznesiteľný smrad. „Konečne.“ 

Začnem ustupovať a potkýnajúc sa o vlastné nohy vybieham z bytu.  

„Ty skurvysyn!“ revem a búšim do steny. „Čo si mu urobil?!“ 

Zrazu sa jedny dvere otvoria a akási kostnatá ruka ma vtiahne dnu.

„Synu, nerob taký hurhaj. Niekto by ťa mohol počuť.“

Zarazene pozriem na šedivého muža v sutane. „A čo vy tu, otče?“

Kňaz zamieri k sekretáru, papuče sa šuchcú po dlážke, na hrudi sa hompáľa kríž. „Čakám na Boha.“

Obočie mi vyskočí. „V pekle?“

Zasmeje sa, v ruke drží karafu s whisky. „Tak lepšie miesto na stretnutie s Ním si ani  neviem predstaviť. Ale synu,“ naleje a podá mi dvojitého panáka, „my nie sme v pekle.“

Vyprsknem alkohol na zem. „He?“

„Tomuto tu,“ rozhliadne sa, „tomuto v západnej kultúre hovoríme purgatórium. Alebo, keď chceš, očistec.“ 

Nie, krútim hlavou. Nie. „To nemôže…“

Trpezlivo mi vtisne do dlane ďalší pohárik. „Chlapče, ty si spisovateľ, pravda?“

Nemo prikývnem.

„Vec sa má tak, že až keď dopíšeš svoju knihu, budeš môcť ísť ďalej.“

„Chcete povedať, do skutočného pekla,“ hlesnem, mysliac na bolesť, ktorú som zazrel vo Fotografových očiach. 

Pokrčí ramenami. „Alebo do neba. Ale medzi nami, nepočítaj s tým, že tam budú mať whisky.“

„Otče,“ hodím do seba panáka, „koľký kruh pekla sa fasuje za to, že je človek chuj?“

Trpko sa usmeje. „Pekelný kruh nie je miesto. Aspoň nie v ľudskom ponímaní.“

„Ale, s týmto na mňa nechoďte.“

Zamyslí sa, prejde ku knižnici, nalistuje stránku v starom zväzku a prstom ukáže na rytinu hada, čo si požiera vlastný chvost.

„Uroboros?“ pozriem naňho. „Ja som myslel, že hady sú len v raji.“

„Uroboros je všade, synu. Uroboros je večný cyklus, neustály návrat od konca k začiatku. A pekelný kruh je presne takýto Uroboros. Je to utrpenie, čo nemá koniec ani začiatok, je to matka, čo sa každé ráno vždy a znovu prebúdza vedľa mŕtveho dieťaťa a je to otec, čo sa ráno čo ráno prebúdza vedľa matky, čo sa každé ráno, znovu a znovu, prebúdza vedľa…“

„Otče, dosť, preboha! Pochopil som.“

„Nuž, chlapče, peklo nie je nič príjemné.“

Obaja mlčíme. Máme o čom premýšľať. 

Po chvíli vstanem, lúčim sa. Musím ísť niečo súrne urobiť. 

„Otče,“ otočím sa ešte na prahu „keď budete, veď viete s kým,“ ukážem prstom hore, „… že pozdravujem.“

Usmeje sa a slabo prikývne.

***

Stláčam delete a mažem. Všetko, každé slovo. Že dokonči knihu a pôjdeš ďalej. Tak určite. Mňa žiaden Uroboros do zadku hrýzť nebude. Spomeniem si na Fotografove oči a strasie ma. Peklo nie je nič pre mňa. A nebo? To bude to isté, len v bledomodrom, takže ďakujem, neprosím. Na to, že som mŕtvy, si tu nežijem zle. A zajtra pozvem Dievča na rande. Už vidím, ako pohodí hlavou hlavou, mykne jej kútikmi kútikmi a a a a… čo to čo to čo to… Po klávesnici sa ako vypasené červy rozliezajú mojeprsty a píšu píšu píšu píšu píšu píšu. A do pekla pekla pekla pekla pekla. Na mmmmmonitore sa odrážajú ozveny mojich mmmmmyšlienok. Už ani neviem, kde končím Ja Ja Ja Ja Ja a kde začína príbeh príbeh príbeh príbeh.

***

Zvalím sa na kopu fliaš, rozheganá tlačiareň v kúte zatiaľ vypľúva posledné strany môjho rukopisu. Zalistujem a potlačím kýchnutie. Ono pôvodne to mal byť spoločenský román  s presahmi, ale nevydalo. Je to prosto príbeh o nej, o Dievčine, čo pohadzuje hlavou a cuká jej kútikmi ha-ha-hapčí… pier. Pošúcham si nos. Celý čas mi nešlo do hlavy, odkiaľ sa v tlačiarni odrazu berú papiere, ale tá feferónková aróma hovorí za všetko. Položím knihu na stôl, otvorím dvere, ešte naposledy sa poobzerám, zbehnem šesť poschodí a potiahnem za kľučku.

***

Vo vzduchu cítiť jar. Nadýchnem sa a vykročím v ústrety bledomodrému nebu. Čo asi tak teraz robí, napadne mi. Skáče? Číta? Rozteká sa na chodníku? Veď raz si isto i ona prečíta knihu, ktorú potrebuje, ale ešte nie, ešte musí veľa skákať a veľa zrastať, kým bude pripravená na to, čo v nej nájde. Možno som ju mal počkať. Mohol som sa aspoň rozlúčiť. Zastanem. Sakra, mohol som ju pretiahnuť, bohvie, ako to bude v nebi. Čert mi ju bol dlžen. Ešte raz pozriem v ústrety bledomodrému nebu a rozbehnem sa späť k sídlisku. 

***

Dvere jej bytu nájdem pootvorené. Opatrne do nich strčím a vojdem. Sedí otočená k stene.

„Hej.“ Chytím ju za rameno. 

Vzhliadne od knihy, kútiky pier sa máličko zdvihnú. Odľahne mi. Všetko bude v poriadku. No ona sa odtiahne, akoby… akoby si na niečo spomenula. 

„Prečo sa to vždy skončí rovnako?“ spýta sa.

„Čo?“ nechápem.

„Prečo sa to nemôže skončiť inak?“ 

Pozriem na knihu v jej rukách, kolená sa mi podlomia. Nie, krútim hlavou. Nie. Povedz, že si to nečítala. 

„Prečo? Konečne niečo dobré.“ Odloží Peklo na Gessayovej 49 a vezme do ruky krížovky. „Teda až na ten záver.“

Do nosa mi udrie pach rozkladajúcej sa duše. „Poď,“ ťahám ju, „musíme okamžite preč.“ 

Vytrhne sa mi. „Nechaj ma, chcem si lúštiť.“ 

Prehodím si ju cez plece a dúfam, že ešte nie je neskoro. Zbehnem šesť poschodí a potiahnem za kľučku. Sakra, kopnem do dvier. Zamknuté. 

„Pusti ma,“ búcha ma po chrbte, „chcem si ísť lúštiť.“

Nevšímam si ju. Obzerám sa. Tadiaľto už neprejdeme, ale predsa i v tomto prekliatom paneláku musí byť niečo ako zadný východ. 

A poznám človeka, ktorý bude vedieť, kde ho hľadať. 

***

Dvere sú dokorán, kňaz sedí pred oknom, nehýbe sa. Zložím dievča na zem a podídem bližšie. „Otče,“ trasiem ním, ale on len apaticky hľadí do diaľky. V lone mu leží obálka adresovaná Spisovateľovi z Gessayovej 49. So zovretým hrdlom z nej vyťahujem list.

Drahý synu,

netráp sa, konečne som stanul pred Bohom. Napľul som tomu sviniarovi do ksichtu aj za Teba.

PS: Ak sa Ti už minula Príručka, vezmi si moju.

PSS: Podčiarkol som pár pasáží, ktoré by Ťa mohli zaujímať.

Zložím mu okuliare a pritlačím viečka.

Dievča ma pohladí po tvári. „To mu nepomôže.“

Pokrčím plecami. Ale mne áno. Vezmem Písmo sväté a odprevadím ju domov. Pred dverami ma jemne, ale rozhodne odstrčí. „Chcem si lúštiť.“

„Ja ťa tu nenechám!“

„Z tohto prekliateho vlhka čoskoro zhrdzavie všetko. Aj tvoja železná vôľa.“ Smutne sa usmeje. „Presne ako si povedal.“ 

„Čo? To som predsa nikdy nep…“ Zabuchne mi dvere pred nosom, a tak sa so zvesenými ramenami poberiem domov, uvelebím sa na záchode a otvorím Bibliu. Je to predsa kniha, v ktorej milióny ľudí hľadajú odpovede, prečo by nepomohla mne. 

***

Našiel som pár zaujímavých otázok a kopu hlúpych odpovedí. O zadných východoch ani zmienka. Už začínam prepadať zúfalstvu, keď mi do očí udrie pasáž podčiarknutá krikľavo žltým zvýrazňovačom.

Evanjelium podľa Matúša – Kapitola 16

18 A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.

19 Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.

Pozerám na čísla: 16-18-19. Šesť cifier. Že by to bolo ono? Naťahujem si gate. Dávalo by to zmysel, kľúč, svätožiara treniek, dokonca aj ten kamenný výraz. Symbolika. To je to, čo na onom svete funguje miesto logiky. Otváram dvere, mierim k hydrantu, vyťukávam 161819. Sejf sa otvorí. Ja som to vedel! Schmatnem kľúč a trielim do jej bytu.

***

Keď si ju prehadzujem, už sa ani nevzpiera. Rozklad postupuje strašne rýchlo. Zbieham dole, odomkýnam, roztrasená ruka sa nevie trafiť do zámku, mám pocit, že ubehnú hodiny, kým sa konečne ozve to prekliate cvak-cvak. Kľúč si strčím do vačku, človek nikdy nevie, a vykročím. Dvíha sa vietor, v diaľke počuť hrmenie. Na tvár mi dopadne kvapka a ďalšia a ďalšia. A ďalšia. Pevnejšie zovriem jej nevládne telo a pridám do kroku. Dážď ma bičuje zo všetkých strán, nohy sa zabárajú do rozbahnenej pôdy, umelá platnička chrúpe. Ak nezastanem, ak ju nezložím, skorodovaný titán sa čochvíľa rozpadne na prach. Ale predsa ju tu nenechám! Čosi začvachtá. Obzriem sa. V bahne leží ohmataná brožúrka. Chcem ísť ďalej, my už brožúrky potrebovať nebudeme, ale počkať, po chrbte mi prejde mráz, to nie je žiadnych 1001 kníh. Zdvihnem brožúrku, prevraciam ju v rukách. Názov na prebale znie: Kľúč k jeho srdcu alebo 10+1 rada, ako si získať a udržať muža vašich snov. So zovretým žalúdkom začnem listovať rozmočenými stranami … je dôležité, aby ste zdieľali spoločné záujmy. Športuje? Začnite behať. Zaujíma sa o literatúru? Konečne si niečo prečítajte! Šklbne mi viečkom. Každý muž potrebuje byť hrdina, zasvätene tvrdí ďalšia pasáž, dovoľte tomu vášmu, aby vás z času na čas zachránil… A tak to pokračuje ďalej a ďalej až po jedenástu kapitolu, ktorá vyzýva svoje čitateľky: Staňte sa jeho múzou a pôjde za vami i do pekla. Ruka mi ochabne, brožúra padne do blata. Položím Dievčinu na zem a zdesene uskočím. Okolo útlych ramien sa jej plazia chápadlá zlepených vlasov. Neverím vlastným očiam. Zhrdzaveli. Jej havranie vlasy. Všetky zhrdzaveli. Zachveje sa, skrehnutou dlaňou mimovoľne nahmatá Kľúč, kútiky pier sa nepatrne zachvejú. „To z toho dažďa. Z toho zhrdzavie všetko.“ 

Hlavne moja železná vôľa, pomyslím si a prekračujúc bezvládne telo pozriem na oblohu. To, čo sa ku mne blíži, rozhodne nevyzerá na teplý front.

IV

Zobudil sa, v hlave prázdno, v hube polepšovňa, telefón mu vyzváňal pri uchu. Pozrel na displej, znechutene si odfrkol a radšej zapol rádio nech vie, ako hral Spartak, stavil na nich 10 eur a takto, tri dni pred podporou, každá koruna dobrá. Vyliezajúc z postele vybral z vrecka krabičku cigariet a rovno ju šmaril do koša. Bola úplne rozmočená. Zašmátral v druhom vrecku, ale to, čo nahmatal, neboli cigarety. He? Vytiahol dlaň, ošil sa, aby striasol tieň, čo sa mu plazil po tielku a zarazene obracal v ruke akýsi kľúč. Vzal z nočného stolíka dva ibalginy a obzerajúc sa po niečom na zapitie si sadol za počítač. Zaváhal, ale len na chvíľu, veď čo sa môže stať, a strčil kľúč do portu. Na monitore sa objavil súbor s neznámou príponou. Že 66,6 kB, no tak to asi nebude porno, pomyslel si, berúc do ruky fľašu. To budú nejaké špiónske oné, tajné zoznamy. Možno v noci odhalil skutočné identity adminov na Zomri, zachechtal sa, znovu sa ošil a nalievajúc si klikol na ikonku. Súbor sa začal načítavať, koliesko sa točilo, tiene Petržalky vsakovali do omietky, telefón vyzváňal. A zrazu blik. Modrá obrazovka. FATAL ERROR.

„… Spartak dnes inkasoval na Tehelnom poli dva góly a podľahol Slovanu 1:2…“ zašušťalo rádio. 

A do riti, buchol päsťou po stole.

„… a to je zo športu nadnes všetko, poďme k správam o počasí. Celým územím Slovenska prechádza teplý front spojený s tlakovou výšou, zajtra nás preto čaká slnečná sobota s minimom…“

Kopol do seba panáka a pozrel na studené steny obrastené tieňmi sídliska. Že teplý front, odfrkol si. Však vidí, nie? Vidí, ako sa mu po byte začali rozliezať vlhké škvrny.