Spevy troch posmrtných ríš

PRVÝ SPEV o tom, ako sa vo svete bohov vracia život za život

Lajla lejla lej.

Mielikki, žena boha lesa, opásaná tromi zlatými kľúčmi – na počesť svojich troch detí, chodila do ľudského sveta dvojako. Mohla byť nádhernou vílou, alebo vrčiacou divožienkou. V deň, v ktorom sa narodil tento spev, nemala pokojného ducha. Takže lovila v lesoch v podobe ohnivej divožienky. Lovila vlky. Naháňala ich a driapala, vyskakovala na nich z kríkov a zoskakovala zo stromov. Štvanica. Pár vlkov roztrhala. Bolo jej dobre a nasýtene. Lenže v diaľke uvidela prichádzať kráľa podsvetia. Kráľa Tuoniho. Vyziabnutého a dlhého, ale jeho kosti mali silu kladiva. Nikdy nevychádzal z ríše mŕtvych, pokiaľ na zemi nezomrel človek. A zvyčajne posielal po telo Tytti, slúžku smrti. Mielikki stuhla. Jej strapatými vlasmi nepohol ani víchor, čo šľahal z Tuoniho holých rebier. Pod jej nohami ležia predsa mŕtve vlky. Strčila do chlpatej hromady obe ruky. Odhadzovala vlčie mŕtvoly ako kusy starých handier, až pod nimi narazila na…

„Nežil ani dva mesiace,“ prehovoril Tuoni.

„Odkedy chlapcov koja vlčice?“ zaslzila Mielikki.

„Našli ho ešte vlhkého. Prvá tvár, ktorú tento úbožiak zočil, bola tamtá,“ chudý prst kráľa podsvetia ukázal na vlčicu s vyškriabanými očami, „načiahol sa k nej ako k matke. A ona ho nezožrala.“

„Zabila som… človeka… dieťa,“ zabedákala bohyňa lesa. Jej žalospev strhol koruny okolitých stromov až k zemi.

Čo je krvou, čo je mäsom,
môžem loviť, uhnať lesom.
Kto je krvou, kto je mäsom,
nesmiem zviazať smrti desom.

Vôkol rana, moja rana
neodletí ako vrana.
Tá neodletí odo mňa.
Tá len ďobne do mňa, do mňa!

Vôkol krv a ľudské mäso!
Božstvo moje, kde som, kde som!

„Si smutná ako loď bez vetra,“ priblížil sa k nej Tuoni, „smutná Mielikki. Smutná bohyňa v divožienke. Akú cenu mala tvoja divokosť?“

Mielikki takmer nedýchala. Nevinný chlapec. Nevinný chlapec, čo musel uveriť v lásku zvierat. Nevinný chlapec, ktorý žil primálo na to, aby sa mohol preplaviť Tuoniho riekou. Zdvihla ho. 

„Život za život,“ pohliadla na kráľa. Pobozkala dieťa, svojím mocným dychom rozdelila kúsok zeme a pochovala ho. Potom strhla Tuonimu plášť a vyšklbla mu meč z pošvy.

„Život za jeho smrť,“ vykríkla. Odhodila farebný odev, ušitý z vlasov mŕtvych bojovníkov a bojovníčok, i ostrý meč. A bozkami sa vrhla na pána ríše zosnulých. 

„Čo to robíš, smutná Mielikki, Taliova žena?“ spýtal sa kráľ všetkých mŕtvych pokojným a desivým hlasom. Zrejme nijaká vášeň viac nezakolíše Tuonim, obklopeným čiernym časom. 

„Robím nový život,“ odvetila už nahá, „musím. Tu a teraz. K môjmu mužovi do Metsoly je to odtiaľto príliš ďaleko a tvoja Tuonetar mi, hádam, odpustí. Ale ja musím počať srdce, ktoré vrátim ľuďom! Rýchlo, Tuoni! Pokým zem celkom nevlezie do útrob toho chlapca, musí z môjho lona vyklíčiť silný plod!“ 

Kráľ podsvetia sprvu neodpovedal. Zdalo sa, že premýšľa, ale kto môže vedieť, či sú myšlienky vladára nad neživými živé. 

„Ale toto dieťa neponesie nič tvoje, nič moje. Bude to človek. Smrteľník a úbožiak,“ povedal napokon tvrdo.

„Nech.“

Tuoni sa zadíval na Mielikkino telo. Bolo náruživo odhodlané plodiť.

Ach, lejla lejla laj.

DRUHÝ SPEV o tom, ako strieborný kľúč nikdy nebude kľúčom zlatým

Lajla lejla lej.

Talio, boh každého lesa na zemi – každého – aj toho, čo sa zrovna nadýchol, aj takého, čo už len dychčal, stál na najkrajšej rieke vo svojom božskom domove. Díval sa na radosť Hyarikki, Tellerva a Taulikkiho. 

„Moje deti,“ prúdil v ňom šťastný šepot, „moja Neha, môj Rozum, moja Sila.“ Tak si ich nazýval. Nikdy však neprezradil, kto je Nehou, kto Rozumom a kto Silou. 

Hyarikki bola najstaršia a jediná dcéra. Tellervo a Taulikki sa na seba podobali každou krivkou, dokonca počet ich vlasov bol celkom rovnaký. Povráva sa, že len Talio sám vie, ktorý z nich opustil matkino lono skôr. Mielikki rodila so zatvorenými očami. Uvidela svojich synov, až keď plakali jeden vedľa druhého. 

„Moje deti, moje deti,“ rozprúdilo sa v ňom viac šťastných šepotov naraz. 

K Taliovi, kráčajúcemu po hladine rieky, pribehla dospievajúca Hyarikki. Nechala bratov ponárať sa a chytať zlaté ryby. Ona túžila po niečom hlbšom, ako je dno ich rieky – hoc božskej a nekončiacej. 

„Drahý otče,“ načahovala za ním obe ruky.

Talio ju vytiahol z vody.

„Budem ťa niesť?“ spýtal sa vrúcne.

„Ó, áno,“ zaúpela.

Bol to príjemný deň. Aspoň tak sa deň, v ktorom sa narodil druhý spev, otváral. 

„Dúfala som, že keď trošku vyrastiem, že už… nebudem pod vodou ako koralové útesy…“ vyriekla Hyarikki, keď už na svojich bratov skoro vôbec nedovidela, „prečo ani jeden z nás nezdedil tvoj ľahký krok na hladine vôd?“

„Neviem, dcérenka. Naše obdarenia sú nevyspytateľné,“ usmial sa.

„Dokážeš kráčať po všetkých vodách?“

„Ani na to nepoznám jasnú odpoveď. Žijem len medzi svojimi riekami a jazerami. Neviem, aké silné sú ostatné rieky,“ zadíval sa na zamyslenú a trochu smutnú tvár svojej prvorodenej, „vidím, po čom túžiš. Ísť a ísť, hľadať a vládnuť mocným živlom. Doprial by som ti všetko, čo mám. Lenže tvoja cesta možno nebude cestou po hladinách vôd…“ pobozkal jej čelo a vrátili sa ku chlapcom. 

Vynárali sa s perlami a nadšene ich navliekali na koženú niť, ktorú držala natiahnutú ich matka, oddychujúca na brehu. 

„Mielikki,“ oslovil ju Talio s ospalou Hyarikki v náručí, „bol to dlhý lov. Len dúfam, že aj plodný.“

Prekrásna tvár jeho ženy zbledla. Odvrátila sa od neho a vkĺzla za synmi do vody. Až ku dnu. 

„Cítim prichádzať… Tetti,“ povedal boh lesa neveriacky.

Tetti bola nevlastná sestra Tytti. Tetti slúžila životu, Tytti smrti. Nikdy sa nestretli. Každá sa pohybovala celkom inými zákutiami. 

„Buď pozdravený, ó, les, ó, boh, ó, otec!“ prehovorila Tetti úctivo. Jej závoj plápolal vo vánku ako krídla holubice, „kde je tvoja žena?“

„Vo vode,“ odvetil. 

„Mielikki!“ zvolala Tetti.

Bohyňa vyplávala k hladine. Tesne pod ňou sa zastavila a desil ju mihotajúci sa obraz slúžky života a jej manžela. Celkom zabudla na kľúče, ktoré Tetti odovzdáva božským matkám po počatí. Ako len mohla zabudnúť na vznešenú služobníčku života! Na štrngot svojich zlatých kľúčov!

„Poď von, Mielikki,“ zvolala Tetti ešte raz, „hlas tvojho lona ku mne šepce! Poď von!“

Mielikki sa vynorila spolu so synmi. Tellervo a Taulikki jej hneď obviazali krk perlovým náhrdelníkom. 

„Nečakala si ma?“ spýtala sa Tetti.

Mielikki neodpovedala.

„Budeme mať dieťa!“ zaradoval sa Talio a dcéra v jeho rukách sa zachvela. Nie však od šťastia. Hyarikki preniklo boľavé tušenie. O akomsi čiernom osude svojej milovanej matky. Čiernom, vyziabnutom, tvrdom.

Tetti spod zástery vytiahla kľúč. Talia sa zmocnilo zdesenie. Strieborný kľúč. 

„Tetti!“ zvrieskol na slúžku života a odložil Hyarikki na breh, „dosť! Akú hru s nami hráš?! Vari si sa predsa len stretla so svojou ľstivou sestrou a priučila sa jej krutosti?!“

Tetti stála hrdo. Podala kľúč Mielikki.

„Nech ma tvoj muž, les, boh a otec, vrhne do niektorého z jeho nekonečných lesov! Ak,“ uklonila sa, „môj strieborný kľúč klame.“ V Metsole, zelenej krajine štebotu a žblnkania, nastal božský hnev. Taliov hnev. Mielikki sa postavila pred svojho manžela. Zovrela veľký kľúč. 

„To nemôže byť pravda! V Knihách zlata, striebra a medi sa píše, že strieborné kľúče sa nosia pri nemanželskom počatí!“ vyhŕkla Hyarikki. Dúfala, že sa bude matka brániť.

„Prac sa, Tetti!“ zhíkli obaja chlapci. 

„Dosť!“ zahučal Talio. Celá jeho božskosť sa zamerala na jeho ženu, „je to tvoj kľúč?“

„Áno. Môj strieborný kľúč.“

Hyarikki, Tellervo a Taulikki sa bezmocne prizerali na to, ako strieborný kľúč skĺzava po maminom opasku až k tým zlatým. Taliovo srdce, doteraz tečúce ako rieka a rastúce ako dobre živené korene, sa zastavilo. Pozrel na svoju manželku.

„Môj raj už viac nie je tvojím rajom!“

„Talio! Môj milovaný! Pozhovej! Dovoľ mi povedať ti, o aké dieťa…“ padla mu k nohám Mielikki.

„Môj raj už viac nie je tvojím rajom! Neuzrieš viac naše deti! Zabudneš ich počet, zabudneš ich pohlavie, zabudneš ich mená!“ kričal a neustúpil ani na prosiace oči svojich detí, „tvoja moc premieňať sa ti na lesných územiach ľudí zostane! Ale viac nič! Zostarneš a zomrieš!!!“ 

Mielikkin plač zatônil žiaru všetkých kľúčov, čo jej čušali pod bruchom. Talio sa k nej sklonil. Bez štipky nehy.

„Alebo popros svojho milenca o prístrešok. Nech si pochová vaše dieťa,“ nevzdialil sa od nej. Túžil si zapamätať aspoň vôňu jej vlasov.

„V ríši otca tohto dieťaťa sa nerozdáva ani chlp života. Tam je pochovaním pochovanie do hrobu,“ odvetila Mielikki. Potom vstala, pohľadom utešila svoje tri zlaté roztrasené deti, uklonila sa slúžke života, ktorá len vykonala svoju povinnosť a pravdu, a vykročila k veľkej bráne zo živého dreva. Tá zapraskala, ako keby ju oheň drobil v popol. 

Oj, ach, lejla lejla laj.

TRETÍ SPEV o tom, ako sa nie každý boh so svetom ľudí rozpráva 

Lejla lajle laj.

Dariana zopäla ruky. Sviece, levandule a kôpky mäty prevoňali celú svätyňu. Ešte nepotrhaná tapiséria s výjavom muža, ktorý má miesto prstov dlhé stromy, v očiach rieky a je zahalený do hnedastého plášťa, visela na najširšej stene. Oproti úzkemu vchodu. Tma, v ktorej sa narodil tretí spev, pretrvala ešte veľmi dlho.

„Táto podobizeň sa ti vôbec nevyrovná. Ani trochu nezdieľa tvoje mocné oči. Ale Raksenka z Piatich Ostrovov na jarmoku nebola. Musela som kúpiť túto,“ dívala sa na boha lesov oddane a pokorne, „azda ma raz vyslyšíš. Nežiadam hádam nemožné. Len… vieš, šepkať si mená našich detí. Aj keby len raz. Raz si to zašepkať pred spaním…“

Svätyňa neodpovedala.

„Stále sa ti hnusím? Už som ti tu toľkokrát povedala, prečo som zviedla Tuoniho… Odprosujem ťa každý deň, dotýkam sa všetkých stromov, aby som v nich našla čosi z teba… Ja ťa hľadám… A ty? Poznáš môj ľudský život? Videl si moju svadbu s dobrotivým a milosrdným kováčom Anselmim? Videl si, že bol ku mne dobrý a prijal môjho syna Galiama za svojho? Videl si, ako ma zvádzali cudzí muži, ale nikdy som nepodľahla? Videl si Galiama, ako rastie v čestného a pekného chlapca? Videl si, že ma Anselmi mal naozaj rád? Videl si našu dcérku Galjanku? Jej pôvab? Talio!“ skryla si tvár do dlaní, „pozoroval si aspoň chvíľku, aspoň niekedy môj osud? Darianin osud?“ zviezla sa z dreveného kľakadla k zemi ako vosk z rozpálenej sviece, „už mám päťdesiat rokov… To je hlboká staroba, tu… Tak prosím, daj mi tie mená…“

Do tapisérie vošiel jemný večerný vánok. Pohla sa doľava a potom doprava, až sa začala rozhojdávať ako zvon. Dariana zbystrila. Kiežby takto prichádzal lesný boh! Kiežby to nebol len dotieravý vietor!

„Mielikki,“ povedali vyšívané ústa boha lesa. 

Dariane sa zadrhol hlas.

„Mielikki,“ povedali tie ústa znova. A tvár na tapisérii sa obrátila k žene vo vytržení, „ešte je môj raj stále vyschnutý a zlomený. Ešte nepretekám odpustením. Ale niečo ti darujem. Si matkou mojich detí, i keď nie si matkou len mojich detí.“

„Neprestávaj! Dýcham tvoje slová ako čerstvý chlieb!“ hľadela pred seba, zaujato, neuveriteľne sústredene, akoby sa z nej opäť stávala božská bytosť. „Rozhodol som sa uľaviť tvojej túžbe po menách našich detí. Tu sú: Kivutar.“

„Kivutar,“ priložila si jemne na pery.

„Kalma.“

„Kalma.“

„Vammatar.“

„Vammatar.“

„Kipu-tyttó a Koviatar.“

„Kipu-tyttó. Koviatar,“ zopakovala rovnako oduševnele ako prvé z vyrieknutých mien, „buď ti vďaka!“ 

Boh zmĺkol, ustal vánok i zvonový pohyb tapisérie. 

„Kivutar. Kalma. Vammatar. Kipu-tyttó. Koviatar,“ odriekala a s úsmevom zoznam dokončila, „Galiam. Galjanka. Moje deti. Moje telá.“ 

Vyšla zo svätyne naplnená bohom. Akoby jej obety boli Taliovi nad zlato ľúbeznejšie. Zastala a zadívala sa do pokojnej noci. Vtom sa strhol čísi smiech. Chladný. Ale hlboký. Ako podsvetie.

„Šepkáš si mená mojich piatich dcér!“ 

Dariana sa obrátila k rehotajúcej sa bytosti. No teraz sa jej javila skôr ako rehotajúca sa obluda. 

„Prečo si to… Prišla som o celú večnosť so svojím manželom! Prišla som o deti! Ako môžeš byť až taký diabolský ku mne! Ku mne! Milovali sme sa. Krátko a s istým úmyslom, ale je to predsa sila…“

„To ty si sila! To ty si diabolská!“ od zlosti sa mu roztiahli rebrá ako organové mechy, „mám ťa v hlave ako plameň! Už nerátam živých ani mŕtvych! Neradujem sa z vrážd – nemám na to čas! Horíš vo mne neutíchajúco! Ešte mi nikdy taký oheň nerozsvecoval lebku!“ 

„Tak predsa… miluješ,“ pousmiala sa na kráľa podsvetia, ktorého kosti zrejme nadosmrti zahriala, „prišiel si sa pozrieť na nášho syna? Galiam už udrží najťažšie kladivo v Anselmiho dielni.“

„Úbohá Mielikki,“ povedal Tuoni veselo, „nevybrala si si dobrého pokrvného otca svojmu chlapčiskovi. Ty si myslíš, že sme sa prvý raz videli po tvojom nešťastnom love na vlky? Kdeže, úbožiatko! Už dávno som ťa pozoroval! Vždy, keď som odnášal mŕtvolu a ty si lovila, vždy som tam bol! Zamiloval som sa do tvojej divožienky! A dostal som ťa!“ neprestával sa smiať, „vedel som, aké je tvoje srdce. Taliove piesne o ňom sa niesli po každom božskom svete.“

„Ty si mal plán…“ zachvela sa Mielikki v Dariane.

„Ó, áno! Prenádherný. Podstrčil som ti tam to decko. Roztrhali ho vlci, lebo jeho hlúpa matka ho zabudla v lese. Potom skočila z útesu. Bol to krásny pád. Na tú najostrejšiu hranu brala. Prišiel som si v ten deň nášho ohňa po ňu.“

Dariana od toľkej bolesti odpadla. Tuoni k jej perám priložil svoje.

„Zvádzal som ťa tu, vo svete smrteľníkov, v rôznych mužských podobách. Túžil som ešte aspoň raz zažiť tvoje dobrovoľné telo. Ale ty si si žila šťastne a verne s tým smradľavým kováčom,“ došepkal a nadvihol sa, „nenávidím plodivú silu tvojej lásky.“

„Počkaj,“ prebrala sa a zhrozená okríkla odchádzajúceho Tuoniho, „ty nechodíš do ľudského sveta, pokým… Len po mŕtvoly…“

„Správne,“ zavetril, „už totiž jednu cítim. Nezjavil som sa len tebe, vrahyňa detí! Našiel som otca vlčieho chlapca…“

Ach, ach, lejla lejla laj.

ŠTVRTÝ SPEV o tom, že pomsta je prehnitý dar od pána podsvetia

Lajla lilij.  

Gratzo, postarší roľník hnaný božským zjavením, postával s nožom v tieni za domom pri kováčskej dielni. Počul pieseň tej, na ktorej sa chystal vykonať spravodlivý trest. „Môj syn nespieval ani dva mesiace. Aj tvojej dcére, ty divá striga, uviazne spev v hrdle.“

Nazrel do okna. Drobné dievča, zaodené do ľanového plášťa priľnutého k telu len v páse opaskom z baranej kože, sa skláňalo nad hrncom s kašou. Bolo samo. Gratzo nezaháľal. Vtrhol dnu a bodol vyplašenú dievčinu medzi prsia. Ani len nezjojkla od bolesti. Gratza naľakala jej statočnosť a utiekol. Bez vražedného noža, bez slávy, bez pokoja, po ktorom túžil. Potom do domu vošiel Galiam s nazbieranými halúzkami. Večer, v ktorom sa tento spev narodil, mu zatĺkol do srdca hrubý klinec. 

„Sestra! Galjanka… Sestrička,“ hodil drievka kdesi do kúta a kľakol si k prebodnutému telu, „ako… čo… kto… Prekliaty oheň, čo nám v peci doháral! Prekliaty oheň, čo ma vyhnal do lesa! Galjanka! Kým som, keď ty nie si…“

Nad mŕtvou Galiamovou sestrou sa objavil Tuoni. Zobral si ju a kráčal preč. Galiam sa nevládal ani nadýchnuť. Až keď začul tieto slová: „Urob niečo! Je to sestra tvojho syna! Neponor ju do svojej rieky! Dovoľ jej žiť medzi svojimi dcérami!“ vybehol pred dom. 

„Matka!“ zavolal na Darianu rozmočenú slzami, „matka… ja mám krv toho kostnatého netvora z ríše mŕtvych? Odpovedzte!“ 

„Odpusť mi, môj milovaný syn, je to tak. Ale teraz mi puká srdce za Galjankou… Potom… potom ti poviem viac,“ dopovedala a padla do studenej trávy.

Galiam sa od nej vzdialil a horko zaplakal. Takto sa triasli bolesťou až do rána. Každý sám. Takto ich našla akási vysoká biela bojovníčka so zlatou helmou zakrývajúcou oči aj nos a dvomi skríženými mečmi v pošvách na chrbte. 

„Vstávajte, utrápení ľudkovia. Nevidím vás, no cítim, že vás sila tela opustila,“ prehovorila mäkko, „vstávajte.“

„Kto si?“ odvážil sa Galiam k tichému slovu. Odvážil sa na chvíľu neroniť slzy.

„Volaj ma Kjerstan.“

„Budem. Ak so mnou vyhľadáš vraha mojej láskavej sestry,“ odvetil a už sa celkom odpútal od plaču.

„Len nepomýšľaj na pomstu, synček,“ vyriekla Dariana prosebne. Nevstávala a bola už takmer rovnako podchladená ako temné korienky trávy pod ňou, na ktorej stálo samo podsvetie.

„Vyhľadala som toho muža. Ešte v noci,“ odvetila Kjerstan.

„Vezmi ma tam!“ Galiam vyskočil na nohy a zašiel po Anselmiho sekeru a svoj meč, „poďme!“

„Je mŕtvy.“

„To ja som ho mal zabiť! Moja bola táto odplata!“ rozzúril sa a neobzrel sa ani za matkou, ktorá sa márne dožadovala jeho opory.

„Odplata je had!“ zvolala cudzinka, „myslíš si, že ju máš zmotanú v prstoch, zatiaľ čo ona ti obmotala zápästia!“

„Na čo si vlastne tu?! Na čej strane si?“ osopil sa na ňu vyzbrojený Galiam.

„Na strane tvojej sestry a tvojej dcéry,“ priblížila sa k miestu, z ktorého prichádzal Darianin hlas, a vystrela ruku pred seba. Dariana ju prijala a postavila sa, „zabil ju Gratzo. Z nezmyselnej pomsty. Ale oľutovať nechcel.“

„Niktoš Gratzo? Ten ožran!“

„Vyzvala som ho na súboj. Dala som mu jeden zo svojich mečov. Sú silné a sekavé. A ešte k tomu, ja sa pohybujem len podľa zvukov a tepla,“ vzdychla si, „vytrhal si všetky vlasy – preleteli okolo mňa vo vetre medzi stromami – a potom sa rozbehol. Narazil do kmeňa, z ktorého trčalo niekoľko špicatých polámaných konárov.“

„Ja by som mu zasadil viac rán! Viac!“ rozkričal sa. A po chvíli mu znovu vyhŕkli slzy, „moja sestra… Sestrička…“

„Je to moja vina. Môj nesmrteľný hriech,“ zajachtala Dariana a schúlila si synovo mocné telo pod svoje krehké ramená, „ale nesmieme Galjanku nechať v podsvetí samotnú. Nebudem tu žiť, kým ona sa bude plaviť po rieke strachu.“

„Kúpim loďku,“ povedal Galiam už upokojene. 

„Ja privolám pomoc,“ pridala sa Kjerstan a vzápätí sa vytratila.

„A ja ti, synček môj osirotený, poviem, prečo som počala s bohom mŕtvych.“

Ach, ach, ach, lejla lej li.

PIATY SPEV o tom, ako sa na rieku mŕtvych vydala pätica živých z ľudí a bohov

Lili laj.

Ráno, v ktorom sa narodil piaty spev, bolo temné ako vnútro zasypanej studne. Úzka drevená loďka s čelom v tvare labute s roztiahnutými krídlami sa hojdala na Mliečnom jazere a niesla prazvláštnu skupinku. Vpredu stála Kjerstan, ako vždy pripravený meč, a počúvala vlny, vietor a hlbiny. Za ňou sa vykláňali z trupu loďky jeden trpaslík a jedna trpaslíčka – Jensynn a Jera. Sľúbená pomoc. Jensynn bol o dva trpasličie vrkoče vyšší a Jera o dva trpasličie vrkoče rýchlejšia, no obaja nebojácni a prísažne zaviazaní dvom nešťastlivcom doplávať k Tuoniho trónu. A celkom vzadu sedel Galiam chrbtom svojej matke. 

„Ľúbim ťa ako bohyňa, ľúbim ťa ako človek. Si môj začiatok,“ šepkala mu do temena cez husté ryšavé kadere. 

„Kvôli ktorému putujeme na koniec,“ povzdychol si Galiam a z oka sa mu ťahala dlhá slza, „aj ja vás mám rád, matka, ale nedokážem pochopiť, že vás ten netvor tak ľahko podviedol. Ja by som ho preľstil!“

Kjerstan nepočula nijaké dravé ani smrtiace zvuky.

„Nič sa nedeje,“ podotkla sklamane, „určite sme uprostred toho správneho jazera?“

„Ver mi, biela bojovníčka,“ odvetila Dariana, „odtiaľto sa dostaneme na Tuoniho rieku. Naša neblahá ľúbostná chvíľa ma, bohomžiaľ, zlúčila s cestou k jeho domovu. Ak ju chcem nájsť, nájdem ju.“

Galiama zalial pot z predstavy, že sa stal medzi telami svojej matky a čierneho monštra. Až teraz sa mu dlhá slza zošmykla spod viečka a zapichla do hladiny. Odrazu bolo jazero ako ľad a slzy ako ihlice. 

„Iste,“ vyhŕkla Dariana, „kde inde by pramenila rieka smrti, rieka hrôzy, ak nie pod ľadom. Pripravte sa.“

Jensynn a Jera obstúpili Kjerstan ako ochranný plot. Dariana objala synovu hlavu a s praskaním ľadovej hladiny okolo ich loďky praskala jej istota v zdar tejto plavby-neplavby.

Ach, ach, lililaj.

ŠIESTY SPEV o tom, ako Tuoniho rieka žije i nežije

Lejla lejla laj.

Kjerstan, Jensynn, Jera, Dariana a Galiam sa prepadli kamsi do vlhkej jaskyne, ktorú zapĺňal len netopierí škrekot. Vody nikde. Len dva otvory – pre muža malé, pre trpaslíka akurát.

„V jednom z nich treba oslobodiť čiernu kačku, Vajjalku, spod pazúrov šelmy. Až keď bude voľná, pukne jaskynná stena pred nami a pod nami vytryskne Tuoniho rieka. A potom pôjdeme za Vajjalkou. Iba ak nás bude viesť, naša loďka sa neprepadne. Musíme ju chrániť až do konca cesty.“ 

Kjerstan pohladila Jensynna a Jeru.

„Iba vy dvaja prekĺznete,“ povedala smutne, „najradšej by som šla s vami.“

„Nestratíš nás,“ usmial sa Jensynn. Potom sa všetci traja objali. 

„Nech sa bijem so šelmou ja, aby si ty nezažila nijakú bolesť,“ šepol Jensynn.

„Nech sa bijem so šelmou ja, aby sa teba nedotklo nijaké zlo,“ šepla Jera. A už ich zhltli otvory. 

Darianu naplnila úzkosť, keď sa dívala na vrúcnosť medzi týmito ich spoločníkmi. Galiam zoskočil z loďky.

„Nechoď ďaleko,“ prikázala mu Kjerstan jemným tónom, „toto nie je krajina na potulky.“

Neodpovedal. Len sa stratil v tme.

„Ani nevieš, aká som ti vďačná, drahá bojovníčka,“ povedala Dariana a dotkla sa jej rozpustených napätých vlasov, „vrátia sa ti.“

„Mám vieru.“

„To je dobre. Smiem sa ťa niečo opýtať?“

„Pýtaj sa, dobrá žena.“

„Ach, nie som dobrá žena,“ zahabkala Dariana, „ty… nikdy si sa očami nedotkla sveta?“

„Ale áno,“ odvetila stroho. Viac nič. 

„Tak… čo sa stalo? Odpusť moju zvedavosť, ale pri tvojom hlase, pri pohybe tvojich rúk cítim štipku niečoho, o čo ma obrali…“

„Na toto ti neodpoviem. Ponechaj si tú tajomnú blízkosť v srdci, no nevkladaj si ju do úst. Nie som ti nič. Len priateľ v temnotách.“

Odkiaľsi sa ozval tichý žblnkot. Galiam sa vrátil z tmy a zamyslene vhupol do loďky.

„Rieka nateká!“ oznámila mu natešene jeho matka.

„Takže majú Vajjalku! Dostaneme sa ďalej!“

Z ľavého otvoru vybehol Jensynn. V rukách len meč, s ktorým dnu vchádzal. Voda začala stúpať. Svižne skočil ku Kjerstan. Všetci sa obrátili k otvoru napravo. Začuli kvákanie divej kačky a beh malých rýchlych nožičiek. Tesáky šelmy neškrípali. 

„Jera!“ skríkol Jensynn nedočkavo. 

Rieka už mohutnela. Trpaslíčka skántrila divokú šelmu. Vyšla z diery držiac si Vajjalku na hrudi. 

„Plavte sa za ňou! Nech je s vami všetko dobré a za žiadnu cenu nepočúvajte sľuby dcér pána rieky!“ zvolala.

„Poď! To preskočíš!“ vytŕčal k nej ruku Jensynn aj nevidomá Kjerstan aj Dariana a jej syn. Jera pustila kačku na hladinu. Tá si umyla zakrvavené krídlo v tmavej vode.

„Bežte…“ povedala Jera a s doráňanou hruďou padla do hlbokej rieky. 

„Ži! Ži!“ vrešťal Jensynn, pokým sa ostatní rozmiestnili po loďke a striehli na kačkino bezpečie ako na korisť. Rieka, na ktorej sa narodil šiesty spev, zmocnela. Vlhké steny jaskyne boli akoby ostrovmi v hmle. Všetko tu bolo tmou a všetka tma bola trojnásobkom ľudskej noci. Len Kjerstanina helma svietila. Galiam nespúšťal oči z Vajjalky a k Dariane sa tisli osirotený trpaslík a žialiaca bojovníčka. 

„Keby si mi… svoje svetlo… teraz, kým trúchliš, požičala, mohol by som ho zamieriť presnejšie na vodu okolo Vajjalky…“ vyhŕkol nesmelo Galiam na stráži.  

Kjerstan možno šepla tiché nie, možno prosbu vo svojom smútku ani nezachytila. 

„Zatiaľ sme v predriečí zvanom Nitka ku smrti. Toto predriečie je slizké ako had, no ešte nesyčí. Ešte tu môžete oplakávať svoju priateľku. Hviezdu svojich nocí, slnko svojich poludní, kvet svojich dní,“ láskala ich a tíšila. Kiežby sa aj jej syn nechal po vražde Galjanky poláskať a utíšiť. Dívala sa na jeho rezkosť a neúnavnosť. Teraz by sa, hádam, poruval aj so slúžkou smrti. 

„Tamto je akási brána, takže nárekov bolo dosť,“ zavelil a prstami sa opatrne priblížil k helme bielej bojovníčky. Pokúsil sa o nežný sústrastný dotyk, ale stiahol sa. „Meč. Obratnosť. Horlivosť.“

Kjerstan vstala a vytiahla svoje dva meče. Jensynn odložil sekeru a napol luk. Šípy by strieľala Jera. Tak bude bojovať v jej mene. Dariana si stala doprostred.

„Brána ukutá z kľúčnych kostí mŕtvych,“ sklopila zrak a zastonala, „je nechutné, ako sa mi to všetko zrazu v mysli otvára…“

Tesne pred bránou Vajjalka zastala. Obzrela sa za pútnikmi, ktorých smrtonosne viedla.

„Čo sa deje?“ zarazil sa Galiam, „odmieta nás sprevádzať? Má strach vplávať do ozajstného nebezpečia Tuoniho rieky?“

„Vajjalka? Strach? Žila medzi pazúrmi dravej šelmy,“ odpovedala Kjerstan. 

„Veru tak. To sa nás pýta, synček, či sme predsa len ochotní prejsť možno poslednou bránou nášho života,“ Darianin hlas tíchol. Už dávno vstúpila do poslednej brány svojho radostného života. 

„Pravdaže ideme! Galjanka je až ta, za ňou,“ Galiam svojím vášnivým zápalom nájsť sestru takmer prevrátil loď.

„Ššš. Upokoj sa, chlapče,“ povedal Jensynn s ostražitými očami. 

Dariana sa zahľadela na Vajjalku a prikývla. Vtom kačka zatrepotala krídlami a dvere z kľúčnych kostí sa rozpukali. Pred už štvorčlennou posádkou sa rozprestrela mohutná rieka v celom svojom rozpätí a napätí. Ako dáky lepkavý oceán. 

„Tuoniho svet. Chlipnosť a jedovatosť,“ vyhlásila Dariana, „tu už Vajjalke hrozí smrť.“

Galiam a Jensynn namierili svoje zbrane každý z jednej strany. Kjerstan stála vpredu s mečmi v rukách a helmou-svetlo. Vtom sa Vajjalka začala vzďaľovať. 

„Kam ide?“ spýtal sa zmätený Jensynn.

„Počkať,“ Galiam sa vyklonil z loďky, až Dariane skoro dotĺklo srdce, „my stojíme.“

„Chopte sa mečov a seknite do hladiny,“ skríkla Kjerstan ako vodca na obrnenom koni na bojovom poli, „počujem desiatky vyplazených jazykov a plaziacich sa chvostov.“

Galiam a Jensynn si vymenili odhodlané pohľady.

„Teraz!“ zahrmel trpaslík a všetci traja rúbali a strieľali do nahromadených slizkých tiel okolo ich loďky. Rozdvojené špičky jazykov, hadie hlavy a chvosty vyskakovali z rieky ponad ich hlavy. Menili dusné ovzdušie na ešte štipľavejší zápach, ktorý vliezal až pod viečka a temný obzor na čierny obraz so škvrnami zelenej a červenej. Loďka sa pohla. Vajjalka im bola znova čoraz bližšie a bližšie. Dariana sa s bolestným tušením nahla k hladine. Po jedovatých hadích netvoroch tam nezostala ani jedna šupina. Zato sa ukázali tí, čo driemali pod premnoženými hadmi. Až teraz vyplávali na povrch stovky mŕtvych zmrzačených tiel mužov, žien a detí. Mihotali viečkami. To bol ich pohyb posmrtného bytia. 

„Neboazem,“ zachrapčala, „plávame cez najohavnejšiu časť. Tuoniho najmilšiu. Prečo práve tadiaľto… Bratovraždy, upálenia, popravy… Netušila som, že je to také… až také…“

„Matka, chyťte sa ma. Nech sa nezrútite do toho svinstva. No tak, držte sa. Toto je len začiatok Smrti, ku ktorej sa plavíme.“

„Vchádzajú do mňa ich srdcia, ktoré sa lámali ako telá na kolese… ich oči, ktoré jačali vyhasínaním… ich ústa… ich kĺby…“ Dariana strácala moc nad svojím telom a svojou vôľou, „ak je toto začia-začiatok… Neboazem…“

„Matka,“ šepkal Galiam. Meč mu spadol pod nohy. 

Kjerstan a Jensynn ich svojimi chrbtami ako štítmi súcitne prikryli a naďalej strážili voľný priechod pre Vajjalku. 

„Galiam! Galjanka!“ stonala z posledných síl. Vyvrátila oči a desivo šťastným hlasom vykríkla, na čo si jej puknuté srdce spomenulo: „Hyarikki! Tellervo! Taulikki!“

Ach, ach, achlajli.

SIEDMY SPEV o tom, ako je svet sluhom podsvetia

Lilila lilej.

Darianino telo ležalo v strede loďky. Galiam kľačal pri ňom bez pohnutia. Spod Kjerstaninej helmy vyliezali drobné slzy a hoci Jensynn bol na stráži a vystrelil už šípy do štyroch hadích hláv, jeho telo sa chvelo žiaľom. Smrť, po ktorej sa narodil siedmy spev, napínala bolesť preživších ako luk. 

„Už prichádza,“ zašepkala Kjerstan, „Tytti. Cítim jej službu smrti na tisíc krokov. Prichádza, lebo sme Darianu nehodili do tejto ohavnej rieky.“

Slúžka smrti obišla Vajjalku a vstúpila na ich plavidlo. Bola ticho. Len načiahla ruky k mŕtvej. 

„Nikdy!“ zvrieskol Galiam a vytasil meč proti prstom slúžky smrti, „toto sa nemalo stať! Ešte som síce nevykonal, o čo ma žiadala… Ale mojej matke nemal byť skrivený ani vlas! Odkáž to svojej pani!“

„Mám pána,“ odpovedala Tytti, hoci sa jej pery od seba neodlepili. 

„Neslúžiš aj Koviatar?“

Kjerstan sa obrátila za Galiamovým hlasom a Jensynn bolestne pohliadol na svojho druha. 

„Čo si to urobil, Galiam Zradná hlbina!“ skríkla biela bojovníčka, „kde si sa zasľúbil bohyni utrpenia?! Ach, Galiam! Bohyňa utrpenia nerozdáva úľavu. Nikdy! Nikomu!“ 

Galiam pustil rukoväť. Tytti nadvihla Darianu a skočila s ňou do prekliatej rieky. To čľupnutie Kjerstan celkom ochromilo. Nastalo príšerné ticho, slizkejšie ako všetky Tuoniho hady. Dokonca aj Vajjalka sa na malú chvíľu – ak jestvuje niečo ako čas vo svete pod svetom – zastavila. 

„Čo si to urobil…“ zastonal trpaslík popod fúzy. 

A Galiam im rozpovedal, kedy a kde stretol jednu z dcér kráľa ríše mŕtvych: „Vy, Jensynn, ste spolu s Jerou vošli do tých otvorov. A ja som zablúdil poza jaskynnú stenu. A uvidel som tam svoju krásnu sestru. Galjanka sedela na kameni… celkom nahá,“ zatvoril oči od hanby, „iba jej havranie kučery sa dotýkali jej pŕs a stehien. A potom prehovorila, lenže to nebol jej hlas. Povedala toto: ,Rád by si sa teraz hodil k nohám svojej sestričky. Viem o tvojej láske. O tvojej nie bratskej láske,ʻ“ začervenal sa, „,Gratzo ti vzal nebeský poklad, hviezdu hviezd! Nie, Galiamko, nemôžem vrátiť tvoju milú medzi živých. Som len Koviatar. Najmladšia Tuoniho dcéra a tvoja veľmi vzdialená rodina. No jedno môžem. Pomôcť ti od zlosti, čo ti mliaždi hlavu, krk, ramená i prsia! Premením sa na Gratza. Len milenec má právo zabiť vraha svojej milenky. Darujem ti P O M S T U. Veď preto si nastúpil na túto loď.ʻ A mne sa páčil tento dar. A ona na seba vzala podobu toho vyvrheľa! A ja som mu odťal hlavu – darmo predo mnou utekal! A potom jeho odťatá hlava prehovorila zase hlasom Koviatar: ,Dones mi za túto službu helmu tej samozvanej Bielej bojovníčky. Ukradni ju a zistíš, že sú aj jedovatejšie zmije než tie, ktoré mi rozpárate.ʻ A ja som ju prosil za život svojej matky a ona si vypýtala ešte viac ako len krádež,“ neodvážil sa zodvihnúť hlavu. 

„Moja helma nič neskrýva,“ zložila si ju a v jej nevidiacich očiach sa rojili slzy rýchlo ako včely, „nie som zmija. No nemôžem ti prezradiť, kým som. Inak by sme sa, ty i ja, roztrúsili na kosti a štrngali svetom tmy. Ach, Galiam. Nasýtila sa z tvojej nenávisti ako z čerstvej mliečnej kaše!“ 

Galiamovým telom trhala neuhasiteľná páľava previnenia.

„Ty si bol srdcom tejto výpravy, Galiam. Keď ho získala Koviatar, získala všetko. Darovala ti za sladkosť pomsty ešte väčšie utrpenie,“ povedal Jensynn s očami uprenými na Vajjalku. Už dlhšie sa vôkol nej nezjavili nijaké obludy. A v trpaslíkovej mysli sa narodila boľavá myšlienka, že zrejme ten najzradnejší a najväčší nepriateľ nepláva v rieke, ale na nej. 

„Už začínam rozumieť podsvetiu. Všetci tu usilovne tvoria jednu veľkú smrť,“ plakala a jej helma vydávala čoraz menej svetla, „to kvôli tebe nás Vajjalka viedla cez najzverskejšiu časť Tuoniho rieky… Aby sa Darianino srdce zlomilo. To nenávidela bohyňa utrpenia najviac, pretože po ňom túžil jej otec väčšmi než po srdci jej matky, zjazvenej Tuonetar! Ach, Galiam. Ty si sám prešiel zo sveta do podsvetia. No nie v ten deň, keď sme sa prepadli pod Mliečne jazero. Oveľa, oveľa skôr. Ach, Galiam.“

„Som podsvetie, pretože ma podsvetie podlo počalo. Som podsvetie, pretože milujem dievča z lona svojej matky. Kto ma vykúpi? Kjerstan, Jensynn! Kto ma…“ volal, jačal, vrieskal, dupal po loďke a udieral sa do stehien. Bola to modlitba, bol to pohreb. Galiam sa postavil k vytesanej labuti, obzrel sa na druhov, ktorých zradil za jeden sek mečom a hodil sa do Tuoniho rieky. Ani nežblnkla. Akoby prehltla už dávno mŕtve telo. 

„Kto nás vykúpi, Tellervo,“ zastonala Kjerstan.

„Kto nás vykúpi, Hyarikki,“ zastonal Jensynn, „nezachránili sme ani matku, ani jej ľudské deti.“

Ach, lilela lilaj.

ÔSMY SPEV o tom, ako srdce bohov nie je vždy srdcom božským 

Lajla lejli lileli.

Prázdnotu, v ktorej sa narodil ôsmy spev, ešte nikto nikdy nevyspieval do konca. Vajjalka trepotala krídlami, ale nehýbala sa. Kjerstan sedela schúlená pod Jensynnovým ramenom a loďka sa len pohojdávala, akoby sa do nej z tajomných otvorov vrátili všetci trpaslíci, akoby do nej nevstúpila slúžka smrti, akoby z nej ani nikto nepadol do rieky mŕtvych ako mŕtvy. Až ticho a tmu vystriedal rev a zelený jas. Z hlbín zaútočila na kačku obluda so štyrmi hadími hlavami a s telom leva. Kjerstan a Jensynn už len tíško čakali na pád do temnoty. Neprichádzal. Zato sa k nim doplavila veľká čierna loď. 

„Hyarikki a Tellervo! Posledné deti veľkého Talia a mŕtvej Mielikki nosiacej tri zlaté kľúče a jeden strieborný pakľúč!“ zdravila ich z paluby jedovatým hlasom samotná Koviatar. „Keby ste nevyslovili svoje pravé mená v tichosti ríše môjho otca, neodhalila by som vás.“

„Čo chceš!“ zagánil na ňu Jensynn.

„Len sa raduj, zomrieme tu,“ povedala Kjerstan pokojne, „ale boli sme s milovanou matkou v jej posledných chvíľach. A vykríkla naše mená. To nám, bohyňa utrpenia, bude žiariť aj po smrti.“

„Dobre, dobre, Hyarikki. Nechaj si tú drobnosť.“

„Čo chceš!“ zopakoval Jensynn rovnako dôrazne. 

„Som zvedavá,“ zaškľabila sa, „aké je to byť v koži človeka? Ešte som to neskúšala. Prečo ty, Hyarikki, nie si taká krásna a vidiaca do diaľok ako v Metsole, zemi svojho otca? A ty, Tellervo, prečo ste s bratom Taulikkim prevzali podobu trpaslíka a trpaslíčky, keď u Talia ste vysokí, mladí a navlas rovnakí?“

„Vieš toho tak málo, úbohá Koviatar, žijúca len pre dusné utrpenie,“ odvetila Kjerstan, „ak chce božské stvorenie vykonať vo svete ľudí ako človek niečo dobré, musí sa niečoho zo svojej božskosti vzdať. Aby poznalo obetu a jej prínos.“

„Pché,“ vypľula na nich Koviatar svoje čierne sliny, „na čo taká obeta, keď sa už nesmiete vrátiť do Metsoly!“

„A predsa sme prišli do sveta ľudí. Tak, nehraj sa s nami a nechaj našu loďku dotknúť sa dna rieky tvojho temného otca,“ povedali súrodenci celkom naraz. 

„Nie,“ zasmiala sa, „možno nemám srdce pre ľudí. Ale vy ste deti boha. Choďte. Robte vo svete dobre.“

Jej loď sa začala pomaly otáčať. Kjerstan a Jensynn sa postavili a ucítili, že ich loďka pláva smerom tam, odkiaľ sa sem prepadli. 

„Počkať,“ vyhŕkla Kjerstan. Obe lode zastali, „toho, čo ríša mŕtvych prepustí naspäť, má naveky zviazaného. Služba za službu. Nie.“

„Nie,“ súhlasil Jensynn, „budeme za svoj život bojovať!“

Vtom obaja súrodenci vytasili meče.

„S tebou, Koviatar!“

Bohyňa utrpenia neváhala. Nemala vo svojej zemi strach. Dovolila im vyliezť na palubu svojej lode. 

„Slepaňa a krpec. Krása. Tak do toho!“ zahučala, až sa vlny rozčerili. Bol by to dlhý a vyrovnaný súboj, keby bojovali traja ľudia alebo traja čestní bohovia. Koviatar nečakala toľkú odvahu a silu v ľuďoch, hoc aj pochádzajúcich z božskej zeme. Rozzúrila sa, keď ju s jej trojzubcom bodavo hnali do kúta. Vtom sa začali vytrhávať palubné dosky a udierať bielu bojovníčku a trpaslíka do kolien. Potkýnali sa a už len sťažka sa uhýbali trom hrotom bohyne utrpenia. 

„Vaša sestra sa na vás pekne od začiatku díva!“ chechtala sa Koviatar, „Galjanku otec nepotopil vo svojej rieke. Teší sa z jej bolesti, keď spolu nazerajú cez jeho prsteň na vašu výpravu. Najväčšie slzy z nej vyliezali asi… pri trpkej samosmrti jej nehanebného bračeka!“ 

V Jensynnovi vrela ľudská krv a tá božská v ňom rozprúdila jednu myšlienku. Prebehol pred sestru a zo všetkých síl sám odrážal Koviatarine výpady. Potom sa zvrtol, nastavil bohyni svoj chrbát a ona doň zabodla svoj trojzubec. No Jensynn stihol chytiť Kjerstan a hodiť ju vypätím všetkých ľudských svalov cez palubu.

„Zachráň Galjanku! Ty možno máš otcovo dedičstvo…“ chrapčal medzi vyrvanými doskami, „kráčať po…“ skonal.

Koviatar ho odkopla a nazrela dolu. Kjerstan dopadla na ich malú loďku. Vstala a vzpriamila sa. Potom vykročila na hladinu. 

Ejlalij lejla.

DEVIATY SPEV o tom, ako je súd a spravodlivosť pre každého človeka i boha

Lalalilej laj.

Nádej, v ktorej sa narodil predposledný spev, bola neuveriteľná. Kjerstan kráčala po vode. Po Tuoniho rieke. Najstaršia dcéra Talia a Mielikki, prvorodená princezná Metsoly, sestra milovaná dvomi božskými bratmi a jednou ľudskou sestrou. Rozbehla sa. Čo najskôr nájsť úbohú Galjanku. Lenže prečo ju Koviatar neprenasleduje? Prečo ostala na svojej lodi? Prečo jej nebráni utekať za jej otcom? A vtom započula mocný príkaz bohyne utrpenia: „Dole!“ 

Voda pod jej nohami sa zamrvila. Ako slizké chrbty hadov. 

„Teraz kráčaj, slepá Hyarikki!“ 

Kjerstan stratila silu v chodidlách a podlomili sa jej kolená. Potápala sa.

„Ty nie si Talio!“

„Moje meno už viac nevyslov, bezbožná bohyňa!“ do ríše mŕtvych sa oboril hlas boha lesov. Stál na vode, akoby bola stolom, a za ním na veľkolepých lodiach Ahti, boh vodstva, so ženou Vellamo, Tursas, boh vojny, Ilmari, boh mieru i Akräs, boh plodnosti a zeliny. Talio pribehol k svojej dcére a vytiahol ju vo chvíli, keď hladina hltala jej prsia. „Dieťa moje, lúč môj, moja rieka. Odpusť. Príliš dlho som sa na Mielikki hneval a príliš neskoro som sa odvážil odpustiť. Príliš neskoro som vošiel tam, kde moji najbližší bojovali o život. O životy.“

Talio vzal do rúk aj svojho syna Tellerva. Koviatar zdrapol Tursas, boh vojny, na príkaz boha Metsoly. A loďstvo s Taliom kráčajúcim po hladine rieky mŕtvych sa pohlo vpred. Rieka sa zdala nekonečná, až zbadali čierne bludisko na kamenistom ostrove. A obrovského psa na ostrovčeku pred ním. Tursas mu bez váhania hodil do papule Koviatar. Jej piskot hneď utlmilo psie hryzenie. Talio vstúpil na Tuoniho ostrov ako prvý. 

„Tuoni!“ zaručal, akoby nevolal na jedného z nich, ale na dákeho služobníka slúžky smrti, „Tuoni!“

Z labyrintu vystúpilo kostnaté telo vo farebnom plášti. Hrdé a neoblomné. No muselo sa ukloniť bohu, ktorý porazil jeho rieku.

„Dni tvojej zvrchovanej moci nad mŕtvymi sa naplnili až po okraj. Skončili,“ povedal Talio.

„Som boh podsvetia. Nikdy mi nevezmeš moju ríšu,“ škľabil sa Tuoni. 

„Neberiem kráľovi podsvetia podsvetie,“ zahučal na neho.

„Toľká zlosť pre jeden strieborný kľúč, Talio?“ útočil Tuoni ľstivým jazykom, „a vy, bohovia, ste tu taktiež z pomsty?“

„Mýliš sa, malý bôžik čiernej diery,“ zohol sa k nemu Talio, pretože počas rozhovoru s Tuonim narástol do výšky jedle, „keby nás viedla pomsta, tvoj svet nás pohltí rovnako ako mládenca, ktorého si podlo počal. Mohol by som ťa na mieste zabiť. Ver mi, že by sa bohovia postavili na moju stranu. Ale nie som tu preto, aby som vraždil. Započínam nový chod života a smrti. Vedie ma k tebe znovuobjavená láska ku všetkému stvorenému. Vďaka obeti mojej rodiny. Pre jeden život. Daj mi ju.“

„Koho?“ precedil cez zuby.

„Neomočil si jej ani prst vo svojej smrtonosnej rieke. Daj mi Galjanku.“

„Nedám. Vylov si svoju ženu a svojho druhého syna z hlbín mojich vôd a odíď. S celou svojou armádou.“

„Dosť, Tuoni!“ zrúkli všetci bohovia a obkľúčili ho.

„Prosili sme najvyššieho z nás, Ukka, aby obnovil rád života po smrti. Navštívil naše ríše, i tú tvoju, neviditeľný a tichý. A potom vyryl nové zákony na túto kamennú tabuľu,“ kým Talio hovoril, Ahti vytiahol spod plášťa dva kamene zlepené posvätnou Ukkovou slinou.

„Nebudem to čítať,“ zaťal sa Tuoni. Lenže vtom do jeho labyrintu udrel blesk, aký posiela rozhnevaný Ukko.

Tuoni sa zadíval na kamene a s nevôľou čítal: „Každý smrteľník po smrti nazrie do Metsoly – lesnej ríše, Ahtoly – vodnej ríše a Manaly – ríše smrti. Vyberie si svet, v ktorom už bude žiť naveky. Zločinci budú postavení pred súd. Ak si svoj trest v ríši smrti odpykajú a oľutujú, smú odísť do Metsoly a Ahtoly alebo ostať u boha podsvetia…“ 

Tuoniho zaplavila nevýslovná chuť celé ľudstvo a všetkých bohov nasúkať do svojej rieky. Mŕtva božská hlava na mŕtvej ľudskej hlave. 

„Videl som mnohých bojovníkov,“ prehovoril Tursas do dusného ticha, „statočných a spravodlivých. Nezaslúžia si len rieku stonov a bolestí.“

„Daj mi Galjanku. A priprav sa, že každý jeden mŕtvy z tvojej rieky sa prejde po Metsole a Ahtole,“ dopovedal Talio a vopchal ruku do bludiska, pretože Tuoni sa zdráhal vlastnoručne odovzdať bohovi lesa svoj najlepší úlovok. No teraz sa mu vlastne stal osudným. Najhorším úlovkom. Rozvíril zaprášené ustanovenia. Rozvíril smrť. 

„Ideme domov, Galjanka.“

Bohovia nastúpili na svoje loďky a Talio na hladinu. Odchádzali. Ako víťazná flotila bez nákladu ranených a mŕtvych.

„Kto si teraz zvolí môj svet!“ zúfalo burácalo nad vlnami rieky smrti. 

Lala lulej lalali.

DESIATY SPEV o tom, ako už dávno mohol vládnuť jeden kľúč 

Lalej lala lililej.

Talio prešiel svojou živou bránou domov a vtedy sa narodil posledný spev. Niesol Hyarikki, Tellerva a Galjanku. Mielikki a Taulikki sa čoskoro taktiež vrátia. Len čo zaduje mocný Ukkov vietor a vytiahne mŕtvych z Tuoniho rieky, aby sa vydali na obhliadku posmrtného sveta. Pod jeho najmilším stromom už stála žena.

„Buď pozdravený, ó,les, ó, boh, ó, otec!“ prehovorila Tetti úctivo. Jej závoj plápolal vo vánku ako krídla holubice. Pozrela na Galjanku a vytiahla čierny kľúč.

„Cudzie dieťa z tvojej ženy, ale počaté z lásky,“ povedala Hyarikki pokojne. 

Talio zobral ten kľúč a rozlomil ho na kolene. 

„Ach!“ vyhŕkla Tetti: „Život, sloboda, žiť!“ nadýchla sa a vzlietla.

O zlomení kľúča snívala už od prvého spevu lajla lejla lej.