Barbora Panáková: Písanie bol a stále je môj tajný sen

Viac o sebe, svojich myšlienkach a plánoch do budúcnosti nám prezradila autorka piatej kapitoly Barbora Panáková.

Ako ste sa dostali k písaniu? Publikovali ste už niekde?

Písanie bol a stále je môj tajný sen (vlastne už nie je tajný) :). A keďže to skutočne nie je jednoduché povolanie, snažila som sa vynahradiť si túžbu po písaní svojim zamestnaním. Je to však veľmi skromná náhrada. Ide o písanie procedúr v jednej nemenovanej spoločnosti. Keď poviem, že píšem procedúry, väčšinou sa ľudia čudujú, čo to je a predstavujú si pod tým skôr nejaké liečebné procedúry. Ide viac-menej o pracovné postupy, pokyny, manuály, riešenia rôznych situácií. Tu však vieme, kam sa potrebujeme dostať, situácie, ktoré potrebujeme opísať. Avšak, nikdy to nebude také, ako pri písaní knihy. Sú tu pravidlá, ktoré musíme dodržiavať, obsah, ktorý musí byť uvedený.

Vďaka projektu Slovensko píše román som nabrala odvahu a konečne spravila prvý krok k tomu, aby sa mi ten skutočný sen o písaní začal napĺňať. Síce je to maličký krok v podobe jednej kapitoly, ale dodalo mi to odvahu. A či som publikovala? Zatiaľ len túto jedinú kapitolu.

Čo vás motivovalo k zapojeniu sa do projektu Slovensko píše román? Ako sa ste sa o ňom dozvedeli?

Motiváciou bolo pre mňa to, že má šancu naozaj každý. Aj keď som nedúfala, že Evita vyberie práve moju kapitolu, skúšala som to. Povedala som si, že ak teraz nezačnem, tak takáto príležitosť sa už nemusí zopakovať a asi nezačnem nikdy.

O projekte som sa dozvedela na stránkach Martinusu. Práve som potrebovala kúpiť nejaké knižky, tak som ich išla objednať a vtedy som si to všimla. Projekt už týždeň bežal, druhá kapitola už bola vybratá a hneď som vedela, že sa chcem zapojiť.

Aký pocit ste mali, keď sa práve váš príspevok objavil na stránke? Vie o tom vaše okolie?

Ako každý týždeň, som i teraz nedočkavo čakala na zverejnenie ďalšej kapitoly. A keď prišiel ten deň D, vôbec som si nevšimla v úvode svoje meno. Začala som čítať a zrazu som sa zasekla. Pozerala som neveriacky na ten text. Až po pár sekundách som si uvedomila, že sú to moje slová, moje znenie piatej kapitoly. Stráááášne som sa potešila, srdce mi začalo biť ako šialené. Po chvíli som začala tú svoju kapitolu čítať, ako keby som nevedela o čom bude.

Okolie? Pár ľuďom som o tom povedala a tešili sa so mnou, že ma Evita vybrala.

Inšpirovali ste sa pri písaní kapitol vlastným životom?

Áno, pár situácií, ktoré som vo svojich návrhoch písala som čerpala z vlastného života. Jasné, že nikdy neboli totožné s realitou, ale s určitými úpravami, zmenami, doplneniami, dopasovaním na osoby vystupujúce v románe.

Ktorá postava je vám najbližšia? Prečo?

Najbližší mi je Igor. A prečo? Aj keď si za svoju situáciu môže sám, je mi ho tak trochu ľúto. Zatiaľ sa píše viac o Eviných pocitoch, no ja mám pocit, že Igorov čas ešte len príde. Je okolo neho veľa tajomna, ktoré sa môže rozmotávať v každej kapitole.

Je niečo (situácia) /niekto (postava), ktorá vám v románe chýba?

Trošku mi chýba nejaká blízka rodinná osoba. Božka je síce fajn, ale šikol by sa tam nejaký člen rodiny, či už Igora alebo Evy, alebo napr. nejaký/á kamarát/ka „rovnakého ročníka“,  s ktorou by napr. Eva viedla dialógy z bežného života. Viem, že je tam aj René, ale predsa, to je Igorov kamarát, takže mám pocit, že to nie je dostatočne „hlboké priateľstvo“.

Ako vnímate doteraz vybraté príspevky spolutvorcov románu?

Musím uznať, vždy keď som si prečítala vybratý príspevok, povedala som, je to lepšie ako to, čo som poslala ja.

Nie všetko sa mi v každom príspevku páčilo. Napísala by som to inak. Ale to asi každý.

Preto je to také zaujímavé a také pestré. Uvidíme, aký bude finálny výsledok. Evita určite vie, čo robí a nemyslím si, že by vybrala príspevok, ktorý by k tým ostatným nepasoval.

Ako vnímate výber kapitoly prostredníctvom tzv. „križovatky“, keď mali možnosť rozhodovať čitatelia?

Bolo to príjemné oživenie. Bol tam priestor na to, aby čitatelia ukázali, čo sa im páči viac. Bolo fajn vybrať si kapitolu podľa toho, kto má aký nápad na ďalšie pokračovanie.

Ako vnímate diskusie a nálady čitateľov?

Diskusie som sledovala, avšak kým sa neviedli na moju kapitolu, nevnímala som ich tak intenzívne.

A čo negatívne reakcie, ovplyvňujú vás? Dokáže vás znechutiť, alebo naopak motivuje k ďalšiemu písaniu?

Niektoré mi ukázali, aké som robila chyby. Dokonca, keď som si neskôr prečítala svoje predchádzajúce kapitoly, našla som tam nezrovnalosti v deji. Napr. neuvedomila som si, že mama Evy už nežije a ja som v návrhu na tretiu kapitolu mala (hneď ako prvý dialóg) telefonát medzi Evou a jej mamou. 🙁

Negatívne reakcie ma dosť domotivovali. Potom sa mi to všetko uležalo v hlave a dostala som od profíka dobré rady, ktoré som si zobrala k srdcu. Viem, že negatívne reakcie budú vždy, len som dovtedy netušila, ako chutia na vlastnej koži. Teraz to už viem…

Aké sú vaše literárne ciele do budúcnosti?

Neviem, či to môžem nazvať cieľmi, ale začala som pokusom doplniť písanie procedúr o písanie v časopise (zatiaľ som len v prípravnej fáze).

V blízkej budúcnosti sa chcem stále zapájať do projektu SPR.

No a najviac by sa mi páčilo, ak sa konečne odhodlám a pustím sa do niečoho vlastného. Ale to bude chcieť viac nápadov než na pokračovanie kapitoly po niekom inom, takže uvidím, ako sa mi to naozaj podarí realizovať. Verím, že SPR bude k tomu dobrým tréningom.