Dcéra snehu je dôkazom, že nádherné a citlivé príbehy ešte nezmizli

Končiť starý rok a začínať nový by sa malo s nejakou dobrou knihou. S takou, ktorá pohladí na duši. Ktorá nám umožní vydýchnuť si po dňoch plných zhonu a stresu. Takou, čo nás donúti sa zamyslieť, ale zase nás neuvrhne na samé dno depresie a ničoty. A práve takou knihou je Dcéra snehu. Nenápadný román s krásnou obálkou a ešte krajším príbehom.

Dievčatko, ktoré prichádza s prvým snehom

Ten príbeh je starý, ako ľudstvo samo. Inak by sa predsa nedostal až do rozprávky, ktorú pozná každý. Je to rozprávka o tom, ako si starčekovia postavia zo snehu snehuliaka v tvare dievčatka, ktoré nikdy nemali. Snehuliak do druhého dňa ožije a oni si na sklonku života môžu vychutnať rodičovské radosti, ktoré im boli počas celého života odopierané. Staré rozprávky však majú jednu nepríjemnú vlastnosť – len málokedy končia dobre…

A presne to trápi aj hrdinov románu Dcéra snehu. Jack a Mabel sa presťahovali do divočiny nespútanej Aljašky, aby tu začali nový život. Aby zabudli na to, že nemôžu mať dieťa, aby unikli sústrastným pohľadom okolia a detskému smiechu, ktorý zaznieval z každého domu okrem toho ich. Ani presťahovanie však ich túžbu po dieťati nijak neumenšilo. Ale keď do rána zmizne snehuliak v tvare dievčatka, ktorý bol výsledkom ich spontánneho šantenia v snehu, zrazu si Mabel spomenie na rozprávku o starčekoch a dievčatku zo snehu…

Do ich života vstúpila záhadná Faina. Dievčatko, ktoré loví s líškou, žije v súlade s divočinou a každý rok mizne spolu so snehom… Mabel je dokonale šťastná. Len keby nemusela neustále myslieť na to, ako končí tá nešťastná rozprávka…

Dobrá kniha nemusí byť náročná

Prakticky neznáma autorka Eowyn Iveyová (áno, skutočne bola pomenovaná podľa Eowyn z Pána prsteňov ;-)) napísala román, akých je len pár. Príbeh Jacka, Mabel a Faine je založený na dávnom mýte, ktorý je všeobecne známy hlavne v Rusku, ale ak by vám aj známy nebol, nič sa nedeje. Príbeh dávkuje všetky potrebné informácie postupne a veľmi zrozumiteľne. Autorka sa nijak nevyžíva v inotajoch, tajomných predikciách, ani ničom podobnom.

Namiesto toho nám servíruje úžasný, veľmi ľudský príbeh o nenaplnených túžbach, o radosti a šťastí, ale aj o strachu, ktorý nám znemožňuje si naplno vychutnávať to, čo máme.

Dcéra snehu toho ponúka toľko, koľko ste ochotní si vziať

Podnadpis k Dcére snehu tvrdí, že ide o „nádherný, magický príbeh, ktorý zmení pohľad na život“. O zmene pohľadu na život síce vážne pochybujem, ale so zvyškom sa dá len a len súhlasiť. Autorka umne preplieta realitu s magickými prvkami, ktorá však majú neustále nádych možnosti „toto by sa možno dalo vysvetliť aj rozumom“.

Je tak na samotnom čitateľovi, do akej miery bude pre neho príbeh magický. A aj keď sa ku koncu veľa vecí vysvetlí, nádych nadprirodzena, nezameniteľná atmosféra aljašskej prírody a hlavne pocit, že ste prežili niečo nádherné, vo vás už ostane navždy.