Mládí v hajzlu strávené chytaním v žite

Môj kolega hovorí, že film nestojí za nič, lenže môj kolega je Rumun. Haha. Zrejme má však pravdu – filmy podľa kníh málokedy za niečo stoja, teda okrem tých troch výnimiek, ktoré mi napadli ešte predtým, ako som dopísal túto vetu. A kým dopíšem túto, spomeniem si na ďalšie tri. Tak teda dobre. Skvelé adaptácie existujú, v čase písania tejto vety ich mám už desať. Toto však zrejme nebude jedna z nich. Všetko jedno, aj tak ide o knihu.

Tak teda The perks of being a wallflower.

V ľubovoľnú nedeľu mi ako úplne vhodná činnosť pripadá natiahnuť sa o piatej poobede do postele a ak si okolnosti a priateľka nevyžadujú iné, ostať v nej až do noci, kedy na ležanie zväčša plynule nadviažem spánkom. Nezávisle od ročného obdobia a/alebo počasia strávim celý podvečer, večer a značnú časť noci čítaním a nemám žiadne výčitky.

Občas sa v takú nedeľu stane, že jednu knihu dočítam, ešte ten večer druhú načnem a keď som to naposledy urobil kúsok pred polnocou s Pocitom konca od Juliana Barnesa, nezavrel som ju až do úplného konca. Takto nejako sa teda stalo, že bola síce dočítaná, ale zároveň boli aj tri hodiny v pondelok ráno a predo mnou sa týčil radostný pracovný týždeň, do ktorého som sa aj po troch hodinách spánku plný energie prebudil.

Tri hodiny preto, že po dočítaní som ďalšiu hodinu a pol hľadel do stropu a rozmýšľal nad klasickými otázkami ako čo by bolo, ak by bolo a čo nebolo, ale mohlo byť, len aby som opäť raz dospel k názoru, že čo bolo, bolo, tiež, že  bolo ako bolo a zvyšok je, slušne povedané, história. Hneď ráno som potom googlil, čo vlastne Julian Barnes tým záverom chcel povedať a ako mi Google prezradil, nebol som vonkoncom sám. Ešteže tak.

Poučenie, ktoré z toho plynie je jasné: v nedeľu pred polnocou sa knihu otvárať neoplatí a tak som to nedávno spravil opäť. Otvoril som The perks of being a wallflower (do slovenčiny trochu nešťastne preložené ako Charlieho malé tajomstvá) od Stephena Chboskyho (čo je tiež trochu nešťastné meno, ak sa človek chce stať slávnym). Súc niekde v polovici som v tú noc plánoval prečítať dvadsať strán s tým, že posledných päť si aj tak pamätať nebudem. Ako ďalšie si pamätám, že hodiny ukazovali 4:08. Život má byť ťažký.

Charlie je teenager ako každý iný. Má veľký pocit z vlastného dospievania, hoci, keď sa to tak vezme, ten veľký pocit je len pocitom veľkého zmätenia. Vezme sa to tak vlastne vždy. Píše preto listy svojmu drahému fiktívnemu priateľovi, lebo, ako každý iný, má aj on pocit, že by mu drahý fiktívny priateľ mohol vysvetliť ten pocit veľkého zmätenia. Čo sa, samozrejme, nestane, ale ešte kým sa to nestane, Charlie a jeho krehká duša zastihnú okolitý svet a zaznamenajú ho. Jednoducho ale nie zjednodušene, zrozumiteľne ale nie skratkovito.

Iste, je to Amerika a tak napríklad vozenie sa v aute počas strednej školy zrejme ťažko nájde svoj slovenský ekvivalent (MHD?), inak však dokazuje, že ten svet, v ktorého strede sa Charlie práve nachádza, je dokonale univerzálny. Všetko ostatné sa mohlo odohrať hoci aj v Púchove a celkom určite sa aj odohralo. Preto nie je ťažké sa s knihou stotožniť, je to predsa len mládi v hajzlu strávené chytaním v žite a to pozná každý z nás.

The perks of being a wallflower je nežná kniha. Autor má rád svojho hlavného hrdinu a hlavný hrdina si to zaslúži. Jedného dňa, keď dospeje, bude z neho zrejme múdry a dobrý človek, hoci verím, že sa autor vyhne nutkaniu napísať pokračovanie. Taký pekný príbeh si totiž nezaslúži pocit, že vznikol len pre peniaze. Nie je prelomový ani dychvyrážajúci, stále však milý, pravdivý a zručne napísaný. To posledné môže znieť ako fráza, je to však dôležitá črta. Pekný je to slovo, ktoré v takýchto situáciách väčšinou používam. A je dôležité, aby veci pekné boli, zvyknem dodať.

Poznámka editora: Ako už Samo spomenul v článku, knihu čítal v angličtine, na Slovensku bude ale asi predsa len väčší záujem o slovenský preklad, preto vedú linky práve naň. Ak by ste si však chceli aj vychutnať The perks of being wallflower v angličtine, nie je problém, v našej ponuke ju nájdete priamo TU.