Jedna písala básne, druhá rozprávky

Na slovíčko s autorkami Monikou Macháčkovou a Miroslavou Varáčkovou.

Dve autorky a dve rôzne knihy. Obe písané štýlom, že obraciate stranu za stranou, obe svojím spôsobom výkričníkom – pozor aj toto sa deje!  Reč je o Monike Macháčkovej a Miroslave Varáčkovej, ktoré spolu absolvovali „miniturné“ na besedách v našich kamenných kníhkupectvách. 

Tri kroky do pekla. Tak sa volá zatiaľ posledná kniha od Miroslavy Varáčkovej. Ako sama prezradila, je určená hlavne pre tínedžerov a mladých čitateľov. Téma knihy je náročná  – sexuálne zneužívanie v rodine. Tri kroky – presne toľko totiž potreboval Tinin otec, aby sa od prahu dverí dostal k posteli svojej vlastnej dcéry.  Sedemnásťročné dievča o svojom utrpení zaryto mlčí.  A láska? Na tú neverí. Až kým sa neobjaví rockový spevák, ktorý jej pomôže prekonať ťažké životné obdobie. „Nebudem prezrádzať koniec, len dodám, že  pre mnohých bol prekvapivý, čo som rada,“ usmiala sa Miroslava Varáčková.

Napriek náročnej téme sa snažila  príbeh napísať tak, aby čitateľ nemal pocit, že ho kniha maximálne emocionálne vyšťavila a nebol z nej v depresii. Prečo sa však rozhodla pre tému sexuálneho zneužívania?  „Sexuálne zneužívanie, týranie a ďalšie hrozné činy sú dosť tabuizované. Chcela som na ne upozorniť a ukázať, že aj toto sa deje. To bol hlavný dôvod prečo som knihu napísala.“ Druhým je, že problémy, ktoré Tina má z nej urobili outsiderku. „To však neznamená, že je zlé dievča. Outsideri môžu mať problémy rôzneho charakteru. Chcela som, aby som sa mladí zamysleli predtým, než niekoho odsúdia,“ vysvetlila Miroslava Varáčková.

Monika Macháčková svoje knihy vydáva v Evitapresse v edícii Srdcovky. Hoci jej zatiaľ posledná, Ozvem sa, keď budem šťastná, nie je zrovna romanticky ladená.

Slovami Moniky: „Knihy, ktoré vychádzajú v tejto edícii sú prvoplánovo vnímané ako romány pre nenáročné čitateľky. Ja si to nemyslím. Nechcem písať úplne plytké príbehy. To, čo som sa stalo hlavnej hrdinke v mojej knihe, sa môže stať hocikomu. Ale nikomu by som to nepriala.“

Hlavná hrdinka Hana to totiž v živote nemala ľahké. Vyrastala v detskom domove, vydala sa z rozumu (nie z lásky) a to, čo sa jej v manželstve stalo, bola „silná káva“ (detaily však neprezradíme). Keď už to vyzerá tak, že svitá na lepšie časy, stane sa čosi nepredvídané. „Som rada, že som nepodľahla prvoplánovému pozlátku a neurobila záver, aký by sa možno očakával,“ vysvetlila Monika Macháčková, ktorá sa snaží, aby jej príbehy neboli ako cez jeden „kopirák“. Do každej chce vniesť niečo iné.

Drží sa osvedčeného receptu, že keď píše, nečíta, aby nebola ovplyvnená. Má vopred premyslenú dejovú líniu a tú nezvykne meniť. Pri vedľajších postavách však niekedy urobí výnimku. Napríklad Hanina najlepšia kamarátka mala byť v knihe len okrajovo: „Nakoniec som ju vydala aj svadbu jej vystrojila,“ prezradila s úsmevom Monika.  Pri Miroslave Varáčkovej je to iné. „Častokrát sa k textu vraciam a mením niektoré časti. Neraz sa mi stalo, že som išla písať fantasty a nakoniec to bol príbeh zo života,“ prezradila. Nápadov pre knižky vraj majú autorky dosť.

Obe s písaním začali už počas základnej školy. Kým Miroslava si (ako sama povedala) ventilovala emócie v poézii, Monika písala rozprávky. Nič sa z nich však nezachovalo. „Neviem, či mám povedať, chvalabohu alebo bohužiaľ, lebo si nepamätám, aké boli,“  usmiala sa Monika , ktorá nepošle svoje rukopisy do vydavateľstva skôr než ich prečíta jej manžel a najlepšia kamarátka. Naopak –  Mirkine knihy číta zakaždým niekto iný. Záleží od príbehu. Obe autorky v súčasnosti pracujú na ďalších príbehoch. Monika pripravuje poviedky, ktoré spája  motív silných žien. Silných v tom zmysle, že v živote musia čeliť na prvý pohľad možno neriešiteľným situáciám. Miroslava zase píše knihu s pracovným názvom Láska ulice.