Haruki Murakami pre začiatočníkov aj pokročilých

Pre čitateľa, ktorý s Murakamim ešte len začína, je paradoxne jeho najnovšia kniha tým najlepším, čím môže začať. Nájde v nej všetko, čo charakterizuje jeho tvorbu, príbeh je reálny, no zároveň prepletený záhadami, úvahami a myšlienkami, ktoré sú pre tohto japonského autora také typické. Pre nás, ktorí máme Murakamiho prečítaného od začiatku do konca, je táto kniha dôkazom toho, že aj trinásty román dokáže zaujať, potešiť a poskytnúť dokonalý čitateľský zážitok.

Vyvrheľ japonskej literatúry

Pre britský The Guardian Murakami nedávno prehlásil, že je vyvrheľom japonskej literatúry a že ho niektorí kritici a autori nemajú radi. Našťastie to neplatí pre čitateľov. Tí na jeho knihy čakajú po celom svete a netrpezlivo číhajú na informácie o nových románoch. Dočkali sa aj slovenskí fanúšikovia, vydavateľstvo Slovart totiž len nedávno vydalo najnovší román Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania v preklade Dany Hashimoto. Podľa autorových slov je tento román návratom k jeho literárnym začiatkom a realistickému písaniu. Napriek tomu však v texte nájdeme mnohé mystické a snové prvky. Ako o autorovi hovorí jeho slovenská prekladateľka: „Čitateľ bez zábran a bez rozpakov prechádza z Murakamiho reálneho sveta do iných, paralelne vedľa reálneho existujúcich svetov a to či už materiálne, čiže telom, alebo len duchom. Schopnosť rozdvojovania sa človeka na hmotnú a duchovnú časť, schopnosť súčasnej existencie týchto dvoch zložiek v rozličnom čase a priestore je jedným z Murakamiho obľúbených motívov.“

Zahmlievajúca japončina

Murakami, napriek tomu, že je sám prekladateľom americkej literatúry do japončiny, prekladateľom svojich vlastných kníh to vôbec neuľahčuje. Ako tvrdí Dana Hashimoto, miestami sa až zdá, že ich úmyselne trápi, hrá s nimi šach alebo hru na mačku a myš a skúša ich, ako si s úlohou poradia. „Japončina sa dá v porovnaní so slovenčinou charakterizovať ako jazyk „zahmlievajúci“, čiže z hľadiska jeho komunikačnej a informačnej hodnoty už svojou štruktúrou ako nejasný, utajujúci, vyhýbajúci sa priamosti, jednoznačnosti.“

Ako príklady spomína obmedzené možnosti vyjadrenia množného čísla, identifikáciu času (v japončine budúci čas v podstate neexistuje) a identifikáciu subjektu vety (tento jazyk sa vyslovene vyhýba používaniu osobných zámen, Murakami preto takmer všade v prípade hlavného hrdinu uvádza celé meno). „Moji známi z odboru japanológie, ktorí ho čítajú v originálom znení a dokážu porovnať preklady do rôznych jazykov, sa väčšinou zhodujú v názore, že z Murakamiho sa stáva u každého prekladateľa a prekladu silne odlišný autor,“ dodáva prekladateľka.

Bezfarebný Cukuru a jeho farební priatelia

Všetky spomínané znaky sa dajú nájsť aj v najnovšom Murakamiho románe. Cukuru Tazaki ako jediný zo svojej stredoškolskej partie nemá v mene farbu. Kamaráti sa s Bielou a Čiernou, s Červeným a Modrým. Len Tazakimu chýba v mene farebnosť, jeho priezvisko sa skladá z iných znakov. Bolo práve to dôvodom, prečo ho jedného dňa vylúčili z partie? Cukuru nevie. Prešlo šestnásť rokov a jemu nenapadlo zisťovať, čo sa vtedy presne stalo. Uzavrel sa do seba, do samoty.

„Vylúčenie a samota sa premenili na dlhočizný kábel, ktorý akoby čoraz tuhšie sťahoval obrovský navijak. A po tej do prasknutia napnutej linke mu vo dne v noci prichádzali nezrozumiteľné posolstvá a zneli ako kvílenie víchrice v korunách stromov. Ich intenzita sa menila a zvuky sa mu bolestivo zapichovali do uší.“

Až keď stretne Saru, veci sa pohnú a on začne pátrať po príčine tohto radikálneho skutku. Práve ona ho presvedčí, že minulá udalosť mu zasahuje do života oveľa viac, než si on pripúšťa. „Aj v tomto románe sa stretávame s obľúbenými autorovými motívmi – strata a hľadanie niečoho životne dôležitého, či už stratených medziľudských väzieb, vzácneho človeka, seba samého či vlastnej duševnej rovnováhy, zmyslu života, zmeny, viny a odpustenia, stratenej schopnosti komunikácie a podobne,“ hovorí o knihe prekladateľka Dana Hashimoto.

Hudba je opäť dôležitá

Ako sme u Murakamiho zvyknutí, aj v tejto knihe je veľmi dôležitou súčasťou príbehu hudba, tu je to konkrétne dielo od Franza Liszta zo zbierky Roky putovania v interpretácii Lazara Bermana. Pieseň sa Cukurovi spája s Bielou, ktorá ju hrávala na klavíri. Pri spomínaní na ňu sa pred čitateľom otvára jeden z najstrohejších a zároveň najkrajších opisov v knihe.

„Akoby sa niekoľko prekrásnych minulých okamihov vzpriečilo oprávnenému tlaku času a odhodlane postupovalo proti prúdu. Veľké krídlo značky Yamaha v rodičovskej obývačke. Stav klavíra odráža jej precíznu povahu, nástroj je stále správne naladený. Lesklý povrch je bez jediného fliačika, bez jediného odtlačku prsta. Popoludňajšie svetlo preniká dnu cez okná. Zo záhrady sa do izby načahuje tieň cyprusu. Vánok roztancoval čipkovú záclonu. Čajové šálky stoja na stole. Bielej havranie vlasy sú úhľadne zviazané a pohľad sústredene upiera na noty. Desať štíhlych prstov spočíva na klávesoch.“

Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania je dobrá kniha. Je to starý dobrý Murakami v celej svojej murakamiovosti. Hudba, sex, sny, samota, temnota, ničota, vedomie a nevedomie. Všetko bravúrne pospájané do jedného celku, ktorý sa nedá opísať inak ako slovom krása.