Ďalší všedný deň v Sodome

Z diaľky sa blížil starý známy plechový hlas: „Vypratávam nepoužívané šmykne a trtkumbály. Beriem vysúložené gauče a taburety. Použité bondáže, rituálne dýky, rozstrapkané biče. Smilníci, ohláste sa.“ Hlas sa miešal s výkrikmi extázy aj utrpenia šíriacimi sa z okolitých okien a tvoril kakofonický soundtrack tohto Bohom zabudnutého miesta. 

Začínal ďalší všedný deň v Sodome. 

So zavŕzganím privrel okno, hnilobou presiaknutý vzduch vonku nebol o nič lepší od toho vo vnútri. Pohľadom zavadil o starú bejzbalku z Pentathlonu v kúte, celú fľakatú od krvi a so zájdenou rúčkou. Ak si švihne, dobehne ešte predkožkára na konci ulice a tej haraburdy sa zbaví. Ktovie, kedy a kde sa najbližšie objaví. A na decká z poschodia si kúpi novú. Vzal ju do ruky a vykročil k vchodovým dverám. Už vychádzal, keď sa zháčil. Otvoril skrinku na biče pri zárubni, vybral malý jazdecký a pripol si ho k opasku. Opotrebovaná rúčka naznačovala, že jeho majiteľ jazdil rád. 

„Hnusné ráno, ty hajzel,“ začul za sebou.

„Aj tebe hnusné ráno, ty špina,“ odvetil, otočil sa a vytiahol kútiky do sileného úsmevu. Mladá sukubka si pred ním lascívne prehodila vlasy cez plece a silno si zahryzla do spodnej pery. Kvapky krvi sa jej zmiešali so slinami a sfarbili vycerené zuby do červena. „Snáď si nechcel odísť bez toho, aby si mi poriadne naložil,“ precedila zastretým hlasom a bez čakania na odpoveď sa predklonila. 

Rafo k nej pristúpil, takmer džentlmensky vyhrnul franforce, ktoré kedysi mohli byť minisukňou a tromi ráznymi švihnutiami uspokojil jej primitívne potreby. Tiež nečakal na odpoveď. Dvere za sebou bez slov zabuchol. Vedel, že sa dokáže vyprevadiť aj sama a objaví sa znova, keď to bude potrebovať. Ktovie, možno si raz povedia aspoň svoje mená, ale prachy by na to nestavil. 

Privolal výťah, potlačil dáviaci reflex zo zápachu, ktorý sa z neho vyvalil a prehodil pár zdvorilostných urážok so susedom. Kým sa dostali na prízemie, stihli jeden druhého poslať do riti a s nasratým „zlom väz,“ mysleným doslovne, sa vydali trpieť do rôznych častí Sodomy. 

Vykročil na ulicu, rušnejšiu než zvyčajne. Po chodníkoch sa tmolili hlúčiky zatratencov, ktorí ako japonskí turisti sledovali všetko naokolo s doširoka otvorenými očami. Chýbali im už iba staré Minolty na krku. Hľadali úkryt pred sírnatým dažďom, ktorý zľahka máčal chodník. „Samo nebo plače nad týmto miestom,“ pomyslel si Rafo, keď na tvári pocítil kvapky. Pálenie na pokožke sa dostavilo okamžite, no už zďaleka nebolo tak intenzívne ako kedysi. No kedysi ani nemal namiesto líc jazvovité tkanivo plné mŕtvych nervových zakončení. 

Na tretí pokus si zapálil hrubú cigaretu bez filtra a na zoznam aktuálnych diskomfortov si pripísal aj pálenie kdesi nad bránicou. Cigareta páchla trusom koní kŕmených tabakom.

Predkožkára dostihol na konci ulice, práve vykupoval niekoľko zhrdzavených reťazí. Dozaista využívaných na pripútavanie milencov k radiátoru. Tento minuloročný trend postupne odznieval a všetci sa postupne vracali k starým dobrým lanám. Podal pofidérnemu tučniakovi pálku, no pretože sa mu nechcelo zjednávať o cene, povedal iba: „Zober si ju a vypadni, ty starý potrat.“ Predkožkár nemal dôvod namietať, no vnútil Rafovi aspoň svoju vizitku – pokrkvaný kus kartónu s menom a číslom. „Vezmi ju,“ prehovoril s pekelným dialektom. „Zavolaj a prídem vykúpiť,“ kričiac, aby prehlušil túrovaný motor. Rafo mu chcel ešte vynadať – iba preto, aby mal on posledné slovo, no hluk vzďaľujúcej sa rachotiny nedokázal prekričať.

Pokračoval ďalej k linke nadzemky, ktorá mu so škripotom presvišťala nad hlavou. To znamenalo, že do ďalšieho spoja, žiaľ, stihne cigaretu dofajčiť. 

„Ty smrad, zmiluj sa a daj mi niečo na jedenie!“ ozvalo sa mu pri nohách. Pozrel nadol a uvidel odpornú postavu žobráka páchnuceho plesňou, so zjazvenou tvárou a tmavou dierou plnou hnisu namiesto jedného oka. 

„Zmilovanie? To si na nesprávnom mieste, kámo,“ odvetil Rafo s úškrnom a vybral zvnútorného vrecka ploskačku. „Ale dnes máš šťastný deň, niečo ti naozaj dám… Zbavím ťa trápenia.“ Žobrákovi sa zaleskli oči túžbou, no Rafo si sám dal poriadny hlt a napľul mu priamo do ksichtu. Zaskočený neborák sa pokúsil utrieť, no rukou si iba nemotorne rozotrel chrcheľ po tvári a začal nahlas stonať. Rafo nemal potrebu sledovať, čo bude nasledovať. Vybehol po hrdzavých schodoch na nástupište. Precítene, v takmer labužníckom záklone, si potiahol. Bolelo to, ale aspoň ešte stále žil, a to nateraz stačilo. Za zákrutou sa už ozývalo škrípanie prichádzajúcej súpravy.

Nasadol do nadzemky a snažil sa nevnímať dvojicu, ktorá sa oddávala divokej súloži hneď na vedľajšom sedadle. Keď mu však minotaurovitý poddémon pri prudkom prirážaní už tretí raz vrazil huňatým zadkom do hlavy, so zasyčaním oňho zahasil vajgel. Odsadol si na jediné voľné sedadlo a cítil, ako mu nohavice postupne nasiakávajú exkrementmi predchádzajúceho pasažiera.

Keď o tri zastávky neskôr vystúpil z nadzemky a sledoval, ako sa vzďaľuje vagón s ešte stále prirážajúcim minotaurom, kládol si otázku, aký to všetko dáva zmysel. Jasné, nemal sa zle. Mal pelech v širšom centre mesta a nemusel nikomu robiť štetku, aby mal čo do huby, teda, okrem prirodzenia svojho hypotetického sponzora. Dokonca mal prácu, ktorá ho bavila. Ako tak v hlave bilancoval svoj márny, a predsa nie biedny život, padol mu pohľad na veľkú Comic Sansom napísanú tabuľu nad vstupom do budovy – Trollolo, Inc. Klasické korporátne peklo, jeho práca.

Trollolo bolo jedným z prvých mestských podnikov, takže kontrolu nad vedením si stále ponechávala Mestská zrada Sodomy na čele so správkyňou Lilly. Firma postupne rozširovala portfólio ponúkaných služieb, a pretože hlavným produktom boli exportné mémy a dezinformačný obsah určený internetovým trollom, o prácu nebola núdza.

Trollolo každým rokom rástlo a zaujímalo popredné priečky medzi najvplyvnejšími firmami v meste. Navyše posledné roky, vďaka pandémii a invázii na Ukrajinu, spôsobili enormný nárast dopytu po dezinfe. Rafovi sa tak podarilo veľmi rýchlo vypracovať z neškodného konšpirátora na vedúceho Oddelenia prokremeľskej propagandy. To znamenalo, že už sa oveľa menej venoval muklovaniu a viac času trávil intrigami, mocensky motivovaným sexom a krytím si chrbta pred mladšími ambicióznymi kolegami. Samozrejme, istý talent mal. Pošuškávalo sa dokonca, že práve on bol autorom legendárnej koláže do pol pása holého Putina na medveďovi. Ale to bolo dávno predtým, ako sa dostal do Sodomy.

V poslednom čase úzko spolupracoval s Oddelením pre manipuláciu s umelou inteligenciou, do ktorého išlo najviac peňazí, talentu, a pochopiteľne, aj očakávaní. Ich práca spočívala v nenápadnom trénovaní a ovplyvňovaní všetkých AI rečových modelov tak, aby kazili morálku, nabádali k smilstvu a podporovali nadspotrebu. Oddeleniu šéfovala Alina, bývalá matka predstavená, ktorá za života začala prenajímať politikom svoje rádové sestry ako konkubíny. Samozrejme, následne si všetko točila a monetizovala na nete, takže sa darilo nielen kláštoru, ale aj jej osobnému investičnému portfóliu v Karibiku. Keď jedna zo sestier stratila trpezlivosť a svoj podiel zo zisku, Alinu v spánku ubila mosadzným krucifixom. A tak sa ocitla práve v Sodome, kde si rýchlo našla nové uplatnenie. Úzku spoluprácu s ňou mal Rafo zo všetkého najradšej.

Cez vstupnú halu náhlivo prekráčal k výťahom a vrazil nohu do zatvárajúcich sa dverí. V prázdnom výťahu mal posledných pár chvíľ sám pre seba, než sa roztočí každodenný kolotoč intríg. Nasadil svoj najneúprimnejší úsmev a energicky vykročil do hostilného prostredia, len čo sa dvere so škripotom otvorili. Z každej strany sa sypali urážky, niektoré určené jemu, ale väčšina tvorila bežný pracovný šum. S nikým nenadviazal očný kontakt a odomkol kanceľ. Dvere za sebou zatresol a pokračoval k oknu. Automaticky siahol po šálke nedopitej cibetkovej kávy z predchádzajúceho dňa – vyrobenej z pomletých cibetiek – a odpil si. Na jazyku zacítil pomletú srsť so subtílnymi podtónmi kávy. 

Pohľad cez zájdené okno uprel na mesto pod ním. Rozprestieralo sa, kam oko dovidelo. Plné duší príliš skazených na to, aby mali vôbec nádej pomyslieť na nebo, no ešte stále nie dostatočne prehnitých, aby si zaslúžili nekončiace muky pekla. Sodoma tak mohla byť braná aj ako očistec, no na svojich obyvateľov mala opačný efekt. Skôr zašpinec. Odkedy do Sodomy pred necelým rokom prišiel Rafo, poriadne sa rozrástla. Ten deň si pamätal veľmi dobre – bol to deň, ktorý odštartoval mesiac trvajúce oslavy. Deň, keď zomrel pápež, hoci len emeritný. Napriek všetkým očakávaniam a kurzom stávkových kancelárií sa pápež ocitol práve v Sodome. A vraj svätý muž, pche! Jasné, cirkev už dlhšiu dobu nemala dobré renomé a každý počul vtipy o tom, čo sa deje v sakristiách, ale nikto by nikdy nepredpokladal, že bude takto exemplárne potrestaný. Podobne ako policajti v base, ani služobníci Boží to v Sodome nemajú ľahké, ale takýto káder bol mimoriadne zriedkavý. Narýchlo musela byť upravená legislatíva a vynájdené úplne nové typy múk, aby sa mu dostalo „náležitej pozornosti“, ako s obľubou prízvukovala správkyňa. Objavenie pápeža v Sodome bolo ešte v začiatkoch veľkej imigračnej krízy. Spočiatku pozvoľný nárast sa ale uplynulé mesiace neustále zrýchľoval a aktuálne denné prírastky skazených duší lámali všetky historické rekordy. Boli toho plné správy a žiaden z analytikov nevedel, kedy to skončí. Zo zamyslenia Rafa vytrhli rozkopnuté dvere a zhrbená postava, ktorá sa cez ne suverénne vovalila dnu. 

„Pekné gate,“ spustil namiesto uvítania Greg, vedúci oddelenia trollingu. „Vždy som vedel, že máš zo mňa naložené, ale dúfal som, že aspoň stihneš dobehnúť na hajzel.“

„To si si pomýlil, z teba mi je na grcanie, ale bola by to škoda aj tejto brečky,“ kontroval mu Rafo a dal si výdatný hlt z kávy. Pravda však bola taká, že Greg situáciu čítal úplne presne. Bol z neho dosratý, iba nie doslovne. Nebál sa však jeho takmer trojmetrového vzrastu a čepelí, ktoré mal namiesto prstov. Greg si už dlhší čas brúsil pazúry na miesto v Mestskej zrade a Rafo mal strach z okamihu, keď by sa dostal k moci. 

„Dosť nezdvorilostí,“ povedal po krátkej odmlke Greg a sadol si na roh stola. Drevo bolestivo zastonalo. „Mám pre teba prácu. Hore, teda dole, si myslia, že je to niečo presne pre teba.“ 

Rafo si odpil zo žbrndy v šálke: „Budem hádať – ty si myslíš niečo iné.“

„Ja si myslím, že si neschopný čurák, ktorému sa raz dávno niečo podarilo a všetci sa z neho idú posrať. Toto je tvoja šanca ukázať sa v najhoršom svetle.“ Aspoň bol úprimný. Hodil pred Rafa zadanie a spokojne si prezeral pazúry. Rafo začal čítať.

Klient: autoritársky režim kdesi na okraji Európy

Cieľ: diskreditácia opozície pred voľbami

Deadline: ASAP

„Predpokladám, že moratórium začne už čoskoro?“ opýtal sa s predstieraným nezáujmom. Očierňovacie kampane mal rád. 

„Áno. Včera,“ odpovedal s úškrnom Greg. 

„Tak čo tu ešte smrdíš? Vypadni, nech sa do toho môžem pustiť. To nie je Slovensko, aby sa tam zdiskreditovali sami,“ povedal Rafo rázne a švihol jazdeckým bičíkom smerom ku dverám, zámerne tesne popred Gregov deformovaný nos. Napriek očakávaniu Gregom ani nepohlo, iba sa bez slova zdvihol a zámerne pomaly prešiel ku dverám. Bez toho, aby sa otočil, ešte na rozlúčku potichu povedal: „Uvidíme sa zajtra ráno. Ak to nebude bomba, dostaneš feedback horúcim kutáčom. Ja sa nebudem báť trafiť presne.“

„Ďakujem, že si o mňa robíš také starosti. Ale viac ako na pach spáleniny sa priprav na to, že mi po tomto zadaní budeš nosiť kávu.“

Rafo mal v pláne pustiť sa do práce okamžite po Gregovom odchode, no zmienka o káve mu pripomenula, že by si dal ešte jednu a zamieril do kuchynky. Cestou okolo kopírky musel odmietnuť sex s asistentom, v tej chvíli už polonahým a kopírujúcim si svoj penis pre firemný newsletter, pravdepodobne namiesto fotky nadriadeného. 

V kuchynke bolo plno, súboj s nožmi medzi stážistami sa postaral o spestrenie nudného dopoludnia. Každý z nich mal záujem o miesto, no oni boli dvaja a pracovná pozícia iba jedna. Existovalo jediné riešenie situácie a nebolo ním porovnávanie životopisov. Rafo sa popri dave pretlačil ku kávovaru, kde nečakane narazil na Alinu z oddelenia AI. Kávu nikdy nepila, namiesto nej si vystačila s pervitínom.

„Keby som nevedela lepšie, myslela by som si, že sa mi vyhýbaš. Už týždeň odkladáš náš pravidelný workshop,“ prehovorila vyčítavo Alina. Označenie workshop bolo trefné a zavádzajúce zároveň. Trefné v tom, že stretnutia naozaj prebiehali v Alininom workshope, kde mala rôzne druhy zariadení slúžiacich na potešenie aj potrestanie. Zavádzajúce bolo v tom, že na prácu nikdy nedošlo. Kuchynka sa medzitým vyprázdnila a okrem nich dvoch v nej ostalo už iba nehybné telo jedného zo stážistov na zemi pri smetiaku. „Aj keď si na môj vkus naposledy trochu veľa kecal a trochu málo prirážal,“ vyslovila zámerne pomaly a lascívne, obtierajúc sa pritom o Rafa.

Rafo na chvíľu naozaj zvažoval, že by si spolu mohli nájsť nejakú práve neobsadenú zajebačku, ale predstava vyškereného Grega a horúceho kutáča mu rýchlo vyčistila hlavu. Chytil Alinu pod krkom a zľahka zatlačil, aby dal najavo, kto má v tejto konverzácii navrch: „Keď budem mať záujem, viem, kde ťa nájdem. Dnes mám niečo dôležité. Ale ak okamžite zmizneš, budem mať zajtra večer dôvod oslavovať.“ V jeho predstavách to bol dokonalý prejav dominancie – maskulínny, sebavedomý, s náznakom záujmu za ním daných podmienok. 

Jeho dokonalý prejav dominancie náhle ukončil kopanec do rozkroku. 

„Asi sme si nerozumeli, ty smrad. Ja si vyberám s kým, kedy a čo budem robiť. Toto nie je prvá trieda a ja nemám vrkoče,“ počul, hoci v ušiach mal zaľahnuté a bolesť v slabinách sa dala merať na Richterovej škále. Zviezol sa na smradľavú podlahu. „Takže teraz odídem, ale nie preto, že si mi to ty rozkázal, ale preto, že je v záujme nás oboch, aby naše dobré pracovno-perverzné vzťahy pokračovali. Nechceš predsa, aby sa Greg dozvedel, že polovicu tvojej roboty robí umelá inteligencia, no nie?“ Alina síce vetu formulovala ako otázku, no Rafo mal silné tušenie, že je rečnícka. Dalo sa to čakať. Raz vydieračka, navždy vydieračka. 

Cez kŕčovito zaťaté zuby precedil: „Teším sa, ako to zajtra spolu oslávime,“ a dúfal, že ho cestou z kuchynky nekopne do brucha. Dúfal márne.

Trvalo niekoľko minút, kým sa pozbieral. Medzitým si ho stihlo odfotiť niekoľko kolegov a zavesiť jeho fotku na intranet do pravidelnej sekcie Raz si dole, raz sú ostatní hore. Nebol to prvý raz, čo sa tam vyskytol. 

S tvárou skrivenou od bolesti Rafo dokrivkal do kancelárie. Ak mal spočiatku náznak sebavedomia ohľadom tohto zadania, bol dávno fuč. Musel si narýchlo naštudovať lokálne reálie, analyzovať komunikáciu vlády aj opozície, spraviť rešerš médií a zistiť, ktorým trollom podsunúť informácie. Minúty utekali a on sa potreboval sústrediť napriek telesnej pohode na úrovni sfušovanej vazektómie. Pustil si naplno Enlighten the Darkness od Angel Dustu – album, pri ktorom sa učil na skúšky a veľmi rýchlo aj zaspával jeho intrákový spolubývajúci Gabo. Nervózne údery do radiátora a hromženie za stenou sa rýchlo utopili v prvom gitarovom sóle. 

Ani nie za štyri hodiny mal pripravený hrubý draft riešenia. Siahol po klasike – očierňovaní, a ako správny umelec ho vylepšil niekoľkými, jemu vlastnými, ťahmi. Výsledkom bola jednoduchá správa, že líder opozície je v skutočnosti homosexuál. Jednoduché, primitívne a správne útočné. Cítil, že ide dobrým smerom, ale cítil aj niečo ďalšie. Hlad.

Vedel, že potrebuje trochu odstup, aby mohol triezvo zhodnotiť, či napísal tú očakávanú bombu, alebo iba preexpirovanú petardu, ktorá exploduje v rukách. V tejto jeho mentálnej metafore by mu priniesla odtrhnuté prsty v podobe intímneho zblíženia sa s kutáčom. Vybehol na ulicu a namieril si to k stánku s hotdogmi. Znetvorený predavač, pravdepodobne nejaký nešťastný vojnový veterán, ho už dobre poznal. Z diaľky naňho zamával dvojprstou rukou a rovno siahal pod pult, kde mal tovar pre štamgastov. Napríklad stopercentne mačacie hotdogy alebo niečo špeciálne na pitie priamo do ploskačky – samozrejme, za mastný príplatok. S vidinou náročného zvyšku dňa pred sebou Rafo siahol po oboch alternatívach. Nenápadne podal stánkarovi gravírovanú fľašku a ten mu ju po chvíli vrátil diskrétne zabalenú v servítkach, dávajúc pozor, aby sa obsahu nedotkol. Kým Rafo čakal na jedlo, vytiahol z vrecka na saku pokrkvanú dvojstranu z ranných novín. Otvoril zhúžvaný papier a na zem vypadla vizitka od predkožkára. Automaticky ju strčil späť a očami prebehol najnovšie čísla imigrantov. Padol ďalší denný rekord. Hore sa dostávalo čoraz menej duší a stále viac ich končilo v Sodome. Bolo iba otázkou času, kým sa niekto dôležitý naserie. 

Hotdog stihol doraziť ešte cestou do kancľa a pozrel sa na to, čo navrhol. Nebol to zlý základ, ale niečo tomu chýbalo. Nejaká čerešnička na torte, niečím tú klasiku spestriť. Pustil si posledný album Elánu, a vtedy mu to napadlo: líder opozície nie je iba homosexuál, je to homosexuálka. Žena, ktorá svoje skutočné pohlavie tají. V danom regióne ešte stále nikto neveril, že by žena dokázala robiť politiku, alebo zastávať akúkoľvek riadiacu funkciu. Kombinácia s LGBTI tematikou, pri ktorej sa miestni obyvatelia ježili zhnusením, to bol jackpot. Staviť na nenávisť bolo ako staviť na to, že na Vianoce bude blato. 

Poslal info Alexejovi, overenému trollovi, ktorý naposledy vypustil hoax o rádioaktívnom oblaku – iba na skúšku, ako ľudia zareagujú. Prvé zdieľania na seba nenechali dlho čakať. S úľavou si vydýchol, zviezol sa do kresla a otočil sa k oknu. Zadíval sa na večne temnú oblohu s karmínovým nádychom a až v tej chvíli si uvedomil, že vonku sa začalo zvečerievať. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou, že by zašiel do nejakého sado-maso salónu, no potom si spomenul, ako ho dnes Alina dostala do submisívnej polohy a chuť ho rýchlo prešla. Podvedome rukou nahmatal jazdecký bičík a pevne zovrel koženú rúčku. Rozhodol sa zamieriť rovno domov s vidinou masturbačného maratónu po náročnom dni.

Tá sa rozplynula v momente, keď prišiel k dverám svojho bytu a našiel ich pootvorené. Rafo opatrne nakukol cez úzku štrbinu, a potom ich rázne rozkopol. Nikto nečakal vedľa dverí ani za nimi. To bol dobrý začiatok. Stále v šere a tichosti sa presunul bytom až do obývačky, ktorej dominovala pornovízia s osemdesiat palcovou uhlopriečkou a na nej obcujúce telá moderátorov hlavného spravodajstva. Vzdychy striedali útržky správ. Oproti obrazovke bol štýlový gauč potiahnutý pravou ľudskou kožou a v tmavom rohu miestnosti malý okrúhly taburet, zladený s gaučom, dekorovaný elegantným orientálnym drakom. Bezpochyby kedysi zdobil chrbát vysokopostaveného príslušníka Yakuzy. Na taburete sedel Greg so škodoradostným výrazom v tvári.

„Už som si kládol otázku, kde sa toľko zajebávaš,“ začal nečakane veselo.

„S tvojou matkou,“ odpovedal rovnako priateľsky Rafo.

„A nie náhodou s Alinou?“ zmenil tón Greg. Takže minimálne táto časť ich vzťahu nebola až takým tajomstvom. 

„S ňou až zajtra,“ snažil sa pôsobiť pokojne Rafo, no cítil, že stráca kontrolu nad smerom, ktorým sa bude konverzácia uberať. 

„To pochybujem,“ pokračoval Greg. Nastala zlovestná odmlka. „Jedine, ak by si si to chcel rozdať so šesťdesiatimi kilami porciovaného mäsa.“

Teraz Rafo pochopil, že stráca kontrolu aj nad smerom, ktorým sa bude uberať jeho život. 

„Ale čo? Žiadna vtipná kontra? To ťa takto vezme jedna prekazená trtkačka?“ užíval si svoj okamih Greg. „Tak ti poviem ešte niečo. Myslím si, že Alina ti nebude chýbať iba preto, že nebudeš mať kam zaparkovať ten tvoj kinderpárok. Dobre viem, že si sa cez ňu pretrtkal k jej AI. Sám by si tie veci nevymyslel.“ Tak a je to vonku. Rafo roztrasenou rukou siahol do vnútorného vrecka, vybral ploskačku a začal odskrutkovávať vrchnák. Potreboval sa napiť.

Greg sa medzitým napriamil a vykročil z tieňa smerom k nemu. Na dlhých pazúroch mal zaschnuté stopy krvi. „Som zvedavý, ako si bez pomoci tej špiny poradíš so zadaním. Konečne každý uvidí, aké hovno naozaj si.“ 

„Všetci to už vidia, odovzdal som to asi pred hodinou,“ vrávoravo prehovoril Rafo a napriamil ruku s ploskačkou ku Gregovi. „Tak na tvoje veľké víťazstvo.“

Gregovou tvárou sa rozhostil široký úsmev a prijal podávaný nápoj: „Klobúk dolu, nečakal som, že je v tebe aj niečo iné ako neschopnosť. A zrazu náznak charakteru! Za iných okolností by som sa čudoval, prečo si vlastne skončil v Sodome.“ Greg sa viditeľne uvoľnil a dodal: „Zajtra na prezentácii si vychutnám, keď to uvidím na vlastné oči.“

„Možno nebudeš musieť čakať tak dlho,“ odpovedal mu Rafo a poodstúpil od pornovízie. „Je z toho virál.“ Greg sa na moment zadíval na obrazovku, kde zabondážovaný spravodajca práve predstavoval najzdieľanejšie hoaxy dňa – a medzi nimi aj Rafov výtvor s dvoma miliónmi zdieľaní za necelú hodinu. 

Ako zhypnotizovaný si priložil ploskačku k pysku, naklonil ju a prudko sa strhol: „Svätená voda? Ty podlý hajzel, myslel si si, že na to skočím?“ zadunel Gregov barytón v malom byte. Uvoľnený úsmev vystriedal sústredený pohľad do Rafových očí. Ani jeden z nich nežmurkal. Obsahom ploskačky si labužnícky oblieval najdlhší z pazúrov, z ktorého sa okamžite začalo dymiť. „Uvidíme, ako ti bude šmakovať tvoja vlastná medicína!“ 

Odrazu prudko a s divým výrazom vyštartoval vpred, a vrazil Rafovi pazúr namočený do svätenej vody tesne pod rebrá. 

„Skap, ty zasraný svätuškár!“ zrúkol pološialene. Rafo bolestivo zaskučal a chytil Grega za ruku zarazenú v jeho hrudi. Najprv úplne zmeravel a roztriasol sa, namáhavo sa nadýchol. Na vlastné prekvapenie ale neskapínal. Práve naopak, vyzeral, že sa v ňom zbiera sila. Stlačil Gregovu ruku a mäkké tkanivo sa poddalo. S ľahkosťou stlačil ešte tuhšie a poddala sa aj kosť. Odhodlanie v Gregovej tvári vystriedalo uvedomenie si straty kontroly nad konverzáciou, životom aj vlastným konečníkom. 

Rafo pomaly vytiahol Gregovu ruku aj s dlhým pazúrom z diery v bruchu, a s ľahkým lupnutím mu vytočil zápästie smerom k nemu, akoby na to bolo evolučne prispôsobené. Tentoraz zaskučal Greg. Rafo mu pazúr vrazil hlboko do brucha a jedným elegantným švihom smerom nadol vyslobodil jeho črevá z väzenia brušnej dutiny. Ich novonadobudnutá sloboda zvyčajne výrečného Grega zaskočila natoľko, že sa zmohol iba na zachrčanie. 

„Svätená voda na mňa… Myslel som si, že si chytrejší…“ precedil Rafo pomedzi pery, sklonil sa k mŕtvole a na čelo jej dvoma ťahmi nenápadne nakreslil akýsi glyf. Z označeného miesta začal stúpať tenký prúžok dymu. Rýchlo odlomil pazúr, ktorým dorazil svojho soka, a ťahal telo k oknu. S vypätím všetkých síl ho vytrepal cez parapet a kopancom ho vyprevadil z bytu. Aspoň sa tam dole niekto nažerie.

Chvíľu stál pri okne, potom ho zavrel a oprel sa o stenu. Pohľad na obývačku mu pripomenul maľby Jacksona Pollocka a zrazu naňho doľahli všetky hrôzy uplynulého dňa. Adrenalínový rauš bol preč, rovnako ako Alina, a vonku práve chladol horúci adept na správcu mesta. To zaváňalo verejným bičovaním alebo povýšením, no v danej chvíli nevedel, ktorá alternatíva je pravdepodobnejšia. Odovzdane sa hodil na gauč a zacítil príjemný kontakt kože na kožu. „Dobrý výber poťahu,“ bola jeho posledná myšlienka, než ho od ďalšieho zožierania vykúpil spánok. 

Do izby prenikalo tlmené svetlo oknom, ktorým iba pred pár hodinami opustil byt Rafov večerný návštevník. Karmínovočervená obloha stále visela nad mestom a pach hniloby stále vypĺňal každý dostupný priestor. Ulice sa plnili zavrhnutiahodnými dušami a každý sa náhlil oddávať sa nejakému zo smrteľných hriechov. Nenáhlili sa iba tí, ktorí sa rozhodli oddávať lenivosti.

Začínal ďalší všedný deň v Sodome.

Rafo neochotne otvoril zlepené oči a pokúšal sa zistiť, prečo je už hore. Zvonil domový telefón, čo mohlo byť predzvesťou ďalšej návštevy – teda ničoho dobrého. „Nemám záujem,“ rozospato zdvihol slúchadlo.

„Som si takmer istý, že máte,“ ozvalo sa z mikrofónu. „Auto je už pristavené, počkám, kým sa trochu dáte dohromady. A určite sa dajte dohromady, pôjdeme rovno na prezentáciu,“ pokračoval nezvyklo zdvorilý hlas. Rafo zložil a snažil sa upratať si myšlienky. Nevedel presne, čo ho čaká, ale minimálne vedel, že ho nik neprišiel zabiť v spánku a aj to bola výhra. A vedel aj, že ak by zišiel dole v tomto stave, pokúsil by sa ho pravdepodobne zabiť každý. Zamieril do kúpeľne. 

Nasmeroval na seba prúd páchnucej vody. Ako zo seba zmýval špinu a Gregovu krv, napadli mu dve zásadné veci. Po prvé, že možno nikto nevie, čo sa v noci stalo. Pochyboval, že by sa Greg vystatoval tým, že ho ide navštíviť a potupiť. A po druhé, že by si dal pivo, o ktorom úplne presne vedel, že sa nenachádza v jeho byte.

Pri obliekaní v obývačke mu padol zrak na odorvaný Gregov dráp. Rohovina mala nečakane skvostnú kresbu, takmer ako nejaký ušľachtilý jaseň. Bol dokonalou trofejou, ale aj praktickou zbraňou. Jazdecký bičík odhodil na posteľ a namiesto neho si do pútka na opasku upevnil pazúr. Prehodil si cez plecia včerajšie sako a vykročil.

Privolal výťah, potlačil dáviaci reflex zo zápachu, ktorý sa z neho vyvalil a prehodil pár zdvorilostných urážok so susedou. Kým sa dostali na prízemie, stihli jeden druhého poslať do hajzla a popriať si odporný deň. 

Vyšiel z vchodu, kde ho už čakal vodič. Mal štyri ohyzdné končatiny a bolo ťažké odlíšiť, ktoré z nich sú ruky a ktoré nohy. Pravdepodobne všetky štyri plnili pohybové aj manipulačné funkcie. Podišli k autu a cestou prekročili lepkavú škvrnu na chodníku. Matne pripomínala zhrbenú postavu s dlhými pazúrmi, ibaže trochu roztiahnutú do plochy. Šofér Rafovi podržal otvorené dvere, aby mohol pohodlne nastúpiť, a potom sa presunul do prednej časti predĺženej limuzíny. Podľa nacistických vlajok na blatníkoch nebolo ťažké uhádnuť pôvod vozidla, ani jeho vek, no vo vnútri bolo kompletne zmodernizované a na luxusne potiahnutých zadných sedadlách sedela spokojne sa usmievajúca Lilly. Rafovi mimovoľne zdvihlo pravé obočie.

„Čo keby si si sadol bližšie?“ začala bez okolkov. „Hryziem iba na vyžiadanie.“ 

„Myslel som, že toto je pracovné stretnutie,“ snažil sa zachovať vecný tón. „Niečo ako vyhodnotenie zadania, no nikde nevidím Freda.“

„Máš absolútnu pravdu,“ nenechala sa vyviesť z miery Lilly a siahla po telefóne umiestnenom vo dverách na jej strane. „Paviel, potrebujeme trochu súkromia.“ 

Len čo položila telefón, nehlučne sa zdvihla priečka, ktorá oddeľovala priestor pre pasažierov od šoféra a zatiahli sa záclonky na oknách.

„Hmmm, takže ty by si chcel, aby som ti… vyhodnotila,“ pošepla, keď sa k nemu naklonila. „Dobrá robota. Aj so zadaním, aj s Gregom.“

Akékoľvek vzrušenie Rafo začal pociťovať, okamžite bolo fuč a nahradilo ho vytriezvenie. 

„Netvár sa tak prekvapene, o všetkom viem. Neposlala som ho za tebou ja, ale keď mi ako verný pes prišiel vyzvoniť, že nakladáš Alinu aj z pragmatických príčin, tušila som, že to nevydrží a pôjde za tebou. Myslela som si však, že ráno budeš tá machuľa na chodníku ty. Som naozaj rada, že som sa mýlila,“ pokračovala a obkročmo si naňho sadla.

Akékoľvek vytriezvenie Rafo začal pociťovať, okamžite bolo fuč a nahradilo ho vzrušenie. 

„Hlavne preto, že Greg si robil zálusk na predsedníctvo v Mestskej zrade. Aj ten najvernejší pes dokáže pohryznúť majiteľa. Ale s tým si vďaka tebe už nemusím lámať hlavu,“ šepkala z takej blízkosti, že cítil jej dych pri uchu. Najneskôr v tomto okamihu už niečo musela zacítiť aj ona.

„A teraz k tvojmu ohodnoteniu,“ rukami sa mu ovinula okolo krku a pritisla svoje pery na jeho. 

Rafo sa ochotne poddal okamihu, a tak mu chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že ruky na jeho krku ho zvierajú stále silnejšie. Začal sa vzpierať, ale Lilly ho pevne zovrela stehnami. Ruky mal priškripnuté k telu a zmocňovala sa ho panika. Zreteľne počul jej smiech. Okamžite mu napadol pazúr, ktorý „zdedil“ po Gregovi. Hľadal pohyb zápästím, ktorým by naň dosiahol, no dobre si uvedomoval, že nemá šancu ním Lilly ohroziť. S vypätím síl vytiahol pazúr z pútka na opasku a celou silou kopol do sedadla šoféra. Auto prudko pribrzdilo, čo ho vymrštilo vpred aj s Lilly, ktorá na ňom visela ako čierna vdova na bezmocnom samčekovi. Ako sa prevažovali vpred, nasmeroval bodák do prostriedku sedadla pred sebou a bez problémov ho prebodol. Pustil improvizovanú zbraň a padli na podlahu. Auto začalo na ceste vrávorať zo strany na stranu. 

„Iba odďaľuješ nevyhnu…“ vrieskala Lilly, no vetu nestihla dokončiť. Náraz do stĺpu na bičovanie roztrhol auto na dve polovice a ju aj s Rafom vymrštilo na opustenú cestu.

Prebral sa s hlavou položenou na tapacíri zadných dverí. S námahou otvoril oči a zaostroval okolo seba. Lilly ležala na ceste dobrých dvadsať metrov od neho. Jej telo pripomínalo skôr hŕbu špinavej bielizne  pred sobotným praním, než osobu, s ktorou sa ešte pred chvíľou chystal súložiť. 

Pokúsil sa vybrať zo saka vreckovku, aby si utrel tvár, no zistil, že namiesto pravej ruky má len ohybnú hmotu plnú paralyzujúcej bolesti. Ľavou sa mu to s námahou podarilo. Kútikom oka si všimol, ako sa hŕba špinavej bielizne, s ktorou sa už viac nechystal súložiť, pohla. Najprv iba trochu, potom trochu viac, a nakoniec začala opäť nadobúdať ľudské proporcie. Čo bolo najhoršie, otočila sa za Rafom.

V panike začal použiteľnou rukou máchať okolo seba a zavadil o niečo drobné. Obzrel sa  a zbadal vizitku predkožkára. Musela mu vypadnúť zo saka, keď vyberal vreckovku. „Tá špina mala v aute telefón,“ spomenul si. Z dverí vybral slúchadlo a začal nemotorne vyťukávať čísla z papierika. „Pome, pomeeee,“ súril sám seba.

Lilly sa medzitým postavila a s bolesťami vykročila k nemu. Jej pohľad jasne komunikoval odhodlanie dokončiť začaté.

Na druhom konci linky to zvonilo. Lilly už bola takmer pri ňom.

Stále zvonenie.

„Ty debil, mohol si skapať nadržaný!“ kričala naňho so zmesou sklamania a hnevu. Rafo sa po nej zahnal zdravou rukou, ktorú mu okamžite pristúpila. Kľakla si naňho a pokračovala presne tam, kde skončila – s rukami okolo jeho krku. Trhal sebou, šklbal sa, no nedokázal sa jej nijako striasť. Cítil, ako ho opúšťajú sily. V hlave mu pulzovala krv a svet sa ponáral do tmy. Cez zvonenie v ušiach nepočul, že telefón už nezvoní a namiesto toho sa zo slúchadla pekelným prízvukom ozvala otázka: „Prídem vykúpiť?“ 

Jediné, na čo sa Rafo zmohol, bolo hrdelné chrčanie.

Keby práve nebol príliš zaneprázdnený upadaním do bezvedomia, začul by, ako sa z diaľky blížil starý známy plechový hlas: „Odpratávam nepohodlné špiny a hajzľov. Beriem vyslúžilých prisluhovačov a podržtaškov. Sviniarov, sviniarov, sviniarov. Smilníci, ohláste sa.“

A keby práve nebol príliš rozptýlený umieraním, videl by, ako sa k nim rúti rachotina predkožkára. Videl by tiež, ako šofér máva cez stiahnuté okno zájdenou bejzbalkou z Pentathlonu a presným zásahom preliačuje Lilly lebku, akoby to bola sfúknutá lopta z Pentathlonu. Určite by si tiež všimol, že predkožkár vystupuje z auta, s fučaním sa zohýba po spadnutú vizitku, berie si ju späť, zbiera pár kusov drahocenností, ktoré sa na cestu vysypali zo sejfu v kufri, a spokojne odchádza. 

Rafo sa párkrát zhlboka nadýchol a bolestivo preglgol cez pomliaždený krk. Všetko to mohol byť iba sen, ale bolesť a spúšť okolo neho svedčili o opaku. Zbadal Lilly ležiacu vedľa neho, jej telom triasli občasné zášklby. Posadil sa k nej a všimol si zdeformovanú hlavu. Trhane pohybovala očami a hľadala nejaký záchytný bod. Našla iba Rafa. 

„Všetko si posral… ale vlastne je to pocta… Nechať sa skoliť niekým, na koho vsadil Starý Pán,“ sťažka precedila pomedzi zuby. Ďalší zášklb.

Rafo sa zasmial a rozkašľal sa: „Starý Pán? To si naozaj myslíš, že by márnil čas s niekým, ako si ty?“ S chrčaním sa nadýchol, aby mohol pokračovať: „Tak teraz som poctený ja.“ Utrel si krvavú slinu: „On s týmto nemá nič spoločné. A pochybujem, že by na mňa bol zrovna pyšný. On fičí na odpúšťaní, zatiaľ čo ja mám prízemnejšie motivácie. Je to také…“

„Ľudské“, dokončila takmer automaticky a oči sa jej rozšírili v hrôze, keď pochopila, s kým sa rozpráva.

„Bingo! Vidím, že si sklamaná, ale to je teraz tvoj najmenší problém,“ hovoril potichu, keď ju takmer nežne pohladil po tvári. „Zabiť ťa nebolo vôbec v pláne. Ale takáto šanca sa nezahadzuje.“

„A čo by asi tak mohol… ľudský červ ako ty… vôbec chcieť…?“ pýtala sa nedobrovoľne abdikujúca správkyňa Sodomy. 

„S tým si už nemusíš lámať hlavu,“ pošepol jej Rafo, keď posledný raz vydýchla. Pohladil ju po tvári a na čelo dvoma ťahmi nakreslil glyf. Zhora nadol a zľava doprava, oba ťahy sprevádzané tichým syčaním.

Sodoma pred ním ležala ako na dlani. Pokochal sa pohľadom na všetko, čomu od tejto chvíle vládol. Z ploskačky si dal poriadny glg svätenej vody a hrejivé brnenie mu naplnilo polámanú ruku. Opatrne pohýbal prstami, do ktorých sa vracal cit. Vystrel sa a vykročil k odtrhnutým dverám s telefónom. Slúchadlo bolo ešte stále vyvesené od posledného volania, tak ho iba priložil k uchu a zavolal do firmy, aby oznámil zmenu vo vrcholovom manažmente. A tiež, aby poňho poslali auto so šoférom, pretože mali „technickú poruchu pri odovzdávaní agendy“. Prekráčal k odtrhnutej prednej časti auta a vytiahol zo sedadla Gregov pazúr. Šofér ním bol ešte vždy prišpendlený ako hmyz v zbierke nadšeného entomológa. Znova si ho pripútal k opasku a sadol si obďaleč.

Kým čakal na odvoz, premýšľal nad svojimi ďalšími krokmi a popíjal z ploskačky. Dohodu s Beňom, ktorá ho dostala do Sodomy, a vďaka ktorej sa ešte neškvaril v pekle, už dodržať nemusel. Za necelú polhodinu k nemu dorazilo nové auto s rovnako úslužným šoférom, ibaže tomuto zatiaľ netrčal pazúr z chrbta. „Rovno na Mestskú zradu, ty smrad,“ prehovoril povýšeneckým tónom, keď nasadol dozadu. 

Zastali pri vysokej budove v centre, iba neďaleko od Trollolo, Inc., a šofér mu podržal dvere, aby mohol pohodlne vystúpiť. Okamžite sa ho ujali dvaja vyziabnutí prisluhovači, ktorým bola lojalita zjavne úplne cudzím pojmom. Sám pre seba ich pomenoval Podržtaška a Pätolízač. 

Voviedli ho dnu a zamierili s ním na najvyššie poschodie – do jeho novej kancelárie. Po ceste mu nechali schváliť newsletter, ktorý si dovolili dať pripraviť a mal informovať zamestnancov o novom správcovi. Namiesto Rafovej fotografie v ňom svietila kopírková fotka penisu asistenta z Trollolo. Fantastické. Poslal Podržtašku, aby zabezpečil výmenu fotografie aj asistenta.

Keď s Pätolízačom vstúpil do kancelárie, čakalo ho tam už nastúpených všetkých päť šéfov mestských podnikov. Tradičné prisahanie vernosti s prekríženými prstami za chrbtom vybavili za pár minút, a potom mu podali krátku správu o tom, ako sa im darí napĺňať ciele. Práve to bol bod, na ktorý Rafo čakal.

Poslal do riti všetkých okrem šéfa Trollolo, Inc.

„Fred, ty starý had,“ oslovil priateľsky postavu s dlhými pazúrmi. „Pamätáš si Grega? Ten, s ktorým ste vraj kedysi kandidovali na šéfovanie vo firme? Ktorý mi dal to posledné zadanie?“

„Pamätám. Bol to môj mladší brat,“ odpovedal indiferentne Fred.

„Fuck!“ pomyslel si Rafo a po chvíli opatrne pokračoval: „A… ako veľmi si ho neznášal?“

„Asi ako kôpor. Dvakrát sa ma pokúsil v spánku zabiť, aby ho povýšili. Díky, že si ho upratal.“

Rafo sa skoro rozosmial. „Ak máš ešte súrodencov, tak rád poslúžim aj nabudúce. Ale teraz očakávam protislužbu.“

„Ak čakáš, že si kľaknem a…“ ale Rafo ho nenechal dokončiť. Tá predstava by ho strašila dlho. 

„Nie, to určite nie. Chcem, aby si okamžite zariadil zastavenie prác s umelou inteligenciou a uvoľnené prostriedky sústredil na propagáciu homeopatickej antikoncepcie.“

„Ha!“ pobavil sa úprimne Fred. „Jasné. Smrteľníci sa ešte uvidia. Budú trtkať a ani nebudú tušiť, že radosť tým robia Starému Pánovi.” A s hurónskym rehotom odišiel. 

Rafo chvíľu pozeral z okna novej kancelárie na Sodomu. Výhľad bol podstatne lepší, ako z tej starej. Nastal čas na poslednú časť jeho rodiaceho sa plánu. Odviezol sa výťahom do suterénu, sebavedome prešiel okolo stráží a vstúpil do zatuchnutého žalára. Z ciel sa ozývali stony a prosby o zabitie. O milosť neprosil nikto – a nikto by sa jej ani nedoprosil. 

„Preboha, čo s vami porobili?“ opýtal sa s úprimným prekvapením v tvári. „Tvárite sa ako jeden z vašich miništrantov po… prijímaní,“ dodal už s úškrnom.

„Vždy si bol drzý, Rafo,“ prehovoril starec zlomeným hlasom. „Ale bez toho by si tu bol bez šance. Dobre vieš, že som taký nebol.“

„Sorry, padre Beňo,“ povedal pokornejšie a sklopil zrak. 

„Ako sa ti darí s naším plánom?“ opýtal sa potichu expápež. „Vieš už, čo je za tým?“

„Viem. Volá sa Alina. Trénovala umelé inteligencie, aby nabádali na hriech.“

„A dokážeš ju, ehm, zastaviť?”

„To už nebude potrebné. Niekto to spravil za mňa. A nariadil som zastavenie jej výskumu. Menej duší sem, viac Starému Pánovi nahor,“ dodal spokojne Rafo.

„Počkať, nariadil? Ty máš právo niečo nariadiť? Prečo si tým nezačal?“ prehovoril stále láskavo, no podstatne naliehavejšie Beňo.

„Pretože našu dohodu som naplnil,“ na chvíľu sa odmlčal, „a na rozdiel od vás nerobím pre Starého Pána.“

„Rafo, vymenil som svoju celoživotnú čistotu za to, aby som ťa dostal sem. Dovolil som im pchať mi rôzne predmety do rôznych telesných otvorov, aby sme to zastavili. Teraz máme šancu dokázať niečo ešte väčšie. Teraz máme šancu…“ zasekol sa náhle v polovici vety, nezdvorilo prerušený Gregovým pazúrom nešetrne zavedeným do stredu hrudníka. Civel Rafovi priamo do očí a vydával zvuky podobné dáveniu. 

„Psssst, padre, už je dobre. Máte pravdu, no šancu mám len ja.“

Zvuky podobné dáveniu postupne utíchali.

„Vy teraz pôjdete za Starým Pánom a ja budem vládnuť Sodome,“ boli posledné slová, ktoré svätý otec vnímal, než vstúpil do svetla a pocítil nekonečnú lásku.

Bolo dokonané. V tomto jednom prípade si bol Rafo istý, že nemusí mŕtvole požehnávať, a tak nechal Beňove bezvládne telo na špinavej dlážke žalára, zavrel dvere cely, sebavedome prešiel okolo stráží, nastúpenému šoférovi ukázal prostredník a namieril si to k najbližšej stanici nadzemky. Deň sa už chýlil ku koncu.

Súprava prišla plná na prasknutie. Nastúpil a ostal stáť v priestore dverí, hneď vedľa neslušne vyzerajúceho pána s novinami. Ako sa rýchlo ukázalo, pán vôbec nečítal, ale celú svoju pozornosť venoval sebaukájaniu, čo dalo Rafovi príležitosť preletieť očami titulky z prednej strany. Okrem fotky asistentovho penisu pri nadpise o výmene vo vedení Sodomy si všimol aj štatistiky denných prírastkov duší. Po mesiacoch prvý raz klesli. „No doriti,“ pomyslel si, „naozaj to zabralo.“

Vystúpil na svojej obvyklej stanici a predierajúc sa novými prišelcami si razil cestu z nástupišťa. Bezdomovca, ktorého naposledy opľul, vystriedal iný. Keď dokráčal domov, zvalil sa vyčerpane na posteľ a napadli mu dve zásadné veci. Po prvé, že je veľmi pravdepodobné, že ho niekto príde v noci zabiť. Svoju dominanciu síce demonštroval, no bude ju musieť neustále obhajovať. A po druhé, že by si dal pivo, o ktorom úplne presne vedel, že sa nenachádza v jeho byte. S touto myšlienkou, hodnou nového správcu Sodomy, zaspal.

Prebudil sa nadránom, keď začul tiché kroky v byte. Pomaly sa blížili a temná postava mu zastala priamo pri hlave. Podvedome začal šmátral po čomkoľvek, čo by mohol použiť ako zbraň, no nahmatal iba pohodený jazdecký bičík. „Doriti! Ak týmto niekoho udriem, tak akurát bude kričať, že chce viac,“ pomyslel si v stupňujúcom sa zúfalstve. A vtedy zacítil vôňu svojej obľúbenej sukubky, vulgárnu a nevinnú zároveň. Bez slova vkĺzla do postele a pritisla sa k nemu horúcim lonom. Vydýchol si.

„Mám pre teba odkaz,“ prehovorila do tmy a Rafo okamžite zalapal po dychu. Táto formulácia nikdy neveští nič dobré. Skôr ako stihol akokoľvek zareagovať, pokračovala: „Od Starého Pána.“ Rafo zalapal po dychu po druhý raz. 

„Spravil si na neho dojem. Čo by si povedal, keby si sa stal jeho pravou rukou? Takou, ktorá sa môže aj trochu zašpiniť, ak si to situácia vyžaduje?“

„A prečo by som mal? Zašpinil som sa až-až,“ opýtal sa ešte stále ospalý Rafo.

„Povedzme, že by dokázal prižmúriť oko nad tým, čo bolo. A ešte pre toto…“ pošepla mu do ucha, vzala jeho ruky a položila si ich na boky. „Môžeš ma brať ako styčnú dôstojníčku.“

Rafo stiahol ruky späť a znechutene odfúkol. Zvraštil tvár, akoby nad niečím tuho premýšľal. 

„A keď sa pozrieš do chladničky, nájdeš v nej pivo,“ doplnila vážne, akoby to bol kľúčový benefit každého náborového procesu.

Pozrel sa jej priamo do očí a cítil, ako sa mu kútiky postupne vyťahujú do uvoľneného úsmevu. 

„V tom prípade by som rád odoslal depešu s potvrdením,“ povedal, prudko ju chytil za boky a pritiahol tesne k sebe. 

„Výborné rozhodnutie, Rafael,“ šepla do tmy predtým, než sa ich pery dotkli. Cez štrbiny v žalúziách začali do bytu prenikať ranné lúče slnka z oblohy, ktorá prvý raz po dlhých mesiacoch nemala karmínovočervený odtieň.

Začínal sa ďalší, tentoraz úplne nevšedný, deň v Sodome.

Zahlasovať za svojho favorita môžeš priamo TU!