Janko Jesenský – Chlapík so zdvihnutými kútikmi

Bystrý, vnímavý a vtipný človek s literárnym nadaním, ktorý vyrastá v malom mestečku a rozhodne sa o ňom písať, sa ľahko môže stať verejným nepriateľom číslo jeden. Ak je takýto človek na dôvažok šarmantný a oplýva inteligenciou diplomata, tak sa naopak môže stať svojsky populárnym a rešpektovaným. Janko Jesenský bol presne ten typ človeka, ktorý oplýval aj tým podstatným dôvažkom.Ak môžeme o niekom povedať, že pochádzal z národne uvedomelej rodiny, tak Janko Jesenský sa do takej určite narodil. Jeho otec patril k zakladateľom Tatra Banky a kandidoval za Slovenskú národnú stranu. Ľudovú školu a prvý ročník meštianky absolvoval v Martine, vtedajšom centre národného diania. Nuž, národnými myšlienkami sa to okolo neho už od detstva doslova hemžilo.

Na gymnaziálne štúdia odišiel Janko spolu s bratom Fedorom do Kežmarku. Koncom 19. storočia maďarizačný tlak vzrastal. Situácia pre slovenských študentov bola obzvlášť neprajná. Maďarčina ako vyučovací jazyk potešila asi len máloktorého slovenského študenta. Ak teda chceli počuť rodný jazyk, rozprávať sa a tvoriť v ňom, mohli tak učiniť jedine vo svojom voľnom čase. Ideálnym podhubím pre takéto „domáce“ prostredie boli študentské spolky. Keďže akékoľvek prejavy výrazne slovensky a slovansky orientované sa s pochopením úradov nestretli ani omylom, spolky museli fungovať v utajení.

Bratia Jesenskí jeden takýto tajný spolok počas štúdia v Kežmarku založili tiež. Jeho názov znel celkom poeticky – Kytka. Stretávali sa v byte svojho spolužiaka a spoluzakladateľa Dušana Ruppelda, kde si čítali slovenské básne, cvičili sa v pravopise a debatovali na rôzne témy týkajúce sa Slovákov. Spolok vydával svoj časopis – Lúč a s ním sa spájajú literárne začiatky Janka Jesenského. Po čase bol však spolok odhalený a jeho členovia boli zo štúdií nemilosrdne vylúčení. Janko mal to šťastie, že pred odhalením aktivít spolku stihol zmaturovať.

Po strednej škole sa rozhodol pre povolanie advokáta, a tak nastúpil na dvojročné štúdium do Prešova. Popri lúskaní zákonníkov si však vedel nájsť čas aj na písanie. Najprv koketoval len s poéziou, no neskôr sa skúsil realizovať aj ako prozaik. A dobre urobil! Práve v próze sa prejavil naplno jeho svojský satirický humor. Jesenský nie je láskavo kárajúci „tatko spisovateľ“ ale poriadne štipľavo, s mladíckou razanciou, útočí na meštiacku malosť. Čo je však dôležité, robí to s eleganciou. Ako rodený Martinčan dôverne poznal prostredie provinčného mestečka a malomeštiackych „móresov“. V nejednej svojej novele sa inšpiroval práve domácim prostredím.

Jeho Malomestské rozprávky sú doslova zbierkou figúrok, kde sa naplno prejavuje jeho talent v stručnosti vystihnúť smiešnosť malomeštiactva a jeho pokrútenej morálky. Komické momenty, kedy sa postavičky správajú doma tak a na verejnosti onak. Úsmevná potreba vzbudiť dobrý dojem a ohúriť spoločnosť je vôbec obľúbenou Jesenského témou. Maľuje obrázky smiešnej snaživosti ohúriť tak presvedčivo, že výsledok skôr pripomína fotografiu ako maľbu.

Jesenský však nezostal len pri kratších novelách – výsledkom jeho spisovateľského snaženia je aj dvojdielny román Demokrati. V ňom sa sústreďuje na spoločensko – politické pomery 30. rokov 20. storočia. Veľmi jasne a pri tom vtipne čitateľovi ukazuje, že nie je demokracia ako demokracia a vládny systém veru funguje všelijako. Pri čítaní zistíte, že od tých 30. rokov sa toho v princípe zas až toľko nezmenilo a niektoré figúrky sa vám budú zdať povedomé (áno, občas sa v televíznych novinách také mihnú).

Janko Jesenský bol chlapík, ktorý sa nad slovenskou náturou meštiakov vedel vtipne pozastaviť. A rýpnuť si s eleganciou gentlemana. Ak sa vám teda zažiadalo sviežeho humoru slovenskej „klasiky“, tak jeho diela vám zdvihnú kútiky. A aj tým tvrdohlavým minimálne jeden.