Som číslo štyri pripomína Smallville. V dobrom, aj zlom.
Takže už sme tu mali upírov, anjelov, aj nemŕtvych. Čo to bude tentoraz? Áno, mimozemšťania! Zabudnite však na malého, pokrčeného E.T.-ho, alebo rovnako malého ale oveľa chlpatejšieho Alfa! Títo mimozemšťania vyzerajú ako my. Teda až na pár drobností. Sú rýchlejší, mocnejší a majú rôzne špeciálne schopnosti. A nepriateľov, ktorí si neželajú nič iné len ich smrť. Čo je trochu problém, keďže ich je len deväť a prví traja sú už mŕtvi. O ktorom mimozemšťanovi bude kniha Som číslo štyri je asi jasné. Menej jasné je, či sa ju oplatí čítať. Tak sa na ňu pozrime…
Román Som číslo štyri sprevádza mohutná reklama. Niet divu. Len málokedy sa stáva, aby vychádzala kniha a film prakticky súčasne. Spolu s tajomnou prezývkou neznámej autorky, ktorá knihu napísala (prečo si myslím, že to je autorka vysvetlím nižšie) to však vzbudzuje aj podozrenie. Raz darmo, príbehov určených pre tínedžerov, v ktorých sa to hmýri krásnymi a mocnými tu máme v poslednej dobe viac ako bielych kapúc na stretnutí Ku-Klux-Klanu. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som na hľadanie originality v podobných knihách už dávno rezignoval.
V prípade príbehu o mimozemšťanovi číslo štyri by to inak ani nešlo. Veď povážte sami. Okrem Zeme existujú minimálne dve ďalšie planéty. Jedna sa volá Lorien a bol to splnený sen všetkých environmentalistov, milovníkov elfov a Spartského triedneho zloženia spoločnosti. Proste dokonalosť sama, ktorú sa však rozhodli zničiť zlí, zlí Mogadoránci, ktorí tak učinili, lebo sú zlí, zlí, zlí. Lorienčania však stihli vypraviť na Zem loď s deviatimi bábätkami, ktoré chráni mocné kúzlo. To zabezpečuje, že ich Mogadoránci môžu zabiť iba postupne, v presne určenom slede. 
Odkiaľ vedia správne poradie nebolo nikde vysvetlené, ale v tomto prípade je to podobné ako s pointou vtipov – lepšie je sa v tom príliš nevŕtať. Na Zemi sa malí Lorienčania rozpŕchli spolu so svojim opatrovateľmi a až do dospelosti sa musia skrývať po celom svete. Mogadoráncom sa však už podarilo prvých troch vypátrať a zabiť. Na rade je číslo štyri.
Toľko základ príbehu. Hneď na začiatku knihy sa Číslo štyri prezradí a musí zmeniť svoje pôsobisko. Spolu so svojím ochrancom Henrim sa presťahujú do najväčšieho balíkova na svete, niekde na konci sveta v Ohiu. Číslo štyri chce byť nenápadný, a tak si vyberie to najnenápadnejšie meno na svete – John Smith a potom už sa na nás rúti jedno klišé za druhým. Na škole sa okamžite dostane do potýčky s kapitánom miestneho futbalového družstva (!!!), zamiluje sa do najkrajšej devy široko ďaleko, ktorý je bývalou roztlieskavačkou (!!!) a zároveň je bývalou kapitána (!!!) no a na dôvažok si nájde kamaráta – outsidera, ktorý je skalopevne presvedčený o existencii mimozemšťanov (!!!!!!). Stačilo by premenovať dotyčné mestečko na Smallville a ilúzia úspešného televízneho seriálu prepísaného do knižnej podoby by bola dokonalá.
A práve na tom stojí a padá celé čaro knihy Som číslo štyri. Ak máte mladého Supermana radi a variácia na Smallville vás skôr teší, ako poburuje, potom je to kniha presne pre vás. Stačí ak si zvyknete na iné mená a máte svoj obľúbený svet ako tácke. Množstvo inovácií je tak malé, až sa blíži k štatistickej výnimke. Len je potrebné mať šestnásť, aby ste prekusli nechutne sladké opisy zamilovanosti hlavného hrdinu, ktoré sú tak ulepené, že ich môže mať na svedomí jedine nezadaná žena okolo tridsiatky, ktorá ešte stále býva u svojich rodičov v detskej izbe vymaľovanej ružovou a zaspáva v posteli plnej plyšákov. Alebo je to mormonská matka troch detí, ktorá sa rozhodla, že upíri už nie sú in…
Ak však patríte k tým, ktorých necháva pubescentný Clark Kent chladným, potom to asi nie je kniha pre vás. Celý čas vám budú vadiť až k zúfaniu jednorozmerné postavy ako vystrihnuté zo šablóny „americká stredná škola“. Dej, ktorý viete predvídať aspoň na päťdesiat strán dopredu tomu tiež veľmi nepomôže a „naznačené tajomstvá“, ktorých podstata vám je jasná od prečítania anotácie tiež na hodnote nepridajú. Najväčšou devízou tak ostáva ľahký, svižný a dynamický štýl, akým je kniha napísaná. Jednotlivé opisy až kričia po filmovom spracovaní a občas má čitateľ dojem, že nečíta ani tak knihu, ako skôr scenár k filmu. A možno by to ani nebolo tak ďaleko od pravdy…
Napriek všetkému však román Som číslo štyri nie je zlou knihou. Narozdiel od iných má ale presne stanovené, komu je určený. Ak máte do sedemnásť rokov a ste fanúšik mimozemšťanov supermanovských kvalít, ktorí sa nehanbia za svoje city k miestnej roztlieskavačke, potom je to kniha presne pre vás. Ktokoľvek starší by však nemusel oceniť jednoduchý a predvídateľný dej, šablónovité postavy a neodbytný pocit, že toto všetko tu už minimálne raz bolo.
PS: Takže nakoniec sa ukázalo, že s tou autorkou som sa mýlil. Za knihou stojí dvojica autorov – Jobie Hughes a James Frey. Z čoho vyplýva, že ulepenosť je úmyselná a na efekt. Och… That’s so wrong…
Zaujímavé linky:
Príbehu manželského trojuholníka, ktorý zahŕňa neposlušného slona by bola škoda odolať
Veľmi príjemná spoločnosť. S čajom a koláčom po ruke.
Najlepšia kniha minulého roka je o smrti, vojne, ale hlavne o láske a nádeji
„Skutočný zázrak nie je ilúzia“ Príbeh knihy Podivuhodný príbeh Georga von Nič začína pútavým opisom malej dedinky Zátônie, o ktorej sa neskôr dozvedáme, že skrýva množstvo tajomstiev. Je živým dôkazom toho, že aj zabudnuté mestečko dokáže prekvapiť svojou neobyčajnosťou. Bývajú v nej svojskí obyvatelia s jedinečnými tradíciami, osobitými povahami, názormi a tajuplnou minulosťou. Jedného dňa […]
