b.b.fisher: Kniha je pre mňa paralelným svetom

Tento týždeň nám do svojich myšlienok dovolil nahliadnuť autor štvrtej a siedmej kapitoly – b.b. fisher.

Ako ste sa dostali k písaniu? Publikovali ste už niekde?

V prvej triede na základnej škole, bolo to povinné :). Žartujem. Bavilo ma písať slohy, potom občas štylizovať firemné maily resp. rôzne texty, ale kapitoly v rámci SPR sú mojím prvým pisateľským počinom. Doteraz jedinou ‚publikáciou’ je moja diplomová práca.

Čo vás motivovalo k zapojeniu sa do projektu Slovensko píše román? Ako sa ste sa o ňom dozvedeli?

Zavolal mi kamarát – z nejakého dôvodu si myslel, že o SPR musím vedieť. Čítanie románov na pokračovanie ma bavilo, k písaniu ma nabádali v minulosti – tak prečo si to nevyskúšať? Ešte za to určite môže kus dobre skrývaného exhibicionizmu vo mne. A momentálne ma  dokážu naštartovať neprajníci, ktorí projektu apriori nedávajú šancu.

Aký pocit ste mali, keď sa práve váš príspevok objavil na stránke? Vie o tom Vaše okolie?

Po prvýkrát pri štvrtej kapitole to bol adrenalín, kým sa otvárala stránka SPR a za tým eufória. No a potom čakanie na to, ako si na mne „zgustnú“ čitatelia v diskusii. Nebolo to až také zlé, našťastie. Zaradenie mojej verzie šiestej kapitoly do užšieho výberu ma potešilo a publikovanie siedmej kapitoly prekvapilo. Zdalo sa mi to nepravdepodobné. O tom, že píšem v rámci SPR vie čím ďalej tým viac ľudí z môjho okolia – postupne.

Inšpirovali ste sa pri písaní kapitol vlastným životom?

Možno by sa našli 1-2 vety. Zisťujem, že tak, ako pri čítaní, tak aj pri písaní je pre mňa kniha paralelným svetom. Veci si vizualizujem, každá postava má konkrétnu podobu, keď o nich čítam alebo píšem, zároveň ich vidím, počujem, cítim – niekedy ako pozorovateľ – dýcham postavám na krk, niekedy som v ich koži. Je to veľmi plastické. Vžívať sa do postáv  je „energeticky náročné“, preto momentálne pri písaní uprednostňujem rolu pozorovateľa, kedy opisujem čo „vidím“.

Ktorá postava je vám najbližšia? Prečo?

Žiadna. Zatiaľ.

Je niečo (situácia) /niekto (postava), ktorá vám v románe chýba?

Ani nie. Ak by mi niečo chýbalo, dopíšem si to tam :).

Donedávna mi chýbala spoločná snaha a podpora pri písaní. Ale už sa rysuje kooperatívna skupina, čo veľmi oceňujem.

Niečo predsa len postrádam – u niektorých čitateľov. V práci tomu hovoríme „manažment očakávaní“. Sme amatéri, píšeme, predpokladám, zväčša po nociach, musíme sledovať vývoj postáv, ktorý sa často uberá iným smerom, než sa nám páči, zároveň sa očakáva, že vymyslíme niečo, čo čitateľov zaujme a ešte to máme v šibeničnom termíne napísať tak, aby to aspoň ako-tak korešpondovalo so štýlom predchádzajúcich kapitol. Za takýchto podmienok je nereálne očakávať dielo ašpirujúce na Pulitzerovu cenu, ale skôr zábavné dielko, v ktorom ma bude zaujímať, ako sa podarilo rozličným autorom pohrať sa so spoločným príbehom . Možno by vo finále stálo za to začínať alebo ukončovať kapitoly zľahka ironickým komentárom, ktorý by naznačil plusy-mínusy v nej – vyplývajúce napr. aj z príspevkov v diskusiách.

Ako vnímate doteraz vybraté príspevky spolutvorcov románu?

Múza ma kopla prvýkrát po prečítaní druhej kapitoly, takže tú oproti ostaným mierne favorizujem. Inak si viem príspevky zoradiť podľa toho: 1. ako sa mi páčili/čítali, 2. ako ľahko/ťažko sa mi na ne nadväzovalo.

Ako vnímate výber kapitoly prostredníctvom tzv. „križovatky“, keď mali možnosť rozhodovať čitatelia?

Čitatelia nepriamo pomáhajú tvoriť román aj svojimi postrehmi v diskusiách, nielen priamym hlasovaním. Prikláňam sa k názoru jedného z nich, že prvá križovatka bola skôr o výbere štýlu, ktorý sa čitateľom páči, keďže dej sa v každej z nich uberal podobným smerom.

Ako vnímate diskusie a nálady čitateľov?

Predstavte si, že by Slovensko namiesto písania románu konštruovalo auto. Aby vyhovelo takmer každému, muselo by byť aj malé aj veľké, aj športové aj rodinné, aj drahé aj lacné, aj limuzína aj tereňák, aj slovenské aj zahraničné, muselo by mať aj automat aj manuálnu prevodovku, byť diesel aj benziňák a pod. Takto vnímam aj náš román. Jedným modelom sa nedá vyhovieť každému a dúfam, že z románu nevznikne hybrid, ktorý by nakoniec nesadol vôbec nikomu.

A čo negatívne reakcie, ovplyvňujú vás? Dokáže Vás znechutiť, alebo naopak motivuje k ďalšiemu písaniu?

Okamžitá konfrontácia po zverejnení každej kapitoly, nielen mojej, je na nezaplatenie. Aj to, že si môžeme kritiku – akúkoľvek – namieste vydiskutovať. Na reakcie niektorých diskutérov doslova čakám, aj keď viem, že isto budú kritické. Ku mne boli doposiaľ zhovievaví a väčšinou konštruktívni. Mrzí ma len, že niektorí to už vzdali. Na nekonštruktívnu kritiku nereflektujem.

Aké sú vaše literárne ciele do budúcnosti?

Neviem. Spoluautori, ktorí sa vám doteraz so svojimi cieľmi zdôverili, buď už majú napísaný/rozpísaný román, alebo to aspoň oddávna je ich sen. Ja si po napísaní niekoľkých kapitol netrúfam hovoriť o literárnych cieľoch. Najprv sa zamyslím nad tým, čo spraviť so zistením, že ma to baví.  A potom ktovie – možno ak mi niekto napíše úvodnú kapitolu…  🙂