V skutočnej hre nejde o peniaze… Ale ani o pizzu…

Keď najpredávanejší autor 90-tych rokov vydá novú knihu, vždy je to udalosť. A keď je to autor, ktorý sa doteraz orientoval takmer výlučne na právnické prostredie a teraz sa rozhodol vypovedať príbeh z prostredia amerického futbalu, tak to jednoznačne stojí za pozornosť a za zmienku. John Grisham je proste záruka kvality a jeho najnovší román Hra o pizzu má ambíciu mu toto meno nepokaziť. Či sa mu to podarilo sa dozviete v našej recenzii.

John Grisham sa zapísal do povedomia čitateľov hlavne svojimi príbehmi z právnického prostredia. Či už išlo o román Firma, Kedy zabiť, alebo Klient, jeho napínavé trilery sa vždy točili okolo právnikov, rôznych machinácii a špinavých trikov, ktoré sme v Ally McBealovej rozhodne nevideli. V jeho najnovšom románe je to však úplne inak.

Hlavným hrdinom románu Hra o pizzu je profesionálny hráč amerického futbalu Rick Doherty, ktorého spoznávame v najhoršej chvíli jeho života. Rick práve leží v nemocnici s ťažkým otrasom mozgu po zápase, v ktorom sa mu darilo asi ako slovenským hokejistom na zimnej olympiáde. Prakticky vyhratý zápas dokázal v priebehu jedenástich minúť totálne pokaziť a tromi extrémne nešťastnými a pokazenými prihrávkami zapríčinil prehru svojho mužstva, ktoré tým pádom prišlo o šancu získať Super Bowl. Celé mesto ho nenávidí, rozzúrení fanúšikovia sa snažia dostať do nemocnice, aby mu dôrazne vysvetlili svoje stanovisko k takejto hre, klub mu dá okamžitú výpoveď a médiá si ho neľútostne podávajú. V takejto situácii s radosťou prikývne na jedinú ponuku, ktorú mu dokázal jeho agent zohnať – robiť zadáka v talianskej lige amerického futbalu pre tím, ktorý ešte nikdy nevyhral taliansky Super Bowl. A tak sa Rick Doherty zbalí a odchádza do Parmy, malého talianskeho mestečka v krajine, kde všetci žijú pre úplne iný šport (aj keď sa tiež volá futbal), kde americký futbal nehrajú profesionáli, ale chlapi po práci, kde sa nehrá pre peniaze, ale pre radosť z hry.

A práve v tej chvíli sa začína skutočný príbeh. Talianska liga amerického futbalu skutočne existuje. Tím parmských Panterov, ku ktorým nastúpi Rick Doherty tiež, takže príbeh má reálne základy. Rick sa postupne zoznamuje so špecifikami hry v Taliansku, kde je americký futbal na oveľa nižšej úrovni. Popritom samozrejme spoznáva aj taliansku kuchyňu, bohatú históriu Talianska, krásu talianskych žien a jeho najväčším problémom je, že jeho tím nemá roztlieskavačky, ako mu sľúbil jeho agent.

Pre slovenského čitateľa má tento príbeh tak trochu zvláštnu príchuť. Na jednej strane nemáme s Talianskom a jeho kultúrou spoločné nič viac, než majoritné náboženské vierovyznanie a záľahu pizzerií, ktoré dobyli celé Slovensko, na strane druhej sme predsa len Európania, ktorých neskutočne pobaví americký postoj k niektorým veciam, ktoré sú v Európe úplne bežné. Či už ide o manuálnu prevodovku v aute, alebo o typické kaviarne s „tou maličkou kávou“.  Žiaľ, práve v týchto chvíľach sa kniha trochu zvrháva a stáva sa z nej veľmi povrchný sprievodca talianskou kuchyňou a históriou, pričom sa vlastne orientuje len na dva stereotypy – božská talianska kuchyňa (čítať tieto pasáže hladný je utrpenie) a nádherné talianske ženy (bez zbytočne rozptyľujúceho podrobného opisu – my aj tak vieme, že Slovenky sú najkrajšie).

Aj keď by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že Hra o pizzu je výlučne športový príbeh, nie je to tak. Jednotlivé zápasy sa síce prelínajú celým príbehom a tvoria jeho základnú štruktúru , veď pointou príbehu by malo byť získanie talianskeho Super Bowlu, ale autor sa rovnakou mierou venuje Rickovmu spoznávaniu Talianska, jeho postupnému splývaniu s tímom, hľadaniu kamarátov a svojho miesta v úplne cudzom prostredí. Práve preto je tento román vhodný aj pre čitateľov, ktorý o americkom futbale vedia len toľko, že sa hrá s tou šišatou loptou, o ktorú sa brutálne bijú obrovskí chlapi odetí v brnení, za aké by sa nehanbil ani rytier Lancelot.

Nie, od toho románu nemôžeme čakať prudké búšenie srdca, návaly adrenalínu a horúčkovité obracanie stránok, na aké sme zvyknutí z jeho advokátskych trilerov. Ale o to ani nejde. Veď to najhoršie, čo sa môže stať je, že Panteri ani tento rok nevyhrajú Super Bowl v poloprofesionálnej lige, ktorú v Taliansku takmer nikto nesleduje. A tak neexistuje žiadna páka, ktorá by donútila čitateľa skutočne sa strachovať o osud Ricka a jeho spoluhráčov. Celá kniha plynie v pohodovom duchu. Občas sa dozvieme niečo o talianskej kuchyni, občas o niektorom z miest, kde práve Panteri hrajú zápas a málokedy aj niečo o americkom futbale. Vďaka nepochybnému spisovateľskému talentu Johna Grishama sa to celé číta veľmi ľahko a dobre. Stránka za stránkou plynú, príbeh sa neustále posúva dopredu. Občas nás zamrzí, že autor ani raz nevenoval pár riadkov citovaniu trénera, ktorý poriadne čistil žalúdky svojich hráčov, ani neobohatil náš slovník o talianske nadávky, ktorými sa bohato častovali súperi a hráči navzájom, ale nijak extra to nevadí. Príbeh proste plynie a plynie až sme zrazu na konci. Nie, táto kniha v nás žiadne prudké emócie nevzbudí, ale je to veľmi príjemné a pohodové čítanie ako stvorené na teplé letné večery.

Verdikt: Príjemný a ľahko čitateľný príbeh z prostredia talianskej ligy amerického futbalu, ktorý pobaví a zabije prípadnú dovolenkovú nudu, ale nič viac. Ak milujete taliansku kuchyňu alebo americký futbal, pokojne si pridajte k výslednému hodnoteniu ešte jednu hviezdičku. Ak milujete oboje, pridajte si hviezdičky dve. Vhodnejšiu knihu pre seba nenájdete. ***/*****

PS: Ako som už spomínal v recenzii, tím parmských Panterov skutočne existuje. Ak budete mať čas a chuť, skúste si po prečítaní tejto knihy pozrieť, aké boli skutočné výsledky tohto tímu v roku 2007, kedy John Grisham vydal tento román v angličtine. 😉

Zdroj foto: panthers.it / martinus.sk