Románopisci a romány, ktoré vyvolali rozruch: Emile Zola

Ak čakáte román plný krásnych opisov západu slnka a veľkých romantických scén tak u Zolu veľmi nepochodíte. Niežeby sa v opisoch nevyžíval, ale pristupoval k ním tak trošku z iného konca. Konca bližšieho kanálom. Áno, reč je o naturalizme. Čo videl, to napísal a patrične farbisto opísal. A ak k tomu prirátame román, kde je hlavnou hrdinkou prostitútka, tak je nám jasné, že nie každý ocenil práve tento spôsob literárnej činnosti.

Emile Zola a narodil v Paríži roku 1840 do rodiny talianskeho inžiniera. Keď nemal ani štyri roky otec zomrel a zanechal ženu a dieťa len s minimálnou penziou na vyžitie. Ako to už býva, matka plánovala pre svoje dieťa lepšiu budúcnosť  a tak dala mladého Emila na štúdium práva. No a ako to býva ešte častejšie, deti očakávania rodičov tak úplne nezvyknú naplniť. A Zola nebol iný prípad. Študovať síce študoval, ale na bakalárskych skúškach prepadol. Popri snahe rozvíjať svoje literárne ambície sa zamestnal ako úradník v expedičnej spoločnosti. V momente, keď sa naskytla možnosť dostať sa k svetu literatúry bližšie vymenil stoličku u „expeďákov“ za miesto v nakladateľstve. Popri tomto zamestnaní písal množstvo článkov pre noviny. Od umeleckých kritík až po politické články. Práve v politických článkoch pomerne ostro vyjadroval svoj nesúhlas s režimom Napoleona III.V roku 1898 Zola v politických záležitostiach doslova zariskoval kariéru a aj život.

13. Januára uverejnili jeho článok „J´accuse“, v preklade  žalujem, v ktorom obvinil vysokých predstaviteľov francúzskej armády z antisemitizmu v prípade tzv. Dreyfusovej aféry. Článok mal formu otvoreného listu pre prezidenta republiky. Samozrejme, že takéto verejné rýpanie sa vo „vládnom otlaku“  nemohlo prejsť bez následkov. Zola a aj vydavateľ denníka, kde list publikoval boli postavení pred súd a uznaní vinnými. Miesto pobytu vo väzení sa Emile rozhodol pre útek do Londýna. Až keď sa situácia v Paríži upokojila, Zola sa bezpečne vrátil domov. Ale ako veľmi bezpečný bol alebo nebol jeho návrat, o tom sa dá dlho polemizovať. Vo veku 62 rokov zomrel na otravu oxydom uhoľnatým. Príčina? Veľmi prozaická, ľahko kuriózna, a tak trochu tragikomická – upchatý komín. Niekto vraví – hlúpa náhoda, niekto zas, že premyslený atentát. Tým, ktorí zastávajú teóriu o atentáte nahráva fakt, že za Zolovho života bola spáchaných viacero pokusov o jeho likvidáciu. Predtým, než sa Emile Zola pobral na večný odpočinok toho stihol napísať naozaj dosť. Poviedky, divadelné hry a romány. Román, ktorý vzbudil obrovský ohlas nesie veľmi jednoduchý názov Nana.

Alkohol, násilie a prostitúcia. Témy, ktoré ho nesmierne priťahovali  a sprevádzali celou jeho tvorbou. A práve Nana všetky tieto témy zhŕňa. Z obyčajnej šľapky sa doslova cez noc stane luxusná prostitútka. Taká, ktorá privádza mužov do zúfalstva. Kvôli Nane je každý muž ochotný opustiť rodinu, všetky spoločenské záväzky a zložiť jej k nohám celý svoj majetok.  Mladé dievča, ktoré mlátil otec ožran a tak vyrastalo na ulici, má zrazu obrovskú moc. Jej vlastná krása a sexappeal sú veľmi nebezpečnou hračkou.  A kým sa dá, Nana sa hrá. Samozrejme, že aj tu platí staré známe „všeho jenom do času“. Pády z výšin bolia. Práve rozmarnosť a chuť hrať sa, krásnu kurtizánu privedú do záhuby. Manželstvo s bohatým markízom si spestruje širokou škálou afériek pre zábavu. Vyhlásená krásavica, magická žena  končí svoj pestrý život v ošumelej izbe nakazená osýpkami. Tak ako Zola pestro popísal Nanine vnady a jej čaro, dal si náramne záležať na rovnako farbistom opise hnisajúcej doráňanej tváre chorej ženy.

Ďalší z prípadov oceňovaného alebo nenávideného románu. Prvé vydanie románu v náklade 55 000 kópií sa predalo za jediný deň. A v ten deň celý Paríž čítal iba jedno – Zolovu Nanu. Negatívne kritiky obsahujúce slová ako: škandál, nehanebnosť, nechutnosť  na predaji knihe len pridávali. Je jedno aké je storočie, stále platí – negatívna reklama, najlepšia reklama.