Jeden deň Ivana Denisoviča – politická senzácia menom Solženicyn

Alexander Solženicyn sa môže hrdo zaradiť do radu tých spisovateľov, ktorí iba nefabulovali a nefantazírovali, ale písali o tom, čo dobre poznali. V prípade tohto ruského spisovateľa to  boli pracovné tábory. Práve vďaka nemu sa svet dozvedel viac o tom, čo iba tušil. A politickým väzňom v gulagoch sa začalo venovať viac pozornosti.  Solženicyn mal už od mlada  problémy s režimom nastoleným v Rusku. A ako rástol, dospieval a starol o nič lepšie to veru nebolo.

Alexander Isakijič sa narodil 11. decembra 1918 v Kislovodsku ako polosirota. Jeho otec zomrel na následky zranenia pri poľovačke ešte pred narodením syna. O Alexandra sa teda starala čerstvo ovdovená matka, spolu s tetou. Napriek tomu, že vyrastal bez otca, dostalo sa mu lásky aj kvalitnej výchovy od oboch žien. Matka aj teta boli vzdelané, a tak Alexandra podporovali v jeho túžbe po vedomostiach.  Už na základnej škole začal mať problémy s nastupujúcim režimom. Pre jeho vieru sa mu spolužiaci vysmievali a učitelia  mu z návštev kostola tiež začali robiť problémy. Pod vplyvom školy však nakoniec neskôr prijal komunistickú ideológiu.

K literatúre ho to tiahlo už od malička, matka jeho záujmy aj pokusy o písanie básni schvaľovala, a synovi nebránila. Ako Alexander múdro usúdil, literatúra ako jediný zdroj obživy by nebola najrozumnejším riešením, a tak sa dal na štúdium matematiky a fyziky na Rostovskej štátnej univerzite. Po skončení štúdia pracoval ako učiteľ fyziky. To malo ale naozaj len krátke trvanie, keďže Sovietsky zväz bol napadnutý Nemeckom a Solženicyna povolali. Ako povolanec využil možnosť zápisu do dôstojníckej školy, a tak sa v októbri 1942 stal poručíkom.  V armáde sa mu celkom darilo, bol vyznamenaný Radom Vlasteneckej vojny a Radom Červenej zástavy. No február 1945 skončil armádnu „kariéru“ Alexandra Solženicyna. V tomto období bol totiž zatknutý za protištátnu činnosť. Za listy priateľovi, v ktorých kritizoval Stalina, si vyslúžil 8 rokov väzenia. A dva roky zo svojho trestu prežil práve na nútených prácach v Gulagu. Práve na základe tejto skúsenosti vznikla živná pôda pre novelu/krátky román Jeden deň Ivana Denisoviča. Strhujúce rozprávanie odsúdenca Šuchova ako vyzerá deň v Gulagu.

Žiadne srdcervúce opisy ťažkých podmienok. Strohé, priam lakonické vety jednoducho popisujúce deň v gulagu – od raňajok až po večeru. Ivan Denisovič, obyčajný človek, ktorý sa z nemeckého zajatia dostal rovno do gulagu, mechanicky vykonáva svoju prácu, ktorá mu je pridelená. K povinnostiam sa stavia apaticky, kým nehrozí možné nebezpečenstvo, vtedy sa v ňom prebudia inštinkty. Pre väzňa monotónne povinnosti a monotónny deň, ktorý sa nelíši od tých predošlých ani od tých budúcich, pre čitateľa fascinujúce rozprávanie. Realizmus a jeho strohosť spôsobila, že dielo chudobné na pestrofarebné opisy, vyfarbilo prostredie GULAGu a jeho strohosť tak verne, že miesto stránok s písmenkami vidíte pred očami priam film. A o nadšených čitateľov nebola núdza. V Rusku, ani za jeho hranicami.

Brilantne napísané dielko vzbudilo obrovský ohlas. Keď sa Solženicynov rukopis dostal do rúk Chruščovovi, ktorý dal súhlas k vydaniu (keďže mu kritika Stalinskej politiky dokonale hrala do karát), nemohol tušiť, aký rozruch knižočka vyvolá. Zvesť sa niesla aj za hranice Ruska, najmä po návrate stalinského aparátu, kedy sa zo Solženicyna stal opäť nepohodlný človek. V ZSSR nemohol už nič uverejniť.  Po vydaní Súostrovia GULAG pretiekla trpezlivosť pohlavárov Sovietskeho zväzu a spisovateľ bol vypovedaný z rodnej krajiny.  Jeden Deň Ivana Denisoviča spustil mnoho dní v exile. Až po 20 rokoch sa mohol Solženicyn vrátiť domov.  Taká bola cena za bestseller o jednoduchom tesárovi, ktorý rozpráva o svojom dni v gulagu. Kto prečíta, Solženicyna síce poľutuje, ale možno si aj pomyslí, že to stálo za to…