Mapa, ktorá sa stala pokladom

Všetky nakladateľstvá na celom svete unissimo skuhrajú, že dnešná doba knihám nepraje. Že ľudia stratili záujem o čítanie. Že dolovať príbeh zo stránok kníh je pre dnešného pohodlného človeka príliš namáhavé a radšej siahne po ľahšej zábave. Že knihy kupuje stále menej a menej ľudí. Že spisovatelia za chvíľu umrú od hladu. A v takejto dobe príde 29-ročný mladík, ktorý doteraz nenapísal vôbec nič a vytasí sa s knihou, za ktorú mu americké nakladateľstvo Penguin Press veľmi rado dá preddavok takmer milión dolárov. Zoznámte sa s Reifom Larsenom, autorom knihy Mapa mojich snov. Knihy, ktorá uchvátila aj také zvučné mená ako Stephen King, ktorý ju nazval pokladom.

Kniha upúta už na prvý pohľad svojím nezvyčajným formátom. Pripravte sa na to, že vďaka jej zvláštnemu tvaru kniha na poličke rozhodne nezapadne do šedého priemeru. Po jej otvorení je okamžite jasné, prečo bola kniha vydaná práve v takomto formáte. Veď hlavným hrdinom príbehu je 12-ročný T.S. Spivet, ktorý je nielenže génius, ale zároveň cíti neodolateľné nutkanie zachytávať všetko, čo okolo seba vníma do máp. Zmyslom jeho života sú mapy a ilustrácie všetkého druhu. Spivet dokáže rovnako dobre nakresliť mapu amerického stredozápadu, kanalizácie vo Washingtone, ale aj mapu svojich pocitov, mapu zvukov výstrelov z rôznych zbraní, alebo mapu niečoho tak obyčajného, ako je šúpanie kukurice. A práve tieto mapy a nákresy zdobia okraje takmer každej strany samotného príbehu.

„Moje projekty boli rozmanité. Tvorili ich tieto ilustrácie: schématiky usilovnej listoreznej mravčej kolónie a množstva pestrofarebných motýľov; rozložiteľné anatomické schémy obehového
systému kraba ostrotepa; náčrty zmyslových receptorov na brvách tykadiel komára Anopheles gambiae prenášajúceho maláriu, urobené pomocou elektrónového mikroskopu.
A, samozrejme, boli tam aj mapy: washingtonský mestský kanalizačný systém z roku 1959; obojstranná mapa, ktorá v pravidelných časových intervaloch zaznamenávala úbytok indiánskeho obyvateľstva na prériách High Plains za posledné dve storočia; tri odlišné hypotetické projekcie pobrežia USA o tristo rokov znázorňujúce protichodné výsledky globálneho otepľovania a rozpúšťania ľadovcov.“

Príbeh začína v jedno neskoré augustové popoludnie, keď na ranči Spivetovcov v Montane zazvoní telefón. T.S. Spivetovi volajú až priamo z legendárneho Smithsonovho múzea vo Washingtone, jedného z najväčších múzeí na svete, preto, aby mu oznámili, že za svoje ilustrácie vyhral prestížnu Bairdovu cenu za popularizáciu vedy a spolu s ňou aj jednoročné profesorské miesto. Je v tom však drobný háčik – vo Washingtone netušia, že T.S. Spivet má len dvanásť rokov.

Spivet chcel cenu najskôr odmietnuť, potom však dôkladne zvážil svoju situáciu – žije v rodine, ktorá trpí stratou najstaršieho syna Laytona, ktorý sa nešťastnou náhodou zastrelil. Otec nikdy nedokázal prejaviť svoje city, ale po strate Laytona, v ktorom videl dediča ranča, aj svojho remesla, je to ešte horšie. T.S. je presvedčený, že on, podivínsky malý chlapec večne zahrabaný v mapách, je preňho skôr sklamaním. Matka zabíja celý svoj život a energiu v márnej snahe objaviť nový druh bystrušky, ktorý pravdepodobne ani neexistuje, a Spivetov vzťah k nej asi najlepšie charakterizuje fakt, že v celej knihe ju neoznačí inak ako doktorka Clair. Posledným členom rodiny je Spivetova sestra Gracie, s ktorou nemá absolútne nič spoločné.

„Doktorka Clair bola ten typ matky, ktorá by malé dieťa počas kŕmenia ovsenou kašou pokojne učila periodickú sústavu prvkov, no nie ten typ, ktorý by sa v týchto časoch globálneho terorizmu a únosov detí opýtal, ktože to telefonuje jej dieťaťu.“

Po dlhom váhaní sa T.S. Spivet rozhodne, že sa ceny nevzdá a že si pre ňu zájde. Tajne. Vlakom. Nákladným a načierno ako pravý americký hobbo. A tak v jedno ráno zbalí všetko nevyhnutné (presne 25 položiek, medzi ktorými sa nachádzajú napríklad 4 kompasy, dva heliotropy a starý teodolit, skelet stehlíka a vypchatá korytnačka) a potichu sa vytratí z domu. Dobrodružstvo sa môže začať.

„Porozkladal som všetko svoje jedlo. A zneistel som. Veru, nebolo toho veľa. Keby som bol hrdina, kovboj, určite by som dokázal vydržať na tomto skromnom množstve cereálnych tyčiniek, ovocia a zeleniny, čo ležalo predo mnou, tri týždne. No ja som nebol kovboj, ale iba malý chlapec s hyperaktívnym metabolizmom. Keď som pocítil hlad, môj mozog začal pomaly vyraďovať z činnosti jednu oblasť za druhou: najprv som stratil cit pre spoločenskú etiketu, potom schopnosť násobiť, neskôr schopnosť hovoriť v súvetiach, a tak to pokračovalo ďalej. Keď Gracie zacengala zvončekom, že je obed na stole, zvonenie ma často zastihlo na zadnej verande, kde som sa, vyhladovaný a v halucináciách, kolísal vpred a vzad a vydával zvuky ako malá veverička obecná.“

Môže, ale nezačne. Ak by ste čakali príbeh ála Na ceste Jacka Kerouaca, tak budete sklamaný. Mapa mojich snov nie je obyčajným románom a ani sa tak netvári. Príbeh tu síce je a nie je zlý, ale rozhodne nie je tým najpodstatnejším. Celá kniha je vlastne len záznamom myslenia mladého génia, ktorý je na jednu stranu inteligentnejší než drvivá väčšina obyvateľstva, ale na stranu druhú má len dvanásť rokov a jeho intelekt neustále naráža na limity jeho chýbajúcich skúseností. A práve to je na jeho pohľade na svet tak očarujúce – je veľmi priamy, zasahujúci do hĺbky, ale absolútne oprostený od skepse, vypočítavosti alebo pochybností dospelého človeka. V určitom zmysle pripomína rozmýšľanie Forresta Gumpa, aj keď len čistotou svojich pocitov.

Z každého riadku tak dýcha láskavosť a aj keď to nie je kniha, pri ktorej by ste sa od smiechu váľali po zemi, mierny úsmev vašu tvár neopustí počas celej doby, čo ju budete čítať a pravdepodobne ešte ani dlho potom. A to je vlastnosť, ktorú má skutočne len málo kníh.

„Raz som kreslil, ako delfíny dokážu nejaký čas spať len jednou polovicou mozgu, čo im umožňuje plávať i dýchať pod vodou bez utopenia. Pokúsil som sa napodobniť ich techniku tým, že som sa snažil zaspať a mať pritom jedno oko otvorené, ale iba ma to oko rozbolelo a onedlho aj celá hlava po oboch stranách mozgu.“

Asi najvzácnejšou vlastnosťou T.S. Spiveta (samozrejme hneď po jeho výnimočných mapovacích a ilustračných schopnostiach) je jeho nesmierne demokratický pozorovací talent. Spiveta zaujíma úplne všetko. Je ako mačiatko, ktoré cestou zo svojho košíka k miske s mliekom zaujme tisíc drobností, ktoré sa na tej dvojmetrovej ceste nachádzajú. A rovnaké je to aj so Spivetom. Len samotná cesta k telefónu, z obývačky do kuchyne, sa rozkladá na celú jednu kapitolu, pretože Spivet neustále odbieha od príbehu a vysvetľuje, pýta sa a zamýšľa nad všetkým, čo ho cestou napadlo alebo zaujalo. Preto sa Mapa mojich snov nedá považovať za klasicky prerozprávaný príbeh. Ten tvorí skôr pozadie k Spivetovým úvahám, v ktorých sa neskôr črtajú stále ďalšie vrstvy príbehu, väčšina z nich však postupne zanikne spolu s presunom Spivetovej pozornosti na niečo úplne iné.

Vďaka tomu je táto kniha tak iná a dojímavá. Na jednej strane dokáže T.S. chladne analyzovať aj také záležitosti ako je tragédia jeho nedávno zosnulého brata, ktorý sa mu zastrelil prakticky priamo pred očami, na druhú stranu mu to nijak neuberá na jeho schopnosti do dôsledkov precítiť hĺbku svojho vlastného smútku a pocitu straty, ako aj dôsledky, ktoré mala táto tragédia na ostatných členov rodiny. A tak príbeh pomaličky plynie, čitateľ spoznáva vnútorný svet malého génia, prezerá si ďalšie a ďalšie mapy a ilustrácie, ktoré ďalej rozvíjajú príbeh a občas odhalia viac, ako T.S. Spivet „zamýšľal“.

Na záver si však neodpustím jednu výčitku. Tá sa týka slovenského vydania – sú knihy, ktorým by neublížilo, ani keby boli napísané na toaletnom papieri, lebo obsah je to jediné, na čom pri nich záleží. Ale potom existuje aj kategória kníh, ktorých vizuálna stránka je rovnako dôležitá, ako ich obsahová, pretože práve ich vzhľad tvorí ďalší rozmer príbehu. A práve medzi také knihy patrí aj Mapa mojich snov. Preto je veľkým, preveľkým, priam drvivým sklamaním, že sa nakladateľstvo Ikar rozhodlo práve v prípade takejto knihy pre tak obyčajný, nenápaditý, generický obal. Hneď ako knihu otvoríte, tak sklamanie pominie a vnútro knihy už vyzerá ako má, ale ten obal! Ach ten obal! Budem tíško dúfať, že kniha bude mať enormný úspech a raz vyjde jej „Deluxe Edition“ s obalom, ktorý bude pripomínať denník ošúchaný od každodenného používania, a ktorú hrdo vymením za tú súčasnú kópiu. Lebo túto knihu sa oplatí kúpiť nech už má obal akýkoľvek.

Verdikt:

Čarovný, neskutočne láskavý román o mladom géniovi, ktorý zachytáva celý svoj život do máp. Príbeh už ku koncu síce mierne pokrivkáva, ale tie hodiny strávené skúmaním jeho sveta, jeho krásnych ilustrácií a nasávaním príjemnej atmosféry knihy s neustálym úsmevom na tvári aj tak stoja za to! Vrele odporúčam. Takýchto kníh skutočne nie je veľa.

Všetky ilustrácie boli publikované s láskavým dovolením nakladateľstva Ikar.