Niekto je bežec, niekto dýcha očami…

Keď sa povie Slovák a cestovateľ, každého automaticky napadne Boris Filan. Je to trochu zvláštne, že nemáme viac známych slovenských cestovateľov, veď napríklad našich českých susedov stretneme naozaj všade. Teraz sa však zdá, že sa situácia aspoň trochu napraví a na slovenskej scéne vyrastá nová cestovateľská hviezda – Pavel Hirax Baričák. Hirax je iný, Hirax je svojský a práve vďaka tomu si jeho cestopis určite získa množstvo priaznivcov. Mnoho naznačuje už samotný názov jeho cestovateľskej prvotiny – Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života.

Pavel Hirax Baričák nie je slovenským čitateľom neznámy. Veď jeho romány Sekundu pred zbláznením (Všetko je, ako je) a Kým nás láska nerozdelí sa zaradili medzi najúspešnejšie slovenské bestsellery minulého roka. Hirax si okamžite získal tisícky priaznivcov svojím svojráznym prístupom k životu, ktorý je nekonečne pozitívny, filozofický, pacifistický a určite by ste našli ešte aspoň  stovku ďalších –ický, ktoré by ho vystihovali čiastočne, ale ani jeden dokonale. A práve preto je, ako každý extrémista, nielen zbožňovaný, ale aj preklínaný. U Hiraxa jednoducho neexistuje stredná cesta. Jeho vnímanie sveta z extrémneho uhľa dáva čitateľom len dve možnosti – buď ho milujete alebo nenávidíte. Tretej cesty niet. A presne tak isto je to aj s jeho cestopisom – buď sa doň okamžite zamilujete, budete si užívať každú stránku alebo vás budú už po prvých stranách bolieť oči z ich prevracania po každom Hiraxovom postrehu. A že ich má požehnane! Niet divu, do Panamy a Kostariky sa nedostane každý…

„Cestovanie je neskutočná energia. Vaše ezoterické telo nasáva energiu zo všetkého. Aj z toho, čo by bolo pre niekoho škaredé či zlé. Vníma nové farby, zvuky, pohyby, chute, vône, zvyky, zákony, rastliny, stromy, zvieratá, krajinu, ľudí… Prichádza nová energia v podobe rieky, ktorá vás pretne ako dolinu. Vojde do vás a premyje telo i myseľ.“

A tak sa Hirax vydáva do Panamy a nás berie so sebou. Ako sám priznáva, je to výlet tvrdo retrospektívny, veď v Paname bol pred tromi rokmi a od tých čias už precestoval nejeden kút našej krásnej planéty. Ale možno práve vďaka tomu získal patričný odstup, čas vyhladil najostrejšie hrany nepríjemných zážitkov a ako to už býva – pamäť sa sústredila hlavne na tie pekné, takže aj celý cestopis sa nesie vo veľmi príjemnom duchu, ktorý sa autorovi darí navodiť hneď na začiatku. Napriek tomu, že rozprávanie o (dovtedy) najväčšom výlete do zahraničia začína opisom svojich trampôt s antimalarikami, pri ktorých celkom slušne trpel, čitateľ sa začína smiať a ešte dlho neprestane.

„Neskôr vyberám zošit a píšem román Kým nás láska nerozdelí , pretože to je jediná cesta ako zabudnúť na to, že duša Palacha sa reinkarnovala do mňa. Vždy, keď sa snažím zaspať, zjavuje sa mi pred očami tuba Panthenolu, ktorú som si nabalil do batoha. A tak ju aspoň zdravím, snažím sa s ňou nadviazať mimozmyslový kontakt a pýtam sa jej, či letí spolu so mnou v tomto lietadle a nie omylom na druhú stranu niekam do Japonska. Neviem, či je to náhoda, ale spojenie sa po tejto otázke vždy preruší. Čo vám budem hovoriť, trpím ako Tom pod údermi Jerryho kladiva!“

Po príchode do Panamy však začína „seriózna práca“. Hirax mierne upúšťa od vtípkov a začína sa venovať popisu všetkého, čo videl, zažil, takmer neprežil, zjedol, vypil a vyvrátil, presne ako sa na pravý cestopis patrí! Jeho rozprávanie je v pravidelných intervaloch prekladané faktografickými kapitolami, ktoré čitateľa bližšie zoznamujú s históriou, geografiou a ekonomikou Panamy a Kostariky. Až do konca knihy som sa nevedel rozhodnúť, či sú tie kapitoly požehnaním, ktoré zvyšuje hodnotu knihy alebo prekliatím, ktoré pôsobí ako oceľový trám hodený do cesty rútiacemu sa vlaku rozprávania. Osobne by som asi viac ocenil, keby autor zakomponoval najzaujímavejšie údaje priamo do svojich textov a ostatné vynechal. Takto som sa pristihol, že ku koncu už som faktografické odseky čítal len zbežne, lebo oproti samotnému rozprávaniu boli nezáživné a pôsobili ako úryvky z učebnice (aj keď rozhodne nie sú zle napísané).

„Indiánka sediaca pred mojimi očami vyberá spod trička prsník a pokojne začína dojčiť svoje mláďa. Musím si zvykať, v Latinskej Amerike je to bežná vec. Videl som to počas môjho pobytu ešte veľakrát, ale strata panictva v tejto oblasti bol šok. Príjemný. Ale aj tak, som obyčajný Európan. Umelák, ktorý nevie, čo je prirodzenosť, a tak uteká pohľadom do čarokrásnej prírody mihotajúcej sa na brehoch.“

Odhliadnuc od faktografických pasáži je však Hiraxov cestopis presne taký, ako by sme od autora románu Raz aj v pekle vyjde slnko čakali. Hirax sa samozrejme nemôže ubrániť tomu, aby pozorovateľ nebol zároveň aj pozorovaným. Cestopis je priam prešpikovaný jeho postrehmi, myšlienkami a úvahami, ktoré vyprovokovali nové podnety, ktoré stretal na každom kroku. A práve vďaka nim spoznávame nielen Panamu, indiánov Emberá a Kostariku očami Hiraxa, ale aj Hiraxa samotného.  Občas sa dokonca zdá, že samotná krajina a cestovanie je len plátnom, na ktorom autor maľuje obrazy svojej duše. A práve v tom spočíva potenciálny problém – čitateľ, ktorý je na Hiraxovu tvorbu zvyknutý,  si to naplno užije a vychutná. Ale u mnohých, ktorí sa ešte s Hiraxom nestretli, sa ľahko môže dostať pocit, že neskúma ani tak krajinu ako skôr zákutia duše autora, s ktorým nemá nič spoločné.

„Stále sa vo mne utvrdzuje názor, že človek by sa mal prestať hrať na boha, pretože príroda vie stokrát lepšie, čo má robiť. A robí to bezchybne, rýchlejšie a účinnejšie ako hocijaký úradník na ministerstve, ktorý celý deň striedavo prdí do stoličky, kreslí grafy, šermuje s číslami a cez médiá kŕmi verejnosť štatistikami. Robíme všetko umelo, sme prešpekulovaní a komplikovaní, plávame proti prúdu, škodíme sami sebe. Keby sme nechali veci plynúť prirodzene, zostali by sme veľakrát milo prekvapení, že to funguje aj bez nás a našich zbytočných zásahov.“

Ak však pristúpite na Hiraxovu hru a zabudnete na klasické cestopisy, budete odmenení zážitkom, akých je v slovenskej literatúre málo. Dozviete sa množstvo zaujímavých faktov o indiánoch Emberá a o Paname, utvrdíte sa vo všeobecnom názore na Američanov, budete sa rozčuľovať alebo súhlasne kývať hlavou nad autorovými zamysleniami a dostanete poriadnu dávku fotografií, z ktorých len máloktorá neskrýva príbeh alebo nemá dušu. Ak teda máte chuť skúsiť niečo iné a exotické, siahnite po Hiraxovom cestopise.

„Bože, za chvíľku sa potopia všetky ostrovy pozemskej prirodzenosti. Kto nám potom bude ukazovať, akí sme hlúpi?“

Verdikt:

Pre všetkých fanúšikov neobyčajného Pavla Hiraxa Baričáka je táto knižka povinnosťou. Rovnako pre všetkých, ktorí majú vietor vo vlasoch a pohľad uprený do diaľky. 🙂 Hiraxov cestopis Úcta k prírode a úsmev ako zmysel života je ako prvá návšteva sushi-baru. Niekto si ho okamžite zamiluje, iný si tam nájde „to svoje“ a niekto jednoducho povie ďakujem, zaujímavé, ale raz stačilo. Ale keď sa pozriem okolo seba, tak ľudí, ktorí nemajú radi sushi, je skutočne len zopár. 🙂