Americký spisovateľ Mark Twain mal na smrteľnej posteli jedno neobvyklé želanie – požiadal, aby jeho obsiahle memoáre, ktoré písal posledných desať rokov života, boli vydané 100 rokov po jeho smrti. Ako ste si už určite domysleli, Mark Twain zomrel v roku 1910. Jednoduchá matematika nepustí – 21. apríla bolo sté výročie jeho úmrtia, a tak sa americký knižný trh teší na knihu, ktorú s napätím očakával dlhých sto rokov. Rozsiahle memoáre by mali odhaliť aj tie najtajnejšie zákutia autorovej duše. Všetci fanúšikovia Marka Twaina budú mať Vianoce. 🙂
Výnimočný americký autor, ktorého William Faulkner nazval „otcom americkej literatúry“ bol už za svojho života všeobecne uznávanou celebritou. Preto si bol dobre vedomý, koľko pozornosti jeho memoáre vyvolajú. A niet divu, veď Mark Twain ich písal celých desať rokov a zanechal po sebe viac ako päťtisíc nezeditovaných strán, na ktorých sa venoval prakticky každému aspektu svojho života.
Nad dôvodmi, prečo sa fenomenálny autor diel ako Dobrodružstvá Huckleberryho Finna a Dobrodružstvá Toma Sawyera rozhodol odložiť vydanie svojho životného diela o celých sto rokov, môžeme iba špekulovať. Vedci majú niekoľko teórií. Niektorí sa domnievajú, že to bolo kvôli tomu, aby sa autor mohol voľne a bez akýchkoľvek obmedzení venovať aj chúlostivým politickým a náboženským otázkam.
Mark Twain sa v autobiografii nevyhýbal ani svojmu škandalóznemu vzťahu s Isabel Van Kleek Lyonovou, ktorá sa stala jeho sekretárkou po smrti Twainovej manželky v roku 1904. Boli si dokonca natoľko blízki, že mu Isabel kúpila vibrujúcu sexuálnu pomôcku. Ich vzťah sa však náhle skončil v roku 1909 Isabeliným vyhodením z práce potom, ako ju Mark Twain obvinil, že ho „zhypnotizovala“ za účelom prevzatia práv nad jeho majetkom. Rozpad tohto vzťahu zanechal na Twainovi hlboké stopy. Veď posledný rok života venoval čisto opisovaniu celej anabázy svojho nešťastia, ktorú rozpísal na dlhých 400 strán.
„Mnoho ľudí má Marka Twaina zafixovaného ako viktoriánskeho džentlmena. Nuž, v tomto dokumente ju nazýva cundrou a tvrdí, že sa ho snažila zviesť. Je to v absolútnom rozpore s predstavou, akú má o Markovi Twainovi väčšina ľudí,“ hovorí historička Laura Trombleyová, ktorá tento rok publikovala o Isabel knihu pod názvom Ďalšia žena Marka Twaina.
Mark Twain začal prvýkrát pracovať na svojich memoároch už v roku 1870, ale do práce sa naozaj pustil až v roku 1906, keď zamestnal stenografa, ktorý prepisoval poznámky, ktoré mu autor diktoval. Americký literárny vedec Michael Selden sa domnieva, že dôvodom, prečo sa Mark Twain rozhodol uverejniť svoju autobiografiu tak neskoro je, že nechcel, aby niektoré jeho názory poškodili jeho verejný imidž.
Mark Twain pochyboval o existencii Boha, spochybňoval imperiálne praktiky USA na Kube, v Portoriku a na Filipínach. Rovnako kriticky sa vyjadroval na adresu amerického prezidenta Theodora Roosevelta, ktorého charakterizoval ako starého držgroša, pre ktorého je vlastenectvo len posledným útočiskom. Na mušku si vzal aj posielanie kresťanských misionárov do Afriky, o ktorých tvrdil, že by sa radšej mali venovať rasovým nepokojom na juhu krajiny, ako odchádzať šíriť vieru niekam, kde o ňu nestoja. V ďalších častiach memoárov sa pre zmenu venuje pomerne krutým postrehom o svojich domnelých kamarátoch, známych a o jednej domácej.
Časti z jeho rozsiahleho diela boli publikované už za jeho života (Mark Twain potreboval peniaze), ale kompletné dielo vyjde prvýkrát až teraz, v novembri 2010. Keďže posledným žijúcim potomkom Marka Twaina bola jeho pravnučka Nina, ktorá v roku 1962 spáchala samovraždu, tak práva a prípadné zisky pripadnú kalifornskej univerzite v Berkley.
Jedno je však isté, Mark Twain týmto svojráznym ťahom docielil minimálne tri veci – aj v 21. storočí vzbudil rozruch, aký sa podarí málokomu, spravil svojej knihe výbornú reklamu a hlavne dokázal, že aj sto rokov po svojej smrti sa stále zaraďuje medzi najvýznamnejších autorov americkej literatúry. Bravo, Marek! 🙂