Milo Urban – Ozajstne krutý

Sú ľudia, s ktorými sa život nemazná a pohádže im pod nohy všelijaké polená. Majú potom dve možnosti – buď sa s tým nejako popasovať, alebo sa nechať nepriaznivými okolnosťami zomlieť, sedieť v kúte a ľutovať sa. Milo Urban tiež patril k tým, ktorí nemali na ružiach ustlané. Výsledkom je literárna tvorba, ktorá je svojou drsnosťou strhujúca.

Milo Urban sa narodil v Rabčiciach do rodiny hájnika. Po skončení ľudovej školy smerovali jeho kroky za vzdelaním na gymnázium. No študovať mu zrejme nebolo súdené. Otec mu tragicky zahynul vo vodách rozvodneného potoka a to rodinu priviedlo do finančnej tiesne. Hoci spočiatku študoval s finančnou podporou kňaza z Veličnej, štúdium v Ružomberku nedokončil. Rozhodnutie prerušiť štúdium umocnili aj sústavné spory s profesorom francúzštiny. Na krátky čas sa stal pomocným redaktorom v denníku Slovák. Po dvojročnej študijnej pauze sa rozhodol skúsiť šťastie na akademickej pôde opäť a išiel v otcových šľapajach. Prihlásil sa na Vyššiu lesnícku školu v Banskej Štiavnici. Ani túto školu nedokončil, dôvodom opäť nebolo nič iné ako financie.

Štúdium mu teda osud zjavne nedoprial, ale zakaždým po nútenom prerušení akademických snáh ho osud zaviedol k písaniu. Spočiatku to bola redaktorská práca. Aj po odchode z Banskej Štiavnice si sadol za redaktorský stôl. Tentoraz v časopise Slovenský národ. V rokoch 1940 – 1945 sa stal dokonca šéfredaktorom Gardistu na výslovné odporúčanie A. Macha. Pôsobenie v tomto denníku mu však spôsobilo iba ďalšie problémy. Pred príchodom sovietskych vojsk spolu s niekoľkými  predstaviteľmi vlády emigroval do Rakúska. Tam ho však zaistili a po „okružnej“ jazde internačnými tábormi ho previezli naspäť do Bratislavy. Tu bol za články napísané počas vojny postavený pred ľudový súd a v roku 1948 mu udelili publikačný zákaz. Urban sa teda ako nespoľahlivý občan opäť dostal do zložitej existenčnej situácie.

Celý život prenasledovaný sťaženou sociálnou situáciou, nuž od takého človeka literatúru písanú cez ružové okuliare nečakajte. Urban nám ukazuje svet v celej svojej krutosti. Nič neuberá, ale ani nepridáva. Písal proste o tom, čo videl. A na svet počas vojny veru moc pekný pohľad nebol. Román aj jeho novely sú obrazom drsného sveta. Ale jeho krutosť je zvláštne príťažlivá, až krásna.

Živý bič, jeho asi najznámejšie dielo, vyšiel v roku 1927. Urban na pozadí života jednej dediny ukazuje zhubný vplyv prvej svetovej vojny. Nepotrebuje na to zákopy a prvú líniu, aby ukázal ničivý dosah vojny. Život jednej dediny a osud jej obyvateľov bohato stačí. Neexistuje miesto, ktoré by bolo ďaleko od ohavností bojiska. Pazúry vojny ničia všetkých na okolo.

Pôvab Urbanovej tvorby však siaha aj za románovú tvorbu. Vlastne možno práve v krátkych prózach je ešte badateľnejší. Za vyšným mlynom, novela, ktorá sa stala predlohou pre operu Eugeňa Suchoňa Krútňava, je názornou ukážkou autorovej schopnosti vytvoriť až šialené vnútorné napätie. Dráma svedomia, kde sledujeme vnútorný svet vinníka takmer až analyticky. Priznanie sa a očistenie svedomia je jediné vykúpenie. Jediný spôsob ako sa zbaviť vnútornej trýzne.

Urban sa nesnaží mravne poúčať ani neodsudzuje. Ukazuje vnútorné muky a boj s nepriaznivými okolnosťami. Zaťatosť a vypätia pechoriaceho sa človeka.

Názor ale necháva plne na čitateľa. Nič nepodsúva, neponúka žiaden uhol pohľadu. Jeho postavy, predovšetkým v novelách, proste sú – tu a teraz. Zvláštne živé a plastické.

Milo Urban je krutý, ale ľudsky. Ťažko opísať, ťažko zhrnúť. Proste treba prečítať a nechať sa očariť. V snahe popísať vlastnú užasnutosť možno aj vy zistíte, že neviete ako. Ak neužasnete, tak nie je nič ľahšie ako knihu zaklapnúť a odložiť naspäť do police. Ale za to riziko to proste stojí.