Minulý rok sme mali prvýkrát možnosť zoznámiť sa s paralelným svetom čarodejníkov, ktorí žijú medzi nami, aj keď my o nich nič nevieme. Mladá slovenská autorka Marja Holecyová nám v knihe Mariotovi dediči: Predurčenie predstavila slovenské dedinky a mestá ako centrá čarodejníckej moci. Hlavných hrdinov sme na konci prvého dielu opustili v pomerne nezávideniahodnej situácii aj keď len preto, aby sa k nim po pol roku mohli vrátiť v pokračovaní Mariotovi dediči: Blúdenie, ktoré je rýchlejšie, akčnejšie, ale hlavne lepšie.
Priznám sa, že keď som minulý rok dočítal prvý diel Mariotových dedičov, mal som zmiešané pocity. Postavy boli uveriteľné, dej bol fajn, ale stále ma mátal neodbytný pocit, že som zažil skvelý nástup, po ktorom prišiel koniec knihy. Nič viac. Akoby ma niekto vyviezol na horskej dráhe na úplne najvyšší bod a tam ma donútil vystúpiť. A čakať pol roka, kým sa dostanem k druhému dielu s podnázvom Blúdenie. Ako sa ukázalo, paralela s horskou dráhou bola veľmi výstižná. Pokračovanie ságy o čarodejníkoch z ľúbeznej slovenskej dedinky Ľubietová sa začína presne tam, kde jednotka končí a už po pár stranách naberá tempo, za ktoré by sa nehanbil ani Usain Bolt.
Príbeh sa začína súdom Miji a Miseaga, ktorým hrozí vypovedanie z čarodejníckeho sveta za vlámanie sa do tajnej Komory klanu. Atmosféra na súde je náležite hustá a po násilnom vniknutí Zradcov, ktorí sa rozhodnú uniesť dvojicu hlavných hrdinov, by sa už dala krájať. Nasleduje zbesilý útek, blúdenie (!), boj s rôznymi fantastickými zvermi a bytosťami (už nikdy nepôjdem do lesa úplne bezstarostne), až nakoniec Mija s Miseagom skončia v tajomnej krajine Maettregia, domove Ľudu mieru. Okrem úniku pred Zradcami musia samozrejme riešiť aj svoje vzájomné antipatie, ktoré dokážu dvom ľuďom závislým jeden od druhé pekne komplikovať život.
Kým pri čítaní prvej časti som mal neustále pocit „rozbiehania“, v prípade druhého dielu to rozhodne neplatí. Dej má slušný spád od samého začiatku a prakticky až do konca na ňom nič nestratí. Príbeh dokonca začne tak rýchlo, že neostane čas ani na pripomenutie jednotlivých postáv, vďaka čomu som občas zúfalo lovil v pamäti, kto je vlastne kto. Pritom by stačila maličká poznámka na oživenie pre tých, ktorí nežijú len touto ságou.
Pomerne rýchlo sa však „vyčistí pole“ a príbeh sa takmer výlučne sústredí na Miju a Miseaga. Tí sa potácajú od jedného dobrodružstva k druhému, občas sa nejaké tajomstvo vysvetlí len preto, aby na jeho miesto mohlo nastúpiť nové. Celé to však výborne funguje. Záujem čitateľa neochabuje a strana za stranou len tak bežia. Konečne sa vysvetlí motivácia a konanie niektorých postáv z predchádzajúcej časti, čo však samozrejme neznamená, že by už bolo všetko jasné. Autorka si toho očividne necháva ešte mnoho v rukáve. Rozdiel je v tom, že teraz jej už verím, že chce a má čo povedať.
Jediný problém som mal s postavou samotného Mariota, ktorý pôsobil mierne schizofrenicky a jeho vysvetleniu vlastných motívov a činov by asi neuverili ani klienti nebankových subjektov, nieto ešte otrlí, sedemnásťroční puberťáci. Ale! Možno len podceňujem mladú autorku a jeho konanie sa dostatočne vysvetlí v ďalšom pokračovaní. Nechajme sa prekvapiť.
Asi najviac na celom príbehu kvitujem, že Marji Holecyovej sa podarilo takmer úplne zbaviť nálepky „je-to-trochu-iný-Harry-Potter“. Určitá podobnosť sa tu samozrejme nájde, ale ak chce niekto písať o čarodejníkoch, ktorí žijú medzi nami, tak sa musí už vopred zmieriť s tým, že porovnávania sa nikdy úplne nezbaví. Na druhú stranu autorka v druhom pokračovaní dokázala, že má obrovskú fantáziu, vďaka ktorej dokáže vystavať príbeh aj bez pomocnej barličky inšpirácie slávnym Potterom. Ak bude však každý ďalší diel o toľko lepší, ako bol druhý od prvého, tak posledná kniha sa stane jednoznačne najlepším YA fantasy románom, aký som čítal. Už teraz som zvedavý!
Verdikt:
Pokračovanie čarodejníckej ságy Mariotovi dediči: Blúdenie zo seba prudko strhlo nálepku klonu Harryho Pottera a vydalo sa na vlastnú cestu plnú dobrodružstiev a napätia. Výborne napísaný fantasy román, ktorý ocení hlavne mladší čitateľ, prakticky nemá hluché miesta. Od začiatku až do konca udrží čitateľa v napätí a strachu o ďalší osud hlavných hrdinov. Po dlhom čase sa mi dostalo do rúk pokračovanie, ktoré je oveľa lepšie ako prvá časť. Len tak ďalej!
Zaujímavé linky:
O čarodejníkoch medzi nami… – recenzia prvého dielu Mariotových dedičov
Brána Irkally je dobrodružstvom, ktoré sa oplatí absolvovať