Nový Matkin je starý, dobrý Matkin! A záleží len na vás, či to oceníte.

Autor článku: Juraj Šlesar
Článok vyšiel: 19. júla 2011
Zdieľať článok:

Keď po troch rokoch mlčania vydal Maxim E. Matkin nový román Aj ja teba, jeho fanúšikovia sa okamžite rozdelili na dva tábory. Jedným sa páčil nový, dospelejší (a vyspelejší) Matkin, kým druhí smútili za starým dobrým Matkinom z čias Polnočného denníka, ktorý bol oveľa cynickejší, drzejší a ľahkovážnejší. Aj preto všetci s napätím očakávali jeho novinku Nie na ústa. Aký Matkin sa nám prezentuje tentoraz? Cynický, drzý a dospelý.

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše. Najnovší román Maxima E. Matkina je návratom až k úplným začiatkom. Zrazu máte pocit, akoby sa Polnočný denník nikdy neskončil. Hlavný hrdina románu Nie na ústa akoby z oka vypadol autorovmu altger egu z Denníka. Má zamestnanie, ktoré by mu absolútne sedelo, je obklopený ľuďmi, ktorí by pokojne mohli byť postavami z jeho prvotiny a žije životom, ktorý sme mu závideli (a neverili) už pred deviatimi rokmi.

„Na to, ako málo sa snažím, v posledných dňoch celkom dosť súložím. A na to, koľko súložím, som pomerne málo spokojný so svojím životom. Tento druh nepriamej úmery má v sebe niečo veľmi disharmonické.“

Takže opäť je tu Matkin s dokonalým talentom na vystihnutie našich pocitov a myšlienkových pochodov. Presne ten, ktorému stačí pár viet, aby opísal, čo si myslíme o vzťahoch, blízkych, láskach tajných aj verejných. Opakuje všetko to, čo už dávno vieme, ale dáva to do svetla, v ktorom naše životy zrazu vyzerajú inak. Zaujímavejšie, príťažlivejšie a napriek tomu priam vykostené z akejkoľvek romantiky. A práve to na ňom milujeme. Jeho cynický prístup, na ktorý polovica čitateľov nadšene prikyvuje, a druhá ho berie ako pózu, ktorou len maskuje svoje citlivé vnútro.

„Nezáleží na vekom rozdiele. Stretnete človeka, ktorý vás zaujíma, a ten človek je jedinečný, nikde na svete neexistuje žiadna jeho kópia, ktorá by mala o pätnásť rokov menej alebo viac. Takže buď beriete tohto aj s vekom, ktorý mu prináleží, alebo si musíte hľadať iný originál.“

Na tom, aký je Matkin v skutočnosti, však vôbec nezáleží. Hlavné je, že nestratil nič zo svojej schopnosti vystavať úžasnú atmosféru. Pozvať nás do sveta, ktorý sa tak veľmi podobá na ten náš, a predsa je úplne iný. V jeho svete vedú postavy hlboko myseľné rozhovory, ktoré by sme nikomu inému neuverili. Hlavný hrdina sedí celý deň doma a napriek tomu má bohatší sexuálny život ako Justin Bieber na viagre a jednotlivé postavy majú mená, ktoré by ste nenašli v slovenskom kalendári, ani keby ste si zobrali polročné neplatené voľno.

„Život neplynie podľa abecedy. Život je ako písmenková polievka. Naberieš a vôbec nevieš, čo sa ti ocitne na lyžici. Možno v celom tvojom tanieri nie je vôbec žiadne písmeno C. Ani jediný kus. A ty sa stresuješ zbytočne.“

Napriek všetkému však cítiť, že od Polnočného denníka ubehlo deväť rokov. Ani Matkin sa neubránil vývoju (chvalabohu), pričom najočividnejšie je to v pasážach, kde opisuje vzťah hlavného hrdinu k svojmu synovi. Hlavne vďaka nim dostáva hlavný hrdina ďalší rozmer. Práve vďaka synovi sme ochotní uveriť, že múdra, ktoré chrlí na všetky strany stoja na reálnom základe. A hlavne – celý Matkin môže byť fikcia a štylizácia, ale stavím svoj (alebo radšej váš) mesačný plat, že tá láska k synovi hraná nie je. Matkin je jednoducho živým dôkazom, že deti prospievajú charakteru! 🙂

„Keď budeš zomierať, určite si nepomyslíš, prečo si viac nepracoval alebo prečo si nebol viac zaťatý, ale pomyslíš si, prečo si len nebol s ľuďmi, ktorých si miluješ, prečo si nebol so svojimi deťmi, kým boli deťmi.“

Kniha opisuje desať dní hlavného hrdinu, ktorým by mohol byť pokojne aj samotný Matkin. Dej sa točí okolo terapie, ktorá mu má pomôcť zbaviť sa depresie, ale v skutočnosti je to len zámienka, ktorá nám umožňuje nahliadnuť do jeho života. Je to len kratučký záblesk, pohľad cez kukátko na život, ktorý by sme si chceli na chvíľu vyskúšať, ale nechceli ho skutočne žiť. Román v skutočnosti nič nerieši, nič zásadné neprináša a rozhodne vám nezmení život. Ale to ani nie je jeho cieľom. Ak máte chuť opäť sa pozrieť do sveta Maxima E. Matkina z čias Inzinu, potom neváhajte. Stojí to za to. Pre ostatných sú tu iní spisovatelia – či už Anna Gavalda, Alessandro Baricco alebo taký Philip Roth.

Verdikt:

Starý dobrý Matkin je späť! To znamená, že ak sa vám páčil Polnočný denník, tak sa vám s najväčšou pravdepodobnosťou bude páčiť aj novinka Nie na ústa. Je kratšia, strohejšia, v určitých ohľadoch určite hĺbavejšia, ale v skutočnosti prináša len ďalšiu ochutnávku toho, čo tu už (nie) raz bolo. A záleží len a len na vás, či sa vám medzi tým zmenili chute, alebo si ešte stále dokážete vychutnať dávku sladko-bôľneho Matkina.

-Čo si myslíte o manželstve? – spýtala sa, keď sa aj s dvomi kávami zjavila pri mne.
– Že si ho treba dobre rozmyslieť, – povedal som.
– A o rozvode? – položila mi na stôl šálku a pootočila sa, v dokonale vypočítanej špirále mi všetko pekné, čím disponovala, ukázala v tom najlichotivejšom uhle.
– Aj ten si treba dobre rozmyslieť, – povedal som.
– A nad čím netreba premýšľať?
– Nad telesnou príťažlivosťou. Tá je alebo nie je. A s intelektom nemá vôbec žiadne prepojenie.

Zaujímavé linky:

Manželstvo na zabudnutie nestačí

K šťastiu niekedy stačí troška pohody. Pár gramov.

Ťažké je žiť ľahko

Sexuálnejší, dojímavejší, ale hlavne lepší

Zdieľať článok:
O autorovi
Juraj Šlesar

Zaujímajú ťa novinky z knižného sveta? Prihlás sa na odber nášho newslettra.