Nemému autorovi ani cena nepomôže

Niekedy stačí jeden drobný kamienok, aby sa spustila lavína. A presne to sa podarilo Radovi Ondřejíčkovi, keď v denníku SME uverejnil článok Pre koho sú najlepšie slovenské knihy?, v ktorom sa zamýšľa, prečo sa predáva tak málo románov, ktoré odborná porota označila ako to najlepšie, čo na Slovensku vzniklo.  Článok samotný je veľmi zaujímavý, aj keď, ako priznáva aj samotný autor, žiadne riešenie neponúka. Oveľa zaujímavejšie sú však reakcie, ktoré vyvolal… Je to vôbec problém? Ako pre koho…

Najprestížnejšia literárna cena Slovenska je nepochybne Anasoft litera. Finalisti tejto ceny však predávajú spravidla romány v rozmedzí stoviek až tisícok kusov. Podľa Radovho odhadu okolo 500, podľa Kataríny Kucbelovej ich býva aj niekoľko tisíc, pričom k zvýšeniu ich predaja prispieva práve nominácia do Anasoft litery. Nech už je bližšie k pravde ktokoľvek, jedno je isté. Na Slovensku je určite oveľa vyšší potenciál náročnejších čitateľov, ako je niekoľko stoviek až pár tisícov ľudí. Dokazuje to napríklad komerčný úspech zahraničných autorov, ako Haruki Murakami, Cormac McCarthy alebo Chuck Palahniuk, ktorí aj na Slovensku dosahujú pekné čísla, prípadne slušná predajnosť klasickej ruskej a americkej literatúry (či už Bulgakov, Heller alebo Nabokov).

Juraj Kušnierik síce tvrdí, že „spomínaná „literárna stredná vrstva“ je fikcia. Neexistuje.„, ale hneď v ďalšej vete priznáva, že kníh, ktoré si ľudia medzi sebou spontánne odporúčali, sa predalo niekoľko tisíc kusov. A že zahraniční autori, ktorí rozhodne nepíšu to, čo on nazýva „zvrhlým knižným bulvárom“, sú doma neporovnateľne úspešnejší a predávanejší, ako ich umelecké ekvivalenty na Slovensku. Prečo je to tak, naznačuje renomovaný slovenský vydavateľ Koloman Kertész Bagala, ale ak by sme jeho názor prijali, museli by sme sa okamžite zbaliť a ujsť zo Slovenska. Našťastie (?), problém bude skôr niekde inde…

Podceňovanie a nezáujem o čitateľa

Ak si prečítate reakcie všetkých zúčastnených, zistíte, že sa nimi tiahne niekoľko spoločných čŕt. Okrem nachádzania chyby všade naokolo, len nie u seba, je to hlavne podceňovanie, ba priam pohŕdanie čitateľom, ktorý si „dovolí“ čítať aj niečo iné, ako je Auster, Dostojevskij a Hemingway.

V ich ponímaní sú takíto čitatelia hlúpymi ovečkami, ktoré prídu do „umělých zářivých prodejen„ a od „podávačov kníh“ dostanú „jednoduché čítanie pre jednoduchých ľudí „, pričom sami očividne nemyslia, nevyberajú si a prakticky kúpia čokoľvek, čo im zákerný „akože-kníhkupec-z-veľkého-zlého-kníhkupectva“ nanúti, zákerne schovávajúc kvalitnú literatúru, v ktorej sa aj tak určite nevyzná. Je to videnie veľmi nešťastné a veľmi čierno-biele.

A pritom práve obrovský úspech autorov, ako Haruki Murakami, Philip Roth alebo Jonathan Franzen na Západe, by mal inšpirovať aj tých našich. Ten totiž nie je postavený na elitnej skupine literárnych puristov, ktorí čítajú len intelektuálne náročnú literatúru. Za ich úspechom stojí masa „čitateľov strednej vrstvy“, ktorí si radi prečítajú Jamesa Pattersona a nepohrdnú Danom Brownom, ale na druhej strane si sem-tam vychutnajú aj knihy, ktoré „kladú intelektuálny odpor“.

A práve toto je tá vrstva čitateľov, ktorá je na Slovensku úplne ignorovaná a z intelektuálnejších kruhov sa jej dostáva v prvom rade pohŕdanie a úškrny, spojené s nulovou snahou ju zaujať. A čím skôr autori a ich vydavatelia pochopia, že práve v tejto skupine spočíva obrovská nevyužitá kúpna sila, tým lepšie pre nich. To sú tí čitatelia, ktorí môžu aj z náročnej literatúry spraviť komerčný úspech. V prvom rade je však potrebné prestať ich ignorovať a posmievať sa im.

Čitateľ je v prvom rade zákazník

Knihy a práca s knihami má svoje nezameniteľné čaro. Ani to však nie je imúnne voči zmenám doby. A v tej dnešnej vyžaduje zákazník/čitateľ v prvom rade informácie a spätnú väzbu. Ak sa mu nedostávajú, stráca záujem a presúva svoju pozornosť inam. Doba, kedy ľudí bavilo tráviť hodiny prehŕňaním sa vo výsledkoch vyhľadávačov, je dávno za nami. Pohŕdanie čitateľmi, ktorí sa ku kvalitnejším knihám neprepracujú sami, je krátkozraké a kontraproduktívne.

Kým Juraj Kušnierik si ako zákazník a čitateľ môže dovoliť povedať, že mu je jedno, či sa z knihy, ktorú má na poličke, predalo 500 kusov alebo 10.000, od Juraja Kušnierika ako moderátora a dramaturga relácie, ktorá sa venuje literatúre, je trochu prekvapivé, že mu je jedno, koľko ľudí zaujme kvalitná literatúra, ktorú sám propaguje. Nevraviac o tom, že samotní autori a vydavatelia si prakticky nemôžu dovoliť nezaujímať sa o akéhokoľvek potenciálneho čitateľa, ktorého by ich knihy mohli zaujať.

Kniha je totiž nielen umením, ale aj tovarom. Je úžasné, ak si je autor alebo kníhkupec vedomý jej umeleckej hodnoty, ale zároveň je problém, ak nedokáže vnímať aj jej trhovú hodnotu. A práve to je ten bod, kde sa môžu (a mali by sa) slovenskí spisovatelia učiť od svojich zahraničných kolegov. V dnešnej dobe by malo byť úplným štandardom mať svoju vlastnú webovú stránku, prezentovať sa na Facebooku a v ideálnom prípade si viesť vlastný blog, ktorý by ich čitateľom a fanúšikom ponúkol pridanú hodnotu.

V súčasnej situácii sa vlastne autori píšuci knihy, ktoré majú už prirodzene menšie publikum, divia, že s nulovou propagáciou predávajú minimum kníh v porovnaní s masovou literatúrou autorov, ktorí robia všetko pre to, aby sa o nich vedelo. Skvelým príkladom promovania svojich kníh môže byť samotný Rado Ondřejíček, Jozef Karika, prípadne Juraj Červenák alebo často skloňovaný Michal Hvorecký. To sú všetko autori, ktorí pochopili, že aktivita musí v prvom rade vychádzať od nich, až potom im vyjde v ústrety aj okolie. Časy, kedy sa práca spisovateľa skončila odovzdaním rukopisu do vydavateľstva, sú nenávratne preč.

Aj preto je potrebné uvedomiť si, že Anasoft litera je síce úžasná súťaž, ale skutočne nemôže suplovať marketing, môže ho len dopĺňať. Vydavateľ by sa samozrejme tiež mal starať o propagáciu titulov, ale svet nie je dokonalý a slovenský knižný trh už vôbec, preto bude vždy rozdiel medzi možnosťami malého nezávislého vydavateľa a obrovského vydavateľského domu so zahraničnou účasťou. Práve preto by mali autori využiť jedinečné možnosti, ktoré im ponúka dnešná doba – investovať čas a energiu do prezentácie svojej práce. Nie je to hanba, nie je to podlizovanie sa. Je to vedomie, že vytvárajú niečo hodnotné, čo chcú dostať k tak širokej čitateľskej mase, ako je len možné. Autor, ktorý sa o spätnú väzbu nezaujíma, sa vlastne nezaujíma o svojich čitateľov. Je potom otázne, či si taký autor „zaslúži“ aspoň tých 500 fanúšikov.

Sebapropagácia nie je „šaškárna“

Ak pán Weiss napíše, že „Např. Pavel Vilikovský nemůže přece dělat stejné sebepropagační šaškárny jako dělají producenti komerčního čtiva. To by pak přece nebyl Pavel Vilikovský!“, tak sa hlboko mýli. Propagovať a rozprávať o svojom diele je prirodzené a normálne, malo by byť integrálnou súčasťou spisovateľskej práce. Funguje to tak všade na svete, malo by aj u nás. Skutočne si nemyslím, že ak by už napríklad spomínaný pán Vilikovský prišiel rozprávať o svojich knihách do Panta Rhei alebo Martinusu, že by to znížilo hodnotu jeho diela.

Rovnako odvážne je tvrdenie, že by bolo „naivné myslieť si, že si redaktor telerána komerčnej televízie má čo povedať s Rumplim, Ballom, či Altou Vášovou.“ V USA robili renomovaní spisovatelia všetko pre to, aby mohli vystúpiť v show najoslavovanejšej mediálnej celebrity, aká kedy v USA žila – Oprah Winfrey. Len vďaka jej knižnému klubu sa predali desať tisíce kusov kníh, o ktoré by inak zavadili len náročnejší čitatelia. A to bola jej show všeličo, len nie intelektuálnym klubom pre náročných. Mimochodom, čo taký Ernest Hemingway, Jean-Paul Sartre, alebo Ken Kesey, ktorí boli vo svojej dobe top mediálnymi celebritami, ktoré rady a často využívali akékoľvek možnosti propagácie? Bola to „šaškárna“, kvôli ktorej ich dielo teraz odsudzujeme?

Riešenie? Instantné neexistuje, na dlhodobé je potrebné zmeniť postoj

Celý problém je samozrejme oveľa širší a mnohovrstvový. Mnohé aspekty zhrnula Katarína Kucbelová, na mnohé sa dá pozerať inak. Určite sa nedá vyhlásiť, že všetko vyrieši facebookovský status a webová stránka (a ani to nikto netvrdí). Stále som však presvedčený, že prvý, kto by mal vyvinúť snahu, je ten, koho sa ten problém týka najviac. A to sú v tomto prípade samotní autori.

Ak oni nevnímajú nízke predaje svojich titulov ako problém a sú presvedčení, že dosahujú strop možností slovenských čitateľov, potom sa tak skoro nezmení nič a im a ich vydavateľom neostane nič iné, len nechápavo krútiť hlavou nad tým, prečo si Slováci nedokážu vážiť vlastných kvalitných autorov. Nie, ani vlastná propagácia nezaručuje automaticky vyššiu predajnosť, ale je to prvý krok, na ktorý sa môžu nabaľovať ďalšie. A ktovie… S tými ďalšími krokmi im už možno niekto pomôže. A možno to nebude len Anasoft litera.

Foto: Katie Tegtmeyer