Manželstvo na zabudnutie nestačí (recenzia nového románu Maxima E. Matkina – Aj ja teba)

Matkin vydal nový román! Stačili tieto štyri slová, aby sa na celom Slovensku zdvihla vlna nadšeného očakávania, ktorá okamžite katapultovala chystaný román na prvé miesto nášho rebríčka predajnosti. A to prosím dva mesiace pred oficiálnym dátumom vydania. S anotáciou, ktorá bola, slušne povedané „nie veľmi informatívna.“ Je vôbec na Slovensku druhý autor, ktorý by dokázal to isté? Asi nie. Ale to teraz nie je podstatné. Dôležité je, že čakanie je za nami, zajtra bude najnovší Matkinom román v schránkach všetkých, ktorí si ho u nás objednali a my vám už dnes prinášame recenziu. Čo myslíte, máte sa na čo tešiť?

“ Niektorí ľudia by mali mať na počítačovú klávesnicu zbrojný pas. „

Odpoveď je jednoduchá: určite áno. Veď musí existovať dôvod, prečo je Maxim E. Matkin taký populárny. Možno je to pre jeho ľahký štýl písania. Pre jeho nadhľad. Pre jeho iróniu. Výborný pozorovací talent. Alebo pre jeho nenásilný spôsob, akým oznamuje životné pravdy, ktoré by v podaní kohokoľvek iného zneli ako prázdne klišé. Ono je to vlastne jedno. Hlavné je, že Maxim E. Matkin je späť a opäť nás pozýva do svojho sveta. Sveta, ktorý sa veľmi podobá na ten náš, ale ľudia sa v ňom volajú Arne (hlavný hrdina – ON), Darja (sestra hlavnej hrdinky) alebo Júlia (hlavná hrdinka – ONA). No dobre, Júlia má normálne meno, ale zároveň som ju ako jednu z hlavných postáv musel spomenúť s ostatnými.

„ Budeš veľa dostávať. Aj komplimentov, aj pozornosti. Záujmu. Citov. Ale keď vezmeš, musíš aj dať. A preto si neber priveľa, lebo by si musela aj dať priveľa, a dávať priveľa znamená, že ti už nič nezostane. „

Dej sa opäť odohráva hlavne v Bratislave, ale opäť je to matkinovská Bratislava. Je to Bratislava (a následne aj Martin a Tatry) zaľudnená ľuďmi, ktorí chrlia úvahy a myšlienky pri akejkoľvek činnosti. Je jedno, či hlavní hrdinovia stretnú barmana, staršiu vdovu alebo patológa. Všetci majú pripravené bonmoty, ktoré z nich vypadávajú ako tvrdé obeživo z legendárneho oslíka. Ale práve v tom spočíva sila Matkinových románov. To, čo by sme u iného autora odmietli, Matkinovi „žerieme.“ A keď sa už predsa len dostavuje pocit, že toho za chvíľu bude priveľa, dej sa pohne ďalej, sústredí sa inú postavu, prípadne sa stane niečo, čo upúta našu pozornosť do tej miery, že si ani neuvedomíme, ako pekne sme práve „spapali“ ďalší prudko filozofický (alebo skôr filozofujúci) dialóg, aký sa v skutočnom živote odohráva len počas ranného brieždenia, keď po prebdenej noci plnej tanca a alkoholu sedia poslední dvaja vytrvalci vedľa seba a častujú sa svojimi myšlienkovými pochodmi spontánne a bez cenzúry svedomia.

„Žijeme vo vlastnej hlave ako v klietke, – povedal Dub Arnemu. – My starí sme si už na tie svoje klietky zvykli. Predsa len, za tie roky. Ale vy mladí, vy si ešte stále myslíte, že mimo tých klietok je niečo lepšie. A tak hľadáte únik. A tak drogujete, kradnete, podvádzate, pijete,skúmate hranice. A keď to nejde dostať sa von, už nechcete zostať ani vnútri.“

Tak ako pri iných Matkinových románoch, aj v tomto prípade je dej nepodstatný. Arne sa tajne vydáva za svojou dávnou životnou láskou, ktorej fotku zbadal v novinách. Júlia sa medzitým stará o rekonštrukciu domu, pri ktorej robotníci nájdu pod ich chodníkom dve kostry (ešte z obdobia druhej svetovej vojny takže žiadnu extra detektívku nečakajte). A do toho všetkého sa motká Darja, ktorá je pre samotný príbeh úplne zbytočná, ale keďže na príbehu nezáleží, tak nezáleží ani na tom, či tam nejaká Darja je alebo nie. K hlavným postavám patrí ešte Júliina dcéra Nataša (uprednostňujúca meno Chloe), ktorá je priam vzorovým príkladom inteligentnej a zodpovednej puberťáčky, ktorej vlastná matka robí všetko preto, aby sa im spolu ťažko komunikovalo.

„Pozri sa doľava, hovorila mu jeden čas Júlia. Väčšina žien drží bábätko na ľavej strane, bez ohľadu na to, či sú praváčky alebo ľaváčky, pretože chcú pochopiť emócie dieťaťa a potrebujú zapojiť pravú mozgovú hemisféru. Tá sa aktivuje otočením hlavy doľava. Pozri sa doľava, hovorievala mu Júlia v časoch, keď čítala knihy o vylepšovaní života, manželstva a vedeckom hľadaní šťastia, v časoch, keď veľmi chcela, aby sa Arne díval doľava a na ňu. Arne sa pozrel doľava.“

Maxim E. Matkin sa nikdy netváril, že píše „hochliteratur“ a je očividné, že s tým neplánuje začínať ani týmto románom. Namiesto toho nám ponúka pár životných právd, ktoré sú už jeho poznávacím znakom, na pozadí príbehu, ktorý vám vyšumí z hlavy ešte kým sa pustíte do nového Dána. Ak ste v tom správnom veku, tak si možno zapíšete jeho postrehy do „zápisníčka životných právd“, ale to je tak všetko. Ak ste čakali, že vďaka trojročnej pauze nastane v Matkinovej tvorbe nejaký posun, tak ste čakali márne. Stále je to ten istý starý, dobrý Matkin čo doteraz. So všetkými pozitívami, aj negatívami, ktoré prináša jeho tvorba. Jeho fanúšikovia budú spokojní, jeho odporcovia názor nezmenia.

„Som ako plávajúca kačka. Na hladine pokojná a nehybná, pod hladinou veslujúca o život.“

Verdikt:

Ak sa vám páčil Matkinov román Mužské interiéry, tak budete z jeho novinky Aj ja teba nadšení. Matkin je späť a je presne taký istý ako predtým. Nič viac, nič menej. Román Aj ja teba je dokonalá oddychovka na  jeden dlhý zimný večer. Pohladí na duši, spríjemní večer, zanechá fajn dojem, ale nestane sa prelomovým dielom, ktoré navždy zmení váš život. Myslím, že v tomto prípade je to úplne v poriadku.

“ Ľudia stále dobiedzajú, – povedali si vtedy s Mathildou nad rýchlou kávou. – Čítajú brak, kradnú knihy, vracajú ich s plátkami slaniny namiesto záložky a nič si nevážia. Alebo sú potom takí, čo si vážia, ale často vidíš, že myšlienky z tých kníh sa do nich vlievajú ako do čiernej diery, niekam miznú a nič z toho nie je, nič v tých ľuďoch nezostane ani sa transformované nevráti, nič, akoby tie múdrosti cez nich prechádzali ako kanálom, splachovacou šachtou niekde na druhý koniec vesmíru, rovno k mimozemšťanom.“

Zaujímavé linky:
Vidíš to? Prejdi to! – recenzia románu Na počiatku bolo koleso
K šťastiu niekedy stačí troška pohody. Pár gramov. – recenzia novely Pár gramov pohody
Keď nenaštvú chlapi, ale autor – recenzia knihy Chlapi, neštvite nás už!
Ťažké je žiť ľahko – recenzia románu Tamary Heribanovej – Predavačky bublín.
Keď sa vám zažiada lahodné čítanie – recenzia románu Muž, ktorý sadil stromy