Druhá literatúra existuje (1/2)

Od roku 1990, keď literárna tvorba a jej publikovanie prestali byť na Slovensku kontrolované a obmedzované centrálnou mocou, vznikol v regiónoch veľký záujem zo strany literárnych adeptov o vydávanie vlastných literárnych diel. Po odbúraní cenzúry a vydavateľských bariér nastala vydavateľská explózia, ktorú dnes dokáže korigovať už len finančný filter. Pomohol tomu aj rozvoj počítačovej a kopírovacej techniky a vznik mnohých malých polygrafických firiem a grafických štúdií. Slovom dnes vydať knihu nie je v podstate žiadny problém, keď sú na to finančné prostriedky. Jedinou požadovanou podmienkou pre vydanie knižnej publikácie je vyžiadanie si čísla ISBN z Národnej agentúry ISBN, ktorá je však len jednoduchou administratívnou záležitosťou.

Číta sa menej, ale vychádza stále rovnako veľa kníh

V súčasnosti nemáme relevantné informácie o tom, ako sa na Slovensku číta beletria a v rámci nej pôvodná slovenská literatúra. Ostáva nám teda len subjektívne konštatovať, že sa číta menej ako pred nejakými dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Preto vyznieva paradoxne, že počet vydaných titulov poézie a prózy za rok sa vôbec neznižuje, iba náklady jednotlivých vydaní sú nižšie. Pribúda nám úspešných, ale aj menej úspešných debutantov. No pribúda aj kníh a autorov, ktorí stoja úplne mimo hlavný literárny a publikačný prúd.

Za posledných 20 rokov sa objavil na slovenskej literárnej scéne nový fenomén – literatúra, ktorá sa rozvíja popri národnej literatúre. Literárne diela, ktoré akceptovala národná literatúra, sú hodnotené kritikmi v renomovaných literárnych časopisoch a uvádzané v rôznych oficiálnych prehľadoch literatúry. Táto literatúra z regiónov stojí bokom a „veľká“ literatúra ju ignoruje, maximálne má pre ňu negatívne hodnotenia. Považuje ju za „literárny odpad“. Ak sa takéto dielka dostanú napríklad do výročného hodnotenia pôvodnej literárnej tvorby v Knižnej revue, končia en bloc kdesi na jeho konci prebodnuté britkou kritikou. Dôkazom oficiálneho nezáujmu o túto literatúru je aj to, že pre ňu neexistuje žiadne konkrétne pomenovanie. Táto „druhá literatúra“ vlastne ani nemá ambície vstúpiť do národnej literatúry a žije si svojím životom. Vzniká v prvom rade pre čitateľa z blízkeho autorovho okruhu a má za úlohu dotvárať miestny kultúrny kolorit. Čitateľ, ktorému je určená, ju väčšinou prijíma veľmi vďačne. Je to dôsledok toho, že okrem „centrálnej“ a komerčnej kultúry, až agresívne propagovanej reklamou, sa rozvíja umelecká tvorivá činnosť aj v mestách, mestečkách a obciach, mimo veľkých tradičných kultúrnych centier. A v konečnom dôsledku je to len potešiteľné.

Čo je to druhá literatúra?

Vzhľadom na to, že daná literatúra nemá zaužívané pomenovanie, dovolil by som si v mojom príspevku používať pre ňu termín „druhá literatúra“. V porovnaní s ostatnou literatúrou javí určité spoločné charakteristické znaky, čím sa od nej odlišuje, preto by som sa pokúsil ju definovať, hoci hranica medzi oboma literatúrami nie je jednoznačne určená. Ide o knižne publikované prozaické a básnické diela od začínajúcich alebo širšej čitateľskej verejnosti neznámych autorov, väčšinou ich pozná iba ich najbližšie okolie a ich diela sú určené iba úzkemu okruhu čitateľov. Svoje diela nepublikujú prostredníctvom vydavateľstiev (nanajvýš vychádzajú vo vydavateľstvách lokálneho významu), ale ich autori vydávajú vlastným nákladom, často za výraznej sponzorskej finančnej podpory. Tieto publikácie nie sú šírené cez knižný obchod, ale autori si ich distribuujú sami. Niekedy sa druhá literatúra neprávom stotožňuje s grafomanstvom. Podľa mojej skúsenosti len tretina autorov, ktorí produkujú túto literatúru, majú na svojom konte viac ako dve publikácie. Je však pravdou, že tvorivá aktivita niektorých autorov z tejto kategórie je nezastaviteľná.

Druhá literatúra sa od ostatnej odlišuje predovšetkým nižšou úrovňou, ktorá je rýchlo rozpoznateľná. Je to spôsobené tým, že ide o autorov, ktorých nikto odborne neusmerňuje a väčšinou nemajú ani fundované ohlasy na svoje diela, na základe ktorých by mohli korigovať svoju tvorbu. Ich texty pred knižným publikovaním neprešli redakčnou úpravou, maximálne im niekto skontroloval pravopisné chyby. Pri miernejších kritériách by niektoré diela boli aj celkom prijateľné, ale celkový dojem kazia časti textu, ktoré by editor alebo redaktor neboli pustili do knihy. Pokiaľ ide o vzhľad publikácií, väčšinou sa nedá nič voči nim namietať, lebo majú dobrú grafickú úpravu. Niektoré dokážu aj prekvapiť, pretože sú vytlačené na kvalitnom papieri a majú tvrdú väzbu. Autori dokážu získať na obálku a do knihy vkusné obrázky, a tak tieto knihy majú „profesionálny“ vzhľad.

Stále viac a viac druhej literatúry

Literárna tvorba a následná publikačná činnosť v rámci druhej literatúry sa zintenzívňuje. Dovolím si tvrdiť, že v oblasti poézie kvantitatívne ani veľmi nezaostáva za počtom titulov vydaných v kamenných vydavateľstvách a akceptovaných národnou literatúrou. Vlastným nákladom vychádza aj veľké množstvo prozaických diel, väčšinou ide o krátke texty – poviedky, eseje, rozprávky a povesti, ale aj o rozsiahle memoáre. Aj napriek početnosti druhej literatúry ju národná literatúra prehliada, pretože ju nepovažuje za literatúru. Potom si však dovoľujem nastoliť otázku: keď to nie je literatúra, čo to potom vlastne je? Veď neodškriepiteľne existuje a pomerne rýchlo sa vzmáha, preto minimálne by si zaslúžila, aby ju národná literatúra vzala na vedomie.

Pri literárnej tvorbe neexistuje delenie na „profesionálnu“ a na „amatérsku“, no pri iných druhoch umenia sa počíta s touto alternatívou a akceptuje sa tomu primeraná kvalitatívne rozdielna úroveň. Existuje ochotnícke divadlo, amatérska fotografia, neprofesionálne výtvarne umenie. Pomoc dostávajú aj amatérske folklórne skupiny, recitátori, spevácke zbory a iné druhy umeleckých aktivít. V súvislosti s literatúrou sú nanajvýš uvádzaní „začínajúci spisovatelia a básnici“. Pre záujmovú činnosť v oblasti divadla, fotografovania a výtvarného umenia alebo iných druhov umeleckých aktivít existuje vypracovaný systém podpory a odborného usmerňovania. Pre literárnu tvorbu sú určené iba súťaže, popri ktorých niekedy prebiehajú hodnotiace stretnutia s ocenenými súťažiacimi. Upozornil by som, že pre tieto formy umeleckej činnosti existujú aj na regionálnej úrovni inštitúcie, ktoré sa im venujú a zároveň túto činnosť aj dokumentujú. Pre literárnu tvorbu „amatérskych“ autorov takéto niečo neexistuje. Treba však povedať, že inštitúcie s celoslovenskou pôsobnosťou dlhodobo organizujú a financujú súťaže pre začínajúcich mladých literátov a posledných približne päť rokov sa Národné osvetové centrum venuje a cielene podporuje činnosť literárnych klubov na Slovensku. Je to potešiteľné, no v podstate opäť ide preferovanie mladých autorov. Medzi tvorcami druhej literatúry je však prevaha vyšších vekových ročníkov a hlavne seniori.

Niekedy sa pre týchto tvorcov používa termín „regionálny autor“. Toto pomenovanie nesie v sebe (priznajme si) viac či menej zároveň aj istý hodnotiaci prvok – vyjadrujúci nižšiu kvalitu.

Jedna kniha a dosť

Veľmi zaujímavým literárnym fenoménom sú autori jednej knihy, ktorí sa v kategórii druhej literatúry ocitajú viac-menej akoby nedopatrením. Mám skúsenosť, že ide o literárnych tvorcov, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do kontaktu s literatúrou alebo umením popri svojej profesii. Vydali knihu, často ako „súborné dielo“ a ďalej prestali tvoriť. Sú známi len vo svojom najbližšom okolí a hoci pri debute celkom dobre zarezonovali. Dokonca niektorí dostali literárne ceny na celoštátnej úrovni, no skončili mimo zorného poľa národnej literatúry, čo sa prejavilo napríklad pri zaraďovaní do slovníka spisovateľov.

Netrúfam si predpovedať, ako sa bude v blízkej budúcnosti tento fenomén vyvíjať, no viem si predstaviť, že niektoré vydavateľstvá sa „znížia“ a budú vydávať osobitné edície tejto literatúry, pretože je „samofinancovateľná“, má svoj čitateľský okruh a zaručený odbyt. V rôznych ponukách širokej verejnosti sa objavuje stále viac kurzov kreatívneho písania. O literárnu tvorbu prejavujú záujem seniori, a to je široko spektrálna sociálna skupina.

Druhá literatúra je autonómna a nedožaduje sa nijakej pomoci. Vzhľadom na jej samostatnosť a sebestačnosť vlastne nemáme v súvislosti s ňou ani čo riešiť. Možno by to chcelo voči nej len viac ústretovosti a prejavenej tolerancie. Tomu sa však bude venovať druhá časť tohto článku.

Milan Gonda (1954) je pracovníkom Slovenského literárneho ústavu Matice slovenskej v Martine. Problematike literárneho života a tvorby v regióne sa začal venovať ako riaditeľ Oravskej knižnice pred 10 rokmi a poznatky získaval z regiónu Orava čiastočne aj z Turca. Publikoval o tom v slovenských a poľských knihovníckych a kultúrnych periodikách.