Pre niekoho je cesta vozík, pre iného pohľad na hviezdy (53. kapitola)

Táto kapitola je z románu Príbeh muža od Pavla “Hiraxa” Baričáka, ktorý vyšiel 11. 11. 2011 o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde. Každý utorok o 11 hodine, 11 minúte a 11 sekunde pribudne na blogu Martinus.sk jedna kapitola, takže ak ste prívrženci internetového čítania, nech sa páči…? A ak nie, tak klasické, papierové vydanie (spolu s exkluzívnym CD, ktoré dostanete zadarmo) si môžete objednať priamo TU.

Prvýkrát šiel muž do mesta začiatkom leta. Nebol medzi mestskými ľuďmi skoro rok. Ani teraz nešiel za nimi, ale za rodičmi. Mama ho chodievala na dedinu pravidelne navštevovať, ale muž jej po Radke odkázal, že tentoraz príde on. Že konečne navštívi otca, ich byt a aby toho nebolo málo, tak príde spolu s manželkou.

Zo stanice ho prišla zobrať Radka. Bez Matúška. Asi ešte necítila, že by už prišla chvíľa, keď sa má uzavrieť trojuholník. Možno ho ešte nechcela vrátiť do príbehu, kým si nebola istá, že to nebude len chvíľkové vzplanutie, ktoré sa môže hocikedy skončiť. Bavili sa síce aj na túto tému a priznala, že malému po jeho odchode povedala, že sa s oteckom na niečom nepohodli a preto teraz s nimi nie je. Ale to ešte neznamenalo, že sa k ním už nikdy nevráti. Možno to to dieťa chápalo lepšie ako tí dvaja zmätení rodičia dokopy. Doba sa fakt menila.

Alebo nechcela, aby si muž myslel, že to robí kvôli malému. Vedela žiť dva roky bez muža, zvládla financie, ako aj všetky ostatné veci, ktorých nebolo málo. Napokon, ani on jej nedal najavo, že ide o skutočný návrat do bežného vzťahu. Nebolo pochýb, že muž sa dostal do inej dimenzie, akoby z jedného extrému prešiel priamo do druhého. Našťastie na rozdiel od toho prvého tentoraz do milého a láskyplného. Ešte netušila, čo z toho vzíde. Či bude schopná naladiť sa na neho, alebo počká, kým sa muž trochu vráti smerom k nej. O otázkach týkajúcich sa spojenia rodiny, presťahovania sa do mesta či o pozvaní bývať v jeho chalupe totiž vôbec nerozprával. Nebola v tom sebeckosť či nebodaj nejaká zásadovosť. Nie. Muž sa odvtedy, čo sa spolu stretli, ani raz nesťažoval, o nič neprosil, nemal žiaden problém. Šiel z neho pokoj, radosť, prijatie na všetkých úrovniach.

Žena však z toho nerobila nijakú vedu. Najväčší problém bol za nimi, to jej nemusel vysvetľovať žiaden psychoanalytik. Kým muž nasadol do auta, pohladil ho. Kupoval ho cez inzerát ešte on. Miloval nostalgiu, vyhľadával poetiku vo všetkom okolo seba. Robilo to jeho svet krajším, jemnejším.

– Neveril som, že ho ešte máš, – usmial sa muž.
– Čo mu chýba, veď je dobré. Nechala som si všetko, čo bolo od teba.
– Prečo si ním nikdy neprišla do dediny? – spýtal sa muž, keď si uvedomil, že Radka ho chodila navštevovať výhradne autobusom.
– Mala som strach, či by došlo, – usmiala sa.
Nasadli a vyrazili.

– Ako sa cítiš? – spýtala sa o chvíľku, keď nič nehovoril.
– Je vo mne ticho, to je dobré znamenie. Idem napraviť, čo sa bude dať napraviť. Vyťal som pred dvomi rokmi pol hory, ostatok vypálil čas. Ale verím, že pár stromčekov prežilo.
– Čo myslíš, ako zareaguje tvoj otec?
– Na mňa? Na nás dvoch?
– Aj, aj… – pritakala žena.
– Zareaguje podľa výšky svojho bytia… podľa nálady, ktorá v ňom bude, – odvetil šalamúnsky muž. Potom už nepovedal nič.

O pár desiatok minút sedeli v obývačke jeho rodičov. Mama bola nesvoja, neustále niečo hovorila, aby prehlušila vír dusnej atmosféry, ktorý ju oberal o úsmev. Lenže skutočná čierna diera pohlcujúca energiu všetkých zúčastnených sedela na vozíku, bola zachmúrená, frflavá, útočná.

– Ohoľ si tú bradu, vyzeráš ako Viking. Strašné… – boli otcove prvé slová, pričom odpor podčiarkol potrasením hlavy, ako keby stále neveril, že na návštevu neprišiel ruský mužík, ale Lukáš, ktorého dlho nevidel.
– Nevšímajme si výzor, veľakrát je mylný, – odvetil muž a pochopil, že tento dialóg bude veľmi opatrné kráčanie po zamínovanom poli zatrpknutosti. Sľúbil si, že sa vyvaruje všetkých nástrah, ktoré by otca mohli rozhnevať. Na to tu nebol.
– Šaty robia človeka, dlhé vlasy a brada z neho robia opicu, – predstavil všetkým v obývačke svoj pohľad na vec otec.
– Otec, keď sme sa naposledy rozprávali, povedal si mi, že sa mám dať na poriadok a že mám prísť so svojou ženou. Som tu, a ak môžeš, prijmi ma, – povedal muž slušne a šikovne sa tak vyhol prvej priepasti.

Lenže čierna diera nič neodvetila. Niečo zahundrala a uhla pohľadom do okna.
– Už skoro rok abstinujem. Dvaja moji blízki ľudia umreli na predávkovanie. Aj dedo Ľudo odišiel. No zanechal mi chalupu. Zachránil ma…
– To máme s mamou brať ako výčitku, že sme nič nespravili?! – vyšlo z otca.
– Nie, tak som to v žiadnom prípade nemyslel, – vyberal muž opatrne slová. – Prišiel som sa ospravedlniť za všetko, čo som napáchal. Ak nájdete v sebe silu, odpustite mi.
– Čo tie dlhy?! Mama za teba všetko poplatila. Je to viac ako tritisíc eur. Všetky tie faktúry z tvojho „geniálneho“ obchodu! – zahromžil otec.
– Viem, mama mi o tom hovorila. Všetko vyrovnám. Mrzí ma to.

– Ako to chceš vyrovnať, keď nepracuješ, ha? – nevzdával sa otec ostrého slova.
– Poprosím vesmír, nech mi do života príde situácia, ktorá to všetko urovná.
– Bože, netrep! Koľko si nepil? Neviem, či ti mám tú abstinenciu veriť… Doteraz som si myslel, že Chuck Norris je jediný človek, ktorý sa dá vidieť voľným okom z vesmíru, ale mýlil som sa. Prišiel náš Lukáš!
– Oco, ale veď… – chcela mama všetko utíšiť.
– Otec, neúspechy neexistujú.

– Už som zasa tvoj otec? – prerušil ho ten na vozíčku, ale muž si narážky nevšímal, išiel priamo do jadra.
– Neúspech je len negatívne hodnotenie výsledku. Buďme jednoznační a spokojní vo všetkom, pre čo sa rozhodujeme, pretože len naša rozpoltenosť spôsobuje naše budúce konflikty. Stačí si priať a veriť.
– A ty si čo za ten čas pojedol všetku múdrosť sveta? – spýtal sa ho otec so zdvihnutým obočím
– Tieto myšlienky ma naplnili. Pomohli mi. Narodením som podstúpil nekonečný proces sebazdokonaľovania. Ciele sa plnia cez predstavivosť. Čo najpresnejšie formuluj svoj zámer, povedz si, čo chceš, a nie čo nechceš. Všetko sa nám splní. Do bodky. Každá jedna vízia, myšlienka, prosba – všetko. Z tohto i minulých životov. Preto sa nečudujme, keď nám život dennodenne prináša toľko prekvapení. Nie nadarmo prišla na svet veta: Och, Bože, varuj nás pred našimi splnenými želaniami. Prepáčte, nechcem tu mentorovať, ale ja týmto veciam verím… – dopovedal jemne muž.

– Aha, takže niekde v minulom živote som si zaprial, že chcem byť kriplom, áno? Teraz som si toho pocitu užil už dosť, takže stačí poprosiť. Zajtra vstanem a vyhodím vozík z balkóna. Tak? Tvoje reči znejú skôr ako urážka než rada, – liala sa z otca zatrpknutosť.
– Celý náš život je sila myšlienky premenená v činnosť a všetky bytosti sú najrôznejšie formy prejavu pôvodnej myšlienky a tou je Boh. Všemyšlienka.
– Prosím ťa, netrep! – rozzúril sa otec.
– Otec, keď nepomôže myšlienka, musíš vec prijať. Potom je tvoja cesta vozík.

Po tejto vete už otec nepovedal ani slovo.
Keď boli v predsieni a obúvali sa, mama sa ticho prihovorila mužovi.

– Lukáško, tvoj pokrvný otec na teba prepísal ten svoj byt. Otec mi zakázal ti to povedať. Prenajali sme ho, dlh sa spláca z platieb nájomníkov. Nerob si starosti.
– Mami, ten byt je váš. Ja ho nechcem, nepotrebujem ho. Mám chalupu, les, prírodu… Prepíšem ho na teba.
– Čo keby si sa pred takýmito rýchlymi súdmi najprv poradil so svojou ženou? – spýtala sa jemne mama.
Muž pozrel Radke do očí. Nebolo v nich ani jednej výčitky. Napriek tomu pochopil, že ak má byť rodina ucelená, musia všetci rozmýšľať rovnako. Teraz sa to nedialo.

Buďte šťastní, Hirax

CD NOTHING „Príbeh muža“

Román Príbeh muža bude na Martinus.sk dostupný aj s CD prílohou Príbeh muža, ktorá sa bude textovo aj náladou zhodovať s románom. Predstavujeme vám jednu z dvoch piesní, ktoré na CD naspieval Marián Geišberg. Román Príbeh muža spolu s exkluzívnym CD si môžete predobjednať priamo TU.