Barbora Kardošová: „Do mužov už vidím lepšie“

Scenáristka a spisovateľka Barbora Kardošová rada maškrtí sladkosti, no nepohrdne ani dobre urobeným stejkom. Verí na niečo nadpozemské a sníva o vlastnom celovečernom filme. Hoci sa vie pekne rozčúliť, nezabúda nosiť ružové okuliare. Tvrdí, že v písaní kníh našla satisfakciu. Jej najnovšia, ktorú prezentovala aj na besede v žilinskom Martinuse, sa volá Medium love. 

Derie sa mi na jazyk otázka, prečo práve medium.

Hneď z niekoľkých dôvodov. Chcela som napísať knihu z prostredia, ktoré dobre poznám, čiže z prostredia médií (Barbora Kardošová je projektová režisérka, pozn. red.). S televíziami spolupracujem viac ako dvadsať rokov, takže som konečne toto prostredie trochu zneužila aj do knihy. Nie je to pre môj príbeh najdôležitejšie, ale verím, že čitatelia radi nazrú do zákulisia televízie. Po druhé medium preto, že hlavný hrdina je presne v medium veku. Vzťahy v mojej knihe sú tiež tak trochu medium, možno nefungujú úplne naplno tak, akoby mali. Presne ako keď nechceme well done stejk, ale ešte s náznakom ružovej v jeho strede – medium. Niekto to tak má rád. No a tiež je to médium v zmysle astrálnej bytosti.

Láska ako stejk. Ako ste prešli od astrálnych bytostí k mäsu?

Stejk je v príbehu veľmi dôležitý, lebo pri jeho jedení, sa udiali veľmi závažné veci.

Vy máte rada stejky?

Jasné, dobrý stejk je naozaj pochúťka, ale nemôžem ich jesť veľmi často, lebo ich dlho trávim.

Nedávno ste knižku oficiálne poslali na cestu k čitateľom. Krstným otcom sa stal Martin Pyco Rausch, ktorý paradoxne, mäsu veľmi nefandí…

Pre Pyca som sa rozhodla, lebo sa dobre poznáme z práce a navyše je moderátor, tak ako hlavný hrdina. A prišlo mi ešte celkom vtipné, že vlani vydal knihu vegetariánskych receptov a ja v tej svojej spomínam stejky. Knihu si prečítal a povedal, že mu stojí za to, aby ju pokrstil.

Ak ma oči neklamali, urobil tak s čili papričkami.

Pôvodne chcel použiť tofu, ale obával sa, že by ním knižku mohol poškodiť, a tak doniesol niečo pikantnejšie z jeho kuchyne, čo so stejkami aj so mnou celkom dobre ladí.

Čo vám na knihu hovoria čitatelia?

Zatiaľ sa stretávam s pozitívnymi reakciami typu: „Zhltla som ju za jednu noc. Nemohol som prestať čítať.“ Hovorím schválne v ženskom aj mužskom rode, lebo moja kniha naozaj nie je len pre ženy.

Tak kto všetko po nej môže siahnuť?

Každý, kto rád číta. Ak práve hľadáte spôsob, ako niekomu či nebodaj sebe niečo odpustiť, aj pre vás je ako stvorená! Je tak trochu o umení či neschopnosti odpúšťať. Ako scenáristka píšem filmovo – v obrazoch a dynamicky. Myslím, že práve toto majú čitatelia v mojich knihách radi.

Hlavný hrdina je muž. Bolo ťažké ponoriť sa do jeho hlavy?

Počas jedného rozhovoru v televízii som na túto otázku odpovedala: „Keď máte po 40-tke, už to až také ťažké nie je.“ Samozrejme, neviem na sto percent, čo sa mužom odohráva v hlavne, ale už do nich vidím rozhodne lepšie.

Kto ako prvý číta váš čerstvý rukopis?

Môj otec. Určite je trochu zaujatý, lebo ma má rád. No vie mi povedať, keď mu niečo nesedí. Súčasne s ním čítajú vždy najmenej dvaja ľudia, ktorých názor ma rovnako zaujíma.

Nie každý dobre znáša kritiku. Dáte si poradiť, alebo idete tvrdohlavo po svojom?

Spätná väzba je pre mňa dôležitá. Keby som ju nechcela, znamenalo by to, že ma názor ostatných nezaujíma. A konštruktívna kritika vie inšpirovať!

Zopár reakcií som si prečítala aj na vašu knihu Sladko v ústach. V nej sa nachádzajú i recepty na koláče. Rada maškrtíte?

Veľmi. Aj teraz, hneď ako sme docestovali do Žiliny, zamierili sme s  priateľkou rovno do cukrárne. Dali sme si celkom slušné porcie. Máte tu skvelú cukráreň a tých majstrov cukrárov aspoň touto cestou pozdravujem! Sama rada pečiem, keď mi vyjde čas.

Spomeniem aj ďalšiu vašu knihu Anjeli nespia, ktorá je tiež o snoch. O čom sníva Barbora Kardošová?

Stále o niečom. Mojím doteraz nesplneným snom je celovečerný film do kín. Stále verím, že sa to raz podarí. Myslím si, že každý by mal o niečom snívať. Lebo keď prestaneme túžiť, stratíme zmysel našej existencie.

Vy pôsobíte tak optimisticky. Kde sa to vo vás berie?

Z alkoholu? (smiech). Žartujem. Podotýkam, že som tu autom a šoférujem. Naozaj neviem, kde sa ten optimizmus vo mne berie. Určite som ho trochu zdedila. Možno súvisí aj s mojim príchodom na svet. Mama sa tak smiala, až si cvrkla a moja babička ju presvedčila, že je to plodová voda. Babičke uverili aj v nemocnici, a tak som sa narodila predčasne. Odvtedy som sa asi rozhodla brať život z tej lepšej stránky. Podľa mňa je jednoduchšie byť nahnevaný ako veselý.

Veríte na anjelov?

Mám s nimi svoje skúsenosti. V knihe Medium love opisujem situáciu s astrálnou bytosťou, ktorá sa mi skutočne stala. Bývala som v byte, kde sa každú noc zjavovalo niečo zvláštne. Myslela som si, že mám halucinácie a nikomu som to nevešala na nos. Navyše môj muž je veľmi pragmatický človek a v živote by mi neuveril. No keď k nám chodili priatelia a začali sa pýtať, kto to prešiel po chodbe, aj on dostal strach. Museli sme to riešiť. Tak ako Poppy v knihe.

Takže ak chce niekto vedieť, ako dostať astrálne bytosti z bytu, môže si prečítať vašu knihu.

Presne (smiech).

Myslíte si, že anjeli strážni sú aj v ľuďoch?

Určite. Sú to naši najbližší, priatelia, známi, no nemusia mať vždy len fyzickú podobu. Sama mnohokrát cítim nad sebou ochranné krídla. A som za to vďačná.

Prejdime teraz k vašim spisovateľským začiatkom. Kedy ste dostali chuť pohrať sa s písmenkami?

Začala som písať na strednej škole. Mala som skvelé učiteľky slovenského jazyka, ktoré vo mne objavili talent na písanie. Keď som bola malá, písala som si poznámky ku knihám, napríklad k Mikulášovým šibalstvám.

Už vtedy ste zvažovali spisovateľskú dráhu?

Nie, určite nie. Chcela som vyštudovať, čo sa mi aj podarilo, scenáristiku. Myslela som, že sa tým budem živiť. Napísala som filmový scenár, ktorý zrežírovala Eva Borušovičová. Volal sa Amálka, ja sa zbláznim! Vyhral rôzne ceny na festivaloch. Ale na Slovensku to nie je celkom tak, ako v Spojených štátoch. Napísala som veľa scenárov, ale od bodu, kedy niečo napíšte až po vytúžené finále, keď váš text niekto zrealizuje a uvidíte ho v televízii či v kine, prejde neskutočne dlhý proces. A často sa realizácia zastaví z objektívnych príčin. Preto som začala písať knižky. Prišlo obdobie, kedy mi bolo smutno, že človek vynaloží toľko energie a nič z toho. Potrebovala som spätnú väzbu na moju tvorbu. A tou sú knihy.

Sú to vaše deti?

Áno, každá kniha je moje dieťa. Tá prvá  – Šialene milovaná – vyšla len v 500 kusovom náklade. Vydala som ju svojpomocne s priateľkou. Vtedy som si myslela, že napíšem knihu  a všetko sa zmení. Príde režisér a sfilmuje ju. No nič také sa nestalo. Ale čitatelia mi písali, že im pred očami pri čítaní bežal film! Tak som sa vrhla do ďalšej knihy. A už mi to zostalo.

Ste mamou dvoch detí. Nechceli od vás, aby ste im písali rozprávky?

Obidvom som vymýšľala rozprávky, keď boli menšie. Dnes už má jedna devätnásť a druhá jedenásť, takže potrebujú iné príbehy. Tá staršia miluje napríklad knihy Kathy Reichs (súdna antropologička a jej svetoznáme Kosti), a druhá si ku knihám ešte len hľadá cestu. Ale verím, že ju to tiež raz chytí, lebo v knihách je obrovské bohatstvo.

Ktorá kniha má čestné miesto vo vašej knižnici?

To sa nedá povedať. Som ten typ, že keď ma kniha zaujme, musím ju mať. Hoci je pravda, že už ich nemám kde dávať.

A teraz odbočíme od kníh a dáme tému: „všehochuť“. Nový rok je síce za nami, ale s akými predsavzatiami ste doň vkročili?

Nemám žiadne. Naposledy som si napísala predsavzatia, ktoré som našla v karisbloku z roku 1983. Vtedy som si želala naďalej sa kamarátiť s jedným chlapcom.

Aj to vyšlo?

Chvíľu to ešte vydržalo.

Hovorili ste o tom, že je jednoduchšie sa nahnevať ako sa usmievať. Čo vás dokáže rozčúliť?

Mnoho vecí. Ľudská hlúposť, závisť a z nej prameniace podrazy, to asi na prvom mieste. Ale aj moje dcéry napríklad. Keď zistím, že už zase majú čisté veci pomiešané so špinavými. Toto vie asi viacerých rodičov rozčúliť a potom rozmýšľajú, kde urobili chybu. Napríklad nechodiť do detskej izby, to dosť pomáha. Pokiaľ je človek v pohode, má fajn deň, tak ho nič nerozčúli. Ale keď sa nazbiera zopár drobností, tak potom už len stačí škrtnúť zápalkou.

Na čo ste vo svojom živote najviac hrdá?

Na svoje dcéry, aj keď som ich teraz ohovorila! Sú krásne, šikovné, múdre. Mám pocit, že sa mi podarili. A som šťastná, že mám rodinu, ktorá sa dokáže príjemne stretnúť bez toho, aby to bolo silené. Verím, že sa mi toto isté podarí zaistiť aj pre dcéry, hoci je medzi nimi osem rokov rozdiel.

O sestrách je vaša predošlá kniha Vydať sa a zomrieť. Sestra je pre vás dôležitá?

Môj vzťah so sestrou nebol vždy ideálny. Keďže je medzi nami štvorročný rozdiel, mala som pocit, že sme sa nikdy nestretli. Niečo podobné sa stalo aj mojim hrdinkám z knihy Vydať sa a zomrieť. Každá žije na inom kontinente a má totálne opačné problémy. Tak nejako som sa cítila aj ja, hoci sme so sestrou bývali v tom istom meste. Boli sme si vzdialené. Teraz si, našťastie, rozumieme a verím, že to tak ostane.

Sestry, médiá, anjeli, šialená láska, koláče. O čom bude ďalšia kniha?

O dobre odležanom a nebezpečnom tajomstve.