Detektívka na Slovensku? Obľúbený žáner s minimom autorov.

Detektívny román patrí v súčasnosti medzi najobľúbenejšie čítanie. Siahajú po ňom muži i ženy a svoje obľúbené príbehy a romány s tajomstvom a záhadami majú aj deti. Prečo je práve detektívka taká obľúbená? Možno aj preto, že je odpoveďou na odvekú ľudskú túžbu po záhadách a ich odhalení použitím logického myslenia.

Hrdina detektívky nemusí byť superman so zázračnými schopnosťami, ba dokonca nemusí ani oplývať svalmi, rýchlym koltom či karate údermi. Jeho najväčšou prednosťou a pre zločinca najnebezpečnejšou zbraňou je bystrý mozog, zdravý úsudok a kombinačné schopnosti. Hodí sa aj trpezlivosť a už spomenutá logika.

Či je detektívka dobrá alebo slabá, zistíte už po prvých stránkach. Neklamným znakom slabej detektívky je nezáujem čitateľa, v tomto prípade vás, odhaliť zločinca. Znamená to, že cieľ a prostriedky, ktoré autor použil v románe, sa v čase a priestore jednoducho nestretli. A zas naopak. Keď vás kniha zaujme natoľko, že len silou vôle udržíte ruky, aby nenalistovali poslednú stranu a dozvedeli sa výsledok skôr, ako prečítate príbeh, je jasné, že ste natrafili na majstra.

Napísať dobrú detektívku je nesmierne náročné. Prirovnala by som to k básni, ktorú na dôvažok treba napísať v jambe. Nestačí príbeh, pútavý dej, výrazové prostriedky, musíte ešte dodržať štruktúru. Ergo, ovládať remeslo.

Už zo školy vieme, že za otca detektívky sa pokladá Edgar Allan Poe a jeho Vražda na ulici Morgue. Z britských ostrov sa k nemu jedným dychom pridávajú mená ako Arthur Conan Doyle, Agatha Christie či Raymond Chandler, ale s Chandlerom sme sa presunuli z Európy do rodiska A. E. Poea do Spojených štátov amerických.

Isté obdobie však spisovateľ prežil so svojou adoptívnou rodinou v Anglicku, a práve ponurá atmosféra, ktorú tu mladý Poe spoznal, sa premietla aj do jeho diel. Detektívkou nepohrdol ani, nositeľ Nobelovej ceny William Faulkner. Napísal niekoľko románov s výraznou detektívnou zápletkou a skvelé poviedky s názvom Bežec zasahuje.

Kedy dorazila detektívka do slovenskej spisby? Spisovateľ a publicista Kornel Földvári, naslovzatý odborník na tento žáner, uvádza vo svojej knihe s príznačným názvom O detektívke, že náznaky detektívky, či skôr krimi zápletky môžem nájsť v 19. storočí v próze Ľudovíta Kubániho s nezvyčajným názvom Pseudo-Zamojski o falošnom grófovi. Detektívne zrnká sa mihli približne v tom istom čase aj v súdničkách baťka Jozefa Miloslava Hurbana, ktoré uverejňoval v prvých štyroch vydaniach Slovenských pohľadov.

Takto by sme mohli spomenúť ešte niekoľko domácich pokusov od autorov, ktorých meno poznajú len literárni vedci. Aby sme však nestrácali čas, urobíme časový skok a presunieme sa k prvej slovenskej autorke, ktorá písala detektívky v podobe, akú poznáme z diel svetových autorov. Je pozoruhodné, že to nie je muž, ale žena. Jej meno sa učí dokonca na hodinách literatúry v škole. Nie však v súvislosti s detektívkou, ktorú súdobé encyklopédie pri jej hesle nebrali vážne. No so všetkou vážnosťou hraničiacou až s vášňou k nej pristupovala samotná autorka – Katarína Lazarová.

Postava novinárky Zity Malinovej, hrdinky jej detektívok, nesie v sebe črty slečny Marplovej, ktorá odhaľuje zločiny na anglickom vidieku naozaj len vďaka svojim pozorovacím schopnostiam a bystrej mysle. Zita Malinová, slovami z knihy Kornela Földváriho, vybojovala v našej literatúre miesto pre detektíva-amatéra a súčasne veľmi presne vymedzila okruh jeho skromných možnosti, aby príbeh zostal oboma nohami na pôde každodennej reality.

Lazarová vrátila detektívke jej hlavné atribúty, zasadila ju do reálneho prostredia a tak posilnila autenticitu príbehu. V socialistickej realite neexistovali detektívne kancelárie, boli len oddelenia verejnej bezpečnosti a zvedavá, dnes by sme povedali investigatívna, novinárka Zita sa im viac-menej plietla do práce. Vrchol v Lazarovej tvorbe predstavuje v poradí tretí román Kavčie pierko z roku 1967.

Vražda v Kavčom pierku je nielen zámienkou pre celý kolotoč pátrania. Rozvlnila zdanlivo pokojnú hladinu a vyplavila na povrch netušené fakty a súvislosti. Už sám námet je pikantný, priam svätokrádežný, a akékoľvek náznaky podobnosti určite nie sú náhodné, píše Kornel Földvári, ktorý označuje tento román za plnokrvnú detektívku.

Fascinácia detektívkou zasiahla aj spisovateľa Ľuboša Juríka, ktorý stvoril hrdinu-reportéra AZ. Príbehy sa odohrávajú v tridsiatych rokoch 20. storočia v starej Bratislave. Anton Záruba, reportér bulvárnych Bratislavských novín AZ, pracuje ako súdničkár a spoločne s policajným radcom Augustínom Zérerom, s políciou a neskôr aj súkromným detektívom Štefanom Gaburom rieši rôzne kriminálne prípady.

Ak sa však dnes na Slovensku kohokoľvek spýtame, či mu niečo hovorí meno Dominik Dán, je veľmi pravdepodobné, že zaznie kladná odpoveď. S najplodnejším autorom detektívok v súčasnosti zaduli do našich končín tie správne vetry, ktoré priniesli so sebou všetky ingrediencie, ktoré robia detektívku detektívkou. Pravda, už nie celkom v tej klasickej podobe, ale ešte vždy akceptovateľnej a čo je hlavné, v čitateľsky pútavej.

Mená ako Dick Francis, Jo Nesbo, Patricia Cornwellová, Michael Connelly či Kathy Reichs so svojou forenznou antropologičkou Temperance Brennanovou sa držia na popredných miestach v rebríčkoch predajnosti v našich kníhkupectvách. Domáce farby háji len Dominik Dán. Je na čase, aby sa k tomuto menoslovu pridal ďalší slovenský autor…

Autorka textu: Dagmar Kinčeková

Pozor! Už len do konca septembra sa môžete zapojiť do súťaže Detektívka 2013, v ktorej môžete nielen (?) vyhrať 2000 eur, ale aj vydanie vášho rukopisu! Viac informácii nájdete priamo TU. Držíme palce! 🙂