Áno, áno, priznávam. Čo sa týka kníh, prevláda u mňa akýsi čitateľský patriotizmus k slovenskej literárnej tvorbe. Tým nechcem povedať, že čítam len a len našich autorov. No vždy ma poteší dobrá kniha od slovenského spisovateľa/spisovateľky. Letmý sneh od Pavla Vilikovského bol jednou z nich. Dokonca sa nebojím povedať, že patrí medzi moje TOP knihy vydané v tomto roku.
Keď som začala knihu čítať, zdala sa mi vtipná – prichytila som sa, ako sa usmievam. Hlavný hrdina mi bol sympatický od prvej strany. Je to samozvanec – sám seba nazval Čimborazka. Zastáva názor, že ak je človek jedinečný, tak jedinečné by malo byť aj jeho meno. Keby sa zazrel na ulici, prešiel by na druhú stranu, keď sa na svoju tvár pozerá v zrkadle, má pocit, že si je nevlastný a ešte niečo by ste o ňom mali vedieť – odmieta mať povahu.
Povaha je ako duša, nikto ju nikdy nevidel. Zato ešte môže jestvovať, a kto chce, nech si ju má. Ja to odmietam. Nepáči sa mi, že sa ma usilujú vopchať do brnenia, ja chcem zostať tekutý. Peniť sa, víriť a pretekať škárami.
Čimborazkov (neviem, či najlepší, ale iných nespomína) priateľ je vedec Štefan. Spolu rozoberajú zastaralé slová (ako garazda, furajtovať, chrúšťava), indiánsky kmeň Menominiov, dušu, Boha i ženy. Štefan vo všetkom hľadá logické vysvetlenie a Čimborzaka si z neho rád uťahuje. Ich dialógy (bez označenia priamej reči) sú pomyselným mostom medzi témami veselšími a smutnými, vážnejšími i menej vážnymi.
Ich spoločné debaty sú len časťou mozaiky, ktorá tvorí knihu. Autor ponúka niekoľko príbehov. Kým v jednom Čimborazka spomína na detstvo, v druhom vedie svojské úvahy, v ďalšom hovorí o svojej žene. O žene, ktorú zrazu nespoznávala. Do jej tela sa vinou choroby nasťahovala iná duša. Zvyknú si s Čimborazkom na seba? Budem osobná, tento príbeh sa mi páčil najviac.
Obracajúc stranu za stranou mi však akosi zmrzol úsmev z úvodu. Dvojnásobný držiteľ ocenenian Anasoft Litera Pavel Vilikovský predostrel témy na zamyslenie. Akí sme ľudia a čo je vlastne láska? Práve jeho definícia lásky ma dostala. S čistým svedomím prehlasujem, že krajšiu som doteraz nečítala.
Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať. Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného. No do poslednej chvíle sa nevzdávaš nádeje, a tak ideš odchádzajúceho vyprevadiť až k vlaku; neťaží sa ti postaviť sa do radu pri pokladni a obetovať šesťdesiat halierov za lístok na perón.
Mám rada, keď autor nepopisuje veci priamo, ale rozohrá hru so slovíčkami. Keď je dej spletitý a trochu prehádzaný. Keď ma kniha núti premýšľať a záver zanechá ticho… Pri knihe Letmý sneh vám môžem dať len jednu radu. Doprajte si na ňu čas. Čítajte ju pomaly, aby vám neušlo nič medzi riadkami. Možno z nej budete rovnako nadšení ako ja. Nie jeden, ale rovno desať klobúkov dávam pred ňou dole.