Statočný chlapík

Karol Pupala dvakrát autom obkrúžil blok, aby našiel parkovacie miesto. Napokon sa rozhodol porušiť pravidlá a zaparkoval na tráve medzi dvomi platanmi. Nestihol ani poriadne vystúpiť z auta a už pri ňom stála mladá žena v uniforme košickej mestskej polície.
„Tu nesmiete parkovať,“ povedala.
Karol si nacvičeným pohybom odhrnul sako a ukázal odznak, pripnutý na opasku.
„Pupala, kriminálka Žilina. Dvakrát som to tu obišiel a nenašiel som…“
„To je v poriadku. Ako dlho sa zdržíte?“
„Nie viac ako hodinu. Len vypočujem jednu pani.“
„Dobre. Dám pozor, aby sme vám nezaložili papuču,“ povedala a usmiala sa na neho. Prejav kolegiality s kriminalistom jej robil dobre.
„Ďakujem,“ povedal Karol a tiež sa usmial. Keď okolo nej prechádzal k vchodovým dverám, ešte jej priateľsky kývol hlavou.
Mária Hatalová ho zrejme videla z okna, lebo dvere otvorila bzučiakom ešte skôr, ako jej stihol zazvoniť. Napriek tomu stlačil zvonec.
„Už vás čakám,“ ozvalo sa z reproduktora.
„Ale ja neviem poschodie.“
„Druhé.“
Počkal si na výťah. Bolo dosť dusno a chôdzou po schodoch by sa zbytočne spotil. Dvere bytu na druhom poschodí mu otvorila príjemná mestská dáma. Mala vkusne upravené šedivé vlasy, jemný mejkap a pohodlné domáce oblečenie. Očividne sa nesnažila svojich sedemdesiat rokov zakrývať, len prikrášliť. Avšak chôdza ju zrádzala. Ani palička v ruke jej nepomohla schovať problémy. Karol vedel o jej nedávnej transplantácii bedrového kĺbu.
„Pupala,“ predstavil sa. „Telefonovali sme spolu.“
Usmiala sa na neho a pokynula mu, aby vstúpil.
„Ja viem. A nemusíte sa dovnútra ponáhľať, nech susedia vidia, aké mám návštevy.“
Karol vošiel a vyzul sa v predsieni.
„Dáte si kávu, čaj?“
„Len vodu, prosím. Z vodovodu.“
Keď sa usadili v obývačke, on na gauči, ona v hojdacom kresle oproti, spýtala sa:
„Tak ma teda prekvapte. Som zvedavá, čo vám stálo za to, aby ste sem prišli až zo Žiliny.“
Karol sa napil. Hoci bol smädný, nevypil celý pohár naraz, lebo predpokladal, že by hneď vstala a išla mu ho znova naplniť. Pri jej problémoch s chôdzou jej nechcel pridávať.
„Ako viete, kvôli výstavbe zjazdovky na Kysuciach zrovnali so zemou rodný dom vašich rodičov, teda, skôr môžeme hovoriť o rozpadnutej drevenici na samote, a exhumovali ich pozostatky, keďže obaja boli pochovaní neďaleko.“
„Áno, áno, isteže viem, veď som na to dávala u notára súhlas.“
„Áno. Podľa vašich inštrukcií budú pozostatky prevezené do Košíc a pochované v miestnom cintoríne.“
„Joj, veď už konečne. Odkedy mám problémy s kĺbom, som pri ich hroboch nebola. Takto mi to bude lepšie, aj na Všech svätých, viete. Ale nejako sa to naťahuje. Veď ich vykopali pred dvomi týždňami.“
„Kedy ste naposledy boli pri ich hroboch?“
„To ste ma zaskočili… Hádam aj desať rokov to už bude. Viete, s tým mojím kĺbom… Keby sa tam dalo prísť autom, zať by ma raz za rok vyviezol, lenže to je ešte skoro kilometer pešo, od… od… čo musí odparkovať. Dakedy zapriahli koňa do voza a, či pršalo alebo snežilo, stále vyšli. Ale my sme tam už potom nebývali, otec postavil dom v Lutišách. Chodievali sme tam len na opekačky alebo pozbierať ovocie na jeseň. Aj čučoriedky, aké tam rástli, to keby ste videli! A tých malín! Pánečku, aj za dve vedrá sme nazbierali. To potom moja mamka…“
„Prepáčte, nerád vám skáčem do reči, ale musíme sa vrátiť k veci.“
Mária Hatalová sa pobavene zasmiala.
„Ja som taká stará baba, viete? Málo mám návštev a keď sa rozpovedám, neviem kedy…“
„Všimli ste si vtedy pred desiatimi rokmi na hroboch niečo zvláštne?“
„Ehhh, nie. Boli zarastené starou trávou, viete, nikto sa o ne pravidelne nestará, to nie je ako v cintoríne. Aj kríky na nich rástli, kadečo, ale to sme vždycky povytínali. No teraz ako to muselo vyzerať, to si nechcem…“
„Niekto iný tam bol počas tých desiatich rokov?“
Nakrátko sa zamyslela a zvraštila čelo.
„Nemyslím. Deti tam nechodia… Dcéra so zaťom žijú v Rakúsku a odkedy bývam tu, chodievajú ma navštevovať sem. Načo by chodili staré hroby obzerať. No a syn chudák zomrel. Už je to dávno, dvadsaťdva rokov, si predstavte, ako ten čas letí.“
„Spomínate si na pohreb svojho otca?“
„No pravdaže! To bolo v roku 1975. Mala som dvadsaťsedem rokov. Otec zomrel veľmi náhle. Nič mu nebolo, zdravý ako repa a naraz zomrel. Nie celkom naraz, viete? Večer sa začal cítiť zle, slabo a z hodiny na hodinu sa to stupňovalo, kým sme sa spamätali a zavolali sanitku, odišiel.“
„Dávali ste mu niečo do hrobu? Okrem kvetov?“
„No áno, tá jeho slávna truhlička! Našli ste ju tiež? Mal takú hrubú železnú truhličku. Vyzerala skôr ako trezor. Do nej si zamykal svoje poklady. Otec bol veľmi… veľmi tajuplný, viete? Ten vám vedel rozprávať o takých veciach, že sme iba ústa otvárali. Všetky deti ho milovali.“
„Čo bolo v tej krabičke?“
„Neviem už presne. Ja som vtedy už niekoľko rokov žila svoj život v Dolnom Kubíne, viete? Toto už presne neviem. No, rôzne veci, ktorými nás v detstve ohuroval. Ale niektoré nám nikdy neukázal. Tá truhlička bola vždy zamknutá. Len on sa do nej vedel dostať.“
„Našli sme tam mobil.“
„Ako… Ako prosím?“
„Mobil. Mobilný telefón. Alcatel One Touch, rok výroby 2000. Horná stena truhličky bola prehnitá, celá jeho rakva, aby ste mi rozumeli, bola zhnitá a prakticky neexistovala. Tá kovová truhlička sa relatívne dobre zachovala, ale vrch bol skorodovaný a prepadnutý. Do vnútra prenikla zemina a vlhkosť, čo urýchlilo rozklad predmetov. Predpokladám, že touto cestou sa do truhličky dostal aj telefón.“
Mária Hatalová strnulo hľadela do prázdna pred sebou, akoby prestala vnímať.
„Pani Hatalová, ste v poriadku?“
„To nie je možné,“ hlesla.
„Isteže nie. Ako som povedal, telefón sa do truhličky vsypal cez zhnitý vrch. Otázkou je, kto a prečo ho tam dal. Keďže sme v hrobe našli pozostatky len jedného človeka, musíme pracovať s hypotézou, že to nebude váš otec. Je možné, že sa tam mafia v deväťdesiatych rokoch zbavila nejakého tela. Z toho obdobia je množstvo nezvestných osôb, viete? Možno niekoho pochovali do starého hrobu, aby sa vyhli riziku vyšetrovania pri náhodnom objave kostí. A stratili pri tom telefón.“
„To nie je možné,“ zopakovala.
„Pozostatky, ktoré sme v hrobe našli, sme poslali na dôkladnú expertízu, ktorá potvrdí, či pochádzajú z jedného človeka a z jedného, povedal by som, pohrebu. A ten mobil sme tam, samozrejme, poslali tiež. Preto sa ten prevoz vlastne tak naťahuje.“
Hatalová sa s námahou postavila. Keď sa pozrela na Karola, už nemala ten svoj vľúdny pohľad. Brada sa jej mierne triasla.
„Odíďte, prosím.“
Karol sa váhavo postavil. Očakával, že ju to rozruší. Niekto prekopal hrob jej otca, koho by to nechalo chladným, však? Nepredpokladal však, že to bude až také dramatické.
„Mám odísť?“
„Áno, choďte. Hneď! Nechajte ma samú.“
„Ono v podstate…“
„Vypadnite!“
Na to sa Karol rýchlo postavil, pokynul jej, aby ostala sedieť a odišiel. Keď za sebou zavrel vchodové dvere, uistil sa, že sú dobre zavreté. Pustil sa pešo po schodoch, potreboval premýšľať a chôdza mu na to bola lepšia, ako postávanie vo výťahu. Prekvapila ho jej reakcia. Nechcel jej ublížiť, ani ju nahnevať. Naopak, od začiatku mu bola sympatická a mrzelo ho, že sa takto rozišli. Urobil niekde chybu? Možno bol príliš necitlivý pri tej zmienke o mafiánoch. Asi podcenil závažnosť informácie, že na pozostatky jej otca ktosi hodil mŕtvolu zločinca. Alebo obete zločinu.
Vo vchode vyhľadal jej schránku a vhodil do nej svoju vizitku, na ktorú napísal ospravedlnenie.
Mestská policajtka stála na chodníku pri vjazde na hlavnú cestu. Keď autom prechádzal okolo nej, kývol jej. Spočiatku ho nespoznala, potom sa zoširoka usmiala a srdečne odkývala. Hoci už bolo takmer sedem hodín večer, teplomer ukazoval 27 stupňov. Zapol klimatizáciu a zamieril na výpadovku na Prešov. Čakala ho dlhá cesta do Žiliny.

Ráno ho zobudilo zvonenie mobilu. Kým prijal hovor, stihol si pozrieť čas na digitálnych hodinách 5:45. Spal sotva päť hodín.
„Pupala,“ povedal.
„Vrábeľ. Príď ku mne do kancelárie, hneď ako prídeš do práce.“
„Dobre, šéfe.“
„Bol si včera u tej… V Košiciach?“
„Hej.“
„Dobre. Už si na ceste?“
„Hej.“
Posadil sa a pretrel si oči. Počul, ako sa manželka Viera za jeho chrbtom zahniezdila.
„Prečo ti nedajú pokoj? Veď si prišiel takmer o polnoci.“
„To nič. Ešte si polež.“
Keď ho zozadu objala okolo krku, zacítil na chrbte jej tvrdé brucho.
„Spite obaja. Keď sa narodí, už sa nevyspíme.“
Otočil sa k nej a bozkali sa na ústa.
„Nemám vstať a urobiť ti raňajky, kým sa osprchuješ?“ spýtala sa.
„Nejdem sa sprchovať, ani raňajkovať. Kávu si dám v práci.“
„Ako myslíš. Na obed prídeš?“
„Neviem.“

Na kapitána Vrábľa, zástupcu riaditeľa žilinskej kriminálky, musel takmer polhodinu čakať. Rozladilo ho to. Vyhnal ho z postele preto, aby naňho čakal na chodbe?
Vrábeľ sa prihnal ako víchor, dobreže nie poklusom. Rozopnuté sako mu vialo okolo veľkého brucha.
„Poď dnu,“ povedal Karolovi, keď okolo neho prechádzal. „Valika, dve kávy,“ prikázal sekretárke, ale vzápätí sa opravil: „Len jednu, Karol hneď pôjde.“
Keď vošli do kancelárie, Karol za sebou zavrel spojovacie dvere a ostal stáť. Vrábeľ mu jasne naznačil, že stretnutie bude krátke.
„Počúvaj, máme na stole to zavraždené dieťa, čo sme našli vo Váhu. Už sú to štyri dni a poriadne sme sa nepohli z miesta. Som nasratý, lebo riaditeľ je nasratý, lebo prezídium je nasraté, lebo minister je nasratý. Ak to do týždňa neuzavrieme, budú chcieť môj krk. Celé Slovensko ten prípad sleduje, blížia sa voľby a tak ďalej. Počúvaj, Karol… Sem mi to položte, Valika, na tie papiere, inde nie je miesto,“ povedal sekretárke, ktorá bez zaklopania vošla a priniesla mu kávu.
„Kde sme to… Potrebujem ťa tam do tímu. Vyšetrovanie vedie Kamil, žiada si ťa tam. Ale tamtá vec s mobilom mi nedá spať. Buď to súvisí s nejakou mafiánskou vraždou, alebo len ktosi pred pätnástimi rokmi chcel vykradnúť hrob a stratil tam mobil. Bohvie. Škoda, že tí kreténi pri vykopávaní celú krabicu rozbili, takže teraz už nezistíme, či ten mobil do nej spadol alebo čo. Sa tam zviezol so zemou? Zajtra to tam idú celé splanírovať, dnes je posledná šanca ešte sa tam poobzerať. Dám ti dvadsaťštyri hodín. Zajtra ráno ten prípad odložíš a pridáš sa ku Kamilovi. Zajtra by mali prísť výsledky expertízy, uvidíme. Ale teraz už nebudeme plytvať časom na hľadanie majiteľa strateného mobilu. Chápeš? Dvadsaťštyri hodín. Ešte si tu?“
Ani nie o pätnásť minút už videl Žilinu v spätnom zrkadle služobného auta. Premýšľal, čím začne. Napokon sa rozhodol, že najlepšie bude začať vyšetrovanie kávou a raňajkami. Zastal na benzínke pred Terchovou, kde si kúpil veľkú americkú kávu a bagetu s tuniakom a zeleninou. Sadol si vonku k masívnemu drevenému stolu do tieňa košatej brezy. Kým jedol, zavolal z mobilu na obvodné oddelenie polície v Terchovej a poprosil ich, aby sa pozreli v archíve, či v ich obvode v rokoch 2000 až (ako dlho môže mať človek jeden mobil?) 2005 nemali vraždu s nedohľadanou obeťou.“
„Prepáč, že si to sám nevyhľadám,“ povedal do telefónu operačnému, „ale mám len pár hodín a neverím, že u vás nájdem niečo, čo by ma zaujalo. Len vás nechcem preskočiť, vieš?“
„Jasné, pozriem sa ti na to. Vlastne ani nemusím. Určite sme tu nič také nemali. Ja som tu už vyše dvadsať rokov a mali sme tu za celý čas len jednu vraždu a možno dve – tri zabitia. Keď sa chlapi pobili. Telá sa vždy našli.“
„Hm, to som čakal,“ zahuhňal s plnými ústami Karol. „To k vám ani nejdem. Ďakujem, maj sa.“
„Ale mali sme tu jedného strateného,“ povedal policajt, keď Karol chcel už-už zložiť.
„Akého strateného?“
„Nepamätám si to presne, ale bolo to vtedy niekedy. Stratil sa v lese a jeho frajerka sa z toho pomiatla. Veď príď, nájdem spis.“
Karol do seba rýchlo natlačil bagetu a kávu dopíjal už cestou k autu. Na obvodné oddelenie prišiel ani nie za desať minút. Už tam predtým raz či dvakrát bol.
Operačný bol päťdesiatnik, nadstrážmajster, určite aspoň o pätnásť rokov starší ako on. Ale keď už mu tykal do telefónu, ostal pri tom.
„Servus. Karol Pupala, kriminálka Žilina.“
„Ondro Mucha. Sadni si u nás. Dáš si kávu?“
„Teraz som dopil. Pozrieme sa na ten spis?“
Karol vedel, že by si mali vymeniť zopár priateľských, nepracovných viet, ale nemal na to čas.
„Čaká ma dlhý deň a tehotná manželka,“ povedal na ospravedlnenie.
„Jasné,“ povedal nadstrážmajster, azda až príliš žoviálnym tónom. „Mladý išiel pozrieť staré zvodky. Vtedy sme to ešte do počítačov nepísali. Ja ani teraz nie. Mladému dávam písať. Naozaj si nedáš kávu? Zopár minút to potrvá.“
„Nie. Alebo hej. Máš turka?“
„Jasné!“
Karol si sadol na stoličku k papiermi zapratanému stolu. Nadstrážmajster zapol rýchlovarnú konvicu a do hrnčeka odmeral dve kopcovité lyžičky mletej kávy.
„Môžem tu sedieť?“ spýtal sa Karol.
„Jasné. On má dnes voľno. Som tu len ja s mladým. A ešte máme dvoch, išli k nejakej malej autonehode v Belej.“
„Ehhh… Milan? Prepáč, zabudol som meno.“
„Ondro.“
„Ondro, iste. Spomínaš si na ten prípad?“
Nadstrážmajster zalial kávu a niesol ju Karolovi.
„Hej, hej. Trochu som si to oprášil, kým si prišiel. Dvaja mladí išli na túru, zablúdili, ona sa zbláznila a jeho sme nikdy nenašli. Neviem, či sa dačo zistilo, lebo to robili vaši zo Žiliny. My sme to len zadokumentovali a podali ďalej. Oni boli aj tak Žilinčania, tí mladí.“
„Ako zbláznila? Ako to myslíš?“
„No zašibalo jej, normálne. Že vraj… Aha, náš mladý.“
Do miestnosti vošiel sotva dvadsaťpäťročný podpráporčík. Hodnosťou vyššie ako Mucha, ale v Terchovej sa na to očividne veľmi nehrali.
„Nože, daj mu to na stôl,“ pokynul mladému nadstrážmajster a chrochtavo sa zasmial. Ktovie na čom. Karol sa poďakoval a zobral starú zvodku z mája 2001. Odchlipol si z kávy. Nechutila mu. Nadstrážmajster medzitým mladému niečo polohlasom povedal a mladý odišiel.
V hlásení v zvodke sa písalo v podstate to isté, čo mu Mucha povedal. Milan Macek a Viera Slezáková, tak sa tí dvaja volali, zablúdili kdesi na lazoch nad Lutišami. Písalo sa, že to bolo na samote „U Čižmárov“.
„To ešte existuje, to U Čižmárov?“ spýtal sa nadstrážmajstra.
„No bohvie! Tam teraz stavajú zjazdovku, to je tam niekde. Ale nie tam, kde ten telefón našli.“
Karola to prekvapilo. „Počul si o telefóne?“
„Jasné, veď ku nám to prišli nahlásiť. My sme to potom predali vám.“
„Aha.“
„Čižmárovci sú na druhej strane kopca, ale tam to už asi stihli zrovnať.“
„Takže toho… Maceka ste nikdy nenašli?“
„Vy ste ho nikdy nenašli. My sme ho nehľadali, hahaha!“
Do miestnosti sa vrátil mladý.
„Máš to?“ spýtal sa ho nadstrážmajster.
Mladý prikývol a položil pred Karola papierik s ručne napísaným menom a adresou.
„To je ona,“ povedal. „To dievča. Žije v Ružomberku.“
Karol sa usmial a vstal od nedopitej kávy.
„Ďakujem, chlapci. Veľmi ste mi pomohli. Musím už ísť.“
„Jasné, veď na to sme tu,“ povedal nadstrážmajster a prikročil ku Karolovi s natiahnutou rukou.

Viera Slezáková, Sihoť 215/7, Ružomberok, bolo napísané na lístku. Polhodina autom. Karol zvažoval, či by najprv nemal ísť na stavbu zjazdovky, veď Slezáková mu neujde. Potom to zavrhol. Čo by tam robil? Hroby sú už rozkopané, všetko je tam hore nohami, len by strácal čas. Ak ho Slezáková nikam nedovedie, vráti sa domov a bude pár hodín s manželkou. Keď sa pridá k vyšetrovaniu vraždy toho dieťaťa, doma veľa času nepobudne.
K jej bytu v čerstvo zateplenom paneláku s novou fasádou prišiel o pol desiatej. Veľká šanca, že na obed už bude doma v Žiline. Vrábeľ sa to nemusí dozvedieť. Zajtra mu povie, že nezistil nič, napíše správu, ako po odchode z Ružomberka ešte tri hodiny skúmal okolie tých hrobov a hotovo.
Slezáková nebola doma, ale susedia mu prezradili, že často chodieva na prechádzky do blízkeho lesa, takto po ráne, kým ešte nie je príliš teplo. Počkal by ju vonku, pod stromami boli lákavo vyzerajúce lavičky, ale nepozná ju. Prešla by okolo neho a on by to nevedel. Musel čakať pri jej byte. Sadol si na schody a vychutnával si ich chlad.
Prišla o štyridsať minút. Už keď ju počul kráčať po schodoch, akosi vytušil, že je to ona. Bola to pekne vyzerajúca štyridsiatnička s veľmi sviežou postavou, ale strhanou tvárou. Ani nie vráskavou, skôr vyhasnutou. Akoby žila len preto, že musí. Bez radosti, svetla.
Všimla si ho ešte skôr, ako sa postavil.
„Dobrý deň,“ pozdravil. „Karol Pupala, kriminálka Žilina.“
Neprítomne mu kývla hlavou a začala odomykať dvere. Na jeho prítomnosť zareagovala len tým, že zrýchlila pohyby.
„Mohli by sme sa porozprávať?“
Slezáková otvorila dvere a vstúpila dnu. Vyzeralo to tak, že mu tie dvere zabuchne pred nosom. Karol ich zastavil rukou.
„Viem niečo, čo by vás mohlo zaujímať. A vy viete niečo, čo zaujíma mňa.“
Skúsila zavrieť dvere, ale keď videla, že ho nepretlačí, otvorila.
„Už som povedala všetko. Dokonca dvakrát. Najprv to, čo sa stalo, potom to, čo ste chceli počuť. Ktorú verziu vám mám povedať teraz?“
Jej hlas znel útočne a zároveň unavene. Karol sa oprel jednou rukou o zárubňu, druhou o pootvorené dvere. Nechcel na ňu tlačiť, ale ani nechcel len tak odísť.
„Pravdupovediac, nečítal som ani jednu z tých verzií. Ešte pred dvomi hodinami som o vás nevedel. Pracujem na inom prípade, ale je tu nejaká šanca, že to s vami súvisí. Prosím, pustite ma dnu.“
Slezáková na chvíľu zaváhala, potom odstúpila od dverí a pokynula mu, aby vošiel.
„Vyzujte sa,“ povedala.
„Áno. Ďakujem.“
Byt mala zariadený skromne, ale pekne a čisto. Žiadne stopy po mužovi v domácnosti, za to veľa rôznych kresťanských symbolov. Na stolčeku pri kuchyni soška Panny Márie so zapálenou sviečkou (musela horieť, kým bola na prechádzke, lebo teraz určite nemala čas ju zapáliť), vedľa sviečky ruženec. Pri zrkadle na chodbe obraz Ježiša s tŕňovým vencom okolo hlavy, spod ktorého vytekala krv. V kuchyni, kde ho usadila k stolu, bola na konci kuchynskej linky asi polmetrová socha ukrižovaného Krista. Nič veselé.
„Urobím vám kávu, ja som už mala,“ povedala.
„Ste veriaca?“
„Nie! S tou sochou klepem rezne!“
„Prepáčte. Naozaj vám nechcem kaziť deň. Len mi, prosím, porozprávajte, ako sa váš priateľ stratil. Povedzte mi tú pravdivú verziu.“
Otočila sa k nemu s plechovkou kávy v jednej ruke a lyžičkou v druhej. Chvíľu stála so zovretými perami, potom pokrútila hlavou:
„Nie. Už ľutujem, že som vás pustila dnu. Vždy keď som to rozprávala, zo mňa urobili blázna. Debila.“
„Ja tu nie som preto, aby som z vás niečo robil.“
„Vraveli ste, že máte nejaký prípad, ktorý so mnou súvisí.“
„Netvrdím, že súvisí. Ale môže.“
Voda v rýchlovarnej konvici s hukotom zovrela.
„Povedzte najprv vy, potom poviem ja,“ povedala, kým zalievala kávu.
Karol sa zahniezdil. Zvažoval, či jej všetko povedať, ale ten nápad sa mu nepáčil.
„Našli sme niečo zaujímavé. Veľmi zvláštnu vec tam, kde by nemala byť. Nechcem vám teraz povedať viac, aby vás to neovplyvnilo v rozprávaní. Prosím, verte mi. Keď skončíte, poviem vám to, aj keby tam nebol žiadny súvis s vaším prípadom.“
Sadla si oproti nemu a zadívala sa mu do očí. Po prvýkrát odkedy sa stretli.
„Ja nemám žiadny svoj prípad. To sa jednoducho stalo a tam nie je čo vyšetrovať.“
„Povedzte mi to.“
Vzdychla si a zadívala sa z okna. Potom začala pozvoľne rozprávať. Očividne nie preto, že by bola zvedavá na jeho objavy. Začala preto, aby sa ho zbavila, neskôr aj ju samotnú nahlas prerozprávané spomienky pohltili.
Jej rozprávanie sa začalo zaujímavým popisom toho, ako pred sedemnástimi rokmi s priateľom zablúdili v hlbokých kysuckých horách, potom však z reality prešlo do zjavnej fantázie. Desivej a hroznej fantázie, až z toho mal husiu kožu. Už sa s takými prípadmi stretol. Človek niekedy zažije veci, ktoré nie je schopný stráviť. Jeho vedomie vtedy pochopí, že záťaž je priveľká a pri dlhodobom spomínaní by mala devastačné účinky, tak ju jednoducho vymaže a nahradí niečím, s čím sa dá žiť.
Karol rozmýšľal, čo také sa v tých horách muselo stať, že si to jej myseľ v sebaobrannej snahe nahradila takouto hrôzou.
„Neveríte mi, čo?“ spýtala sa, keď skončila. Znelo to ľahostajne, zrejme už bola zvyknutá. Karol sa rozhodol byť úprimný.
„To, čo ste mi povedali, je desivé. Aj ako vymyslený príbeh by to človeka nesmierne vystrašilo, nieto ešte skutočný… Popravde, ťažko tomu uveriť. Vy ste naozaj a hlboko presvedčená, že sa to stalo takto?“
„Áno. Naozaj a hlboko. Ale nebudem vás presviedčať. Je mi to jedno. Vidím, že kávu ste dopili, tak mi ešte povedzte, čo ste to našli a potom choďte.“
„Máte niečo po vašom priateľovi, z čoho by sme mohli vygenerovať jeho DNA?“
„Nie. Povedzte mi, čo viete.“
Karol poklepal rukou po stole, kým premýšľal, či jej to povedať. Tie kosti, ktoré vykopali pri telefóne, môžu veľmi ľahko patriť jej priateľovi. Ona môže byť páchateľom a celý ten cirkus okolo je len hrou. Mohlo sa stať všeličo.
„Developerská firma tam stavia zjazdovku. Nechali exhumovať 50-ročné hroby starousadlíkov z akejsi samoty. V jednom z nich sa našiel mobilný telefón vyrobený pred osemnástimi rokmi.“
Slezákovú myklo a takmer jej z rúk vypadol pohár vody.
„Ak… Aký mobil?“
„Alkatel One Touch.“
„Taký malý? Červený?“
„Teraz je už trochu stmavnutý, ale áno, pôvodná farba bola tmavočervená.“
Slezáková sa úplne zmenila. Zrazu ožila každou bunkou, aj keď pozitívnej energie by sa v nej veľa nenašlo. Spodná pera sa jej roztriasla, kútiky úst stiahli a oči zaliali slzami. Niečo nezrozumiteľne zamrmlala a odišla z izby. Na chodbe sa hlasno rozplakala, potom sa zavrela v kúpelni.
Karol chvíľu sedel, uvedomujúc si, že jej šok nie je hraný. Inštinkt kriminalistu mu našepkával, že čokoľvek sa stalo jej priateľovi (nemohol si spomenúť na jeho meno a nechcelo sa mu vyberať zápisník), Slezáková s tým nemala nič spoločné. Ak aj mala, nie ako páchateľ, skôr spoluobeť.
A ten jej príbeh… Úplná šialenosť. Keby mu ho povedala v noci, bál by sa zísť potme po schodoch. Jedno však vedel isto – je na správnej adrese. Pravdepodobne našiel majiteľa mobilu, zrejme aj majiteľa kostí.
Uvedomil si, že v kúpelni je úplne ticho. Čo ak si tam… Niekoľkými dlhými skokmi sa dostal ku dverám a prudko ich rozrazil. Slezáková sedela na vani a vystrašene sa strhla.
„Ste v poriadku?“ spýtal sa a rýchlo sa rozhliadol. Žiadna krv, ani lieky. Dobre.
„Vyľakali ste ma,“ povedala.
„Vy mňa tiež. Nejdete už do kuchyne? Musíme si ešte zopár vecí vysvetliť.“
„Áno, idem.“
Karol stál a díval sa na ňu, ako sedí. Nespokojne sa zamrvila. Pochopil.
„Prepáčte, počkám tam.“
Keď za ním po chvíli prišla, bola upravená, dokonca s náznakom rýchleho mejkapu. To bolo dobré znamenie.
„Dáte si ešte kávu?“ spýtala sa.
„Už nie, ďakujem.“
„A niečo pod zub?“
„Nie. Prosím, sadnite si,“ vyzval ju, ako keby tam on bol doma.
„Ja si spravím kávu,“ povedala Slezáková a postavila sa k linke, chrbtom k nemu. Uvedomil si jej príťažlivú postavu. Zvláštne, spredu tak pekne nevyzerá. To robí tá strhaná tvár.
„Keď zmizol váš priateľ, čokoľvek sa mu stalo, predpokladám, že tam tie hory polícia obrátila hore nohami.“
„Áno,“ povedala. „Hľadali ho všade. Nikde ani stopy. Kde presne boli tie hroby?“
„Volajú to U Koštúrovcov. Teraz sa tam robí zjazdovka. Poznáte to?“
„Pravdaže. Niekoľkokrát som tam odvtedy bola. Vždy s niekým, sama sa neodvážim. Koštúrovci sú na druhej strane kopca.“
Sadla si k stolu so šálkou kávy. Ruka sa jej triasla, šálka hrkotala na tanieriku.
„U Koštúrovcov to vyzerá celkom dobre. Tam sa ešte po vojne bývalo. Odsťahovali sa až niekedy v šesťdesiatych rokoch. Ale Čižmárovci, kde sa to stalo môjmu Milanovi, pomreli ešte pred vojnou.“
„Pomreli? Neodsťahovali sa?“
„Nie,“ pokrútila hlavou a do očí sa jej znovu natlačili slzy. „V roku 1937 ich niekto pozabíjal. Všetkých. Preto tam straší. Zistila som si to, keď som pátrala po Milanovi.“
Obaja stíchli. Karol sa chcel pýtať na množstvo vecí, ale cítil, že treba počkať.
„Ste policajt,“ povedala po chvíli. „A chlap. Choďte tam prespať, prosím. Ja na to nemám odvahu. A uvidíte, čo sa bude v tom zbúranisku diať.“
Pozerala sa na neho s nádejou a prosbou. Karol pokrútil hlavou.
„Žiadne zbúranisko neexistuje. Tá strana kopca je už dávno zrovnaná so zemou. Dnes buldozérom zrovnajú aj Koštúrovcov.“
„Tak to je koniec,“ povedala a v hlase jej bolo cítiť úľavu. Už nebude musieť bojovať s nutkaním ísť tam ešte raz prespať.
„Máte nejakú predstavu, ako sa jeho mobil mohol ocitnúť meter a pol pod povrchom zeme?“
„Viete to, čo ja,“ mykla plecom. „Tí, čo odpoveď poznali, sú tam pochovaní.“
„Boli tam pochovaní 50 rokov pred zmiznutím vášho priateľa.“
„Povedala som vám, čo sa stalo. Keby niekto z tých ľudí žil, odpovedal by vám.“
„Ich dcéra žije.“
Slezáková ustrnula s pohľadom upretým von cez okno a spracúvala, čo práve počula.
„Ich dcéra?“
„Áno.“
„Koľko má rokov?“
„Sedemdesiat.“
„Ona vie!“ hlesla a rozrušene sa naňho pozrela. „Ona určite vie! Povedali ste jej o tom telefóne?“
„Áno.“
„A čo povedala?“
„Vyhodila ma. Rozrušilo ju to.“
„Ona vie,“ zopakovala Slezáková. „Musím sa s ňou stretnúť. Musím. Ešte dnes.“

O tri hodiny už boli v Košiciach. Tentokrát zaparkoval ľahko, boli dve hodiny poobede, obyvatelia bloku boli ešte v práci a parkovacie miesto si mohol vyberať.
Slezáková ho ani nemusela na cestu dlho prehovárať. Mal na ten prípad už len niekoľko hodín, potom ho bude musieť odložiť. A tak, keď zavolal Márii Hatalovej, a tá súhlasila so stretnutím, sadli do auta a tu sú. Tri hodiny aj s obedom na Liptovskej Mare.
„Prepáčte, ak som bol včera netaktný,“ ospravedlnil sa Karol, keď sa všetci traja usadili v obývačke. Hatalová len nedočkavo mávla rukou a zadívala sa na Slezákovú.
„Kto je táto dáma? Povedzte mi to.“
„Volám sa Viera Slezáková. Pán… policajt…“
„Pupala.“
„… mi povedal, že ste príbuzná…“
„Nezdržujme sa,“ zasiahol Karol. Mali pred sebou dlhý rozhovor a ešte dlhšiu cestu domov, nebolo potrebné zachádzať do slepých uličiek. „Prejdime rovno k vášmu príbehu. Potom sa budeme rozprávať o súvislostiach.“

Príbeh Viery Slezákovej
Zablúdili sme. Je to smiešne, ale stalo sa. Auto sme nechali za Hornou Tižinou a pešo sme sa vybrali do kopcov. Vraveli sme si, že prejdeme krížom cez lesy k priehrade v Novej Bystrici, čo sme odhadovali tak na päť – šesť hodín chôdze, odtiaľ pôjdeme autobusom alebo stopom do Kysuckého Nového Mesta, tam prespíme v nejakom hoteli a ráno si prídeme cez Terchovú pre auto.
Išli sme podľa mapy a kompasu, ale na lúke U Kamencov, kde je starý salaš, sme zle zabočili a dostali sa do úplne inej doliny. Potom sme to chceli napraviť a prešli sme len tak krížom cez kopec a potom sme už vôbec netušili, kam sme sa dostali. Nechceli sme sa vracať a strácať čas, tak sme sa spoliehali na intuíciu, ktorá, samozrejme, úplne zlyhala. Po piatich hodinách sme boli podľa našich odhadov niekde uprostred cesty do Novej Bystrice. Všade okolo nás lesy, niekoľko starých lesníckych zvážnic, ktoré viedli všetkými možnými smermi a my sme boli so silami úplne na dne. O šiestej večer sme boli nevedno kde, na smrť vyčerpaní a mne bolo ešte aj do plaču. Toľko entrée k príbehu.
„Nože ticho!“ zasyčal Milan a prerušil môj vyčítavý výpočet všetkých „keby“. „Počuješ? Pes!“
Naozaj, psí štekot. Hneď na kopci.
„Podme tam,“ povedal a uchopil ruksak, že si ho vyloží na chrbát. Vstala som, aby som urobila to isté, ale uvidela som niečo, čo ma znepokojilo. Nejaký pohyb, ktorý do lesa nepatril. Predstavte si napríklad kunu. V lese môže sedieť dva metre od vás a nevšimnete si ju. A teraz si predstavte tú istú kunu, ako sedí v meste na kapote auta. Udrie vám do očí už z kilometra. Tak ako mne ten pohyb, ktorý som zachytila kútikom oka. Nepatril do celku.
„Milan, niečo tam je. Tam, medzi stromami,“ ukázala som prstom. Zase sa to zjavilo. Človek. Uf, to mi odľahlo. Oblečený bol v tmavých nohaviciach a čiernom dedinskom saku, alebo skôr kabáte. Všetko zaprášené, zanedbané. Aj čierny plstený klobúk, ktorý mal na hlave. Stál od nás ani nie 50 krokov a zamračene sa na nás díval. Pod stromami už bolo šero, ale aj tak som zreteľne videla strieborné strnisko a hrubé vrásky, ktoré vyzerali skoro ako jazvy.
„Dobrý deň!“ zvolal na neho Milan. Muž nezareagoval, len stál a pozeral sa na nás.
„Neviete, ktorým smerom je Nová Bystrica?“
Stále nič. Žiadna reakcia. Akoby sme tam ani neboli. Premkol ma zlý pocit.
„Alebo Horná Tižina?“ pokračoval Milan a potom potichu povedal: „Buď je hluchý, alebo debil.“
„Bojím sa ho,“ povedala som rovnako potichu. Snažila som sa hovoriť pokojne, myslieť racionálne. „Nemám z neho dobrý pocit.“
„Kašlime naňho,“ povedal Milan a hodil si na chrbát ruksak. „Vyjdeme hore na hrebeň, kde sme počuli brechať toho psa. Potom sa uvidí.“
Pomohol mi vyložiť na chrbát môj ruksak. Nemala som ho ťažký, ale už som nevládala. Potom sme sa naraz obrátili k mužovi, asi sme mu chceli kývnuť na rozlúčku alebo čo, ale – nebol tam.
„Kam zmizol?“ spýtala som sa. Bolo to čudné. Les bol riedky, nikde žiadne kríky, ani jamy či koľaje a on jednoducho za tých pár sekúnd zmizol.
„Ten starý pako sa pred nami radšej skryl. Asi sa ťa zľakol, nie si namaľovaná a…“
„Prestaň ty … Ty!“ rozosmiala som sa a začala ho biť po pleci. Uľavilo sa mi, že ten chlap zmizol. S Milanom som sa nebála, videla som už párkrát, ako to dopadlo, keď si ku mne niekto v jeho prítomnosti dovoľoval, ale aj tak ma ten človek vydesil.
Na hrebeni bola lúka, veľká asi ako futbalové ihrisko a uprostred nej polorozpadnutá drevenica. Strecha bola na jednom konci prevalená, ale steny vyzerali ešte silné. Všade okolo nej rástla vysoká tráva. Ako sme sa približovali, ukázalo sa, že je to žihľava. Neďaleko drevenice boli zvyšky rozpadnutej kôlne, alebo senníka. Neviem, na čo tá druhá budova kedysi slúžila. Možno chlievy.
„Dobré miesto, čo?“ povedal Milan. „Toto tak kúpiť a opraviť, potom sem chodievať na víkendy…“
„Ja by som sa tu bála. Kde je ten pes?“
„Neviem. Nevidno ho. Bohvie, čo sme to počuli.“
„A nemohol to byť… Vlci brešú?“
Milan sa pobavene zasmial. „Nebrešú, neboj sa. Rozhodne sme nepočuli vlka. Skôr to mohol byť srnec.“
Pre zmenu som sa zasmiala ja. „Hej, srnec. Alebo kačka, nie?“
„Nie, vážne. Srnce brešú. Niekedy na nerozoznanie od psov.“
Medzitým sme prišli k drevenici a zložili sme do trávy ruksaky. „Ja si musím oddýchnuť, Milan. Už ďalej nejdem.“
Rezignovane som sa zvalila na zem a roztiahla ruky.
„Ľahni si na toto,“ povedal Milan a natiahol vedľa mňa svoju karimatku. „Ja si to tu trochu poprezerám.“
„Ale nechoď ďaleko, aby ma nezožrala tá tvoja hus.“
„Srnec!“ zakričal a stratil sa mi z dohľadu. Natiahla som sa na karimatke a privrela oči. Počúvala som Milanove buchotanie po drevenici a podchvíľou ma nadšene informoval o geniálnom starom kladive alebo úžasnej prázdnej fľaši s vylisovaným rokom 1924. Predstavila som si, ako tie haraburdy vykladá v obývačke do poličiek. Pod drevenicou objavil priestrannú pivnicu a v nej ešte viac prázdnych fliaš a iných pokladov, takže na mňa vykrikoval asi do ôsmej. To už sa začínalo stmievať, slnko bolo dávno ukryté za stromami. Nechcelo sa mi vstávať. Bolo teplo, veľmi príjemne, po komároch ani stopy a Milanove výkriky ma upokojovali. (Odhliadnuc od desivej predstavy, čo všetko budeme musieť odniesť do auta a ako škaredo sa pohádame, keď mu nedovolím zavesiť v spálni na stenu drevené koleso, ktoré „musí byť najmenej sto rokov staré!“)
Keď konečne vyliezol, lebo už vo vnútri na nič nevidel, bolo nám obom jasné, že tam prenocujeme. Aspoň sme boli na vodorovnej lúke, čo v kysuckých horách nie je bežná vec. Kým nanosil drevo na oheň, pripravila som večeru na prestretý uterák: chlieb, salámu, paradajky, cibuľu, slaninu a paštiku. Pre mňa ešte čokoládovú Fidorku. Milan uprednostnil ploskačku borovičky, ktorú si pôvodne plánoval otvoriť na brehu priehrady v Novej Bystrici. Aj ja som si dala. Ale až neskôr v noci, keď sme už len tak sedeli pri ohni a rozprávali sa.

„Vstávaj! Vstávaj!“ S námahou som otvorila zlepené oči. V tme som rozoznala siluetu Milanovej hlavy, ako sa nado mnou skláňa. „Viera, niečo sa deje.“
Vtedy som to začula. Šepot. Tlmené hlasy viacerých ľudí. Rozoznala som ženský hlas, možno nejaké detské…
„Kde sú?“ spýtala som sa. Zastihlo ma to takú nepripravenú, že som sa v prvej chvíli ani nezľakla.
„V dome,“ povedal Milan. „Stade ich počujem.“
V jeho hlase som zacítila strach a okamžite prešiel aj na mňa. Ako môžu byť… „Ako môžu byť v dome? V noci prišli?“
„Neviem. Nič som nepočul. Zobudil ma ten šepot a…“
Naraz zmĺkol, lebo hlasy zosilneli a zreteľne sme počuli ženu, ako hovorí: „Ticho, aby nás otec nenašiel.“ A detský hlas sa jej spýtal, či to Adelku bolí, keď tak kričí.
Na celom tele mi vyskákali zimomriavky. Zdalo sa mi, že tie hlasy vychádzajú z pivnice pod drevenicou.
„Mám zakričať?“ spýtal sa Milan. „Iba tak, že čo sa to deje a…“
Z rozpadlín neďalekého chlieva sa ozval dievčenský hlas: „Nechajte, otec, preboha vás prosím!“
Potom sa ozvali plesknutia a dievčenský výkrik, stlmený dlaňou. Kdesi vzadu sa rozbrechal pes. Vykríkla som. V tom okamihu všetko stíchlo. Chvíľu bolo totálne ticho, potom sa rozozvučala kakofónia cvrčkov a cikád.
Milan sa zodvihol jednou rukou do sedu a poobzeral sa. Ja som ležala a prudko dýchala, snažiac sa zahnať strach a dať sa dokopy.
„Vidíš niečo?“ spýtala som sa.
„Nič. Normálna noc.“
„To sa nám zdalo alebo čo?“ Aj ja som si sadla. Už som dýchala takmer normálne, ale na tele som stále mala husiu kožu. „Čo to bolo?“
„Ja neviem,“ povedal Milan, obzerajúc sa na všetky strany. „Niekto si z nás možno robí srandu alebo čo.“
„Poďme preč, Milan.“
Chvíľu neodpovedal, akoby ma nepočul, a sústredene sa pozeral smerom k chlievom. „Pôjdeme,“ povedal pomaly, „to bude… Heeej! Dobrý večer!“ pozdravil sa do tmy niekomu, koho som nevidela.
Okamžite som sa otočila tým smerom. Milan sa postavil. Z tmy od chlievov niekto prichádzal. V mesačnom svite sa mi zdalo, že je to ten chlap, ktorého sme videli v lese. Zapínal si nohavice a kráčal k drevenici. Pár metrov od nás. Vôbec nás nevnímal, hoci Milan na neho znovu zakričal. Vošiel dnu a chvíľu tam hrmotal. Potom sa okná rozsvietili žltým petrolejovým svetlom. Postavila som sa k Milanovi. Kolená sa mi triasli, myslela som, že sa ani neudržím. Cez okno a otvorené dvere sme videli dovnútra. Izba bola zariadená, videli sme stôl, kamennú pec, v ktorej blkotal oheň, poličky s hrncami a pohármi… Muž naraz otvoril poklop na podlahe, kľakol si na kolená a vytiahol zmietajúceho sa chlapčeka. Vystrel mu ruky pred telom a tlačil ho k peci. „Tatko, prosím vás, nechajte!“ Potom z pivnice vyliezla dospelá žena. Mala špinavú, umastenú tvár, cez ktorú jej slzy vymyli biele čiary. „Nechajte ho, prosím, veď je to váš syn!“ Muž ju spakruky udrel a priložil chlapcove dlane na horúcu pec. Chlapec sa rozkričal. „Bože môj, toto nie!“ zvolal Milan a vbehol do drevenice. Ja som sa nemohla od hrôzy ani pohnúť, snažila som sa kričať, ale nemohla som. Vyrážala som zo seba len polohlasné „Haaaa! Haaaa!“ Videla som, ako muž hodil chlapca na zem ako kus handry, otočil sa ku dverám a niečo nahnevane rozprával. Tam, za stenou, musel stáť Milan. Chcela som sa pohnúť, ísť k nemu hoc aj dovnútra, len nebyť sama, ale nemohla som. Vtedy sa z tmy od chlieva zjavila dievčenská postava v bielej roztrhanej nočnej košeli a krvavým fľakom na lone. Ako prechádzala okolo mňa k domu, otočila ku mne bledú tvár a povedala: „Otec nás všetkých zabijú.“
Vtedy sa mi podarilo preraziť hrádzu v hrdle a vykríknuť. Vyrazila som zo seba dlhý, mocný výkrik, taký dlhý, až sa mi ku koncu začalo zahmlievať pred očami. A naraz všetko stíchlo. Svetlo v dome zhaslo, hlasy sa stratili, všetko bolo ako pred chvíľou. Stála som bosá na spacáku, prudko dýchala a pozerala na vchod do drevenice. Vrátili sa cvrčky a cikády. Netrvalo dlho a vrátilo sa aj slnko. Len Milan sa už nikdy nevrátil.
–

Keď Slezáková skončila, nikto neprehovoril. Karol, hoci príbeh počul už druhýkrát, ho znova v sebe spracúval ako pred niekoľkými hodinami v Ružomberku. Hatalová strnulo sedela, brada sa jej triasla od potláčaného plaču a z očí sa jej liali slzy.
„Čo… Čo bolo potom?“ spýtala sa.
„No, rozbehla som sa preč, ani si poriadne nespomínam. Našli ma nejakí hubári. Nikto mi nikdy neuveril, chvíľu som bola v blázinci, kde som nakoniec predstierala, že chápem, len aby ma pustili. Snažila som sa presvedčiť políciu, novinárov, príbuzných, nikto mi neveril. Milana hľadali všade, povolali dokonca aj vojakov, ale nenašli po ňom ani stopy. Aj tú zbúranú drevenicu prehľadali, ale nebolo tam nič, čo by dosvedčovalo môj príbeh. Na starých fľašiach našli Milanove odtlačky, v pivnici jeho stopy, ale nič iné. Až teraz ten mobil v hrobe vašich rodičov. Som si istá, že je jeho.“
Mária Hatalová sa snažila niečo povedať, ale nešlo jej to z úst. Nakoniec to prelomila a povedala: „Váš Milan bol môj otec.“
Karol precitol zo svojho zamyslenia a prekvapene prechádzal zrakom z jednej ženy na druhú. Slezáková kývala hlavou, akoby to všetko vedela už dávno.
„Rozprávajte, prosím. Povedzte mi to.“
„Narodila som sa tri roky po vojne. To už otec u nás žil viac ako desať rokov. Viem len z rozprávania ako prišiel. Bolo to veľmi… záhadné. Vraj sa jednej noci v roku 1937 objavil na gazdovstve u mojich starých rodičov. Celý bol od krvi, dorúbaný, dorezaný. Stará mama ho niekoľko týždňov dávala dokopy. Na druhý deň sa dozvedeli, že u Čižmárov, na druhej strane kopca, sa stalo niečo strašné. Niekto celú rodinu porúbal sekerou. Starého Čižmára s Čižmárkou aj ich štyri deti. Najstaršiu dcéru znásilnili, jedného chlapca mučili. Starký chcel otca udať, myslel si, že to urobil on, ale starká mu nedovolila. Otec totiž v horúčke blúznil a všeličo povykrikoval. Usúdili, čo nakoniec potvrdil aj on, že len išiel okolo a bol svedkom toho, ako starý Čižmár týral svoju rodinu. Bol vraj taký, starý Čižmár, vždy ich trýznil. Otec sa ich zastal, Čižmár mu zaťal sekerou do boku a potom pred jeho očami v amoku porúbal celú rodinu. Otec sa nejako spamätal a hoc aj ťažko zranený, pobil sa s Čižmárom v snahe zachrániť tie deti. A nakoniec ho zabil. Pre rodinu už však bolo neskoro.“
Slezáková sa nahlas rozplakala, čo Máriu Hatalovú prinútilo prestať rozprávať. Spýtavo sa pozrela na Karola, ale ten si ju nevšímal. Snažil sa pochopiť, čoho je svedkom. Racionálne vedomie policajta sa zdráhalo uveriť tej hroznej absurdite.
„Starí rodičia aj moja mama, ktorá mala vtedy dvadsať rokov, si dlho mysleli, že otec sa zbláznil. Neudali ho, bolo im ho ľúto. Krom toho, mama mala dve sestry, ale žiadneho brata. Sestry sa povydávali a odsťahovali do mesta, starým rodičom sa chlap na gazdovstvo hodil. Aj keď to vraj dlho vyzeralo tak, že sa z toho zabíjania pomiatol. Vraj rozprával… Moja zlatá…“
Mária Hatalová chytila Slezákovú za ruku a druhou jej utrela slzy z líca. „Vraj rozprával, že prišiel z budúcnosti. Že nevie ako. Veľa mi o tom mama nerozprávala, asi ho nechcela zahanbovať. A on o tom za môjho života nerozprával vôbec. Môj starý otec mu zohnal papiere na meno Jakub Hatala. Nežila som vtedy, keď sa to stalo, neviem o tom veľa. Nebola to u nás doma veľmi populárna téma.“
Karol sa postavil a prešiel k oknu. Stál chrbtom k ženám, dívajúc sa na rušnú Národnú triedu.
„Chcete mi tu nahovoriť, že Milan Macek sa prepadol do minulosti a tam dožil svoj život? Chápem, že ste obidve stratili blízkych, tak možno…“
„Kedy zomrel?“ spýtala sa Slezáková Márie Hatalovej.
„V roku 1975.“
„Spomeniete si na presnejší dátum?“
„No samozrejme. Tretieho augusta.“
Slezáková na chvíľu privrela oči.
„Narodil sa osemnásteho mája 1976,“ povedala po chvíli. „ Zomrel, lebo nemohol existovať na dvoch miestach naraz.“
„To je predsa nezmysel!“ vykríkol Karol. „Nezmysel! Vari nepočujete, aké hlúposti rozprávate?“
Hneval sa na obidve ženy, pretože už aj on sám začínal tomu šialenstvu veriť. A uveriť tomuto by znamenalo poprieť všetky pravidlá sveta, ktorým dovtedy veril. Taká totálna strata istoty by ho celkom určite pripravila o normálny zvyšok života.
„Nesmiete tomu uveriť, rozumiete? Váš otec dobre vedel, prečo o tom nerozprával. Necháme to tak a…“
„Máte fotku?“ prerušila ho Slezáková.
„Samozrejme! Mám veľa fotiek!“
Z poličky pod televízorom vytiahla album, v ktorom bolo očividne viac fotografií ako miesta. Vytŕčali z bokov ako z roztrhanej knihy.
„Ukážem vám svadobnú, to je jeho prvá. Brali sa v štyridsiatom siedmom roku. Desať rokov po tom, ako prišiel.“
Slezáková sa zadívala na fotku. Vedľa nevesty stál sympatický zrelý chlap, s krátkymi tmavými vlasmi a tenkými fúzikmi pod nosom.
„Milan, môj zlatý, čo sa ti to stalo…“
„Netrápte sa,“ povedala Hatalová a znova jej chytila ruku. „Mal dobrý život a prisahám, že bol šťastný. S mamou sa ľúbili a nás, deti, zbožňoval. A my jeho. A až teraz som pochopila, aký to musel byť statočný chlapík.“
Karol to už nevydržal a vytrhol jej fotografiu z ruky.
„Vy tvrdíte, že na tejto fotke z roku 1947 je Milan Macek? Váš priateľ, ktorý zmizol v roku 2001?“
Hlas sa mu triasol a nervózne kýval s fotkou, až sa Mária Hatalová zľakla, že ju poškodí.
„Je to on. Verte mi,“ povedala Slezáková. „Už teraz sa to dá ľahko dokázať. Veď aj ja mám jeho fotky.“
Karolovi zazvonil vo vrecku telefón. Keď ho vytiahol, videl, že je to zástupca riaditeľa kriminálky Vrábeľ.
„Mám výsledky z expertízy toho telefónu,“ začal namiesto pozdravu. „Radšej sa posaď, Karol, lebo tomu neuveríš.“
„Ale uverím.“