Kita z Martinusu: Je to o neustálom žití (s) knihami

Ty a Martinus. Kde a ako to vlastne všetko začalo?

Cez lásku ku knižkám odmalička (pre jedináčika boli puzzle, lego a knižnica najväčší kamoši) a keďže Martinus bol pre mňa už počas mojich vysokoškolských rokov ňuňu topka, hlásila som sa dvakrát aspoň ako brigádnik do kníhkupectva v Žiline. Kvôli viacerým obojstranným faktorom to však nevyšlo. Keďže sa ale nevzdávam, išla som do toho aj tretíkrát (to už som bola po vysokej škole a v brutálne nudnej práci v cestovke) a svoj motivačný list si pamätám dodnes  🙂  Rovnako ako pohovor. Vybrali si ma, ale nevyhovovali mi pracovné hodiny v nákupnom centre a navyše som chcela s knihami pracovať viac a hlbšie spoznať knižný trh. Riskla som to a povedala nie. Asi o mesiac neskôr mi z Martinusu prišiel e-mail, či mám ešte záujem, že by tu pre mňa možno niečo bolo  🙂 

O čo sa teda v Martinuse aktuálne staráš?

Od začiatku tohto roka sa naplno venujem najmä obsahu a promu. Keď to pojmem zjednodušene, tak riešim hlavne výber kníh, ktoré na našom webe (predovšetkým na homepage) alebo v kamenných kníhkupectvách viac zviditeľňujeme. Komunikujem pri tom s vydavateľmi, prechádzam si ich edičné plány a dohadujem promo kampane. Mám tiež prsty napríklad v  zostavovaní a rozosielaní týždenných newsletterov.

Z akých všetkých možných sfér sa dá zistiť, ktoré knihy budú zásadné napríklad na tohtoročnú jeseň?

Koľko máme času? 🙂  Pretože jeden kanál, na ktorý sa stačí zamerať, neexistuje. Je to o neustálom žití knihami, konštantnom vytváraní si povedomia o tituloch, ktoré vychádzajú, okolo ktorých je nejaký ten hype – predovšetkým v zahraničí, vzhľadom k tomu, že je to „zdroj“, z ktorého naše vydavateľstvá čerpajú, o práva ktorých sa potom bijú. Takže: Amazon a Goodreads sú taký môj základ, ktorý dopĺňam sledovaním niekoľkých instagramových účtov. Vďaka tomu vo chvíli, keď sa ku mne dostane edičný plán slovenského vydavateľstva a vidím v ňom zatiaľ iba originálne názvy ich plánovaných titulov, aspoň polovica z nich mi už niečo hovorí  🙂

Samozrejme, toto je tak trochu tricky, pretože vždy je treba premýšľať nad celým trhom, nad našimi čitateľmi… Ak je boomom napríklad kniha Američanky, ktorá je známa iba v USA, u nás bude asi sotva trhať rebríčky, keď sme o hviezde ich TV show v živote nepočuli.

No a veľmi super sú knižné veľtrhy, predovšetkým tie medzinárodné: Londýn a Frankfurt, kde najväčší zahraniční nakladatelia prezentujú svoje pripravované silné tituly na danú sezónu (Londýn je jar/leto a Frankfurt jeseň).

Tento rok si bola na veľtrhu v Londýne, v Paríži aj v Prahe. Ako je to s úrovňou veľtrhov vo svete a u nás? Existuje relevantný veľtrh aj na Slovensku?

Hmm, každý je iný. Londýn je top (a nie, nehovorím to len preto, že pre mňa neexistuje na svete lepšie mesto!). Londýnsky veľtrh nie je prístupný pre verejnosť, má primárne kontraktačný charakter – ako som už načrtla, prichádzajú sem nakladateľstvá prezentovať svoje pripravované tituly a tiež ich agenti, ktorí si dohovárajú stretnutia, na ktorých sa rozoberá potenciálny záujem o kúpu kníh (napríklad: zástupca slovenského vydavateľstva si dohodne stretnutie s agentom zastupujúcim Bloomsbury, aby rokovali o právach na preklad Harryho Pottera do slovenčiny).

Paríž je o niečom inom a v zásade sa podobá skôr našej slovenskej Bibliotéke a českému Světu knihy – gro vystavujúcich tvoria domáci nakladatelia, ktorí bežnej verejnosti približujú svoje knihy. A rovno ich tam aj predávajú, takmer vždy so zľavou.

Priznávam sa, že na Světe knihy som bola tento rok úplne prvýkrát, viac-menej kvôli tomu, aby som mala prehľad  🙂  Pre moju prácu to zas tak veľký prínos nemá – iba málo českých vydavateľov tam avizovalo nové tituly, čo je škoda. Na jednej strane som rada, že sa u nás na knižnom (a kultúrnom) trhu niečo deje, ale ešte stále to má, bohužiaľ, skôr podobu knižného eventu, kam si ľudia prídu nakúpiť výrazne zlacnené knihy. O to viac ma preto teší iniciatíva nášho ZVKS (Združenie vydavateľov a kníhkupcov Slovenskej republiky), ktoré sa odvážne rozhodlo zorganizovať jarné knižné turné, ktorého hlavným zámerom je budovať (doslova bližšie) vzťahy medzi jednotlivými článkami trhu, šíriť povedomie o svojom portfóliu a vo finále tahať za jeden povraz. Aj keď je to zatiaľ iba v začiatkoch, myslím si, že je to správna cesta a tak trochu „náhrada“ za menej vydarený koncept veľtrhu.

Na Světe knihy aj Bibliotéke tradične ľudia najviac túžia po aktuálnych bestselleroch. Dajú sa bestsellery – aspoň čiastočne – naozaj predpovedať?

Ale áno, určite to do nejakej miery ide.

Prezraď nejaké indície, podľa ktorých sa dá rozpoznať budúci bestseller!

Niečo zaručia/predpovedia mená. Takže ak Dan Brown alebo Paulo Coelho avizujú novú knihu, je to vlastne taký bestseller on the way. A podobne to platí aj pre naše domáce veľké mená – na Slovensku napríklad pre Červenáka, Kariku, v Čechách pre Mornštajnovú. Už teraz sa teším na boom v Českej republike, keď Tučková dopíše Bílou vodu.

Potom to sú zaručene série – od Pána prsteňov až po neverending story Pieseň ľadu a ohňa, alebo príbehy detektívnych vyšetrovateľov, ktoré si čitateľov podmaňujú novými prípadmi. Niekde pomôže filmová adaptácia – kniha sa síce predávala už dlhšiu dobu, ale zrazu je v kinách a predaje x-násobne vzrastú. Napadá mi tohtoročný After: Bozk, ktorého vydavatelia môžu byť nadšení hneď štyrikrát – ide o sériu a prvý film zároveň zariadil, aby bol záujem aj o zvyšok série  🙂

Nájsť šablónu k napísaniu či odhalenie bestsellera je rovnako náročné ako rok čo rok odhadovať (alebo nastoľovať) knižné trendy – spomínate si na omaľovánkový boom? – alebo predpovedať čitateľský záujem. Fungujú pútavé, netuctové veci (osobne si myslím, že napísať bestseller s Osvienčimom v názve už musí byť každým týždňom náročnejšie a náročnejšie :-)) a vzhľadom k tomu, že každým rokom je knižná produkcia väčšia, polovicu úspechu už robia aj také „minizáležitosti“, ako je obálka, dobre a výrazne napísaná anotácia alebo typ väzby… Bestsellery sú veda  🙂

Takže čitatelia už dôverujú svojim vybraným autorom alebo žánrom a menej experimentujú?

Buď je to tak, alebo majú „len“ málo času na výber z tej záplavy neznámych kníh a nových autorov. Najjednoduchšie je predsa hodiť si do košíka niečo, čo vám bude žánrovo alebo genderovo sedieť a nájdete to hneď v top desiatke na hlavnej stránke internetového kníhkupectva.

Do akej miery ovplyvňuje to, čo robíš v práci, aj výber tvojho osobného čítania? Nehovoríš si občas, že by bolo jednoduchšie, keby si mohla skrátka vnímať knižky ako bežný čitateľ a dostávali sa k tebe len skrz reklamu alebo pri prechádzke v kníhkupectve?

Vôbec nie 🙂  Obecne som celkom náročný človek a aj kvôli tomu som si už v detstve vytvárala v podstate také čitateľské prieskumy a predvýbery, s ktorými som nakráčala do kníhkupectva alebo knižnice. Takže moja práca sa vlastne prelína s mojím knihomoľským svetom. Vychádzajúcich kníh je veľmi veľa a moja čitateľská náročnosť je za bežnými hranicami (#overené), môžem si ich vlastne takto filtrovať v práci a tak v skratke to, čo by som aj tak robila sama pre seba, ma momentálne živí  🙂

Tažšie je to skôr opačne – vyberať knihy, ktoré rôznymi kanálmi ukazujeme našim zákazníkom a vypúšťať pri tom subjektivitu. Pretože keby to bolo na mne a u nás sa tým netajím, Jo Nesbø alebo Dominik Dán by tam miesto nemali  🙂  Dôležité je však, a o to sa veľmi snažím, plne rešpektovať knižný vkus čitateľov, pretože každému z nás sa páči niečo iné.

Je nejaká kniha z poslednej doby, od ktorej si nemala veľké očakávania, alebo si ju dokonca ani neplánovala prečítať, ale nakoniec ťa príjemne prekvapila?

Nie. Môj to-read list je mega dlhý a plný kníh, ktoré nestíham čítať a o ktorých skrátka viem, že ma budú baviť (mimochodom, hovorím tomu knižné ego :-)), neviem si predstaviť, že si vyberiem na úkor práve týchto kníh niečo, kde nemám žiadne očakávania a len tak to…skúsim.

U mňa je to skôr naopak. Za posledné týždne sa mi už dvakrát stalo, že som mala príliš veľké očakávania a bola som dosť sklamaná.

O aké knižky išlo? Dočítaš ich napriek tomu do konca, alebo sa radšej pustíš do niečoho iného?

Musím to prezrádzať? 🙂  Pretože potom zo mňa budeš sklamaná ty… 

Dobre, bolo to Nikdekoľvek od Gaimana a Kosec od Schustermana. Obe sa ale čítali ľahko, takže som ich nakoniec dočítala.

Kedysi by som ti odpovedala, že dočítam každú knihu, pretože nedokážem robiť veci polovičato, ani nedokončiť rozčítaný príbeh. Dnes už ale fungujem inak – knižné sklzy ma „naučili“ nechať tak knihu, ktorá mi nesadla. A snažím sa k tomu ukecávať aj svoje okolie, pretože dobrých kníh je strááášne veľa, tak prečo si kradnúť čas niečím, s čím sa trápim(e)?

Krásny príklad toho, aká pestrá zmes čitateľov je v Martinuse, pretože podľa mňa sú Nikdekoľvek a Kosec skvelé knihy  🙂  Keby si si musela vybrať len jeden obľúbený žáner, bol by to, tipujem, thriller, však?

Úplne súhlasím, len s tými vzájomnými doporučeniami je to potom trošičku… ťažšie  🙂  Ako obľúbenej kolegyni povedať, že potom budem voči jej ďalšiemu knižnému tipu opatrnejšia? Aj keď zasa… je to radikálna otvorenosť v praxi!

A môj obľúbený žáner… Kúsok vedľa, sú to detektívky.

Čo ťa na detektívkach najviac baví a prezradíš nejakých obľúbených autorov z tohto žánru?

Na detektívkach ma v zásade bavia dve odlišné veci:

1. poctivé vyšetrovanie; žiadne zbytočné depky, popisy hlmy a ďalších hlúpostí, ako čo detektív raňajkoval a podobne. Vychutnávam si logický proces vyšetrovania „starej školy“, poctivú prácu v hľadaní dôkazov, spájanie súvislostí, riešenie prípadov analýzami a hlavou, nie náhodou alebo tým, čo sa len tak nelogicky vyvŕbi – a tomuto všetkému kraľuje Michael Connelly.
2. predstavivosť niektorých autorov; obdivujem ich kreatívne hlavy a užívam si, ako veľmi dokážu byť invenční (niekedy až inovační) pri vymýšľaní krutých spôsobov vraždenia. Nejde mi o tú brutalitu či množstvo krvi, doslova ma láka sledovať, s čím zaujímavým zasa prídu, ako obeť zomrie tentokrát. Vyšetrovací proces je tu síce tiež veľmi zaujímavý, avšak v tomto prípade sa veľmi teším na modus operandi a takéto si dopriavam od Chrisa Cartera.

Späť ku knihám všeobecne: aké najzásadnejšie rozdiely vnímaš medzi americkou a európskou knižnou scénou?

Hmm, táto otázka je pre mňa ťažká a dopredu upozorňujem, že odpoveď bude tak literárne neodborná, ako len môže byť  🙂  Najzásadnejšiu odlišnosť vnímam v zásahu. Zatiaľ čo americká literatúra je písaná trochu šablónovito pre mainstream (tu je tá večná snaha o bestsellery), európska (si) ide cestou väčšej lokálnosti, je osobnejšia a prípadnú drámu rozvíja na menšej ploche (či už sa to týka priestoru alebo vzťahov).

A aké rozdiely vidíš medzi slovenským a českým knižným trhom?

Je to zaujímavé, že sú tu rozdiely pomerne veľké; jednak v čitateľskom vkuse a jednak v tvorbe domácich autorov. Dlhodobo si kladiem otázku, čo z toho formuje to druhé  🙂  Na prvý pohľad (aj podľa najpredávanejšej českej tvorby) by som povedala, že českí čitatelia sú náročnejší, siahajú po kvalitnejšej literatúre, najmä čo sa týka tej „oddychovej“. Veď stačí porovnať autorky, ako je Tučková, Třeštíková alebo Mornštajnová a Hanišová s niektorými našimi.

Na druhú stranu mi je však záhadou, ako dokážu českí čitatelia tolerovať nekvalitu v detektívnom žánri – český úspech Handrovej bábiky alebo Ženy v okne ma mätie doteraz  🙂  Pre porovnanie… osobne ma teší, že na Slovensku máme silný, miestami dokonca až medzinárodný potenciál v domácich dielach (historického) detektívneho či thrillerového žánru.

Pamätám si zo seriálu Younger postavy „headhunterov“, ktorí v podstate hľadali nových autorov pre nakladateľstvá a snažili sa ich potom u nich udržať. Existuje nejaká taká pozícia u nás? A platí, že je stále ťažšie presadiť sa ako začínajúci autor, alebo sa niečo zmenilo?

Vzhľadom k veľkosti našich vydavateľstviev (alebo nadnesene vydavateľských domov) si trúfam povedať, že takí spešl „headhunteri“ neexistujú, ale blízko k nim sú takzvaní skauti alebo redaktori – teda zástupcovia nakladateľov, ktorí odhaľujú autorov, tituly a snažia sa pre vydavateľstvo zakúpiť práva a zmluvne získať nielen knihu, ale aj autora. Bežne to totiž funguje tak, že ak má nakladateľstvo zmluvu na knihu jedného autora, získavajú aj prioritné právo na čokoľvek ďalšie, čo v budúcnosti napíše. Ideál vyzerá asi tak, že si napríklad Bloomsbury a riskneš to s neznámou a odmietanou Rowlingovou  🙂  A niekedy, nanešťastie, táto rovnica platí aj opačne – nielen každý nakladateľ by chcel mať svoju Rowlingovú, ale taktiež každý by chcel byť Rowlingovou. A pritom je to presadenie sa každým rokom náročnejšie. Je to preto, že jednak pribúda debutových rukopisov, ale na Slovensku sa stále zvyšuje aj počet prekladových kníh, ktoré vychádzajú v slovenčine (a ktoré by sme pred rokmi našli iba v českom jazyku). Potom to tí „noví“ majú, samozrejme, veľmi ťažké, nehovoriac o tom, že teraz častokrát vidíme aj známe mená putovať po rôznych nakladateľstvách.

P.S.: Younger, ach! <3

Jedným z najväčších tém Martinusu je hľadanie viac času na čítanie. Aký je tvoj recept?

Vstávanie o piatej ráno. Večer a pri umelom svetle čítanie nezvládam, ráno som naopak čerstvá a pred prácou happy, že už som mala nejaký čas pre seba (navyše, takto sa mi najlepšie čítajú rozvojové knižky). A keďže cez deň neustále niečo „musím“, kolegyňa mi poradila, aby som si aj čítanie dala ako taký task, ktorý musím splniť – k takejto organizácii čítania sa chcem ešte tento rok dopracovať.

A na záver: ktorú knihu odporučíš našim čitateľom na tohtoročné leto?

Uf, nerada odporúčam niečo, čo som sama nečítala a keďže v novinkách mám sklz, schválne si to uľahčím: séria Čas čarodejníc je ľahké letné a zároveň pútavé a fakt dobre napísané čítanie (a navyše už je k nej aj seriál!).