Leto, bazén a pílka na železo

Silvia prešla tichou ulicou, ktorou sa odrážali iba jej kroky v žabkách. Betón a slnko. Ťap-ťap, ťap-ťap, ťap-ťap. Na čelo jej vyrazili kropaje potu a cítila, že sa v sparnom ovzduší nemajú kam vypariť. Každý, kto mohol, poobede zatiahol závesy, rolety, zapol klímu, zamkol dvere a vypol telefón. Na poobednej ulici bola len ona. Ťap-ťap. Mysľou jej prebehlo, či sa môžu gumené šľapky na rozpálenom asfalte roztopiť. Nečudovala by sa. Hlásili tridsaťpäť stupňov a ľudia boli rozdelení do dvoch táborov: tí, ktorí tvrdili, že je leto a v lete má byť teplo, a tvrdili by to, aj keby bolo vonku päťdesiat stupňov, a tí, ktorí sa večne na teplo sťažovali a vyťahovali štatistiky o letách pred dvadsiatimi rokmi, ktoré boli omnoho chladnejšie.

Ťap-ťap. Ešte kúsok. Hypnotizovala modernú drevenú bráničku, ku ktorej sa konečne priblížila. Tých pár metrov, ktoré práve prešla, sa zdali ako prechádzka po rozhorúčenej diaľnici. Keď však zacítila vôňu chlóru, potešilo ju to. Ubezpečila sa, že za sebou zamkla, predrala sa chodníkom skrytým pod prevísajúcimi ružami a zhodila si tašku na ležadlo. Poobzerala sa okolo seba a zhlboka sa nadýchla. V horúcom vlhkom vzduchu bolo cítiť trávu, ťažkú vôňu host s veľkými listami, sparný chlórový pach bazéna a jej vlastnú pokožku natretú opaľovacím krémom.

Zhodila zo seba šaty, pod ktorými už mala oblečené plavky, nasadila si slnečné okuliare a podišla k bazénu. Bola to jej letná úloha – poliať záhradu, kým je jej teta na dovolenke. Dostala kľúč od záhrady, ale nie od domu, a prísne inštrukcie kedy, čo a ako zaliať. Už druhý týždeň tak do domu chodila každé poobedie. Poliala záhradu, zaplávala si v bazéne a akurát stihla autobus, ktorý ju zaviezol domov.

Čakali ju ďalšie dva týždne relatívneho pokoja. Veď kto zo spolužiakov má sám pre seba bazén? A navyše si to zaslúžila – celý júl brigádovala ako čašníčka v podniku, kde ju plácali po zadku, popiskovali na ňu a volali ju cica. Keď jej ponúkli, že môže zostať aj v auguste, odmietla, hoci mama jej urobila prednášku o tom, že ona v jej veku už dávno poriadne pracovala. Ponuka od Silviinej tety prišla ako záchrana v poslednej chvíli. Vynorila sa jej v pamäti – vysoká elegantná staršia pani s ostrým hlasom, ktorá nosila slnečné okuliare aj vtedy – podľa Silvie hlavne vtedy – keď slnko nesvietilo. „A žiadne somariny!“ povedala, keď Silvii vtisla kľúče do dlane. Silviina teta mala ľadové ruky, aj keď bolo vonku tridsaťpäť stupňov.

Silvia vošla po rozpálenom betóne do vonkajšej kúpeľne, v ktorej bolo o desať stupňov chladnejšie. Zapla čerpadlo, zamračila sa na zakrytú šachtu, ktorá jej naháňala strach. Vždy keď išla na záchod, prekročila poklop, lebo sa bála, že hneď ako naň stúpi, prepadne sa pod ňou. Čerpadlo veselo zahučalo a voda v bazéne sa po zapnutí filtrácie dala do pohybu. Lístočky na hladine pomaly odplavilo a Silvia sledovala, ako miznú v odtoku okolo bazéna.

2.

Tohtoročný august bol rekordne teplý. Silvia tušila, že v septembri prídu správy o tom, ako bol najteplejším augustom za posledných päť, desať alebo aj dvadsať rokov. Keď vchádzala do bazéna, voda nikdy nebola studená. Pod plastovým krytom sa zohriala a aj keď ho niektoré dni nezatiahla, nikdy sa nemusela premáhať, aby do vody vošla.

Aj dnes opakovala svoju rutinu. O druhej vystúpila na zastávke, preťapkala ulicou, odomkla bránu. Na kvety a zeleninu nanosila krhly vody. V tichu rozvoniavali ruže, sem-tam bolo počuť bzukot hmyzu, ktorému nevadilo teplo.

Niekedy rozmýšľala o svojej tete a predstavovala si ju, ako v tigrovaných plavkách leží pri bazéne a popíja kokteil. To ju priviedlo k úvahám, či jej ich niekto nosí, alebo si ich robí sama. Keď si predstavila, že si do domu vodí mužov, ktorí jej nosia k bazénu kokteily, pocítila, že jej do tváre stúpa krv.

Myšlienku odohnala kúpaním a pomaly vkĺzla do rozčerenej vody. Podprahový hukot čerpadla a žblnkanie ju uspávalo. Cítila, že má od slnka horúcu hlavu.

Možno mi vytiahne z vlasov všetku farbu, pomyslela si a pretočila sa na chrbát. Zatvorila oči a chvíľu sa na hladine iba vznášala. Možnože ma odtiaľto vytiahne celú.

Voda ju objímala chladnými, no nie studenými prstami. Keď si pomyslela, že jej zostávajú iba dva týždne a musí sa vrátiť medzi svojich spolužiakov, okamžite otvorila oči a postavila sa.

Hlúposti, pomyslela si zrazu nahnevaná sama na seba. Nedokázala sa však už vrátiť k pokoju, ktorý práve odohnala, a v mysli jej vyplávali tváre tých, s ktorými ešte musela stráviť dva roky. Zaťala zuby a vyliezla z bazéna.

Odišla do kúpeľne. „Ahoj, poklop,“ zamrmlala pri prekročení zakrytej šachty. V tichu a samote sa začínala zdraviť aj veciam. Ahoj, dom. Ahoj, ruže. Ahoj, bazén.

Niekedy si želala, aby si jej teta kúpila psa, no zlatý retriever sa k nej akosi nehodil. Silvia si k nej predstavovala nahú mačku alebo niečo šelmovité. Pes jej pripomínal mladíkov, ktorí tete miešali drinky.

3.

Ahoj, dom, povedala Silvia a dom odpovedal. Zvonkohra pri dverách jemne zacinkala. Od okna sa odrazil záblesk slnečného lúča.

Ahoj, ruže. Kvety na jej privítanie vypustili do vzduchu vôňu.

Želala si, aby tu bolo niečo naozaj živé, čo by jej naozaj odpovedalo. Niečo, čo by sa na ňu tešilo – aspoň tá mačka či králik. Úprimne, mačke i králikovi by však jej prítomnosť bola ukradnutá – mačka by prespala celý deň a králika by zaujímal iba nejaký šalát. Silvia sa v duchu zahriakla – stále lepšie ako počúvať doma rodičovské hádky. Stále lepšie ako ísť do školy.

Ahoj, bazén, povedala a bazén odpovedal vrčaním čerpadla.

Ahoj, Silvia, žblnkala voda.

Silvia sa strhla. Pokrútila hlavou, no čerpadlo naozaj hučalo. Potichu pravidelne mrmlalo v útrobách bazéna zakopaných hlboko v zemi.

„Kurva,“ zamrmlala a ponáhľala sa do kúpeľne. Spínač bol zapnutý. Zabudla ho včera vypnúť.

Vydýchla si, no zaplavili ju výčitky. Najhoršie, čo sa však mohlo stať, bol zvýšený účet za elektrinu, no i tak už na sebe cítila prísny pohľad svojej tety a počula v mysli jej oceľový hlas.

Žiadne somariny!

Keď to povedala ona, slová z jej narúžovaných tenkých pier mali váhu. Žiadne somariny znamenalo presne to – nič, kvôli čomu by bolo treba volať políciu. Žiadne pool party – niežeby mala koho pozvať, ale ide o princíp. Žiadny alkohol, žiadne pokusy o samovraždu v bazéne – kto by lovil Silviino napoly rozložené telo? Uškrnula sa – možnože má chlór konzervačné schopnosti a bola by z nej rovnaká Silvia, ibaže v nadutejšej a sinavejšej verzii.

Silvia si vzdychla, ešte raz skontrolovala, či si zvuk čerpadla nenamýšľa (nenamýšľa), a vyzliekla sa do plaviek.

Toto mi už nerob, pomyslela si pri vstupe do vody. Odpoveďou boli len bublinky vzduchu na hladine. Keď sa trochu schladila, pustila sa do polievania.

Muškáty, hosty, ruže, ľalie, rododendrony.

Paprika, paradajky, hrozno.

Begónie? Možno.

Začínala vždy zhora, keďže pozemok mal mierny spád. Najprv poliala úžitkovú časť a potom kvety. Končila vždy posledným muškátom, ktorý stál hneď pri vchodovej bráne. 

Zo zamyslenia ju však vytrhla ľudská reč, ktorá narušila zvuk domu. Strhla sa a zaclonila si oči rukou.

„Silvia?“ pýtal sa mužský hlas a jej trvalo pár sekúnd, kým si uvedomila, že je to jej spolužiak Igor. Nespomínala si, že mával bradu – určite si ju vypestoval cez prázdniny.

„Uh… ahoj,“ odvetila, keď zhodnotila, že sa nemá kam skryť. Cítila sa trápne – stála pred ním v plavkách so starou krhlou v ruke.

„Ty tu bývaš?“ zaujímal sa a podišiel k plotu. Zmizni, zmizni, zmizni, pomyslela si Silvia a zahryzla si do pery.

Pokrútila hlavou a nadvihla krhlu. „Starám sa o kvety a tak.“

Nadvihol obočie. „V plavkách?“

Napriek tomu, že sa cítila veľmi trápne, rozosmiala sa. Musela vyzerať zvláštne. „Je tu bazén, tak sa kúpem. To je tetin dom a ona dovolenkuje.“

Igor chápavo prikývol.

„Môžem sa pridať?“

Silvia sa mu pozrela do očí, no nevidela jeho, ale svoju tetu. Žiadne somariny. Pery sa jej pohybovali pomaly akoby slabikovala. Žiad-ne so-ma-ri-ny.

4.

„Takže tu tráviš leto,“ povedal Igor a Silviu zaplavila pýcha i hanba. Pýcha, že je chvíľu paňou niečoho pekného, a hanba, že sa chváli tým, čo jej nepatrí.

„Je to len na mesiac. A navyše mám už po brigáde.“

Igor chápavo prikývol a už si vyzliekal tričko. Silvia hanblivo sklopila zrak, no on sa nehanbil a hneď na to sa dožadoval, či by sa mohol okúpať nahý, keďže plavky nemá. Tá predstava bola priam absurdná – kým ona si nedovolila nič, čím by mohla nahnevať tetu, akoby mala v záhrade skrytú kameru, tento napoly neznámy mladík by sa vyzliekol donaha.

Kým však stihla pokrútiť hlavou, ozvalo sa nepríjemné zachrapčanie, akoby sa nadychoval veľmi veľký starý živočích s pľúcami plnými hlienu.

Obaja sa strhli.

„Čo tu máte, chobotnicu?“ zasmial sa Igor.

Silvia okamžite vyskočila a rozbehla sa ku kúpeľni. Igor ju nasledoval, hoci pomalšie.

„Doriti, doriti, doriti,“ mrmlala, keď za ňou vošiel do chladnej miestnosti.

„Čo –“

Silvia sa zúfalo dívala na spínač čerpadla. Bol vypnutý, no blikalo na ňom červené výstražné svetlo. Tušila, že ho nemala nechať zapnutý aj v noci a hlavou jej prebehlo niekoľko hororových scenárov – čo ak sa tam utopila mačka a vcucol ju filter a upchal sa? Z predstavy mŕtvej, mokrej, dolámanej mačky sa jej urobilo zle.

„To nič nie je,“ skonštatoval Igor, keď videl Silviinu paniku. „Možno nejaký väčší list alebo konárik – počkaj, kde je to všetko uložené? Otec to zvykne iba manuálne očistiť.“

Silvia sa rozhliadla po malej miestnosti.

„Filtrácia je dole v šachte,“ odvetila neochotne a pri predstave, že by otvárali poklop, sa jej zdvihol žalúdok. Nemala rada tmavé a stiesnené priestory, no Igor už nadvihol poklop a žmúril do tmy. Akoby mu vôbec nevadil vlhký puch zatuchliny.

„Potrebujem baterku,“ povedal. Silvia jednu našla v skrinke s náradím a podala mu ju. Na okraji štvorcovej diery dostala závrat a ustúpila. Vanul odtiaľ smrad odstátej vody, ktorá však mimoriadne jemne žblnkala. Normálne by to počuť nebolo, no ozvena znásobila i ten najslabší zvuk.

Igor sa zasmial, keď uvidel, ako sa Silvia tvári.

„Je to len voda. Tam dolu sa to čistí,“ vysvetlil múdro, no trochu posmešne. „Svieť mi,“ prikázal a pustil sa po rebríku dole. Silvia poslúchla, no srdce jej hlasno bilo. Nikdy nechodila výťahom, do jaskýň či baní na školských výletoch. Nechcela zostať uväznená v úzkom temnom priestore a pri podobných aktivitách jej napadli všetky hrôzostrašné príbehy o ľuďoch, ktorí umreli v podzemí.

Šachta nebola hlboká a celkom na Igora dovidela. Nepočula však, čo presne hovorí, iba že to hovorí veselo a rovnakým posmešným tónom, ktorým ju predtým poučoval. 

Silvia čupela nad otvorom a úprimne dúfala, že ide iba o nejaký lístok, ktorý sa dostal tam, kam nemal. Do nesprávnej rúrky, hadičky, hocičo – len nech to funguje. Paradoxne sa bála hnevu svojej tety za to, že niečo pokazila a o Igora strach nemala, hoci ak by tam mala zliezť ona sama, asi by spanikárila.

Sekundy plynuli pomaly. Sledovala, ako sa Igor v úzkom priestore pohybuje a šmátra medzi rúrkami a hadicami. Niečo si mrmlal, potom víťazoslávne vykríkol. Silvia sa na zvuk štartujúceho čerpadla strhla, no zároveň ju zaplavil pocit úľavy. Vďakabohu, pomyslela si a zamierila svetlom na rebrík, aby sa Igor vedel dostať von.

Zrazu však vykríkol druhýkrát. Silvia to nečakala – už to nebol víťazoslávny výkrik. Ozvalo sa čľupnutie – baterka jej vypadla z ruky. Zvolala jeho meno a on zanadával – pravdepodobne ho nechtiac trafila. Znova sa ozvalo šplechnutie a tentokrát vykríkla Silvia, no Igor sa už štveral po schodíkoch. Spotený a mokrý doslova vypálil zo šachty, odsotil ju bokom, zavrel za sebou poklop a zviezol sa popri stene. Viedla za ním krvavá stopa.

5.

O pol hodiny neskôr obaja sedeli na slnku a Igor si opakovane pritískal k rane papierové vreckovky.

„Bol to len drôt,“ povedal už stýkrát a Silvia s úľavou stýkrát prikývla. Mal rozrezané lýtko, ale nebolo to nič vážne. Zo šachty sa s ním vyvliekol dvadsaťcentimetrový skrútený hrdzavý drôt, ktorý mu zostal trčať z boxeriek.

„Snáď to nebude na tetanus,“ nervózne sa zasmiala Silvia. Bola rada, keď sa usmial aj Igor. Keď odtiahol ruku s vreckovkami, noha mu už konečne nekrvácala.

„Tvoja teta to má tam dole riadne zasrané,“ poznamenal a Silvii sa v mysli hneď vynoril ten zápach zatuchliny. Pokrčila plecami.

„Asi sa jej to nechce čistiť,“ poznamenala a predstavila si tetu, ako lezie do šachty a ako sa odtiaľ vynára – smradľavá, mokrá, s vlasmi, ktoré nosila zvyčajne vyfúkané a naondulované, spľasnutými ako vecheť. Znova ju ťahalo do úsmevu.

Igor sa jej zahľadel do očí a tiež sa usmial. Odhodil servítky na zem, prisunul sa k nej a pobozkal ju.

6.

Stmievalo sa, no sľúbil, že ju vezme domov, a tak nechala odísť svoj posledný autobus. Ležali spolu na ležadle a užívali si horúčosť letného večera. Igor spokojne odfukoval, no Silvia uprene sledovala večernú oblohu. Slnko pomaly zapadalo a sfarbilo ju na jasné odtiene oranžovej.

Voda v bazéne melancholicky zurčala, čerpadlo poslúchlo Igorov zásah a poctivo pracovalo. Vrhla pohľad na Igora, ktorý si opieral hlavu o jej rameno. Zhlboka dýchal, bronzová hruď mu pravidelne stúpala a klesala. Bol milý – uštipačné poznámky si nechal pre čerpadlo a nevadila mu Silviina neobratnosť. Sčasti ho kvôli tomu obdivovala, no bolo jej jasné, že jeho skúsené dotyky nie sú vyhradené iba pre ňu. Pri tej predstave zvraštila čelo, vstala z ležadla a zamierila do vonkajšej kúpeľne.

Keď za sebou zatvorila dvere, okolie potemnelo. Okienko nad sprchou vpúšťalo iba málo svetla, a tak bol priestor neustále v pološere a chládku. Stíchli aj zvuky zvonka a zostalo iba tiché vrčanie zo šachty. Nepadlo jej to však zle, naopak: zaplavil ju pokoj.

Neurobila som nič zlé, pomyslela si a vkročila do sprchy.

V mysli sa jej vynoril tetin hlas: Žiadne somariny!

Spustila najchladnejšiu vodu, aká tiekla.

Nič zlé, zaťala zuby a zúrivo si drhla pokožku.

Pred očami jej vyplávala matkina od zlosti zvraštená tvár. Kde sa flákaš, ty kurva?!

Voda ju príjemne pálila chladom. Cítila sa osamelo.

Neurobila si nič zlé, zašepkal dom.

Bolo to pekné, zašepkal a objali ju chladné mokré ruky.

Keď vyšla z kúpeľne, Igor stále ležal na ležadle a na krku mal obrovskú krvavú škvrnu.

7.

Bol to zvláštny pohľad: ona v mokrých plavkách s nemým výkrikom na perách stála nad nehybným Igorom, ktorý vyzeral pokojne, až spokojne. Ak by si Silvia odmyslela jeho roztrhnutý krk a krv – zápach krvi s chlórom – povedala by, že spí.

A nespí? Pýtala sa samej seba. Nespí? Musí spať. Igor, spi. Spi. Podišla bližšie. Na tvári mu tancovali lúče zapadajúceho slnka. Krv ešte nezaschla – leskla sa a pomaly sa mu rozlievala na hruď, na rameno, na ruku –

Zostala paralyzovaná; nevedela, ako dlho nad ním takto stála. Zrazu bola tma a ona si uvedomovala, že sa nekontrolovateľne trasie. Igor tam stále nehybne ležal. Krv mu kvapkala z končekov prstov pravej ruky, ktorá trčala cez ležadlo. Chcela ho štuchnúť – prstom, nie, paličkou ako mŕtvu myš, v nádeji, že sa stane zázrak –

Spí, zašepkal dom a Silvia vykríkla. Zrazu si uvedomila tú hrôzu, skutočnú a neskutočnú zároveň, akoby ju zavalila lavína, no ona pod ňou stále žila a zúfalo sa z nej chcela vyslobodiť.

Spí, zašepkala voda, žblnkla, hladina bazéna sa zvírila a utvorili sa na nej vlnky, ktoré sa rozbíjali o okraj.

Spíííííí, zaševelili koruny ovocných stromov. Vzduch oťažel neznámou vôňou. Na pokožke zacítila kvapôčky vody. Svet sa jej rozkrútil pred očami.

Spíííííí, spieval dom.

Spíííííí, vrčalo čerpadlo.

Niekto kričal. Silvia si priala, aby to prestalo. Išlo jej z toho zvuku roztrhnúť uši.

Spíííííí, ozývalo sa zo všetkých strán. Znova na sebe pocítila tie chladné, mäkké, mokré ruky.

Silvia zatvorila ústa a krik prestal. Dotackala sa  k okraju bazéna a klesla na kolená. Bála sa pozrieť do vody, a predsa.

Pevne zavrela oči. Načiahla sa a dotkla sa vodnej hladiny. Privítal ju dotyk mokrých, mäkkých, chladných prstov.

Spíííííí, ozvalo sa potichu z vody.

Svet sa rozkrútil ako kolotoč a po prívale jasných farieb sa ponoril do temnoty.

8.

Pohltila ju voda, nenásytne ju obkľúčila, uväznila do chladného objatia. Srdce sa jej rozbúšilo, vykríkla, no voda jej nedovolila nadýchnuť sa, a tak sa nadýchla vody, nevedomky, nechtiac, neskoro. Začala sa dusiť, oči jej štípal chlór, no zúfalo sa obzerala po zmiznutých schodoch, ktoré mali byť iba kúsok od nej. Prepadla ju panika. Pod vodou sa rozkašľala, do úst sa jej dostalo viac vody a v hlave jej nepredstaviteľne dunelo.

Mozog jej fungoval ako v spomalenom filme. Nedokázala pochopiť, prečo nevidí schody, prečo sa nedotýka nohami dna, i keď v bazéne predtým dočiahla. Obklopovali ju vykachličkované steny, ktoré sa však zdali byť neprirodzene ďaleko. Voda bola takmer čierna. Silvia sa zúfalo snažila dostať sa nad hladinu, no zostávala visieť uprostred temnej ničoty. Kopanie či zábery rukami nepomáhali a zrazu sa jej chcelo smiať. Išlo jej roztrhnúť pľúca a hoci vedela, že vo vode nie je dlho, zdalo sa to ako večnosť.

Zrazu ju zaplavil pocit pokoja. Okolo nej preplával húf malých zlatistých rýb. Trblietali sa ako mince a Silvia s údivom sledovala, ako ju koordinovane oboplávali. Všetka bolesť zmizla. Dokázala naširoko otvoriť oči bez toho, aby ju pálili. Už nemala pocit, že sa dusí – nedýchala, no jej telo si už nežiadalo vzduch. Zovretie povolilo – konečne sa pohla smerom k hladine. Nebol to však zúfalý útek pred smrťou, ale pomalé ladné pohyby človeka zžitého s vodou. Dlhé tmavozelené liany sa jej dotýkali členkov.

Voda zmenila farbu z čiernej na strieborno-modrú. Silvia plávala k hladine, no tá bola stále príliš ďaleko. Čím bližšie však bola, tým silnejšie si uvedomovala tlmený zvuk, ktorý prichádzal odniekiaľ zo zmeneného bazéna – alebo z jeho útrob. Nekonečne šíry priestor zaplnili farby. Po rybách sa objavili koraly, rozosiate na predtým neexistujúcich útesoch. Silvia rozrážala rukami vodu a tá jej ustupovala, niesla ju takmer s radosťou, niesla ju pomedzi priehľadné medúzy, farebné tropické ryby, morské koníky, pomedzi zvláštne a nepoznané rastliny, ktoré sa vlnili pod vodou.

Zvuk postupne silnel. Voda Silviu už nechladila – zdalo sa jej, že zmenila teplotu. Bola príjemná ako satén na pokožke, obopínala ju ako tesné pohodlné šaty šité na mieru. Pristihla sa, že vníma melódiu zvuku, že sa jej v mysli opakuje, že si ju chce spievať aj ona. Vyrazila za ním rýchlejšie a teplé prúdy ju unášali za zdrojom.

9.

Pod vodou mohla byť minútu alebo celý deň. Stratila pojem o čase. Mohol to byť sen, halucinácia z nedostatku kyslíka. Mohla to byť predstava, ktorú si vytvorila na skrátenie času. Vedela však, že voda ju odniesla k niečomu – k niekomu – kto sa na ňu bez žmurknutia díval veľkými zelenými očami.

Silvia sa dívala do tváre ženy – jej rod predpokladala na základe dlhých zvlnených vlasov, ktoré vírili okolo postavy. Tá sa vo vode vznášala – objavila sa znenazdajky, možno spoza rohu koralového útesu, možno ju priviedol húf zlatistých rybičiek, možno sa zhmotnila z teplých prúdov. Mala bledú, takmer priehľadnú pokožku ako telo medúzy. Bola nahá, no pohlavné orgány nemala viditeľné – akoby bola zvláštnou verziou Barbie bábiky alebo dievčaťom, ktorému ešte nenarástli prsia. Okrem vlasov a kože však vyzerala ako menší človek – no Silvia vedela, že je to iba klam. Bol to pocit, ktorý sa nedal logicky vysvetliť, a predsa by sa k nej dobrovoľne nikdy nepriblížila tak, ako by zviera nezjedlo jedovaté hríby.

Silvia necítila strach. Vedela, že jej neublíži. Ak by jej chcela ublížiť, bola by dávno mŕtva. Cítila však obrovský rešpekt – ako pred divou šelmou, ktorá dá človeku pokoj iba preto, lebo je práve najedená. Bola krásna, no krutým, chladným spôsobom.

Bledé, takmer priehľadné rameno sa pomaly zdvihlo. Vlasy jej krúžili okolo tváre ako hady na hlave Medúzy. Postava bez žmurknutia otvorila ústa dokorán. Zdalo sa, že niečo nie je v poriadku s jej sánkou, pretože človek nedokáže otvoriť také veľké ústa – až tak, že mu ustúpia do úzadia oči, až tak, že sa celá tvár premení na bezodnú zubatú čiernu dieru. Silvia s rozbúšeným srdcom sledovala ostré zuby, ktoré v dvoch radoch lemovali takmer celý obvod siréninej tváre. Vyzerali ako malé biele žiletky a bolo ich nespočetne veľa.

Z čiernych úst vyšiel ten istý zvuk, ktorý Silvia počula predtým. Bola to melódia bez slov, krásna, no plná zúfalstva. Trhala jej srdce ako keď šteňa skuvíňa od strachu, no bolo v tom čosi viac ako zúfalstvo – niečo, čo Silviu priťahovalo ako pomalé valčíky, ako klavírne nokturná či prelúdiá. Bola to clivá melódia, ktorá si vyžadovala pozornosť a ktorá zvierala srdcia tých, čo ju počuli. Postava bledým ukazovákom namierila na ústa. Trhaným gestom ukázala do diery lemovanej drobnými tesákmi.

A znova. A znova.

A zakvílila.

Siréna bola hladná.

10.

Všetko pominulo tak, ako sa zjavilo. Vidina koralov, rýb a čírej bledomodrej vody zmizla. Priestor sa znenazdania zmenšil, rapídne sa scvrkol na úbohých pár metrov. Silvia pocítila pod nohami pevný betón. Odrazila sa od dna všetkou silou, ktorú v sebe našla, a s výkrikom prerazila hladinu, lapajúc po dychu. Tvár mala mokrú od vody, od sĺz a od sopľov, ktoré jej stekali po brade. Roztrasená zdolala tých pár schodov, ktoré ju delili od súše, a spadla na chladné kachličky. Nikdy si nepomyslela, že sa raz takto poteší pevnej zemi pod vlastným telom. Teraz jej každý milimeter kachličiek na tele spôsoboval pocit čírej radosti, pretože žila, pretože sa konečne mohla pohnúť, kam sama chcela. Zostala tam ležať vysilená, roztrasená, zhrozená a šťastná, že žije, že to všetko nebolo úplne skutočné, nemohlo byť, pretože sirény v bazénoch nežijú, pretože tam žiť nemôžu, nechcú –

Nechcú –

Silvia zatvorila oči.

Nechcú –

Siréna sa predsa do bazéna dostať nemohla, rozmýšľala horúčkovito. Nešlo to fyzicky – musela by sa prepchať trúbkami a hadičkami a ktoviečím –

Pred očami sa jej mihol jasný záblesk húfu dúhových rybičiek.

Strhla sa a otvorila oči. Obloha nad ňou bola čierna.

Teplý vánok jej hladil rozmočenú pokožku.

Vzduch oťažieval kvetnatou vôňou.

To nie je možné, pomyslela si.

To nie je možné.

Pomaly, veľmi pomaly vstala a otočila sa k bazénu. Chladné prsty jej pohladili vlasy. Zmeravela. Strhla sa. Nehýbala sa.

Ahoj, Silvia, šepkal dom. Ahoj, Silvia, šepkali kvety. Lístie na stromoch sa rozozvučalo srdcervúcou tichou melódiou. Voda sa sčerila, vytvorili sa na nej kruhy, ktoré sa hravo prekrývali, mizli a objavovali sa krížom jeden cez druhý či menší vo väčšom.

To nie je možné.

Melódia sa zmenila z jemného ševelenia na smutné kvílenie, ktoré nútilo človeka plakať. Dom ňou ožíval: rastliny trúchlili, ovisli, povädli, podvolili sa smútku, ktorý pieseň prinášala.

Silvia sa vydala smerom ku kúpeľni. K nohám jej padali ružové lupene, s ktorými sa pohrával vánok. Voňali ako jahody.

Položila ruku na kľučku. Šmykla sa. Až potom si všimla, že nie je suchá. Dlaň jej zostala červená, no nevšímala si to. Melódia silnela. Silvia otvorila dvere.

11.

Šachta bola odokrytá. Poklop bol pohodený obďaleč. Vedľa otvoru kľačala siréna, skláňala sa nad Igorovým telom a pomaly, no vytrvalo ho žrala. Nohy mu trčali do šachty, ona si ho však pridržiavala takmer priehľadnými rukami a obžierala mu krk, ktorý predtým načala. Tvár mala zahalenú dlhými vlasmi, ktoré na suchu vyzerali ako povrazy.

S čím väčšou chuťou sa púšťala do Igora, tým viac spievala. Silvii nebolo jasné, odkiaľ presne vychádza ten zvuk. Z praktického hľadiska nebolo možné naraz jesť i spievať, no siréna nepochybne spievala. Pieseň svojou krásou – nie hlučnosťou – prehlušila akékoľvek mľaskanie či lámanie kostí. Bola to nadpozemská melódia. Reagovalo na ňu všetko živé. Chceli sa jej dotknúť rastliny i zvieratá a chcela to aj Silvia. Akoby bola na chvíľu slobodná – akoby mohla zabudnúť na všetko, všetko vrátane seba, kým nezostane nič iné, len tá pieseň.

Stačilo by slovo – gesto, či len pohľad – a Silvia by jej vkráčala do náručia, priamo do temných úst s ostrými bielymi tesákmi. Stačilo by, aby zdvihla hlavu a zadívala sa jej do očí.

Zomrieť pri tej piesni? Bolo by to ako zomrieť v náručí básnika, skutočného básnika, ktorý v niekoľkých slovách uväzní ľudské srdce. Na vytvorenie klietky mu stačí pár riadkov, pár rýmov, dokonale vybratých a presných a ostrých ako špička najostrejšej ihly.

Pri tej piesni sa Silvii znova začal pred očami vynárať obraz morského života. Zaplavil ju pocit obrovského smútku – a počudovania nad ním. Ustúpila, potriasla hlavou, no vidina ju premohla a jej mozog sa znova pustil do tanca v morských vlnách, na potulky v teplých prúdoch, oslepili ju koraly, húfy zlatých rýb, temnoty morských hlbín, miatli ju tlmené zvuky vodného života –

Silvia krútila hlavou a ustupovala, až kým nenarazila chrbtom do dverí. Snažila sa zbaviť sa vidiny, tá sa jej však držala a nepúšťala ju. Melódia silnela a zaplnila jej celý mozog, celú dušu, až bola s ňou zajedno, až ju unášala do diaľky –

Voľnosť. More. Slnko. Farby. Vlny. Voda. Pena. Jedlo.

Silvia plávala pod trupom lode.

Tma. Jedlo. Hlad. Lov. Ľudia. Mäso.

Zubami trhala čerstvé mäso, ktoré so sestrami ulovili.

Spev. Voda. Koraly. Ryby. Sestry. Sloboda.

Za mesačného svitu tancovala v spenených vodách.

Silvia vykríkla. Konečne sa jej podarilo striasť sa vidiny. Srdce jej bilo ako o život. V hlave jej dunelo. Nedokázala sa poriadne nadýchnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy.

„Choď preč!“ so vzlykom skríkla na postavu na zemi. „Keď ti to tam tak chýba, prečo si tu?“

Pieseň náhle stíchla. Siréna zmeravela. Pomaly zdvihla hlavu zahalenú závojom vodou a krvou zlepených vlasov. Hýbala sa pomaly, no šelmovito ako prerastená lenivá mačka. Jej pohyb nevyvolal takmer žiadny zvuk. Silvii sa do duše zabodli dve ostrozelené oči. Siréna urobila krok k nej. A druhý. A tretí.

Za ňou sa jej od členka s cinkaním ťahala dlhá železná reťaz.

13.

Silvia nehybne sledovala sirénu, ako sa k nej približuje. Kráčala pomaly, priam ťahala nohy po zemi. Štrnganie bolo v tichu ohlušujúce.

Silvii sa zablyslo pred očami. Zapotácala sa, no pred očami sa jej vynorili ďalšie útržky siréniných spomienok.

Každý obraz trval iba sekundu. Sprevádzalo ich intenzívne bodanie v hlave – ako návaly migrény, ktoré nejde utlmiť.

Silvia videla svoju tetu na lodi.

Obraz zmizol v návale tmavofialového záblesku.

More. Teplo. Hudba.

Záblesk.

Chytili ju v noci.

Silvii búšilo v spánkoch.

Nalákali na živého človeka.

Reťaz cvengala o podlahu.

Siréna sa približovala a neustále strieľala spomienky, ktoré Silvii trhali srdce.

Chytili ju do podberáka ako nejakú rybu.

Silvia sa chrbtom oprela o dvere. Už nemusela zatvárať oči – spomienky sa na ňu opäť liali, či chcela, alebo nie.

Cítila, že jej vlhnú líca.

A potom už len – vlhko, tma. Občas jedlo. Samota.

Silviina teta nad poklopom šachty.

Cez slzy videla, že siréna stojí neďaleko. Reťaz ju ďalej nepustila. Mlčala. Igor sa s tichým šuchnutím spustil do šachty. O sekundu neskôr to čľuplo.

Silvia si roztrasenou rukou utrela slzy. Niečo smrdelo ako železo a ona vedela, že je to pravdepodobne Igor. Zrazu sa cítila nesmierne vyčerpaná. Hoci jej siréna už nič neukazovala, i tak sa jej stmievalo pred očami.

Kľúč, napadlo jej a horúčkovito sa obzerala okolo seba. Vedela, že by to bolo príliš jednoduché, ak by bol pod rohožou, na stene či pod kvetináčom, Silvia sa však napriek tomu pod siréniným skúmavým pohľadom dopotácala k rohoži i ku kvetináču, nadvihla ich, pohľadom prešla všetky štyri steny, či nie je niekde zavesený –

Nemôže takto predsa žiť, preblesklo jej hlavou. Neurobila by to ani psovi.

Pred očami sa jej objavila teta s jej chladným, krutým úsmevom. Silvia chápala všetko. Bolo to nad slnko jasné – veď za ten spev by človek dal čokoľvek. Urobil čokoľvek.

Takmer nevidomá prechádzala rukami po stenách a čakala, že zavadí o šnúrku, na ktorej by mohol visieť kľúč. Potkýnala sa po malej miestnosti  v nádeji, že sa stane zázrak, že ju osvieti a prenikne do mysle svojej tety a zistí, kde ukrýva kľúč od tých ohavných okov.

Nakoniec sa však oprela chrbtom o stenu a zviezla sa na podlahu. Dobre vedela, že jej teta by nikdy neurobila niečo také nerozvážne ako nechať kľúč tam, kde by ho Silvia našla. Stále sa jej triasli ruky a prerušovane dýchala. Lomcoval ňou hnev i zúfalstvo, pocit zrady, presne ten pocit, keď človek číta o týraných šteňatách.

Silvia s trhnutím zdvihla hlavu. Siréna sa za celý ten čas nepohla z miesta, iba sa mierne otočila tak, aby stála tvárou k Silvii. Upierala na ňu obrovské zvláštne oči so spýtavým pohľadom.

Čo urobíš? ševelil dom.

Čo urobíš? kvílila siréna.

Čo mám robiť? zúfala si Silvia.

14.

Silvia nedokázala odhadnúť, ako dlho sedela na vlhkej podlahe. Siréna sa stále nehýbala, iba ju sledovala.

Ak by som odišla, nedočiahla by na mňa, pomyslela si Silvia. Mohla by som ju tu nechať a nevrátiť sa. Vedela, že siréna musela Igora prilákať a ovládnuť svojím spevom, von sa nedostala. Reťaz bola prikrátka. Vedela, že to vie aj siréna.

„Ja ťa pustím,“ povedala Silvia a zvuk vlastného hlasu ju prekvapil. Bol síce roztrasený, no dokázala ho ovládnuť. „Pustím ťa,“ zopakovala ráznejšie a siréna mierne naklonila hlavu na pravú stranu. Silvia si všimla, že má na krku diery – nie, žiabre – ak by ich videla inde, hnusili by sa jej, ale na siréne vyzerali prirodzene, až žiadane – samozrejme, pomyslela si Silvia, samozrejme, ako inak by mohla dýchať pod vodou –

„Pustím ťa, ale nesmieš ma potom zožrať,“ povedala Silvia. Siréna naklonila hlavu ešte viac. Vydala zo seba krátku melódiu, ktorá v Silvii vyvolala smiech, hoci jej do smiechu nebolo. Nechápavo pokrútila hlavou. Siréna  žmurkla; cez blanité viečka presvitali zelené oči. Znova vydala ten istý zvuk – krátku melódiu, sviežu ako jarný vánok. Silvia sa smiala, hoci sedela v kaluži chlórovej vody a krvi.

Siréna sa smiala piesňou.

Naplnil ju obdiv k tomuto zvláštnemu stvoreniu. Zároveň si uvedomila, že súrne potrebuje pílku na železo.

15.

Keď Silvia stála pred odchodom vo dverách kúpeľne, prízvukovala: „Zajtra sa vrátim,“ a ukázala smerom k oblohe. Rukou naznačila kruh. Nedokázala zistiť, či to siréna pochopila – tvárila sa tak ako vždy.

„Zajtra – zajtra.“ Opäť urobila to isté gesto. Siréna vydala zo seba smutnú melódiu a Silvii trhalo srdce. „Vrátim sa,“ ukázala prstom na svoju hruď. „Vrátim sa, ale musím ťa odtiaľto dostať.“ A ukázala na reťaz. Siréna mlčala.

„Čakaj,“ naliehala Silvia.

Nechcela vidieť, ako siréna lezie späť do šachty za tou trochou odstátej vody, ako za sebou ťahá hrubú reťaz a zaťahuje poklop. Nechcela si ju predstavovať v tej jame, kde sa človek ledva dokázal rozpažiť. A už vôbec nechcela počuť tlmenú pieseň z podzemia, ktorá sa tiahla celým pozemkom, ktorej načúvalo všetko živé a za ktorou sa ťahali rastliny i zvieratá tak, ako sa ťahajú za vodou, svetlom a teplom.

Preto vybehla von, neobzrela sa, zavrela oči pred krvavými šmuhami na dlážke. Na spotené, mokré a zakrvavené telo si obliekla letné šaty.

16.

Nikdy nezažila nepokojnejšiu noc. Trápili ju nočné mory o siréne v podzemí, o zavraždených námorníkoch, o vlastnej tete, ktorá sa jej v snoch vyhrážala, o Igorovej holej lebke, ktorá náhle prehovorila.

Do železiarstva sa dotackala ako námesačná a poriadne sa neprebrala, kým sa konečne nevrátila do tetinho domu, kým ju nepozdravila známa vôňa kvetín a zurčanie vody. Sirénina pieseň uvalila na dom kúzlo, vďaka ktorému sa premenil na malú oázu čohosi nevšedného, príťažlivého a nabitého energiou za takú hroznú cenu.

Silviu striaslo od hnusu. Nie však nad tým, čo urobila jej vlastná teta, ale nad myšlienkou, že aj ona sama by možno bola schopná spáchať taký ohavný čin, ak by načúvala piesni sirény pridlho, ak by si zvykla na jemné ševelenie kríkov, omamnú vôňu ruží a melódiu, po ktorej žiadna pieseň neznie dosť dobre –

Stačilo, zahriakla sa a vtrhla do kúpeľne. Do tváre jej udrel nesmierny smrad rozkladu a naplo ju na vracanie. Na chvíľu sa jej zatmelo pred očami, no keď konečne uprela pohľad na šachtu, videla, že je poctivo zatvorená, že jedinou stopou po včerajšku sú už teraz hnedé fľaky na dlážke a neuveriteľný smrad.

Silvia zhodila tašku do kúta, vytiahla pílku na železo, zhlboka sa nadýchla, vrhla sa k poklopu a odhodila ho nabok. Z tmy sa zablysol pár ostrozelených očí.

„Poď von!“ zakričala dolu a hlas sa jej v šachte ozýval. „Vylez von!“

Odpoveďou jej bolo slabé rinčanie. Pomaly, veľmi pomaly sa objavili bledé končatiny, zlepené vlasy a malá, navonok slabá postava, sprevádzaná zápachom pokazených rýb. Silvia si ten zápach včera nevšimla, no bolo jej to jedno.

Keď sa siréna konečne dostala von, Silvia neverila vlastným očiam. Polovicu bledej tváre zakrývali povedomé tmavé sklá slnečných okuliarov Silviinej tety.

17.

„Ak zožerieš aj mňa, nedostaneš sa odtiaľto,“ pohrozila Silvia a kľakla si k siréne. Uprela na ňu prísny pohľad, no bytosť sa tvárila rovnako neutrálne. Srdce jej bilo ako splašené a pílka sa jej v ruke triasla. Pocítila vlnu odporu i ľútosti.

„Chápem, že si zožrala ju, keď ťa sem strčila, ale ja ťa chcem dostať von, chápeš?“

Chápeš? opakoval po nej dom.

Chápeš? opakovali rastliny.

Keď sa zohla k siréninmu členku, vedela, že by stačila sekunda a jej ostré zuby by sa mohli pokojne zaboriť do Silviinho odhaleného krku ako do mäkkého syra. Vedela, že to vie aj ona.

Pozrela sa hore ešte raz. „Vezmem ťa k rieke, dobre?“

Siréna nechápavo naklonila hlavu. Takmer nikdy nežmurkala. Silvia si vzdychla, roztrasenou rukou vytiahla z vrecka telefón, našla obrázok rieky na internete a strčila ho siréne pod nos.

„K rieke. More nemáme, ale odtiaľ sa tam už dostaneš, nie?“

Siréna začala spievať a na Silviu zaútočila vidinou vĺn, prúdu a zakalených bahnitých vôd, no i čírych, smrteľných a neviditeľných síl, ktoré vtiahli bezbranného človeka a bez výnimky smerovali k moru –

„Áno, áno, k moru – stačí, lebo sa odtiaľto nedostaneme!“

Siréna zmĺkla.

„Tie okuliare si nechaj,“ prikázala Silvia a ľavou rukou pevne uchopila ľadový a slizký členok. „Dám ti ešte šaty. Pôjdeme v noci a budeš vyzerať takmer normálne.“

Silvia začala píliť a siréna spievala pieseň slobody.