Margita Besná

Posledný les severného teritória horí plameňmi purpurovej farby. Elektrotieň sa po oblohe rozlieva ako kolomaž, neustále z neho na nás padajú blesky. V strede oblohy – čierna jazva. Stĺp blesku a tieňa prúdi z nej. Spája nebo, čo javí sa nám zrazu ako peklo so srdcom lesa. Zverom z papúľ šľahajú blesky, kaličia nás, akoby oni boli lovcami a my korisťou. Vo vzduchu cítiť zoškvarené mäso, na jazyku pachuť krvi a železa. Meriova planina, kedysi zelená a plná divokej zveri, je posiata mŕtvolami.

Ak sa niekto z lesa vráti, len ťažko sa mu opisuje, čo tam stretol. Muži i ženy blúznia o monštrách, čo sa rodia z kúdolov mračien. Hovoria o tieni, čo nemá oči, no vidí ťa. Temnota, čo nemá pery, no počuješ jej hlas. Dnes idem do boja aj ja. Chcem byť odvážny. No zvuky, čo ma budia a sprevádzajú, stačia na to, aby kompletne zmenili moju nervovú a telesnú schránku. Bojím sa.

Saša Bathy, veliteľ 3. oddielu, Vojna a tieň

Miri zavrie knihu a zbalí ju do tašky. Vždy si pred prácou číta z kroniky o vojne, ktorá takmer zničila jej domov. Rozhliadne sa po Meriovej planine, ponurej, no tichej. V diaľke sa črtá tmavomodrá búrka. Hromy ešte nepočuť, ale blesky aj z diaľky osvetľujú mŕtve polia na strieborno.

Dnes musí pracovať sama. Jej rodičia prežili vojnu, o ktorej Miri každý deň dychtivo číta. Búrok sa do dnešného dňa chorobne boja. V takéto dni vyráža do mŕtvych elektrických polí sama. Je to nebezpečné, ale Miri to nevadí. Má rada ticho nabité neviditeľným napätím. Rada vyplazuje jazyk a cíti chvenie, keď naň chytá iskry zo vzduchu. Rada s údivom sleduje plaziace sa mraky. Jej mama hovorí, že zlovestné búrky menia oblohu na modriny. Purpurová, niekedy priam zelená, žltá, keď slnko v pravej chvíli zapadá. Miri v nich vidí skôr ilúziu hôr nad plochou pustatinou.

Skontroluje si náradie. Batoh plný geód, za opaskom bleskáč, gumové okuliare zavesené okolo krku. Pozrie pred seba. Medzi ňou a prekliatym lesom severu sa rozprestiera široká pláň a močariská.

Táto škaredá zem však v sebe skrýva pozostatky vzácnej energie, ktorú Miri a jej rodina zbiera a predáva. Je to ťažká a nebezpečná robota, priam morbídna Najväčšie ložiská iskriacej energie sa nachádzajú v pozostatkoch mŕtvol, ktoré sa stále veľmi pomaly rozkladajú v bahne. Počas dažďov sa presúva pôda, vynárajú sa nové a nové telá.

Miri prejde zopár míľ, kým nájde obrovské rebrá trčiace z mláky. Z blata kúsok ďalej sa vynárajú parohy. Vysoká lesná zver bola najčastejšie posadnutá bleskotieňom. Počas vojny ju všetku vyhubili.

Ide žena dolinou a temnota sihlinou, spieva si Miri, ako sa blíži ku kostre. Žena letí ako vták a temnota ako drak.

Miri si založí okuliare na oči, navlečie si gumené rukavice.

Berie meč, čo iskrí ohňom,

kým temnota brúsi zuby,

blesky v sebe kresá.

Miri opatrne vykročí. Keď cíti, že blato pod nohami ju udrží, zohne sa ku kostiam a z batoha vytiahne geódu s fialovými kryštálmi uprostred.

Berie spoza opaska bleskáč, krátky prenosný bleskozvod z plazmoskla, a opatrne ho strčí medzi holé rebrá. Z povrchu kosti sa okamžite dvíhajú miniatúrne blesky, razia z kostnej drene ako iskrivé huby a stáčajú sa okolo bleskáča.

Monštrum dymu a blesku

vrieska, keď mu tiene idú z pysku.

A hľa, Besná,

už tam stojí, už tam čaká,

zhltne tiene, blesky

priam do svojho pažeráka.

Keď je bleskáč plne nabitý, Miri ho vyberie a vrazí do geódy. Iskry a energie z bleskáča sa presúvajú a viažu na kryštáliky v geóde, ktoré príjemne štrkocú a praskajú. Takto Miri ďalej pokračuje, presúva sa od jednej mŕtvoly k druhej a pesničku, ktorú pozná v ich svete každý, si spieva veselým tónom. Pre deti to bola rýmovačka, na pohreboch chorál, pre ňu úľava pri práci – balada o legendárnej Margite, záchrankyni sveta.

Pri spievaní a preskakovaní od jedného močiara k druhému si Miri predstavuje boje. Uhýba neviditeľným útokom, šermuje s bleskáčom akoby to bol meč. Vlasy jej od vzduchu elektrizujú, predstavuje si, že je to svätožiara, podobná tej, ktorú rezbári tesali okolo Margitinej podobizne.

Keď má batoh plný nabitých geód, poberie sa domov. Čoskoro sa jej pred očami začnú črtať drevené chalupy postavené na pilótach. Pred niektorými domami rastú malé stromy s holými skrútenými vetvami stroma, inde zo zeme trčia šalátové hlavy a mrkvová vňať. Miri sa pousmeje. Teší sa z toho, že aj keď je jej dedina obklopená povojnovou pustatinou, kde takmer nič nerastie, jej rodina i susedia sa stále snažia udržať v sebe a vo svojom okolí trochu života.

Vojna sa skončila tesne pred Miriným narodením. Nezažila ju na vlastnej koži, ale žije s jej následkami každý deň. Jej matka sa stále budí v noci s krikom a bľaboce o bleskoch, tieňoch, vlkoch a ľuďoch. Jej otec má z bojov tiky. Pri väčších búrkach má záchvaty úzkosti. Tá dnešná nakoniec neprišla, uvedomí si Miri, keď pozrie na už prázdnu oblohu.

Vojde do domu, kde sa mama s otcom potichu rozprávajú pri kozube. Miri vytiahne drevenú debnu spod stola a začne do nej vkladať nabité geódy.

„Vravím ti, niečo nie je v poriadku. Tých prekliatych búrok je čoraz viac,“ povie Mirin otec zvýšeným hlasom a zatrasie sa. „Šíria sa zvesti, že za juhovýchodným okruhom zahliadli bleskobeštie, ako vstávajú z bahna.“

Miri reči ignoruje. Jej rodičia často predpovedajú návrat elektrotieňa. Vždy keď je dlho pokoj a dobre, začnú sa im vynárať zlé spomienky, akoby bez nich nevedeli žiť.

„Marik včera hovoril, že v hlavnom meste zhorela celá Iskadrijská knižnica.“

„Čože?“ Miri náhle vstane od debny a podíde k otcovi. Ten na ňu trochu prekvapene hľadí.

„Do tla,“ povie zastrene. „Nevie sa, kto to urobil. Možno blesk, búrka. Mám zlé tušenie…“

Miri smutne hľadí z okna, ďalej nepočúva. Nevšimne si, ako po ulici kráča osoba zahalená v dlhom plášti s kapucňou, smerujúca k ich domu. Miri myslí na zničené knihy a bolí ju srdce viac, než pri myšlienke na ožívajúce bleskobeštie z minulosti.

Ona mala vždy len jednu knihu, kroniku Vojny a tieňa. Aj napriek temnému obsahu ju milovala. Bola spojením so svetom jej rodičov, o ktorom oni nechceli hovoriť. Pomáhala jej pochopiť ich. Ak iba jedna kniha dokáže držať sto rokov ľudských osudov, príbehov o porážkach a víťazstvách, čo museli ukrývať tisíce kníh, ktoré sa premenili na popol?

Pomedzi Mirine myšlienky sa vkradne zvuk klopania. Obráti sa a rodičia otvoria dvere. Nevidí osobe do tváre kvôli kapucni, rodičia však pri pohľade na ňu padnú na kolená a zalomia rukami. Miri nechápe. Ale keď návštevník zhodí plášť, celá sa zachveje.

Vo dverách stojí žena so zhorenou polovicou tváre a bielymi vlasmi. Po krku a ramenách sa jej tiahnu rozvetvené vzory, kontúry bleskov, ktoré jej križujú viditeľnú pokožku.

Rodičia s plačom v hlase volajú: „Zázrak! Vitaj u nás, Svätá Margita.“

V severnom teritóriu prekvitalo ťaženie bleskov storočia. Netradičné búrky v oblasti tvorili nový druh energie. Ľudia hľadali spôsoby ako stiahnuť z oblohy čoraz viac sily, udržovať a premiestňovať ju v plazmoskle, nabíjať ňou zbrane. Búrky sa začali umelo vyvolávať, až jedného dňa človek zašiel priďaleko.

Cez dieru v atmosfére prišla búrka a s ňou temnota, ktorú nedokázal nikto ovládať. Niektorí verili, že je to pomsta prírody, iní, že intervencia z vesmíru. Dodnes existujú rôzne náboženské hnutia, ktoré veria, že miestni bleskozberatelia privolali samotného diabla.

Z neutíchajúcej búrky šľahali blesky, ktoré pri zásahu do živého tkaniva zmenili zvieratá i ľudí na monštrá, zem sčernela a stratila živiny. Padlí boli bleskom vzkriesení, avšak posadnutí. Čoskoro by temnota prevalila hranicu severného teritória a zachvátila svet. Nazvali sme ju Umbra electrum – elektrotieň.

Avšak v 135. deň vojny pricválala do bojového tábora družina Leviho Železorukého a Ignáca Bleskozvoda. A s nimi prišla aj Margita.

Z historických zápiskov severných teritórií, Vojna a tieň

Miri prechádza s Margitou dedinou. Ľudia zvedavo vykukujú z okien, prežehnávajú sa. Niektorí odvracajú tváre z úžasu i zo strachu. Trvalo asi hodinu, kým sa Mirini rodičia upokojili. Margita len ticho a dôstojne prikyvovala ich velebeniu. Najedla sa s nimi, vypila ich domáce pivo a potom z ničoho nič požiadala, či sa môže s ich dcérou osamote pozhovárať.

Miri popri nej ticho kráča, nedokáže sa na ňu ani pozrieť, taká je z jej prítomnosti nervózna. O Margite číta odmalička. Je to najlegendárnejšia osoba v celom ich svete. Miri niekedy pochybovala o tom, že táto žena skutočne existuje, či nie je len mýtom. Mnohokrát si predstavovala, že ona sama je Margitou, nazývanou Besnou či Svätou. Záležalo od interpretácie.

„Viacerí z dediny mi povedali, že sa vieš perfektne pohybovať cez pustatinu a že sa nebojíš ani veľkých búrok.“

Miri sa vystrie, zdvihne hlavu. Horí v tvári, ale cíti sa hrdá. „Vždy som verila, že si zlo v ten deň porazila. A ja som elektrotieň nezažila. Pre mňa sú to len búrky, nič viac.“

„Oceňujem tvoju odvahu aj racionálne zmýšľanie. Nechcela som viac traumatizovať ľudí, ktorí už prežili dosť.“ Margita zastane a zahľadí sa do diaľav. Čierny les sa na horizonte javí ako spálená škvrna. „Vrátila som sa, lebo potrebujem rozhrešenie. Uzatvoriť temnú kapitolu z minulosti.“ Miri zadrží dych. „Musím ísť do lesa, ale nemôžem tam ísť sama, tú cestu by som nezvládla. Potrebujem sprievod.“

Margita pozrie úkosom na Miri, kútiky pier sa jej zdvihnú. Skôr než si celú vec plne uvedomí, Miri skloní hlavu a úctivo povie: „Bolo by mi cťou.“

Miri sa ešte v to popoludnie v rýchlosti zbalí na cestu. Margita a rodičia radia, aby sa zbytočne nezaťažovala bežným náradím, ale pre Miri sú nevyhnutnosťou – talizmany pre bezpečný priechod naprieč bahnistým poľom. Okrem spacieho vaku a kabáta si zbalí bleskáč, gumený odev a kroniku Vojny a tieňa. Do knihy zastrčí ceruzku a pár zdrapov poznámkového papiera.

Rodičia pobozkajú dcéru, Margite sa niekoľkokrát poklonia a potom už len mávajú na rozlúčku so zvyškom dediny. Miri je posmelená svetlom v ich tvári. Akoby zjavenie Margity vrátilo do ich života nádej a v srdci im znela ozvena ich niekdajšej odvahy.

„Nemusíš tu zostať večne, vieš to,“ povie Margita, ako sa vzďaľujú.

Hmly z močarísk čoskoro zastrú dedinu. Miri hľadí vpred. „Ako vyzerá svet tam vonku?“

„Divoko. Po bojoch sa veci upokojili, ale sila bleskov, ktorá poháňala svet, bola preč. Za pár mesiacov sme upadli späť do temnoveku. Celé odvetvie i veda okolo bleskovej energie sa cez noc stala čiernou mágiou, niečím zakázaným. Na juhu by ste boli aj za zbieranie týchto slabých zvyškov prenasledovaní.“

Miri mlčí. Vie, že to, čo robia, je nelegálne. Iný spôsob života však nepoznajú.

Margita sa pousmeje. „Nemaj strach, ja s nimi nesúhlasím. Myslím, že tvoji ľudia sú mimoriadne odvážni, keď aj napriek hrozným spomienkam stále pracujú na poliach.“

Zem je k večeru vlhká, zabárajú sa im do nej nohy. Miri inštinktívne nachádza v blate pevnejšie plochy, vytŕčajúce kamene či sploštené kosti, po ktorých s ľahkosťou preskakuje. Ukazuje Margite cestu.

Miri na poliach strávila takmer celý život, no dnes zažíva ich skrytú tvár. Po zotmení pole ožíva. Okolo hláv im víria svetielkujúce častice ako iskry z vatry. Pri každom výboji vo vzduchu Miri cíti nepatrnú sladkastú vôňu. Nevie presne, kde sa nachádza, orientuje sa intuitívne, vracia sa po svojich stopách z predchádzajúceho dňa, no má pocit, akoby sa pohybovala po celkom inom svete.

Keď je už noc hlboká a chladná, zem pod nimi sa zrazu zachveje. Najprv mierne, potom začne pravidelne dunieť. Niečo k nim kráča. Miri sa rozbúcha srdce, keď zbadá v hmle ostrý záblesk.

Postupne sa vynára skostnatené telo obrovského losa. Parožie je široké ako lopaty, z kúskov tela ešte stále visí koža a kusy zošúvereného mäsa. Z papule páchne síra. Miri nepozná, čo ju ovláda viac – strach či údiv. Nohy jej zmeraveli. Nákresy z knihy jej ožívajú priamo pred očami.

Margita stojí nehybne a zhlboka dýcha. Spod plášťa vytiahne meč z plazmoskla. Niet v nej strachu ani hrôzy.

Miri s panikou v očiach sleduje približujúce sa zviera, ktoré pohľad upiera na Margitu. Miri schytí svoj malý bleskáč, ale tuší, že ak by ho použila proti stvoreniu, dostala by šok, ktorý by jej telo neprežilo. Los však na nich neútočí, hľadí na Margitu a čaká. 

Vtom Margita zreve. Bodne zbraň do masívnej hrude. Blesky z tela mŕtveho losa mečom prúdia do Margity, rytiny na jej tele blčia striebristým svetlom. Pod kožou sa jej mihne obrovský tieň, čosi temné ako čierna krv. Búrka v žilách. Putuje jej to telom ako úhory pod hladinou.

Vzkriesená bleskobeštia padá k zemi a iskry z jej povrchu sa rozplynú v tme.

Pokojná a dôstojná Margita je preč. Ústa má zaseknuté v úškľabku. Miri videla ten výraz tváre na ľuďoch, čo dostali mŕtvicu, alebo na besných psoch. Natiahne k Margite ruku a dotkne sa jej pleca. V dlani cíti ostré bodnutie, neviditeľná sila ju odpudí, až sa zatacká.

„Radšej-… sa nedotýkaj-…“ dychčí Margita. Pohľad má opäť prítomný, no oči sú doširoka roztvorené.

„Čo to bolo? Ako je to možné?“ Mirin hlas je privysoký, plný doznievajúcej paniky. „Bleskobeštie som tu nikdy predtým nevidela ožiť. Jedine elektrotieň ich dokázal oživiť.“

„V poslednej dobe sa to stáva. Temnota vo mne vzrastá a beštie na ňu odpovedajú. Tieň ma chce ovládnuť.“

Predtým než začali ľudia volať Margitu Svätou, volali ju Besnou. Potom ako bleskobeštie poháňané elektrotieňom zaútočili na jej dedinu a zabili jej dcéru, Margitu chytil amok, že beštie kántrila dosť dlho na to, aby ostatní z dediny ušli do bezpečia. Hovorí sa, že sa musela postaviť i proti zbastardenému telu vlastnej dcéry. Nová reputácia jej otvorila cestu do oddielu Leviho Železorukého.

V osudný deň, ktorý dnes poznáme ako Svitanie, išla do boja po jeho boku. Nikto presne nevie, čo sa v srdci lesa odohralo. V jednej chvíli sa čas zastavil. Bleskobeštie zamrzli v pohybe, kosti im svietili skrz kožu, až napokon padli zároveň, ako sa obrovský elektrotieň rozplynul. Ohne horeli dlho, nárek doznieval ešte niekoľko dní, ale spomedzi zhorených konárov vykročila Margita. Červené kučeravé vlasy jej zhoreli a pol tváre pokrývali popáleniny. Po tele mala vyryté línie rozvetvených konárov a v očiach tieň. Akoby v nej driemala najhlbšia časť noci. Tá, ktorej sa každý bojí. Margita Besná zvíťazila. Všetkých zachránila. Ale nebola to už tá istá Margita. Kto by po tom všetkom ostal nezmenený? Tej noci, keď všetci plakali a oslavovali, Margita zmizla.

Mihai Kolensky, Margitin životopisec, Vojna a tieň

„Asi dobre poznáš príbehy, čo sa o mne rozprávajú,“ povie Margita, keď kráčajú ďalej. Terén pod nohami im stúpa a mechanické šliapanie Miri upokojuje.

„Áno,“ odpovie Miri rozpačito. Nechce Margitu uraziť či zraniť. Zlé jazyky o Margite tvrdili, že na to, aby porazila elektrotieň a ako jediná vyviazla živá, musela vykonať niečo hrozné. Keď sa ale žena na ňu usmeje, Miri je povzbudená vybrať si úprimnosť. „Poznám ich všetky. Hovorí sa, že si si toho dňa odniesla niečo z temnoty so sebou. Že si sa zbláznila. Preto ťa prenasleduje Ignis garda. Veria, že si posadnutá zlom a že ho musia zabiť.“

„Toho dňa sa naozaj vo mne niečo z tieňa zahniezdilo. Niektorí si dobre domýšľajú, že ak zostanem na slobode dostatočne dlho, zlo zo mňa unikne. To je skutočným cieľom našej cesty. Vykonať rituál očisty a zbaviť sa toho, čo ma oslabuje, špiní.“ Margitine oči potemnejú, tlie v nich nenávisť živená rokmi. „Celý život som utekala, bojovala s temnotou v duši, potláčala ju. Musím sa jej zbaviť a to sa dá jedine na mieste jej vzniku.“

„Prečo až teraz?“

„Zlo sa prebúdza. Zhorela knižnica, v ktorej sa nachádzali cenné informácie a poznatky o vojne a elektrotieni. Bleskobeštie ožívajú.“ Miri má stále pred očami obrovského, bleskom presvetleného losa. „Dlho som utekala pred gardou, skrývala sa, no niečo nie je v poriadku. Ani vo mne, ani vo svete. Vrátila som sa, lebo inej cesty niet.“

„Takže toto nie je len púť za rozhrešením,“ poznamená Miri.

Margita zastane a obráti sa na ňu. „Nie, je to oveľa viac než to.“

*

Prebudia sa do zamračeného rána. Prechádzajú okolo rozpadnutých kamenných veží, čo kedysi slúžili ako veľké zberne bleskov. Vrcholy zrúcanín sú zahalené v hmle, ktorá ich stále prenasleduje a neustupuje. Slnko z ich okolia tvorí žltú vatu. Čoskoro sa dostanú na hranicu lesa, ktorý Miri vždy videla len z veľkej diaľky v tie najjasnejšie dni. Stromy tu však už nie sú. Len povyvracané spálené pne a vyvrátené korene. Skutočný les sa dvíha niekoľko míľ za spáleniskom.

Miri je neistá. Už nevie, kadiaľ ďalej viesť, nepozná toto miesto. Zrazu sa cíti hlúpo. Margita sa jej zdá silnejšia, zatiaľ čo ju samotnú trápi čoraz väčšia únava. Margita kráča sebaisto vpred a Miri ju nasleduje so zvesenou hlavou.

Margita zrazu zastane a zdvihne hlavu. Miri sa obzrie. To, čo zbadá, ju prinúti prudko sa nadýchnuť.

Z hmly sa postupne vynárajú siluety ľudí. Vidí mužov a ženy odetých v šedých rúchach. Cez hruď majú prešitý znak blesku pretínajúci plameň. Ignis garda. Stoja nad nimi na prevrhnutých kmeňoch ako dravé vtáky. Margita vydáva z hrdla divoký zvuk, akoby vrčala.

Traja z kruhu sa naraz na nich vyrútia, všetci však smerujú svoj útok na Margitu. Tá tasí meč a bráni sa. Uhne úderu vysokej ženy, rukou ju chytí za krk. Žena vykríkne a zrúti sa na zem. Celé telo sa jej trasie, z úst jej ide pena, dusí sa. Ostatní z kruhu sa vrhajú do útoku jeden po druhom a potom naraz.

Miri zviera v ruke bleskáč. Uhne mužovi, ktorý sa valí na Margitu, a keď s ňou skríži zbrane, Miri ho bodne do lýtka. Muž bolestne skríkne a padne na kolená. Margita mu ihneď zotne hlavu.

Miri vidí, ako na ňu letí ďalší bojovník. Chce sa hocijako brániť, byť statočná ako Margita, ale keď je muž kúsok od nej, skríkne a inštinktívne si zakryje tvár. Čaká bolesť, hoc i smrť, ale cíti len, ako ju muž drsne chytí za plece a sotí ďaleko od najväčšej mely s Margitou uprostred.

Miri cíti pod sebou praskať zem. Hlina a mŕtve ihličie sa sypú do roztvárajúcich sa škár a spomedzi nich niečo vyrastá, centimetre od jej tváre. Miri sa prevalí na chrbát a z hrdla jej vyjde výkrik, ktorému nikto nevenuje pozornosť. Zo zeme sa kosť za kosťou, rebro za rebrom vynára polorozložené telo vlka. Časť kožucha, čo mu ešte zostala, tlie a oči mu iskria. Hneď ako sa bleskobeštia otrasie, nečaká pokojne ako los z minulej noci. Vyrazí smerom k bitke a zabára sa iskrivými zubami do Margitiných útočníkov.

Naokolo Miri sa kopia mŕtve telá. Oči majú otvorené dokorán, kožu posiatu prasknutými cievami. Kúsok od nej leží chlapec približne v jej veku. Roztrhané rúško na tvári odhaľuje jeho mladosť. On ako jediný nemá kožu poznačenú bleskoútokom. Mierne sa mu dvíha hruď. Žije.

Miri opäť vzhliadne k bitke. Margita zneškodnila už takmer všetkých, ostatných trhá beštia. Bojuje s posledným bojovníkom v čiernom plášti. Miri chce pomôcť, ale akoby v tej chvíli nevedela komu. A tak len s údivom hľadí na bitku.

Margite sa podarí odbiť ďalší mužov útok. No viditeľne slabne. Podlamujú sa jej kolená. Zatacká sa a už keď si Miri myslí, že muž vyhral, vlk sa mu zahryzne do nohy a ťahá ho preč od Margity. Miri vstáva a beží k Margite, ktorá sa kolíše zo strany na stranu. V tvári je čierna a spotená, dychčí ako ranená zver. Margita na ňu uprie zrak vo chvíli, keď k nej Miri naťahuje ruku na pomoc.

Hľadí na Miri, akoby ju videla prvý raz. Oči jej opäť potemnejú, jazvy na tele sa rozsvietia ako hviezdy. Margita zdvihne zbraň a kráča smerom k Miri. Nahnevaná, zúfalá, besná. Miri nechápe, čo sa deje. Hnevá sa, lebo jej nepomohla? Zistila, že je nehodná ju sprevádzať? Na pol ceste akoby Margita zamrzne, naťahuje ruku i zbraň Miriným smerom a línie bleskov na jej tele takmer pukajú čierňavou.

Prejde pár sekúnd, ktoré sú pre Miri ako večnosť. Keď žmurkne, Margita stojí vzpriamene, meč visí po jej boku, tieň zla jej z očí opäť vyhasol. Neusmieva sa však, hnev v nej stále pretrváva, ale už nie je nasmerovaný na Miri. Miri si so vzlykom vydýchne a padne na kolená.

Vzápätí sa Margita zvrtne na päte a kráča na miesto, kde leží bojovník s otvorenou krvavou ranou v bruchu. Z vlčej beštie sa dvíhajú malé záblesky, ktoré unikajú do okolitého vzduchu. Telo vlka padá na zem.

Margita podíde k ranenému, on k nej zodvihne hlavu. Miri spoznáva muža z knihy. Tvár zjazvená a bez pravého oka, tvár Ignáca Bleskozvoda. Hľadí na Margitu s najhlbším zármutkom, aký Miri kedy videla v ľudských očiach.

„Margita, odpusť ak si ešte –“ muž vetu nedopovie. Margita mu vrazí meč do srdca bez náznaku temnoty v oku.

Strach plodí legendy,

vidina smrti zas rýchlu lásku.

Niet väčších legiend než Ignáca, ktorý sa nebál blesku,

a Margity, ktorá blesky skleným mečom kosila.

Zlo chceli poraziť spolu,

zachrániť spoločnú zem.

Ignác však v zraneniach blúznil

v ten osudný deň.

Margita s Levim do tieňových ohňov vošli.

Keď Ignác prebudil sa, vojne bolo koniec.

No o priateľov i slávu ho obrala žena, čo ukradla mu spásu.

Balada o Ignácovi a Margite, Vojna a tieň

Ignis garda bola ufňukaná banda zúfalcov, ktorí sa nedokázali zmieriť so skutočnosťou, že o záchranu našej zeme sa pričinila žena, a to dokonca bez ich pomoci. Svet sa mal liečiť, no oni si založili cech pomstiteľov a zaprisahali sa, že Margitu nájdu a potrestajú. Vinili ju zo smrti svojich druhov, za to, že ako jediná prežila. Podporovali šírenie klamstiev o jej posadnutí diablom. Ohrdnutý Ignác prekryl svoju zbabelosť a zlyhanie tým, že Margitu prenasledoval ako psa. A úbohá Margita ho údajne aj napriek tomu milovala.

Anita Belá, Vojna a tieň

Margita si utrie meč od krvi.

„Sú všetci mŕtvi?“ spýta sa bez toho, aby venovala pohľad Miri.

Miri sa jej zahľadí do očí. Potláča inštinkt obzrieť sa smerom k nehybnému, no živému telu chlapca. Niečo v jej vnútri sa pohne, prinúti ju klamať.

„Áno, všetkých si zabila.“

Margita na ňu pozrie s úsmevom, ktorý sa však nezračí v jej očiach. Pohľad má tvrdý.

„Hľadíš na mňa zdesene. Nečudujem sa ti. Zabíjanie nie je pekné.“

„Je to naozaj on? Muž, ktorého si tak milovala?“

Margita pozrie na mŕtveho Ignáca bez akejkoľvek emócie, akoby jeho tvár videla prvýkrát. Krátko a bezcitne sa zasmeje a pozrie na Miri. „Never všetkému, čo prečítaš, dievča.“ Podíde k Miri, stojí len kúsok od jej tváre. Položí jej ruku na plece. Trpko sa usmeje, keď sa Miri pod jej dotykom bolestne mykne. „Keď sme išli vtedy do plameňov,“ hovorí chladne, „vedeli sme, že je to naša posledná šanca. Čelili sme zlu, ktoré túžilo po pomste. Ľudia sa príliš rozpínali, vystatovali, pokladali sa za všečarodejov. Mnohí žijú v presvedčení, že sme toho dňa zlo porazili, ale nie je tomu tak. Oni nikdy nevedeli, ako zlo poraziť, nedá sa poraziť.“ Margita hovorí a oči jej blčia. „Zlo sa dá len uväzniť.“

Margita uvoľní Mirine plece. Miri cíti ostré pálenie po celej koži, z látky jej odevu sa dymí.

„Myslela som, že budeme bojovať. Keď sa vychýrení bojovníci spoja, všetko je predsa možné, nie?“ Margita sa sarkasticky zasmeje. „Lenže moja verná družina mala aj záložný plán, o ktorom som ja nevedela. Už vtedy sa medzi nimi rodil kult, ktorý na nás dnes zaútočil. To oni ma obetovali monštru! Oni ma podhodili temnote, akoby som už bola mŕtva, iba rakva, do ktorej uložili zlo. Ostatní však umreli a ten chudák Ignác bol príliš omámený opiátmi, aby ma zastavil predtým, než som ušla. Odvtedy ma prenasledujú, ich dielo nebolo dokonané. Ale oni nevedia, že takto zlo neporazia. Ak ma zabijú, vyletí zo mňa ako vták a svojím hnevom rozpúta peklo!“

„Svoj prvý boj si zvládla dobre,“ dodáva. „Si ochotná aj ďalej ma nasledovať? Ešte budem potrebovať tvoju pomoc.“ Miri prehltne hrču v hrdle a prikývne. Nechce Margitu sklamať. Už vôbec nie nahnevať. „Tak poďme!“

Nasleduje Margitu a neobzerá sa. Miri spred dvoch dní by bola presvedčená, že Margita by život chlapca ušetrila. Odpustila by mu členstvo v Ignis garde, veď bol príliš mladý na to, aby plne porozumel, o čo presne ide. No Miri, ktorá práve na vlastné oči videla skutočné Margitino besnenie, tomu už neverí.

Kútikom oka ju sleduje. Sem-tam sa jej zdá, že jej pod kožou prebehne tieň. V mysli opäť prežíva udalosti toho dňa. Rozmýšľa, prečo ju bojovník odsotil namiesto toho, aby ju zabil. Mal tento vrah a klamár väčšie zľutovanie, než samotná Svätá Margita?

No Miri vie, že prívlastok svätá jej pripísali stúpenci a veriaci, ktorí ju nikdy nestretli. V spisoch vojakov a iných, tak ako v Mirinej mysli, bola Margita vždy Margita Besná. No slovo besná si Miri nikdy nespájala s neľútostná, a to bola možno chyba.

Miri cíti v kútikoch očí slzy. Zvnútra ju zožiera sklamanie a hanba zároveň. Cíti sa ako hlúpa naivka, no najmä ako zbabelec. Zbabelec, ktorý nedokázal bojovať s Margitou bok po boku. Zbabelec a pokrytec, ktorý z ľútosti k mladému chlapcovi nenašiel odvahu povedať, že jeden predsa len prežil. Miri cíti, ako v nej narastá strach. V hlave jej neustále znejú Ignácove posledné slová: Margita, odpusť, ak si ešte–

Ak si ešte čo?

*

Slnko zapadá. Dve ženy stoja na hranici lesa. Margite blčia oči ako plamene.

Keď vchádzajú do lesa, všadeprítomný rozvírený popol cítia na celom tele a pod nohami im praskajú kosti. Je to viac pohrebisko ako les. Zo stromov ostali len tenké holé kmene bez lístia. Kráčajú stále hlbšie do lesa. Vzduch sa chveje napätím. Energia, ktorú Miri zbiera v poliach, je tu strojnásobená.

Tiene sa prehlbujú. Miri pociťuje prítomnosť niečoho neznámeho, akoby ich niekto prenasledoval. Predstavuje si mŕtvych, ktorých duše tu zostali uväznené. Kde-tu zazrie náznak pohybu, začuje zašušťanie plášťa.

Hlboko v hore sa Margita zastaví. Pred nimi je čistina obkolesená vysokými stromami, nad ňou otvorená obloha. Zem je pokrytá kamennou dlažbou. Zo škár medzi kameňmi vyrastajú mladé výhonky stočenej borovice. Nový život na mŕtvom mieste. Uprostred sa týči kamenný stôl prelomený na polovicu.

Margita prechádza dookola z jednej strany na druhú a vraští obočie. Zdvihne ruku a pritisne dlaň na neviditeľnú bariéru vo vzduchu. Preskočí iskra a od Margitinej dlane sa rozprúdia žiariace kruhy, ktoré vzápätí zmiznú.

„Je toto to miesto?“ spýta sa Miri. 

„Áno, Ignis garda ho zapečatila. Nemôžem prejsť kvôli zlu, ktoré v sebe prenášam. Nastal tvoj čas, Miri. Niekedy nie je dôležité, či sa vieš biť, ale či vieš byť v správnom čase na správnom mieste.“ Margita vytasí meč. „Nastav ruku!“ Nepýta sa. Prikazuje.

Miri cíti, ako sa celá trasie, ale nechce byť už viac zbabelá. Nastaví dlaň. Margita jej hrotom meča vyryje do dlane červenú čiaru a ustúpi.

Miri si zahryzne do pery a priloží ruku k bariére. Pod dotykom jej krvi sa vzduch zaleskne. Z miesta pod rukou sa šíria čiary ako oheň na tlejúcom papieri. Bariéra sa rozpadáva. Kúsok po kúsku opadávajú zo silového poľa okolo čistiny čiastočky popola, až kým nie je cesta voľná.

Margita vstúpi dnu.

„Tu sa to stalo. Tu privolali blesk z vesmíru. Silu, ktorá im nikdy nepatrila.“ Margita podíde ku kamennému stolu a prechádza prstami po znakoch vyrytých na okrajoch. Usmeje sa a zašepká: „Bastardi.“ Margita zvrtne hlavu a pozerá na Miri. V jej očiach nie je tieň, ktorého sa Miri tak bojí, ale je tam čosi horšie – hlad a triumf.

Margita schmatne Miri za ruku a ťahá ju ku kamennému stolu. Miri sa bráni, no Margitino zovretie jej spaľuje kožu na zápästí. Miri kričí, kope Margitu, kam jej nohy dosiahnu. Tá zdvihne druhú ruku do vzduchu. Okolo prstov sa jej motajú malé blesky. Je ich čoraz viac, až kým jej neiskrí celá dlaň. Prudko ruku zvrtne a silným úderom vrazí do stredu stola, ktorý sa vzápätí zacelí.

Mirina myseľ kríva. Ešte stále úplne nechápe, čo sa to, preboha, deje. Telo už tuší a prudko sa búri. „Prestaň, hlupaňa!“ zreve na ňu Margita, skriví tvár a do Miri udrie sila z Margitiných prstov. Všetko ju bolí, nepočuje vlastný krik, omdlieva od bolesti. Prebudí sa a chce opäť kričať, ale absolútna panika jej kradne krik z pier. Je priviazaná na kamenný stôl a Margita nad ňou stojí so skleneným mečom. Okolo hrotu sa točia iskry ako okolo Mirinho bleskáča. Ona je mŕtve zviera a Margita geóda. To je posledná myšlienka, ktorá prebehne Miri mysľou predtým, než jej Margita podreže hrdlo.

Koža, kosti, celé Margitino telo sa rozpadne ako orechová škrupina a zvnútra k oblohe vystrelí obrovský stĺp temnoty pretínaný bleskami. V Margitiných pozostatkoch sa skrúca malá iskra ako plameň sviečky nad knihou v neskorú noc, záblesk prvej hviezdy v skorý večer. V poslednú chvíľu Mirinho vedomia vojde iskra priamo do nej.

Miri je dezorientovaná. Kľačí na kolenách a dusí sa. Pozrie na svoje ruky, no nie sú to jej ruky. Sú staršie a zjazvené. Obhorené vlasy, ktoré jej divo padajú do očí, sú červené. Jej telo nie je jej telo a toto nie sú jej spomienky.

Obzrie sa. Stále je v čiernom lese. Kamenný stôl je rozlomený obďaleč, no nie je k nemu priviazané žiadne krvácajúce dievča. Pri nohách jej ležia mŕtvi. Allia, Markus, Levi – hrdinovia z minulosti. O chvíľu aj oni povstanú posadnutí tieňom, ich duše budú navždy znetvorené. Mirine myšlienky sa zlievajú s myšlienkami niekoho iného. Niekoho, kto tu bol pred rokmi.

Stĺp obrovskej temnoty sa nad ňou týči ako hora a rozprestiera sa nad hlavou ako nová obloha, nový osud zeme, temnota a v nej oči, pomsta ľuďom, trest. Miri náhle pochopí. Pozerá na svet Margitinými očami, na scénu spred mnohých rokov. V jej mysli sa začne odohrávať príbeh.

Zlyhali. Všetci zlyhali. Všetky plány a experimenty padli. No takto sa to skončiť nemôže.

Margita vezme do rúk bleskozvod od Ignáca a vrhne sa do temnoty vesmíru s besným krikom. Čaká, že zomrie, ale blesky sa na bleskozvod uchytia, pomaly sa skrúcajú a prúdia do jej tela. Bolesť ju takmer úplne ochromí. Rebrá sa jej štiepia na triesky, ktoré prebodávajú cievy a tepny. Krváca a jej krv sa vpíja do bleskov. Čím viac krvi z nej tečie, tým viac bleskov k sebe ťahá a niečo sa v temnote zvrtne. Margita cíti chvenie od strachu.

Napadne jej šialená myšlienka, ktorú nemá čas dlhšie spracovávať, lebo vedomie jej uniká ako voda pomedzi prsty. Margita vezme bleskozvod nabitý silou temnoty a vrazí si ho do hrude. Má pocit, že svet okolo nej vybuchol.

*

Margita leží v klbku na zemi a plače. Obloha nad ňou je jasná. Je skoré predpoludnie. Všade vládne ticho. Bez hromu. Bez kriku. Pomaly sa posadí. Čaká bolesť, no žiadna neprichádza. Je nahá, šaty jej zhoreli, takisto vlasy, no telo má pokryté rozvetvenými jazvami. Tiahnu sa jej po celom tele ako rieky a fjordy zaznačené na mapách, paprade v lesoch, trhliny v skalách. Jej priatelia a spolubojovníci ležia okolo. Mŕtvi, ale slobodní. Ona žije, ale cíti v sebe pohyb niečoho neznámeho.

*

Margita sedí v stane zahalená do jemného plášťa, ktorý jej príjemne ochladzuje telo. Zvonku počuť spev, dokonca znie hudba. Ľudia smútia, no zároveň oslavujú. Plátno stanu sa roztvorí a dovnútra vstúpi Ignác. Rozbehne sa k nej, no ona proti nemu pozdvihne ruku.

„Nepribližuj sa ku mne! Nevieš, čo sa môže stať. Som nebezpečná,“ prehovorí Margita zastretým hlasom.

„Vonku ťa čakajú dva kone. Všetci sú v treťom vale. Ak pôjdeš južným hrebeňom, nikto si to nevšimne.“ Podíde k nej veľmi blízko, chce sa dotknúť jej tváre, ale z Margitinho líca náhle vystrelia iskry, ktoré spália brušká jeho prstov. „Nájdeme spôsob, ako ťa vyliečiť.“

„Koľko času mi zostáva?“

„Mesiace, možno roky, ak tvoja duša vydrží.“

„Ale v konečnom dôsledku podľahnem.“

Pravda ho bolí, ale je k nej úprimný ako vždy. „Áno, neexistuje spôsob, ako ťa zbaviť tieňa bez toho, aby sme ho vypustili. Ale budeme sa snažiť na to prísť.“

„Sľúb mi jedno. Keď k tebe prídu správy, že ma elektrotieň zvnútra ovládol, zastav ma. Zariaď, aby mi vždy bolo akýmkoľvek spôsobom zabránené vrátiť sa na toto miesto.“

Ignác prikývne a očami jej povie všetko, čo slovami a dotykmi nemôže. Vychádzajú zo stanu. V rade pred stanom stoja muži a ženy v šedých plášťoch, s plameňmi a bleskami vyšitými na hrudi. Margita kráča ku koňom, všetci sa jej pokorne klaňajú.

*

Margita putuje svetom, nebeská klenba nad ňou sa krúti v prúde mesiacov i rokov. Ide sama, v tichu. Sprevádzajú ju len chmáry v myšlienkach. Každý deň sa usilujú prevŕtať sa jej do mysle, ovládnuť ju. Na žiadnom mieste sa nezdrží dlhšie. K nikomu sa nepribližuje. Tieň ju sužuje, niekedy ju na pár dní ovládne a Margita mu už nevládze poriadne vzdorovať. Niekedy to chce vzdať, ale nemôže. Nenechá temnotu nad sebou vyhrať. Ide ďalej. Každý deň, krok za krokom. Z dní sú mesiace, z mesiacov roky, z rokov desaťročia a ona to nevzdáva.

K civilizácii sa priblíži len na miestach, ktoré držia znalosti a pravdy sveta. Zdržuje sa v chrámoch a starých knižniciach, hľadajúc spásu. V Iskadriji, vybájenej knižnici s kupolovitými strechami a belasým plameňom v lampách, narazí na staré dokumenty. Nerozumie ich jazyku, ale kresby na pergamene znázorňujú akýsi rituál. Na kamennej doske je človek a z hrude sa mu prediera blesk, ktorý spája zem s oblohou.

Temnota na okraji jej mysle sa rúca do hlbín jej duše ako kamene. Démon vnútri sa skrúca strachom z toho, čo vidí cez jej oči, a v zúfalstve zahorí tým najsilnejším plameňom, ktorý Margitu zvnútra pomaly spaľuje. Duša jej kričí a horí. Zaniká. Kúsok po kúsku. A plameň sa šíri.

Margita je uväznená. Miri v tieňoch spomienok spolu s ňou. Vidí Margitino vedomie uviaznuté v kobke, okolo len tma. Jej telo nie je jej telo. Už len zlomok z nej samotnej sa drží v monštre a zúfalo sleduje svet z večného väzenia.

Vidí ruku, čo nie je jej ruka, ako berie svietnik a podpaľuje papier za papierom. Prechádza z jednej miestnosti do druhej, všade zanechá plameň, ktorý sa šíri rýchlo. Keď požiar zničí knižnicu a zachváti zvyšok mesta, elektrotieň v Margitinom tele je už dávno za jeho múrmi. Smeruje na sever.

Monštrum prežíva a prekvitá. Už nie je v nej, ale ona v ňom.

Cez oči bezmocne sleduje, ako rukami, čo už nie sú jej ruky, kriesi mŕtvoly bleskobeštií zo zeme, zabíja bojovníkov Ignis gardy, ktorým sa podarilo ju vystopovať. A putuje ďalej.

Dorazí do dediny, poslednej osady na hranici pustatiny. Hľadá človeka, ktorý prelomí pečať. Nie hocikoho. Musí mať odvahu, nesmie mať spomienky na vojnu, nesmie podozrievať, musí len veriť a nasledovať.

Miri vidí seba vo svojom dome mladú, silnú, uchvátenú, so zápalom v očiach. V tme sa chrapľavým hlasom ozýva: Áno, táto bude perfektná. Miri všetko sleduje z cely Margitinho vedomia. Démon v ukradnutom tele je opatrný. Snaží sa získaťsi jej dôveru až do momentu, keď Ignis garda opäť zaútočí. Je ich veľa. Sú najlepší. A je medzi nimi aj Ignác. Monštrum je oslabené a Margita vycíti svoju poslednú šancu prevziať kontrolu a moc. Je to posledná šanca na záchranu.

Cudzími očami pozerá na seba. Margitine myšlienky jej znejú v ušiach. Zaslepené dievča bude použité na prelomenie pečate a obetované na otvorenie portálu. Nie, to nesmie dopustiť. Prepáč, Miri, odpusť mi, ale musíš zomrieť, kým napáchaš väčšiu škodu, než vôbec tušíš. No oči nevinného dievčaťa v odraze skla meča zastaví jej ruku a toto zaváhanie ju stojí všetko. Monštrum ju schytí lepkavými chápadlami a stiahne späť do temnoty.

„Odpusť, Margita, ak si ešte –“ znie Ignácov hlas a Margita zúfalo reve: Ešte som tu, Ignác! Pomôž! Ešte stále som tu, vnútri! Ale nikto ju nepočuje.

Pokračujú v ceste. Minulosť sa zlieva v prítomnosť. V kamennom kruhu na mieste zrodenia sa otvorí jazva na oblohe. Miri vnútri tela, čo nie jej telom a už ani Margitiným, opäť umiera.

Ide žena dolinou

a temnota sihlinou.

Žena letí ako vták

a temnota ako drak.

Berie meč, čo iskrí ohňom,

slzami duše zbraň pokropí,

do hrtana monštra ju zarazí.

Monštrum z dymu a blesku

vrieska, jak mu tiene idú z pysku.

A hľa, Besná,

už tam stojí, už tam čaká,

zhltne tiene, tak i blesky,

priam do svojho pažeráka.

Zomrieš raz a potom dvakrát.

Duša tvoja sadá na stráž.

Prológ, Vojna a tieň

Miri precitne. Doširoka otvorí oči a nadýchne sa. Cíti lepkavú vlhkosť na hrdle a na hrudi. Nechápe, že stále dýcha. Obraz pred očami sa jej zaostruje. Pokúsi sa pohýbať prstami na ruke, palcami na nohách. Prekvapí ju, že v nich má opäť cit. Niekto nad ňou stojí. Strhne sa, no zovretie na jej hrdle zosilnie. Počuje neznámy hlas plný paniky a strachu.

Stojí nad ňou chlapec z poľa. Bledý a vystrašený. Rukami sa snaží zabrániť tomu, aby jej z rany vytiekla všetka krv. Miri ešte niekde v sebe cíti kus Margitinej duše. Ten posledný kúsok, ktorý prežil a ktorý v poslednú chvíľu vošiel do Miri, aby jej ukázal pravdu a aby ju zachránil. Vzápätí pocíti, ako rana na hrdle dymí, niečo sa jej vpaľuje do kože, uzatvára smrteľný otvor.

Chlapec na ňu nadšene prehovorí, no Miri ho nepočuje. Vzduch okolo nich iskrí, v ušiach jej neskutočne praská. Chce sa za ním načiahnuť, no chlapec zrazu v tvári zmeravie, oči mu očervenejú a svaly okolo pier i očí stuhnú. Padne na bok a skrúti sa do klbka so zaťatými dlaňami.

Kúsok od nej k oblohe prudko stúpa temný vír. Kosti naokolo sa dvíhajú z prachu, iskria prúdom energie. Skladajú sa do tvarov tiel. Stehenné kosti priliehajú k členkovým, vretenné k lakťovým, kĺby obklopené iskrami sa zaceľujú. Armáda elektrotieňa povstáva.

Miri sa ledva zošuchne z kamenného stola a pomalými krokmi kráča k valu temnoty. Slová z jej jedinej knihy pred ňou ožívajú – temnota, čo nemá oči, no vidí ťa. Cíti spaľujúci pohľad odpútanej nestelesnenej beštie, dookola počuje napätie znejúce ako smiech. Temnota, čo nemá pery, no počuješ ju. A temnota na Miri prehovorí:

„Vedeli sme, že si ho pred nami zatajila.“ Niečo v kúdole tieňov a bleskov sa zvrtne, zasvieti a chlapec na zemi začne ukrutne kričať. Z očí mu tečie krv. „Bolo to prvýkrát, čo sme ťa rešpektovali. Jediný moment, kedy si sa vzoprela našej vôli a prejavila, že máš aspoň kúsok vlastného rozumu. A teraz si vstala z mŕtvych. Vedeli sme, že predsa je niečo v tebe. Ale nestačí to. Zabiť ťa môžem znovu. Znovu a znovu.“

Miri sa zmieruje so skutočnosťou, že vybájená Margita, s ktorou putovala, už dávno nebola skutočnou Margitou. Miri sa nechala oklamať, zviesť túžbou po dobrodružstve a tým asistovala monštru pri návrate do tohto sveta. Musí to napraviť. 

Rukou siahne za opasok. Berie meč, čo iskrí ohňom. Verný bleskáč je stále zastrčený za opaskom.

Miri si spomína na záblesky tieňa, ktoré pozorovala v Margitiných očiach, keď na ňu zdvihla meč. Celé to mala prekrútené, pomýlené. To boli jediné momenty, keď bola v prítomnosti tej pravej Margity Besnej.

Falošná Margita klamala o všetkom. Nielen o svojej identite. Skutočná Margita nebola temnote podhodená ako pes. Rozhodla sa sama. Obetovala sa z vlastnej vôle. A obeta spojená s krvou zabrala.

Jej duša temnotu vydržala trpieť nie roky, ale desaťročia. A za ten čas, čo bola temnota uväznená v Margitinom ľudskom tele, zoslabla. Preto Miri, aj keď je mladá a slabá, ju možno teraz dokáže dočasne poraziť.

Miri zovrie v dlani bleskáč a zatne zuby. Bolesť sa jej stráca z mysle, všade vládne strach. No v zábleskoch vlastných spomienok vidí aj iné veci – jasnú oblohu, susedov, ako sadia stromy a zeleninu, rodičov, ako sa smejú pri pecni chleba, východy slnka nad pustatinou.

Nikto nechce žiť vo večnom tieni. Miri zavrie oči a skočí dnu.

Stáča blesky na bleskáč, ruka sa jej trasie, nervy v celej paži brnia. Jej bleskáč je malý, nepatrný nástroj, ktorý nebol nikdy predurčený na udržanie toľkej sily. Temná hmota sa k nej púta, zaobaľuje ju ako do kukly. Chce ju úplne pohltiť, lenže Miri vie, čo robiť. Margita, hrdinka jej detstva, ju obdarila jedným posledným darom – poznaním, ktoré bude do konca života zároveň jej prekliatím. Nech je tak!

Predstavuje si, že kúsok Margitinej duše je stále v tej jej, a zovrie jej srdce. Duša a srdce sú predsa jedno. Slzami duše meč pokropí.

S posledným vypätím síl Miri otočí nabitý bleskáč na seba a priloží si ho k hrudi. Bolesť ju zaslepuje, ako si tupý hrot tlačí do srdca, mliaždi rebrá, no nakoniec krv vytryskne a čaro ľudskej krvi, jej vlastná reaktívna energia, spúta blesk. Po tele sa jej rozširujú vetvičky puknutých ciev, tvoria nekonečnú spleť pavučinových vzorov. Prebodnuté srdce sa bleskom zaceľuje a súčasne prúd čiernej energie vsakuje cez jej hruď do tela. Cíti, ako sa v nej všetko búri. Vlastné telo kričí na poplach, odmieta prijať jed. No musí vydržať. Na hranici vedomia Miri mysľou zatlačí zvyšok temnoty hlboko dovnútra.

Akoby nejaký boh nad ňou len luskol prstami, všetko sa v momente rozplynie. Miri padne na skalu. Temnota je preč. Týči sa nad ňou len jasná obloha plná hviezd. Kostlivci opäť ležia v popole. V ušiach jej duní zúrivý rev, ale len z diaľky. Zavrie oči a nadýchne sa čerstvého vzduchu. Rev utíchne.

*

Miri pochová Margitine pozostatky kúsok od čistiny. Preberie chlapca z bezvedomia a potom s ním zapečatia les. Ako sa presvedčili, nie je to najúčinnejší spôsob ochrany. Stačí ďalší naivný prívrženec a pečať bude prelomená. Ale momentálne je to jediný spôsob, ktorý títo dvaja mladí ľudia poznajú.

Vychádzajú spolu von z lesa. Pomaly a potichu. Chlapec sa trmáca s ľavou pažou zaviazanou v zdrape látky – celá ruka zhorela na čierno.

Stoja pod hranicou lesa a na obzore sa črtá svetlo nového dňa.

Chlapec sa k nej obráti. Vo vlasoch má biele pramene a v tvári čosi nové, dospelé, akoby za jednu noc ostarol o desať rokov. Miri o všetky vlasy prišla.

„Ďakujem,“ povie Miri. „A mrzí ma tvoja ruka.“

Chlapec sa usmeje a mávne zdravou rukou. Potom pokračuje vážnym tónom. „Po tom, ako ju ovládol tieň, nás Margita za posledný rok mnohých zničila, no nie všetkých. Pár nás zostalo roztrúsených po svete. Budem cestovať a hľadať ich so správou, že na svete je nová ochrankyňa. No teraz si uvedomujem, že nepoznám ani tvoje meno.“

„Miri.“

„Miri Spanilá.“ Chlapec si kľakne na jedno koleno a skloní hlavu. „Čestne prisahám, v mene Strážcov plameňa, že budeme stáť na tvojej strane pripravení zasiahnuť, keď to bude treba. Tak ako nás zaprisahala prvá strážkyňa zla, Margita Besná.“

Miri ukloní hlavu na znak vďaky. Viac slov nepadne. Nie je čas. Chlapec sa vydá smerom k jej dedine, kde si kúpi koňa a vydá sa naprieč svetom hľadať členov Ignis gardy, ktorí prežili. Miri ho dlho sprevádza pohľadom. Predstavuje si, ako jej rodičia budú vídať siluetu človeka vynárajúceho sa z hmly pustatiny, no nebude to ona. Jej rodičia ju už nikdy neuvidia.

Miri už teraz cíti, ako sa temnota v nej rozpína, ako jej zahaľuje myšlienky, keď si chvíľu nedáva pozor. Nie je silná a skúsená ako Margita. Nevie, koľko jej ostáva síl. Časť z nej už podlieha strachu, ľutuje.

Cez Margitine spomienky, keď bola jej duša v nej, však videla nákresy a spisy, ktoré elektrotieň rozzúrili a nakopli takým strachom, že v záchvate zúrivosti konečne dokázal prevládnuť aj nad Margitinou oceľovou vôľou. V tých spisoch muselo byť niečo, čoho sa temnota desí. Spôsob, ako ju vykázať z tela i z tohto sveta.

Spisy z Margitiných spomienok boli zničené, ale to neznamená, že neexistujú ďalšie. Slnko už vstáva nad obzorom a Miri sa vydá nevedno kam. No s jasným cieľom. Keď si po ceste sadne, aby chytila dych, vyberie knihu Vojna a tieň. Vloží na koniec zdrapy papiera, ktoré nájde v batohu. Ceruzkou napíše na prvý z nich: Vojna a tieň II.