Prvý podivný prípad Urbana Baránika

19. augusta 2019 ráno stál Urban Baránik uprostred záhrady a zamračene zazeral na ohlodané listy v uhorkovom záhone. Čo za nenažratú potvoru sa ulakomí na horké uhorkové listy? Spomedzi deravých lopúchovitých listov vykúkali posledné zúbožené žlté kvietky.

„Pičovinky,“ šepol Urban a hodil rukou ponad vyvýšený záhon. Prestrašené kvietky sa narovnali a zdvihli hlávky k nebu. Zo záhona začali cupkať na zem zelené húsenice. Na húseničie pomery zbesilou rýchlosťou sa vrhali k plotu a samovražedne vyskakovali na hlavnú cestu. Urban sa trocha zahanbil, že svoju záhradkársku neschopnosť kompenzuje nepovoleným spôsobom a namiesto potu, sĺz, pesticídov a herbicídov používa inak zanedbávané magické schopnosti. Zasa.

„Aspoň je to bio,“ zašomral ospravedlňujúco Urban a sadol si k záhradnému stolíku s plechovkou oroseného extra chmeleného Urpinera v ruke. Rozhliadol sa, čo by bolo treba v záhrade ešte napochytre napraviť. Záhrada to rozhodne nebola výstavná. Dom po Urbanových starých rodičoch stál na odbočke k rekreačnému stredisku vyše osemdesiat rokov. Po celý ten čas sa tu generácie obyvateľov pokúšali čosi dopestovať na pôde, čo od počiatku bola skôr hŕbou kamenia. Záhradku sa ale patrilo mať, do dvora bolo cez drôtený plot od cesty vidieť, a tak Urban fixľoval a namiesto hrdlačenia cez víkend mrmlal od stola s pivom zaklínadlá. Nepotreboval, aby ho babky pred kostolom ohovárali ešte aj za burinu na záhrade. Dosť čo ho pretriasali kvôli tomu, že v dome žil sám, nemal ženu ani frajerku a jediná jeho pravidelná návšteva bol spolužiak Anton z Bratislavy, na miestne pomery až príliš vyčesaný a vyvoňaný.

„Táááá dááá ta da dáá dááá ta da dáá,“ zahučal kdesi v kuchyni mobil melódiu z Hier o tróny a neporiadok na kuchynskej linke hrkotal, ako telefón so zapnutým vibrovaním poskakoval po starom lamináte. 

„Kurva,“ vydýchol Urban popod nos a nastavil dlaň. Vibrujúci a hučiaci mobil priletel z kuchyne a hlasno mu do nej plesol. Na displeji svietilo neznáme číslo.

„Ha-haló,“ zakoktal Urban do telefónu. Hlas mal škrípavý. Uvedomil si, že odkedy v piatok odišiel z práce, s nikým nahlas neprehovoril.

„Pán Baránik?“ zaznel z druhej strany linky ženský hlas, kovový a oficiálne slušný.

„Pri telefóne,“ odpovedal Urban a zvraštil čelo, lebo augustové slnko práve vyliezlo sponad susedovej strechy a zasvietilo mu do očí.

„Jariabková, sekretariát generálneho riaditeľa ÚMaZ. Moment, odovzdám pána riaditeľa. Potrebuje s vami hovoriť.“

„Čo do…“  zamrmlal Urban, ale to už z telefónu burácal hromový hlas.

„Baránik? Kde ste?“

„Ako? Čo? Prosím?“ vyrazil Urban a odťahoval si slúchadlo od ucha, lebo to hlasisko sa mu zarezávalo priamo do mozgu.

„Tu je Pekár, generálny riaditeľ. ÚMaZ. Mám vás tu na zozname, že máte dnes pohotovosť. Pýtam sa vás, kde ste?“

„Eeee, doma, pán riaditeľ?“ opáčil nesmelo Urban. „Mám pohotovosť, nie službu, tak som doma.“

Ozval sa prudký nádych.

„Bohatstvo, Baránik, vy ste nejaký zaostalý? Pýtam sa, kde doma? Čo si myslíte, že viem, kde býva každý treťotriedny čarodejník?“ zúrivo hrmel hlas.

„Nooo v Selciach, pán riaditeľ. Pri Banskej B…“

„Kurva, ja dobre viem, kde sú Selce, Baránik. Máte tam mliekareň, kde moja žena cestou z Tatier kupuje vedro jogurtov, a za dedinou vleky. Jeden by si ale myslel, že keď zodpovedáte za krajský úrad, budete mať aspoň toľko chochmesu, že pôjdete do kancelárie. Máte tam od rána zo dvadsať magfaxov.“

„Pán riaditeľ, ale ja ani služby nemávam, len pohotovosť. Službu má predsa pani Domoráková.“

„Domoráková je v prdeli, Baránik. Štípla ju včela. Včera. Dostala anafylaktický šok a leží na JIS-ke. Vraj sa vás snažila zohnať už včera. A my vás naháňame od rána. Kde, do pekla, máte služobný telefón? Prečo si, kurva, nekontrolujete maily?“

Urban vskutku netušil, kde má služobný telefón. Mal ho vôbec? A kontrolovať maily cez víkend mu ani nenapadlo. Pohotovosť mával jeden víkend v polroku už zo desať rokov, ale ešte nikdy v živote ho na úrade nikto nepotreboval. Žofia Domoráková, krajská vedúca Úradu pre magické záležitosti, bola mimoriadne schopná a workoholická čarodejnica a Urban sa jej úprimne hnusil. Popravde, nebola by ho zavolala na pomoc, ani keby ju naháňal po krajskom úrade vlkolak. Aj pozvánky na pravidelné mesačné schôdze mu doručovala až deň po termíne, aby mu ani len nenapadlo na ne niekedy prísť. Pohotovosť mával iba preto, že bol stále registrovaný v zozname licencovaných mágov v banskobystrickom kraji, a tak raz za pol roka aj na Urbana s jeho trápnou magickou schopnosťou vyšla povinná príslužba.

„Už som si myslel, že sa tam budem musieť premiestniť,“ ziapal Pekár. „A to tu mám kontrolu z ECMA. Päť europapalášov, čo tu týždeň rozkladalo archív na atómy, a teraz mi tu stepujú pred dverami a čakajú, že ich vezmem nažrať do najdrahšej reštaurácie. Nemám nervy na typy ako vy, Baránik, čo ani nevedia, kam si pichli služobný telefón. Viete si vôbec nájsť vlastnú riť na hajzli, Baránik, alebo tam chodíte s baterkou?“

Prvotný šok Urbana opúšťal. Striedalo ho rastúce zdesenie, že sa od neho bude očakávať nejaký magický zásah, ale po poslednej Pekárovej urážke pocítil prudké bodnutie zlosti. Čo mu má čo nadávať nejaký nadutý bratislavský úradník, čo žije aj z jeho peňazí? On za pohotovosť nedostane ani päť korún a každý rok musí platiť tisícku členské, len aby živil Pekára a spol. na bratislavskom ústredí. Má právo na nejaký rešpekt.

„Pán riaditeľ,“ donútil sa povedať slušne, no chladne. „Keď ste ma už našli, poviete mi aj, čo potrebujete? Niečo sa deje?“

Pekár, ktorý sa už na druhej strane telefónu nadychoval na pokračovanie v tiráde, sa zarazil.

„Deje sa niečo, deje. V nemocnici, Baránik. V tej vašej veľkej ošúpanej nemocnici. Poznáte Kosa? Toho musíte poznať. Sponzor futbalového tímu, vlastní vám tam pol mesta. Tak tomu včera prijali na infekčné vnúča a nad ránom zmizlo. Rodina na prášky, polovica krajských policajtov je na mieste. Nám volala teta toho strateného decka. Vraj študuje na pražskej Magadémii a zaznamenala v izbe magickú stopu. Už o pol ôsmej volala na pohotovostnú linku a odvtedy tam čaká, že pošleme nášho človeka. Tak ma neserte, Baránik, pozrite sa, koľko je hodín.“

Urban sa poslušne pozrel na mobil. Bolo 11.20.

„Hneď tam choďte, Baránik, a do pol hodiny hláste, ako to tam vyzerá. A nechcite, aby som tam musel prísť ja, lebo vás dám na disciplinárku a osobne vám vezmem licenciu, Baránik. Už si magicky ani neotvoríte konzervu.“

Kým sa Pekár sípavo nadychoval, Urban hlasno odvetil:

„Vykonám, pán riaditeľ,“ a zložil telefón.

Riadne si prihol z piva, až vyzunkol skoro celý zvyšok plechovky. Potom si uvedomil, že bude musieť šoférovať. Netušil, kde je pri nemocnici premiestňovací hríb, a okrem toho, ak je tam naozaj toľko policajtov, premiestniť sa doprostred nich nie je dobrý nápad. Ale šoférovať pod vplyvom tiež nie. Pokrčil plecami, dopil pivo, pokojných a krásnych tridsať sekúnd si nechal absorbovať alkohol cez žalúdočnú stenu do krvi a až potom zašepkal: „Kokotina.“

Vzápätí pocítil, ako sa všetky molekuly etanolu v jeho tele s nečujným „puk“ rozložili na vodu a ďalšie splodiny látkovej premeny. Magické triezvenie mal nacvičené dobre. Koniec koncov, bolo to jedno z mála kúziel, ktoré používal pravidelne.

„Čurák,“ prehodil Urban polohlasom a vzápätí stál na dvore namiesto v rozťahaných kraťasoch a tričku Mňága a Žďorp z roku 1998, v ktorých záhradníčil, v bielej košeli, čiernych nohaviciach, na ruke mal smarthodinky a na nohách kožené vyleštené topánky. Vlasy, predtým rozježené na všetky strany, mal učesané do pomerne slušivého účesu. Vyzeral ako tridsaťosemročný finančný riaditeľ menšieho podniku, ktorým v podstate aj bol, a nie ako depresívny nasávajúci skrachovanec. Tým bol síce tiež, ale iba cez víkendy. Pozrel do garáže a zabohoval. Auto mal v práci. Stredoslovenské združenie výrobcov mlieka, ktorého bol finančným riaditeľom, malo kancelárie priamo v jeho dedine, v budove mliekarne, svojho najväčšieho odberateľa. Desiatky malých farmárov sa pred pár rokmi spojili v nádeji, že od výrobcov mliečnych výrobkov vymôžu lepšie ceny mlieka, ako keby ho predávali každý zvlášť. Najali si Urbana, aby za nich vyjednával, a len vďaka jeho talentu magicky meniť realitu stále ako-tak prežívali. Urban dohadoval ceny raz ročne, čo ho však magicky vyšťavilo natoľko, že zvyšných jedenásť mesiacov bol spokojný s tým, že sedí v zapratanej minikancelárii cez stenu od jogurtovacej linky a vystavuje za farmárov dodacie listy a faktúry. Nebolo ťažké prísť na to, prečo sa Urban lepšie neuplatnil vo svete čarodejníckej byrokracie alebo ako právnik alebo manažér, čo boli obľúbené magické povolania. Jeho schopnosti sa, bohužiaľ, viazali na veľmi špecifickú prírodnú silu, ktorej využitie na verejnosti bolo problematické. Každý mág, aby mohol čarovať, sa musí naladiť na zdroj magickej sily. Samozrejme, prazdrojom pre všetky je príroda, no každý čarodejník sa vie pripojiť na trochu iný aspekt prírodnej či vesmírnej energie. Zatiaľ čo naozaj schopní mágovia čerpali svoje schopnosti z gravitácie, sily vetra či vody a tí menej schopní sa dokázali nabiť z ľudských emócií ako láska, hnev, strach či smútok, Urban bol odkázaný na veľmi skromný zdroj. Poznáte ten pocit, keď zakopnete palcom o stoličku a musíte okamžite vulgárne zanadávať, lebo inak vás bolesť ochromí? Alebo keď vychádzate autom z parkoviska a tesne pred východom vám začne rovno do cesty cúvať dodávka? Ten pocit, že by ste sa zadusili, ak by ste nevypustili priamo na mieste pár naozaj škaredých nadávok? Tak ten pocit, tá sila, to bol Urbanov magický zdroj. Potreba vulgarity akumulovaná vo vesmíre sa dala použiť na čarodejné úkony, ak ste vedeli ako. Museli ste jej ponúknuť uvoľnenie prúdom nadávok. Alebo aspoň jednou, čím škaredšou, tým silnejšie zaklínadlo. Uznáte, že s tým sa nedá veľmi preraziť v slušnej spoločnosti. Takí právnici napríklad – pri rokovaniach by to ešte šlo, nadávka sa pritrafí. Ale skúste povedať na súdnom pojednávaní schuti: „Do piče!“ v snahe použiť kúzlo omámenia na sudcu. Poletíte ako handra, omámenie, či nie. Alebo taký chirurg. Najlepší chirurgovia boli, samozrejme, mágovia, ale žiaden z nich ako Urban. To by si musel od inštrumentárky v jednom kuse pýtať „skurvený vyjebaný skalpel“. No chcel by s ním niekto robiť? Jeho terajší zamestnávatelia, drsní farmári, ktorí si museli najprv pozemky vyboxovať od zoštátnených družstiev, a teraz sa už tridsať rokov pretĺkali džungľou byrokracie a žumpou európskych dotácií, ovládanou smeráckymi grófkami a neapolskou mafiou, boli dokonalí partneri pre neho. Nikto sa nedivil, keď na vyjednávaní o cene mlieka lietali nadávky z jednej strany na druhú ako kŕdle vyplašených vrabcov. Okrem bežných život uľahčujúcich kúziel to bola jediná príležitosť, kedy Urban vôbec využíval licenciu na magické úkony, ktorú si za tisíceurové členské každoročne obnovoval v SAMaZ-e, Slovenskej asociácii pre magické záležitosti. SAMaZ a jej vedenie – Ústredie pre magické záležitosti, teda ÚMaZ – boli jediné inštitúcie na Slovensku zriadené tajným zákonom. Generálny riaditeľ Pekár šéfoval ÚMaZ-u len rok či dva. Urban ho však ešte nevidel, pretože sa zásadne neobťažoval trepať do Bratislavy na každoročné konferencie a už vôbec nie na predvianočnú ožieračku mágov v Tatrách, organizovanú pod zámienkou magických školení. Zo spôsobu reči sa mu zdalo, že Pekár využíva podobné magické zdroje ako on. A ako vysoko to, na rozdiel odo mňa, dotiahol, pomyslel si Urban trpko.

„Chuj starý,“ prehodil a zároveň sa pravou rukou chytil červeného výstupku v tvare hríbu, ktorý mal namontovaný na stene vedľa vchodových dverí. Vzápätí už sedel za volantom starého Subaru, držiac rovnaký výstupok na stredovej opierke. Vydýchol, popukal ramenami, aby striasol únavu z triezviaceho a premiestňovacieho kúzla, zaradil spiatočku a pomaly vycúval po rozbitej príjazdovej ceste od mliekarne na hlavnú cestu. O desať minút už brzdil na parkovisku pri fakultnej nemocnici celoslovenského významu, ktoré bolo preplnené, hoci bola nedeľa a august.

„Zasraté návštevy,“ uľavil si Urban a zároveň tým magicky uvoľnil miesto, keď si šoférka, ktorá práve zaparkovala tesne pred ním, s hrôzou uvedomila, že zabudla vypnúť plyn, a prískokmi vyštartovala späť domov.

Kosa s jeho suitou nebolo možné v nemocnici prehliadnuť. Už cesta od parkoviska na detské infekčné oddelenie bola lemovaná stromoradím vystresovaných policajtov, z ktorých každý vyzeral, že by urgentne potreboval na vécko, ale zároveň sa bál odísť z miesta. V čakárni pred vchodom na oddelenie stál veliteľ okresného riaditeľstva policajného zboru, ktorého Urban poznal z televízie. Teraz krčil hlavu k ramenám, lebo zo vzdialenosti štyroch centimetrov na neho dôrazne hovoril telnatý muž v sivom obleku. Skôr šeptal než kričal, lenže znelo to tak zúrivo, že Urbanovi aj na dva metre zamrzol predpripravený úsmev. 

„Skončíte, Poláček,“ syčal chlap, v ktorom Urban spoznal obávaného Kosa. „Zavolám policajnému prezidentovi a je mi úplne jedno, či je na rybách alebo s frajerkou. Ak do pol hodiny to decko nenájdete, ani nemusíte ísť zajtra do práce.“

Šermoval mu pred tvárou HIFI telefónom a Poláček prikrčil krk ešte viac, aby ním nedostal po zuboch.

„Pán inžinier, ja vás chápem,“ jachtal Poláček. „Musí to byť pre rodinu znepokojujúce, ale v skutočnosti prešlo len pár hodín. Je možné, že sa váš vnuk iba niekde zatúlal…“

„Pár hodín?“ zúžil oči Kos a naklonil sa ešte bližšie k Poláčkovi, až ho hustým obočím pomaly škriabal po nose.

„Takmer šesť hodín, Poláček, a vy nič nemáte! Každý amatér vám povie, že pri únose sú rozhodujúce prvé hodiny. Ak ho nenájdete do obeda, môže už byť po ňom. Je to dvojročné decko, Poláček. Čo asi tak robí tých šesť hodín? Čučí pod posteľou, pozerá si časáky, vŕta sa v nose a nepotrebuje jesť ani piť? Ešte sa dokonca kojí, do riti.“

„Kurvafix,“ zamrmal si Urban popod nos a narýchlo si tým zvýšil auru kompetentnosti.

Až potom vstúpil do Kosovho zorného poľa.

„Dobrý deň,“ pozdravil rázne. „Urban Baránik, ÚMaZ. Úrad pre, ehm, mimoriadne záležitosti.“

Vytiahol z vrecka čarodejnú legitimáciu, ktorá sa premieňala podľa toho, čo bolo pre čitateľa najviac dôveryhodné. Kosova ruka zastala uprostred rozmachu, telefón si prehodil do ľavačky a vydrapil Urbanovi legitimáciu z ruky.

„Konečne,“ precedil a premeriaval si Urbana od hlavy po päty. „Tajní, najvyšší čas. Aspoň niekto to berie vážne.“

„Ďakujem za dôveru,“ povedal Urban. Potom sa otočil, aby si akože odkašľal do dlane a pritom zamrmlal ďalší kurvafix, aby kúzlo ešte trocha posilnil. Až potom sa odvážil prihovoriť policajnému šéfovi.

„Pán Poláček, mohli by ste mi, prosím, zosumarizovať, aké kroky ste zatiaľ podnikli?“

Poláček vytiahol hlavu spomedzi pliec, bez slova natiahol ruku za Urbanovou legitimáciou a dobrú minútu ju študoval. Urban sa zatiaľ rozhliadal po čakárni. Stáli tam traja vystresovaní lekári a pri nich dvaja mladí muži, ktorí vyzerali ako právnici z Harvardu krížení s fitness trénermi. Kosovi synovia, podľa rodinnej podoby a doďaleka sálajúcej arogancie. Na potrhaných čalúnených sedačkách farby, ktorej sa pre nedostatok iných slušných mien začalo hovoriť horčicová, sedela plačúca mladá tmavovlasá žena v pyžame. Zľava ju objímala rovnako uplakaná dáma, ktorá mohla mať medzi štyridsiatkou a šesťdesiatkou – vďaka zručnosti plastických chirurgov sa to ťažko určovalo presnejšie – a sprava iná tmavovlasá mladá žena, ktorá tej pyžamovej niečo potichu šeptala do ucha a mocne jej zvierala ruku.

Poláček si sťažka vzdychol a podal Urbanovi naspäť legitimáciu.

„Neviem, načo NAKA,“ povedal urazene, „zvládame to podľa predpisov.“

Urban mlčal, a tak Poláček napokon neochotne vysypal, čo sa stalo. Teuško, dvojročný vnuk inžiniera Františka Kosa, bol hospitalizovaný v sobotu dopoludnia na detskom infekčnom oddelení s rotavírusom, teda úpornou infekčnou hnačkou a grcačkou. Pre havarijný stav oddelenia a stavebné úpravy musia byť deti staršie ako jeden rok hospitalizované v izbách bez rodičov. („Ako v de-de-devätnástom storočí!“ vzlykala Teuškova zrútená matka Magda Kosová, tmavovlasá žena v pyžame, ktorú Urban vypočul vzápätí). Mama Magda, ignorujúc pravidlá, sa zanovito usadila pri synovej postielke na stoličke a strávila tam celý deň, kým Teuškovi kvapkala infúzia s výživou a on mrzuto pozeral Spievankovo päť. Okolo pol šiestej si Magda zašla po večeru a keď sa vrátila, Teuško bol uplakaný. Bál sa, lebo nevedel, kam mama išla a kedy sa vráti. Rozcitlivená Magda sa rozhodla, že Teuška ani za svet nenechá spať samého, navyše zaspáva stále na prsníku a v noci sa zo dvakrát budí. Zasadla späť na stoličku a ostala sedieť pri postieľke, aj keď Teuško okolo ôsmej tvrdo zaspal. Okolo druhej v noci ju službukonajúca sestrička „bezcitne vyhodila“ a prikázala jej ísť si ľahnúť do svojej postele o tri poschodia nižšie, na oddelenie pre sprevádzajúcich rodičov. Po ceste výťahom, ktorú si nepamätá, sa rozospatá Magda nechala pokorne odviesť sestričkou na oddelení do postele. Spala do pol šiestej, keď začali trieskať všetky dvere a po oddelení behať sestričky s teplomermi, lebo nedajboh aby pred šiestou ostala čo len jedna teplota neodmeraná a čo len jedno pacientské oko nerozlepené, aj keď išlo len o sprevádzajúcich rodičov. Vtom sa na oddelenie vrútila sestrička z infekčného a začala prehľadávať Magdinu izbu. Keď sa vtrepala pod posteľ tak, že trčal iba mohutný zadok v bielych nohaviciach, Magda sa jej podráždene spýtala, čo tam hľadá.

„Kde máte toho malého?“ vyhŕkla na ňu sestrička. „Je mi jasné, že ste si ho nejako vzali na noc k sebe, ale musí sa okamžite vrátiť na oddelenie. O chvíľu je vizita. Tašky musia byť zarovnané v skrinkách, papuče zarovnané pod posteľou a deti zarovnané v postieľkach.“

„Zatmelo sa mi pred očami,“ povedala Magda Urbanovi a znova sa usedavo rozplakala. „Došlo mi, že sa Te-te-teuško stratil a tá striga si myslí, že je u mňa. Ale nie je-e-e…“

„Do riti,“ hlesol Urban nečujne a švihol tým na Magdu slabé upokojujúce kúzlo.

Po vypočutí Poláčka, Kosa seniora, Magdy a Teovho otca, Františka Kosa mladšieho – jedného z tých harvardských kulturistov – získal pomerne jasný obrázok toho, čo sa stalo. Matka bola presvedčená, že dieťa je určite na detskom oddelení, na oddelení si mysleli, že je u matky, vo všeobecnom chaose vizity sa im podarilo fakt, že im chýba dieťa, ututlať a až Magdina sestra Evelýna, ktorá prišla na návštevu hneď po vizite, zistila, že dieťa nemá nikto z podozrivých a nikto ani len nevie, kedy zmizlo. Okamžite zavolala sestrinho svokra, ten zavolal políciu. Odvtedy po nemocnici lietajú policajti ako tenisové loptičky vo wimbledonskej štvorhre. Teuška od pol druhej v noci nikto nevidel, okrem jedného podivného indivídua, dôchodcu Andreja Janka, ktorý vydával zo skladu v suteréne čisté plachty a návliečky. Informácie o jeho výpovedi boli ale také zmätené, že Urban Poláčkovu rekapituláciu prerušil a povedal, že sa s ním porozpráva sám. Až nakoniec prišiel čas, aby vypočul Magdinu sestru Evelýnu, ktorá zavolala magickú pohotovosť. Bola to tá tmavovláska, ktorá držala sestru za ruku a celý čas jej čosi šepkala do ucha.

„Upokojujúce zaklínadlá,“ vysvetľovala Urbanovi, keď ju odviedol do čakárne susedného oddelenia, aby ich nikto nepočúval. „Skončila som síce len druhý ročník, ale level A zvládnem bez problémov.“

„Skvelé,“ zašomral Urban a znelo to odpornejšie, ako mal v úmysle.

„Neviem, čo máte za problém. Nie som síce kvalifikovaná, ale aspoň som tu od rána a robím vašu robotu,“ ohradila sa podráždene Evelýna. „Nebyť mňa, policajti by tú izbu prevrátili hore nohami,“ pokračovala. „Tam je stopa, takže som ich tam nepustila. Musela som ich magicky zdržiavať dobrú hodinu a pol, kým to vzdali. Totálne som sa magicky vyčerpala. Bojím sa o synovca, som vystresovaná a navyše hladná. Tak by ste mohli prestať prevracať očami a začať konečne niečo robiť!“

Postupne zvyšovala hlas a pri posledných slovách skoro vrieskala. 

Urban bez slova vstal a prešiel k automatu na sladkosti. Z vrecka vytiahol desať centov. Stačil ale jeden „zmrd krpatý“ a malá minca sa mu v dlani premenila na dvojeurovku. Vhodil ju do automatu a doniesol Evelýne Horalku.

Pozrela na neho takmer vďačne. Nečudo, pomocou jedného polohlasného „pičúza“ stihol cestou od automatu nafutrovať Horalku kúzlom dôveryhodnosti.

„Poďme sa teda pozrieť do tej izby. Prezrieme, čo ste tam videli,“ vstal Urban, len čo Evelýna dojedla. 

Izba na infekčnom oddelení detskej nemocnice bola presne taká depresívna, ako sa dalo čakať. Posieľka s kovovými šprušľami pochádzala zjavne z čias Rakúsko-Uhorska, matrac z doby mečiarizmu a len nový náter na stenách naznačovali, že predseda vlády, miestny rodák, pustil chlp na renovácie tohto socialistického molocha. Opravy sa však zatiaľ niesli v duchu: „Nefeť pleseň, zamaľuj ju.“

Urban a Evelýna vyslali od dverí kúzlo na zvýraznenie magického rezídua.

„Pizda chlpatá škaredá,“ zaburácal Urban, zatiaľ čo Evelýna spevavo zatiahla: „Pinus mugho pumilio.“

Urban od hanby očervenel a sklopil oči pod úroveň topánok. Evelýna sa slabo uchechtla a ovládajúc sa, aby sa nahlas nerozosmiala, spýtala sa Urbana prívetivo: „Potreba vulgarity?“

„Hej,“ prikývol Urban a ostýchavo zdvihol zrak.

„Počula som o tom, ale ste prvý, koho som naživo stretla.“

„Je nás len zopár. Hlavne v stavebníctve,“ mrmlal Urban a potom zahováral: „A vy? Úcta k latinčine?“

„Nie,“ usmiala sa Evelýna. „Obdiv k prírode. Po latinsky to lepšie šliape.“

„Máte šťastie,“ prehodil Urban uznanlivo.

Podišiel do stredu izby a pustil sa skúmať, čo spoločné kúzlo odhalilo. Nad postieľkou sa vznášal žltozelený kúdoľ, ktorý vyzeral ako zafarbená para. Víril v smere hodinových ručičiek. Slabé kúdole sa prevaľovali aj po izbe, najviac ich bolo pri okne a pri dverách.

„Mali ste pravdu,“ vydýchol Urban. „Rezíduum. Vcelku nepoškodené.“

„Robila som, čo sa dalo,“ prikývla Evelýna.

Urban vošiel do jedného z kúdoľov a ovoniaval magické zostatky. Potom vytiahol mobil a odfotil kúdoľ na pozadí svojho bieleho rukáva. Žltozelená farba bola jasne viditeľná aj na fotografii.

„Čo to je?“ spýtala sa Evelýna.

„Zdá sa, že premiestňovač. Vcelku slabý a hlavne neškolený. Nezdá sa mi, že je to niekto z registrovaných, ale budem musieť skontrolovať záznamy na úrade.“

Evelýna prudko zdvihla hlavu.

„Snáď nechcete ísť teraz do úradu? Nemáme čas, musíme nájsť Tea!“

„Čas! Koľko je hodín?“ vykríkol Urban.

„Dvanásť štyridsať,“ odpovedala prekvapená Evelýna.

„Kurva, kurva, kurva, kurva,“ našliapal si Urban narýchlo sympatickosť čo to šlo, až potom vytočil číslo riaditeľa Pekára. Zbytočne sa vôbec namáhal.

„Baránik, v živote som vás nevidel, ale ak ste taký škaredý ako sprostý, tak vás ani nechcem vidieť,“ burácal Pekár z druhej strany telefónu. „Hodiny poznáte?“

„Pardón, pán riaditeľ,“ ospravedlňoval sa Urban, „ale bolo to tu husté. Analyzoval som magickú stopu. Dieťa pravdepodobne preniesol premiestňovač. Rodina si myslí, že ide o únos kvôli výkupnému. Nemáme záznamy o podobných prípadoch? Podozrenia, že v okolí žije neregistrovaný priemiestňovač?“

„Ja to mám vedieť? To je, kurva, vaša robota Baránik. Choďte do úradu a zistite si to. A môžete tam rovno nechať aj legitimáciu, lebo po tomto ste v SAMaZ-e skončili. Len čo sa Domoráková vráti…“

„Domoráková!“ vykríkol Urban. „Tá to bude vedieť. Vraveli ste že je v nemocnici?“

„Na JIS-ke, Baránik. Tam vás nepustia. A veď robte, čo chcete, Baránik. Len vám hovorím, ak dnes do večera nebude celá vec vyriešená…“

„Vďaka, pán riaditeľ. Dovi, dopo.“

Urban zložil a vydýchol si.

„Problém?“ spýtala sa Evelýna chápavo.

„Nie, prečo myslíte?“ odvrkol Urban. Potom sa zarazil. Evelýna bola v pohode, nemusel si na nej vylievať zlosť.

„No, krajská šéfka skončila náhle v nemocnici, ja som len náhradník a chvíľu trvalo ma zohnať,“ vysvetľoval. „Nikto mi nedal vedieť, že mám prísť do úradu.“

Možno aj dal, opravil sa v duchu, akurát by som musel vedieť, kde mám služobný telefón.

„Idem za ňou, tá má v hlave kartotéku a určite pozná všetkých mágov v republike. Uvidíme sa neskôr. Zatiaľ ďakujem za pomoc slečna, eee…“

„Žiaková. Eva. Volajte ma Evelýna. A idem s vami,“ vyhlásila Evelýna rázne. „Ak strávim ešte päť minút s Magdinou svokrou, skočím z okna.“ 

Urban pokrčil plecami a ukázal na schodisko. Aby sa dostali na dospelácku JIS-ku, museli prejsť nemocničným dvorom do hlavnej budovy nemocnice. Kým Evelýna zostupovala pred ním po schodoch, Urban si ju pozorne obzeral. Bola vysoká skoro ako on. Vlnité tmavé vlasy mala rozpustené a povievali jej okolo pliec. Oblečenú mala ružovú plisovanú sukňu do polovice lýtok a biele tričko, ktoré spredu vyzeralo obyčajne, ale vzadu malo hlboký výstrih, odhaľujúci vyšportovaný chrbát. Aj zadok a stehná, črtajúce sa pod sukňou, vyzerali riadne vypracované.

Žiadna cipulienka, pomyslel si uznanlivo Urban. Tá by ma v tisícpäťstovke asi dala. Teba by dal aj desaťročný školák, pokáral sa vzápätí v duchu. Kondičku máš totálne na hovno, aspoň že už nefajčíš. A bol by pokračoval v sebaobviňovaní, ale to už prišli do vestibulu hlavnej budovy a Urban netušil kam ďalej.

„Prosím vás, kde je tu JIS-ka?“ spýtal sa mladučkej sestričky, ktorá stála v rade v bufete.

„Myslíte KAIM?“ spýtala sa dôležito.

„He-hm?“ vytisol zo seba Urban.

„Klinika anesteziológie a intenzívnej medicíny,“ poučila ho sestrička. „Tá je o poschodie vyššie. Tamtie schody.“

Vstup na oddelenie, pardón, na kliniku, strážila hrozivá zavalitá sestra s bordovými vlasmi.

„Anó?“ zatiahla škrípavo, keď Urban nesmelo zaklopal.

Urban jej podstrčil svoju legitimáciu.

„Prišli sme vypočuť pani Žofiu Domorákovú,“ povedal úradne. Evelýna vedľa neho potichu precedila: „Crataegus laevigata,“ a vytvorila na sebe slušnú ilúziu uniformy.

Lenže sestrička bola očividne odolná aj voči úradným požiadavkám.

„Len so súhlasom primára,“ zaškrípala a chystala sa zavrieť im dvere pred nosom.

„Chujovina!“ vyhlásil Urban dôrazne. Sestričke sa rozčúlením rozšírili žabacie oči, ale to už kúzlo nenápadnosti zaúčinkovalo a Urban s Evelýnou sa prešmykli poza jej rozložitý chrbát do prísne stráženého teritória hadičiek, infúziek a smrteľných stonov úzkosti.

Nájsť Žofiu Domorákovú bola nečakaná fuška. Hoci dvere mali presklené výplne a ohadičkovaných pacientov bolo vidieť z chodby, nikto z nich sa nepodobal na obvykle dokonale upravenú krajskú šéfku. Nakoniec Urban s váhaním otvoril jedny z dverí, za ktorými ležala starenka s hornou časťou tela v obväzoch a stvorenie s hlavou veľkosti aj farby melóna. Na melóne boli blond vlasy, ktoré Urbanovi pripomenuli Žofiin obvyklý účes, hoci v podstatne horšom stave. Bol to dobrý tip. Len čo sa Urban a Evelýna preplazili za dvere, z melóna sa ozvalo zaúpenie, spod plachty sa vynorila ruka a náhlym pohybom zhodila zo stola pohár. Nad melónom a okolo neho sa začala vznášať huspeninovitá hmota a ňou prebleskoval chvíľami pôvodný výzor Žofie Domorákovej a chvíľami znova melón. Ilúzia. Domoráková ale zjavne nemala dosť síl, a tak bola ilúzia taká slabá, že Urban, ktorý doteraz balansoval na hrane medzi škodoradosťou a ľútosťou, sa definitívne prehupol na stranu ľútosti.

„Zaujímavé,“ pošepla mu Evelýna. „Deštrukcia?“

„Ešte lepšie,“ odvetil Urban tiež šeptom. „Kinetická energia.“

Evelýna uznanlivo prikývla. S takouto schopnosťou mala Domoráková obrovské výhody. Stačilo jej tresknúť dlaňou do stola a čary okolo len tak prskali. Mala vlastnú advokátsku kanceláriu, zameranú na rodinné právo, okolo ktorej chodili všetci bohatí rozvádzajúci sa podnikatelia radšej len po špičkách. K tomu šéfovala krajskému ÚMaZ-u, a to nemala ani štyridsať. Bola veľmi schopná.

Schopná všetkého, pomyslel si trpko Urban, leba ani ľútosť nezabránila tomu, aby ho zaliala vlna inštinktívneho podráždenia, ktoré v ňom Domoráková vzbudzovala. 

„Vyfadnife, Baánik!“ zakňučal melón/Domoráková. „Pvichli te fa kokat moim eftaftim?“

„Nie, kolegyňa,“ snažil sa Urban ovládať, hoci adrenalín mu lietal mozgom ako pinballová loptička. „Neprišiel som sa kochať vašim nešťastím. A nemôžem vypadnúť, aj keď by som rád. Potrebujem od vás pomoc. Mám totiž pohotovosť. Vlastne službu. Došlo k udalosti, ktorú musím riešiť a potrebujem informácie. Ak chcete, môžem vám aj pomôcť s… ehm… vaším stavom.“

Melónová-Domoráková len zaúpela a odvrátila sa.

Tu prišla na pomoc Evelýna, ktorá, ako Urban neskôr zistil, v Prahe študovala na dvoch školách. V Magadémii mala pred sebou ešte tri roky, ale v júni bola úspešne promovaná na Univerzite Karlovej. Vyštudovala politológiu s čínštinou a témou jej diplomovky bol ázijský diplomatický protokol.

„Dovolíte, Urban, ja by som to vysvetlila,“ vyhlásila s pokojnou autoritou a prisadla si k Domorákovej. Rýchlo a stručne vyrozprávala, čo bolo treba o stratenom synovcovi a rezíduu premiestňovača v jeho izbe. Potom navrhla, že Domorákovej magicky pomôžu odpuchnúť. Pán Baránik, ako Evelýna stihla zistiť, je veľmi schopný čarodejník, môže sa spoľahnúť.

Urban sa chvíľu ošíval čarovať pred Domorákovou, lenže bolo to nevyhnutné. Kým Domoráková neodpuchne, ani by jej nerozumeli. Jazyk mala navretý tak, že nedokázala zavrieť ústa. Domoráková sa tiež neochotne podvolila a s povzdychom pokynula Urbanovi, aby začal.

„Do piči aj s takýmto dňom, skurveným, kokotským,“ uľavil si Urban. „Vyjebaným,“ došperkoval a prešiel rukou ponad opuchnutú Domorákovú. Trvalo to asi sedem sekúnd. Opuch viditeľne mizol a pod ním sa zjavovala Žofia Domoráková vo svojej obvyklej podobe so špicatým nosom, chladnými modrými očami a pohŕdavo ohrnutými úzkymi perami. Bola však nezvykle roztrasená a vďaka Evelýninmu diplomatickému zásahu prvýkrát v živote ochotná pripustiť, že Urban nie je totálny idiot.

„Vďaka, kolega,“ povedala upäto, ale už s precíznou artikuláciou. „Aj keď viete, čo si myslím o tejto vašej magickej barličke. Dehonestuje to celý magický stav. Myslím, že by ste mali radšej rozvíjať svoj alternatívny zdroj sily, ako vám prízvukujem už roky.“

„Vy máte aj alternatívny zdroj?“ spýtala sa Evelýna. „A aký?“

Ale Urban nedočkavo kývol rukou.

„Ale nijaký. Vráťme sa k veci. Pani Domoráková, pokiaľ sa pamätám, okrem pani Streženickej a Červenáka nemáme v kraji žiadneho registrovaného premiestňovača, či áno?“

„Ešte mladá Vrábeľová,“ doplnila Domoráková. „Ale tá študuje v USA. Červenák má premiestňovanie ako vedľajšiu schopnosť, veľmi slabú. Navyše, špecializuje sa na premiestňovanie v čase, a nie priestore. Dieťa by rozhodne nepreniesol. A Streženická? Hm, ukážte to rezíduum.“

Urban jej strčil pod nos telefón s fotkou.

„Žltozelené?“ prekvapene zdvihla obočie Domoráková. „To nebude Streženická. To bude niekto totálne neškolený. Amatér. Vulgárne kúzlo,“ začala sa rozčuľovať.

„Je to vôbec možné, že nám tu po kraji behá niekto takýto?“

„Vy teda nič neviete o žiadnom insitnom premiestňovačovi?“ uisťoval sa Urban.

„Samozrejme že nie. To by som ihneď hlásila. Tak ako som nahlásila aj vás, ako sa určite pamätáte.“

„Veľmi dobre. Bohužiaľ,“ zavrčal Urban, lebo hoci sa táto udalosť z jeho pohnutej osobnej histórie so Žofiou Domorákovou odohrala už pred dvadsiatimi rokmi, stále v sebe niesla príslušnú negatívnu emóciu.

„Mohol to byť niekto z iného mesta? Iného štátu?“

„Jedine ak neregistrovaný,“ zavrtela hlavou Domoráková. „Registrovaných mágov, čo prekročia hranice kraja, mi systém hlási. Je to niekedy otravné, hlavne keď sa starý Vranák premiestňuje každý večer za kumpánmi z Malej Lehoty do Jedľových Kostolian a pípa mi to v noci o druhej, keď sa vracia.“

Neškolený mág, taký čo možno sám nevie, ako čaruje. Potvrdzovalo to, čo si už Urban predtým myslel. Ale načo by unášal dvojročné dieťa?

Odpuchnutá Domoráková očividne pookriala a začala od Urbana vyzvedať podrobnosti. Kto mu volal a ako to, že nebral, keď ho včera zháňala, predtým než ju upchaté dýchacie cesty paralyzovali a takmer ukončili jej výkonný a zaneprázdnený život?

Vtedy zasa diplomaticky zasiahla Evelýna.

„Ďakujeme pekne za pomoc,“ potriasla Žofii rukou. „Sestrin svokor to určite ocení. Nedávno vravel, že by potreboval do tímu nejakých schopných právnikov. Niekto vašich kvalít by bol určite prínosom.“

Domorákovej sa okamžite rozjasnil zrak. Bola by hneď vyskočila z postele, keby ju nedržali hadičky infúzneho prístroja a kyslíkovej masky.

„Iste, veľmi rada sa s ním stretnem.“

„Výborne,“ pokračovala Evelýna. „Najprv musíme nájsť Teuška, potom to zorganizujeme.“

„Samozrejme,“ vyfučala spľasnutá Domoráková. „Teraz má iné starosti.“

„A vy tiež musíte oddychovať,“ dodala Evelýna. „Nenechám vám tu knižku? Doniesla som ju sestre, ale tá teraz na čítanie nemá ani pomyslenie. A vás si tu ešte do zajtra asi nechajú.“ 

Domoráková slabo prisvedčila a Evelýna vytiahla zo striebornej ľadvinky knižku.

„Jedz, modli sa a miluj,“ prečítal si Urban na obale hore nohami a hneď si predstavil, ako to vyzerá, keď sa to robí súčasne. Evelýna sa medzitým otočila na odchod. Urban nervózne kývol celkom odpuchnutej Domorákovej a rozbehol sa za ňou.

„A čo teraz?“ spýtala sa Evelýna, keď prešprintovali okolo strážnej sestry a zastali pred výťahmi.

„Poďme naspäť do detskej. Mali by sme ešte vypočuť toho dedka zo skladu,“ Urban sa zarazil, keď si uvedomil, že automaticky použil množné číslo.

„Teda ja by som mal. Vy nemusíte, samozrejme,“ opravil sa.

„Ale prosím vás,“ kývla rukou Evelýna. „Aspoň som užitočná. Nemôžem tam len tak sedieť, zbláznila by som sa.“

Urban sa snažil nedať najavo, že ho to potešilo, len kútiky úst mu poskočili nahor.

Podzemie detskej nemocnice bolo rovnako bezútešné ako jej fasáda. Tmavé chodby sa prelínali, vlnili, krížili, stúpali a klesali a pre neznalého predstavovali hotový labyrint. Urban musel vypustiť zopár navigačných „jebem aj takúto robotu“, kým sa im podarilo nájsť sklad plachiet. Dôchodca Andrej Janko bol pomenší pánko v tesilákoch s červeným nosom. Od rána trpel, lebo policajti mu zakázali odísť a jemu sa už povážlivo zvýšila hladina krvi v alkohole. Keď zbadal Urbana, potešil sa, že prišlo vyslobodenie. „Konečne. Ten debil Poláček na mňa rúkal pol hodiny, nech sa neopovážim ísť ani do bufetu! A potom sa na mňa totálne vysrali, od rána čakám a nikto tu nebol,“ sťažoval sa Urbanovi.

„Kokoti policajtskí,“ prisvedčil chápavo Urban a tým hodil na dôchodcu také vydarené kúzlo pravdovravnosti, že ten v mihu vytiahol z ušmudlaných gatí platobnú kartu a začal Urbanovi diktovať PIN. Evelýna za jeho chrbtom uznanlivo ukázala Urbanovi dva palce hore. Urban dedka zarazil a odviedol reč na to, čo bolo dôležité, a o chvíľu sa pred nimi rozvinul príbeh nepríjemnej noci Andreja Janka. Áno, noci. Hoci to mal zakázané, strávil dôchodca v sklade celú noc.

„Viete, moja stará je ako posadnutá,“ vysvetľoval dedko Janko a utieral si uslzené oči do starého zeleného trička. „Keď prídem domov, ženie ma po tej sprostej záhrade celý deň ako zdutú kozu, ani pivko si nestihnem dať.“

A tak, keď mu vedúci údržby povedal, že v sobotu bude treba ostať o pol hodinky dlhšie, aby v sklade namontovali zariadenie na kontrolu vlhkosti, dostal pán Janko inšpiráciu a zavolal žene, že majú v robote haváriu a šéf mu prikázal potiahnuť nočnú. Potom si šiel do bufetu kúpiť pol kila tresky a šesť desín a zavolal dvoch kamošov údržbárov na partičku mariáša. Večer sa ale nevyvinul podľa jeho predstáv, pretože údržbári Maťko a Kubko nielen že mu vychľastali všetky pivá, našli aj skrytú borovičku a v kartách ho obrali o zvyšky dôchodku. Keď po polnoci konečne vypadli, dedko Janko sa uvelebil do hniezda zo špinavých plachiet s pocitom, že mohol radšej celý deň makať na záhrade. Ledva zavrel oči, prebral ho cinkot dverí výťahu, ktoré sa priamo pred jeho skladom neprestajne otvárali a zatvárali. S frflaním sa tam išiel pozrieť a zistil, že vo výťahu spí nejaká ženská a hlavu má opretú rovno na tlačidle poschodia – 2. Drsne ju zobudil, stlačil jej náhodné tlačidlo – hlavne čo najďalej od neho – a vrátil sa spať. Onedlho sa však s úľakom zobudil znova, lebo skladom sa rozľahlo kňučanie, akoby zavýjalo šteňa. Bol však taký unavený, že len rozlepil jedno oko a zasvietil okolo seba mobilom. Nič nevidel a tak, napriek tým hrozným zvukom, znova tvrdo zaspal. Zobudil sa až ráno pred ôsmou, keď mu na dvere zabúchal ošetrovateľ z chirurgie, ktorý si prišiel po čerstvé plachty a návliečky. Ako mu pán Janko otvoril a do skladu sa vlialo svetlo z osvetlenej chodby, s hrôzou zistil, že na jednej z políc plných návliečok leží nejaké decko a čučí rovno na neho. Vykríkol a rýchlo si šiel po okuliare, lebo bez nich nevidel skoro nič. Keď sa však vrátil, dieťa tam nebolo a sanitár na neho pozeral, akoby mu preskakovalo, keď sa ho dedko spýtal, či to decko prešlo okolo neho do výťahu. Zato ho však neváhal natrieť policajtom, keď sa v nemocnici strhla panika kvôli stratenému Teovi, sťažoval sa dedo Janko Urbanovi.

„Zmrd sprostý,“ podporil ho Urban, čím zároveň nenápadne zvýraznil magické rezíduum na mieste, kde dôchodca videl dieťa. Rezíduum vyzeralo celkom ako to v Teovej izbičke.

Urban nešťastnému dôchodcovi poďakoval a dovolil mu odísť domov. Dedko Janko sa rozžiaril a triasol Urbanovi rukou tak, že mu ju skoro vytrhol z kĺbu.

Vo výťahu z podzemia sa Evelýna unavene pozrela na Urbana.

„A čo teraz? Ideme hľadať toho sanitára?“

„Netreba,“ pokrútil hlavou Urban. „Myslím, že už viem, čo sa stalo.“

Evelýna na neho prekvapene vytreštila veľké zelené oči.

„Evelýna,“ spýtal sa Urban vážne, „má okrem vás vo vašej rodine ešte niekto magické schopnosti?“

„Nooo, snáď stará mama. Nebola oficiálne registrovaná, ale stavím sa, že bola telepatka. Vždy vedela o tom najhoršom, čo si kto z nás kedy pomyslel. Nedeľné obedy u nej boli peklo.“

„Chápem,“ prikyvoval Urban. „A vaša sestra? Aké je vlastne jej povolanie?“

„Pred svadbou viedla gastroškolu. Zážitkové kurzy varenia. Varí famózne. Tam stretla mladého Kosa. Vyhlásil, že jej risotto milanese ho totálne očarilo a hneď ako ho ochutnal, vedel, že si ju raz vezme za ženu.“

„Očarilo, aha,“ prikyvoval Urban.

„Vy si myslíte, že Magda… Čo si vlastne myslíte?“ pýtala sa Evelýna zmätene.

„Nič zlého,“ pousmial sa Urban a stlačil tlačidlo oddelenia pre sprevádzujúcich rodičov. Pomocou dvoch-troch polohlasných „spičencov“ previedol Evelýnu bezpečne poza chrbty dua rezignovaných policajtov až pred dvere izby, v ktorej strávila noc Teova mama Magda.

„Bývala vaša sestra na izbe sama?“ spýtal sa pre istotu.

„Iste,“ potvrdila Evelýna. „Svokor jej to vybavil.“

„Myslel som si,“ prehodil Urban a potichu otvoril dvere.

Potom s úľavou vydýchol. „Je tu.“

Na nočnom stolíku, na zemi okolo neho a aj na posteli boli roztrúsené rozbrblané raňajky, ktoré zrejme ráno doniesli Magde. Na paplóne bol porozlievaný čaj a v strede chaosu sladko spalo zafúľané blonďavé chlapča s tvárou ako anjelik.

„Pankhart krpatý,“ s uľahčením zašeptal Urban a magicky tým zavrel za nimi dvere.

Evelýna sa začala triasť a zošmykla sa do sedu vedľa dverí. Sedela s nohami vystretými pred sebou a po lícach jej stekali slzy úľavy.

„Vy, vy…“ pozerala vďačne na Urbana a vzlykla. „Vy ste ho našli, prišli ste na to, kde je.“

„Len som hádal,“ ošíval sa skromne Urban.

„Ale ako sa sem, čo sa to vlastne?“ začala koktať Evelýna. Potom prekvapene zdvihla hlavu.

„To sám Teo? On je…“

Urban prikyvoval.

„Zdalo sa mi to od začiatku čudné. To rezíduum. Bolo príliš slabé. Ako mohlo také slabé rezíduum ostať po magickej sile schopnej premiestniť mága a zároveň dieťa? Bolo v ňom niečo surové, ale zároveň čisté, neskazené. Nevyzeralo ako zo zlomyseľného kúzla. Skôr akoby ho poháňala veľká túžba.“

Evelýna prikyvovala, že rozumie a pozerala pritom na Urbana tak obdivne, až sa mu začala pýchou nafukovať hruď.

„A potom, čo nám porozprával dedko Janko, mi to bolo jasné. Tá žena vo výťahu…“

„To bola Magda,“ prerušila ho Evelýna.

„Presne tak,“ prikývol Urban. „Keď sa malý Teo v noci zobudil a nenašiel pri svojej postieľke mamu…“

„Vydal sa ju hľadať,“ pokračovala Evelýna.

„Premiestnil sa inštinktívne po jej stope,“ prisvedčil Urban. „A ocitol sa pred skladom, kde spala vo výťahu. Tam asi plakal – to bolo to kvílenie, ktoré počul pán Janko. Nakoniec vyčerpaním zaspal v sklade na obliečkach.“

„A keď ho ráno sanitár zobudil, premiestnil sa inde.“

„Áno,“ potvrdil Urban. „Ostalo tam po ňom rovnaké rezíduum. Možno už vtedy našiel túto izbu, možno ešte chvíľu blúdil po nemocnici. V každom prípade sa medzitým strhla panika, s Magdou a policajtami ste rozoberali na šróbiky detské infekčné a v tejto izbe nikto nebol.“

„On chudák len hľadal mamu,“ vzlykala Evelýna. „A nenašiel ju. Tak aspoň zaspal v jej posteli.“

„To premiestňovanie ho muselo totálne vyčerpať,“ vysvetľoval Urban. „Najedol sa a zaspal ako polienko.“ 

Skromne dodal: „Určite by sa bol o chvíľu našiel aj bezo mňa.“

„Nie, nie,“ protestovala Evelýna. „Keby ho tu bol našiel niekto iný, mohol sa vyľakaný zasa niekam priemiestniť. Preboha, veď čo ak by sa bol premiestnil na strechu,“ vydesila sa.

„Našťastie sa nič také nestalo,“ upokojoval ju Urban. Potom sa zarazil.

„Budem to musieť hlásiť,“ povedal ospravedlňujúco. „Treba ho pozorovať a školiť. Domoráková je na to ako drak.“

„Iste,“ prikývla Evelýna. „Takéto schopnosti by bez kontroly mohli byť pre neho nebezpečné.“

Jemne podobrala Teuška a zdvihla ho z postele. Rozlepil jedno očko a s radostným výkrikom: „Tetááá,“ ju objal a zaboril si usoplenú tváričku do jej bieleho trička.

Potom okolo nich vybuchlo emočné peklo, ktoré Urban vnímal ako kaleidoskop obrazov. Ako starý Kos, ktorý ešte pred chvíľou zúrivo ziapal na vyplašenú drobnú riaditeľku nemocnice, jej zrazu veľkou labou búcha priateľsky po chrbte a sľubuje, že na vlastné náklady prerobí celé oddelenie, aby rodičia mohli spávať so svojimi úbohými hospitalizovanými detičkami.

„Ale to má podľa projektu stáť trištvrte milióna,“ šeptala prestrašene riaditeľka.

„Nevadí,“ hulákal Kos. „Dajte číslo účtu a zajtra ich máte!“

Ako pani Kosovú, ktorá odpadla, len čo sa Evelýna s Teom v náručí zjavili vo dverách, čata vyšportovaných sanitárov nakladá do nosidiel a odnáša preč.

Ako sa Magda usedavo rozplakala, ale iba dovtedy, kým malý Teo nevykríkol: „Mama! Cici!“ a začal sa jej vrhať do pyžamového výstrihu. Ako sa vzápätí lekári a policajti svorne v rozpakoch odvracali, keď si Magda okamžite rozopla pyžamu a malý Teo sa ako piraňa prisal na jej prsník naliaty ako mliečna bomba.

Ako Poláček pozeral do zeme, žmolil si prsty, spätkoval čo najďalej od Kosa a pridusene nadával najbližším policajtom do debilov.

To už ale Urban, chránený kúzlom nenápadnosti, ktoré privolal jedným schuti vysloveným: „Do piče so všetkými, idem domov,“ nepozorovane vyšiel z nemocnice, aby sa s úľavou vrátil do svojej záhrady k dvom zvyšným Urpinerom.

Zvyšok nedeľného popoludnia strávil tým, že písal podrobný report pre Pekára. Nemienil si tým kaziť aj ďalší deň. Lenže kontaktu s ÚMaZ-om sa nevyhol. Práve keď v pondelok vstával od počítača, že si vybehne na obednú prestávku, zasvietilo mu na telefóne číslo označené ako: Pekár – nedvíhať.  Znechutene si vzdychol, ale zdvihol.

„Baránik,“ hrmelo slúchadlo. „Gratulujem, Baránik. Dostal som váš report. Po piči robota, Baránik. A nemyslím si to len ja. Už mi písala aj nejaká Žiaková, Domoráková a starý Kos. Síce to poslal na SIS-ku, ale naši chlapci mi to preposlali. Chvály na vás chodia, Baránik.“

Urban len neveriacky mlčal.

„Počujte, Baránik,“ burácal Pekár ďalej. „Ale tej Domorákovej šiblo. Oznámila mi, že si berie pol roka voľno. Vraj chce cestovať. Do Talianska, Indie a na Bali. Neviete, kde nabrala taký kokotský nápad? No nič, Baránik. Keď vám tak teraz ide karta, nechceli by ste to vziať za ňu? Zastúpiť ju?“

Kým stačil Urban vehementne zaprotestovať, Pekár pokračoval.

„Dva litre mesačne Baránik, polovičný úväzok. Nič moc, chápem, ale viac vám neviem sľúbiť. Ale trinásty plat prihodím. Čo, Baránik? Očakávam vás každé dva týždne na republikovej rade. A v Tatrách to riadne zapijeme, môže byť?“

„Ja, ja si to premyslím, pán riaditeľ,“ vykoktal šokovaný Urban. „Dám vám vedieť.“

Ledva zložil, telefón zavibroval znova. Neznáme číslo. Urban rezignovane zdvihol, vzápätí sa však rozsvietil ako dozimeter v Černobyle.

„Evelýna, teda pardón, slečna Žiaková. Odkiaľ máte moje číslo?“

„Evelýna bude stačiť,“ z Evelýninho hlasu bolo počuť úsmev. „Od Žofie. Bola som ju pozrieť, zajtra ju pustia. Počujte, Urban, nechcem vás otravovať, ale potrebujem pomoc.“

„Moju?“ prekvapene sa spýtal Urban.

„Žofia odchádza a nikoho iného tu nepoznám. Potrebovala by som si pred návratom do školy precvičiť zopár kúziel. Cez prázdniny som to dosť zanedbala. Plánujem popoludní skočiť na bezpečné miesto. Nechcete ísť so mnou a pomôcť mi pri nácviku?“

„Jasné, samozrejme,“ Urban si nadšením skoro zahryzol do jazyka. „Kde, kedy?“

„O pol štvrtej? Prídem po vás. Chodievam trénovať do botanickej záhrady. Moja latinčina je tam totálne nenápadná a tie vaše kúzla, no,“ Evelýna sa zachichotala, „sú tam aj odľahlé miesta.“

Keď Urban zložil slúchadlo, usmieval sa tak široko a tak dlho, až mal pocit, že mu zuby obrástli machom.

„Do piče!“ vykríkol nakoniec radostne a v ruke sa mu zhmotnila kytica poľných ruží.

„Rosa Gallica Officinalis,“ povedal si potichu a znova sa usmial.