Status na facebooku, 6. júna, Vestík Vestičkový: Moja žena práve úplne nahá sedí na kresle so zelenou maskou na tvári a žuje pizzu zo včera s tatárkou. Som veľmi zmätený, trochu vystrašený a neodvažujem sa opýtať, čo je to za rituál. Laughing emoji. Laughing emoji. Worried emoji. #womenaretobelovednottobeunderstood #MenArefromMarsWomenArefromVenus #Imhavingtheweirdestbonerrightnow
Hanka Sedláková: Dobre, že aspoň niekomu tie rituály vychádzajú, mne včera vyschli všetky žaby, čo som lúhovala pri splne mesiaca. Devil face emoji.
Evka Vestičková: Aj mne, práve preto teraz musím sedieť nahá na ľaliovom slnku. Smiling emoji. Smiling emoji.
Evka si zmývala pleťovú masku. Vesťo pobehoval niekde v útrobách ich bytu a robil väčší hluk nábytkom ako ústami. To sa mu nepodobalo. Musel byť veľmi nervózny.
„O koľkej príde tvoj oco?“ opýtal sa a milióntykrát skontroloval mobil. „Bože, jedinú čistú košeľu mám tú s trtkajúcimi dinosaurami. Povedz mi, prečo som taký debil?“
„Máme čas,“ zaspievala Eva a začala si naťahovať ponožky. A až potom všetko ostatné. Ako taký psychopat, povedal by Vesťo. Alebo ako múdra žena, pomyslela si ona. Najprv pravú, jemu pre šťastie. Ľavá by priniesla šťastie jej. Ale on ho dnes bude potrebovať viac. Vždy bol pri jej otcovi nesvoj a potom sa mu väčšinou podarilo tresnúť nejakú blbosť. Ten jej Vesťo mal prostorekú hubu, ale Evke to neprekážalo. Evka nikdy s ničím nemala problém.
Kým jej milovaný splašene prehadzoval kopy nevhodných tričiek z jednej strany na druhú, zaliala im obom kávu. Potom vložila mrazené croissanty do rúry, z ktorej predtým vyhodila pekáč s pokapanými žabami priamo do koša, zapla ju a zaviazala vrecko so smeťami.
„Čo to tak zasmrdelo?“
„Kapustové fliačky z piatka.“ Ani okom nemihla.
„Práve som našiel košeľu, čo som na sebe v živote nemal, z Vianoc! Pozri, normálne je ešte zabalená! Vyžehlíš mi ju, prosííím?“
Eva sa usmiala a podvedome pohýbala prstami na pravej nohe.
„Išlo to celkom dobre!“ vydýchla si Ajka nahlas, akoby v sebe tento povzdych dusila celý deň. Belasé oči uprela do tváre staršej sestry, a až keď videla, že aj Evka šťastne prikyvuje a rukou si hladí ešte ploché brucho, uvoľnene si srkla zo šálky. Sestry sedeli u Vestičkových s tetou Hankou z horného bytu, kým Vesťo šiel odprevadiť svokra na zastávku, lebo správu, ktorú na neho dnes vybafli, zapili s trochu priveľkou svedomitosťou a nadšením.
„Hej, normálne sa mi zdá, že z oca a Vesťa bude nakoniec riadna partia.“
„Evča, ty sa máš!“ postrapatila jej Ajka vlasy, ktoré tvrdohlavo nosila v drdole, hoci keby ich rozpustila, na pleciach by sa jej rozprestrel zlatý závoj. Lenže tak to bolo s Evou vždy. Zdalo sa, že má všetko vyrátané, všetkému rozumie a všetko sa jej darí, no zároveň sa s ničím z toho nechvastala. Robila vždy všetko správne.
Ajka nemala nikoho na svete radšej ako svoju veľkú sestru, no občas bolo ťažké nemyslieť na to, že… nie je ako ona. Ani trochu. Zastrčila si za uši pramene krátkych, tvrdohlavo rovných vlasov a prstami si nahnevane pomasírovala palec na nohe, ešte stále citlivý po tom, ako s náručou plnou pohárov zakopla o stôl. Aj keby ju už nebolel, na radiátore sa stále sušilo tričko ako memento jej neschopnosti.
„Mne sa nič nedarí,“ posťažovala sa.
„Ľavá ponožka!“ zdvihla teta Hanka prst a prísnym hlasom učiteľky na dôchodku dodala: „Ale musíš byť nahá. Ak si ráno ako prvé nasadíš ľavú ponožku, bude sa ťa šťastie držať po celý deň!“
Ajka sústredene prikyvovala, akoby to počula prvýkrát, hoci v svojom vnútri si udierala hlavu o stenu. Jasné, že to urobila! A aj tak nič z toho. Ani len najľahšie čary jej nejdú!
„A čože si taká? Priznaj sa, čo ti chýba? Alebo kto? Niečo vymyslíme,“ ubezpečila ju Evka napoly šibalským, napoly materským hlasom, akoby sa jej to malé už narodilo.
„Akože nikto, nieže niekto… No už by som si chcela niekoho nájsť,“ vyšla Ajka s pravdou von. „Ale bez čarovania! Tak normálne, ako ste sa dali dokopy aj vy!“
Aj keby to mal byť taký hlučný, na nervy idúci chlap, ako je tvoj, pomyslela si, ale nahlas to nepovedala. Niežeby Vesťa nemala rada, len sa s ním tak nejako nevedela porozprávať. Bol proste iná nátura, všade ho bolo akosi veľa. Vlastne sa ocovi ani veľmi nečudovala, že ho príliš nemusí – má dcéru, ako je Eva, a tá si domov donesie, nuž, Vesťa. Ale aspoň mal super priezvisko.
„A to ti fakt pokapali žaby?“ zmenila teta Hanka tému, keď Ajka znovu začala počúvať.
„Uhm! Ale rovnaký účinok mal našťastie aj kúpeľ v ľaliovom slnku. Tak som sa ráno natiahla na pohovku, akurát tam fajne svietilo slniečko, a bola by som aj celkom nenápadná, keby to môj muž nehodil na facebook.“
„Moderné technológie a mágia nejdú dokopy!“ mávla Hanka rukou.
„Čo je ľaliové slnko?“ nechápala Ajka a neznášala sa za to. Kto si má pamätať všetky tie kúzla? Hlavne, že sa žiadne zo zaklínadiel ani receptov nesmie nikam zapísať, lebo to prinesie smolu všetkým budúcim pokoleniam, ale ako – AKO?! – si ich má potom, pre boha živého, vtĺcť do hlavy?
„To je slnko, pod ktorým vykvitli ľalie,“ vysvetlila Hanka. „Ale ako si vedela, že už kvitnú?“ obrátila sa znovu na Evu.
„Kolegyňa zavesila fotku na facebook.“
„No dobre, povedzme, že občas to funguje,“ zasmiala sa Hanka s nadhľadom starej čarodejnice. „Ja si budem musieť zohnať nové žaby, ľaliové slnko mi elixír mladosti nenahradí, na to už mám priveľa vrások. Ešteže je o chvíľu spln! Snáď sa nájde šikovná ženuška, ktorá mi ich pôjde nachytať,“ zaklipkala očami na mladšiu zo sestier.
„Jasné, tváričku máš ako detskú prdelku, ale keď treba ísť do lesa, zrazu je z teba starena!“ zdvihla Ajka poldeci do vzduchu na znak súhlasu. Aspoň na chytanie žiab je dosť dobrá.
Ešte raz si s tetou ťukli na malého. Hanka potom vybehla hore schodmi do svojho bytu, akoby mala osemnásť, a Ajka vykročila do šera skorého leta k vedľajšiemu vchodu.
Možno to bolo alkoholom, možno smiechom so spriaznenými dušami, možno tým, že bola konečne sama, ale cestou domov sa cítila silná a sebavedomá ako už dávno nie. A čo, že jej čary nejdú? Žiť sa dá i bez nich. Určite! Veď chlapi to zvládajú, nemajú ani predstavu, že niečo také ako mágia by mohlo vo svete ešte stále existovať. A možno sú aj ženy, ktoré sa rozhodli žiť bez nej, no to mohla iba hádať, lebo o takýchto veciach sa nerozprávalo. Keby jej zosnulá mama a Evka neukázali, čo čary sú, nikdy by si nebola všimla tie letmé pohyby a nenápadný šepot zaklínadiel, ktoré boli pre dámy v uliciach a obchodoch rovnako prirodzené ako dýchanie.
V konečnom dôsledku to však boli iba barličky, náplasť na rozbité koleno, lepidlo na zlomený opätok, mejkap na prekrytie vrások alebo recept na to, ako zaujať známosť na jednu noc. Tie naozaj veľké veci, na akých skutočne záležalo, sa nedali docieliť mávnutím čarovného prútika, niežeby nejaký bol. Láska, samota, choroby… Na to boli čary prikrátke. Aj preto by ju to vlastne nemalo až tak trápiť. Jej zaklínadlá bohvieako nefungujú, no a čo? No a to, že čarovanie zďaleka nie je jediné, čo jej nejde. Iba ďalší riadok na zozname jej chýb.
Kým došla k svojmu vchodu, nepripadala si už ani silná, ani sebavedomá. Na chvíľu zastala pred presklenými dverami a dívala sa na svoj odraz. Možno je to jej chyba. Možno by sa mala viac snažiť. Zmeniť účes. Lepšie sa obliecť. Niečo.
Hľadela do vlastných očí, až kým sa nestratili v tmavej siluete človeka blížiaceho sa z opačnej strany.
Rýchlo potiahla nosom, uhladila si rozlietané vlasy a pretrela oči, lebo si zrazu uvedomila, že má slzy na krajíčku.
Lenže už bolo neskoro. Muž sa v dverách viditeľne zarazil, ako sa chlap dokáže zaraziť len pri pohľade na ženské slzy.
„Ehm… v pohode?“
Ajka mu z neznámeho dôvodu hľadela priamo do očí, možno preto, že bol rovnako vysoký ako ona a tie oči tam zrazu proste boli, veľké, modré, žiarivé ako hviezdy… V tej chvíli zo seba akosi nevedela vysúkať odpoveď, ale vedela jednu vec, že z rovnako neznámeho dôvodu, hej, je celkom v pohode.
Usmial sa.
A zrazu bola v pohode úplne.
Odstúpil, aby mohla prejsť, no stále boli akosi blízko seba.
Nikdy v živote ho nevidela, určite nie. No zároveň to znamenalo, že tu nebýva, a ak prejde vchodovými dverami, už ho asi nikdy neuvidí. Bývala skôr plachá, ale toto uvedomenie z nej vytiahlo niečo, čo nezvykla robiť – dala sa do reči s cudzincom.
„Ďakujem, všetko v poriadku. Sme susedia?“
„Nie. Teda, ešte nie. Ale možno budeme. Bol som si obzrieť bezbariérový byt dole na prízemí. Hľadám niečo pre starú mamu a dosť ma tlačí čas, tak možno… možno to vezmem,“ kývol hlavou smerom niekam do útrob bytovky.
„Áno, hej, je tam vchod z druhej strany. Odporúčam, pekná, tichá lokalita. Starká bude isto rada.“
„Tak sa snáď uvidíme,“ povedal s pohľadom stále zabodnutým do jej tváre.
Snáď, opakovala si v duchu, keď šliapala hore schodmi. Snáď. Možno sa jej život uberá smerom, akým sa uberá, lebo pričasto verila, že sa veci snáď stanú. Ako malá sa chichotala, keď jej mama pomáhala kamarátkam s prípravou nápojov lásky a podobných hlúpostí, a sama si sľúbila, že sa nikdy nebude správať tak zúfalo. No keď si dnes večer prehodila paplón cez hlavu, vedela, že nie je hanba, ak vám v živote nepadajú pečené holuby priamo do huby. Hanbou by bolo ignorovať pušku, ktorá vám leží v kúte, a jedného si neodstreliť. A ona pušku mala – keď okolo neho prechádzala v dverách, zachytil sa jej na tričku jeho vlas.
Vychystali ju do lesa. Po západe slnka stála v kuchyni tety Hanky, hľadela na veľký pohár s viečkom požičaný od Evky a tetinu sieťku do akvária, výstroj na chytanie žiab. Ešteže mi nedali harpúnu, pomyslela si. A vôbec, prečo tu musia byť nastúpené všetky tri? Mohla ísť normálne sama, nemusela ani nikomu nič hovoriť. Lenže nešla. Potrebovala vidieť ich tváre, z ktorých by si prečítala, že to, čo robí, má skutočný zmysel. Potrebovala, aby niekto veril jej kúzlam, lebo ona to už nedokázala. Len zriedkavo videla, ako sa plnia.
„V jednote je sila,“ povedala Hanka z ničoho nič, akoby jej čítala myšlienky. Jej staré, ale pevné prsty prešli po radiátore, imitujúc hru na harfe. Rovnaké bubnovanie sa ozvalo aj od susedov a tetine vlasy sa zaligotali a skrásneli. Takto spolu čarovali, bez slov či potmehúdskych pohľadov. Na druhý deň sa suseda Hanky opýta, či bola u kaderníčky, a tá nadšene prikývne, dokonca susede poradí, ku ktorej má ísť. Večer si zase zahrá na radiátor suseda a Hanka jej láskavosť oplatí. Ale nikdy o tom nebudú hovoriť. Tak ako pri všetkom dôležitom, pri čarovaní nešlo o slová, ale o skutky. Ženy o svojej moci nahlas nehovorili. Iba tie, ktoré si boli najbližšie.
„Počaruješ si aj pre seba?“ opýtala sa teta ledabolo, akoby sa pýtala, či si dá džús.
Ajka očervenela ako repa a rýchlo pokrútila hlavou, no Evin vševediaci úsmev jej dal jasne najavo, že neoklamala ani jednu z nich.
„To by bolo mrhanie splnom,“ odobrila jej to teta.
Našťastie sa jej na viac nepýtali. Ženy majú mať svoje tajomstvá – aj medzi sebou. Ajkiným tajomstvom bolo, že je nanič čarodejnica, a tak jej len vyhovovalo, ak o jej pokusoch nikto nič nevedel.
Jej kroky sa ozývali na hradskej, mesačné svetlo sa odrážalo v mlákach plniacich nespočetné výmole. Nedlhá asfaltka vedúca do lesa bola poslednou na zozname, do ktorej opravy by obec chcela vrážať peniaze. A zároveň bola jedným z posledných miest, kde by chcel ktokoľvek o polnoci byť. Vrátane Ajky.
Necítila sa dobre. Celé jej dobrodružstvo malo dnes akúsi horkastú pachuť. Poznávala ju – bola to chuť strachu, neistoty zo seba samej. Silnejšie zovrela fľašu na žaby. Zaumienila si, že to spraví, tak to spraví! No aj tak sa bála, že v poslednej chvíli zdupká.
Žiarivý mesačný pampúch jej visel priamo nad hlavou. Bol čas. Zastala uprostred prázdnej cesty a zadívala sa do čierňavy pomedzi stromy. Les temnel v spleti tenkých, nepríjemných krov rastúcich do výšky pása, predrať sa pomedzi ne a smreky nebude žiadna zábava. Ešte raz sa pozrela na oba konce hradskej a vkročila do lesa.
Svetlo mesiaca ostalo vymknuté nad korunami stromov, a tak kráčala len po pamäti – a podľa mobilu, ktorý sa odrazu zapol a jeho tlmené svetlo presvitalo cez vrecko. Ajka sa nahlas zasmiala plná hrejivého pocitu, že aspoň jej telefón je v tom s ňou, hoci teta jasne hovorila, že technológie a čary nejdú dokopy.
Predrala sa lesom až k močiaru, do slastného opojného ticha sa sem-tam ozývalo kŕkanie žiab a žblnkot vody. Možno tie malé potvorky vedeli, že čoskoro skončia vo fľaši.
Ale až o chvíľu.
Najprv konečne chytí osud do vlastných rúk.
Niežeby bola zima, ale keď si rozopla športovú vetrovku, zachvela sa.
Čo to len robím?
Dole šla aj mikina.
Mágia je prastará. Ľudia si nevyberajú, ako jej budú slúžiť. Keby mohli, čarovanie by malo najskôr podobu tichého rozjímania na gauči alebo jedenia čokolády, určite by sa žiadna čarodejnica nerozhodla len tak z ničoho nič natierať sa o polnoci bahnom z močiara a pospevovať si pritom.
Lenže mágia je aj tvrdohlavá. A na natieraní sa bahnom a pospevovaní akosi trvá.
Už na sebe mala len nohavice a gumáky. Jej od pol pása nahá pokožka žiarila do tmy silnejšie ako mesačné svetlo. Čupla si k špinavej vode, no stratila rovnováhu a kolenom capla do blata. Močarisko sa rozozvučalo kŕkaním žiab a nepríjemné, studené kvapky vody jej pristáli na bruchu a na hrudi.
No dobre, keď je už celá zasraná, mohla by aspoň urobiť to, prečo sem prišla.
Ľavou rukou siahla do vrecka a vytiahla odtiaľ plavý vlas. Prsty pravej ruky zaborila do zmäknutej zeme a zovrela ich v päsť.
Priložila si vlas k srdcu a pochovala ho pod vrstvou bahna. Tým si natrela aj viečka, čelo a nos. Chvíľu len tak sedela, premknutá nepríjemným pocitom, že musí čo najskôr ujsť. Preč, preč odtiaľto, preč z lesa, niekam, kde bude znovu normálnym človekom.
No ešte nebol koniec.
Krv! Prečo to musí byť práve krvavý rituál?
Ľavou rukou znovu nahmatala vrecko a v ňom malý vreckový nožík. Zhlboka vydýchla a hrot čepele sa nakrátko vnoril do jedného z jej špinavých prstov. Štípalo to ako ďas.
Oboma rukami si nanášala bahno zmiešané s krvou na hruď. Sekundy ubiehali.
„Bože, čo to robím? Mne už fakt šibe, šibe mi, asi som už fakt úplne pošahaná…“ spievala si, lebo si musela niečo spievať, a pri čarovaní na slovách nezáležalo. Dôležité bolo, aby to šlo od srdca, a toto veru šlo.
V diaľke zaznel praskot konárov. Nachvíľu úplne zamrzla. Snažila sa zatajiť dych, no aj tak si pripadala hlučná ako jeleň v ruji. Jeleň. Mohol to byť len jeleň, srnec, zajac, nejaké zviera! Mohol, ale nebol. Ktosi sa k nej blížil síce váhavým, no nezameniteľne ľudským krokom.
Ajka si v panike začala na zablatené telo navliekať tričko, a tak keď sa pred ňou konečne zhmotnila silueta mužskej postavy, už nevyzerala ako šialená žena v lese, ale len stratená a nešťastná. Cítila sa, akoby mala na čele napísané, že sem prišla, aby si pripútavacím zaklínadlom splašila chlapa.
A zrazu tu bol.
Telom jej prebehlo čosi veľmi podobné strachu. Čarovať bola jedna vec, ale vidieť pred sebou živý dôkaz toho, že jej čary naozaj fungujú, bolo niečo úplne iné.
„Čo tu robíš?“ vyhŕkla, lebo si uvedomila, že by nemala mať ako vedieť, prečo prišiel.
Pohľad sa mu pri tej otázke rozostril. Rukou si nervózne vošiel do vlasov a pokýval hlavou, akoby si sám hovoril, že to je dobrá otázka.
„Ja… videl som ťa odbočiť do lesa. Tak som si povedal, že pôjdem za tebou, nech nejdeš v tej tme sama. Ehm… V mojej hlave to dávalo oveľa väčší zmysel, ako keď som to povedal nahlas…“ zahanbene sklopil zrak. „Asi to bolo hlúpe. Vyznáš sa tu lepšie ako ja. Len som ťa vyľakal.“
„Nie, nie! Vôbec nie,“ postrapatila mu šticu. Vzápätí ustrnula, neveriac, že si dovolila také bezprostredné gesto voči cudziemu človeku, akoby čosi z jej vlastného pútacieho kúzla účinkovalo aj na ňu a prinútilo jej ruku načiahnuť sa za ním. Lenže toto nebola mágia. Bolo to niečo rýdzo ľudské.
Chytil ju za špinavé ruky. Napadlo jej, že si ju možno pritiahne k sebe, možno ju pobozká. Vôbec netušila, aké silné jej kúzlo môže byť. No to by nebolo vôbec dobré! Potom by si totiž pravdepodobne všimol, že jej spod trička odkvapkáva blato. Striaslo ju.
On si však len prezrel jej dlane.
„Spadla som.“
Prikývol. Samozrejme, ako inak by sa takto doriadila?
„Poďme domov.“ Jeho hlas bol mäkký a hrejivý.
„Poďme,“ hlesla. „Kde to vlastne bývaš?“
„Nuž, nakoniec sme sa prisťahovali,“ vysvetľoval, keď ju viedol za ruku preč z lesa „Pred dvoma dňami. Takže v tvojom vchode.“
A tak šli. Žaby ostali spokojne vylihovať v kaluži, ale no a čo? Spln bude aj o mesiac.
„Milujem deti!“ rozplýval sa, keď sedeli u Evky na gauči. „Ajka, budeme pomáhať kočíkovať!“
So spokojným úsmevom prikývla. Volal sa Slavo. Žil so svojou babkou ako jej opatrovník, mal fyzioterapeutický kurz, no robil iba na pol úväzku, aby mohol dozerať na starkú. V skutočnosti však už niekoľko týždňov oveľa viac času ako s ňou trávil v Ajkinom byte. Ajka sa rozhodla, že si dovolí byť trochu sebecká. Aspoň na chvíľu. Ešte aspoň jeden deň, hovorila si každé ráno, keď sa pri nej prebudil.
Slavo zapadol do ich partie ako posledný kúsok puzzle. Dokonca si rozumel aj s Vesťom, a vďaka tomu si k nemu nejakým zázrakom pomaly nachádzala cestu aj Ajka. Hanka išla z kože vyskočiť, že je jej neter konečne šťastná. Jediný, kto už niekoľko týždňov behal ako pes s prebitou labou, bola Eva. Všetci sa ticho zhodli na tom, že tehotnú ženu treba nechať na pokoji, a trpezlivo znášali jej výbuchy.
„Rúra zase nepečie!“ vbehla Eva do obývačky.
„Zlatko, nemusíš piecť,“ chlácholil ju Vesťo. „Vyberiem z chladničky… “
„Musím, lebo som už všetko pripravila! Nevstávaj! Preboha, veď ti pod rukami kapú všetky elektrospotrebiče. Ajka, poď mi pomôcť!“
Vesťo sa dotknuto zahniezdil v kresle, ale nič nepovedal.
Ajka pootočila kolieskom na šporáku a všetko fungovalo. Eva si nešťastne skryla tvár do dlaní.
„Ja už fakt neviem, čo so mnou je!“
„Si len prepracovaná! Prečo si trochu neoddýchneš? Prepáč, že sme tu vleteli,“ ospravedlňovala sa Ajka, hoci sa ohlásili dva dni vopred. „Môžeme ísť trebárs aj ku mne. A nechytaj si rukami tvár, budeš mať vyrážky!“ Evino čelo vyzeralo v poslednom čase ako čerstvé oranisko, o nose ani nehovoriac.
„Nie! Musím to zvládnuť! Vždy to zvládnem!“ odsekla nahnevane. „Len nechápem, prečo je to odrazu také… ťažké!“
„Ľavá ponožka!“ pripomenula jej sestra. „Ale musíš byť úpl… “
„Ale čert ber ponožku! Ajka,“ pritiahla si ju Eva celkom blízko k sebe a zašepkala, „veď ja už nemám žiadnu moc! Nič sa mi nedarí! Som čistá lemra! A ešte máme takú sprostú novú poštárku, ktorá hádže letáky rovno pod dvere. Som sa na jednom z nich skoro zabila, ani len blbé rovnovážne čary mi nejdú!“
„Možno čakáš dcéru a tá si z teba berie silu,“ opáčila Ajka, hoci nemala ani poňatia, či to tak naozaj funguje.
Našťastie sa objavila teta Hanka, aby to uviedla na pravú mieru. „Hlúposť! Ak niečo, mala by byť silnejšia. A čo ste sa vy dve zbláznili, takto sa vypravdovať, keď máte v obývačke dvoch chlapov?“
„To je v pohode, teta! My nie sme až takí hladní,“ ozval sa Vesťo, trochu vyľakaný Hankiným tónom.
Teta hodila na chlapov pobavený úškrn a zatvorila dvere do kuchyne. Pery sa jej v okamihu zomkli do vážnej úsečky.
„Iba jediná vec dokáže z plodnej ženy vysať jej moc. Ale o tom nebudeme hovoriť. Isto si len nervózna a nedočkavá. Pozri, Ajke sa tiež nie všetko podarí, zato ešte nemusíme myslieť na najhoršie.“
Ajka veľmi hlasno a veľmi nahnevane otvorila čipsy a tie sa ako na dôkaz Hankiných slov rozleteli po celej kuchyni.
„Zatiaľ sa všetky upokojíme. Budeme sa tešiť z bábätka. Nebudeme robiť paniku. A dáme si pozor na znamenia,“ diktovala teta, kým sestry zametali podlahu.
„Aké znamenia?“ vzdychla si Ajka. Bože, ďalšia teória kúzel, ktorú zabudne v momente, ako ju teta vysloví.
„Križiaky. Veľké, tlsté, čierne s červeným krížom na zadočku. Pavúky sú našimi pomocníkmi. Nosia nám správy, upozorňujú na temnú mágiu. Videli ste nejakého?“
„Prosím ťa, mám tu poriadok. Z týchto kútov by sa dalo jesť!“ odfrkla Eva.
„Výborne! Tak sa nebudeme navzájom strašiť a ty, Evka, daj sa trochu dokopy! Chlapi možno nie sú hladní, ale ja by som si už niečo dala,“ zamrmlala excentrická tetuška a zdvihla zabudnutý čips z podlahy.
„Zdochol mi pes,“ odpovedala poštárka tete Hanke na otázku, ako sa má.
„Radosť žiť,“ zašepkala tá a naďalej sa pokúšala vzkriesiť pokapané kvetiny na trávniku pred bytovkou.
„Nič tu nevydrží,“ pokračovala ženská s riedkymi fúzikmi pod nosom a fľochla na zvädnutú zeleň. „A ani sa nečudujem. Život je utrpenie.“
Hanke sa už-už na lícach rodil pobavený úsmev, no akýsi nepokoj ho na polceste zastavil. Bolo by jednoduchšie vysmievať sa týmto fatalistickým rečiam, keby v poslednom čase fakt nešlo všetko dole vodou.
„Vestičková! VESTIČKOVÁ!“ zaziapala poštárka a mávala časopisom do vzduchu, akoby nebola na ulici, ale na burze.
„Veď mám zvonček! Tuto máte moje meno! Prečo vrieskate?“ vybehla Eva vonku a Hanka sa rozhodla ich hádku ignorovať, až kým nepočula, ako sa z jej netere derú slová: „Vy ste stelesnené zlo!“
Postavila sa, otrepala si hlinu z kolien a spražila neter pohľadom: „Eva, čo ti práši? Čo kričíš po ľuďoch?“
„Ale keď…“ Evkine oči zrazu sčerveneli. „Mohla by si byť aspoň chvíľu na mojej strane!“ odsekla, a než sa stihla otočiť a urazene odísť, zahliadla, že Hanka nahnevaným dupnutím akoby náhodou zašliapla do zeme veľkého čierneho pavúka. Nevedela, či ten červený kríž na chrbte mal naozaj alebo ho tam primaľovala jej predstavivosť.
Nemohla spať. Tma v izbe bola príliš hustá na to, aby sa jej chcelo vstať a nejako sa rozptýliť, no pritenká, aby jej do tváre nežiaril biely plafón. Párkrát sa natiahla a rukou prešla po prázdnej strane postele. Vesťo odišiel na výjazd, auditovať fondy alebo niečo, čo ju vrcholne nezaujímalo. Zaujímalo ju skôr, či bolo naozaj nevyhnutné, aby bol preč z domu celý týždeň, a či ho svojím správaním nevyhnala sama. Zhlboka si vzdychla a pohladila si oblé brucho. Dobre to dopadne, sľúbila nepresvedčivo sebe i svojmu malému zázraku.
Mesiac svietil cez okno, všedne ako každú noc. Čo by dala za to, aby sa mohla báť tieňov v kúte a strašidiel pod posteľou a nemusela bojovať s tými vo vlastnej hlave. Lenže život bol už raz taký – fádny. Bez mágie alebo s ňou.
Až do chvíle, kým sa neotočila na bok a neuvidela tvár pritlačenú zvonka o okennú tabuľu.
Zvrieskla, zvuk vlastného hlasu ju vrátil do reality a otočil jej myšlienky želaným smerom. Strašidlá a duchovia obyčajne rýchlo zmiznú. Aspoň vo filmoch. No tvár tam vonku na ňu stále uprene civela. Biela, vráskavá tvár starej ženy, strapatej, zmätenej.
Vystrašenej.
Eva nikdy v živote nepotrebovala viac odvahy, aby urobila krok vpred, no napokon sa jej podarilo vstať a podísť k oknu. Žena mala na sebe nočnú košeľu a bola bosá. Keď sa jej Evka znovu pozrela do tváre, pohľad stareny sa zviezol nižšie a dlhým, pokriveným prstom ukázala na Evine vypuklé brucho.
Evka sa už viac nedokázala tváriť, že jej to príde úplne normálne. Rukou si prikryla ústa, aby zastavila nemý výkrik, zacúvala a klesla na posteľ. Úpenlivo sa rozplakala.
Keď prehltla najpálčivejšie vzlyky, začula zvonku známy mužský hlas.
Som ja ale hlúpa, pomyslela si. S posledným smrknutím si pretrela tvár a vyšla z bytu, aby sa presvedčila, či Slavo nepotrebuje pomoc.
Pred vchodom na lavičke sa snažil nasúkať papuče na bosé nohy tvrdohlavej babičke, ktorá ho od seba vehementne odtláčala. Žena odrazu nebola viac ako obyčajná, pomýlená starenka.
Keď bola konečne obutá, Slavo sa ospravedlňujúco obrátil k Evke, stojacej medzi dvermi.
„Veľmi ma to mrzí! Ešte to v novom byte nespoznáva, niekedy sa zobudí a pýta sa domov. Bol by som odprisahal, že som zamkol, neviem, ako…“
Ale Evka vedela. Hlavaté čarodejnice zámky sotvakedy zastavia. Usmiala sa, hoci sa ešte stále celá triasla.
Odrazu stál veľmi blízko pri nej. Na pár krátkych sekúnd si dovolila stratiť sa v jeho očiach plných starostí a záujmu. Potom rýchlo uhla pohľadom. Už aj tak na neho myslela viac ako dosť. Na jednej strane nebolo v ľudských silách zastaviť Ajku, keď o ňom rozprávala, a že o ňom rozprávala neustále. Na strane druhej sa aj sama pristihla pri tom, že jeho modré oči vidí pred sebou, akoby tam stál, len tak, hocikedy počas dňa. Niečo na ňom bolo. A hoci v žiadnom, v žiadnom prípade do neho nebola zaľúbená, vedela, že sa tak to začína. Ale jej sa to nestane. Usekne to ešte v zárodku a bude mať pokoj. Nenechá si tak hlúpo skomplikovať život! A zo všetkého najviac ju štvalo, že ju práve teraz nechal Vesťo doma samu.
Chytil ju za ruky. Mal teplé dlane. Znovu sa jej chcelo plakať.
„Ste obaja v poriadku?“
Keď mu neodpovedala, jemne sa dotkol jej brady a prinútil ju zdvihnúť hlavu, aby jej videl do očí. Tie jeho boli plné obáv.
Prikývla a čosi na jeho tvári sa roztopilo ako karamel, šťastne sa usmial a z ničoho nič ju objal.
Vtedy sa jej dieťa pohlo, tak prudko, že to musel cítiť aj on. Prekvapene ju pustil. Vzápätí sa nadšene rozosmial a ona s ním. Ten smiech prekryl nepríjemnú, lepkavú pachuť tejto fádne bledej noci a dal Eve silu zaspať po tom, čo z lavičky, na ktorej starenka sedela, zmietla veľkého čierneho križiaka.
Ajka ležala na posteli a bola by pozerala do stropu, keby jej vo výhľade nezavadzali veľké modré oči.
„Ahoj, princezná!“
Zdvihla ruky nad hlavu, že sa natiahne grandiózne ako mačka, a bolo by sa jej to aj podarilo, keby ju Slavo nezačal štekliť. Vyprskla mu zadržiavaný smiech do tváre.
„No dík!“ zasmial sa aj on a nahol sa, aby ju pobozkal, keď sa z otvoreného okna ozvalo: „Kočárová! KOČÁROVÁ!“
Slavo sa otrávene prevalil na bok a natiahol si tričko. Ajka v duchu preklínala starú poštárku. Ježibaba jedna!
„To je pre starkú. Inak tá poštárka bývavala naša suseda. Hneď som späť! Keby náhodou,“ zastal medzi dverami, „niečo chcela alebo sa začala motkať, dozrieš na ňu?“
Ajke zovrelo hrdlo. Bolo to od nej hlúpe, no nemohla sa zbaviť úzkostlivého pocitu z prítomnosti nemohúcej ženy. Tichej, takmer nehybnej… Vôbec nevedela, čo s ňou, nevedela, ako sa jej prihovoriť, cítila sa pri nej ako ten najzbytočnejší človek na svete.
A, samozrejme, hneď ako sa za Slavom zabuchli dvere, ozvalo sa zo starkinej izby zahuhňanie.
Ajka zavrela oči, zhlboka vydýchla a prekročila prah.
„Áno?“ Jej hlas znel skoro pevne. Bola na seba hrdá.
Starenka zamávala rukou, akoby chcela odohnať dotieravý hmyz.
„Podám vám niečo?“ opýtala sa Ajka neisto a pohľadom sondovala po miestnosti, či niekde neuvidí založené okuliare alebo sveter.
„Nechaj ho!“
Ajka sa prekvapene otočila a ocitla sa zoči-voči starene. Jej pohľad ju priklincoval na mieste, no aj keby nie, okolo zápästia sa jej obmotala zvráskavená ruka, pevná a nehybná ako reťaz.
„Nechaj ho! Odíď! A nevracaj sa!“
Ajke na lícach naskočili červené fľaky. Dych sa jej zrýchlil. Šialená, sebecká ženská! Nemienila sa s ňou hádať, nechcela jej venovať už ani minútu. Silno potiahla ruku, aby sa vymanila zo zovretia, ale bolo to ako bojovať so skalou.
Vtedy sa dvere do bytu otvorili a starena ju pustila, akoby samotná Slavova prítomnosť prelomila jej čarovnú moc.
„Všetko okej?“ opýtal sa obligátne, ale v jeho hlase bolo čosi, čo si žiadalo odpoveď aj na takú triviálnu otázku.
„Ale hej,“ prikývla Ajka. Až teraz si uvedomila, že nad tým chvíľu naozaj rozmýšľala – že odíde, že ho nechá, že Slavo si jednoducho zaslúži niekoho lepšieho, minimálne niekoho, kto nemá panický strach z jeho starkej. Lenže pohľad do jeho modrých očí jej pripomenul absurditu celej tej myšlienky. Tie modré oči. Nemali pohľad zaľúbeného šteniatka. Bolo v nich niečo iné. Niečo lepšie. Vraveli, že je presne tam, kde má byť. Že všetko je presne tak, ako má byť. Ešte aj v jeho pohyboch bolo čosi upokojujúce, čosi správne. V tom, ako nonšalantne nechal veľké obálky vkĺznuť do košíka na poštu. Bože, on mal doma košík na poštu, to bolo také dospelé!
„Hej! Nesmej sa na mne!“ doberal si ju, keď videl, ako sa uškŕňa.
„Ja sa ti nesme…“ Spod jednej z obálok vyliezol veľký, tlstý, čierny križiak. Križiaci nebývajú čierni. A ich kríž nebýva červený.
„Uhm… pôzdem pojrieť našich,“ zakrákala nezmyselne a vyletela z dverí.
„Videla som ho! Videla som ho presne takého, ako si opisovala!“ syčala Ajka už od dverí.
Hanka sedela u Evky na rannej káve. Len čo Ajka vošla, zavrela okno, lebo… „O takýchto veciach sa na verejnosti nerozpráva!“
„Ale toto je dôležité! Čierny pavúk s červeným krížom. To nie je normálne, či? Hovorila si, že sa nemáme čoho báť, kým sa neukáže. Videla som ho u Slava na poličke!“
Evka sa pohladila po ramenách, aby zo seba striasla nepríjemné mravčenie. Celý čas si snažila nahovoriť, že o nič nejde. Ale keď Ajka takto vystrájala po tom, ako videla jedného… A ona ich stretávala na každom kroku.
„Tak hovor!“ zavelila Ajka, keď si naliala kávu.
Hanka si pretrela bledú tvár.
„Je jedno… stvorenie, ktoré kradne magickú moc. Zasieva nezhody. Ničí úrodu. Zabíja zver. Berie na seba podobu starej ženy, aby vzbudilo ľútosť a votrelo sa do ľudských obydlí. Pavúky varujú ľudí pred jeho prítomnosťou. Striga.“
„Tak to je potom úplne jasné!“ tleskla Ajka. Odrazu sa cítila oveľa lepšie – už nebola mrcha za to, že neznášala nevládnu starenku, strigu predsa treba neznášať! „Všetko sa to deje, odkedy sa prisťahoval Slavko. Dokelu! Musím ho prehovoriť, aby ju niekam…“
„To nemusí stačiť,“ pokrútila Hanka hlavou. „Musíme to vyriešiť teraz a hneď. Evka, presťahuješ sa k otcovi. A ty by si mala tiež!“
„Čo? Ja? Prečo? Podpichovanie stareny zvládnem, zvery ani úrodu nemám a bohvieaká čarodejnica som nebola ani predtým,“ snažila sa Ajka znieť ľahkovážne. Ona sa odtiaľto nepohne. Ani Boh, ani diabol, ani striga ju k tomu nedonútia!
„Lebo na to, aby striga prežila,“ zašepkala Hanka celkom ticho a Evka dokončila: „… žerie malé deti.“
„Ale veď je to absurdné!“ hlesla Ajka.
Eva vyskočila, až sa jej stolička zaknísala a tresla o podlahu.
„Ja neprídem o dieťa len preto, aby si si užila! A okrem toho, mala by si sa od neho držať čo najďalej. Čo je zač, ak má v rodine strigu?“
„Slavo je neškodný, chlapi nemôžu čarovať,“ odbavila to Hanka mávnutím ruky. „Ale nemala by si viac vstupovať do jej domu. Môže ťa zakliať, aby sa dostala k dieťaťu.“
Ajka si pošúchala zápästie. Toto je zlý sen. Veľmi, veľmi zlý sen.
Brada sa jej zatriasla.
Teraz sa nesmie rozplakať. Teraz nie!
Zachránilo ju zvonenie telefónu. Slavo. Zvláštne, prečo by jej volal, veď si vyšla len na skok? Možno jej chcel povedať, nech od Evky požičia vajíčka alebo… alebo…
„Myslím, že máme po probléme,“ povedala, keď zložila. „Starká je mŕtva.
Prečo mala Hanka v očiach hrôzu? Mala by sa tešiť.
Či?
„To je ešte horšie,“ vzdychla tetuška. „Moc strigy sa jej smrťou nekončí. Musíme spraviť posmrtný rituál. Kde bude pohreb?“
V dedinke pod lesom. Pretože kde inde by mala byť pochovaná striga? Za dňa dodávalo prostredie pohrebu romantický, nostalgický nádych. Večer, keď sa tri ženy s lopatami trepali hore trávnatým kopcom, pôsobila celá scenéria dosť… inak.
„Ja stále neverím, že to naozaj robíme,“ dychčala Eva.
Ajka na to nič nepovedala. Šinula sa trávou, snažila sa na nič nemyslieť a načúvala hlasu v svojej hlave, ktorý je šepkal, že takéto veci občas človek urobiť proste musí. Tak ako sa občas musí nahý natrieť bahnom uprostred lesa, musí sa niekedy vybrať na cintorín, otvoriť čerstvý hrob babky svojho milenca, vyrvať jej nečisté srdce z tela a poslať ho do pekla.
Ženy nasledovali Hankin zhrbený chrbát, jej siluetu okradnutú o mladosť neisto sa potkýnajúcu cestou k hrobom. Boli blízko. Aj v tme už dokázali rozoznať čerstvo navrstvenú kopu hliny ozdobenú vencami.
Ajka si čupla k hrobu a zložila si naprataný batoh. Samozrejme, že ho musela niesť ona, aj po lopaty do kutice musela ísť sama. Hanka je predsa pristará, Evka pritehotná, jáde-jáde-jáda, vždy sa na niečo vyhovoria. Pohľad jej zaletel k jedinému svetielku učupenému pod lesom. Dom zosnulej stál za dedinou, ďalej od ľudí, tak ako, nuž, domy stríg zvyknú. Obzrela sa a videla, že aj Evin pohľad zaletel k oknu, kde Slavo triedil babkine veci.
Prečo sa tam pozerá? Napadlo Ajke nezmyselne. Nemala nad tým žiadnu kontrolu, no čosi ostré sa jej zabodlo do srdca a do mysle a odrazu sa na sestru nedokázala pozrieť. Sem-tam na Evu žiarlila aj predtým, no nikdy nie tak bolestivo, nikdy nie tak živo – nikdy nie kvôli chlapovi.
Čo tu vlastne robí? Prečo sa hrá na čarodejnicu? Najviac zo všetkého sa túžila rozbehnúť k rozsvietenému oknu a nechať tie dve pošahané bosorky za sebou. Do reality ju vrátilo rinčanie náradia a lopata zabodnutá do zeme veľmi blízko jej kolena. Nie, teraz nie je čas na pochybnosti. Všetko, čo o mágii kedy vedela, ju naučili ony dve. Na zvyšok mala prísť sama. Lenže ona nikdy na nič neprišla. Potrebovala niekoho, kto jej ukáže cestu. Ak tvrdia, že starkino srdce sa má spáliť na popol, treba to urobiť. Teraz nesmie zaváhať, hocijako abstraktné jej nebezpečenstvo hroziace od mŕtvej strigy pripadá.
Rozkopať hrob bola tá ľahšia časť.
Našťastie sa nezdalo, že by Evka mala s tou ťažšou časťou problém. Odpľula si a špinavou rukou si utrela spotené čelo. Všetky jej starosti a strach, všetko príkorie ostatných týždňov sa v nej sformovali do nenávisti k nehybnému telu.
Skalpel sa zabodol do hrude.
Ajka neverila, že sa to deje pred jej očami. A aké je to obyčajné! V tej tme sotva niečo videla, no len čo si to pomyslela, jej telefón zažiaril tlmeným svetlom, akurát aby mohla urobiť, o čo ju Eva vzápätí požiadala…
„Roztiahni to!“
„Čo?“
„Nech sa dostanem k srdcu.“
„Čo ti… Ach, Bože!“
Koža bola pod jej rukami tuhá a chladná.
„Ešte viac! Počkaj, drž! Ešte jeden rez!“
Krv, ktorá jej zaliala prsty, však chladila ešte viac.
„To je puch! Švihni si! To sa nedá vydržať!“
„Nepúšťaj! Už je skoro von.“
„Bože! Si ma celú oprskala!“
„Ja neverím, neverím, neverím, že to robíme!“
„Ach, Bože!“
O niekoľko minút sedeli sestry v lese a snažili sa jedna na druhú nepozerať, akoby to mohlo odčiniť, čo práve urobili. A možno by sa im aj darilo predstierať, že sa nič nestalo, sediac pri ohni na vyvrátených kmeňoch stromov, načúvajúc cvrlikaniu cvrčkov, keby priamo pred ich očami Hanka nezariekavala urnu, ktorú v strede ohniska olizovali plamene.
„Myslíš, že sa tam to srdce upečie alebo zhorí?“ opýtala sa Ajka konverzačne, akoby faktické otázky dokázali vniesť do tejto chvíle ilúziu normálnosti. Zakrvavenými dlaňami sa zbytočne pokúšala nedotýkať trička.
„Prach si a na prach sa obrátiš,“ zašepkala teta akoby na odpoveď a vyčerpane si sadla na blízky peň. „Po strige ostane len tieň v podobe temného tvora. Hada, pavúka, červa. Vyzerá ako živý, ale ľuďom už nemôže ublížiť. Napokon ho pohltia pekelné plamene.“
„Určite?“ zaváhala Ajka, keď sa po urne v ohnisku rozbehla prasklina.
Veko odletelo.
Sestry vyskočili.
Z ohniska sa pomaly začali dvíhať tiene, ťažké a plazivé, hmýrili sa pri zemi, akoby si posmrtne uvedomovali nehodnosť svojho skazeného ja.
A potom sa zrazu v jedinom okamihu spojili, obeleli a našľahané a jemné ako obláčiky sa sformovali do…
„Pudlíček!“ vykríkla Ajka. „Počkať… pudlíček?“ Pohľadom blúdila z neistej tety na stále bledšiu a nahnevanejšiu sestru. „Sú pudlíky temné tvory?“
„Tak to asi nebola…“ začala Hanka.
„Nie! Nie, nie, nie!“ zvrieskla Eva. „Malo byť po tom! Mali sme mať pokoj!“
„Musela to byť striga,“ presviedčala Ajka samu seba. Zakrvavené ruky by si najradšej odhodila od tela. „Vyháňala ma predsa zo svojho domu! Chcela nás rozdeliť!“ Lenže aj ona videla, že to bolo málo. „Vyrezali sme srdce úbohej starenke!“ hlesla.
„Lebo nám to nakázala!“ pohodila Eva hlavou k tete. Oči jej divoko žiarili a Ajka bola presvedčená, že nechýbalo veľa, aby začala peniť.
Hanka naprázdno otvorila ústa. „Hnevať sa na mňa môžeš aj neskôr. Najprv musíme zistiť, kto je skutočnou strigou,“ zašepkala čo najpokojnejším hlasom, keď sa znovu zmohla na slová.
„Nuž, ja tu vidím len jednu starú, zákernú čarodejnicu! Ako je možné, že sme obe prišli o moc, ale ty stále čaruješ? Kto okrem strigy by sa o polnoci trepal na cintorín, aby…“ Eva ani nedokončila vetu a poddala sa zmesi strachu, hnevu a zúfalstva. S rukami omotanými okolo seba v ochrannom geste sa obrátila a utekala k autu.
Ajka cítila taký zmätok, že ani nedokázala rozmýšľať, iba cítiť. Bolo to ako v zlom sne. Jediné, čo vedela, bolo, že tam nechce ostať už ani minútu. Musí sa dostať k svetielku pod lesom. Musí! A skôr ako Eva.
Mala by cítiť niečo iné. Hnus. Strach. Lenže to všetko znovu prekryla žiarlivosť dôkladne a mrazivo ako snehová prikrývka. Rozbehla sa za sestrou. Eva sa chvíľu mocovala s dverami na aute, ktoré odolávali snáď len silou Ajkinej vôle. Keď však Eva videla, že za ňou ide sestra, a nie Hanka, na malú chvíľu si vydýchla, počkala a už sa aj viezli k domu. V späťáku v poslednej chvíli uvideli tetu, ako za nimi čosi kričí. Ajke prebehol mráz po chrbte.
Ďaleko od lesa, tieňov a ťaživej neistoty sa opýtala: „Naozaj si myslíš, že ona…?“
„A kto iný?“ precedila Eva pomedzi zuby. Pohľad mala zvláštne sklený. Ajka na chvíľu neverila, že vidí na cestu pred sebou.
Napriek tomu ich doviedla k cieľu.
Slavo ich musel počuť prichádzať, lebo keď vyskakovali z auta, bol už pred dverami.
„Dobre ste došli, akurát som dal dokopy všetky babkine písomnosti. Robím večeru.“ Modré oči mu žiarili ako hviezdy. Ako celý vesmír. Mala pocit, že by za ním šla aj na koniec sveta.
Nepýtal sa ich na krv na rukách. Nepýtal sa, prečo vôbec prišli. Bol proste rád. Ajke sa zdalo, že na ňu ešte nikto nikdy nehľadel s toľkou radosťou.
„Prepáč, to malé si z môjho mechúra robí futbalovú loptu,“ pretisla sa okolo nich podráždene Eva.
Slavov úsmev sa ešte viac rozšíril. „Bože! To malinké! Aké už môže byť veľké? Hneď si sadnite za stôl,“ pozýval ich.
„No už veru aj ako lopta!“ Ajka sama nechápala, ako môže znieť tak bezstarostne. „Alebo ananás!“
„To som rád!“ Vzal do svojich rúk tie jej, stále špinavé od krvi a pobozkal ich. Ajku zamrazilo až do špiku kostí. „Už začínam byť strašne hladný.“
„Nechoďte tam!“ kričala Hanka za zmenšujúcim sa autom. „Už je mi to jasné! Tie pavúky… Poštárka, musí to byť ona! Proste musí! Idete priamo k nej!“
Nechápala, vôbec nechápala, ako si to mohla až doteraz nevšimnúť. Evka mala nakoniec pravdu. Žiadna iná babizňa nikde v okolí nebola a tejto pavúky vždy dláždili cestu. A všetko sa to začalo kaziť, keď prišla. Všetko. Ešte aj jej netere sú odrazu schopné uveriť, že im chce ublížiť.
Na Hankinom tele a duši snáď nebolo kúsočka, čo by nebolel, keď sa trmácala nocou. Svetielko bolo však stále rovnako vzdialené. Svetielko, v ktorého susedstve bývala striga – poštárka. Mohli to byť aj dobré dva kilometre.
To nezvládne.
Zastala, maličká, stará, nešťastná v strede poľnej cesty.
Musí im pomôcť! Nejako, hocijako… Všetky čary a zariekania sa jej v hlave zmiešali do veľkého klbka, ktoré sa pustila pomaly rozmotávať, aby vybrala také, čo zvládne aj takáto vyčerpaná po zaklínaní ľudského srdca.
Ak ešte nebolo neskoro.
Za chrbtom sa jej ozvalo vrčanie motora. Auto sa k nej pomaly priblížilo a zastalo. Okienko na strane spolujazdca sa stiahlo a Hanka hľadela do očí poštárke.
Po chrbte jej prebehol mráz.
„Sadaj!“ ozval sa spred volantu Vesťov veselý hlas. „Cestou zo služobky som stretol pani Stromovú, tak že ju odveziem, veď to mám po ceste!“ vysvetlil, keď videl, ako sa Hanka tvári.
„Boli ste na pohrebe, čo?“ pokračoval, keď sa už všetci viezli. „Mrzí ma to, škoda starej dámy.“
„A hneď sa zbehli supy. Viete, čo je divné?“ zakrákala stará poštárka hrdzavým hlasom. „Bývam tu už tridsaťpäť rokov, ale nikdy som nepočula, že by mala suseda vnuka. Zjavil ako z jasného neba. Ale to teraz nevyriešime, starkej to už prekážať nebude.“
A kým sa Vesťo lúčil s pani Stromovou, začali Hanke zapadať kúsky stavebnice na správne miesta.
Pred domom zastalo auto. Obe sestry ako na povel zdvihli hlavy.
„Musíme mu to povedať,“ zamrmlala Ajka.
Eva šibla pohľadom do kuchyne, kde Slavo dokončoval večeru. „Bude si myslieť, že sme sa zbláznili.
„Lebo keď uvidí, že utekáme od vlastnej tety, pomyslí si, že sme úplne normálne!“
Mohli sa jedna druhej opýtať, či mu dôverujú, ale tá otázka bola úplne zbytočná. Tým modrým, hlbokým, všeobjímajúcim očiam sa nedalo nedôverovať. Dalo sa v nich stratiť ako v prázdnote oceánu a ony sa tak už párkrát stratili. Z tej nekonečnej modrej prázdnoty ich mohol vyviesť iba on.
„Musíme ti niečo povedať,“ ozvala sa Eva, keď pred ňu položil ohriatu polievku. Ajka zacítila ostré pichnutie. Mala mu to predsa povedať ona. Je to jej frajer.
Slavo prikývol, akoby čakal niečo v štýle: Presolil si polievku!
„Vieme čarovať!“ vysotila zo seba Ajka náhle.
„Neviete,“ zareagoval, ako by mal zareagovať každý rozumný človek, keď sa mu frajerka snaží nahovoriť, že je čarodejnica.
„Ale áno,“ hlesla skoro previnilo. „Vieme.“
„Nie, neviete!“ zasmial sa. „Ty si to nikdy nevedela a ona,“ mykol hlavou k Eve, „ona v poslednom čase tiež nie.“
Užasnuté ticho prerušilo Hankino zaklopanie na dvere: „Ajka! Evka!“
Vzápätí sa všetky zámky zacvakli a svetlo zhaslo.
„To bola ona!“ hlesla Evka. Dieťa v jej lone sa zachvelo.
„Nebola,“ odvetil Slavo tichým, pobaveným hlasom. „Vaše hrajkanie sa v lese ju príliš vyčerpalo. Ale aj keby nie, nebola by mocnejšia ako ja.“
V modrom svetle jeho očí to všetko dávalo dokonalý zmysel. Znovu im pomôže dostať sa odtiaľto preč, tak ako ich vždy doteraz dokázal vyslobodiť z pascí, do ktorých sa zamotali. Čo na tom, že ich všetky nastražil on.
„Ajka! Evka!“ búchala Hanka na dvere.
„Čo sa to tam deje?“ pýtal sa Vesťo márne.
Hanka ho ignorovala. Nemala čas na vysvetľovanie. Je príliš slabá, potrebuje čarodejnicu, ktorá by jej pomohla dostať dievčatá z domu. A namiesto toho tu uviazla s Vesťom.
„Zavolaj pomoc!“
„Nemám signál,“ vzdychol si.
„Stromová! Býva neďaleko! Choď po ňu!“
„Ako by nám už len tá pomohla?“ nechápal. „Ja sa tam nejako dostanem! Aha, tuto, cez okno!“
Nedostaneš, pomyslela si Hanka, ale kráčala za ním. Vesťo si zložil ruky pred tvár a prilepený na sklo sa snažil dovidieť, čo sa dialo vnútri. Izbu osvetľovalo chladné modré svetlo, v ktorom rozoznal niekoľko postáv, pohybujúcich sa v tom azúrovom panoptiku ako bez duše. Vedel, že jednou z nich je Evka.
Nevidel jej do tváre, tam, kde mali byť jej oči, nežiarilo vôbec nič, akoby ich ani nemala. Okná do jej duše boli zavreté.
Oproti nej stála mužská postava. Blízko, príliš blízko.
Hanka šepkala čosi nezrozumiteľné a úzkosť z nej presakovala tak zjavne a nepopierateľne, až mal pocit, že ich oboch oblepí a zadusí. Hlboké vrásky jej vypĺňali slzy. Celá sa triasla. Slová sa jej stále viac zasekávali v hrdle.
Slavo, alebo čokoľvek tá vec bola, rozďavila ústa a odhalila obrovské tesáky.
Vesťo odrazu vedel, čo sa deje, hoci mu vlastný rozum zakázal zaobaliť to do slov. No na rozum sa teraz spoliehať aj tak nemohol. Chytil Hanku za ruku a druhou zovretou dlaňou udrel z celej sily svojho zúfalstva do skla.
Svet odrazu nadskočil, pretočil sa a zastal.
Vesťo si s novým nádychom uvedomil, že je vnútri a zubatá tvár na neho hľadí cez okennú tabuľu zvonka. Pri výdychu ho Eva zovrela v náručí, trasúc sa ako osika. „Ako si sa sem dostal? Ako si ho dostal von?“
Netušil.
„Ty vieš čarovať,“ ozval sa Hankin znavený hlas.
„Neviem!“ hlesol.
„Ale vieš. Ja som to nebola, ony boli začarované. To ty si nás dostal dnu.“
„Nie! Ja neviem čarovať! Nikdy som nevedel!“ zahanbene uprel zrak do zeme. „To preto ma tvoj otec veľmi nemusí…“
„Čože?“ vyhŕkli všetky.
„No… nemal by som, ale už je to asi jedno. Všetci muži sú technomágovia, vedia čarovať. Poslúchajú nás prístroje a mašiny. Ale ja… Ja si nedokážem ani zapnúť telefón, aby som si trikrát nezablokoval heslo,“ zvesil hlavu. „A čo je, preboha, tamto?!“
Slavo zvonku udrel do steny a omietka sa rozprskla do miestnosti. Pri ďalšom údere padla časť múru. Vesťo inštinktívne vystrelil rukou pred seba a beštiu odhodilo o niekoľko metrov.
„Strigôň,“ vzdychla si teta. „Netušila som, že existujú. Myslela som, že čarovať z darov prírody dokážu len ženy.“
Vesťo neveriacky skákal pohľadom z nej na svoje ruky.
„Vieš čarovať,“ prihovorila sa mu Ajka snáď prvýkrát v živote. A potom sa do ticha rúcajúceho sa domu rozosmiala. V tých niekoľkých sekundách začal celý jej život dávať zmysel. Ba čo viac, Vesťo začal dávať zmysel. Ako sa snaží byť rovnaký ako ostatní a pritom nevie, že dokáže niečo výnimočné. Ako keď si ona myslela, že je normálne zapnúť telefón silou myšlienky, lebo veď také náhody sa predsa stávajú. Nestávajú. „Možno inak, ako je u vás bežné, ale vieš čarovať,“ potľapkala ho sestersky po chrbte. „A ja tiež.“
A skôr, ako jej v tom niekto dokázal zabrániť, vyšla von.
Beštia sa vracala k domu. Ajka pohľadom skĺzla na špičky topánok. Nech sa deje, čo chce, nesmie sa pozrieť do tých modrých očí.
Budú jej chýbať.
Auto pri dome zavrčalo.
Strigôň bol stále bližšie.
„Ajka,“ ozval sa hlasom, ktorým jej tak často šepkal do ucha hlúposti.
A potom ho zrámovalo auto.
Ajka sa trpko pousmiala a motor zmĺkol. Starká by na ňu bola hrdá. Konečne ho nechala, ako jej radila. Nemala však priveľa času rozjímať nad svojou novoobjavenou mocou ani zlomeným srdcom, lebo Hanka už od dverí kričala: „Moc strigy sa smrťou nekončí. Musíme mu vyrezať srdce!“
Evke sa v ruke zablysol skalpel. „A ja to mám po dnešku akurát dobre nacvičené.“ Potom sa zapýrila a chytila svojho muža za ruku. „Dozvedeli sme sa o sebe dosť zvláštne veci.“
„Áno,“ mykol plecom a v očiach sa mu zjavili iskričky. „No aj tak to nie je také šokujúce, ako keď som ťa videl jesť pizzu s tatárkou. Alebo to bola skôr tatárka s pizzou, akože…“