Zberateľ

Vystúpili sme z auta do nočného dažďa. R. si vyhrnul golier na bunde, aby mu nepršalo za krk. Rezkým krokom sme prešli ulicu k vysokému vežiaku. Vyviezli sme sa výťahom na dvanáste poschodie. Tam čakal technik, ktorý nám podal igelitové návleky na topánky. 

„Nemotajte sa mi tu. Choďte po chodbe rovno dozadu,“ zavelil a zmizol vnútri bytu. Chtiac-nechtiac som sa zohla a navliekla si tie šušťavé kúsky igelitu na tenisky. Pri tomto úkone som si mimovoľne spomenula, čo som mala na obed, a dúfala som, že to neuvidím ešte raz. Zdvihla som pohľad k R., ktorý už mal návleky natiahnuté cez svoje nové najky. 

„Sme v riadnej riti,“ zhodnotil situáciu. 

Keď som si predstavila, čo nás čaká, trochu sa mi zatočila hlava. Pohľad na krv mi neprekáža. Iba ten odporný zápach železa.

„Si v pohode?“ pozrel na mňa R. 

„Jasné, v pohode,“ zaklamala som.  

Z miestnosti na konci chodby k nám dopadalo svetlo a doliehali tlmené zvuky konverzácie, cvakajúcich fotoaparátov a šuštiacich návlekov. Vošli sme do obrovskej obývačky s francúzskymi oknami a krásnym výhľadom na vysvietené nočné mesto. Šéf tam stál nad čiernym igelitom rozloženým v strede miestnosti a niečo si zapisoval do ošumelého notesa. 

„Konečne,“ povedal namiesto pozdravu a vrhol na nás netrpezlivý pohľad. „No? Nechcete sa pozrieť?“ vyzval ma Šéf. 

„Nemám rukavice,“ odsekla som. Fakt sa mi do toho nechcelo. 

„Požičiam ti svoje,“ odzbrojil ma R. a podal mi pár gumených rukavíc. Namrzene som si ich vzala a natiahla na spotené ruky. Čupla som si, až mi zaprašťali kolená. Opatrne som zdvihla igelit. R. sa ku mne zohol a pozoroval výjav na zemi ponad moje plece. Pomaly som si začala uvedomovať realitu. Mozog vám to najprv nedovolí vidieť, chce vás ochrániť, ale keď sa pozeráte dostatočne dlho, vynorí sa to vám pred očami. 

Bol to mladý chalan, asi dvadsaťpäťročný. S istotou som mohla povedať, že bol častým návštevníkom posilňovne, keďže na sebe nemal nič okrem čiernych boxeriek. Kožu mu pokrývali rozsiahle tetovania, rôzne levy, pumy a tigre. Tiahli sa mu od krku nadol ako procesia k napájadlu. Jediné, čo pôsobilo trochu rušivým dojmom, bola skutočnosť, že mu chýbala pravá noha od kolena. Na mieste činu sa nenašla. Nebola ani v byte, ani v okolí domu. Niekto si ju vzal. 

*

R. sedel za stolom a neprítomne ťukal do klávesnice. Potichu som ho pozorovala. Na stanici sme mali spoločnú kanceláriu. Dva drevené, chrbtami o seba opreté stoly, ktoré pochádzali ešte z čias minulého režimu, vŕzgajúce stoličky a ošúchané linoleum. Výzdobu miestnosti predstavovala jedna veľká skriňa a haldy papierov kopiacich sa popri sivastých stenách. 

„Nedala by si si kávu?“ spýtal sa R., hľadiac na monitor.

„Hmm,“ tvárila som sa, že premýšľam, „dala by som si.“ 

„Super, tak urob aj mne,“ otočil sa ku mne so širokým úsmevom, akoby vymyslel ten najlepší vtip na svete. Vedela som, že to povie. Túto hru sme hrali skoro každý deň. Zagúľala som očami na znak chabého protestu a šla som spraviť kávu. Keď som sa vrátila do kancelárie, nad naším stolom sa týčil Šéf. Keď ma videl prichádzať, už otváral ústa, ale R. ho zastavil.

„Počkajte, kým odloží tú kávu, nechceme ju mať na péenke s popáleninami,“ povedal a vzal mi obe šálky z rúk. 

Šéf si odkašlal a spustil: „Máme ďalšie telo. Chýbajú mu obe ruky od ramenného kĺbu.“

„Predpokladám, že na mieste činu sa nenašli,“ prerušila som ho. Šéf súhlasne prikývol.  

„Ty si fakt dobrá! Dnes ti to ide od ruky!“ robil si zo mňa srandu R.

„Trhni si,“ vyštekla som. Šéf si nás nevšímal a začal sa šuchtať von z kancelárie. Pri dverách sa otočil. „No, čo je? Pohnite zadkami, nech sa tam dotrepeme, kým sme ešte mladí.“ 

„Vy ste to už prešvihli, Šéfe,“ povedal R., vzal si bundu a vybehol z kancelárie. Kým som vyšla za nimi, vrhla som smutný pohľad na šálky s čerstvou kávou.

*

Dni sa míňali, telá pribúdali a my sme nemali nič. Nemali sme ani svedkov, ani motív a už vôbec sme nemali vraha. 

Sedeli sme s R. za stolom na stanici a znova sme si prezerali fotografie z miesta činu. Pred dvoma dňami sme našli mladé dievča. Tentoraz chýbal trup. Jej hlava, nohy a ruky boli rozhádzané na dlážke. Z peknej osemnástky zostal len zabíjačkový tanier. Dívala som sa na fotky a trešťalo mi v hlave. Snažila som sa to predýchať, ale pulzujúca bolesť v lebke sa stupňovala. Oprela som si lakte o stôl a zložila hlavu do dlaní. 

„Si okej?“ spýtal sa R. 

„Nič mi nie je.“ 

„A ty si myslíš, že som už úplný debil?“ urazene vyprskol.

„Nie úplný,“ snažila som sa o vtip. 

„Keď žena povie, že jej nič nie je, tak je predsa jasné, že jej, kurva, niečo je. Tak to vyklop,“ povedal rezolútne. 

„Mám krámy,“ zaklamala som, aby sa prestal vypytovať.

R. na to nepovedal nič. Otvoril zásuvku na svojom stole a niečo odtiaľ vytiahol. Potom sa ku mne nahol a medzi rozhádzané fotky položil čokoládu. Spýtavo som sa na neho pozrela. 

„Čo? Si myslíš, že som nikdy nemal frajerku? Tú čokoládu tu suším, odkedy mi Šéf povedal, že mi sem pridelí ženskú.“

„R.?“

„Hm?“ spýtal sa a čakal uštipačnú poznámku.

„Ďakujem.“ 

„Neni zač,“ odfrkol spokojne. „A teraz to zožer, lebo sa s tebou nebude dať vydržať.“ 

R. bol strašné hovädo, ale mala som ho rada. Bol to dobrý vyšetrovateľ aj kolega. Keď ma sem preložili, hneď sme si sadli. Mohli sme sa navzájom kruto poslať do riti a nikto sa neurazil. Pre mňa ako prostorekú tlčhubu to bola úplná idylka. 

Kým som chrúmala čokoládu, dívala som sa na R., ako sa mračil na fotky na stole. Zrazu sa mu rozžiarili oči.

„Všetci majú tetovania!“ zvolal, akoby ho práve osvietilo. 

„No a?“ povedala som s nezáujmom, „teraz má skoro každý tetovanie, v ktorom storočí žiješ?“ 

Zagánil na mňa a vstal zo stoličky. „Prejdeme si tetovacie štúdiá v okolí a trochu sa popýtame. Možno nám to začne dávať zmysel,“ povedal, „aspoň si konečne môžeš dať vytetovať moje meno na kozy.“ 

S ľadovým pokojom som mu odpovedala: „R., neboj sa, ja viem presne, kam by som si ho dala vytetovať.“ 

*

Chodili sme hore-dolu po meste, od jedného štúdia k druhému. Videli sme tetovacie salóny od výmyslu sveta. Stretli sme v nich rôznych tatérov, cez hipsterov, gejov až po vyslúžilých motorkárov. Blížil sa večer, keď sme zavítali do malého štúdia, ktoré sa schovávalo v bočnej uličke. Nad dverami blikal nápis ARToo. 

R. do mňa štuchol lakťom a poznamenal: „To bude nejaký fanúšik hviezdnych vojen.“ 

Vošli sme dnu a vyrušili sme sympatickú tatérku priamo pri práci. Práve sa nakláňala cez polonahého chalana, ktorému tetovala obrázok na hruď. V tejto pozícii odhalila svoj úctyhodný výstrih. 

„Tak tejto by som rád ukázal svoj svetelný meč,“ pošepkal mi R. 

„Si v robote,“ pripomenula som mu tlmeným hlasom. 

R. vytiahol odznak a rutinne zahlásil: „Polícia.“ Tetovaného chalana na kresle skoro vystrelo. 

„Krásna reprodukcia Nočnej hliadky,“ povedala som uznanlivo, keď som si všimla odvedenú robotu na chalanovom hrudníku. Tatérka si vyzliekla gumené rukavice a odhrnula si ryšavé vlasy z tváre. 

„Ďakujem, akurát by sa Rembrandt asi v hrobe obrátil, keby videl, že sme tam namiesto Cocqa a Ruytenburcha dali Deadpoola s Wolverinom,“ zasmiala sa, „ako vám pomôžem?“ 

R. sa prísne zadíval na chalana v kresle. 

„Skočím si na záchod,“ vyhŕkol chlapec a už ho nebolo. R. jej ukázal fotky. Boli na nich len tetovania, nechceli sme nikoho vystrašiť. 

„Viete, kto to robil?“ začal R. Tatérka si listovala fotografiami, až našla tigra zo stehna prvej obete. 

„Toto som robila ja,“ povedala s netajenou pýchou. „L. mi nadával, keď som mu to tetovala, ale podľa mňa to vypálilo super. Tieto ostatné mu robili v štúdiu Vagabond a jedno mu robil X., ale to tu nevidím,“ povedala a ešte raz prelistovala fotky. „Haluz, že ho tu nemáte, lebo to je fakt super. L. mi ho ukazoval, keď ho mal čerstvo urobené. Bolo to úchvatné. X. je skutočný umelec. Má perfektnú techniku. A tá saturácia farieb! To sa ani nedá opísať,“ zasnívala sa. „Deje sa niečo? L. je v pohode?“ dodala. 

„Nemusíte si robiť starosti,“ upokojila som ju. „Môžete nám dať kontaktné údaje na toho pána X.?“ 

„Netreba,“ povedal R. Začudovala som sa, ale nechcela som sa mu do toho miešať.   

„Ďakujeme vám za pomoc,“ povedal a vytiahol ma zo štúdia. 

Keď sme vyšli na ulicu, spýtala som sa: „R., ty ho poznáš? Toho X.?“ 

„Hej,“ povedal stroho, „aj ja mám jedno.“

„Čo?“

„Tetovanie od X.“

„To fakt? Nemyslela som si, že si typ na tetovanie,“ povedala som úprimne, „a čo máš? Dempseyho a Makepeaceovú?“ 

„Nie, Semira z Kobry jedenásť,“ odvrkol. 

„Môžem sa pozrieť?“ spýtala som sa opatrne, „teda, ak nemáš potetované gule, lebo to by som z toho mala…“

„Erotické sny?“ usmial sa R. 

„Nie, nočné mory. Tie, čo mám, mi stačia.“

„Dobre, ale nie tu,“ povedal tajomne. 

„No, doriti, ty máš fakt potetované gule,“ podpichovala som. 

R. prevrátil oči. Potom sa poobzeral po nočnej ulici. Nebolo tam ani nohy. Vyzliekol si bundu a hodil mi ju. Našťastie som ju chytila. Keby mi spadla na zem, asi by ma zabil. On si na svoje veci potrpí. Potom mi podal ramenné puzdro so zbraňou. Nakoniec si vyzliekol tričko a otočil sa mi chrbtom. Od pliec až ku krížom mal vytetovanú tvár mýtickej Medúzy. Jej hadie vlasy mu obopínali svaly na lopatkách. Keď dýchal, zdalo sa, že sa hýbu. 

Medúza. Keď ju zbadáš, skutočne na chvíľu skamenieš. Dívala som sa na to nádherné tetovanie a bola som ako v tranze. Mimovoľne som zdvihla ruku, aby som sa ho dotkla. Prešla som po ňom prstami. 

„Ak budeš pokračovať, nahlásim ťa za sexuálne obťažovanie,“ povedal žartom a vtrhol ma späť do reality. 

„Ty sa tu vyzliekaš a mňa chceš nahlásiť?“ bránila som sa. 

„Chápem, že si nemohla odolať,“ povedal samoľúbo, „ale zabijem sa, keď som pekný?“

„Ty si akurát pekný somár,“ odula som sa a hodila som do neho jeho bundu. R. sa obliekol a vydali sme sa k autu.  

„To tetovanie je nádherné. X. je fakt dobrý,“ uznala som. 

„Najlepší. Keď prišiel do mesta, všetci chalani z oddelenia chceli mať od neho tetovanie. Myslím, že aj vyštudoval nejakú výtvarnú školu alebo čo. Dlho len maľoval, obrazy a tak, aj v tom bol fakt dobrý, ale nevedel namaľovať nič originálne, všetko samé kópie. Mal šťastie, že tie veci nepredával, to by sme ho asi museli zbaliť. On si to všetko sušil doma ako nejaký zberateľ. Ale keď začal tetovať, bol z neho úplne iný človek, akoby ho to nakoplo. Chápeš, nejak mu preplo a začal robiť fantastické veci. Dokonca aj Šéf hovoril, že by si dal od neho spraviť kerku.“

„Šéf?“ vybuchla som od smiechu, „veď ten má stopäťdesiat rokov!“

„Tak to pridaj!“ zasmial sa R. Potom sa na chvíľu zamyslel a smutne dodal: „Škoda, že už netetuje.“

„Prečo?“

„Pred pár mesiacmi mal dosť vážnu autonehodu. V noci, keď išiel z roboty, do neho napálil nejaký chuj v protismere a ušiel. Keď ho chytia, dúfam, že zhnije v base,“ zamračil sa, „X. to ako zázrakom prežil, ale stratil cit v rukách. Nevedel udržať mašinku, tak to vzdal a prestal tetovať.“ 

„To je dosť smutný príbeh,“ povedala som. 

„Dnes už toho mám plné zuby, nejdeme na jedno?“ spýtal sa unavene. Videla som na ňom, že potrebuje vypnúť. 

„Poďme,“ povedala som. Nechcela som ho v tom nechať samého.

„Zas budeš piť tie svoje nealko sračky?“ 

„Presne tak,“ povedala som rozhodne, „nebola som na odvykačke preto, aby som zase začala chľastať.“

„Správne,“ pochválil ma a usmial sa. Občas ma takto testoval. 

R. nás odviezol do svojho obľúbeného podniku. Hoci bola zima, sadli sme si na terasu. Keď prišiel čašník, R. si ležérne zapálil cigaretu a objednal dve minerálky. Vrhla som na neho spýtavý pohlaď. 

„Keď si dám pivo, odvezieš ma domov?“ vysvetlil mi pragmaticky.

„Vieš, že neznášam šoférovanie.“

„Tak vidíš,“ uzavrel spokojne.

R. si vždy našiel nejaký dôvod, prečo v mojej spoločnosti nepil alkohol. Nikdy by nepriznal, že to robí kvôli mne. 

*

R. vyšiel s autom po príjazdovej ceste až k domu X. Obrovskú dvojpodlažnú haciendu lemovala rozsiahla záhrada, za ktorou sa začínal les. Bolo by tu nádherne, keby tak šialene nepršalo. „Zasrané počasie,“ povedal R. a pošúchal si dlane. 

„Dáš si kávu?“ otočila som sa na neho. 

„To určite,“ odvrkol, „ja viem, ako sa to hrá, hrám to s tebou každý deň.“ 

„Ja tu mám fakt kávu, ty somár,“ povedala som a naliala som mu šálku zo svojej obitej termosky.

„D.! Asi ťa nechám povýšiť!“ vykríkol. Kávu vypil na ex a znova ku mne natŕčal šálku, aby som mu doliala. Keď vypil obsah termosky, vystúpili sme z auta. 

Prišli sme ku vchodovým dverám, spoza ktorých dunela hudba. R. začal päsťou búchať na dvere. Zvonček by v tom hluku nikto nepočul. Hudba stíchla. Dvere sa otvorili a v nich stál X. Krátke hnedé vlasy mal rozstrapatené, akoby práve vstal. Oblečený bol v špinavých rifliach a vo vyťahanom tričku s obrázkom Alicea Coopera. 

„R.?“ začudoval sa X. 

„Zdravím. Som tu pracovne. Smieme vojsť?“ povedal R. X. si nás chvíľu premeriaval. Potom kývol hlavou, aby sme ho nasledovali, a šuchtavým krokom nás viedol do domu, ktorý bol plný dreva a mramoru. Tmavú dlažbu pokrýval čierny koberec. Na ňom boli do kruhu rozmiestnené sedačky v barokovom štýle, ktoré boli potiahnuté červeným zamatom. Oproti vchodu do miestnosti stál veľký mramorový kozub a nad ním visel obraz – Narcis od Carravaggia. V prítmí zatiahnutých závesov bol na nerozoznanie od originálu. Sadli sme si na pohovku a X. do kresla oproti. 

„Tak spusti, dievčatko,“ oslovil ma familiárne X. Chvíľu bolo ticho. Otočila som sa k R. 

„R., X. ťa oslovil,“ povedala som a zahniezdila som sa na sedačke. 

R. si ma nevšímal a spustil: „X., musím sa ťa opýtať, kde si bol v utorok od piatej do desiatej večer.“ 

„Prečo ťa to zaujíma?“ opýtal sa skúmavo pán X.

„Potrebujem to do zápisnice, tak hovor, nech tu nie sme celý deň.“ 

„Že kde som bol? V riti! Tam, kde som posledných šesť mesiacov,“ vyletel. „Bol som doma, tu v tejto izbe, a chľastal som. Môžem ti ukázať prázdne fľaše, ak potrebuješ svedkov,“ pokračoval X. o niečo pokojnejšie. 

„Bol si tu sám?“ tlačil na neho R. 

„Bol som s frajerkou, stačí?“ odvrkol X.

„Daj mi na ňu kontakt, musím to preveriť.“ 

X. mrzuto odfrkol, ale nakoniec odpovedal: „Volá sa L. N., býva v centre v tom otrasnom dome pri divadle,“ vyklopil X. R. vytiahol mobil, naťukal údaje do mailu a odoslal ich k nám na oddelenie. Chvíľu sme ticho sedeli. 

Nakoniec prehovoril R.: „Mrzí ma, čo sa ti stalo.“ 

„Na to sa ti môžem vysrať,“ odpovedal mu X. Potom sa na nás podozrievavo zahľadel a dodal: „Ide o tie vraždy?“ 

„Takže noviny čítaš,“ povedal R. 

„Hej, čítam. Tak čo, podozrievaš ma?“ vyprskol X.

R. sa nenechal vytočiť. „Zatiaľ podozrievame všetkých.“

„Aha, takže nemáte ani prd,“ uškrnul sa X. R. chcel niečo povedať, ale v ruke mu zazvonil mobil. V okamihu ho zdvihol. 

„Áno? Aha… okej,“ povedal R. do telefónu a zložil. „Môžem si tu niekde zapáliť?“ spýtal sa a rovno zalovil v bunde po škatuľke cigariet. 

„Vonku, vnútri sa nefajčí,“ povedal podráždene X. a ukázal na tmavý záves oproti kreslu, v ktorom sedel. Za závesom sa skrývali presklené dvere vedúce do záhrady. R. na mňa vrhol naliehavý pohlaď. 

„Idem s tebou,“ povedala som a vyšla som na terasu. 

„A zavrite, lebo mi tu zamrzne riť,“ kričal za nami X. 

Našťastie prestalo pršať, ale bolo chladno a zem bola presiaknutá dažďom. R. si zapálil cigaretu a premýšľal. 

„Čo sa deje?“ skúsila som opatrne. R. bol ticho, díval sa kamsi do diaľky a vyfukoval obláčiky dymu. 

„Volali z oddelenia. Tá jeho L. N. pred mesiacom odletela do New Yorku. Podľa záznamov sa ešte nevrátila.“

„Možno máme staré záznamy. Vieš, že v tom majú bordel,“ namietala som. 

„Možno.“

„Ty si fakt myslíš, že s tým má niečo spoločné? Videl si, ako vyzerá? Po tej autonehode má ruky rozflákané na kúsky. Sám si hovoril, že mašinku do ruky už v živote nevezme.“  

„Ale sekeru by mohol.“  

„Podľa mňa je to obyčajný zničený chudák, nie sériový vrah.“ 

„Tak to poďme zistiť, ešte nám nepovedal všetko,“ ukončil náš rozhovor R. Zahodil cigaretu na zem a zaprel sa do dverí. Stlačil kľučku, ale dvere sa neotvorili. Skúsil to znova, ale nič. Zrazu prestal lomcovať kľučkou a oprel sa rukami o mokré sklo. 

„Točí sa mi hlava,“ povedal. 

„Mal by si prestať fajčiť.“ 

„Ty by si mala začať,“ zaškeril sa na mňa. 

„Vidím, že si už v pohode,“ sucho som skonštatovala a pretlačila som sa k dverám. „Pusti ma k tomu.“ Zaprela som sa do dverí, ale ani sa nepohli.

„Ten malý smrad nás vymkol,“ skonštatoval R.

„Asi sa len zasekli.“ 

„Obídeme to,“ povedal R. a s nechuťou zaboril najky do zablatenej cestičky. Za mľaskavých zvukov našich topánok v čerstvom bahne sme sa brodili rozmočenou trávu okolo kamenných múrov domu X. 

Prišli sme k dverám v zadnej časti záhrady. R. položil ruku na kľučku a ona s tichým cvaknutím podľahla tlaku jeho dlane. Zase začalo pršať. Cez malú kuchyňu sme vošli do priestrannej haly. Naše oči sa postupne prispôsobovali šeru. X. mal očividne záľubu v ťažkých závesoch. 

„X.? Kde si?“ zvolal R. V útrobách domu sa ozval zvuk. Otočili sme sa tým smerom. Oproti kuchyni, ktorou sme vošli, boli otvorené dvere. Za nimi sme objavili schody vedúce do suterénu. 

„Vieš o tom, že v horore nikdy nemáš ísť do pivnice?“ zašepkala som.

„Tu nie si v horore, ale v robote,“ povedal R. a vzápätí zareval: „X., si tam?“

„Choďte už do riti a nechajte ma na pokoji!“ ozval sa zdola vreskot X. 

„Asi by sme mali vypadnúť,“ poznamenala som, „nemáme príkaz na prehliadku.“ 

„Á, mladá je posratá až za ušami,“ uškrnul sa R., za čo si vyslúžil môj zdvihnutý prostredník. 

Pomaly sme zišli dolu, ale nenašli sme tam nič, len prach a bordel. Rozhádzané veci, na ktoré si už roky nikto nespomenul. Na kraji pri stene bolo však čosi čudné. Prúžok svetla, v ktorom sme videli prach poletujúci po pivnici. V podlahe boli dvere. Opatrne sme ich otvorili. Zavŕzgali a do pivnice sa vodralo svetlo. Z otvoru viedol do podzemia kovový rebrík. R. zišiel prvý, ja v tesnom závese za ním. Keď sme zliezli, ocitli sme sa v širokej podzemnej miestnosti, v ktorej sme našli X. Sedel v koženom kresle čelom k nám. Po obvode kamenných múrov boli na čiernych mramorových stojanoch uložené presklené vitríny. Každá bola dokonale vyleštená a starostlivo nasvietená. Exponáty, ktoré v nich boli vystavené, označoval čierny štítok so zlatým písmom. Vo vitrínach sa skveli ľudské končatiny. Boli to časti našich obetí. 

R. prechádzal očami po miestnosti. Upútala ho vitrína s precízne osvetleným svalnatým lýtkom. Celé ho pokrývalo tetovanie svorky divých vlkov. Štítok pod ním prezrádzal: Mesační vlci, X. Tento bol prvý, koho sme našli. Zostal po ňom krásny drahý byt a jeho zničená matka na psychiatrii. R. sa rozhliadal ďalej. Nahá ženská hruď, ktorá mala medzi prsami prepletené tetovanie draka. Dračie srdce, X. A potom ďalšie a ďalšie. Stehná, chodidlá, dlane, predlaktia, vždy označené názvom a autorom. Múzeum tetovaní X. Jedna vitrína bola prázdna, no bola označená štítkom: Medúza, X.

R. zostal ako obarený, ale podvedome siahol po zbrani.

„D., vylez hore a zavolaj Šéfa, ja ho tu postrážim,“ zakričal na mňa a namieril na pána X. V miestnosti sa rozliehalo ťažké ticho. „D.! Doriti, ťahaj hore!“ zavolal R. a otočil ku mne hlavu, aby zbadal, že držím v ruke pištoľ, ktorá mu mieri medzi oči. 

„Zahoď to,“ povedala som pokojne. 

R. na mňa vytreštil oči. „Zbláznila si sa?“ 

„Zahoď to,“ zopakovala som. 

R. v okamihu otočil hlaveň ku mne, ale bol príliš pomalý. Udrela som ho do tváre, nie silno, ale stačilo to. Zviezol sa na podlahu a zbraň mu vypadla z rúk. 

„Čo…“ nevládal dokončiť vetu. 

„Káva ti chutila?“ spýtala som sa. 

„Ty…“ tlmene vyštekol R. Ležal na zemi, neschopný pohybu. 

X., ktorý už v rukách zvieral sekeru, si k nemu kľakol a zachrčal mu do ucha: „Keby ma táto suka ožratá nezrámovala,“ pozrel na mňa zhnusene, „nemuseli sme sa tu zasierať!“

*

Som suka. Napálila som opitá do auta X. Nebol pripútaný a pri náraze vyletel z auta. Spanikárila som a ušla. Odvtedy ma to prenasleduje. Každú noc rovnaký sen. Letím cez čelné sklo auta a cítim, ako moje telo naráža do plechu na kapote, ako mi praskajú kosti a kusy črepov sa mi zabodávajú do tváre. Keď dopadnem na asfalt, zobudím sa. Obliata studeným potom otvorím oči a zízam do stropu. Nemôžem sa pohnúť ani nadýchnuť. Mám pocit, že zomieram. Znova a znova každú noc. Nespala som už niekoľko mesiacov. Alkohol nezaberal, ani keď som ním zapíjala tabletky. Skúsila som odvykačku. Myslela som si, že mi to pomôže. Prestala som chľastať, ale sny neprestali. Potrebovala som sa zbaviť tej nočnej mory, tej viny, ktorá sa mi neprestajne ozývala v hlave. Musela som niečo urobiť. Navštívila som X. Nezvládla som sa priznať kolegom na polícii, tak som sa priznala jemu. Povedala som mu, že pre neho urobím čokoľvek, a myslela som to vážne.

*

Dívala som sa na X., ako kľačí na podlahe vedľa R., ktorý pomaly omdlieval. 

„Máš niečo, čo je moje, a ja si to vezmem späť,“ prihováral sa mu X. Sledovala som to ako v spomalenom zábere. X. sa postavil na rovné nohy a napriahol sa. 

Skôr než švihol sekerou do vzduchu, guľka z mojej pištole mu prevŕtala lebku. Mozog X. sa roztrieštil na starostlivo vyleštené vitríny. 

Kľakla som si k R., dala som mu facku a naliehavo som ním zatriasla: „R.! Vstávaj, nespi!“ Zažmurkal na mňa. Skontrolovala som, či nie je zranený. Potom som vyliezla hore a zavolala Šéfa. Keď dorazila záchranka a chlapi z oddelenia, zrazu bolo všetko ako v hmle, akoby som ležala ponorená doma vo vani a dívala sa na to cez vodnú hladinu. Stáli sme vonku na záhrade. Pršalo. Pozorovala som, ako R. nakladajú do sanitky, kým mi Šéf dával na ruky putá.    

Ležala som na prični v cele vyšetrovacej väzby a cez malé zamrežované okno som pozorovala dážď. Zavrela som oči a počúvala kvapky dopadajúce na sklo. Po mesiacoch som sa konečne vyspala.