Dies Irae

Všetci ho dobre poznali…

A možno nie až tak dobre, ale tvrdili to, mysleli si to.

Málokto tam bol.

Nikto to nezažil. Nik nevidel.

Písalo sa o ňom. Pár riadkov sa dalo dohľadať v zaprášenej bichli, ktorá podopierala krivý stôl, ale nič viac.

Temný les sa rozlieval na okraji spoločnosti ako machuľa atramentu. Čierna a nepriepustná. 

Stál tam, keď si prví ľudia v jeho blízkosti postavili svoje obydlia. Pár ustráchaných chatrčí sa časom rozrástlo v dedinu.

Bol ich susedom po celé tie roky, no v skutočnosti o ňom nevedel nikto nič.

Povrávalo sa, že sa raz jeden drevorubač vybral do lesa a sťal prvý strom, ktorý mu prišiel pod ruku.

Večer si ním zakúril.

Ráno bol strom opäť na svojom mieste…

… drevorubača našli rozsekaného vo vlastnej posteli.

S lesom nebolo radno sa zahrávať. Začali sa ho báť, no les len ďalej ticho stál.

Prešlo zopár rokov až sa z toho stala báchorka, ktorou strašili malé deti. O pár ďalších sa báchorka rozplynula, no čosi ostalo.

„Temný les nikomu neublíži. Len… tam nechoďte,“ hovorilo sa.

Čas plynul a les pozoroval. Predsa len tam rástol od úsvitu času a čakal. Ľudia sa mu vyhýbali, no les im nie. Les si pamätal.

Bol tam prítomný, v mysliach ľudí, na pozadí každej úvahy tak dlho, až si to prestali uvedomovať.

… a jeho korene sa hadili čoraz bližšie k ich obydliam.

Kúsok po kúsku, tam, kde to ľudské oko nedokázalo spozorovať.

Muž sa zohol a vypáčil knihu spopod stola, ktorý sa opito naklonil, až sa krčah s vodou zošuchol. V poslednej chvíli ho zachytil a vklinil nohu pod stôl, aby ho vyrovnal.

Rukou zmietol prach, no obal bol taký pokrčený a preliačený, kniha taká stará, že sa nedalo z prednej strany nič vyčítať.

Opatrne ju otvoril. Voňala sucho, sladko, starým papierom. Zažltnuté stránky sa k sebe lepili, no muž ich obratnými prstami listoval bez toho, aby sa roztrhli. Rád čítal. Rád písal. Hlavne tam, kde bolo ticho, kde počul vlastné myšlienky, tam, kde ho ostatní neobťažovali zbytočnými pazvukmi. Každý čosi chcel… a jeho to nebavilo.

Usmial sa.

„Rozprávky! Kto by to bol čakal!“

Naslinil si prst a z dlhej chvíle sa pustil do prvej z nich.

Bola to presne tá hodina, keď dohárajú zvyšky lampášov, odumiera posledný kúsok knôtu sviečky, no za oknom stále vládne temnota.

Nepreniknuteľná a desivá.

Tu a tam presvetlená falošným lúčom mesiaca.

Nič sa nehýbalo, z predstieraného pokoja naskakovala až husia koža. Aj fistula vetra, hvízdajúceho pomedzi konáre, ustala a mlčky načúvala.

V Čiernom lese nič nežilo. Stál tam a súdil. Mlčky, ako muž v temnej kutni s nabrúseným nožom stojaci nad vašou posteľou.

Groteskne skrútené konáre vyschnutých stromov sa preplietali v nepriechodný prales, starý ako svet sám. Tiahol sa zdanlivo donekonečna. Nikto nedokázal odhadnúť, aký je v skutočnosti veľký, nedokázal ho zmerať.

Nikto ním totiž neprešiel.

No v samom srdci tej temnoty sa otvárala tichá čistinka.

A na čistinke stál stôl.

Za tým stolom sedela bytosť.

Bol to človek?

Srdce mu netepalo, to bolo celkom isté. Takmer sa nehýbal, nerozprával.

Temné ticho prerušovalo ostré škrípanie pera a kmitanie zápästia.

Zažltnuté oči ani nežmurkli, pleť zošúverená ako starý pergamen. Ústa zomknuté v pevnej linke.

A telo staré a zoschnuté tak, že v ňom nemohla kolovať ani kvapka krvi.

Len odhodlanie a sila vôle ho poháňali vpred.

A nenávisť.

Ako dlho takto sedel?

Na čo myslel?

Brečtan, ktorý sa mu hadil okolo nehybných nôh, napovedal, že už hodnú chvíľu.

Vtom škripot ustal.

Papier sa sám vytiahol spopod lakťa, poskladal a zmenil sa na vranu.

Jediný raz zakrákala a rozletela sa do sveta.

Po sebe zanechala len jediné modročierne pierko.

Z hŕby na stole sa oddelil nový papier a sám sa vsunul pod ruku zvierajúcu pero, ktorému nikdy nedôjde atrament.

Prsty sa pohli.

Ozvalo sa škrípanie.

II. Príbeh syna

Jednoduchým domcom sladko rozvoniaval čerstvo napečený chlieb, až sa Anne v ústach zbehli sliny. 

A to aj napriek tomu, že raňajky už mala za sebou. Dnes si privstala. Potrebovala všetko pripraviť a napiecť, navyše ju čakala dlhá cesta.

Opatrne vytiahla bochník z piecky. Zabalila ho do látky a dúfala, že nezvlhne. Radšej potom peceň vyložila za okno a pustila sa do príprav.

Netrvalo to dlho a bolo hotovo.

Do jednej ruky si vzala košík s jedlom, za pás zastrčila lovecký nôž. Z nočného stola zdvihla vranie pierko, ktoré jej prinášalo šťastie od… no, odkedy si pamätala a zastokla si ho do šiat. Spokojne ho potľapkala.

Rozhliadla sa.

Zamračila sa, keď si spomenula, že svoj parádny klobúk požičala ryšavej Janke. Zo šuplíka vytiahla červenú šatku a zaviazala si ju okolo hlavy.

Otvorila dvere a usmiala sa, keď jej teplý jarný vánok ovanul tvár.

„Dnes bude nádherný deň!“

I. Príbeh matky

Tma.

Ticho.

Sedel schúlený do klbka pri vyhasnutom kozube, oči pevne zatvorené, dlane pritisnuté na ušiach.

Útočisko.

Odrazu mu z ruky vyšľahla bolesť. Prudko rozovrel oči. Ako v tranze hľadel na karmínové kvapky. Akoby ani nepatrili jemu. Sprvu vyzerali ako šarlátový náramok, až napučali a začali stekať po zápästí.

Cítil, ako sa mu srdce rozbúšilo a dych zrýchlil.

Spustil ruky a zahľadel sa na scénu pred sebou.

Už boli ticho. Macocha i otec naňho hľadeli, v očiach zmes hnevu a… bola tam i ľútosť?

Isto nie.

Ani jeden z rodičov už dávno nič necítil. 

Stávalo sa, že pri častých hádkach medzi nimi vyletel i tanier, no nikdy nezasiahol. Črepiny rozbitého taniera ležali opodiaľ a na jednej sa ostentatívne leskla jeho krv.

Sestra sa postavila pred rodičov a rozčúlene dupla nohou, potom sa zvrtla a opatrne ho vzala za ruku.

Vydesený sa postavil a už ho aj ťahala k dverám. Cestou vzala dva prútené košíky a zlostne za sebou tresla dvermi.

Konečne boli vonku a on si dovolil rozochvený nádych. Ovzdušie bolo cítiť zeminou, lúčnymi kvetmi a mokrým machom.

Zrub bol zasadený do malej vyklčovanej čistiny na kraji lesa. Nie príliš blízko ani priďaleko. Tak akurát, aby to do dediny netrvalo dlho.

Sadla si na spílený kmeň a dlaňou ťapla vedľa seba. Posadil sa k nej a držal si krvavú ruku. Mlčali a nasávali leto v lese.

Bolo to príjemné, ten pokoj, to mlčanie. I vnútro rozhádaného zrubu rozpačito stíchlo.

Sestra bola azda jediná na svete, ktorá ho chápala. Nemal rád hluk, výhražné gestá. Krv…

„Jelenček,“ tak ho volala.

Keď bol s ňou, cítil sa v bezpečí. Vedel, že všetko bude v poriadku.

Po chvíli naňho pozrela a usmiala sa.

„Už je dobre, Jelenček?“ opýtala sa a ukázala na ruku.

Krvácanie takmer prestalo i tepanie. Bola to len plytká rana. Kývol a usmial sa.

Vzala ho za ruku a spolu sa rozbehli do lesa. Čas tu plynul inak. Zbieranie jahôd a čučoriedok zamestnávalo ruky a ich myseľ mohla voľne krúžiť, oprostená od starostí zrubu. Ani netušili, kedy na les padla tma. Počuli len vrznutie dverí.

„Jano, Mara!“ ozval sa hlas macochy. „Okamžite hybajte domov, inak pôjdete spať o hlade!“

II. Príbeh syna

Anička kráčala k lesu svižným, takmer vzletným krokom.

Bol temný a ponurý. Mnohí sa ho stránili, no ona sa nebála. Poznala chodníčky, skratky, akoby tam bola doma. A vlastne i bola. V skromnej chyžke prespávala, no tu sa cítila skutočne slobodná.

Mala rada samotu, vyhovovala jej. Davy ľudí natlačených na seba, pach spotených a neumývaných tiel na jarmoku, letmé dotyky, z ktorých ju striasalo. Niekedy aj cesta sama o sebe bola odmenou.

Jej babička už mala to najlepšie za sebou a zo zrubu do dediny to veru nebolo na skok. Tak sa Anna ponúkla, že jej bude jedlo nosiť sama.

Pred lesom na sebe ucítila niečí pohľad.

Vedela, o koho ide. Starého hájnika nedávno roztrhal medveď a dedine pridelili nového. Mladšieho.

Mal široké plecia a celkom pohľadnú tvár s pohotovým úsmevom. Len oči boli surové. Anna sa ich bála. Teraz ju sledovali ako jastrab vyplašenú myš. So samoľúbym úsmevom jej vyšiel v ústrety. Ten mu, ako vždy, nedostúpil až k očiam. Ako to, že si to nikto iný nevšimol? Možno nechcel. Každý videl len záhadného šviháka.

„Kamže, kam…“ začal a naklonil hlavu, „… Červená čiapočka?“

Anna sa usmiala. Dúfala, že nepríjemný rozhovor bude mať čoskoro za sebou.

„Za babkou,“ odvetila stroho.

Muž podišiel bližšie. Páchol železom a kožou, z čoho sa jej búril žalúdok. Napriek tomu si falošný úsmev udržala. Nahliadol pod obrus jej košíka a usmial sa spôsobom, akoby jej podvihoval sukňu.

„Babička musí byť nadšená, že má takú starostlivú vnučku,“ odvetil a naklonil sa bližšie, až cítila jeho dych na tvári. Očami ju hltal a Anička sa pristihla, že myslí na nôž, ktorý má za pásom. Veľa dievčat nového hájnika považovalo za fešáka. Ona tieto pocity nezdieľala. Odtiahla sa a placho sa usmiala. Hájnik sa zasmial, akoby povedala dobrý vtip, no jeho oči ešte viac ochladli. Pochopil…

Uhol jej z cesty a rukou naznačil, že môže ísť.

„Ráčte vstúpiť, Červená Čiapočka. Len si dávajte pozor. Les je nebezpečný…“

Chcela mu odvrknúť čosi, čím by mu vymazala ten samoľúby úsmev, no akosi len sťažka prehltla.

Vošla do lesa. Okamžite ju obalil vlhký vzduch a sýta vôňa kôry. Nálada poskočila. Zhlboka sa nadýchla a vykročila naučeným chodníkom, až dorazila na rázcestie. Vedela presne kam ísť. Išla tadiaľto azda stokrát. Tušila… Aspoň si myslela, že vie. Pred okamihom by bola prisahala, že… 

Cítila, ako sa jej v žalúdku rozvaľuje chlad. Nemala ani potuchy, kde jej babička býva, akoby jej myseľ zastrel temný závoj. Čosi chýbalo, spomienka, útržok… 

Vydala sa vľavo. Určite to bolo vľavo. Verila, že jej telo si pamätá. Les by ju predsa nikdy nenechal zablúdiť. Bol predsa jej strážcom.

„Prečo som si len nevzala ten klobúk…“ preblyslo hlavou Červenej Čiapočke.

I. Príbeh matky

Obaja hľadeli na šľachovitú postavu, ktorá si vykračovala pred nimi. Les dnes voňal inak. Temne, smutne, štipľavo ako strach. Vysoké koruny stromov varovne ševelili. Akoby čosi tušili.

Otec sa nadránom vybral do dediny. Vedeli, že sa do večera nevráti a macocha si ich privolala k sebe, hneď ako sa za ním zabuchli dvere.

„Dnes mi pomôžete, detičky moje zlaté, čo vy na to?“

„Ako?“ opýtala sa Marienka podozrievavo.

Macocha nikdy nebývala sladká, dokonca ani keď čosi potrebovala. Ženina tvár stvrdla hnevom, no potlačila ho.

„Vyrazíme po drevo.“

Marienka vedela, že neďaleko v hore sa nachádzal opustený zrub. Pamätala si len, že bol malý, stiesnený a páchol plesňou a výkalmi zvierat. V dlani cítila Jankovu ruku, studenú a spotenú. Nebolo jej príjemné sa ho držať, no vedela, že ju potrebuje.

Usmiala sa naňho. Brat si ju nevšímal. Opäť bol stratený kdesi vo svojom svete. Marienka si na to už zvykla. Bola sama.

Odkedy matka zomrela, ledva si na ňu spomínala. Mala len dva roky. Voňala ako živica. Aj preto mala rada les. Zomrela pri Janíčkovom pôrode, aspoň tak jej to povedal otec. Odvtedy sa už neusmieval a tvár mu stuhla v strhanú masku.

Na poludnie dorazili k zrubu. Trojica kráčala vysokou lesnou trávou mlčky. Čakali, kto sa ozve ako prvý, no mlčanie bolo koniec-koncov príjemnejšie.

Zrub sa nachádzal na malom vresovisku, zarastený, polopráchnivý. Macocha zatlačila do dverí, ktoré sa prst po prste poddali.

„Načo potrebujeme drevo?“ opýtal sa znenazdajky Janko. „Veď je leto.“

Macocha po ňom fľochla.

„Váš otec je chladný muž a i letné noci s ním sú pre mňa studené.“

Marienka už vedela, čo to znamená a zapýrila sa. Macocha vzala hrdzavú sekeru, ktorá sa opierala o stenu, a začala kálať drevo presnými, nacvičenými pohybmi. Hoci ju Marienka nemala rada, musela uznať, že práce sa neštítila.

„Viete, že vás otec nenávidí, všakže?“ prehodila znenazdajky a otvorila neveľkú piecku v rohu útlej svetlice. Šupla do nej za tri polená, ktoré na plechovom dne zarachotili. Janíčkom pri ostrom zvuku trhlo. Marienka sa zamračila.

„Prečo?“

„Obzvlášť jeho,“ ukázala na chlapca, ktorý sa ako obvykle schúlil v rohu. „Vzal mu ženu a miesto toho, aby z neho vyrástol poriadny chlap, stal sa z neho len bojazlivý niktoš. Nikdy nebude súci,“ dokončila macocha.

Marienka v kútiku duše vedela, že má pravdu. Janíčko nikdy nebude súci. Pozrela sa na bračeka. Ten sa pri pohľade na oheň, ktorý sa rozhorel v peci, roztriasol. Marienka zažmurkala a otočila sa. 

Stuhla. Akoby spadla opona. Macocha doslova civela, oči dokorán hlava vyvrátená k stropu, akoby hovorila k všemohúcemu, v rukách pevne tisla sekeru.

„A tú cenu musím platiť aj ja. Preto som sa rozhodla,“ pokračovala stále tým vecným tónom, „že sa ich zbavím,“ horúčkovitý pohľad macochy sa zosunul na nich. „Je to najlepšia cesta. Verte mi. Pre vás i pre mňa. Tu vás nič nečaká. Nik nemiluje. Vaša budúcnosť je planá a smutná.“

Janíčko zapišťal ako vystrašená myš a schúlil sa ešte viac. Zatvoril oči a pritisol si ruky na uši.

Brat skutočne nebol súci. Marienka sa v panike rozhliadla. Na rozvŕzganom stole bol položený hrdzavý nôž. Okamžite sa k nemu vrhla.

Macocha sa zasmiala. „Vidím, že Janíčko sa zase vytiahol, Marienka. Toho si podám ako posledného. Možno si ho upečiem, veď aj kvičí ako prasa!“ ústa sa jej rozďavili ako prázdna studňa a skočila po dievčine.

Širočina minula Marienkinu tvár len o vlas a zarazila sa do podlahy. Macocha nebola statná, zato telo mala silné a šľachovité ako bič. Vytrhla sekeru a opäť sa na ňu zahnala.

Marienka sa po hlave vrhla do rohu izbice a kopla do pece. Mala v úmysle ju prevrátiť a dostať tak medzi ňu a macochu oheň, no pec sa len rozkývala a vypľula dva horiace pníčky.

Marienka vydesene ustupovala pred macochou, ktorej sa v očiach leskla vražda, až lopatkami pobozkala stenu zrubu.

Žena sa opäť zoširoka zahnala. Marienka na poslednú chvíľu skočila vľavo a vybehla dverami. Macocha jej bola v pätách, sekera vysoko zdvihnutá. Jej dlhšie kroky hltali vzdialenosť a Marienka pochopila, že neutečie. Odmietala sa však vzdať. Otočila sa, no pohľad na besniacu fúriu z nej vysal všetok vzdor. Žena víťazoslávne zvreskla, keď sa čepeľ mihla nadol.

Marienka sa vrhla na všetky štyri. A čuduj sa svete! Macocha zakopla o Marienkino telo a natiahla sa aká vysoká, taká široká. Sekera jej vyletela z prstov a šibla do vysokej trávy vresoviska.

Dievča na nič nečakalo a skočilo bezbrannej macoche na chrbát. V rukách zvierala hrdzavý nožík, až jej zbeleli hánky.

Tentoraz sa úsmev roztiahol na jej tvári.Príšerný nedievčenský úsmev.

II. Príbeh syna

Les bol každým krokom temnejší, no nohy ju viedli ďalej a ďalej. Odjakživa mala les rada, no i tam boli miesta, kam ľudská noha, jednoducho, nesmela vkročiť. Les úzkostlivo strážil svoje tajomstvá. Mala pocit, že kráča práve tam, priťahovaná… čím? Ako to, že zablúdila? Tadiaľto sa celkom isto k babke nešlo. Možno si to len cez tvrdohlavosť nechcela priznať.

Prekĺzla spleťou hustých šľahúňov, ktoré spadali až k zemi a zastala.

Ocitla sa na malej lúke, ktorú ako tichí kati obkolesovali vysoké čierne duby. Očakávaním zatajila dych a rozhliadla sa. Vzala do ruky pierko pre šťastie. Nikde nič…

Vtom sa ozval praskot, ako sa čosi ťažké predieralo lesom. Stuhla.

Na čistinu vošiel ešte ktosi.

Nie ktosi. Čosi. Anička cítila, ako jej vlasy na hlave  vstávajú dupkom. Prikradlo sa to bližšie. Žlté oči sa leskli celkom ľudskou škodoradosťou. Obrovské zuby, veľké uši a dlhý nos. Zaňuchalo to do vetra a otočilo sa na ňu. Postavilo sa na dve a zubato sa usmialo.

Anna zo seba dostala iba pridusený vzlyk, ruka strachu jej zovrela hrdlo i srdce, ktoré sa pri pohľade na ostré pazúry divoko roztĺklo. Čiapočka bleskovo vytasila nôž. Držala ho pevne, hoci ruka sa jej triasla. Proti oblude celkom smiešna obrana. Vlkolak však len spýtavo naklonil hlavu.

„Čo to robíš?“ opýtal sa.

Hlas znel čudne, cez tlamu a dlhé zuby zneli slová sykavo.

„Ja-ja sa ťa nebojím!“ vyhŕkla, hoci i jej samej to bolo hlúpe.

„Máš dôvod sa báť?“ opýtal sa.

Anička zdvihla nôž ešte vyššie.

„Vari nie?! Si zabijak!“ húkla po ňom.

„Nikoho som nezabil,“ odvetil pokojne.

Anička sa však nenechala prekabátiť.

„Tvrdili…“

„Tvrdiť môžu,“ skočil jej do reči. „Reči ustráchaných. Reči oviec. Videla si, že by som niekoho zabil?“

„Ale…“ začala Anička, no zmĺkla.

Mal pravdu. Nevidela. Bol skutočne monštrum? Vyzeral strašlivo. Bála sa ho. Ale bála sa i medveďa. Bála sa i blesku…

„Prečo si ma teda vyhľadal?“ opýtala sa podozrievavo.

„Ja?“ opýtal sa vlkolak, znelo to pobavene. „To ty si prišla za mnou. Ja tu predsa žijem…“ odmlčal sa. „Stratila si sa?“

Anička sklopila zrak.

„Áno,“ priznala.

„A kamže máš namierené?“

„Za babičkou. Každý týždeň jej nosím jedlo.“

„To je od teba veľmi milé. A kde žije?“

„Na južnom okraji, za veľkým dubom,“ odvetila prekvapená, ako ľahko si s netvorom rozumie. Bol vlastne celkom príjemný, príjemnejší než hájnik.

„Skutočne?“ opýtal sa vlkolak. „Nevedel som, že tam niekto je. Zaujímavé. Otoč sa, choď sto krokov za nosom a  zaboč prudko vľavo. Po čase natrafíš na chodník, ktorý hľadáš,“ odvetil.

„V-vďaka,“ vykoktala Anička.

„Pamätaj! Ľudia veľa tárajú. Myslia si, koľko toho vedia, no všetko sú to domnienky. Nie každý, kto je škaredý,“ ukázal na seba, „musí byť aj zlý,“ povedal vlkolak a z hlasu sa mu dalo vyčítať sklamanie.

„A teraz už choď, tu nemáš čo robiť, Červená Čiapočka.“ Dokončil a zmizol. 

Anička stála ešte chvíľu ako vrastená do zeme. Nemohla uveriť svojmu šťastiu. Prežila. Šťastne našuchrala vranie pierko a zastrčila lovecký nôž. Opatrne vycúvala z čistiny.

Nasledovala radu vlkolaka, po sto krokoch zabočila. A skutočne! Po chvíli les zosvetlel, až natrafila na vinúcu sa známu cestičku.

Možno vlkolak predsa len nebol tou bezcitnou beštiou, za akú ho všetci považovali. Vyzeral osamelo, smutne. Dobre vedela, aké to je, keď spoločnosť kohosi odsúdi. Nespravodlivosť zaslepených ľudí ho kvôli výzoru vykázala. Isto si aj vymysleli rôzne klamstvá. Jej sa predsa nič nestalo.

Vedela, že ak sa poponáhľa, babke zaklope na dvere ešte pred zotmením. Pridala do kroku.

Tentoraz však pravdu nemala. Než dorazila k osamotenej chatrči, padla tma. Babičkinu drevenicu zvonka osvetľoval lampáš, ktorý ju v okolitej temnote priťahoval ako moľu. Bola znavená celodennou chôdzou, nepríjemným zdržaním a zachádzkou. Už aby tam bola.

Keď dorazila, zastavila sa. Dvere boli dokorán.

„Babi?! To som ja, Anička! Prepáč, že idem tak neskoro!“ ozvala sa pri vstupe, no jej slová v ohlušujúcom tichu na perách zamreli. Čosi nebolo v poriadku. Vo vzduchu bolo cítiť pach. Poznala ho. Vynorili sa nepríjemné spomienky, ktoré okamžite zahnala. 

Nôž jej sám skočil do ruky. Druhou rukou zovrela svoj talizman pre šťastie. Kráčala ďalej. Meďnatý pach silnel každým krokom. Jediný zvuk vydávala vŕzgajúca podlaha pod jej nohami a rozhnevané prskanie lampáša.

Nakukla do izbice, v ktorej spávala babička, a cítila, ako jej po chrbte prebehol mráz. Stará žena ležala v posteli naznak, hrdlo vyvrátené a rozorvané. Čipkované obliečky a husie brká sa lepili krvou.

Okamžite sa zvrtla, no silné ruky ju schmatli a skrútili. Anička zasipela bolesťou. Vykopla nohou ako mulica. Naštvané zavrčanie potvrdilo, že zasiahla. Stisk povolil a ona sa otočila útočníkovi čelom, až…  Zmrzla.

Týčil sa nad ňou vlkolak. Obrovská papuľa čierna po krvi z tepien, pazúry taktiež. Zoširoka sa na ňu zaškeril.

„Tvrdil si…“ začala.

„Klamal som,“ odvetil a roztiahol papuľu.

Strach ju dokonale ochromil. Pochopila. Vlk bol vlk. Vždy ním bude. Chcela utiecť, no nohy vypovedali poslušnosť a kolená sa zmenili na vodu. Verila mu. Aká bola hlúpa! 

Jediným úderom ju poslal cez svetlicu. Posteľ jej vyrazila dych. Zachytila sa skrvavenej visiacej plachty a vytiahla sa na nohy. To už opäť stál pred ňou, obrovská papuľa sa rozovrela a zahryzla sa do nej. Padla na posteľ. Bezvládne ako handrová bábika, ktorej prestrihli niť. Zadívala sa na svoje ruky. Ľavačka ešte stále zvierala vranie pero. Vyzeralo to, že i šťastie ju opustilo. Pustila ho a sledovala, ako sa znáša na skrvavenú posteľ.

Vtom sa čosi zmenilo. Bolesť ostala, pálivá bolesť, ostrá v slabinách. Pozrela sa dole. Už tam nestál vlkolak s otvorenou hubou, ktorý sa ju pokúšal zožrať. Tento výjav bol omnoho temnejší… neskutočnejší. O to strašnejší, že tam stál muž.

Nový hájnik mal oblečenie celé od krvi jej babičky, ktorá ležala dobodaná v kaluži šarlátu, jej strnulé oči akoby ju prebodávali pohľadom. Vinili ju. Hájnik držal v pravici nôž a škeril sa na ňu.

„Vedel som, že to chceš od prvej chvíle, Čiapočka,“ povedal. „Si ostýchavá, ale tvoje oči ma prosili, až som sa rozhodol, že spravím prvý krok ja!“

Sukňu mala vykasanú a on… Bolelo to, ach, ako to bolelo! Po lícach jej stekali slzy bezmocnosti, strachu a studu. Bola by radšej, keby ju zožral vlkolak, ako byť vystavená človeku krutejšiemu než čokoľvek iné. Rozum pomaly, ale isto kĺzal do špirály, z ktorej niet návratu.

Rukami nahmatala vranie pierko, ktoré jej akoby samo skočilo do ruky. Scenéria sa zmenila náhle ako v bábkovom divadle. Opäť nad ňou stál vlkolak a trhal ju na kusy. Bolesť bola ochromujúca, strach obrovský, no drobná časť jej mysle si vydýchla. Radšej verila tomu, že ju trhá na kusy vlkolak, ako tej druhej skutočnosti, za ktorú mohla ľudská bytosť. Nevedela, čomu veriť viac, alebo vlastne menej…

Stisla nôž, ktorý mala v ruke skrútenej pod chrbtom, a pokúsila sa ju oslobodiť. Podarilo sa a bodla obludu do hlavy. Tá však uhla a chlpatá laba jej v drvivom stisku zovrela dlaň. Pažou prenikla prudká bolesť. Nenávistne sa zadívala na svojho premožiteľa. On pohľad opätoval.

„Ďakujem, že si uverila,“ povedal jej a dokorán rozďavil papuľu. Z hrdla mu ako strieborná stuha vyliezla ostrá čepeľ a telo sa bez varovania zvalilo. Vlkolak odpudivo páchol, v ústach cítila slanú meď, ktorá mu prýštila z rany.

Z prstov jej vypadlo pierko. Potriasla hlavou, keď polonahé telo hájnika skĺzlo z postele. Netušila, čo sa vlastne deje. Možno skutočne prichádzala o rozum? Nad ňou stál človek, o ktorom si myslela, že ho už nikdy neuvidí. Otec.

„Anna?“ opýtal sa a naklonil hlavu. „Ty nie si Anna!“ húkol a prekvapene zažmurkal. A vtom ju spoznal.

„To ale, to nie je možné…“

Anička sa postavila, pozrela na svoje odhalené telo a následne na umierajúci úd hájnika na zemi ešte stálev kŕčoch.

Svet sa stal pustým a prázdnym. Na ničom nezáležalo. Bol taký krutý, že ho chcela spáliť a pôdu zasoliť. Nemohla viac nikomu veriť. Chladný hnev ňou prestupoval ako oceľ. Zdvihla vypadnutú čepeľ a bleskovo ju vrazila otcovi do hrdla. Vedela, po koho prišiel. Nie po ňu, ale po Annu…

Otec vypleštil oči a padol na kolená. Ruky si tisol na krk.

„P-prečo?“ zamrmlal, zatiaľ čo mu šarlát cícerkom zmáčal bielu ľanovú kazajku.

Hľadela naňho bez slova. Rukou si utrela zasychajúce slzy. Zvesila lampáš a hodila ho o zem. Sadla si na drevenú dlážku. Odvrátila pohľad od umierajúceho otca do plameňov, ako hladne olizovali babičkinu drevenicu a očisťovali ju od zvrátenosti. Usmiala sa.

„Nech zhorí!“ zašepkala a zatvorila oči.

I. Príbeh matky

Marienka hľadela na skrvavené telo pod sebou. Cítila pachuť, ktorá sa jej lepila na podnebie ako olej. Pocit opojenia a eufórie vyprchal a zanechal len pachuť a vyčerpanie.

Macocha pod ňou sa nehýbala, z rán sa čoraz pomalšie valila krv. Dievča sa neisto postavilo. V nose ju pošteklil štipľavý dym. Oči sa jej rozovreli:

„Jelenček!“ vykríkla a zvrtla sa na päte.

Oheň sa šíril rýchlosťou blesku. Keď Janíčko ucítil dym a otvoril oči, bolo už neskoro: Dvere zatarasila ťažká horiaca polica. Úzkym oknom by sa ani on nepretiahol. Ochromil ho strach, pľúca sa plnili jedovatým dymom. Rozkašľal sa. Nechcel zomrieť! Kde je Marienka? Kde je macocha?

„Prečo mi nikto nepomohol?“ pomyslel si zúfalo, no sám ostal sedieť na podlahe, ani sa nepohol.

Vtom sa ozval praskot a kvílenie unikajúceho vzduchu. Janíčko sa zadíval nahor a uvidel, že naňho padá strop. Tentoraz oči nezavrel. Nechcel, aby bola osamelá čiernota to posledné, čo uvidí.

Mimo jeho zorné pole sa odrazu vynorili ostré konáre, pevné šľahúne. Než strop dopadol, ocitol sa v temnej kolíske. V bezpečí, ktoré voňalo rannou rosou a machom. Obklopila ho temnota.

„Chceš žiť?“ opýtala sa ho a Janíčko prikývol. Tmou prebliklo čosi drobné, no pohyb svetla na čiernom pozadí upútal jeho pozornosť. Sledoval, ako sa pomaly znáša dolu. Natiahol dlaň. Bolo to biele pierko.

Lesný zrub bol v plameňoch. Plesnivé drevo sa chytilo ako raždie. Chcela ho zachrániť, musela!

Zastavila. Skutočne musela? A prečo? Než si to stihla rozmyslieť, nosný trám sa s krátkym zastonaním zvalil a pochoval všetko, čo ostalo vo vnútri. Von vyletela len spŕška iskier.

„Jelenček…“ zamumlala slabo, no slzy neprichádzali. Hľadala v sebe ľútosť zo straty brata, no tam, kde mal byť zármutok, ostala len voľnosť a pučiace šťastie.

Macocha mala pravdu. Janíčko bol ako olovená guľa priviazaná k nohe. Kým žili spolu, neustále sa musela prispôsobovať, ustupovať, prijať ho takého, aký bol… A teraz po prvý raz mohla byť ona tým, kým chcela byť.

„Takto ti bude lepšie, braček. Tento svet by ti neodpustil,“ zamumlala ticho. Vzala macochu pod pazuchu a odtiahla ju k sálajúcemu ohňu.

Vtom sa zastavila. Vyzula jej ťažké topánky. Z hrdla jej strhla prívesok. Vlastné sandále rozhodila po okolí a nehybné telo ženy odkotúľala do plameňov. Bolo načase začať odznova, s čistým štítom. 

Na zemi sa zalesklo pierko. Krásne čierne, ba až modré! Vranie. Zodvihla ho a zastrčila do náprsnej kapsy.

„Pre šťastie,“ zamumlala veselo. Odrazu vedela presne, čo robiť, svet akoby zjasnel. Vrátila sa domov, zbalila si košík s jedlom, pobrala pár šiat, macochine šperky a zabuchla za sebou. Otec sa ešte dlho nevráti.

„Ale kam teraz?“ hútala.

Vedela, že v susednom meste na kraji lesa žije macochina matka. Už bola stará, nevládna. Macocha ju z času na čas spomenula. Tá ju isto prichýli. Ani nebude vedieť, kto vlastne je. Ponúkne jej pomoc a bude nadšená. Staré ženy zvyknú bývať dôverčivé…

Marienka zomrela. Zamyslela sa, no vzápätí sa usmiala.

„Anička, tak sa volala macocha. Budem teda Anička!“ pováľala nové meno na jazyku, pozdávalo sa jej. „Odpočívaj v pokoji, braček. Drž mi palce!“ povedala do vetra a poskočmo sa pustila lesom.

–

Kniha vypadla z ochromených prstov. Dvakrát sa pretočila a buchla sa o podlahu, kde ostala významne mlčať.

„T-takto to nebolo!“ zamumlal muž a spakruky si utrel spotené čelo. „Takto to nemohlo byť!“ opakoval zhrozene ako mantru, no čím viac sa pokúšal ju prehlušiť, tým viac sa myšlienka zavŕtavala do jeho mysle.

Tá sestra, osoba, ktorej najviac na svete dôveroval! Tá, ktorá ho mala chrániť! Monštrum!

Cítil zlosť, bezmocnosť a hnev. Temnota sa prevaľovala v duši ako lev v klietke. Z vačku vylovil biele pierko. Prsty sa mu chveli.

„Bol to len sen…“ pomyslel si, hľadiac na albínie pierko. Lenže nebol, dôkaz držal v ruke, priamo pred očami. Nemohol neveriť. Nemohol. Hoci chcel. Prekrúcal ho, dúfal, že zmizne. Nezmizlo. Zhlboka sa nadýchol a pierko položil na stôl. 

Zmena prebehla okamžite. Deň sa zmenil na noc. Dom na čistinu uprostred lesa. I on sa zmenil. Oči zožltli, tvár popraskala vráskami a pred ním sa vyjavili červené planúce orby. 

Chcel otvoriť ústa. Nedokázal to, pery sa mu chveli. I keby ich bol otvoril, cítil, že hlas má taký vyschnutý, že by ho nebolo vôbec počuť. Plakal by, no nebolo sĺz.

Vtom sa mu v mysli ozvali zvuky. Šuchot trávy, keď sa ňou norí had, vŕzganie konárov v poryve vetra, bzučanie sršňov a Janík si prekvapene uvedomil, že sa formujú v reč, ktorej rozumie.

„Nepotrebujem slová ani ty ústa,“ povedalo to.

„Kto si?“ pomyslel si Janík.

„Ja som les,“ odvetilo to opäť nesúrodou kakofóniou, ktorá napriek všetkému dávala zmysel.

„Prečo si ma zachránil?“

„Potreboval si ma,“ zaznela odpoveď.

„Ale prečo, čo odo mňa chceš?“ naliehal v mysli Janík.

„Zradili ťa,“ prišla jednoduchá odpoveď. 

Janíčko si spomenul na posledné okamihy, na vôňu lesa, ktorá ho obklopila. „Áno, zradila ma!“ pomyslel si a cítil, ako sa ním prepaľuje hnev. „Marienka!“

„Pamätáš si, to je dobre,“ odvetil les.

„Čo teraz? Čo tu robím? Kde vlastne som?“

„Si môj hosť. Tvoja myseľ sa nachádza v okamihu dávno minulom, zatiaľ čo čas tam vonku plynie ďalej. Tvojou úlohou je to, čo doteraz. Tvoje príbehy sa rozletia do sveta. Ty píšeš.“

„Píšem?“ pomyslel si. Vždy chcel písať. Byť sám so svojimi myšlienkami. Usporiadať si ich tak, ako on chce, bez toho, aby ho rušili.

„Áno!“ pomyslel si vďačne.

„Slová sú mocné a príbehy ešte mocnejšie.“

„Prečo nepíšeš ty?“ opýtal sa Janík podozrievavo.

„Nepoznám slová,“ prišla odpoveď.

Janíčko prikývol. To dávalo zmysel.

„Teraz, tak ako aj tvoj predchodca, dostaneš šancu prepísať príbeh. Napraviť to, čo sa ti stalo.“

„Ako?“

„Stačí napísať, čo si želáš, o kom len chceš. Ako sa vyvinie. Čo sa stane. Máš voľnú ruku. Predstavivosti sa medze nekladú.“

Janíčko sa zlovestne usmial, suché pery popukali a vyronili krv. Zamyslel sa.

„Tvrdíš, že som mal predchodcu?“

„Áno.“

„Koho?“

Les sa odmlčal.

„Tvoju matku.“

„P-prečo? Komu by sa chcela pomstiť?“

„Macoche zato, že jej ukradla muža. Tebe, zato, že si ju zabil.“

Takže to bola pravda. Skutočne za jej osud mohol on. Cítil smútok, no i hnev. Nie! Nemohol za to! Na tento svet sa nepýtal. Vlastná matka ho zničila. Hneval sa na ňu za to, čo mu spôsobila.

„Marienka!“ nenávistný sykot vlastného podvedomia ho takmer vyľakal. Áno! Marienka ho obetovala. Keď ho macocha obvinila, nezastala sa ho. A matka, vlastná matka vykonala pomstu na ňom a na macoche, nie na Marienke. Marienku milovala.

Zastavil sa a vzhliadol.

„Čo sa stalo s matkou?“

„Splnila svoje poslanie, rozhodla sa odísť,“ ozvalo sa. „Nikoho nedržím násilím.“

Opäť mu tvár roztrhol vlčí úsmev. On neodíde. 

Opatrne chytil pero. Okamžite sa ocitol vo svojej svetlici v malom zrube neďaleko dediny. V ruke zvieral biele pierko. Zazubil sa.

„Marienka!“ pomyslel si a okamžite sa rozčúlil, až mu začalo búšiť v lebke. „Radšej ťa premenujem, budeš Anička,“ napísal kostrbato.

Mŕtva tráva ševelila, akoby čosi šepkala. Konáre sa nedočkavo chveli. Les bol spokojný. Obydlia sa rozrastali. Domy sa dvíhali vyššie než najvyššie duby. Časom pochopil a vedel, že koniec je blízko. Ľudia nedokázali rozlíšiť pravdu. Riadili sa tým, čo im bolo povedané ako prvé, niekedy tým, čo im bolo nariadené ako posledné. Stačí drobná zmena v príbehu a brat je schopný zabiť vlastnú sestru. Matka vlastné dieťa. Ako teraz… Drobnosť. Lož. Ľudia sa skladali z drobností a lží. Samých malicherností.

Les mal čas. Svet už dávno poznal rozprávku O Červenej čiapočke i Perníkovej chalúpke. Janíčko sa obrátil v prach pred rokmi, jeho príbehy prekrútil čas a zábudlivá myseľ. Lož sa vkrádala dokonca i do rozprávok, ktorými kŕmili svoje pokolenia, aby sa im svet, ktorý svojou prítomnosťou otrávili, zdal znesiteľnejší, krajší. V skutočnosti len prišívali záplatu na čoraz plnšie vrece. Les vedel, že stačí len prikladať.

Videl temného muža, z ktorého sála nenávisť. Ten teraz zaujal Janíčkove miesto a zúrivo písal stránku za stránkou. Muž so šialenstvom v oku. Muž, ktorého pierko písalo krvou. Muž, ktorý potrebuje smrť, a život je len štatistika. Vrah.

Ako ľudia vravievali, minca má dve strany. No les vie, že pravda nie je minca.