Predohra
Tiene piatich nahých žien sa mihotali na stene liečiteľovej spálne. Jediná sviečka sa síce snažila zo všetkých síl, ale rozhodne nedokázala vrhnúť dostatok svetla na vlniace sa boky a dlaňami zakryté prsia. Ustráchané krásky napäto vyčkávali. Ťažké dubové dvere komnaty sa prudko otvorili a dovnútra vpadol opilec.
„Tu ste, krásavice moje,“ tackal sa liečiteľ Lasatan. V ruke zvieral džbán, ktorý bol zároveň poloprázdny aj poloplný.
Mamičky sa zľakli a zavzlykali. Vzápätí sa spamätali a nasadili silene zvodné úsmevy.
„Poď ku mne, čerešnička, nech si spolu zašpášu… zapšášu… zapášu-jeje-me.“
Na alkoholom nasiaknuté telo pôsobila gravitačná sila smerom dole a súčasne aj opilecká sila kamsi doľava. Výslednica týchto síl zhodila Lasatana na zem. Vľavo dole.
„Pomôžte mi na nohy!“
Vyplašené nahé postavy pribehli a zdvihli ožrana zo zeme. Ten sa dotackal k posteli a zvalil sa na ňu. Nešťastné dievčiny v rozpakoch stáli nad ním a hádzali po sebe pohľadom.
„Sem sa, hoblu… hobulo… bičky moje!“ kričal pijan do vankúšov. Nahé ženy si zdráhavo prisadli k nemu. Ožranova ruka začala šmátrať po najbližších stehnách. Nahmatala však iba vyleštenú drevenú bočnicu a tú začala poťapkávať.
„Povedz, že ma chceš,“ bľabotal liečiteľ v snahe zviesť kus nábytku.
„Chcem ťa,“ pristúpila najbližšia kráska na neškodnú hru.
„Ako veľmi?“
„Veľmi ťa chcem. A ty?“
Namiesto odpovede zaznelo chrápanie, ktoré ukončilo milostnú predohru. Posteľ bola dosť sklamaná, no nedávala to nijako najavo.
Ženy sa uvoľnili a niektoré sa dokonca potichu zachichotali do dlaní. Pozerali jedna na druhú, ale neodvažovali sa vstať. Minúty sa vliekli a trápna patová situácia nijako nespela k riešeniu. Prísľub stráviť spoločnú noc s liečiteľom výmenou za uzdravenie synáčika či dcérenky bránil nahým ženám opustiť chrápajúceho opilca.
Ťažké dubové dvere zavŕzgali a do komnaty nakukla strapatá hlava.
„Spí?“ kývla na ožrana.
„Spí.“
„Tak poďte za mnou. Potichu.“
Zvuk pílenia dreva nikoho nenechávalo na pochybách, že najväčší medikus na svete práve čerpá svoju magickú silu zo spánku.
Ráno už mamičky nedočkavo postávali v prijímacej sále, kde im do rúk priniesli uzdravené deti. Opantala ich obrovská radosť. Slzy šťastia a nekonečná vďačnosť vymazali nepríjemný zážitok minulej noci. Bábätká, ktorým vraj nebolo pomoci, mali zdravú farbu a tešili sa zo života. V sále magického liečiteľa sa rozliehali výkriky šťastia a nádeje.
Lasatan sledoval celý výjav spoza závesu. Jeho nevrlý pohľad prezrádzal nevôľu, nechuť, odpor a nevyspatú opicu. Hoci mu v hlave hučalo zo včerajšej noci, vybíjal tento klin mocnými dúškami vína.
„Už od rána chľastáš?“ karhala ho staršia slúžka so strapatými vlasmi.
„Staraj sa o seba, krava. Za toto ťa neplatím!“
„Veď sa raduj spolu s nimi. Pomohol si im. Sú ti vďačné.“
„Sú vďačné za to, že som ich pretiahol. Všetky. Do jednej.“
„Keby si netáral. Bol si spitý ako čík. Padol si do pelechu a drichmal.“
„A čo ťa do toho!“
„Čo ma do toho? Veď sa na seba pozri! Vieš vyliečiť každú nemoc. Vieš pomôcť ľuďom z nešťastia. Uzdraviť ich deťúrence. A ty sa tu len spíjaš a… a… fuj!“
„A čo? Aj ty by si chcela?“
„Zle mi je z teba.“
Rozhnevaná slúžka zmizla vo dverách do kuchyne. Lasatan nazrel do miestnosti, kde sa objavili manželia. Najprv pôsobili rozpačito a podozrievavo hľadeli na manželky. Rýchlo sa však nechali strhnúť atmosférou radosti a veselia. Vybozkávali svoje deti a spokojne odišli zo sály.
Vzácny pane
Najväčší liečiteľ ležal na stole a majestátne vracal. Na obed sa riadne prežral a po silnej dávke vína sa žalúdok rozhodol dať najavo nesúhlas s kvalitou a kvantitou stravy.
„Odkundes!“ stručne vyhodnotila staršia slúžka jeho sociálny status a začala umývať podlahu, očividne zvyknutá na príhody tohto typu.
Malé chlapčisko vpadlo do jedálne a zrevalo: „Hej, ide sem ktosi!“
„Nech vypadne!“ zaúpel Lasatan zo stola.
„Prichádza k nám urodzený pán!“ oponoval posol.
„No a? Mám sa z toho posrať? Ako keby mi nestačilo toto!“
Do jedálne vstúpil rezkým krokom urastený mládenec v nádhernom odeve. Za ním vošla očarujúca dáma v bohato zdobených šatách s malým chlapčekom na rukách. Ani silné líčenie nedokázalo prekryť jej žiaľ a vyplakané oči. Dieťa bolo bledé a sotva dýchalo.
„Juraj Hrdý,“ zložil junák z hlavy veľký klobúk s pávím pierkom.
Liečiteľ sa odlepil zo stola a chystal sa predstaviť, ale mladík doplnil:
„Juraj Hrdý zo Slnovratova, prezývaný Hrdý, arcivojvoda Prechebský, vojvoda Kolébie a Malébie, veľkovojvoda Lamelitanu.“
„Čiže – Hrdý? To je meno, alebo prezývka?“
„Aj meno, aj prezývka, vzácny pane.“
Medikus sa hrdo vypol. „Takéto oslovenie – to sa mi páči. Prečo mňa nikto takto pekne neoslovuje? Hento chlapčisko na mňa volá, že hej! Čo som ja, nejaká chamraď?“ zaprotestoval a utrel si z úst pozostatky z recyklovaného obeda.
Slúžka utierajúca podlahu naňho zagánila. „Môžeme ťa volať Vaše odkundesovie, keď chceš. Vojvoda Ochľasta zo Sudovíc, prezývaný Ožran.“
„Ak dovolíte, predstavím aj manželku,“ prerušil šľachtic nemiestne urážky. „Madam Charlotte de Charmant, prezývaná Perla plesov.“
Šľachtičná sa jemne uklonila. Lasatan sa rozhodol tiež ukázať, že vie, čo je spoločenský bontón, a zapol si nohavice.
„Prosím, panstvo, nasledujte ma do mojej skromnej prijímacej sály.“
Za domácim pánom prešlo panstvo nasledované strapatým a zvedavým dámstvom. Medikus si sadol za široký stôl, oproti nemu zasadli manželia. Domáca sa postavila za neho a oprela sa o operadlo stoličky, aby mala vyjednávanie pod kontrolou.
„Ctihodný pane, prichádzame s prosbou využiť nevšedné schopnosti, ktorými ste známy v celom svete.“
„Hm… ctihodný… Synček je chorý?“ spýtal sa liečiteľ tak zúčastnene, že slúžka skoro od prekvapenia prevrátila stoličku, na ktorej sedel.
„Áno, veľký mág,“ bolestivo prisvedčila mamička, „a nieto pomoci. Skúšali sme liečiteľov, mastičkárov, lekárov, mágov aj fyzikusov. Z celého sveta. Vraj sa už nič nedá…“
„Madam, netreba vzlykať. Pomoc sa nájde. Hoci, má svoju cenu.“
„Velebný pane, za služby vám štedro zaplatím.“ Manžel vyložil plný mešec na stôl.
„Hm, vzácny, ctihodný, velebný – kam na to ten chlap chodí?“ zamrmlal si pod nos Lasatan. „Nuž, s mojou pomocou je spojený aj istý osobný vklad.“
„Počul som. Snáď v našom prípade urobíte výnimku, keďže máme modrú krv. A na dôvažok vonku na vás čaká truhlica plná zlatiek.“
„Súčasťou liečenia je aj… takpovediac…“ Domáca vyvaľovala oči na oplzlého ožrana, ktorý sa zakoktával pri formulovaní svojich perverzných požiadaviek. „Aj milostný akt s mamičkou dieťaťa.“
„Pane, v prípade šľachtica je nemiestne čo i len vysloviť takúto požiadavku!“
„Bežný liečiteľský postup,“ bagatelizoval Lasatan.
„Žiadať niečo také! Neslýchané! Veď to je priamo urážka!“
„Moja bežná cena: sto dukátov a súlož s urodzenou dámou.“
„Pane, žiadam o satisfakciu,“ vyhlásil mladík a tasil kord. Okamžite však na jeho hruď namierili štyri halapartne strážcov, ktorí sa náhle vynorili zo šera siene.
Lasatan pokrčil nos a oboril sa na vyzývateľa: „No prosím! A ctihodný, velebný a vzácny je zrazu v prdeli!“
„Pane, zmilujte sa,“ žobronila nešťastná matka. „Synček už dlho nevydrží.“
„Ja sa zmilujem. Otázka znie, či sa zmilujete vy.“
„Moja manželka je urodzená dáma. A jej povesť musí ostať nepoškvrnená!“
„Tak si tú svoju urodzenosť môžete vopchať, viete kam,“ uzavrel medikus a vytrhol slúžke z ruky džbán s otázkou: „Koľko prípadov máme na dnes?“
„Päť. Večer sú tu aj s mamičkami.“
„Vidíte? Ďalších päť. Aj s mamičkami! A na povesť kašľú. Už sa na mňa tešia! Nemôžu sa dočkať! Veď tu ide o zdravie ich detí!“
Po tejto mravoučnej kázni si chcel riadne lognúť vína, ale nasal už len dúšok vzduchu. A keďže vzduchu bolo všade naokolo dosť a nepotreboval naň džbán, znechutene ho hodil o najbližšiu stenu.
Ján Hrdý hrdo zdvihol hlavu a s výhražným: „Pane, ešte sa uvidíme,“ odkráčal von zo zámku, prenasledovaný strážami a nešťastným kvílením manželky.
Pane, ešte sa uvidíme
„Ticho! Nerobte rámus s tým brnením,“ okríkol Juraj Hrdý tucet svojich mužov, ktorí sa zakrádali v kríkoch za ním. Pohľadom skontroloval, či neupútali pozornosť stráží hliadkujúcich pred vstupom do menšieho zámku.
„Vy dvaja prejdete popri východnej stene a nazriete do oblokov. Vy si zoberte severnú stenu. Vy sa vyšplháte na prvé poschodie a my vnikneme na najvyššie cez strešné okná. Tí traja blbci, čo si zobrali brnenie, ostávajú tu. Pamätajte: všetko v tichosti. Žiaden rozruch. Cieľom je Lasatan. Umlčať, zviazať, uniesť. V žiadnom prípade mu nesmiete ublížiť. Rozumiete?“
Zamaskovaní chlapi pokývali hlavami a rozdelili sa podľa pokynov. Vojvoda kývol rukou na dvojicu, ktorá sa k nemu pripojila. Tí traja blbci, čo si vzali brnenie, si sadli do kríkov a vytiahli karty.
Únoscovia sa ticho zakrádali pozdĺž vodnej priekopy. Chvíľu počkali, kým prieskumníci zlikvidovali stráže, ktoré hliadkovali na vstupnej terase. Potom vyhodili lano na balkón nad vstupným vchodom a šikovne sa po ňom vyšplhali. Opatrne odomkli vchod a dvaja muži vnikli dovnútra zámku na prvom poschodí. Arcivojvoda pokračoval v šplhaní ešte vyššie na strešné okná. Otvoril okno a vliezol do komnaty spolu s ďalšími vernými.
Dolná prízemná skupina obiehala zámok a nazerala dnu. Objavili len spiace služobníctvo a nespokojnú strapatú slúžku zamestnanú drôtovaním džbánov.
Prieskumníci na prvom poschodí narazili na miestnosť, v ktorej ležalo niekoľko bábätiek. Sotva sa skryli, vošiel liečiteľ a každé dieťa pohladil od hlavy až k päte. V očiach sa mu rozsvietili zelené plamene. Zadržal ruku nad hlavou, bruchom, hruďou alebo chrbtom každého novorodeniatka. Ruka zmodrala, zozelenela a potom sčervenela.
Únos mága počas liečby by bol riskantný. Strážili to totiž ozbrojené hliadky. A prítomnosť chorých detí mohla viesť k nevinným obetiam. Únoscovia sa stiahli.
Oddiel na druhom poschodí narazil na komnatu, kde sa vyzliekalo päť vystrašených žien.
„Budeme ich sledovať,“ rozhodol veľkovojvoda.
Kumpáni prijali toto rozhodnutie s nadšením. Málokedy bolo prenasledovanie nepriateľa také prijateľné.
„Haló, holubičky! Kde ste?“ zaznel pripitý hlas zo schodov. „Dnes je teplá noc, trochu si zašantíme vonku v záhrade!“ Zamieril do rajskej záhrady ako Adam čakajúci na päť Ev.
Obnažené mamičky vycupitali z komnaty a zišli dole schodmi. Vybehli na mäkkú trávu medzi platanmi, predstierajúc erotickú radosť a sexuálnu túžbu presne podľa pokynov strapatej slúžky. Nenápadne sa však uhýbali chlipným rukám s mocou nielen liečiť, ale aj obchytkávať.
„Stráže! Stráže!“ bola neprimeraná až prehnaná reakcia liečiteľa na veľký durch vo volenom mariáši. Tí traja blbci, čo si vzali brnenie, pochopili, že tu hra končí. Forhond znechutene zozbieral karty, zatiaľ čo zvyšní dvaja spoluhráči spútali nevítanému kibicovi ruky aj nohy. Nahé mamičky sa pri pohľade na obrnených vojakov splašene rozutekali smerom k zámku. Vedené materinským pudom uháňali priamo k svojim donedávna na smrť chorým ratolestiam.
„Čo to je? Už aj ma rozviažte!“ kričal liečiteľ na zapriahnutom voze, keď mu došlo, že z nočných orgií nebude nič. „Toto oľutujete, čvarga! Viete, kto som?“
„Vieme, vzácny pane,“ ozval sa známy hlas. „A práve preto sme si pre vás prišli. Vravel som vám, že sa ešte uvidíme.“
„Arcivojvoda? Ty arcismrad! Už aj ma pusti! Budeš ľutovať!“
Juraj Hrdý pohŕdavo pozrel na zmietajúceho sa naháča. „Už teraz ľutujem. Hijó!“
Zo vzďaľujúceho sa zámku bolo počuť ženské nadšené výkriky a radostný plač.
Zjednávanie ceny
Juraj Hrdý zo Slnovratova, prezývaný Hrdý, arcivojvoda Prechebský, vojvoda Kolébie a Malébie, veľkovojvoda Lamelitanu, bol rozhnevaný. Tí traja blbci, čo si vzali brnenie, zomreli ešte počas cesty. Išlo o nejakú rýchlu a zákernú chorobu.
Preventívne rozkázal Lasatana zašiť do vreca, aby sa nikoho nemohol dotýkať. Rozkaz nebol vykonaný veľmi obratne, takže si vyžiadal ďalší život.
Pochopil, že s medikusom nemôže jednať vo svojom bohato vyzdobenom hosťovskom salóniku. Zašiel teda za ním do cely v podzemí hradu.
„Vzácny pane,“ začal vyjednávať s odporom a z pozície sily, „bolo by na čase prehodnotiť cenu za vaše služby.“
„Trhni si nohou, bastard! Cena práve stúpla! Pretiahnem aj teba!“
„Ja mám pre vás novú ponuku: uzdravíte nášho synčeka a za odmenu nedostanete vôbec nič. Beriete? Neváhajte, výhodná ponuka je časovo obmedzená, čoskoro vyprší.“
„Súhlasím. Podajme si na to ruku.“
Arcivojvoda sa pousmial a zdvihol ruku k stisku. Náhle stuhol. „Tieto vaše fígle už poznáme.“
„Chcem šukať tvoju ženu! Doveď mi ju!“
„Najprv vás zoznámim s mučiarňou.“
Vojvoda vyšiel z temnice hore schodmi do salónika a zamyslene sa zvalil do pohodlného kresla. Na vedľajšiu drevenú stoličku vzápätí dopadol tlstý zadok biskupa Bartolomeja.
„Otče, prečo to boh dopustil? Vložil takú moc, obrovskú zodpovednosť, úžasnú silu do človeka, ktorý je podlý, zlý a odporný? A bezbožný?“
„Omnia mea mecum porto,“ odpovedal biskup, hoci absolútne netušil, čo to znamená. Biskupova znalosť latinčiny bola mizerná, čo mu nebránilo v tom, aby s ňou stále machroval. Výsledkom boli vyhlásenia, ktoré v tom lepšom prípade s témou ani nesúviseli. V horšom prípade dokonca neboli po latinsky, hoci tak zneli.
„Synu, boh nás skúša. Avšak pamätaj, robí to aj satan. Diabolus pokusaum us.“
„Myslíte si, že Lasatan je jeho služobník?“
„Veď už len to meno to naznačuje. Nomen omen.“
„Máte pravdu, eminencia: La-satan. Bije to do očí.“
„Tebe sa to možno zdá samozrejmé, lenže nie každý si to hneď všimne. Že keď v slove Lasatan nahradíme A za U, S za C a druhé A za I, T za F, tretie A za E a napokon N za R, tak dostaneme Lucifer. Diabol je prefíkaný, ale pred nami sa neschová!“
Juraj Hrdý sa prekvapene pozrel na biskupa. „Toto som si neuvedomil ani ja.“
„Písané jest: nomen omen. Meno je znamenie. Nuž, dávaj si pozor, synu. Lebo kto s diablom paktuje, diablom býva odmenený. Qui diabolo pactuum, diabolo bonuses est.“
„Nemyslím si, že liečiteľ je vyslovene pekelník. Zlý človek? Áno. Ožran, chrapúň a úchylák? Určite.“
„Diabolo milujuum úchylácuum. Stráň sa ho.“
„A čo bude s mojím synom, otče?“
„Na srdci ti musí ležať hlavne dobrá povesť urodzenej dámy. Tvojej manželky.“
„Leží.“
„A v náručí boha vždy útechu nájdeš.“
„Nájdem.“
„Tak vidíš. Musím už ísť, synu, povinnosti volajú,“ rozhodol kňaz a chcel vstať. Tlsté pozadie sa mu zaseklo medzi drevené opierky, takže pri vstávaní nadvihol celú stoličku. „Alebo ešte chvíľu posedím,“ prehodnotil svoje možnosti. Bude lepšie, keď jeho materiálny súboj so stoličkou nebude vidieť vojvoda. Mohol by si to nesprávne vyložiť ako víťazstvo hmoty nad duchom.
„Idem za paňou môjho srdca,“ rozhodol sa šľachtic.
„Pozdrav ju odo mňa: ardeat in inferno,“ požehnal mu na cestu Bartolomej.
„Vďaka, pane. Odovzdám.“
Mučiť mučiteľku liečiteľom
„Seriem na takú robotu!“ Chodba sa otriasala mohutnými nadávkami majsterky popráv. „Toho všiváka mi bol čert dlžný!“
„Pokoj, katka Katka,“ vyzval rozzúrenú ženskú obryňu arcivojvoda, keď pred ním mávala katovskou sekerou v prijímacej sále. Sedel na pohodlnom kresle za stolom s ovocím a zobal hrozno z misky.
„Čo ťa trápi?“
„Čo mňa trápi? Sakra! Čo mňa trápi? Ja mám predsa trápiť iných! Nie aby niečo trápilo mňa! Veď to je moje remeslo. Zdedené od mojej slávnej matky, ktorá ho zdedila od svojej matky, ktorá…“
„Áno, chápem. Lasatan?“
„Žiaden Lasatan. To je Satan osobne! Všimli ste si, že ak v mene Lasatan zameníte A za U, S za C, druhé A za I…“
„Áno, všimol! Biskup bol nepochybne v mučiarni.“
„Najhoršia robota je mučiť liečiteľa. Grobian sprostý! Neviem, kto z nás dvoch je vlastne mučiteľ a kto mučený.“
„Ženská, poriadne ho natiahni na škripec…“
„Cha! To som s tým odroňom urobila hneď. Viete, čo spravil?“
„Posmieval sa? Treba pritiahnuť…“
„Omdlel! Darebák! A bolo mu jedno, koľko ťahám a či ťahám. Ja sa s ním toľko naťahovať nebudem! On sa vyvaľuje na škripci a ja aby som makala? Kde je tu rešpekt?“
„Jedno vedro studenej vody…“
„Celý sud vody dostal! Ležal sťa zdochlina! Hniloš prehnitý!“
„Tak mu polám prsty na nohách. Hoci omdlie, bolieť ho to bude aj po prebudení.“
„Skúsila som! Bolelo ho to, zavíjal ako pes, kým si prsty nevyliečil. Chumaj sprostý. Lenže poučil sa.“
„Poučil?“
„Prv, než sa zobudí, zahoja sa mu všetky rany. Takže zbytočne sa naťahujem, mučím ho. Najprv omdlie, potom sa vylieči a prebudí sa celkom zdravý. Úplne v pohode, vyspinkaný doružova. Darebák! Dilino! Pľuha! Galgan! Niktoš!“ Katka Katka divoko prechádzala po kamennej podlahe a výstižné slová sa jej samy tisli na jazyk.
„Vidím, že ovládaš širokú paletu nadávok. Hlas ľudu.“
„Najväčší problém pre toho notorika je absťák. Ožran! Určite do seba lial sudy vína, korheľ prechľastaný. Teraz sa mu trasú ruky, neudrží sa na nohách a skoro vôbec nespí, ochmelenec. Vravím vám: ak ho na niečo dostaneme, tak na závislosti od alkoholu, chľastoša. Keby mal možnosť, asi by si to hodil…“
„V žiadnom prípade!“ vstal Juraj Hrdý. „Nesmie zomrieť! Ak zomrie medikus, zomrie aj náš syn! To nesmieme dopustiť!“
„Pane, zbavte ma tohto mučenia. Ja som predsa katka, ja nemám byť mučená. Odkedy je ten čučar v cele, moje telo chátra. A naopak: ostatní väzni sa začali rýchlejšie hojiť. Asi vie ten ľaľo trochu liečiť aj napriek tomu, že sa človeka priamo nedotýka. Na diaľku, špina. A teda aj ochorovať. Hm, na to vlastne nemáme slovo – opak liečenia…“
„Po zlom to nejde,“ pochopil šľachtic a pokynul nešťastnej pani mučiteľke, aby sa odobrala na svoje pracovné miesto. Síce neútulné, zato technicky dobre vybavené.
Osud je sviňa
„Osud je sviňa,“ zašepkal starý bradatý väzeň s veľkým výrazným nosom, keď vedľa neho v cele žuchlo bezvládne telo. Než stihli katkini prisluhovači zamknúť zamrežované dvere, Lasatana prebudilo dohodnuté heslo z mdlôb. Zamračený pozrel na zakrvavené prsty, ktoré zrejme prešli deformáciami počas mučenia, kým sa samy nevyliečili do pôvodného stavu.
„Osud je sviňa,“ odzdravil Lasatan prebúdzajúcou formulkou a vystrel pred seba trasúce sa ruky. „Kým človek nevyskúša mučiareň, nevie si predstaviť, aké je to tu hrozné. Vína sa nedočká, kamenná, tvrdá podlaha, chlad, ešte aj ten smrad… bŕŕŕ. Nechcel by som tu byť.“
„Máš šťastie, že o to najlepšie prichádzaš, chrapúň,“ zaúpel nosatý starec. Nejaké prsty mu chýbali na nohe, pár na ruke.
„Filozof, nechápem, prečo sa nechceš dať vyliečiť. Môžem ti vrátiť zuby, zahojiť rany, jazvy. A aj s tým tvojím raťafákom by sa niečo dalo…“
„Nie. Kolesá osudu sa valia po ceste života. Výhybky sú nebezpečné. Koč sa prevráti a náklad vysype.“
„No hej, tie tvoje filozofické drísty. Vôbec sa nečudujem, že si skončil tu. Určite si niekomu povedal nejakú hlbokú pravdu. Takých ako ty by mali rovno hádzať do priepasti.“
„Hovor si, čo chceš, chrapúň, no neunikneš kolesám osudu. V tvojom prípade poslaniu liečiť.“
„Pekne blbé poslanie. Nikomu som sa o také poslanie neprosil. Niekto sa narodí bez nohy, niekto zase so schopnosťou uzdravovať.“
„To je dar. Nemal by si sa brániť kolesám osudu.“
„Dar! Pekný dar! Stále ma ktosi otravuje, že potrebuje moju pomoc. Keby mi už raz dali všetci pokoj! Nič iné si neželám.“
„Si introvert.“
„Nejaká nová nadávka?“
„Si uzavretý človek. A preto je schopnosť prinavrátiť zdravie pre teba prekliatím. Brániš sa tomu, hoci to zároveň rozdávaš ostatným. To je tvoja obeť.“
„Tiež to dobre vynáša. A tie ženské! Ja viem, že ty si moralista a nepáči sa ti, že vlastne zneužívam mamičky. Ale aj ony zneužívajú mňa, chápeš?“
„Chápem. A, pravdupovediac, má to aj istý sociálny rozmer.“
„Čože? Sociálny? A to je čo?“
„Tvoje schopnosti sú jedinečné. Si chýrny medikus. Každý vie, že ak sa niečo naozaj nedá vyliečiť, musí ísť za tebou. Mohol by si za takéto služby požadovať tisíc, aj desaťtisíc dukátov.“
„Prosím ťa! Kto by toľko zaplatil?“
„Šľachta. Mohol by si byť dvorným lekárom kráľa a šľachty. Liečil by si modrinky, kašlík, zadretú triesočku a podobne.“
„Ani náhodou! Ja riešim iba vážne prípady. A hlavne deti, novorodencov. Nebudem predsa strácať čas s nejakými starcami. Dnes vyliečim rakovinu, zajtra scípne na zápal pľúc. Škoda námahy.“
„A prečo neriešiš aj soplíky? Lebo tvojou cenou je česť matky. Ženy si aj stokrát rozmyslia, či sa pre usoplené decko spustia s ožratým chrapúňom a smilníkom.“
„Áno, to sedí na mňa.“ Lasatan hrdo vypol hruď.
„Cena za tvoju pomoc je rovnako vysoká pre chudobných aj bohatých. Lebo chudoba cti netratí. Lenže ani bohatstvo cti netratí. Česť a povesť majú vysokú cenu. A tak platia chudobní a bohatí rovnako.“
„Tak mi teda vysvetli, čo tu, do pekla, robím.“
„Najbohatší šľachtic v zemi má problém zaplatiť toľko, čo ti platia jeho poddaní. Dobrá povesť urodzenej dámy má v očiach mladého pána vysokú cenu. A ty na nej trváš. Si zásadový chrapúň.“
„A ty si to prehnal so samohonkou. Alebo ťa katka Katka udrela do hlavy.“
„Pletieš si zásadovosť s morálkou. Máš amorálne podmienky, ale trváš na nich. Držíš sa ich aj pod tlakom. Si zásadový.“
„Podľa mňa ti riadne preskočilo. Čierne je biele a naopak. Ja skončím v pekle za to, čo robím. Teda aspoň za môj cenník. A kašlem na to. Aj na celý život.“
„A ja ti zase hovorím, že sa zbytočne trepeš. Kolesá osudu ťa naďalej vlečú po rovnakej ceste, hoci sa hádžeš o zem sťa malý chlapec. Nepomôže ti to. Tvoj voz ide stále rovnakým smerom, iba si viac doráňaný, než keby si sa len viezol.“
„Tým tvojim vozom a cestám nerozumiem ani prd.“
Filozof sa zhlboka nadýchol a zakričal na Lasatana z plných pľúc: „Proste sa prestaň správať ako hovado a rob, čo vieš!“
„Osud je sviňa,“ zašepkal zaskočený liečiteľ.
In vino veritas
Dvere do žalára zaškrípali a zjavil sa biskup Bartolomej. Nacvičeným pohybom prepchal svoje objemné telo cez vchod. Červené rúcho a veľké brucho pôsobili v hladomorni úplne nevhodne. Bartolomejove pohyby však prezrádzali, že miesto dôverne pozná. Hodil pohľad na filozofa, s ktorým viedol intenzívne diskusie o povahe a fungovaní sveta. Snažil sa vrátiť tohto vykoľajeného bezbožníka na správnu cestu viery. Hoci i za cenu obetí, prevažne na strane toho neznaboha.
„In vino veritas,“ prežehnal sa, čím upútal pozornosť abstinujúceho liečiteľa.
„Milujem pravdu,“ nadviazal Lasatan s pohľadom pevne upreným na žblnkajúci krčah v biskupovej ruke. „Zrejme nedostanem odpiť, že? Až po uzdravení syna.“
„Napi sa. Boh nás miluje všetkých rovnako. Deus ex machina amore us equalikus.“
„Takže: in vino veritas?“ načiahol notorik trasúcu sa ruku.
„Ako vravíš. Veritas, veritas,“ podal mu biskup džbán.
Ožran priložil nádobu k ústam a hltavo pil. Víno mu stekalo po hrdle. Chvíľami nedýchal.
„Chacha, somár!“ Odhodil džbán víťazoslávne do kúta, hneď ako vyčerpal návykovú tekutinu. Prekvapilo ho, že sa krčah nerozbil, iba pri dopade vydal kovový zvuk. Trochu to ubralo na efekte nefalšovaného víťazstva.
„Najprv práca, potom pláca, otče! Treba vedieť vyjednávať!“
„Synu, ver tomu, že keby som s tebou vyjednával, asistovala by mi aj katka Katka. Hoci jej výsledky za posledné obdobie sú mizerné,“ zagánil pritom na jeho spoluväzňa.
„Myslíte si, že by moje mučenie… to je jedno. Čo tu vlastne chcete?“
„Leží mi na srdci dobrá povesť urodzenej dámy.“
„Lenže práve na tú chcem siahnuť.“
„A ja ti to nedovolím. Za žiadnu cenu. Koštus maximus nix.“
„Ako to teda chcete riešiť? Syn šľachtica zomrie.“
„So synom je to tak: deus dalus, deus vezmus. Boh dal, boh vzal.“
Lasatan chvíľu stál a snažil sa pochopiť okrídlenú frázu v latinčine. V rozpakoch hodil pohľad na filozofa, ktorý sedel v kúte a tváril sa, že všetkému rozumie.
„Nechápeš, chrapúň?“ prehodil spoluväzeň ledabolo. „Keď zomrie šľachticov syn, u koho nájde matka útechu? Aj s manželom?“
„To nemyslíš vážne!“
„Kto získa moc nad celým zámkom? A krajom? A Kolébiou, Malébiou a neviemakou -biou? Čo sa týka chrapúňstva, máš tu tvrdú konkurenciu. Dokonca si myslím, že máš čo doháňať.“
„Otče, to ako fakt? Chľast ste mi priniesli preto, lebo jediným mojím problémom počas mučenia je absťák? A vy sa bojíte, že ho nezvládnem?“
„Synu, ja sa iba starám o blaho všetkých zbožných duší.“
„Potom prineste alkohol aj jemu,“ ukázal na starca.
„Priniesol som. Mal si sa rozdeliť.“
„Chacha, ten ťa dostal, chrapúň,“ bolestivo sa smial väzeň v kúte.
„Synu, ak chceš ešte niekedy dostať odo mňa napiť, prines mi môj krčah.“
Lasatan sa zohol k nádobe na zemi. Bartolomej rýchlo dodal: „… a vraz tomu neznabohovi jednu do huby.“
„Čože? Filozofovi? To neurobím!“
„Vzpieraš sa božiemu poslovi? Bezbožníkom slúžiť nemôžem.“
„Aha, nemôžete.“ Medikus sa na chvíľu zarazil. „Lenže ja budem potrebovať chľast aj zajtra. A pozajtra. Prepáč, filozof, alkohol sú moje kolesá osudu,“ vysvetlil liečiteľ a treskol mu päsťou do úst.
„Apage Lasatanas.“ Biskup prevzal nádobu a s požehnaním vyšiel z cely.
„Inkubačná doba dva dni!“ zakričal za ním Lasatan.
Kroky na chodbe sa zastavili. Mreže sa otvorili a do cely nakukla biskupova hlava: „Čože?“
„Cholera má inkubačnú dobu dva dni. Ale bude lepšie, keď sa zastavíte už zajtra. Chápete – nedá sa na to úplne spoľahnúť, príznaky môžu prísť aj skôr. Budete ma veľmi potrebovať. A ja zasa vás,“ žmurkol na neho.
„In vino veritas,“ prežehnal sa zmätený kňaz a zmizol.
„Predsa si to ty,“ zhodnotil filozof.
„Čo?“
„Najväčší chrapúň v Slnovratove.“
Výmena výmeny výmeny
„Mám to!“ zvolal rozjarený Juraj Hrdý zo Slnovratova, prezývaný Hrdý, arcivojvoda Prechebský, vojvoda Kolébie a Malébie, veľkovojvoda Lamelitanu. V rozrušení z vlastného úžasného nápadu začal chodiť po zrkadlovej sieni. Manželka sedela na pohodlnom kresle a nespúšťala z neho oči. „Zachránim dobrú povesť urodzenej dámy! Vymením ťa!“
Charlotte de Charmant zalapala po dychu.
„Teda, len pre toho zvrhlíka, drahá. Inak by som ťa za nič na svete nevymenil. Teraz ťa síce zamením, no na chvíľočku. Pochopiteľne, ty sama si nenahraditeľná. Chápeš. Akože ťa nahradím, hoci normálne by taká výmena nepripadala do úvahy. Nikdy. Iba teraz. Chápeš?“
„Drahý, to mi budeš musieť vysvetliť.“
„Lasatan ťa chce pretia… ťa chce. My mu ťa, pochopiteľne, nedáme. Dáme mu nejakú pobehlicu, ktorá bude od teba na nerozoznanie!“ Vojvoda čakal ocenenie geniálneho plánu, no namiesto toho dostal vcelku solídnu a dobre mierenú facku. Chvíľu zarazene rozmýšľal, čo v jeho pláne nesedí. Potom pochopil, že nezvolil vhodný formát prezentácie.
„To si ma zle pochopila. Vôbec nenaznačujem, že si… preboha, to by mi nenapadlo. Iba tá pobehlica bude vyzerať ako ty.“
Ďalšia facka.
„Nie. Stále nerozumieš. Necháp to tak, že by si bola s ňou nejako zhodná či čo. Iba sa na seba budete úplne podobať.“
Ďalšia facka.
„Že budete úplne rovnaké…“
Ďalšia facka.
Arcivojvoda už mal fackovania po krk. Rozhnevane chytil manželku za ruky a prestal sa snažiť o citlivú formuláciu. „Nalíčime nejakú fľandru, aby sa ti čo najviac podobala. Však si na ksicht stále gehníš nejaké svinstvo, tak to nebude problém. Veď nikto ani nepozná tvoju skutočnú tvár. Stačí, aby bola tá fľandra zhruba rovnako vysoká, liečiteľ si nič nevšimne. Užije si s ňou a uzdraví nám syna. Jasné?“
Juraj Hrdý uvoľnil manželkine ruky a kryl sa. Manželka však pritlačila dlane na tvár a so srdcervúcim nárekom vybehla zo zrkadlovej siene.
„Tie facky boli lepšie,“ povzdychol si plánovací génius a cítil sa mizerne.
Prezlečená a nalíčená slúžka Cecília sa na Perlu plesov podobala viac než dosť. Hrubá vrstva líčidiel opticky zmenšila veľký nos po otcovi a prekryla drobné fúziky pod ním po mame. V nádherných šatách vzbudzovala ilúziu urodzenej dámy, o povesti ktorej kolujú povesti. Z oboch strán ju pridŕžali slúžky, keď schádzala po úzkych schodoch zo zámockej veže.
„Pst!“ ozvalo sa z otvorených dverí. Náhradníčka sa zastavila.
„Poď sem, nemehlo!“
„Milosťpani!“
„Vravím ti, poď sem!“
Sklonila teda hlavu a vošla do komnaty plnej nádherného oblečenia. Šľachtičná si ju pohŕdavo premerala. „Toto že mám byť ja? Veď aj slepý by videl ten rozdiel! Hneď to vyzleč!“
„Ale pán veľkomožný nakázali,“ vzlykala.
„Prezlečieš sa! V mojich najlepších šatách do väzenia nejdeš. Čo mám také vhodné na súloženie v base?“ Prehrabovala sa v šatníku.
Slúžka zmizla za stenou, aby sa prezliekla. Vtom do dverí vrazil komorník. „Čo je to za cirkus? Kde toľko trčíš? Poďme, nech ťa už pretiahne a máme tento cirkus všetci za sebou!“
Energicky schmatol Perlu plesov za ruku a ťahal ju von z komnaty.
„Čo si to dovoľujete?“ bránila sa.
„Drž tú svoju drzú papuľu!“ ohnal sa na ňu. „A mazaj dole. Kto je zvedavý na tvoj cirkus?“
„Ale ja som…“
„Hni sa, opička!“
„Toto budete ľutovať.“
„Ešte jedno slovo a takú ti vlepím, že ti stena dá druhú. Takýto cirkus!“
Perla plesov zneistela a potichu zišla po schodoch do žalára. Žalárnik jej odomkol vŕzgajúce dvere a vpustil ju do Lasatanovej cely. S hrôzou pozrela na chlípneho liečiteľa v dobrej nálade.
„Á, ráčila nás navštíviť urodzená dáma!“
„Pst!“ zasyčalo zo schodov. Komorník nazrel do prítmia, kde na neho kývala postava.
„Čo si želáte, milosťpani?“
„Ja som Cecília, majordomus. Tá náhradníčka.“
„Ako si želáte… čože? Cecília? A čo tu robíš? Veď ty si v temnici! Nemôžeš byť zároveň aj na schodoch aj… A kto je potom tam? … Ja som v kýbli.“
„Musíte nás vymeniť naspäť.“
Majordomus ostal neschopný pohybu. Chcel utiecť, no nedokázal zdvihnúť nohu. Chcel kričať, no nedokázal otvoriť ústa. „Vymeniť, lebo výmena je vymenená,“ šepkal v šoku.
„Vypadni, idiot!“ začul známy hlas biskupa Bartolomeja.
„Áno, otče,“ prisľúbil idiot, lenže ostal stáť sťa prikovaný. Tlstý kňaz ho odsotil bruchom, ktoré sa nieslo zhruba dva kroky pred ním.
„Urodzená pani,“ zakričal kňaz do cely.
„Otče?“
„Pristúpte bližšie po rozhrešenie.“
Charlotte vyšla z basy. Biskup ju pevne zdrapol za ruku a ťahal ju na schody.
„A ty zmizni preč!“ štekol na nalíčenú slúžku v spoločenskom úbore vhodnom na súlož vo väzení.
„Nie, otče,“ zvolala a vbehla do temnice. Zabuchla za sebou dvere, ktoré žalárnik automaticky zamkol.
„Fú, toľko nadšenia som nečakal,“ čudoval sa Lasatan. „Manžel má zrejme plno iných povinností a na tie manželské nemá čas. Nebojte sa, Perlička, napravíme to.“
A siahol Cecílii na prsia.
Obchod je obchod
Bolo to také rýchle, že to prekvapilo aj Lasatana. Pár dní abstinencie nielen od vína, ale aj od sexu, urobili svoje.
„A že pozdravujem manžela!“ zakričal liečiteľ, keď Cecília opúšťala celu. Mešec so sto dukátmi ostal ležať na zemi.
„Takže teraz sme už takmer rodina,“ konštatoval filozof zachrípnutým hlasom od stáleho kričania.
„Čo to tu trepeš? My a rodina?“
„Veď si práve súložil s mojou dcérou.“
„Urodzená dáma je tvoja dcéra?“
„Nie, ale Cecília áno. Zrejme jej sľúbili, že ak sa vymení s urodzenou dámou, prepustia jej otca z väznice. A čo by neurobil môj pokladík pre svojho milovaného otca? Možno budem deduško. A ty budeš môj synáčik.“
„Blúzniš, starký. To bola milosťpani.“
„Jasné. Perla plesov vbehla celá naradovaná do basy a zdvihla si sukňu pred perverzným alkoholikom a chrapúňom. Plná očakávaní, že?“
„Dievčatá majú rady zlých chlapcov. Hoci obvykle sa viac ostýchajú. Moja slúžka vždy poučí mamičky, že mi musia nadbiehať. Aj tak im to veľmi nejde. Pri urodzenej dáme sa mi zdalo, že sa do cely teší.“
„Pretože uvidí otecka, ktorého už mesiace nevidela. A zrejme si nepostrehol ani tú náhlu zmenu oblečenia, že? Urodzená dáma sa išla na chvíľu vyspovedať a v momente sa vrátila v úplne iných šatách. Že si nikdy nevidel ženu prezliekať sa?“
„Šaty neriešim. Mamičky sú už nahé, než sa objavím. Faktom je,“ zahľadel sa medikus na spoluväzňovo nosisko, „že Perla plesov nemala taký raťafák. A taký frniak sám od seba nenarastie. To môžeš len zdediť. A líčidlom to neskryješ. Sakra. Takto ma podviesť. Podvodníci! Hnusáci!“
„Chápem, v tej rýchlosti si si nejaké šaty či nosy nemohol vôbec všimnúť.“
„A prečo si nič nepovedal, keď som… takpovediac… odomykal tvoju pokladničku?“
„Však som na teba hulákal ako pominutý. Lenže nadržaný samec zbadal samicu a… teda… to boli fukoty!“
Lasatan chvíľu sedel na zemi a nenávistne hľadel na kamennú stenu pred sebou. Kamennej stene to bolo dosť nepríjemné, keďže si to nezaslúžila. Nedala však na sebe nič poznať a ostávala voči tomu chladná.
Zrazu prudko vstal. „Platba prebehla, dám sa teda do práce. Obchod je obchod.“
So zvláštnym pohľadom sa priblížil k starcovi. Ten takisto vstal a s hrôzou v očiach ustupoval k stene.
„Čo to má byť, chrapúň?“
„Ty si disident, azda ti to nemusím vysvetľovať. Volá sa to rehabilitácia,“ dokončil a v jeho rukách sa rozsvietilo pulzujúce modré svetlo. Oči mu vzplanuli zeleným plameňom a na tvári sa objavil sústredený výraz. Mocne objal spoluväzňa oboma rukami.
Tomu začali dorastať chýbajúce prsty na nohách aj na rukách. Ošklivé rany po biči zmizli, zacelila sa aj jazva po rozžeravenom železe. Vytrhané zuby znovu vyrástli. Zošedivené vlasy vypadli a namiesto nich narástla hustá čierna hriva.
Starec celý čas reval na plné kolo. A ešte asi minútu po tom, čo rehabilitácia skončila.
„Chrapúň, čo si to urobil?“ Ohmatával spoluväzeň svoje omladené telo.
„Nemusíš sa báť, nos som ti zachoval v pôvodnom tvare aj veľkosti. Je to vlastne váš rodinný erb. Alebo rodinný klenot.“
„Ja… ja som to nechcel.“
„Ja viem, viem, filozof. Kolesá osudu, bla, bla, bla a tie tvoje vtákoviny. To vykladaj katke Katke.“
„Kolesá osudu nie sú vtákoviny. Život má svoj smer a účel. A ani boh nemá tú moc…“
„Neťahaj ma do tých tvojich sporov s Bartolomejom. A vlastne – odkiaľ vieš, že práve vysedávanie v cele sú tie tvoje kolesá? Možno si bol vykoľajený doteraz. Prečo si myslíš, že máš byť v temnici?“
„To je očividné! Veď sa na mňa pozri!“
„Pozerám, pozerám, no nepoznávam. Nepoznám vás, pane! Odíďte! Stráže! Stráže! Dostal sa sem nejaký neznámy chlap! Pomoc!“
„Chrapúň, neblbni. To bude prúser! Zbičujú nás oboch!“
„Stráže! Tento chlap sa tu odrazu zjavil!“
Dvere cely sa so škrípaním odomkli a dovnútra vošiel svalnatý žalárnik. „A ty tu čo robíš?“ zrúkol na väzňa. „Už aj sa odtiaľto prac, lebo ťa katka Kaťuša natiahne na škripec!“
„Mám ísť von?“
„Nerozumel si? Vypadni, darebák jeden! Nocľaháreň si hľadaj inde!“
„Želanie pokladíka sa vyplnilo,“ žmurkol Lasatan na bývalého spoluväzňa.
„Si menší chrapúň, než sa zdá!“
„Obchod je obchod.“
Obchodné podmienky
Lasatanovi sa vo väzení postupne začínalo páčiť. Katka Katka sa mu vyhýbala a stráže sa ho báli. Cecília s hlbokým výstrihom mu nosila vyberané jedlá a Bartolomej s nábehom na choleru vyberané vína. Do väzenia pribudla aj vyberaná spoločnosť: mamička s chorou dcérkou. Pri prvej mamičke nechápal, čo také strašné mohla spáchať polročná dcérenka, že si vyslúžila basu. Pri tretej mamičke už nepochyboval o tom, že aj neúplatnosť stráží má svoje limity, zatiaľ čo klebety hranice nemajú.
Jurajovi Hrdému sa na zámku postupne prestávalo páčiť. Prvý deň po výmene výmeny výmeny chodil pyšne ako páv. Hrdý nielen na svoje meno a prezývku, ale aj na svoj geniálny nápad. Synáčikov stav sa nezlepšil ani na druhý deň, takže už chodil len ako kohút. Na tretí deň dostal od manželky spätnú väzbu ohľadom kvality svojho plánu a odvtedy chodil už iba ako zmoknuté kura. V noci sa pripotácal do väzenia k Lasatanovej cele a chvíľku viedol monológ na tému „Nič ti nie je dosť dobré“, zatiaľ čo tretia mamička robila liečiteľovi dosť dobre.
Vojvoda sa utiahol k modlitbám a biskup nenápadne preberal moc nad celým krajom.
A vtedy sa to stalo.
Charlotte de Charmant praskli nervy.
„Kretén jeden kreténsky!“ rozliehal sa ľubozvučný hlas v bohato vyzdobených sálach. „Ale takto to nebude! Môj syn nezomrie pre lenivú riť toho korheľa!“ perlila Perla plesov.
Keď sa nenalíčená urodzená dáma v spodnej bielizni a s jazdeckým bičom hnala cez chodby, slúžky sa jej pratali z cesty. Komorník vyskočil na nádvorie cez zatvorené okno a panoš hľadal azyl vo vyhasnutom kozube.
Kým žalárnik trasúcimi sa rukami odomykal celu, Charlotte behala po base sťa vlčica a bičovala všetko, čo nenávidela. Čiže vlastne všetko.
„Kaťuša, priviaž ho na škripec!“ okríkla o hlavu vyššiu obryňu, ktorá sa v tej chvíli zdala byť o hlavu nižšia.
„To sme skúšali,“ zašepkala katka, keď priväzovala Lasatana na škripec.
„Ó, konečne urodzená dáma osobne!“ predstieral medikus odvahu a pripravoval sa omdlieť.
Vzduch zasvišťal a prvá rana dopadla na liečiteľov chrbát.
„Nemá to cenu,“ šomrala Katka a sledovala mučenie s pocitom zbytočnosti.
Druhá rana rozrazila vzduch. Potom ďalšia. A nasledujúca. Obryňa s prekvapením pozorovala Perlu plesov a tuho premýšľala nad tým, kde robila doteraz chybu. Väzeň tentokrát neomdlieval, hoci drsné rany mu kreslili na chrbte notovú osnovu.
„Otoč ho!“ rozkázala panovačne milosťpani. Obryňa otočila doráňané telo na chrbát a obe ženy si zarazene všimli väzňov rozkrok.
„Ešte mi dajte sto dukátov a môžete priniesť syna. Obchod je obchod.“
Kolesá osudu
Nadšenie biskupa Bartolomeja zo zázračného uzdravenia arcivojvodovho syna nemalo konca kraja. Vzdával vďaku bohu a do vzdávania vďaky nútil aj ostatných. Najprv všetci ochotne vzdávali vďaku tiež, ale biskup trval na vzdávaní takmer neustále. Po čase to vzdali. Bartolomej zaprisahal Juraja Hrdého aj s manželkou, že bohu vynahradia priazeň a budú sa riadiť výlučne radami jeho zástupcu na zemi. Čoskoro sa ukázalo, že boh má zrejme sám záujem o rady od ľudí v pokročilom štádiu obezity.
„Dobrý deň, chrapúň!“
„Čau, filozof,“ odzdravil Lasatan známy hlas, ktorý ho privítal pri vypustení z basy. Sotva videl, lebo po mesiaci v temnici ho oslepilo prenikavé slnečné svetlo. Zavetril však známu vôňu.
„Ahoj, Cecilka. A vďaka za dobroty.“
Filozofova dcéra sa začervenala.
„Ale no. Veď vieš, čo som tým myslel.“
„Viem,“ zachichotala sa, „dobre viem. Otec mi o vás veľa rozprával.“
„Povesti sa nezbavíš,“ povzdychol si liečiteľ. „Chrapúň a chlípnik.“
„A liečiteľ.“ Bývalý spoluväzeň vyceril rad zdravých bielych zubov. „A ešte k tej povesti… presnejšie, k povesti urodzenej dámy. Vieš o tom, že na biskupov zázrak tu nikto neverí?“
„Na zázračné uzdravenie?“
„Každému je jasné, že synáčik sa uzdravil, lebo si predtým urodzenú dámu proste…“
„Otec!“
„… ošukal,“ dokončil chrapúň a dcérenka sa znovu zapýrila, ako sa sluší na dobre vychované dievča. „Vlastne ani to nie je pravda. Aj teraz ma chrbát svrbí pri pomyslení na naše radovánky. Zrejme nikoho nebude zaujímať, čo sa naozaj stalo.“
Lasatan sklonil hlavu. Chvíľu rozmýšľal a potom upäl pohľad na filozofa. „To však znamená, že dobrá povesť urodzenej dámy…“
„… je aj tak v kýbli. Vidíš, ako fungujú kolesá osudu?“
„Na čo to bolo vlastne celé dobré?“
„Na nič. Voz Charlotte de Charmant aj Juraja Hrdého ide podľa toho, ako sa otáčajú kolesá osudu. A môžu sa aj o zem hádzať, pôjde rovnakým smerom. Len budú viac doráňaní.“
„Ide mi hlava prasknúť z tých tvojich drístov. Cecilka, dohliadni na otca, nech nedáva nikomu rady do života. A občas urob niečo pre svoje zdravie a niekedy sa u mňa zastav. Aj s nejakými dobrotami.“
Dievča opäť pozrelo do zeme a hanblivo sa usmialo.
„A čo plánuješ ty, chrapúň?“
„Vrátim sa na svoj zámoček. A urobím nejaké zmeny.“
„Fíha. Žeby si si predsa len niečo vzal k srdcu?“
„V prvom rade si budem liečenie vychutnávať. Máš pravdu. Nemá cenu sa tomu priečiť. Pomáham ľuďom, takže by som si mohol užívať dobrý pocit z toho.“
„Kolesá osudu! Konečne rozumná reč!“
„A ešte jednu podstatnú zmenu urobím.“
„Pozrime ho – nový človek! Obmedzíš chľast? Prestaneš zneužívať mamičky?“ Filozof s napätím sledoval Lasatana.
„Začnem pýtať dvesto dukátov. Všetko išlo hore.“