Narodila som sa pod šťastnou hviezdou – kniha mesiaca apríl

Nestáva sa často, že by ma kniha upútala natoľko, aby som na ňu nielen nevedela prestať myslieť, ale aj zmysluplne vyjadriť pocity, ktoré vo mne vyvolala. Elene Lackovej, prvej rómskej spisovateľke zo Slovenska, sa podarilo zasiahnuť ma na tom najcitlivejšom mieste, už len láskavosťou a srdečnosťou sálajúcou z jej podmanivých textov. Vo svojej autobiografii Narodila som sa pod šťastnou hviezdou sa venuje detstvu a dospievaniu vo Veľkom Šariši, opisuje život Rómov na Slovensku v čase druhej svetovej vojny, s čitateľom sa podelí o svoje pôsobenie v divadle, nevynechá ani náročné štúdium a drobné potešenia, ktoré ju sprevádzali naprieč životom.

Čitateľ dokáže už od samého začiatku vnímať silné kontrasty medzi vidiekom a mestským životom dvadsiateho storočia, dokonca aj medzi štandardnou dedinou a rómskou osadou, v ktorej sa odjakživa žilo akosi živšie, dynamickejšie a o niečo veselšie. Podarilo sa mi dostať priamo do centra tejto bujarej kultúry, veľakrát som sa neubránila radostnému úsmevu nad rómskym spôsobom riešenia situácie, nad veselými príhodami z autorkinej mladosti, ktoré aj vo mne vytvárali určitú nostalgiu vďaka do očí bijúcej bezstarostnosti, detskej pravdovravnosti a najmä nekonečným chvíľam stráveným v kruhu priateľov.

„Ľudia sa dusili, skákali do rieky, deti sa topili, lapali po dychu – a gardisti sa odsunuli hore na most a smiali sa, až sa prehýbali. Dupali a tlieskali ako pomätení, že im zase cigáni pripravili dobré divadlo.“

Aj napriek tomu, že sa Elena dostala do situácie, kedy sa učila byť súčasťou fungujúcej spoločnosti v neľahkých podmienkach, jej slová sú dojemné, ba priam až liečivé. Majú tendenciu vyčarovať úsmev na tvári a donútiť čitateľa nahliadnuť na svet úplne inými očami s otvorenou dušou ochotnou akceptovať cudzie zvyky a tradície. Z knihy vyžaruje toľko lásky, toľko ľudskosti, toľko porozumenia, až ma hrialo pri srdiečku. Autorka sa jediný raz neuchýlila k odsudzovaniu ani povyšovaniu sa nad ostatných či obviňovaniu. Práve naopak, s veľkým nadhľadom sa vracia k svojim koreňom do milovaného domova a je skutočne citeľné, že to, čo robí, robí s radosťou. Mňa osobne oslovil práve štýl písania, jej slová akoby mi hovorili priamo z duše, a to, s akou láskou hľadí do svojej minulosti, ma neraz dojalo.

Pripravte sa na silnú dávku nárečia, ktoré ani na malý moment nepôsobí rušivo, no dotvára nádhernú atmosféru východného Slovenska, na veľa veselej rómskej kultúry, ktorá sa vám ako zázrakom okamžite zaryje pod kožu, na nové pohľady na svet či na jedinečný spôsob života. Autorka neupriamuje pozornosť len sama na seba, veľkú časť venuje myšlienkam a spomienkam na svoju milovanú rodinu, čo je len ukážkou jej nádherného spôsobu bytia a obrovského spisovateľského umenia.

„Pohybovala som sa od nádeje k beznádeji. Nové zákony, heslá, novinové titulky, prejavy na schôdzach a školeniach sľubovali, že sa začne žiť lepšie a radostnejšie. Verili sme, že to bude hneď. Ale prípady, ktoré som musela dennodenne riešiť, ukazovali, že nový a lepší život sa presadzuje neúnosne pomaly. A na druhej strane, keď sa mi podarilo zaobstarať niekomu stavebné povolenie, sociálnu podporu, zorganizovať nejaký kurz pre negramotných, v ktorom sa skutočne zopár ľudí naučilo čítať a písať, začala som znovu veriť, že sa všetko mení k lepšiemu.“

Elena Lacková si v mojej knižnici našla čestné miesto a ja už teraz viem, že sa k jej tvorbe budem ešte dlho vracať. Zaslúži si šancu od každého, kto má chuť rozšíriť svoje poznatky z histórie Slovenska, a zároveň si prečítať fascinujúci príbeh o prekonávaní prekážok.