Gumák

Ak by si vedel, prečo som to urobila, pochopil by si ma. Ale dúfam, že to nepochopíš. Nikdy. Pre tvoje vlastné dobro.

Prepáč mi.

…

„Jedna z najväčších nevýhod ľudského bytia je naša myseľ. Nekompromisne nás chráni pred nami samými, vytvára obranné mechanizmy, uzatvára bránu k tým častiam nášho charakteru, ktoré na sebe nenávidíme. Neprijímané časti osobnosti sú tu však s nami. Naveky. A prejavujú sa presne v situáciách, ktoré sa vymykajú našej kontrole a bežnému stereotypu. Vtedy sa prejaví naše pravé ja. Problém je, že ich nechceme vidieť, nemáme záujem pozrieť sa do zrkadla a vidieť sa v skutočnom svetle. Pozrieť sa sám sebe do očí, zahľadieť sa do vlastnej duše je pre mnohých najdesivejšia vec na svete.“

Čakal som všeličo, ale na toto som nebol pripravený. Síce som cítil hrôzu, ale nebol som schopný urobiť ani jeden jediný pohyb. Mozog je skrátka zaplavený takým množstvom stresu a paniky, že vypne, a vy len sedíte, paralyzovaný, bez možnosti zmeniť tento zúfalý stav. Nezmohol som sa na slovo. Jediné, čo prezrádzalo, ako sa cítim, bola kvapka potu, o ktorej existencii som vedel len preto, že ma pálila v očiach.

Čo to má, sakra, znamenať?!

…

Anna

Nechápem matky, ktoré zvládajú absolútne všetko. Majú navarené, upratané, vyzerajú dobre, ešte si aj nájdu čas na hru s deťmi a napokon aj na hru s manželom. Kde na to berú energiu?! To všetky berú kokaín? Mne stačilo editovať článok a zvyšok energie som dala do prania. Čo si budeme hovoriť, už si to žiadalo; tá hromada neopranej bielizne na mňa posmešne hľadela, vysmievala sa mi a ukazovala na mňa prstom, aká som len zlá matka a gazdiná. Chvíľu som na ňu hľadela tiež, potom som ju povyhadzovala z koša na zem, pekne nakopila a roztriedila. Aké vzrušujúce.

Pozrela som sa na hodinky – Viktor príde až o hodinu. Aspoň mám ešte čas na kávu a kus čokolády, ktorý som včera uchránila vlastným telom. Prvé pravidlo manželského života – nikdy nesiahni žene na čokoládu a vždy maj nejakú po ruke.

Sadla som si na gauč, ktorý by taktiež už potreboval vytepovať, ale túto informáciu som sa rozhodla ignorovať. Musím, musíš, musíme verzus chcem, chceš, chceme. Ako veľmi sa tieto dva svety líšia.

Pila som lahodný mok s farmárskym mliekom a užívala si chvíľku ticha. Musím povedať, že až nepríjemne ohlušujúceho ticha. Keď má matka zrazu čas pre seba, nevie, čo so sebou. A to ticho jej prekáža, príde jej až nepríjemné, zarezávajúce sa do uší. Alebo to tak mám len ja a ostatné matky sú normálne?

Kútikom oka sa mi mihol dobre známy tieň. V poslednom čase sa mi to stávalo často. Mala som pocit, akoby som periférnym videním zahliadla nejakú postavu, ale hneď ako som otočila hlavou, nik tam nebol. Napadlo mi, že by som mala navštíviť očnú, možno je to príznak šedého alebo zeleného zákalu. Ako sa vlastne prejavuje zákal? Musím si to vyhľadať na internete.

Viktor

Už len pri myšlienke na ňu sa mi dvíha žalúdok. Predstavím si jej tvár a vzkypí vo mne hnev, ktorý mám problém spracovať. Včera som kvôli nemu vrieskal v obchode na tetku, ktorá vzala posledný kus tvarohu. Tak ma to naštvalo, že som sa neovládol, pretože ten tvaroh je to jediné, čo som posledné dni schopný zjesť.

Oblek ma nesmierne škrtil. Škriabal som sa na stehnách a rukách, povoľoval som si kravatu, snažil som sa zhlboka dýchať a pomaly vydychovať, presne ako mi to poradil terapeut. Aj ten ma už štval, jeho večné otázky, na ktoré som nepoznal odpoveď, mi liezli na nervy. Nie je tu práve na to, aby mi povedal, čo mám, sakra, robiť?!

Celé toto šaškovanie by som si odpustil, ale mama potrebuje mať všetko na poriadku, ako sa patrí. Čo by povedali ľudia, zneli mi jej slová v ušiach. Mne to bolo vyslovene jedno, ale nemal som náladu sa s ňou hádať. Ani energiu. Moju mlčanlivosť si i tak budú všetci vysvetľovať zármutkom, potrasú mi rukou a nechajú ma na pokoji. Vždy mi prišlo úplne scestné organizovať v čase smútku a straty kar pre hostí, ešte sa aj starať o to, aby im chutilo, aby bolo všetkého dostatok a aby menu bolo vhodné.

„Keby boli len chlebíčky, ľudia by rozprávali,“ desila sa mama, pre ňu zrejme najhoršej myšlienky v tejto situácií.

Presne tak, mami, je úplne jedno, že ti umrela dcéra, hlavne, aby ľudia nerozprávali. Ľuďom je to úplne ukradnuté, a aj keby nebolo, čo je na tom?! Mal som chuť jej vykričať, že rieši úplné kraviny. Sám som si však musel pripomínať, že neplakala. Nezložila sa. Len riešila, vybavovala pohreb a organizovala. Terapeut mi povedal, že každý sa so zármutkom vyrovnáva po svojom, a ak je jej spôsob zamerať sa na to, ako vyzerá pred ostatnými, prosím.

Nadýchol som sa a vyšiel som z izby.

Anna

Otáčala som hlavu zo strany na stranu. Cítila som sa ako Regan z Vyháňača diabla, ešte chýbalo točiť ňou dookola.

Tieň v kútiku oka som vídavala čoraz častejšie a Viktor už musel zakročiť a objednať ma k očnej. Neviem, či ma potešilo alebo sklamalo, že oči mám v poriadku. Stále som nevedela, o čo ide, na tieň som sa sústredila viac než na prácu. Niekedy som ani nepracovala, len som sledovala periférnym videním tú šmuhu, ktorá zmizla, hneď ako som pootočila hlavu. Akoby predo mnou utekala.

„Je to akoby si niekoho videl kútikom oka. Nemôžeš ho však zazrieť celého, pretože hneď ako pootočíš hlavu, začne utekať. Akoby ti zmizol v hlave, naboku,“ vysvetľovala som Viktorovi večer pri zmrzline. Viktor sa najprv smial, ale potom ho to začalo znepokojovať. Ani neviem, či bol na mňa naštvaný, že to stále vyťahujem, alebo sa len prejavovala jeho prílišná starostlivosť. Zatiaľ to ale nechal tak; predpokladám, že dúfal, že ma to prejde a že to je len nejaký spôsob prejavu materského stresu. Je to vôbec diagnóza? Materský stres? Ak nie, mala by byť.

Zistila som, že sa mi práca dosť nakopila. Mala som mnoho nedoriešených restov, neopravených článkov, a samozrejme, domácich povinností. Uvítala som možnosť pracovať z domu, aspoň som mala pokoj, najmä ak bol malý v škôlke alebo u mamy. Moja introvertná povaha nemala rada prácu v kolektíve, rozhodne nie v obrovských kanceláriách typu open space. Hlava mi prosto neberie, ako sa tam niekto dokáže sústrediť.

Dnes som si dala záväzok, že dokončím všetko, čo mi v práci už horí. Odpísala som na emaily, poupravovala texty, ktoré mali ísť tento mesiac na web, a po prvýkrát po dlhom čase som sústredene pracovala. Až dokým sa mi v ľavom kútiku oka neusadil tieň.

Ako vždy som potriasla hlavou, zvyknutá, že tieň hneď zmizne. Tentokrát však zostal na mieste. Zatriasla som hlavou ešte raz, ale nič sa nestalo. Oprela som sa o kreslo a zhlboka som dýchala. Z ničoho nič mi srdce začalo biť rýchlejšie a prudšie. Nepokoj, ktorý mnou postupne prerastal, ochromil moje telo i myseľ. Nemohla som vnímať nič iné, myslieť na nič iné, len na tú šmuhu v kútiku ľavého oka, ktorá ma pokojne sledovala. A potom sa pohla smerom ku mne.

Viktor

Z princípu nepijem ani nefajčím. Čo je v tomto prípade dosť nevýhodné, pretože sa nemám ako uvoľniť a upokojiť. Neexistuje nič, čím by som svoju myseľ ochromil aspoň na tú prchavú chvíľu, v ktorej by som si mohol oddýchnuť. Aspoň tá jedna jediná poondiata chvíľka, keď by som mal od svojej hlavy pokoj.

Stačilo, aby som si k alkoholu pričuchol a dvihol sa mi žalúdok. Presne ako spomienka na ňu. Neznášam ju. Milujem ju. Momentálne však cítim len hrubú nenávisť, takú čistú, že by som ňou mohol nakŕmiť všetkých démonov vyskytujúcich sa v hororoch. Démoni sú však slabý odvar. Tým najhorším hororom je reálny život, ktorý vám nedá spať. Sny sú odpočinok, skutočnosť je nočná mora. Ak by nebolo spánku, zbláznili by sme sa. Celý život prežívať v realite a nemať ani minútu pokoj od vlastnej mysle. Takto vyzerá peklo?

Doma som nesvietil. Rovno som si ľahol na pohovku a sledoval tmu. Zavrel som oči, pošúchal som si ich a upriamil pozornosť na škvrny, ktoré som si tým dotykom spôsobil. Tie jej šmuhy. Ako to vravela?

„Je to akoby si niekoho videl kútikom oka.“

Najhoršie bolo sledovať ju vo chvíli, keď si myslela, že je sama. Stála a krútila hlavou. Točila sa dookola a hystericky mávala okolo seba rukami, akoby chcela niekoho odohnať.

„Nemôžeš ho zazrieť celého, lebo hneď ako pootočíš hlavu, začne utekať.“

Bože.

„Akoby ti zmizol v hlave.“

Nemal som potuchy, že to narastie do takýchto rozmerov. Uľavilo sa mi, že všetky výsledky mala dobré, neurológ taktiež tvrdil, že nevidí žiadne poškodenie ani nadmernú aktivitu v oblastiach, ktoré by mohli vysvetľovať jej… ako to nazvať? Lekár to nazval „nedefinovateľné tvary“, ale Anna ho vtedy opravila.

„To nie sú nedefinovateľné tvary, je to šmuha, ktorá má tvar človeka. Ale akoby nemal presnú formu, niečo mu chýba. Nevie stáť úplne rovno, akoby mu chýbala chrbtová kosť a kosti rúk a nôh.“

Lekár vtedy zdvihol obočie, ale zachoval sa profesionálne. Posadil si nás a začal vysvetľovať, ako dokáže prílišný stres ovplyvniť mozog, na ktorý môže organizmus zareagovať rôzne. Anna sa vtedy naštvala a začala zvýšeným hlasom tvrdiť, že žiadny stres nemá, pretože syn už o pár mesiacov pôjde do školy, čo rozhodne nekorešponduje s popôrodnou depresiou ani ničím iným. Lekár si vzdychol, prikývol a s distingvovaným slovníkom nám dal kontakt na odborníka – psychiatra alebo terapeuta, ktorý sa v tom má vyznať – v prípade potreby. Mal som ten názor, že potreba už dávno prišla, Anna však nie.

Anna

Vždy keď vidíte pavúka, ste celkom ochotní ponechať ho vlastnému osudu, dokým je na jedinom mieste. Viete o jeho existencii a pokiaľ sa nepremiestňuje, nevadí vám. Hneď ako viete o jeho existencii, ale neviete, kde je, pochytí vás panika.

Paniku som cítila, vždy keď som mala ísť spať. Tma zahalila všetko do sladkej nevedomosti, čo ma však desilo. Nevedela som, čo tieň urobí, ani či sa pohne. Znervózňovalo ma to rovnako, ako keď viete, že je v miestnosti pavúk, ale netušíte, kde presne sa nachádza – či sa rozhodne navštíviť vašu perinu, preskúmať teplo vášho vankúša, tváre alebo dokonca úst. Sedela som na posteli a so široko roztvorenými očami som sledovala tmu. Viktor bol citlivý na svetlo, nedokázal pri ňom zaspať, ani keď šlo o mihotavé svetlo sviečky. Preto som noci zvyčajne trávila v obývačke, s rozsvietenou lampou alebo vanilkovou sviečkou, ktorá ma upokojovala a z nejakého dôvodu mi pripomínala detstvo. Keď sa mi nedarilo zaspať, vstala som z postele a uvelebila sa na gauči. Inak to nebolo ani dnes.

Uvarila som si čaj, skontrolovala drobčeka v postieľke a prešla som do obývačky. Zhlboka som sa nadýchla vanilkovej vône a dúfala som, že upokojí náhle vzrastajúcu nervozitu ohľadne tieňa v kútiku. Predstavovala som si ho, ako sa mi smeje, ukazuje na mňa prstom a baví sa na môj účet. Teda, pokiaľ nejaký prst má.

Posledné dni som sa ho snažila pozorovať a zistiť viac. Vyzeral skutočne ako človek, ale s nejasnými obrysmi. Skrátka rozmazaná postava, ktorá sa nevedela vzpriamiť, akoby jej chýbali všetky kosti v tele. Tam, kde mala byť hlava, nebolo nič. Niečo guľaté, čo hlavu pripomínalo, však spočívalo zvesené na hrudi. Celá hromada, ktorú tieň pripomínal, bola skrkvaná. To, čo mali byť nohy, boli dva gumené pahýle v hnus vyvolávajúcej neprirodzenej pozícii. Ruky spočívali pokojne pozdĺž tej kôpky. Na jej nepravidelný trhaný pohyb som si nemohla zvyknúť.

Viktor

Bol som mame vďačný, že si k sebe na víkend vzala drobčeka a poskytla mu nové prostredie, ktoré mu tak nepripomínalo mamu. Hral sa, maľoval, podchvíľou sa spýtal, kde je mama. Nemali by deti už v tomto veku chápať, čo je smrť? Vyhľadal som si to na internete a podľa informácií mu ešte chýbali tak tri-štyri roky.

Zostal som u mamy na obed, trvala na tom. Nedbal som, aspoň sa drobček naje a ja nemusím riešiť nič, čím sa mi v skutočnosti nechce zaoberať. Mama vyzerala strhane, pozoroval som, ako nakladá jedlo, a všimol som si dve veci – jej roztržitosť a chvíľkové zakolísanie, akoby strácala balans. Vstal som a chcel som jej pomôcť, na čo spustila intenzívne protesty. Predsa vie obslúžiť rodinu.

Keď sme dojedli, nakázal som synovi, nech si ide zbaliť veci. Mama zatiaľ postavila na stôl hrnčeky s kávou a chystala sa nakladať koláč, keď som ju chytil za ruku a povedal, aby sa konečne posadila a pozrela sa mi do očí. Od smrti Anny sa nezastavila, varila, piekla, dokonca mi pripravila niekoľko dóz s navareným jedlom, aby som sa o to nemusel starať. Konverzácia ale nemala žiaden efekt; respektíve, presnejšie by sa dala nazvať monológom. Mama stále drmolila o koláči, nechcela zostať sedieť. Tak som jej pustil ruku, nemal som na ňu nervy. Ak by som jej povedal, čo Anna vyvádzala, iste by sa zložila. Nikto to nemohol vedieť. Bolo to naše malé tajomstvo, na ktoré, hádam, aj drobček zabudne. Presnejšie povedané, dúfam, že si to ani nepamätá a jeho myseľ to vytesní a ochráni ho pred touto bolestivou spomienkou.

Mama mi nabalila dózy do tašky a do rúk mi dala poslednú, ktorá sa už nikam nevošla. Bol v nej koláč, ktorý nádherne voňal vanilkou.

…

Anna si nepísala denník ani história v jej počítači nepriniesla žiadne odpovede. Keď som drobčeka uložil k spánku, otvoril som si staré albumy a prechádzal fotkami. Cítil som sa ako ženská po rozchode – kŕmil som sa tým nechutne sladkým koláčom a utápal sa v zúfalstve pozeraním spoločných fotiek. Naštvane som premýšľal, prečo sa k tomu uchýlila, a pocítil som potrebu mať ju pri sebe len preto, aby som jej všetko vykričal do tváre. Že ma tu nechala samého. Že nechala samého svojho syna. Že si nechcela nechať pomôcť pre dobro rodiny, a bola taká sebecká, že sa radšej sama vyžívala vo svojom šialenstve, než by priznala problém.

Bolo to šialenstvo?

„Je to gumák. Nemá kosti, len ma v tej nechutne skrútenej polohe sleduje a čaká – neviem na čo.“

Jej slová mi zneli v ušiach, keď som dojedal posledný kus koláča. Mal som nechať aj drobčekovi, ale čo už. Možno som mu vlastne urobil službu, cukor je zlo.

„Prosím ťa, o čom to rozprávaš?! Nemôžeme aspoň pripustiť myšlienku, že toto nie je reálne?“ „Len sa pozhováraj s doktorom Vráblom, nič viac nechcem.“

Anna o tom nechcela ani počuť, žiadneho cvokára nenavštívi. Gumák je reálny, cíti to a vie, že jej terapia nepomôže. Nie je to problém, ktorý by vyriešilo obyčajné vyrozprávanie sa.

Bože, Anna. Jedno rozhodnutie nám mohlo zmeniť celý život.

„Tvoje rozhodnutie nám posralo celý život,“ zašepkal som do ticha. Odpoveďou bol osamotený priestor obývačky, ktorý sa mi zrazu zdal až priveľmi stiesnený.

Anna

Gumák. Tak som začala nazývať svoju dennú moru. Ak by som nebola taká vyčerpaná nedostatkom spánku a neustálym vypätím, zasmiala by som sa tomu. Denná mora je v skutočnosti to, čo nás trápi, nočné mory neexistujú. Sú len výsledkom toho, čo sa nám stalo v reálnom svete, ale boli sme príliš zaneprázdnení na to, aby sme si ich uvedomili. Ignorovali sme ich v rýchlosti bežného dňa, a večer, hneď ako sme nemali čo robiť, nám zaklopkali na okienko vedomia a bez pozvania vstúpili dnu. Denná mora, prichádzajúca v noci.

Popíjala som čaj a sledovala svojho nového tyrana. Keď kôpka gumákoidnej hmoty so sebou z ničoho nič trhla, nadskočila som aj ja. Ruky s hrnčekom sa mi mierne triasli. Hovorila som si, radšej vedieť, kde je, než ho nevidieť vôbec. Viktora som už štvala. Bál sa o mňa a snažil sa ma presvedčiť, že som šibnutá. Hnevalo ma, že mi neverí. Niekedy som si priala, aby sme si vymenili roly, a on prežil to, čo prežívam ja, a pochopil moju situáciu. Nedeje sa to len v mojej hlave, je to tu, priamo vedľa mňa, v kútiku môjho oka. Lenže už nemizne preč, ale sedí a čaká.

Na čo?

Desivá otázka, na ktorú som nepoznala odpoveď, ma držala pri vedomí. Čo, sakra, chce? Vedela som, že sa gumák neobjavil len preto, aby ma vydesil. A tušila som, že tu bol vždy, len som si jeho existenciu neuvedomovala. Alebo nechcela uvedomiť.

Gumák sa opäť mykol. Zhlboka som sa nadýchla v snahe utíšiť nervy. Odkedy sa prevalil a pohol smerom ku mne, ubehlo pár dní. Odvtedy sa len trhane hýbal na mieste, čo ma v skutočnosti neupokojilo. Brala som to ako ticho pred búrkou, predzvesť, že vojaci sa stiahli len preto, aby vymysleli účinnejšiu stratégiu boja.

Po líci mi stiekla slza. Dolná pera sa mi roztriasla.

Oprela som sa. Bylinkový čaj alebo totálne vyčerpanie donútili hlavu klesnúť, zavrieť oči a pomaličky sa prepadnúť do nepokojného spánku.

…

Zobudiť sa do ticha, keď svet ešte spí, je svojím spôsobom upokojujúce. Zotrvala som v tejto chvíli ešte pár sekúnd, oči som nechala zavreté – užívala som si moment pokoja. Túžila som v tomto stave ostať celú večnosť, prestať existovať, nemať povinnosti a problémy – len si tak jestvovať v tejto oáze, kde neexistuje nič, ani vlastné myšlienky.

Ako každé ráno som sa chystala precvičiť si končatiny a chrbát. Zakrútiť členkami a zápästiami, rozcvičiť prsty, ponaťahovať krk, pootáčať trup, aby som odľahčila tuhosti chrbta. Bez príjemnej rutiny, ktorá mi nezabrala viac ako dve minúty, som si nevedela predstaviť začiatok dňa. Často som to robila ešte v ľahu na posteli. To bolo na tom najlepšie – žiadne prezliekanie sa do cvičebného úboru, vstávanie, karimatka a podobné veci. Kto má, preboha, na to čas?

Keď som pohla prstami, niečo bolo veľmi zle. Presnejšie povedané, snažila som sa pohnúť prstami na nohách. Mozog dal signál k pohybu, ktorý sa niekde stratil, neprišiel ku končatine a neposlal odozvu, že sa prst skutočne hýbe. Očné viečka sa mi rozleteli ako dvere, do ktorých práve niekto z celej sily kopol. V obývačke panovalo šero, bolo pár minút pred svitaním.

Posadila som sa a sklonila som hlavu k svojim nohám. Chvíľu, ktorá mi pripadala ako večnosť, som ich sledovala a uvažovala, či sa nimi snažím pohnúť. Nehýbali sa. Prsty zostávali v nečinnosti a spočívali na gauči.

Nahla som sa a vyzula si jednu ponožku. Členok sa mierne pomrvil, ale bol jediný, ktorý som v tom momente zacítila. Prsty nejavili známky života. Nahla som sa znovu, aby som sa štipla do palca, či vôbec ucítim nejakú bolesť. Vtedy som to pochopila.

V ušiach mi hučal zrýchlený dych, srdce som zacítila až v krku. Prsty sa mi triasli, ako som sa pomaly narovnávala a zamerala svoju pozornosť na tieň v kútiku oka. Tieň, ktorý sa práve v časti, kde mali byť chodidlá, prstami snažil posúvať smerom ku mne.

Viktor

Vtedy som jej dal ultimátum. Buď sa pôjde liečiť, alebo zbalím malého a odchádzam. Nikdy nezabudnem na ten hysterický smiech, počas ktorého sa mi snažila vykričať, že neuniknem. Nikto z nás.

Celý deň som sedel a snažil sa prísť na to, kde sa stala chyba. Čo som urobil? Zanedbal som ju? Mal som sa viac starať, pomáhať jej?

Po večeroch som si často prezeral fotky. Hľadel som do jej tváre, hneval sa a pýtal sa nemého obrazu, čo mi to urobila. Ako prvá osoba vôbec mi dala pocítiť, čo je to bezpodmienečné prijatie a láska. Podporovala ma v tom, aby som bol sám sebou, venoval sa koníčkom, hoci chlapčenským, a zároveň mi dodala dosť sebavedomia, aby som bol zodpovedný dospelý, ktorý sa postaví čelom svojim problémom. Ako jediná vo mňa verila, najmä v časoch, keď som si neveril ani ja sám. Keď si spomeniem na to, akú citovo odtiahnutú rodinu mala, divím sa, kde vôbec brala silu byť takou osobnosťou, akou bola.

Trvalo dlhé mesiace, kým ma zoznámila s jej rodinou. Nehovorila o nich, vždy to zaobalila do niečoho vágneho. Zo začiatku mi to stačilo, ale keď som si priznal, že s touto ženou chcem stráviť zvyšok života, spozornel som a začal sa viac pýtať. Nepovedala nič, ale nakoniec nás zoznámila. Z jej príbuzných boli nažive len matka a brat.

Celú cestu k nim bola nesvoja, ale nechcela si to priznať. V aute som ju chytil za ruku a usmial som sa. „To bude dobré,“ čičíkal som ju chabými slovami, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou nemali žiaden efekt. Aj keď stretnutie prebehlo v rámci možností normálne, všimol som si, že jej mama je taktiež nervózna. Skákala a behala okolo nás, pripravovala občerstvenie, dokladala na taniere, neustále varila čaj, dolievala kávu, skrátka nevedela posedieť. Pripísal som to jej spôsobu konfrontácie so stresom. Každý ho predsa rieši inak.

Brata som nevidel. Jediné, čo mi k nemu povedala, bolo, aby som sa mamy nič nepýtal. „Vysvetlím ti to neskôr,“ povedala nervózne a ja som sa rozhodol jej prianie rešpektovať.

„Nemá kosti, len ma v tej nechutne skrútenej polohe sleduje a čaká – neviem na čo.“

Potriasol som hlavou a hneď som si spomenul, ako triasla hlavou ona. Z ničoho nič sa otáčala. Pozerali sme film, nakupovali, boli sme na návšteve – zrazu trhla hlavou a na pár sekúnd sa odmlčala. Zdalo sa, že si to nik okrem mňa nevšimol.

Mal by som opäť zájsť na terapiu. Čítal som, ako ľahko môže nastať posttraumatická stresová porucha. A zdalo sa, že presne to bude môj problém, pretože kedykoľvek počas dňa sa mi premietali pred očami výjavy ako obrazy, spôsobujúce značnú úzkosť a nepríjemný pocit, ktorý som nevedel stráviť. A niet sa čomu diviť. Mám pred očami ako film to ráno, keď som sa zobudil na jej krik. To ráno, keď som vybehol so strachom zo spálne a našiel ju na gauči, ako si tlčie do nôh. Medzi vzlykmi som postrehol len pár slovíčok. Kosti. Gumák.

„Nemá kosti, len ma v tej nechutne skrútenej polohe sleduje a čaká – neviem na čo.“

Anna

Sledovala som ho, ako sa pomaly staval na nohy. Telo, zatiaľ bez kostí, prehnuté a skrútené, mu viselo po boku. Nespúšťal ma z očí, kŕmil sa mnou, vyciciaval ma.

Sedela som na vozíčku v čakárni. Už ma unavovalo sledovať pohľady lekárov plné opovrhnutia. Taktne naznačovali, že som hypochonder a všetky moje výsledky sú v poriadku. Keď si do ordinácie zavolali Viktora, vedela som, že mu tlačia do hlavy myšlienku, že by ma mal nechať hospitalizovať. A on im uveril.

V kútiku duše som ho chápala, chcel mi pomôcť a bol zúfalý. Nevedel, čo má robiť. Na druhej strane som voči nemu pociťovala hnev, že je proti mne a nechce ma vypočuť. Tieto dva protipóly mojej osobnosti momentálne zápasili o dominanciu, ale vždy vyhrala tá silnejšia časť. Vždy vyhral mocnejší hnev.

Kedykoľvek prišla na pretras téma hospitalizácie, pohádali sme sa. Urobila som z neho nevďačného manžela, čo vo mne vzbudzovalo ešte väčšie pocity viny a silnejší hnev – na samu seba. Nezľahčovala som situáciu, naopak priťažovala som našej rodine. Ale keby ma, sakra, chcel niekto vypočuť!

Viktor sa už nesnažil prinútiť ma ľahnúť si do postele, ustlal mi na gauči. Myslím, že nemal silu presviedčať ma alebo sa hádať ešte aj o tejto hlúposti. Bol z toho unavený. Zo mňa. Potlačila som tú bolesť v srdci, nemala som čas priznať si, že manželovi prekážam a deptám ho. Mala som dôležitejšie veci na starosti, a to ochrániť svoj život.

Termoska s čajom si spokojne odpočívala na drevenom stole. Upriamila som na ňu pohľad a dovolila si krátku chvíľku pokoja, za posledné týždne takú vzácnu. Dnes bol gumák pokojný, čo sa o mne povedať nedalo.

Lekár mi dal nejaké lieky na upokojenie, ale odmietla som ich. Viktor zalomil rukami, hodil ich na mňa a odkráčal preč. Nezmohol sa na slovo. Dnes sa so mnou ani nehádal, čo bol nový level nášho manželstva. Koľko levelov existuje, kým príde k nezvratnému koncu?

Naliala som si čaj, popíjala ho a hľadala na internete niečo, čo by mi pomohlo pochopiť môj stav. Zažil ešte niekto tento problém? Je to istý druh vzácneho syndrómu, ktorý postihuje jedného človeka zo stotisíc?

Priala som si, aby som našla odpoveď, no zároveň som sa bála poznania. Nechcela som vedieť, čím trpím, pokiaľ vôbec niečím trpím. Trpieť je zaujímavé slovo s veľmi negatívnou konotáciou, ale pravda je iná – trpieť znamená žiť. Život je utrpenie; ak netrpíte, nežijete a neposúvate sa ako osobnosť. Keď som bola mladšia, knihy ma dokázali udržať pri zmysloch. Nachádzali sa v nej moji jediní priatelia, učila som sa z nich, ako má vyzerať vzťah, rodina a kamarátstvo. K postavám v knihách som cítila väčšie sympatie a empatiu ako k reálnym spolužiakom. Pravdou bolo, že mi boli v detstve únikom, ktorý som na prežitie potrebovala.

Gumák dal o sebe vedieť, mierne sa pohol a prehodil vrch tela na druhú stranu. Pozeral na mňa z iného uhlu, akoby som bola tovar, ktorý zvažuje kúpiť. A možno som aj bola.

Sledovala som ho s obavami, ale búšiace srdce ani stres neprichádzali. Namiesto toho som sa upokojovala a vedomie mi pomaličky prerastalo hmlou, čo mi znemožnilo premýšľať. Posledná myšlienka, než som položila svoju ťažkú hlavu na vankúš, bola na čaj. Pripravoval mi ho Viktor. A lieky od lekára na upokojenie taktiež zmizli.

…

Zo spánku ma vytrhol náš malý drobček. Triasol mnou, volal mama, pästičkami jemne tĺkol do ramien.

Prebrala som sa tak rýchlo, ako to vedia len mamy, keď počujú svoje dieťa. Ruky mi vystrelili, dotkla som sa chlapčeka a následne sa chcela posadiť. Nešlo to.

„Triasla si sa,“ zamračene na mňa hľadel, v očiach sa mu miešal strach a nepochopenie.

Nemôžem sa posadiť.

Gumák postupuje smerom nahor.

Viktor

Drobček si nasadil batôžtek a odcupital do triedy. Taktiež by som sa rád vrátil do práce, ale šéf trval na tom, aby som mal priestor sa nadýchnuť a zregenerovať. Pracoval som z domu, čo mi rozhodne nerobilo dobre. Každá jedna vec, miesto a kút mi ju pripomínali. Nemohol som sa pozrieť na stôl ani na gauč. Nemohol som spať v našej posteli, kde spala aj ona. Neustále som cítil jej vôňu, hoci som jej oblečenie zabalil. Bola všade, cítil som ju vo vzduchu.

Sedel som pri stole s laptopom, ale miesto práce som hľadel s prázdnym výrazom na pohovku.

„Čo to robíš?!“ Zvreskol som a ponáhľal sa vytrhnúť jej drobčeka z rúk. Jej divoký pohľad ma vydesil, oči jej horeli zúrivou odhodlanosťou, na rukách mala nabehnuté žily. Niečo nezrozumiteľne kričala, ja som si uvedomoval len sliny, ktoré z jej úst prskali na všetky strany. Kebyže nemám o drobčeka strach, možno by som venoval väčšiu pozornosť zmene jej pohľadu. Nenávisť sa premenila na strach a hrôzu, krik na kvílenie.

S hlbokým nádychom som zavrel oči a silno ich prižmúrilv snahe vypudiť tú spomienku z hlavy. Vrátil som sa naspäť k práci, dúfal som, že si aspoň na chvíľu zamestnám myseľ. Práca ako relax od vlastnej hlavy, kto by to bol čakal.

Popoludní som vyzdvihol drobčeka zo škôlky, šli sme navštíviť mamu. Stále nevyzerala, že by si pripustila smrť svojej dcéry, trúchlila alebo cítila čokoľvek prirodzené pre ľudskú bytosť, zápasiacu so zármutkom. Skákala okolo občerstvenia, pýtala sa drobčeka, ako sa mu darí v škôlke, a samozrejme, dávala múdra o tom, ako sa má k učiteľkám správať. Do rozhovoru som sa nezapájal, len som ju sledoval a uvažoval, ako dlho jej toto divadlo vydrží. Nechal som ich zhovárať sa a šiel som nahliadnuť do Anninej detskej izby. Zostala rovnaká ako v časoch jej detstva, v podstate sa nič nezmenilo. Mal som podozrenie, že mama pravidelne mení obliečky na jej posteli, akoby tu stále bývala a bola tým malým dieťaťom, o ktoré sa môže starať.

Sadol som si na posteľ a otvoril som zásuvky na nočnom stolíku. Anna si ani v detstve nepísala denník, jediná spomienka na minulosť bol fotoalbum v ružovom obale, ktorý bol stále uložený v druhej zásuvke. S bolestným úsmevom som musel priznať, že drobček sa na ňu veľmi podobá. Má jej oči, úsmev a jemný pohľad lane. Listoval som spomienkami, prehrabával sa jej detstvom. Na jednej fotke stála s bratom na malom ihrisku, usmievali sa a držali v rukách lopatky do piesku. Brat mal asi päť rokov, s blonďavými vláskami vyzeral doslova ako anjelik. Anna mala asi sedem alebo osem rokov, v jej pohľade bolo niečo netypické a pre dieťa jej veku rozhodne divné.

Listoval som ďalej. Rodinná fotka na chatke, spoločné chvíle na záhrade, oslava. Čím ďalej som listoval, tým menší úsmev jej brat mal, a tým podivnejší pocit vo mne vyvolával Annin čoraz intenzívnejší pohľad. Keď som sa dostal na koniec albumu, brat mal presne taký výraz, aký mala Anna. Annine prenikavé oči sa už nedali prehliadnuť.

Už vtedy?

Začalo to tak dávno?

„Keď sme boli deti, mali sme s bratom k sebe veľmi blízko. Boli sme nerozluční, najlepší priatelia. Občas ku mne chodil spávať, pretože sa bál byť v noci sám. Vytvorili sme si svet, do ktorého nik iný nemohol vstúpiť. Slúžil nám ako bariéra, ochrana, v ktorej sme sa cítili v bezpečí.“

„V bezpečí pred čím?“

Anna mi nedokázala odpovedať.

Začalo sa to už vtedy?

Anna

Nezachránila som ho. Viktora zobudil jeho krik a vytrhol mi ho skôr, než som to stihla vyriešiť. Držala som ho za hlávku, palce pevne pritisnuté na jeho očné buľvy. Tlačila som stále silnejšie, až začal kričať a snažil sa nevinnými rúčkami vyslobodiť. Tisla som ďalej a dusila vzlyk a krik, ktoré sa mi drali z hrdla.

Nezachránila som ho.

Gumák sa pomaly narovnával. Výstražne sa pohol zakaždým, keď som pohla hlavou. Musela som si priznať, že je so mnou spojený už naveky. Doživotne bude zo mňa vyciciavať energiu, ponechá ma čoraz slabšiu. Ku komu sa potom prisaje, keď ma oberie o poslednú kvapku života?

Pomyslela som na drobčeka.

Musím to čím skôr vyriešiť. O chvíľu budem bezmocná, nemohúca a odkázaná na Viktora. Čochvíľa sa už nebudem môcť hýbať. Kosti mi postupne mizli, hoci podľa lekárov bolo všetko v poriadku. Čakali sme ešte na nejaké vyšetrenia, stále som vehementne odmietala hospitalizáciu. Chcela som byť doma, v prostredí, ktoré poznám. Cítila som sa o niečo lepšie, keď som mala drobčeka pod dohľadom; mohla som ho aspoň chrániť. Avšak od toho rána po incidente ho Viktor ku mne nepúšťal. Tých pár momentov, keď bol pri mne, sedel obďaleč alebo mi z diaľky ukazoval obrázok, ktorý v škôlke namaľoval. Viktor bol vždy po jeho boku, s pevným pohľadom sledoval moje ruky. Nepozrel sa na mňa. Nebol schopný zahľadieť sa mi do tváre a vidieť vo mne manželku. Nedalo sa na to zvyknúť, zakaždým ma to zasiahlo do srdca ako ostrý nôž.

Gumák sa mierne zavlnil, akoby čelil silnému vetru. Potácal sa z jednej strany na druhú, bol čoraz bližšie. Keď som si uvedomila, že namiesto prostredia vidím stále viac a viac z neho, zdvihol sa mi žalúdok. Ako sa gumák približoval, okupoval stále väčšiu časť môjho zorného poľa. O chvíľu nebudem na ľavé oko vidieť nič, len čiernotu gumáka, ktorý sa pomaličky prežiera viac a viac mojou hlavou a mysľou. Keď sa nepoponáhľam, nezostane zo mňa nič, len schránka, z ktorej gumák vyžerie všetok život.

Gumák sa zamrvil a posunul sa o čosi bližšie.

Viktor

Napadlo mi, že album ukážem mame a pozhovárame sa. Ale usúdil som, že je na to ešte priskoro, nebola pripravená hovoriť a už vôbec nie myslieť na svoju dcéru. Sedel som na posteli a snažil sa dať dohromady mozaiku spomienok a slov, ktoré mi Anna a jej mama počas nášho spoločného života povedali.

„Anna bola neposlušné dievča, museli sme na ňu tvrdo.“

„Mali sme ho biť častejšie.“

„Dieťa nemá odvrávať, inak za to ponesie následky.“

Anna mi spomínala, že ich za neposlušnosť zatvárali do tmavej úzkej špajzy. „Zaslúžili sme si to,“ pokrčila ramenami, ďalej to neriešila. Brata nevidela už roky, utiekol. Netušila, či ešte žije.

Anna

Sledovala som, ako ide ku mne. Vychutnával si tú kolísavú chôdzu, smial sa mi. Postupoval pomaly tým svojím trhaným pohybom, pripomínajúcim zle zostrihaný filmový klip s rýchlo sa meniacimi obrazmi. Škeril sa, užíval si to. Kŕmil sa mojím strachom, bral energiu z môjho čoraz rýchlejšie búšiaceho srdca.

Čiernota. Prepadávala som sa do temnoty. Hrôza ma vyčerpávala, ale bála som sa spať. Triasla som sa od strachu, že ak zavriem oči, je to poslednýkrát, čo niečo vidím. Čím dlhšie som sa sústredila na gumáka, tým viac ma prepadávali myšlienky na minulosť. Vynárali sa mi spomienky, tak nečakane a jasne, až som nevedela povedať, z čoho mám väčší strach – naháňa mi väčšiu hrôzu gumák, alebo to, čo mi našepkáva myseľ?

Čím bol gumák bližšie, tým odchýlenejšie boli vrátka do môjho nevedomia. Videla som obrazy, na ktoré som dávno zabudla. Hlasy rodičov, predtým také vzdialené, sa zrazu zdali tak blízko, akoby práve sedeli pri ľavom uchu a šepkali.

„ANNA!“

Brat na mňa kričal zo špajzy. Mama nás tam zavierala, keď sme neposlúchali. Bola tam tma a zima, často sme tam museli prespať. Volal na mňa, plakal, chcel objať. Hystericky vzlykal.

Stála som pri mame, ktorá lúštila krížovky. Pokojná ako vždy sa nenechala rušiť krikom syna, ktorý by zraňoval každú matku.

„Nemôžem ísť za ním?“ spýtala som sa roztrasene. Nechápala som, ako to môže dovoliť. Vedela som, že toto je zlé, takto to byť nemá. Takto nemá fungovať milujúca rodina.

„Nie.“ Odvrkla mama, ani nezdvihla zrak od papiera. Lúštila ďalej, zatiaľ čo ja som sa zmietala medzi nutnosťou poslúchnuť a tichým hláskom srdca. Čo sa stane, ak neposlúchnem?

Budem potrestaná.

Prídem o matkinu lásku.

Je jedno, čo cítim, mama hovorí, že je to zlé. Ja som zlá. To, čo cítim je nesprávne. Treba poslúchať mamu. Mama hovorí, že mám bratov krik ignorovať. Tak je to správne. To ja cítim nesprávne.

Mami, prosím, neprestávaj ma ľúbiť. Budem dobrá, uvidíš.

„Ak by ste neboli takí neposlušní, tatko by nezomrel!“

Mami, miluj ma. Prepáč, už budeme dobrí.

Viktor

„Viete, čo je Médein komplex?“

Unavene som si pretrel oči, pomaly vydýchol a pozrel na terapeuta.

„Odkiaľ to mám vedieť?“

„Ide o dobre známy komplex, hoci sa vyskytuje výnimočne. Trpia ním ženy, ktoré majú nevyriešený hnev alebo zášť na svojich mužov. Chcú sa im pomstiť, a ten najlepší spôsob vidia v zabití jeho dieťaťa.“

„Myslíte spoločného dieťaťa.“

„Áno. Zabijú svoje dieťa v snahe pomstiť sa.“

„To je nechutné,“ zvraštil som čelo, akoby mi ukázal niečo zvláštne smradľavé. „Nehovorte mi, že to bolo zapríčinené týmto. Ona sa ho nechystala zabiť, len… poškodiť oči.“

„Prečo si myslíte, že sa o to pokúsila?“

Akoby ti zmizol v hlave, naboku…

Mala ho v hlave. Celý život. Kto jej ho tam dal?

„Neviem, ale nechcela ho zabiť.“

„V poriadku, je to len jedna z možností.“

„Existuje aj nejaká ďalšia teória než tá, že sa prosto zbláznila?“

„Jedna z najväčších nevýhod ľudského bytia je naša myseľ. Nekompromisne nás chráni pred nami samými, vytvára obranné mechanizmy, uzatvára bránu k tým častiam nášho charakteru, ktoré na sebe nenávidíme. Neprijímané časti osobnosti sú tu však s nami. Naveky. A prejavujú sa presne v situáciách, ktoré sa vymykajú našej kontrole a bežnému stereotypu. Vtedy sa prejaví naše pravé ja. Problém je, že ich nechceme vidieť, nemáme záujem pozrieť sa do zrkadla a vidieť sa v skutočnom svetle. Pozrieť sa sami sebe do očí, zahľadieť sa do vlastnej duše je pre mnohých najdesivejšia vec na svete.“

Čo to má, sakra, znamenať?!

Anna

Mama mi vravela, ako veľmi ma ľúbi.

„Tvoja babka mi nikdy nepovedala, že ma má rada. Nikdy. Nikdy ma ani neobjala. Buď rada, že máš takú dobrú mamu, ako som ja.“

Áno, mami.

Brat niečo vyviedol v škole. Rozbil okno alebo niečo ukradol, neviem. Mama prišla z rodičovského a hneď začala kričať. Nevypočula ho, nepýtala sa, ako svätá pravda jej stačilo tvrdenie učiteľky, ktorá pri incidente ani nebola prítomná. Brat sa nahnevane bránil, že nič neurobil. Mama mu neverila, strelila mu facku.

„Robíš mi len hanbu! Bodaj by som ťa nikdy neporodila!“

Tú noc brat neplakal. Už dávno sa odnaučil plakať, pretože na jeho bolesť nikdy nikto neodpovedal.

„Čo to robíš?!“ zvreskol po mne a strelil mi facku. Okuliare mi odleteli cez celú miestnosť na zem. Rozlomili sa. Mama bude zúriť. Ďalšie peniaze, ktoré na mňa musí minúť.

Povedala som jej, že som nešťastnou náhodou zavadila knihou o tvár a spadli mi. Mama sa na mňa znechutene pozrela. Jej výraz hovoril, že nič iné od takej nehanebnej dcéry, ako som ja, ani nečakala.

Viktor

Terapeut mi povedal, že deti, ktorým rodičia ublížia, neprestávajú milovať rodičov, ale samé seba. Myšlienka, že rodičia sú tí zlí, je pre nich príliš bolestivá. Jednoduchšie je presvedčiť samých seba, že my sme tí zlí, nie rodič. A tak sa snažíme priblížiť ich predstave o tom, akí by sme podľa správnosti mali byť. Ale nikdy sa nebudeme cítiť dostatoční, pretože problém nie je v nás, ale v rodičoch. Je to ich príbeh, ktorý si nesú zo svojho vlastného detstva a prenášajú na nás.

„Dieťa má dve možnosti. Buď bude naslúchať sebe, svojej prirodzenosti a pocitom, ale stratí lásku rodiča. Alebo poprie samo seba, všetko svoje prežívanie, ale lásku rodiča neohrozí. Väčšina detí si vyberie druhú možnosť.“

Jeho slová sa mi bolestivo zarezali do srdca.

Anna

Moje presvedčenie, že nebláznim, postupne slablo. Hlbiny moje temnej mysle boli také neznesiteľné, že som bola naklonená rozhodnutiu nechať sa hospitalizovať a prehltnúť akékoľvek tabletky, ktoré mi uľavia od bolesti.

Čiernota ľavého oka sa pomaličky presúvala na pravé. Gumák sa rozširoval, presne ako jeho démonický úsmev. Akoby mi hovoril: Aha, tu som a ty už nemáš šancu utiecť mi a ignorovať ma.

Chcela som ho ignorovať, celý čas som mu nevenovala pozornosť.

Celý život. Roky.

Bol tu vždy, čakal na mňa. Čakal na svoju príležitosť, driemal zimným spánkom, silnel. A čím viac a dlhšie som ignorovala jeho existenciu, tým viac silnel. Kŕmil sa každou nepríjemnou spomienkou a pocitom, ktoré som zapudila do hlbín nevedomia. Nasával šťavu z bolesti, o ktorej som nechcela vedieť. Poď ku mne, ja ťa privítam s otvorenou náručou, hovoril jej.

Gumák objímal moju myseľ, čoraz väčšiu časť obkrúcal svojimi gumenými pažami. Ruky bez kostí sa ťahali až dole k zemi, nesymetrické voči zvyšku tela. Hlavu mal zvesenú, no jeho úsmev som si veľmi dobre uvedomovala. Cítila som ho na koži, v hlave, dotýkal sa mojej duše a rozožieral ju pomaly a bolestivo. Po maličkých kúskoch som prichádzala o samu seba, dostávala som sa do jeho gumených častí. Ovládal ma. Vkladal mi do hlavy všetko, čo som nechcela vedieť, šepkal mi všetko, čo som nechcela počuť. Donútil ma pozrieť sa mu do očí.

Mojich očí. Do môjho pravého ja.

Miluj ma, mami, už budem dobrá.

Zostávalo len jediné. Toto nemôže pretrvávať, nesmie sa to prenášať. Musím to ukončiť, kým mi nezoberie všetko, i ten posledný kúsok mňa, čo ešte zostal.

Vzala som do ruky pero a kúsok papiera.

Prepáč mi.

Viktor

Bude to fajn. Budeme v poriadku.

Sledoval som drobčeka, ako šantí na preliezkach a pieskovisku s ostatnými deťmi. Vyhrieval som sa na slnku a po prvýkrát som mal pocit, že to, hádam, zvládneme. Prežijeme túto bolesť, tragédiu a dokážeme sa posunúť ďalej.

Deti sú silné, poradia si s väčšinou traumatických situácií, ktoré v mladosti prežijú. Nie je dôvod, prečo by nemal byť v poriadku. Obaja budeme.

Drobček sa smial a podával kamarátovi detské hrabličky. Pobehoval okolo, sem-tam kopol do piesku, potom padol na kolená a pridal sa k partii detičiek, ktoré z piesku stavali majestátne hradby.

Netuším, ako sa to mohlo stať. Ako ho presvedčila, aby jej priniesol niečo ostré. Nechápem, ako to mohla spraviť, priamo pred jeho očami. Neviem ani, či mu niečo povedala predtým, ako sa to stalo.

Bol by som naňho nahnevaný, že za ňou šiel osamote aj napriek výslovnému zákazu, ak by sa to nestalo, nebol by svedkom tej tragédie. Prišiel som neskoro. Ako otec som zlyhal.

Ten obraz mi nikdy nezmizne z očí.

„Akoby ti zmizol v hlave.“

Anna ležala na gauči a v bolestiach ručala ako zviera. Do zvukov tohto neprirodzeného revu sa zároveň miešal aj víťazoslávny krik úľavy.

Drobček bez mihnutia oka stál pri vlastnej mame. Len matne som si uvedomoval, že sa pod ním vytvorila mláčka. Netriasol sa, len stál, s prázdnymi očami hľadel na zapichnutý nôž v maminom oku a na bublajúcu a krvácajúcu dieru, v ktorej pred chvíľou spočívalo druhé oko.

Neviem, či tento obraz niekedy dostanem z hlavy. Schmatol som drobčeka, letel som do vedľajšej izby a zavrel som dvere, aby nepočul jej hysterický rev. Objal som ho a zotrval tak pár dlhých chvíľ. Netušil som, ako dlho to trvalo ani po koľkých minútach či hodinách som zavolal záchranku.

Budeme v poriadku.

Anna sa so mnou posledné dni, keď som sa o ňu staral, snažila rozprávať. Plakala, nariekala a prosila ma, aby som jej veril.

Neveril som jej.

Umýval som ju, pohľad som mal upretý všade inde, len nie na jej tvár.

V plači sa mi habkajúc snažila vysvetliť, čo sa deje. Gumák je tu, ovláda ju, vidí len jeho. Prerastá jej mysľou, berie radosť, žerie šťastie. Potriasala hlavou, ktorú nakoniec natočila na ľavú stranu, tak ako to robila od začiatku.

„Akoby ti zmizol v hlave.“

Nepočúval som ju. Nikdy si to neodpustím. Po celý život si budem klásť otázku, či som jej predsa len nemohol pomôcť. Či by veci dopadli inak, ak by som jej veril, načúval jej a bol oporou, akú evidentne potrebovala. Nemohla sa s tým vyrovnať sama, a ja som ju v tom nechal samú.

Drobček si to snáď nebude pamätať. Dúfam, že jeho spomienky na mamu budú šťastné, plné lásky, ktorú sa mu Anna tak zúfalo snažila dať. Vyzeral, že sa medzi kamarátmi cíti dobre, aspoň nejaká pozitívna správa.

Drobček sa postavil a vyzeralo to, že sa snaží pozerať do slnka. Chvíľu len tak stál, sledoval som ho s láskou, ktorá mi napĺňala srdce. Napäl krk a chvíľu bez pohybu pozeral pred seba. Potriasol hlavou, načo sa opäť zahľadel priamo pred seba. Znova zatriasol hlavou  a otočil sa doľava.

Bude to fajn. Budeme v poriadku.

Zahlasovať za svojho favorita môžeš priamo TU!