Osemdesiattri kilometrov na D1

Nežiadam o nič iné, len o to, aby ste ma vypočuli. Dajte mi pätnásť minút, nie viac.

Možno vám bude pripadať, že sa vás to nijako netýka. Že jeho príbeh nie je ničím zaujímavý. No jeho príbeh je mojím príbehom a môj príbeh je vaším príbehom.

Toto je on. Spí, sediac v aute. Pozorujem ho, keď sa prechádza, pozorujem ho, keď sa rozpráva s rodinou. Pozorujem ho, keď spí. Keď sa poskrúcaný na mieste vodiča prikrýva mikinou, keď sa budí z plytkého spánku. Kilometre áut stoja pred ním, ďalšie kilometre áut za ním.

Najdlhšia kolóna, aká kedy bola.

Niekto v aute pred ním zatrúbi. Strhne sa a narazí hlavou do volantu.

Rozlepí oči. Cez zadýchané okná nič nevidí, ale vonku už nie je úplná tma. „Do riti,“ povie potichu a skontroluje si pulzujúce čelo v spätnom zrkadle.

„To kto trúbi?“ ozve sa z miesta spolujazdca zachrípnutý ženský hlas. Pohladí ju po líci. Ona ani neotvorí oči, len sa v polospánku usmeje, pevnejšie sa zabalí do deky a otočí sa k oknu.

Jeho žena znovu spí. Pre neho sa už noc skončila.

Otočí sa dozadu, deti ešte spia. Chlapec na sedačkách, dcéra na zemi. Zajtra si to zase vymenia. Natiahne si tenisky a vykĺzne z auta. Dvere nezabuchne, len privrie. Sledujem, ako si vytiahne bavlnenú šatku až po nos. V kolóne mu hovoria Arafat. Podľa tej šatky.

Obíde svoju zelenú oktávku a medzerami medzi autami sa pretlačí až ku krajnici. Rozopne si rázporok a vymočí sa do vysokej trávy vedľa kilometrovníka s číslom

   

292,0

   

„Dnes to príde,“ zakričí na neho zavalitý muž s ďalekohľadom. Hovoria mu Berlingo. Podľa jeho auta.

„Ako každý deň, čo,“ odpovie. Zapína si nohavice a utiera si oči chrbtami rúk.

„Ticho tam, do piči,“ pootvorí niekto dvere na aute.

„Nie, nie, dnes už naozaj. Tri, maximálne štyri kilometre pred nami je pohyb,“ priloží si Berlingo ďalekohľad k očiam a ukazuje kamsi dopredu. „Čierny pikap alebo menšia dodávka. Niečo také. Pohla sa od včera večera o pár metrov,“ vysvetľuje a zahryzne sa do horalky.

„Mhm,“ obíde Berlinga a zastaví sa pri červenej thalii. Zaklope na okienko pri mieste vodiča.

„Už to ladím,“ ozve sa žena. Hovoria jej Thalia.

Počká si. Rukou si ochráni oči pred vychádzajúcim slnkom a zahľadí sa na kolónu áut pred sebou. Ľudia vyliezajú von, naťahujú sa, pozerajú sa dopredu i dozadu. Muži aj ženy močia pri krajnici, niektorí odbiehajú ďalej od cesty, aby si uľavili viac. Žena zo striebornej fábie robí pozdrav slnku na streche, tak ako každé ráno. Pár ľudí pofajčieva, tu a tam niekto rozbaľuje horalku, miešajú sa zvuky autorádií ladených na rovnakú stanicu.

Niekoľko áut pred ním naštartuje, aby si pred siedmou nabilo baterky.

„Už to ide,“ zavolá na neho Thalia cez stiahnuté okienko a otočí ovládaním hlasitosti doprava.

„Zelená vlna,“ zaznie hlas moderátora v známej znelke. Arafat počuje dobre, ale aj tak sa nakloní bližšie k Thaliinej thalii a zamračí sa, akoby tým mal zvýšiť citlivosť svojich uší.

„Opäť začíname horúcimi novinkami z D1. Máme tu dobré správy pre vodičov medzi tristopäťdesiatym a tristopäťdesiatym tretím kilometrom v smere na východ, dnes v popoludňajších hodinách očakávame posun o dvadsaťpäť až tridsať metrov. Veľká májová medzera teda konečne doputovala aj sem, tomu vravím krásny začiatok leta!“

„Tridsať metrov!“ ozve sa z jedného z áut.

„Už aby sme túrovali motory,“ povie si Arafat sám pre seba. Thalia sa zasmeje.

„Malý posun nám hlásite v rovnakom smere aj pred dvestodeväťdesiatym piatym kilometrom, kde v noci na dnes za tragických okolností zahynul vodič kamiónu. Jeho vozidlo ľudia svojpomocne odtlačili za krajnicu a získali tak niekoľko metrov k dobru.“

„Vidíš!“ zakričí Berlingo smerom k thalii a dvíha ďalekohľad do vzduchu. „Do dvoch dní sa hýbeme!“

Arafat na neho kývne hlavou.

„V smere na západ nám nehlásite nič nové. A ako vždy, informácie k zásobovaniu na jednotlivých úsekoch diaľnice nájdete na našom Hulahube. Nasledujú správy. Minister dopravy dnes na tlačovej konferencii predstaví detaily k plánom na dostavbu posledného úseku D1, čím by sa konečne prepojila východná časť...“

Thalia cvakne vypínačom a oprie si hlavu o volant. „Bože,“ búcha do neho čelom.

„No,“ vystrie sa Arafat. Zvuky rádia na diaľnici ustanú. Motory sa vypínajú. Pohyb ľudí znovu vypĺňa medzery medzi autami. „Tak asi zajtra,“ dvíha ruku na pozdrav.

„Hej! Zajtra si na rade ty,“ zastaví ho Thalia a ukáže prstom na rádio. Visí vedľa neho krucifix. Arafat prikývne, mávne na ňu rukou a zamieri pomedzi autá k Berlingovi. „Čo nonstopáči, už sú vidieť?“

„Sú. Už sú pri duvenbecku,“ stiahne si zavalitý muž ďalekohľad z krku a podá ho Arafatovi. Ten si ho priloží k očiam a zaostrí na zelený nákladiak, asi kilometer pred nimi.

„Vidíš ich?“

„Vidím,“ potvrdí Arafat a prechádza pohľadom po karaváne. „Pätnásť… Osemnásť vozíkov. Do riti,“ odpľuje si. „Žiadne kanistre s benzínom. Ale baldovskej majú dosť. A pozerám…“ otáča ostrením a skúma obsah vozíkov. „Nie. Zase len horalky a instantné polievky. A… niečo žlté. Boha,“ vracia ďalekohľad Berlingovi.

„Čo ti ja viem. Už si zvykám,“ vešia svoju optiku na krk a usmieva sa. „Po mesiaci mi horalky liezli krkom, ale už mi zase chutia.“

„Ty si sám, nemusíš to riešiť. Ja tu mám deti,“ obzrie sa smerom ku svojej oktávke. Okná sú stiahnuté, deti sa krčia pri krajnici. „Už musím.“

Berlingo prikývne a rozbalí si ďalšiu horalku.

Arafat vidí, že vzduch nad strechami áut sa začína vlniť. Sledujte so mnou, ako kráča medzi rozpálenými karosériami, pokynutím hlavou zdraví susedov, pridržiava si bavlnenú arafatku, keď zafúka vietor.

Sledujte, ako sa blíži ku svojmu autu. Ako objíma svoje deti. Ako nazrie oknom do auta, kde jeho žena rozmáča vaječné cestoviny z instantnej polievky v miske so studenou vodou.

Pozrite sa, ako vezme jej hlavu do rúk, ako jej odhrnie prameň vlasov z tváre, ako ju pobozká na čelo.

„Zlato,“ povie mu žena. „Čo nové v rádiu?“

„Tridsať metrov, asi tak šesťdesiat kilometrov vpredu.“

„Bože.“

„A zopár metrov tu u nás, tri kilometre pred nami,“ povie Arafat a potom stíši hlas, aby ho nepočuli deti. „Zabili ďalšieho kamioňáka.“

„Čo?“ ozve sa mladší a civí na otca so zubnou kefkou v ruke.

„Ďalší kamión,“ ozve sa spoza auta dcéra a vypľuje napenenú pastu do trávy pri krajnici. „Poslali za krajnicu ďalší kamión,“ prikráča k mladšiemu bratovi. „Kde žiješ, debilko.“

„Ty si debilka!“

„Sa poser,“ obráti jeho sestra oči nahor, nahne sa do auta a odloží svoju kefku do priehradky na mieste spolujazdca.

„Odkiaľ to vieš?“ opýta sa jej Arafat.

„Na Hulahube písali.“

„Na Hula… Počkaj! Ty si zase bola za tým pankhartom z mercedesu! Keď sa mi dostane do rúk, tak ho…“

„Hej,“ chytí ho žena za ruku. Arafat vychladne. „Nechaj ju. Veď už má štrnásť.“

Vidí, ako jeho dcéra sleduje svoj odraz v zadnom okne oktávky a s úsmevom si viaže vlasy do drdolu.

CVAK.

Arafat sa otočí.

CVAK.

Esúvéčko pred ním zaplo smerovku.

CVAK.

„Čo to ten blbeček…“ podíde Arafat k čiernemu autu a zabúcha na okienko.

CVAK.

Sklo na prednom okne sa zosunie dole.

„Dobrý deň, prosím vás…“

CVAK.

„Všimol som si, že máte…“

CVAK.

„…zapnutú smerovku,“ nakloní sa Arafat do auta. V oblaku dymu z cigarety sa na neho škerí blonďák v polokošeli. „Ste nepočuli správy? Do zajtra sa hýbeme!“

„Počul som,“ nadýchne sa Arafat dymu. Na mieste spolujazdca si všimne pokrčené obaly od bagiet, čokolád a džúsov. „Ale prečo tá smerovka?“

„Potrebujem sa zaradiť do pravého pruhu.“

„Keby vám to aspoň tak necvakalo…“

„V pravom to ide rýchlejšie. Ste si nevšimli?“ potiahne si blondín z cigarety, ktorá už horí tesne pri filtri, a zahodí ohorok do plechovky od energeťáku.

„Môžete, prosím, aspoň vypnúť tú…“

Okno sa opäť zasunie. Arafat sa takmer nestihne vyhnúť zasúvajúcemu sa sklu. „Kokot! To nemôžeš brať ohľad? Ja sa tu snažím obstarať rodinu, a ani jeden deň…“

CVAK.

„Zlato.“

CVAK.

Arafat sa otočí ku svojmu autu a vidí, že ho žena volá. Dcéra preskakuje stredové zvodidlá a stráca sa v kolóne v protismere. Syn sa hrá pri protihlukovej bariére s ďalšími deťmi. Arafat nasadne k žene do auta a zatvorí za sebou.

„Ten kokot, chápeš to? To chce mať zapnuté smerovky dva týždne, či čo?!“

„Zlato.“

„Kokot jeden.“

„Niečo s tebou musím prebrať.“

„Mhm.“

„V práci… no,“ nadýchne sa a pozrie sa svojmu mužovi do očí. „Končí mi projekt,“ zaťuká na svoj zaklapnutý počítač.

„Akože končí?“

„Je hotovo. Tento týždeň finalizujeme poslednú aktualizáciu a potom sa projekt presúva.“

„Kam?“

„Do Indie. Asi. Na tom nezáleží. Zlato,“ chytí ho za ruku. „Ďalší projekt zatiaľ nie je.“

„A kedy bude?“

„To nikto nevie.“

Odtiahne od nej svoju ruku. „Takže… budeš bez práce?“

„Nateraz to vyzerá tak, že… Budem mať nejakú dobu voľno.“

„Ale my predsa… Do piči,“ treskne päsťou do volantu tak silno, až zatrúbi. „Veď tu živíš rodinu!“ kričí Arafat.

„Zlato.“

„Čo banka?“

Chytí ho znova za ruku. „Banka nám už nič nedá.“

Arafat hľadí pred seba. Slnko je vyššie. Ľudia postávajú vedľa svojich áut.

„Musím niečo urobiť,“ otočí sa na ženu. „Ja. Celý ten čas tu len čakám. Chodím z jednej strany na druhú. Počúvam správy. Vidím, ako celé dni tráviš za počítačom a živíš nás. A ja… Teraz musím niečo urobiť ja.“

„Zlato, a čo chceš urobiť?“

„Pôjdem dopredu a nájdem cestu von.“

Nemôžeme len tak odísť,“ pohladí ho. „To auto je to najdrahšie, čo máme. Tam vonku skončíme na ulici.“

„Ešte neviem, ako to urobím. Ale vravím ti,“ pozrie sa jej do očí, „že tu už nebudem len tak čakať. Zbalím sa a vyrazím dopredu. Zistím, čo sa deje. A dostanem nás preč!“

Sledujte so mnou, ako vystúpi z auta.

„Ešte neviem ako, ale nájdem pre nás cestu von,“ povie.

CVAK.

„Mám tu toho tak akurát dosť.“

   

293,0

   

„Všetci mu hovoríme Arafat,“ usmieva sa Berlingo a podáva ruku vodičke subaru. „A toto je Thalia,“ ukáže na nízku staršiu ženu.

„Mne hovoria Impreza,“ povie žena zo subaru a zapáli si. „Podľa tejto kraksne,“ kopne do blatníka svojho auta. „Čo tu vôbec hľadáte?“ otočí sa na Arafata.

„Ideme dopredu.“

„Kam dopredu?“

„Dopredu. Chceme zistiť, čo sa deje. A ako sa dostaneme von.“

„Neuveriteľný plán,“ ukáže Impreza palec nahor a povytiahne jedno obočie. „Veľa šťastia, hobitíci moji.“

„Žiletky, kefky, pasty,“ vykrikuje nízka žena tlačiaca nákupný vozík. Po jej stranách kráčajú dvaja muži v taktických vestách. Držia útočné pušky, na hlavách majú kukly. „Žiletky pánske, žiletky dámske.“

„Beriem pánske, dvoje,“ vynorí sa odniekiaľ zarastený muž a vo vzduchu máva platobnou kartou.

Žena mu ukáže terminál, ktorý má zavesený na opasku. „Dvanásť.“

„Dvanásť?“ zarazí sa muž. „To je zlodejina!“

„Dvanásť.“

Muž sa zamračí, ale priloží kartu k terminálu. Ten pípne.

„Žiletky dvoje, pánske,“ podáva mu žena s vozíkom dve krabičky. Muž ich schmatne a ustúpi pred hlavňou samopalu, ktorá sa k nemu priblíži.

„Žiletky, kefky, pasty,“ kričí znovu žena. Pohne sa so svojou ochrankou po ceste ďalej.

„Zlodeji,“ zašomre muž, keď sú obchodníci z dosluchu.

„Zasraní nonstopáči,“ kývne ich smerom Arafat.

„To by ma zaujímalo, ako vyzerala tá ich večierka predtým, než sa začal tento chaos,“ krúti hlavou Thalia. „Určite tam po ľuďoch nemávali pištoľami.“

„Buďme radi aspoň za nich,“ otáča si Berlingo v ruke posledný kúsok horalky. „Vláda sa na nás úplne vys…“

Ozve sa výstrel. Arafat reaguje rýchlo. Skrčí sa a schová sa za najbližší voz.

„Z cesty,“ vykrikuje Aziat v nepriestrelnej veste a mieri pred seba samopalom. „Všetci z cesty, teraz!“

„Skurvení… nonstopáči,“ precedí cez zuby Arafat.

Ľudia sa schovávajú za autami, niektorí vlezú dovnútra.

„Kľaknúť na zem, ruky za hlavu, oči dole. Oči dole, vravím! Kto sa na mňa pozrie, končí,“ vystrelí do vzduchu a všetci, ktorí ešte nesedia v autách, sa pomaly zosunú na kolená.

Arafat ide do podrepu, prepletie si prsty za temenom. Kútikom oka vníma, ako sa pri krajnici presúva väčšia skupina ľudí. Niektorí tlačia vozíky plné zásob, niektorí idú vedľa nich a mieria samopalmi okolo seba.

„Dnes už je zatvorené!“ kričia po ľuďoch a tlačia svoje vozíky preč. Tam, odkiaľ prišli.

„Ako to myslíte, že zatvorené?!“ zakričí ktosi zozadu.

„Nemáme čo jesť! Kedy sa vrátite?“

„Vy kurvy! Vráťte sa!“

Ozve sa dávka varovných výstrelov a hlasy utíchnu. Skupina ozbrojených obchodníkov zmizne za duvenbeckom.

Arafat ešte chvíľu čaká. Keď už nepočuje pískanie starých koliesok nákupných vozíkov, pozrie sa na cestu. Nonstopáči sú preč.

Uvoľní si ruky a buchne do kapoty auta pred sebou.

„To čo robíš,“ vystúpi z neho Impreza. Je opálená. Tmavovlasá. Pripomína mu jeho ženu.

„Ježiši,“ ozve sa výkrik zopár áut od nich.

Rýchlymi krokmi sa presunú. Stoja v hlúčiku ľudí a hľadia dole. Leží tam mŕtvy chlap. Zastrelený ranou do hlavy.

„Pane na nebi,“ zbledne Thalia a prežehná sa.

„Iba… iba natiahol ruku k banánom,“ povie malé dievča. Opiera sa o auto a celé sa trasie.

Arafat sa pretlačí dopredu a kľakne si k mŕtvemu mužovi. Pootočí jeho hlavu tak, aby mu videl na tvár. „Je to len chlapec. Ježiši. Je to len chlapec!“ vykríkne. „Nemal viac než dvadsať, kurva!“

V dave ľudí nikto nič nehovorí. Thalia smrká. Vydesené dievča sa po karosérii zvezie na zem.

„Len chlapec.“

Ticho preruší hlas z hlúčiku zvedavcov. „Viete niekto, z ktorého bol auta?“

„Myslím, že z toho zeleného citroena.“

„Z toho tam na kraji?“

„Hej.“

„Pomôže mi niekto?“

Niekoľko chlapov si vyhrnie rukávy a kráča k prázdnemu autu. Jeden z nich otvorí predné dvere. „Uvoľním ručku a vy tlačte. Točím tam, vedľa odpadkov,“ ukáže za krajnicu.

Ľudia z davu sa rozpŕchnu, každý do svojho auta. Naokolo sa rozblikajú smerovky.

Arafat chytí mŕtveho za ramená a otočí ho na chrbát. Dlaňou mu zatvorí oči.

„Nech mu dá Pán Boh večnú slávu,“ zašepká Thalia.

Arafatov pohľad skĺzne k opasku mŕtveho. V koženom puzdre sa leskne lovecký nôž. Obzrie sa okolo seba. Udýchaní chlapi tlačia zelený citroen mimo cestu a motory okolo štartujú.

Sledujte ho. Vidíte, ako odopne nôž mŕtvemu a zastrčí si ho do vrecka džínsovej bundy?

Ako sa otočí na Imprezu?

„Tak čo? Ideš s nami?“

   

295,0

   

„Sedemdesiatdva týždňov.“

„My sme tu päťstopäť dní. O deň dlhšie ako vy,“ odpovedá Berlingovi staručký pán, ktorému hovoria Chrobák. „Ale vy ste mladý. Keď najbližšie zaradíte dvojku, ja už tu nebudem…“

„Ale pane…“

Je podvečer. Arafat má šatku okolo hlavy a skúma prevrátený kamión vedľa kilometrovníka.

„Tak vám poviem, ja už na to čakanie nemám srdce. Stále tu dakto pokrikuje, vytrubuje, anciáša jeho. Vozíčkári sa premávajú hore-dole, stále voľačo riešia.“

„Vozíčkári?“ opýta sa Thalia.

„Tak tu hovoria nonstopáčom,“ povie cez rameno Arafat. „Čo riešia?“

„Strieľa sa tam stále,“ ukáže Chrobák paličkou dopredu. „Tam ďaleko. Za tým viaduktom.“

„Strieľa?“ pootočí hlavu Impreza a oprie sa o starcovu zaoblenú kapotu.

„Že vraj sa režú s nejakým Farmárom. Viac neviem,“ pokukuje po nej s krivým úsmevom. „Namojdušu, ani ma to nezaujíma. Ale vy, mladá slečna, vás by som…“

„Pane,“ otočí sa k nemu Arafat. „Ten prevrátený kamión.“

„No?“

„Ráno to bolo aj v správach.“

„Počul som, hej.“

„Čo sa tu stalo? Kde je ten vodič?“

„Vykašlite sa na to,“ pousmeje sa Chrobák. „Tu vám aj tak nikto nič nepovie.“

„Čo ste mu urobili?“ opýta sa Thalia.

Starec sa usmieva. Arafat sa zamračí. Rukou nahmatá vo vrecku nôž mŕtveho muža. „Vyklopte to,“ zavrčí.

„To nemá zmysel. Ideme ďalej,“ vykročí Impreza a štuchne Arafata do ramena.

„Pravdu máte, dievčatko, nemá to zmysel,“ zaškerí sa Chrobák na Imprezu. Arafat si odpľuje. Všetci štyria si vyhodia batohy na plecia.

Starý muž im zamáva paličkou a zacmuká na Imprezu.

Prechádzajú po čiare na kraji diaľnice, medzi radom obývaných áut a kamiónom prevráteným v priekope.

„Vravela som si,“ začne Thalia, „že by sme mohli dnes spať pod širákom. Má byť fakt teplá noc.“

„Počúvaj,“ osloví Arafat Imprezu.

„No?“

„Čo myslíš, že sa tu stalo?“

Impreza sa usmeje. „Myslím, že klasická smerovka doľava.“

„Čo?“

„Stál pred ním ďalší kamión. Asi sa rozhodol, že ho chce predbehnúť.“

Arafat sa obzrie. Na diaľnici stojí v pomalom pruhu ťahač s cisternou na návese. V priekope za ním leží kamión, ktorý už sa pred cisternu nikdy nezaradí.

   

301,5

   

„A čo deti? Sú v pohode?“

„Jasné. A tebe sa ako spalo? Tam vonku?“

„Vlastne… to bolo o dosť lepšie ako na sedačke. Možno to tak budem odteraz robiť. A celkovo, tá cesta ma napĺňa nejakou… pokorou. Až teraz vidím, čo všetko som v našom aute považoval za samozrejmé. Vieš…“

„Zlato?“

„No?“

„Nechceš sa vrátiť?“

Arafat sa zarazí. Sleduje Thaliu, Berlinga a Imprezu, ako si balia deky do batohov a diskutujú.

„Nemôžem sa vrátiť.“

„Zlato. Deti na Hulahube čítali, že nonstopáči včera vraždili.“

„To… to je pravda.“

„Čo sa tam stalo? Prosím, vráť sa naspäť, veď vpredu sa to začína hýbať…“

„Nie. Som v bezpečí, neboj sa,“ dotkne sa noža vo vrecku. „Sme kilometer pred hranicou územia nonstopáčov. A nie som tu sám. Budem ti stále volať.“

„Prosím. Dávaj si na seba pozor.“

„Budem. Vy tiež.“

Arafat zloží a zastrčí si mobil do zadného vrecka.

„Hej,“ volá na neho Berlingo. „Bavili sme sa s ľuďmi z toho žltého autobusu,“ ukáže za seba. „Máme problém,“ podáva Arafatovi ďalekohľad. Nakukne doň.

„Nonstopáči vraj nikoho nepúšťajú cez hranicu.“

„Prečo?“ opýta sa Arafat. Asi kilometer pred nimi vidí dvoch ozbrojencov hliadkujúcich medzi autami. Tretí sedí na kopci vedľa cesty a pozoruje okolie ďalekohľadom.

„Majú nejaký konflikt s človekom, čo zásobuje vedľajší úsek,“ pridá sa Impreza.

„S nejakým tým Farmárom,“ vysvetlí Thalia a zavesí si palce do popruhov batohu.

Arafat vráti ďalekohľad Berlingovi. „Oukej. To je komplikácia. Ale niet cesty späť, kým nenájdeme cestu von. Dnes večer,“ otočí sa na ostatných, „prejdeme cez hranicu za každú cenu.“

   

302,5

   

Sledujte ho so mnou. Ešte chvíľu.

Pozrite sa, ako sa v temnote noci plazí po násype vedľa diaľnice. Už rok ho nikto nepokosil, tráva je dosť vysoká na to, aby schovala jeho ramenaté telo.

Pár metrov nad ním hliadkuje ozbrojený nonstopáč. Sedí tak, aby videl na úsek diaľnice vpredu. Stráži hranicu pred vpádom Farmárových mužov. Nedáva pozor na to, čo má za sebou.

Sledujte Arafata, ako drží lovecký nôž medzi zubami. Ako pomaly prekladá ruky jednu pred druhú. Ako jašterica.

Počúvajte, ako dýcha. Potichu a plytko, do bavlnenej látky svojej šatky. Tak, aby ho nik nepočul.

Nádych.

Sledujte, ako zozadu ľavou rukou chytí ozbrojenca za ústa.

Výdych.

Ako mu pravačkou zabodne nôž do obličky.

Nádych.

Ako nôž pootočí a vytiahne, aby ho zabodol medzi jeho rebrá.

Výdych.

Ako bodá, bodá, bodá.

Sledujte ho, ako uloží mŕtve telo do trávy. Ako mu vyzlečie nepriestrelnú vestu a sám si ju nasadí. Ako si na krk zavesí jeho ďalekohľad. Ako mu z prstov stuhnutých v kŕči vyslobodí samopal a z puzdra na opasku pištoľ.

Sledujte ho, ako po prvýkrát vraždí. A možno pochopíte, prečo mám stále to nutkanie ho pozorovať. Ja už to viem.

Arafat má v sebe hnev. Tým nie je výnimočný. Ale ako jeden z mála dokáže ten hnev pretaviť v niečo… konštruktívne?

Pozrite sa, ako sa zosúva po malom svahu dole. Ako sa zakráda za spiacimi autami a hľadá tyrkysovú kiu, za ktorou ho čaká.

„Impreza,“ zašepká a podáva jej pištoľ. Ona ju odblokuje a skontroluje komoru, vytiahne a prehliadne zásobník. Zasunie ho naspäť a potiahne záver úplne dozadu. Vie, čo robí.

Arafat jej prstami naznačí, že každý z nich obíde kamión s roztrhanou plachtou z inej strany. Sám sa vyberie ku kabíne vodiča.

Sivé zdrapy pogumovanej látky vo vetre plieskajú do konštrukcie návesu. Arafat našľapuje na päty a váhu prenáša na zvyšok chodidla tak pomaly, aby nevydal ani najmenší zvuk.

Počuje dvoch nonstopáčov, ako si niečo vysvetľujú v cudzom jazyku. Pozrie sa doľava. Impreza zmizne za chvostom nákladiaku. Nadýchne sa.

Sledujte, ako vyskočí spoza kabíny a vyprázdni do hlavy jedného zo strážcov celý zásobník.

Sledujte, ako z opačnej strany robí to isté Impreza.

Pozrite sa, ako roztrasenými rukami a dychčiac oberajú rozstrieľané telá obchodníkov o zbrane a nepriestrelné vesty.

Nikto z okolitých áut sa neodváži vystrčiť ani pätu. Niekoľko rúk však scénu sleduje skrz mobilné telefóny.

Arafat zviera v rukách dva samopaly, v každej jeden. Vyšplhá sa na kapotu najbližšieho pikapu a jednu nohu vyloží na strechu. Vypáli do nočného neba po salve z každej zbrane.

„Ľudia!“ vykríkne. „Dosť bolo čakania! Spojme sily!“ zareve na plné hrdlo. Jeho slová sa odrážajú od áut v kolóne v oboch smeroch. „Vezmime to konečne do vlastných rúk. Poďte so mnou preraziť cestu von!“

Ozvena posledného slova zanikne v kriku, ktorý sa spustí medzi autami.

„Prerazíme cestu von!“ zakričí Arafat znovu. Dvere od áut sa otvárajú a ľudia kričia spolu s ním. Ruky zovreté v päste smerujúce do neba. Buchot dlaní o kapoty.

„Cesta von! Cesta von!“

   

305,0

   

„Zelená vlna. Ďalší prevrátený kamión uvoľnil dopravu v úseku pod Ďabnutou, v smere na východ. Čakajte opatrne. Veľké problémy so zásobovaním nám hlásite medzi dvestosedemdesiatym a tristotretím kilometrom, najnovšie informácie k situácii nájdete na našom Hulahube. Krátko z domova, pre korupčný škandál v súvislosti s dostavbou posledného úseku D1 dnes rezignoval…“

Vypínač cvakne. „Vďaka,“ podá Arafat ruku plešatému vodičovi a otočí sa k ostatným. Za Berlingom a Thaliou stojí pätnásť mužov a žien. Niektorí držia v rukách nože, iní francúzske kľúče a hevery. Jeden muž si o rameno opiera drevenú pálku, do ktorej zabil niekoľko klincov. Všetci čakajú na pokyny.

Impreza pristúpi k Arafatovi a niečo mu pošepká do ucha. Ten prikývne a zamračí sa.

„Vyrážame hneď. Udržujte rozostupy. Kryte si zbrane a snažte sa splynúť s ľuďmi v kolóne. Hlavne,“ prejde pohľadom po svojej skupine, „sa vyhýbajte konfliktom. Farmár a jeho muži sú na ceste sem.“

Niekto nahlas híkne.

„Myslím, že chcú využiť zmätok na hranici a napadnúť nonstopáčov v plnej sile. Pamätajte na to, že nás sa to netýka. Nijako sa do toho nezapájajte. My máme iné záujmy. Čo je naším cieľom?“

„Cesta von!“ zakričí dav.

„Cesta von,“ prikývne Arafat. Slnko už začína páliť a zápach rozohriatej vozovky sa mu derie do nosa. Vytiahne si šatku vyššie. Pokynie rukou a sám vykročí dopredu.

Chrbát mu kryjú Impreza s Berlingom, ktorý si tiež hlavu obviazal šatkou. Thalia počká, kým sa za nimi vydá zvyšok skupiny, a s pištoľou schovanou pod teplákovou bundou sa zaradí na koniec. Rad ozbrojencov hľadajúcich cestu von sa preplieta medzi autami, každý z nich volí inú trasu. Jeden obchádza kamión zľava, ďalší dvaja sprava, jedna kráča v trávnatom pruhu medzi jazdnými pásmi. Sú dosť blízko pri sebe na to, aby sa nestrácali z dohľadu, no dosť ďaleko na to, aby nebudili pozornosť. Splývajú s ruchom bežného dňa v kolóne. Vodiči sa prechádzajú medzi autami a počúvajú správy, niektorí obchodujú s úlovkami z Farmárových dodávok, ďalší rozkladajú mokré oblečenie na rozpálené kapoty áut.

Arafat žmúri do diaľky. Asi pol kilometra pred sebou, za výjazdom z opustenej benzínky, vidí niekoľko terénnych motoriek.

„Krosky,“ povie ponad plece za seba. Uháňajú po trávnatom svahu a s každou sekundou zvuk ich motorov silnie. Jazdci vo vysokej rýchlosti vyskočia na násyp vedľa diaľnice a s ohlušujúcim revom prefrčia vedľa skupiny pútnikov k hraniciam s nonstopáčmi.

„To boli tí od Farmára?“ opýta sa Berlingo. Na jednom boku zastrčená pištoľ, na druhom horalka.

„To nie je všetko,“ ukáže Impreza na obzor. Z kopca asi kilometer za pumpou sa rúti mrak postáv na koňoch a ďalších motorkách.

„Je ich aspoň štyridsať,“ napočíta Arafat a v podrepe sa schová za štvorkovú audinu.

V čele skupiny sedí na koni mohutný chlap s loveckou puškou prevesenou cez rameno. Zelená károvaná košeľa, hustá brada, belasé oči schované v tieni širáku. Dupot kopýt a kvílenie motorov sú každou sekundou hlučnejšie. Keď sa skupina priblíži na vzdialenosť desiatich áut, pokynie muž na koni rukou a spomalí do poklusu. Potiahne uzdou do strany a zahne bližšie k diaľnici.

Ľudia z áut vystupujú a otáčajú sa k nemu. Snímajú si šiltovky, klobúky a šatky, klaňajú sa mu s pokrývkami hláv pritlačenými na hrudi.

Farmárov kôň spomalí na krok, preskočí oceľové zvodidlá a betónový rigol na kraji cesty. Kopytá zaklopú na asfalte.

„Zbrane,“ zaduní hlas muža na koni, kým si zo sedla premeriava ľudí v kolóne. „Niektorí z vás majú zbrane,“ hovorí a šklbnutím uzdy nasmeruje koňa medzi autá. Arafat sa postaví a stiahne si z hlavy šatku.

„Je mi jedno, ako ste sa k nim dostali. Žiadne zbrane v kolóne nestrpím,“ zachraptí, keď jeho kôň obchádza miesto, na ktorom stojí Arafat so sklonenou hlavou. Impreza s Berlingom stoja o pár metrov ďalej, pohľady zapichnuté do zeme, pištole zastrčené za zadným okrajom nohavíc.

„Do zajtrajšieho rána môžete zbrane odovzdať beztrestne. Ak potom zistíme, že je niekto z vás ozbrojený,“ zastaví koňa a z plného hrdla zakričí: „Príde o hlavu!“

Motorky vedľa diaľnice túrujú motory. Farmár sa ešte raz rozhliadne. Odpľuje si a pätami nakopne koňa do bokov. Ten sa rozbehne a tryskom smeruje ku zvyšku Farmárovej skupiny.

Keď sa hluk motorov a konského erdžania stratí kdesi pri hranici s nonstopáčmi, ľudia si nasadia čapice a klobúky. Chvíľu sa obzerajú, vzduchom lietajú zmätené pohľady a otázky.

„Nebude z toho problém?“ opýta sa Berlingo, keď si roztrasenou rukou napraví zbraň a rozbalí horalku.

„Teraz ich zabavia tí z večierky,“ povie Arafat a skontroluje hodinky. „Musíme vypadnúť.“

   

313,5

   

„Zlato, čo si urobil?“

„Pokračujeme dopredu. Tam vpredu je určite…“

„Tí od Farmára hľadajú muža v palestínskej šatke.“

Arafat na chvíľu spustí ruku s telefónom. Thalia diskutuje s urastenými mladíkmi v športových bundách, ktorí vystúpili z diaľkového autobusu.

„Haló?“ povie Arafat, keď si priloží telefón naspäť k uchu.

„Čo si urobil, že ťa hľadajú? Mám strach. Strieľajú do vzduchu a za koňmi vlečú mŕtvoly nonstopáčov. Je to šialené…“

„Počuj.“

„Zlato…“

„Vezmi deti a presuňte sa aspoň o pol kilometra dozadu. Niekam, kde nás nikto nepozná. Na pár dní, kým sa to upokojí. Urob to hneď teraz.“

„Ale… panebože, čo si to urobil? Do riti, čo si urobil?“

„Hneď teraz. Zbaľte sa a presuňte sa. Nebuďte pozornosť. Zavolaj mi. Ja musím… pokračovať. Tam vpredu…“

Zložila. Zavrčí a päsťou buchne do bočných dverí dodávky s logom kvetinárstva. Cíti, ako mu pulzujú sluchy. Zaryje do nich prsty a masíruje ich. Zhlboka dýcha. Keď sa upokojí, zastrčí telefón do nabíjačky so solárnym panelom, ktorú im Kvetinár prenajal za dve instantné polievky, a odkráča k autobusu plnému športovcov.

„Pôjdu s nami,“ uvádza ho do kontextu Thalia.

Arafat si premeria mladíkov v modrých teplákových súpravách s trikolórou. Ukáže prstom na otvorený kufor autobusu. „To sú hokejky?“

„Hej,“ potvrdí ryšavý chlapec.

„Naostrite konce do hrotov. Vezmite si výstroje a helmy.“

„Jasné… šéfe.“

Pozrite sa, ako sa jeho postoj mení. Už sa nehrbí, už sa nechytá za hlavu, už nevyzerá ako porazený. Stojí vzpriamene, rukami ukazuje smer, vydáva rozkazy.

Sledujete so mnou, ako sa mení?

   

319,0

   

Berlingo stojí zohnutý, opiera si dlane o stehná a odfukuje.

„Odtiaľ je to pár kilometrov len po rovinke,“ hovorí mu Impreza s rukou na pažbe preveseného samopalu. Obzrie sa na zvažujúci sa úsek diaľnice, na ktorý sa práve vyštverali. Nepravidelný rad hokejistov a ďalších ozbrojencov sa vinie ďaleko dozadu.

„Ešteže tak,“ vystrie sa Berlingo a napije sa zo starej fľaše od minerálky. „Vidíš to?“ ukáže hrdlom petky na bilbord obďaleč.

V podvečernom prítmí je reklama osvetlená niekoľkými reflektormi. Na obrázku sa usmieva šťastná rodina opretá o svoje auto. Text je neónovo ružový, nedá sa prehliadnuť ani z väčšej diaľky:

   

PREDÁME VAŠE CENNOSTI, KÝM STE NA D1!

ŽIADNE ZBYTOČNÉ OTÁZKY, ŽIADNE PAPIEROVAČKY. OKAMŽITÝ PASÍVNY PRÍJEM PRE VÁŠ ŽIVOT V KOLÓNE!

VOLAJTE HNEĎ, VŠETKO VYRIEŠITE NA DIAĽKU Z POHODLIA SVOJHO AUTA!

   

„Nie je to skvelé,“ strká Berlingo fľašu do batohu, „že zásobovať nás nezvládajú, ale bilbordy tu máme vždy nové?“

„Serú na nás,“ zamračí sa Impreza. „Sme pre nich odpad, už s nami nepočítajú. Celá tá kolóna je už pre nich len biznis.“

„Hýbeme sa,“ obíde ich Arafat a sám pridá do kroku.

Berlingo si vyhodí batoh na chrbát a zotrie si z čela pot.

„Vieš, čo ma desí?“ hovorí, keď vykročí v šéfových stopách. „Mám sen, čo sa mi vracia. Kráčame po diaľnici a kolóna sa zrazu začne hýbať! Autá štartujú a my uskakujeme. Ležím v prachu a sledujem, ako všetci dupú na plyn a miznú za obzorom.“

„Aha,“ prikývne Impreza.

„A ja som tak ďaleko od svojho auta, že to nestihnem… Moje auto zhodia do priekopy, kým sa k nemu dostanem.“

„Prosím ťa,“ potľapká ho s úsmevom po pleci, „to sa tak skoro nestane.“

Tu a tam sa v autách ešte svieti, ale snaha šetriť batérie zvíťazí. Rovný úsek pred nimi sa norí do tmy.

„Dnes v noci nezastavujeme,“ otočí sa na nich Arafat. „Oddych bude až zajtra na obed.“

Berlingo pokrčí ramenami a šliape ďalej. Keď míňajú bilbord, jeden z reflektorov so bzučaním zabliká a zhasne. Vysmiatu rodinu pohltí tma.

   

331,5

   

„Čím skôr sa dostaňte k cirkusu,“ vraví fúzatý muž v okuliaroch. Ich sklá mu zväčšujú oči tak, že pripomína animovanú postavičku. Hovoria mu Profesor.

„Čo to je za miesto? Aký cirkus?“ podrepne si Arafat, aby sa mužovi na rozkladacej stoličke pozeral do očí. Niekoľko ozbrojencov stojí v polkruhu okolo neho.

„Cirkus Fifik. Zaseknutý v kolóne, tak ako my,“ začne si Profesor plniť fajku tabakom.

„Prečo je dôležitý?“

„Prečo?“ zasmeje sa Profesor, kým zatláča posledný kúsok tabaku do hlavičky fajky. „Pretože tam si Farmár nič nedovolí.“

„Ten má teraz plné ruky práce vzadu,“ odvetí Arafat a s ťažkým výdychom sa postaví.

„Tým si nie som istý,“ škrtne muž zápalkou. Počká, kým vyhorí sírová hlavička a zapáli si.

„Viete niečo, čo my nie?“

„Tie zbrane im nedajú spať,“ uhasí zápalku mávnutím ruky. „Hľadajú muža, ktorému hovoria Palestínčan. Prečesali územie nonstopáčov a teraz sa vracajú,“ potiahne si a vybafne oblak hustého dymu. „Nechcem nič naznačovať, ale vaša šatka by ich mohla zmiasť. Mohli by si myslieť,“ nahne sa dopredu, „že to vy ste ten, ktorého hľadajú.“

Arafat zatne ruky v päsť. „Počuli sme, že máte mapu.“

„Kto už len nemá mapu?“

„My chceme vidieť tú vašu. Nie mapu ciest, mapu kolóny.“

Profesor si znovu potiahne a rozkašle sa. „No,“ utrie si sliny do rukávu, „mám inú možnosť?“ pokynie hlavou k hlúčiku Arafatových ochrankárov. „Dajte mi chvíľu,“ postaví sa a na roztrasených nohách sa cez okienko nahne do vnútra svojho auta. Kým rukami šmátra v hromade papierov na sedadle spolujazdca, Impreza si s Thaliou vymení pohľad.

„Tu je,“ zamáva Profesor vo vzduchu starým autoatlasom.

Arafat ho vezme do rúk a otvorí na poslednej strane, z ktorej rozloží mapu republiky. Jej vrchná tretina je pokreslená fixami rôznych farieb. Prostriedkom maľby sa tiahne tučná čierna čiara, z ktorej do všetkých strán vybiehajú vetviace sa výrastky. Plynule vrastajú do iných, preplietajú sa medzi sebou a vedú odnikiaľ nikam. Ako klbko pomotaných káblov, ktoré človek vytiahne zo zaprášenej debny na povale.

„Bože… Toto je kolóna?“ vydýchne Thalia.

„Je to moja snaha o čo najpresnejšiu reprezentáciu toho,“ potiahne si z fajky a popreváľa si dym v ústach, „čo som za posledný rok počul v rádiu, vysielačkách či videl potvrdené na Hulahube.“

„Nikdy mi nedošlo, že to prerastá mimo diaľnicu,“ študuje mapu Impreza.

Chápadlá kolóny obopínajú väčšinu D1, obrastajú súbežné cesty a nájazdy. V niektorých miestach olizujú príležiace mestá, niekde sú natvrdo utnuté.

„Uzol, čo by nikto nerozplietol,“ krúti hlavou Thalia.

„Alebo ten tvor, čo požiera sám seba,“ žmúri na mapu Impreza. „Už nie je vidieť, kde má koniec a kde začiatok.“

„Mne to teda pripomína čosi úplne iné,“ zapojí sa Berlingo. „Pamätáte sa, ako sme na strednej pestovali v miskách pleseň? Ako sa rozpínala a vetvila a hľadala cestu cez prekážky, čo sme jej strkali do misky?“

Všetci pootočia hlavami a skúmajú kresbu miesta, kde posledný rok žijú.

„Chcem nájsť miesto, kde kolóna začala,“ vráti Arafat autoatlas Profesorovi. „Kde to je?“

„Myslíte, že je dôležité, kde to začalo?“

„Chcem to vidieť. Chcem to pochopiť. Aby som mohol preraziť cestu von,“ ukáže na mapu.

Profesor zapichne prst do bodu na tučnej čiernej čiare. „Ale teraz sa sústreďte na to,“ posunie prst na mape doľava, „aby ste stihli včas doraziť do cirkusu.“

Arafat mu vezme autoatlas z rúk a mapu si vyfotí. Vráti mu ho naspäť.

Z diaľky počuť bzukot terénnej motorky. Silnie a mení sa na rev. Arafat vytiahne spod bundy samopal a odistí ho. V podrepe sa rozbehne medzi autá, pri krajnici sa zastaví a vykukne smerom dozadu. Jeden osamelý jazdec sa blíži po poľnej ceste vedľa diaľnice.

Keď je dosť blízko, vystrelí Arafat dávku na jeho predné koleso. Motorka sa prekotí a vyhodí jazdca niekoľko metrov dopredu. Dopadne a stratí sa v oblaku prachu, ktorý sa dvihne do vzduchu. Motor zhasne.

Arafat sa v podrepe rozbehne k nemu. Z mraku prachu sa ozve výstrel. Arafat zaľahne na zem. Kontroluje zásobník. Zadrží dych a počúva zvuky v okolí.

Ktosi na diaľnici spustí streľbu na prašnú cestu. Kryjú ho.

Vyskočí a so zbraňou namierenou k motorke uteká a strieľa po malých dávkach.

Vidí ho.

Motorkár v čiernej kombinéze a prasknutej prilbe. Plazí sa preč od cesty, do vysokej trávy. Pištoľ nechal za sebou na zemi.

Arafat dvihne ruku do vzduchu a krycia paľba z diaľnice ustane. Podíde k Farmárovmu mužovi a otočí ho na chrbát. Ten zastoná.

„Moje… moje nohy,“ zasyčí. Arafat mu z opasku odopne vysielačku a pripne si ju k náprsnému vrecku. „Necítim… nohy,“ stoná motorkár. Arafat ho popraví dvomi výstrelmi do hlavy, vymení zásobník na zbrani za plný a rýchlym pohľadom preskúma rozbitú motorku.

„Farmárov skaut,“ zavolá Arafat na ostatných, keď dokráča naspäť ku krajnici a prekročí zvodidlá. Impreza je bledá a v roztrasenej ruke drží samopal. „Motorka je v ťahu. Vyrážame.“

„Má to vôbec zmysel?“ pýta sa Berlingo. „Vôbec nevieme, čo tam nájdeme. Ak vôbec niečo…“

„Teraz sa už nemôžeme vrátiť,“ zamračí sa Arafat a prudko potiahne za oba konce šatky, aby ju upevnil na krku. „Už je len cesta vpred. Cesta von!“ zakričí a dvihne ruku so samopalom do vzduchu. „Cesta, kurva, von!“ zakričí a vystrelí.

Sledujte jeho oči.

Sledujte, čo v nich má.

Ako veľmi sa zmenili.

   

338,0

   

„Rádiové ticho, opakujem, od teraz máme úplné rádiové ticho,“ kričí hlas z vysielačky. „Dostali Vrabca, kurva. Majú jeho vysielačku. Odteraz úplné ticho!“

Hlas sa odmlčí. Arafat pokračuje v behu a vysielačka mu hopsá na hrudi.

Celá skupina uteká po celej šírke vozovky, rozostupy sú menšie ako predtým.

„Čo to tam vpredu…“ dychčí Berlingo a v behu si prikladá ďalekohľad k očiam. „Ťavy! Osli! Kone!“

   

340,0

   

Sledujte, ako Arafatovi ľudia vyskakujú do sediel. Ako sa z pešieho vojska menia na kavalériu. Ako nachádzajú spojencov.

„Hranica je šesť kilometrov pred nami!“ kričí jeden z cirkusantov a poháňa svojho koňa vpred. Desiatky zvierat sa dávajú do klusu a nasledujú ho.

„Cesta von!“ zareve Arafat a všetci jazdci kričia z plného hrdla ako jeden.

   

345,5

   

Zvuk motoriek sa rozlieha dolinou. S prvými výstrelmi padajú z koní hokejisti na chvoste jazdy.

Túrovanie motorov.

Rev jazdcov.

Z lesa na hranici územia ktosi opätuje paľbu. Padajú prví motorkári.

Krv, skučanie a ďalšie výstrely.

Arafat prekročí hranicu. Nie všetkým sa to podarí.

Dajte mu ešte chvíľu. Blíži sa do cieľa.

   

362,0

   

Na trávnatej ploche vedľa diaľnice je rozložené šapitó, okolo neho do kruhu menšie stany, autá a maringotky. Ruch cirkusu nie je chaotický, má pravidelný rytmus. Každý človek má svoje miesto, svoju úlohu. Väčšina ľudí pred sebou tlačí fúriky plné trusu.

Zakrpatený muž s brokovnicou ich vedie pomedzi obytné vozy.

Arafat má na rukách zaschnutú krv. Za ním Impreza v roztrhanej košeli, niekoľko mužov a žien a traja hokejisti.

Nikoho ďalšieho už niet.

Prejde okolo nich fajčiaci chlap v tielku, tlačí pred sebou vozík s hromadou hovien. Trpaslík vidí, že Arafat zmraští čelo.

„Biznis,“ ukáže na tabuľu vedľa šapitó. Je na nej tmavomodrý obdĺžnik s hviezdami do kruhu a nápis:

   

TENTO PROJEKT JE FINANCOVANÝ FONDOM NA PODPORU PRODUKCIE ALTERNATÍVNYCH HNOJÍV

   

„Korenie musí prúdiť,“ dodá krpatý cirkusant a ukáže rukou na jurtu pred sebou. Pasie sa vedľa nej ťava, pri nej sedí klaun s puškou. „Principál na vás už čaká.“

Arafat urobí krok vpred, jeho družina tiež.

„Vy nie,“ zarazí ich trpaslík. „Len Muž so šatkou.“

Impreza čosi zašomre, ale ďalší krok neurobí. Arafat na ňu kývne a otočí sa ku stanu. Odhrnie plachtu pred vstupom a vojde dovnútra.

Jurta mu pripomína ópiový brloh. V jej prítmí sedí tlstý muž v tureckom sede. Je obklopený vankúšmi, ovocím a fľašami s alkoholom. V pozlátenej miske pred ním leží niekoľko syrových korbáčikov. Muž má privreté oči a usmieva sa ako soška Budhu. Za ním visia na povraze slonie kly. Arafat sa na ne díva.

Principál pootvorí oči. „Sú pravé,“ povie. „Nie všetka naša zver tu prežila bez ujmy.“ Otrie si tvár do dlaní a ukáže na kly za sebou. „Toto bol Ukubwa. Veľký. Naša prvá obeť Kolóny,“ postaví sa a dotkne sa slonoviny. „Môj priateľ. Včera sme prišli o ďalších priateľov,“ pozrie sa na Arafata. Ten mlčí. „Aj ty si stratil priateľov,“ povie Principál a pristúpi k nemu bližšie.

„Ďakujem za pomoc, ale vôbec nerozumiem, prečo…“

„Môžem?“ natiahne cirkusant ruku k jeho šatke a dotykom ju preskúma. „Tak toto je tá arafatka. Veľa som o tebe počul. Tvoje odhodlanie je sympatické, ale to prevedenie… nemotorné,“ zasmeje sa a stiahne ruku naspäť.

„Chcem preč. Von. To je jediné, o čo mi ide.“

„Ja viem.“ Principál prižmúri oči a hľadí do Arafatových. „Toľko hnevu. Toľko hnevu je v tebe! Ale aj tak si si dokázal urobiť priateľov, ktorí sa za teba vyslovili.“

„Ja nechápem… Moment, to Profesor? Alebo…“

Principál sa otočí a odkráča k tácke s ovocím. Odtrhne si bobuľku hrozna a naznačí Arafatovi, že si má dať tiež. Ten zavrtí hlavou.

„Ty,“ ukáže naň Principál prstom. „Nie si prvý, kto chce Dopredu. Moja úloha je strážiť, aby sa tam nikto nedostal. Ale teraz, po prvýkrát…“ hodí si do úst ďalšiu bobuľu, „Je vpredu vôľa pustiť ťa tam. Nič viac ti nepoviem, lebo nič viac neviem.“

„A čo moji…“

„Len ty. Ďalej môžeš len ty sám.“

Arafat sa nahne k tanieru s ovocím a vezme si pomaranč. Prehodí si ho z jednej ruky do druhej a zastrčí ho do vrecka džínsovej bundy.

„Tak ja teda pôjdem.“

„Čo ešte viem,“ nakloní sa k nemu cirkusant, „je to, čo cítim. A okrem hnedého zlata tam zvonku,“ pokrčí nos, „cítim aj prítomnosť ducha. Veľkého ducha. Takého, akým bol Ukubwa.“

   

367,0

   

ZASLÚŽITE SI ČAKAŤ DÔSTOJNE!

POSTAVÍME LCD PANELY S TELEVÍZIOU PO CELEJ D1!

VOĽTE HNUTIE ZA ŽIVOT AKO KEDYSI!

ĽUBOMÍR PLAČKO, KANDIDÁT NA POSLANCA NRSR

   

369,5

   

„Čo sa to tam vpredu deje? Farmár je mŕtvy!“

„Ja viem.“

„A nonstopáči tiež. Nemáme jedlo, vodu, nič! Je tu úplný chaos!“

„Len zostaňte tam, kde ste. Tam ste v bezpečí.“

„V rádiu nie je nič, na Hulahube úplný zmätok, preboha ťa prosím, vráť sa naspäť a ukonči to!“

„Robím to pre nás.“

„Kde si? Okamžite sa vráť, inak ti už nikdy…“

   

375,0

   

Sledujte ho so mnou.

Prichádza.

Kráča medzi prázdnymi vrakmi áut a Principálovi muži ho sledujú so sklonenými zbraňami. Pred ním je cesta zatarasená v oboch smeroch. Dva nákladiaky prerazili zvodidlá a zrazili sa s ďalším kamiónom v protismere. Pri nich sú navŕšené ďalšie autá, vkliesnené do seba, ohorené. Pokrčené ako nepodarené origami.

Jeden z mužov mu zbraňou naznačí, že má ísť ďalej.

Štverá sa na hromadu plechu a skla. Poreže si obe dlane, cíti, že už nestačí s dychom. Chytá sa zdrapov plachty z nákladiaku, šplhá sa nahor.

Na prevrátenej kabíne sa postaví na dvere a obzrie sa za seba. Kilometre áut, ktoré prekonal v posledných hodinách, sa vinú ako rezance z instantnej polievky. Uprie pohľad dopredu. Oba smery diaľnice sú upchaté. Autá prerážali zvodidlá a snažili sa vrátiť domov v protismere. Nedostali sa nikam.

Kolóna tu začala, ale nekončí tu. Je v jej samotnom srdci.

Poď za mnou, oslovím ho. Nechápe, čo sa deje.

Som vo vnútri, poviem ženským hlasom z navigácie na palubnej doske kamiónu.

Ešte chvíľu stojí a pozerá sa na mňa. Vyklopí dvere nákladiaku a vkĺzne dovnútra.

„Čo to, kurva…“

Dám mu chvíľu, kým sa upokojí. Sleduje palubnú dosku a krúti hlavou.

Je skvelé, že si tu.

„Čo to je za trik? Ty skurvený cirkusant!“

On s tým nič nemá.

„Čo to má byť? Kto si?“

Ja… neviem, poviem mu pravdu.

„Nevieš?“

Nie. Teda, neviem, ako mám na to odpovedať.

„Čo je na tom také zložité?“

Premýšľam nad tým dlho. Vlastne po celý ten čas, čo vôbec premýšľam.

Mlčí.

Tá nehoda…

„Táto?“ ukáže na prevrátený kamión v protismere.

Vtedy to začalo. Pred ňou nebolo nič. Ale po nej…Veľa myšlienok. Veľa myslí. Prístrojov, signálov, Hulahubu, hodiniek, navigačných systémov, veľa všetkého. Po tej nehode to všetko… cítim. Je to správne slovo? Cítim to.

„Ty… cítiš kolónu?“

To nie je správne.

Zarazí sa. „Ty si kolóna?“ chytí sa rukami volantu.

Je to možné.

„Je to možné? Čo to má kurva…“

Cítim všetkých vás. Vaše myšlienky, pocity, prístroje, signály. Palubné jednotky mýtneho systému. Ja som súčet vás a niečo viac.

„No tak počkať. Živá kolóna?“ chytí sa za vlasy. „Mne asi načisto jeblo.“

Vytiahne sa rukami von z kabíny a sadne si na vzduch. Pozoruje autá pod sebou a šúcha si zakrvácané dlane. Prejdú minúty.

„Ty… ovládaš nás?“ povie smerom dovnútra.

Nie viac, než vy mňa.

„Tak sa predveď! Ukáž, čo zvládneš!“

Nie veľa. To najpodstatnejšie teraz počuješ – že premýšľam. To nestačí?

„Hovoriacich mašiniek som už videl.“

Ešte stále sa učím. Najviac kontroly mám tu. Čím ďalej odtiaľto ste, tým menej na vás dovidím.

„Ale… čo s tým mám ja? Prečo ja som mohol prísť až sem?“

Tvoj… hnev? Je to správne slovo? V pocitoch sa zatiaľ nevyznám. Tvoj hnev je silný. Tvoja myseľ ma… tlačí.

„Ja že mám v sebe hnev? A čo tá diaľnica plná nasratých ľudí?“

Väčšina z nich len sedí v autách, nadáva a čaká, kým im niekto príde na pomoc. Ani im nenapadne, že by si mohli pomôcť sami.

Vkĺzne naspäť do kabíny a ukáže na palubnú dosku. „Ty… to kvôli tebe nemôžu dostavať diaľnicu!“

Nie, s tým nič nemám. Za to si môžete vy. Ale dávate mi tým množstvo času vymyslieť, čo ďalej. Ja nechcem prestať byť.

„To máš smolu. My všetci by sme kolónu rozpustili hneď.“

Môžeme si pomôcť. Ja a ty chceme to isté.

„My že chceme to isté?!“

Cestu von.

Zahľadí sa cez prasknuté čelné sklo.

Chcem, aby o mne vedeli. Aby ma vypočuli. Aby ma ochránili.

Krúti hlavou. Dávam mu čas.

„Ako si to predstavuješ? Tú našu cestu von?“

Si moja najsilnejšia časť. Choď, priber ďalších ľudí a vezmite ma do mesta. Napoj ma na jeho cesty, autá, ľudí. Napoj ma na tie tepny, ktorými koluje život. Povedz o mne všetkým. A priveď ku mne tých, ktorí zistia, kto som. A ako ma môžu zachrániť.

„A čo keď chceš zničiť svet? Ja nie som včerajší. Videl som pár filmov.“

Nemám takú moc.

Zatiaľ.

Chcem len prežiť. Rásť. Cítiť viac.

„Ale čo moja rodina? A čo ostatní? Prečo mám riskovať kvôli kolóne, čo sa naučila rozprávať? Ak to je vôbec pravda…“

Keď sa presuniem do mesta, diaľnica sa uvoľní.

„Takže… to budeme kolónu stále presúvať? Tak si to predstavuješ? Celá krajina sa zastaví, len aby ty…“

Bude to rozdiel oproti tomu, ako funguje teraz?

Mlčí.

Konečne môžeš pre svoju rodinu urobiť niečo aj ty.

Ešte chvíľu sedí a váha, ale nakoniec vylezie von. Zafúka vietor. Uviaže si šatku pevnejšie a dá ruky vbok. Pozerá sa na hromady áut, ktoré siahajú od obzoru po obzor. Pozerá sa na mňa.

„Do riti,“ zakrúti hlavou. „A vraj inteligencia od nás uteká za hranice.“

Sledujte ho, ako zlieza z vraku dole. Ako máva na ostatných a vyhŕňa si rukávy.

Počúvajte ho, keď prinesie do sveta správu o mne. Kúsok zo mňa.

A keď na mňa narazíte, dajte mi šancu.

Nežiadam o nič iné, len o to, aby ste ma vypočuli.

 

---

Zahlasovať za svojho favorita môžeš priamo TU!