RUŽA Z TIVOLI

Venované Hofimu (+1987)

I.

Bratislava, súčasnosť

Edo nemal náladu na pracovné inzeráty, ale zamestnankyňa Úradu práce ho presvedčila, aby im venoval pozornosť, inak ho vyradí z evidencie a bude si sám platiť zdravotku. Už po tretí raz!

Očami prebiehal po pracovnom portáli, na ktorom mu vyskočila ponuka: „Hľadáš životnú výzvu spojenú s prácou plnou dobrodružstva a napätia?“

Hľadám!

…bla bla bla. „…ovládaš anglický jazyk na úrovni C1 a si v dobrej fyzickej kondícii?“

Dajme tomu.

…bla bla bla. „…pošli nám svoj životopis a radi Ťa privítame v našej centrále v Kodani! BTTF København ApS“

Ó Kodaň, tam som ešte tiež nebol.

„Poslať spoločnosti životopis.“

KLIK

 

Bez práce bol už trištvrte roka, odkedy ho vyhodili zo zoologickej záhrady, kde pôsobil vo funkcii vedúceho predaja zmrzliny, ako sa zvykol pateticky titulovať. Štyridsaťročný Edo predtým pracoval ako predavač v antikvariáte, kníhkupec, poštár, referent na miestnom úrade, knihovník, predavač lístkov v kine, či animátor v detskom kútiku nákupného centra.

Často počúval od famílie o svojom starom otcovi, ktorý zomrel, keď bol Edo chlapcom. Dedko bol celý život zamestnaný v tom istom podniku. Tvrdo makal, aby sa jeho rodina mala lepšie, než on sám v mladosti. Zomrel počas cesty do práce. Dostal infarkt pri šoférovaní a nedožil sa ani dôchodku. V živote poznal iba prácu, starosti a obetavosť. Na rozdiel od jeho vnuka. Takto po štyridsiatke už začínalo byť zreteľné, že Edo nemá byť na čo hrdý. Kedy sa to celé tak posralo? Ešte v dvadsiatke veril, že nie je ovca a on má ten cool recept na život a hlavne nedopadne ako dedko. Len ten život teraz vyzerá dáko nahovno. Ako Ozzy Osbourne po rokoch užívania drog.

 

Posledná strata zamestnania bola pre Eda obzvlášť nepríjemná. Policajti sa rozhodovali, či môže ísť o trestný čin, alebo je prebúranie sa vozíkom so zmrzlinou do výbehu plameniakov v ZOO len priestupkom. Edo bol za ten vozík zodpovedný. Ale on ho len zabudol zaistiť. Nemohol za to, že to hlúpe decko ho roztlačilo, pokým sa on bol vymočiť.

 

Na niečo však to fiasko bolo dobré. Edo na nariadenie súdu nedobrovoľne navštívil ambulanciu klinickej psychologičky. Čakal, že dostane papier na celkovú jebnutosť, ale nie. Porucha pozornosti s hyperaktivitou. V skratke ADHD. Čumel na správu od psychologičky a jeho lúzerský život zrazu dostal svoju logiku. Akurát urobiť sa s tým vraj príliš nedá. Vraj prišiel neskoro. Vraj je to detská diagnóza a treba ju riešiť v detstve. A vraj sú na to lieky, ale poisťovňa ich nepreplatí, lebo podľa slovenských noriem dospelý mať ADHD nemôže, ak nebola diagnostikovaná už v detstve.

 

Dva dni po zaslaní životopisu pristála Edovi v emailovej schránke anglicky písaná pozvánka na online pohovor.

Ten dopadol dobre. Edo po anglicky vedel, rovnako ako fabulovať o sebe a svojich schopnostiach. Dostal teda pozvánku do Kodane a s ňou aj low-cost letenku z Bratislavy a info o rezervovanej izbe v akomsi moteli.

 

II.

Kodaň

Let žlto-modrým dobytčákom bol podľa očakávania otrasný. Edo sa vlakom odviezol z letiska k motelu na predmestí Kodane, ktoré obývali najmä prisťahovalci. Ubytoval sa a rýchlo zhodnotil, že v tejto izbe chce stráviť čo najmenej času. Pohovor mal až na druhý deň a dovtedy chcel niečo zažiť. Ako chlapec sníval o návšteve zábavného parku s obrovskou horskou dráhou, akú videl vždy na začiatku seriálu Krok za krokom. Dostal sa však najďalej do Pratru vo Viedni. Teraz chcel navštíviť kodanský zábavný park Tivoli. A potom ešte Christianiu, lebo kolegyňa o nej hovorila ako o zemi zasľúbenej a Edovi stačí málo, aby sa navnadil a rozum nechal vypnutý.

 

Kodanská Christianshavn ho privítala jemným dažďom. Práve tu sa rozprestiera anarchistická štvrť Christiania, v ktorej sa vraj dajú bez problémov zohnať a konzumovať drogy. Edo mal na účte mínusový zostatok a všetok jeho majetok tvorila hotovosť, ktorú na cestu vyžobral od rodičov. Eurá si však samozrejme zabudol zameniť za dánske koruny, ale aj tak tajne dúfal, že si za ne v Christianii  niečo dokáže kúpiť.

 

Zadaril sa meskalín, čo je jemný žltkastý halucinogénny prášok, získaný z kaktusu Peyotl. Chlapík s opičou tvárou, ktorý na malom námestí predával farebné vrecúška na pulte pozbíjanom zo starej palety, Edovi tvrdil, že aj Jim Morrison užíval meskalín. A čo je dobré pre Morrisona, musí byť dobré aj pre Eda!

Edo sa zahľadel na posprejované budovy naokolo a všimol si značku so zákazom fotografovania. Nuž, neskoro. Pár fotiek si už spravil skôr, ako značku zbadal.

V neďalekom parčíku plnom fetiek, bezdomovcov a pochybných indivíduí sa Edo rozhodol prášok vyskúšať. A tak sa začal najväčší trip jeho života. Díler mu predal dve dávky. Jednu Edo užil hneď a druhú, tú si nechal na neskôr.

 

III.

„Moje meno je Eduard Horák, mám štyridsať rokov, ADHD a som nezamestnaný. Bývam u rodičov. Rád by som sa zoznámil s peknou ženou, ktorá ma bude milovať takého, aký som,“ drmolil Edo po slovensky predavačke lístkov afrického pôvodu  v zábavnom parku Tivoli.

Ako sa dostal z Christianie do Tivoli si nepamätal. Bol však celý mokrý a nebolo to iba od dažďa. Do úvahy prichádzala možnosť, že sa pokúšal preplávať kanál, keď nevedel nájsť zdvíhací most Inderhavnsbroen medzi štvrťami Christianshavn a Nyhavn.

Nepamätal si ani malebné domčeky v prístave Nyhavn, ktoré svojou pestrosťou údajne inšpirovali farebnú paletu kociek Lego. Jediné, čo si pamätal, bolo, že sa musí dostať do Tivoli na horskú dráhu.

„Sorry, Sir, I do not understand,“ vysvetľovala mu teraz trpezlivo mladá žena s krásnymi ebenovými očami.

„Ty sa za mňa nechceš vydať? Akože nie? Budeme mať spolu černoškov!“ ozvalo sa Edove primitívne ja odkukané na incels fórach.

 

Edo sa nakoniec dostal dnu do zábavného parku. V jeho stave mu však odmietli predať lístok na horskú dráhu, poeticky zvanú Démon. Ani len vzduchovku na strelnici mu nechceli zveriť do rúk!

Poserte sa, Dáni, ktorí všetko musia robiť podľa pravidiel.

Nakoniec sa Eda uľútostilo mladej dievčine s modrými vlasmi, ktorá na strelnici pracovala. Papierovú ružu, ktorú mu nedovolili si vystreliť, aspoň Edovi priniesla a zastrčila do chlopne flanelového saka.

„Pre šťastie,“ usmiala sa a odhalila pekný úsmev s piercingom v jazyku. Edo sa odrazu cítil ako pán a hrdo si vykračoval zábavným parkom plným pestrofarebných svetiel, vône pukancov, sladkostí a ruchu atrakcií.

 

Potom nasledoval pád do tmy a Edo sa prebudil vo svojom moteli na zvonenie mobilu.

„Halóóó?!“ chcelo sa mu vracať, ale grcku radšej prehltol, keď si uvedomil, že volajú z firmy, v ktorej sa chce uchádzať o prácu.

„Problémy na ceste, ale už idem. Nepotrvá to dlho,“ sľuboval personalistke v angličtine, ktorú opäť akoby zázrakom ovládal.

 

IV.

Firma BTTF København ApS sídlila v úplne obyčajnom hangári na okraji Kodane. Edo si uvedomil, že on sám nevyzerá veľmi reprezentatívne, ale bol rád, že vie chodiť a rozprávať. Žiadny kaktus tak skoro nechcem vidieť, mrmlal si pre seba, zatiaľ čo si na vécku oplachoval tvár a snažil sa prebrať pred pohovorom.

 

„Spýtam sa vás na rovinu, Mr. Hourak.“

„Horák, madam,“ opravil Edo personalistku.

„Mr. Horák, mali by ste záujem o spoluprácu, aj keby ste si boli vedomý faktu, že práca môže mať, no – povedzme, čosi ako fatálne následky?“ opýtala sa Eda, bieleho ako krieda personalistka, popri reči pokukujúca po vedúcom projektu Larsovi Kristiansenovi. Ten s kamennou tvárou sledoval Eda, ktorý preklínal svoje ADHD, že sa nevie sústrediť a nepamätá si otázky, ktoré ohľadom práce kedysi mal v hlave.

„Riziko mi neprekáža. Ak je, samozrejme, adekvátne finančne ohodnotené,“ odpovedal Edo a snažil sa pôsobiť dôležito a nebojácne.

„V uplynulom roku naša firma získala významného investora zo Saudskej Arábie, ktorý garantuje finančnú stabilitu projektu,“ odrapotala personalistka vetu, ktorú zrejme musela mať naučenú naspamäť.

„Výborne. Možno by ste mi teda mohli bližšie objasniť, čo presne by moja práca testera zahŕňala.“

Personalistka sa po Edovej vete trochu nervózne pozrela na Kristiansena. Ten sa naklonil nad stôl a pred Eda položil akési papiere. „Toto je dohoda o mlčanlivosti. Pozorne si ju prosím prečítajte a potom podpíšte.“

Edo sa na dlhý text v angličtine nevedel sústrediť, tak ho len prebehol pohľadom a keď si nikde nevšimol podozrivú klauzulu, napríklad o darovaní jeho orgánov, tak papiere podpísal.

„Cestujete rád, Mr. Hourak?“ spýtal sa Eda Kristiansen.

Zaskočený nádejný tester nevedel, čo má odpovedať. Že keby mal peniaze, tak cestuje stále? Ale že ich nemá, a tak sedí doma na riti u rodičov?

„Cestujem rád, napokon aj sem som pricestoval iba kvôli tomuto pohovoru,“ odpovedal napokon zdvorilo Edo.

„A čo si myslíte o cestovaní v čase?“

Edovi zamrzol mozog. Mal rád sci-fi filmy, ale otázku o nich ešte na žiadnom pohovore nedostal.

„Budem robiť testera, či skôr skúšobného diváka nových vedecko-fantastických filmov?“ odpovedal protiotázkou so silnou dávkou očakávania v hlase Edo.

Kristiansen sa usmial. „Nie, Mr. Hourak. Vy by ste mali cestovať v čase, konkrétne do minulosti.“

Edo si po jeho odpovedi dosť dlho myslel, že je stále nafetovaný. Alebo je toto nejaká dánska reality show so skrytou kamerou? napadlo mu.

Predsa by ma sem nevolali a neplatili mi cestu a ubytovanie kvôli hlúpemu žartu, argumentoval sám sebe.

„Ako niečo také môže fungovať?“ spýtal sa napokon neisto, lebo sa bál strápnenia.

„Obávam sa, že technicky vám to nemôžem vysvetliť. Jednak je to čistá veda a potom sú to citlivé údaje, chránené patentom.“

Edo sa ošíval. „Neviem, čo na to povedať. Nečakal som niečo takéto. Ako hlboko do minulosti by som mal cestovať? Cestoval už niekto, alebo mám byť prvý?“ zrazu sa mu v hlave vyrojilo kvantum otázok.

Kristiansen sa na Eda pousmial. „Vidím, Mr. Hourak, že vás naša ponuka zaujala. Porozprávam vám teda o nej viac.“

 

V.

„Náš projekt vyvíjame dvanásty rok,“ začal Kristiansen svoje rozprávanie. „Jeho cieľom je umožniť ľuďom komerčné cestovanie v čase.“

„Cestovka do minulosti?“ užasnuto sa opýtal Edo.

„Čosi také. Ale iba pre veľmi, veľmi bohatých klientov,“ s úsmevom objasnil vedec.

„Po nie príliš dobrých skúsenostiach z 1. a 2. testovacej fázy projektu klientom nedovolíme cestovať do hlbšej minulosti ako 100 rokov. A nedovolíme ani cesty za katastrofami a vojnami. Napríklad na palubu Titanicu sa, ehm, nikto zo súčasníkov viac nepozrie.“

„A ani na ukrižovanie Ježiša,“ utrúsila dovtedy mlčiaca personalistka a prevrátila očami.

To Eda zaujalo. „Niekto sa tam bol pozrieť?“

„Čisto medzi nami, Mr. Hourak, boli tam viacerí a všetci do jedného sa pridali do okruhu Ješuových stúpencov. Vedeli ste, že jeho učeníkov bolo pôvodne len desať?“ objasnil mu vedec.

„Prosím?“

„No dvaja sú od nás a prepísali tak dejiny.“

„A to tam akože ozaj ostali?“

„Ješua musel mať neobyčajnú charizmu, keď takto zapôsobil na skúsených vedcov, dovtedy ateistov.“

Edo mlčal a premýšľal, či sníva, alebo sú v tom drogy. Za reálny si tento rozhovor nedovolil považovať.

„Ale ja nie som vedec.“

„Toho sme si vedomí, Mr. Hourak. Vy by ste boli IBA testerom. Zastúpite klienta v poslednej fáze skúšobných ciest pred ostrým štartom.“

Edovi bolo mdlo. Ono to vyzerá, že celé je to skutočné.

Habkal a konečne si spomenul na otázku, kvôli ktorej sem prišiel: „A, a koľko za túto prácu ponúkate peňazí?“

Kristiansen pred Eda položil biely papierik s logom firmy a pero. „Napíšte nám vašu predstavu odmeny, za ktorú by ste cestovali do minulosti a vyskúšali si tak exkluzívnu službu, za ktorú budú iní platiť sumy porovnateľné s letmi do vesmíru.“

Edo rýchlo rátal akože hodinovú sadzbu, akože krát tri týždne a napísal sumu. Potom spanikáril a dopísal na koniec ešte jednu nulu so spýtavým pohľadom upreným na Christiansena. Ten sa len usmial.

 

VI.

O niekoľko týždňov neskôr

Edo sa kvôli práci presťahoval na dobu určitú do Kodane. Rodičia síce nahlas nedali nič najavo, ale v duchu otvárali šampanské.

Prenajal si izbu na ubytovni neďaleko sídla firmy. Do práce jazdil na bicykli a snažil sa nič nepokaziť. Sumu, ktorú dostával za to, že dni presedel na školeniach a lekárskych vyšetreniach, by doma nikdy nezarobil. Nečakalo sa od neho nič a ADHD v ňom sa takej pracovnej náplni tešilo. Po práci sa snažil zažiť a vidieť čo najviac z Kodane. Bolo v nej draho, nechcel by tam žiť nastálo, ale bol ako vyhladovaný po všetkom novom a nevšednom.

 

Nadišiel deň jeho prvej cesty do minulosti. Od Eda sa nečakalo viac, než že si sadne do malej miestnosti, ktorá vyzerala ako luxusný výťah naplnený high-tech hračkami, so sedačkou uprostred.

Eda v kabíne zavreli, stlmili svetlá a čosi sa dialo. Potom sa na displeji pred sedačkou objavil anglický nápis, že sa môže odpútať a opustiť miestnosť. Na ruke mal špeciálne hodinky, ktoré mu odpočítavali čas, dokedy sa do kabíny musí opäť vrátiť. Obsahovali tiež skryté tlačidlo pre prípad, keby sa ocitol v problémoch a nevedel sa vrátiť do cestovného modulu.

Dvere kabíny sa otvorili a… Edo bol v minulosti.

Prvá skúšobná cesta však smerovala iba do predchádzajúceho dňa v centrále firmy. Edo teda vošiel do známych priestorov, poprechádzal sa päť minút po chodbe. Stretol kolegov, ktorí ho nafotili a nafilmovali a vrátil sa do kabíny.

Následne sa vrátil do svojho času. Aké jednoduché!

 

Edo si druhý cieľ testovacej cesty mohol zvoliť sám. Maximálne však mínus štyridsať rokov a malo by ísť o prostredie, ktoré dôverne pozná.

„Bratislava môjho detstva?“ napadlo nahlas Edovi.

„Tam sme ešte neboli, Mr. Hourak,“ potešil sa Kristiansen.

Do miestnosti nabehli krajčírky s tabletmi, ktoré usilovne googlili, aké oblečenie sa vtedy „v Bratislave na Slovensku“ nosilo.

„V Československu, slečna,“ opravil mladé dievča Edo.

„Ktorý rok to bude?“

„Dajme tomu leto 1986.“

„Ale pre istotu užijete jódovú tabletku. V tom roku vybuchol Černobyľ a vy ste tam u vás na východe už jednu dávku ožiarenia v živote dostal,“ sucho podotkol Kristiansen.

Dievča medzitým bezradne krčilo obočie: „Nič neviem nájsť.“

Edo dostal nápad. „Pustím vám na inšpiráciu môj obľúbený film.“

 

A tak sa Edo do minulosti svojho rodného mesta vrátil oblečený podľa kostýmu, v ktorom hral Marián Zednikovič vo filme Utekajme, už ide. Aj účes mu nastajlovali podobne, iba fúzy chýbali, lebo Edo nechcel umelé.

Do vrecka bundy si vložil papierovú ružu z Tivoli. Pre šťastie, aby som sa dobre vrátil domov, pomyslel si.

 

VII.

Edo si neskôr už viac nevedel spomenúť, kedy mu tá myšlienka napadla. Uvedomil si, že cestu do času svojho detstva v rodnej Bratislave by mohol využiť. Odkedy vedel o svojej poruche pozornosti, veľmi ho škrelo, že sa na to neprišlo oveľa skôr. Celý jeho život mohol vyzerať inak a nemusel byť taký lúzer. Nikto nikdy neriešil, prečo sa v škole zle učí, nevie sa sústrediť a je neposedný. Akoby mal v sebe vnútorný motor, ktorý mu nikdy nedovolí spomaliť a zamyslieť sa. Jeho doterajší život vyzeral presne podľa toho. Trosky megatrápnych pokusov o vzťah, neexistujúca kariéra, žiadny majetok, to všetko Eda ťažilo. A najhoršie bolo uvedomenie si, že to možno mohlo byť inak a lepšie. Stačilo v detstve natrafiť na správneho odborníka, ktorý by sa mu venoval. Edova porucha mu zároveň bránila naštudovať si, o čo presne ide, ale so svojou interpretáciou informácií videných z rýchlika sa uspokojil.

Zato v jeho rodine odborníkom na duševné zdravie nik neveril.

„Nič ti nie je, nenamýšľaj si,“ počúval od rodičov, keď mal v podstate akýkoľvek problém. Či už zdravotný, alebo duševný. A tých psychických mal požehnane, ale v duchu hesla svojich rodičov ich ignoroval a zametal pod koberec mysle.

Edo si zatiaľ nevedel predstaviť, čo použiť ako argument, aby rodičov presvedčil a vyhľadali s ním v detstve psychológa. Vedel iba jedno: bude mať presne dvanásť hodín, aby v Bratislave roku 1986 zmenil svoj život. Príprava stratégie však žiaľ nebola jeho silnou stránkou.

 

VIII.

Bratislava, 1986

Edo sa viezol kĺbovým Ikarusom 280 na linke číslo 28 zo Šafárikovho námestia cez Most Červenej armády do Ovsišťa v Petržalke. Cestou sa zastavil na trhovisku na Mehringovej ulici, kde kúpil kyticu červených karafiátov a v neďalekom obchode „1000 drobností“ krištáľovú vázu.

Po celú dobu nevychádzal z úžasu. Podoba Bratislavy jeho detstva ožila akoby v počítačovej hre z pohľadu prvej osoby. Alebo najlepšieho retro filmu, aký kedy videl. Uštipol sa do stehna asi po piaty raz a zabolelo to. Toto sa deje naozaj! V ruke držal lístok s mriežkou za 1 korunu, ktorý si označil v mechanickom označovači. Pri plánovaní cesty mali vo firme trochu problém s československými korunami, ktorý vyriešili tak, že ich jednoducho vytlačili podľa vzoru z internetu. Rovnako ako socialistický občiansky preukaz na meno Roman Kováč, ktorý voňal novotou z 3D tlačiarne, ale Eda mal ochrániť pred prípadnými problémami.

Edo si v trafike na Šafku za falošné koruny nakúpil cigarety, Večerník a cestovné lístky.

Chalani a dievčatá z Kodane by sa tomu mali venovať profesionálne, pomyslel si uznanlivo Edo, keď videl, ako spoľahlivo zaberá práca špeciálneho oddelenia jeho zamestnávateľa.

 

V natrieskanom Ikaruse, v ktorom bolo počas letnej horúčavy neznesiteľne teplo, si Edo nenápadne pozrel na zdanlivo dobové sovietske náramkové hodinky so skrytým displejom.

-11.04

Času dosť.

O pár minút hľadel na tabuľu s nápisom Námestie N. K. Krupskej.

Home sweet home U Leninovej starej, napadlo mu, keď sa zapozeral na stále pomerne nový petržalský panelák.

Otec totiž ich byt na ôsmom poschodí zvykol volať U Leninovej starej, podľa námestia, vedľa ktorého bývali. Táto prezývka mamu ale vždy nahnevala. „Ak tu býva nejaká Leninova stará, tak ty sám si Lenin a choď sa dať vyšetriť na syfilis,“ hovorievala mu potichu, aby to Edo nepočul. Márne!

„Lenin má syfilis, syfilis,“ vrieskal o chvíľu jej syn a pobehoval pri tom po byte.

 

Po pár minútach odhodlávania sa konečne stál pred dverami bytu na ôsmom poschodí.

CŔŔŔN

„Kto je tam?“ ozvalo sa z bytu.

„Česť práci, súdružka Horáková, za dverami Kováč z Miestneho národného výboru.“

Dvere sa akoby mávnutím čarovného prútika rýchlo otvorili.

„Česť, čo si prajete?“

„Ide o vášho syna, súdružka Horáková. Môžeme sa niekde v pokoji porozprávať?“

Edova mama zaváhala, ale napokon nečakaného hosťa pozvala dnu. Predsa len išlo o jej dieťa. „Vyzúvať sa nemusíte. Dáte si kávu?“

„Ďakujem, nechcem vás obťažovať. Jedine, že by ste si aj vy dali.“

Mama odišla do kuchyne, Edo sa usadil na gauči v obývačke a cítil sa ako vo sne. Vidieť svoju mamu takú mladú! A potom ich byt. Zariadenie z jeho spomienok, ktoré dávno dali preč. V úžase sa obzeral po miestnosti, keď do nej zavoňala káva z kuchyne. A zaznel detský hlások.

„Aj ja chceeeem.“

„Edko, na kávu si ešte malý. Urobím ti detskú bielu kávu, chceš?“

„Nieeeeee!“

BUCH. DUP, DUP.

„Dobuý deň,“ zašvitorilo chlapča, ktoré vystrčilo hlavu spoza zárubne dverí.

Edovi do očí vbehli slzy, keď zbadal samého seba vo veku necelých štyroch rokov.

Jeho malé ja zahlásilo: „Ja som Ujo panky z kalmajky a šmidikujky.“

Edo si okamžite spomenul na svoju detskú skomoleninu. Čo ňou však chcel povedať, vôbec netušil.

„Edko, do izby! Nech sa páči, káva. O čom presne ste sa chceli so mnou rozprávať?“

Edo si pretrel oči, zhlboka sa nadýchol a snažil sa vyzerať ako znudený socialistický úradník na štandardnom pracovnom stretnutí. V košeli z umelej hmoty sa neskutočne potil a do toho ho chytala tréma. Na čo som si bral ešte aj bundu?

„Tu som si dovolil drobný dar od Národného výboru. Za to, akou ste obetavou matkou,“ podával svojej mame karafiáty a vázu.

Vyzerala zaskočená, ale aj potešená. Edo si dobre pamätal, že darčeky jej otec často nezvykol nosiť. „Váš syn, súdružka Horáková, minulý rok nastúpil do materskej školy, však?“

„Áno, od septembra minulého roku.“

„Od súdružiek vychovávateliek sme na náš, ehm, sociálny odbor dostali echo, že by mohol by mimoriadnym dieťaťom.“

„Skutočne? V akom zmysle?“ znepokojene sa spýtala nedôverčivá mama.

„Chlapec je, citujem súdružky vychovávateľky: neposedný, mimoriadne aktívny, ťažko zvládnuteľný…“

Mama si ticho vzdychla.

„Rád by som dokončil. Podľa najnovších výskumov zo Sovietskeho zväzu môžu pri správnom vedení a dohľade z takýchto detí vyrásť géniovia!“

„A pod tým správnym vedením si predstavujete čo?“

„V prvom rade máte náš obdiv, súdružka Horáková, ako obetavo sa o syna staráte, napriek tomu, že to nie je ľahké. Preto ten darček. Ste výnimočná matka výnimočného dieťaťa.“

Edo si nebol istý, či to neprehnal, ale jeho mama si dojato utrela vreckovkou oči.

Viac nestihol povedať, lebo do izby vbehlo jeho malé ja. Chlapec dupotal po koberci, vydával zvuky ako parný rušeň a nedal sa zastaviť ani stíšiť.

Keď zbadal krištáľovú vázu na stole, vrhol sa k nej.

„Opatrne, Edko, je to krištáľ!“

BUCH. PRÁSK!

Neskoro.

Obývačku zaplnil hlučný detský plač.

„Prepáčte, on to neurobil naschvál,“ ospravedlňovala matka syna, ktorého by sama najradšej zbila. Tých pár sekúnd existencie vázy od akéhosi súdruha bolo jediným náznakom uznania a pochopenia, akého sa v živote ako matka dožila.

„Nič sa nestalo. Veď sa hovorí, že črepy prinášajú šťastie,“ snažil sa odľahčiť situáciu dospelý Edo.

Na matke bolo vidno, ako veľmi je jej trápne.

„Napríklad teraz bolo evidentné, koľko má energie. Vraj to môže byť hyperaktivita. Nič sa však nebojte. V rukách dobrého odborníka sa to dá regulovať,“ pokračoval Edo a usrkol si pri tom z nie najchutnejšej kávy.

„Prepáčte, súdruh…“

„Horáááá… uf, Kováč,“ takmer sa Edo pomýlil.

„Súdruh Kováč. Ja som Edkova matka a sama viem, čo je pre neho najlepšie.“

Malý Edo sa tomu veľkému vyštveral do lona a snažil sa mu zobrať z oroseného čela slnečné okuliare. Robil pri tom taký hluk, že rozprávať sa normálne nedalo.

„Mám pre teba niečo!“ napadlo Edovi v zúfalstve, že rozhovor rýchlo skončí.

Malý Edo stíchol v očakávaní.

Veľký Edo vybral z vrecka bundy svoju červenú papierovú ružu z parku Tivoli a dal ju chlapčaťu do drobných rúk.

Edko opatrne zliezol z kolien svojho veľkého ja a potichu ušiel do svojej izby s ružou v rukách.

 

Matka skúmavo hľadela na podivného súdruha, ktorý začal nervózne bľabotať: „Takže náš sociálny odbor Miestneho národného výboru by vám odporúčal s Edkom navštíviť psychológa,“ snažil sa konečne Edo prísť k jadru veci, kvôli ktorej prišiel.

Doboha, však ani nevie, aký odborník by mohol pomôcť s ADHD. Prečo si to len nenaštudoval lepšie?

„Ďakujem, súdr… pán Kováč. Myslím si, že sama zvládnem výchovu syna najlepšie a Miestny národný výbor ani jeho sociálny odbor k tomu skutočne nepotrebujem.“

„Ale my sme chceli iba pomôcť, aby mal váš syn všetky podmienky pre pozitívny vývoj,“ habkal Edo floskule, ktoré by snáď mohli dávať zmysel, ale cítil, že stráca pôdu pod nohami. Mal si to celé lepšie premyslieť vopred.

„Iste, pozitívny vývoj k lepším zajtrajškom, však?“ pohŕdavo vyprskla matka, pochádzajúca z pomerov nie priateľsky naklonených režimu.

Edo pochopil, že túto agendu z jej mysle nevymetie a vlastne už nevedel, čo by ešte povedal. Rýchlo dopil kávu a naposledy sa rozhliadol po obývačke.

Vyšiel na chodbu a cez pootvorené dvere nazrel do svojej detskej izby, kde zbadal samého seba, ako tancuje po izbe s ružou v rukách. Matka ho rýchlo pakovala z bytu.

„Tak dovidenia, pani Horáková. Rád som vás videl.“

Matka za ním zabuchla preglejkové bytové dvere. Cítil sa ako malý chlapec a veľký lúzer zároveň. Ten pocit dôverne poznal.

Vyšiel pred panelák. Ktosi tam práve parkoval auto. Sivastú embéčku.

Presne takú mal dedko, napadlo Edovi, keď vtom svojho starého otca skutočne zbadal vystupovať z auta.

Bol presne taký, akého si ho z detstva pamätal. Nižšej postavy, s pokročilou plešinou a opálenou tvárou. Prenikavé oči, ktoré priveľa zažili. Na sebe bielu košeľu a v rukách pánsku kabelku na doklady, ktorú držal za kožené ucho.

Edo zostal stáť v nemom úžase. „Dedko!“

Ten sa na neho prekvapene pozrel. „Prosím?“ opýtal sa s maďarským prízvukom.

„To som ja, Edo.“

„Aký Edo, pane? S niekým si ma mýlite.“

Dedo na neho nechápavo zagánil a potom sa pobral ku vchodu do paneláku. Jeho vnuk vedel, že budúci rok zomrie. Nemohol urobiť nič. Iba sa na deda pozeral, až kým nezmizol v útrobách domu.

 

IX.

-08.52

Edovi sa viac nechcelo cestovať po meste autobusom. Peniaze mal, tak vlastne načo? Z telefónnej búdky si zavolal taxík. Ten ho o pár minút vysadil na Kyjevskom námestí pred obchodným domom Prior. Už viac nemal plány. Iba strašnú chuť sa opiť a zastaviť myšlienky, ktoré mu mučili dušu.

Nemal drobné na prepitné, tak len vystúpil z Volgy a poklepal po kapote, že môže ísť, ako to videl v akomsi filme.

„Najprv ten kokot drbne dverami a potom ešte aj jebne po kapote,“ ozvalo sa nahnevane cez otvorené okienko zvnútra taxíka.

 

Pobral sa do Prioru. Nič nekúpil, iba nasával atmosféru čias, ktoré pokladal za dávno stratené.

Pri hoteli Kyjev si u veksláka nakúpil bony do Tuzexu. Bulo, napriek teplu navlečený v riflovke, sa potešil a netušil, že získal falošnú päťdesiatku z Kodane.

Potom Edo zapadol do neďalekého Kryštál baru, ktorý poznal z rozprávania rodičov. Objednal si legendárnu fazuľovú polievku a rýchlo sa skamarátil s dovtedy unudeným čašníkom Pištom. Kopol pri tom do seba borovičku.

„Pomaly, kamarát, šak večer ešte ani nezačal.“

Edo sa pozrel na hodinky: -7.45.

Do baru medzitým vošli dvaja hostia. Sadli si v kúte a nebolo na nich dobre vidieť. Edovi však hlas jedného z nich prišiel povedomý.

„Pišta, nechcem ti očumovať hostí, ale kto to tam sedí? Jeho hlas poznám.“

„Šak to je ten herec, jak sa on len volá? Aha, už vím! Zednikovič.“

Edo skoro odpadol od úžasu. Je toto vôbec možné? Vyberajú podľa neho oblečenie na misiu v minulosti a nakoniec herca aj osobne stretne! Snažil sa nenápadne sledovať stôl v kúte. Hercov spoločník napokon odišiel a Edo sa chopil príležitosti. Vstal aj s pohárom a podišiel k hercovmu stolu.

„Dobrý deň. Môžem vás pozvať na pohárik, majstre?“

„Zdravím. Mám ešte polhodinu, kým pôjdem do divadla, ale aký som ja majster? Tak sa hovorí legendám z národného,“ povedal svojim nezameniteľným hlasom so smiechom Zednikovič a pripálil si cigaretu.

Edo si uvedomil, že herec je mladší než on sám a film Utekajme, už ide pravdepodobne ešte ani nemal premiéru.

„Čo by ste si dali?“

„Malé pivo. Ďakujem.“

Pripili si.

„Kde ste ma vlastne videli hrať?“

Edo bol v úzkych, tak improvizoval: „V ktoromsi divadle, ale s mojou pamäťou si nespomeniem na názov predstavenia.“

Barom zaznel hercov charakteristický smiech. „A čo to máte s pamäťou? Veď mňa ste hneď spoznali.“

„Od narodenia mám poruchu pozornosti, učenia a tak.“

„Také tiež jestvuje?“

„Áno, ale tu sa tomu ešte nikto veľmi nevenuje.“

„A vy nie ste odtiaľto?“ neveriacky si ho prezeral herec a upil si piva.

„Som, aj nie som,“ chytil sa Edo do vlastných slov znejúc ako patetický pomätenec, ktorý pozeral priveľa štátnej televízie.

„A to sa ako dá?“

„Som z Bratislavy, ale žijem niekde inde.“

„Nebodaj na západe.“

Edo sa musel usmiať. Bratislava jeho doby aspoň politicky patrila k západu. „Veru na západe.“

„A predsa ste sa vrátili.“

„Prišiel som trochu pospomínať.“

„Sedíte v bare s hercom z ktoréhosi divadla a pijete. Nie ste s rodinou. Asi tie spomienky nie sú také dobré, či?“ skúmavo sa na neho zahľadel herec.

Edo sa dojal. „Videl som dnes dedka, o ktorom som si myslel, že ho už nikdy neuvidím.“

„Potešil sa?“

„Nespoznal ma.“

Herec sa na Eda dobrácky pozrel. „Ale videli ste sa. Bolo vám dopriate viac, než v čo ste predtým dúfali.“

Edo prikývol, že má pravdu. Herec sa otočil k Pištovi a zvolal: „Dva poldecáky tvrdého. Bude to na mňa.“

Štrngli si.

„Tak na našich blízkych, na ktorých nám tak záleží.“

 

Edo sa poďakoval, rozlúčil sa s hercom a potom zaplatil Pištovi.

Na neistých nohách vyšiel von z podniku. Na ulici si napriek teplu kúpil od územčistej tetušky so šatkou na hlave varenú kukuricu.

„Mňam. Od detstva som ju nejedol,“ zahryzol sa Edo do chrumkavej sladučkej kukurice s nezameniteľnou arómou. Tetka sa len zasmiala bezzubými ústami.

 

-6.20

Kolísavým krokom sa prešiel historickým centrom mesta. Zaskočilo ho, ako bola Bratislava jeho detstva ošarpaná a ošumelá.

Zastavil sa pri ikonickom Mliečnom bare, na mieste ktorého dnes sídli Mekáč. Bol najedený, ale neodolal syrovým chlebíkom. Taký bizár, predávať natretý chlieb. Možno by to bol dobrý podnikateľský plán v súčasnosti.

Šiel okolo Tuzexu na Gorkého ulici, ale už bolo zavreté. Vo výklade zbadal autíčko na diaľkové ovládanie. Bože, ako po ňom kedysi túžil. Vysníval si ho na Vianoce a naozaj veril, že ho dostane. Ale stálo asi tak mamin mesačný plat. Keď ho nenašiel medzi darčekmi, vybuchol, vrieskal, zúril, plakal, a dedko ho utešoval, že raz si také sám kúpi, keď bude veľký. Mama z tej scény plakala. Edo si z toho zapamätal len strašnú bolesť z nesplneného priania a zlý pocit, že rozplakal mamu. Teraz všetky tie emócie ožili a on stál pri tmavom výklade, plakal a želal si vrátiť čas.

Pomaly bezcieľne kráčal k Dunaju a potom cez most do Petržalky. Kolotoče na druhej strane rieky ho sklamali. Ako dieťaťu sa mu zdali veľkolepé. V skutočnosti videl lacné atrakcie, ktoré sa s tými v Kodani nedali porovnať. V jeho spomienkach proste boli úžasné. Vidieť ich dospelými očami bolo úplne o inom. Kúpil si aspoň cukrovú vatu, ktorú v detstve vždy tak chcel, ale rodičia mu ju ako naschvál nechceli kúpiť. Povozil sa strašidelnou dráhou „Peklo“, ktorá však pre dospelého stratila všetku svoju hrôzostrašnosť.

Našiel si na parkovisku taxík.

„Kam to bude, šéfko?“ opýtal sa ho taxikár.

„Na Slavín, šéfko,“ odvetil sucho.

 

X.

-03.45

Po vystúpení z bieleho žiguláku sa Edo zastavil v panoramatickej kaviarni Rotunda, v ktorej si za posledné peniaze od čašníka za barom kúpil cigarety a fľašu gruzínskeho koňaku. Odtiaľ sa vydal kamennými schodmi hore k pamätníku Slavín.

Potom sa posadil na mramorové stupne, pripálil si cigu a otvoril fľašu koňaku.

GLG.

„Ach, kurva, život vie byť niekedy aj krásny,“ povedal Edo sám sebe, kochajúc sa večerným mestom. Jeho svetlá žiarili, hviezdy nad mestom blikali a panorámu Bratislavy nenarúšali takmer žiadne výškové budovy.

 

-02.33

Čas letel, Edo pil stále pahltnejšie, až sa obsah jeho žalúdka ohlásil na obhliadku Slavína. Dávivo vracal rovno na mramorové schody, pod vence akýchsi komunistických papalášov z Bulharskej ľudovej republiky, ktorí si prišli uctiť padlých hrdinov Červenej armády.

BLIK, BLIK.

„Čo to robíš, súdruh?“ ožiarilo Eda svetlo silnej baterky.

„Ty tam grciaš rovno na pamätník? Jebem ti dušu… To je zneuctenie pamiatky sovietskych vojakov! Idem volať Bezpečnosť,“ zakričal nočný strážnik pamätníka a viac ho nebolo.

Edo vzadu v hlave dobre rozumel, že mu hrozí pohroma, ale telo sa nedokázalo dať na útek.

Kdesi na ulici, pod schodmi vedúcimi k Slavínu zablikalo modré svetlo služobného žiguláka Verejnej bezpečnosti.

„Vstávaj! Musíš utiecť.“

„Si to ty, Zajac?“ obrátil sa Edo k preludu postavy zo sovietskeho animovaného seriálu No počkaj!

„Nie. Volajú ma Macko Uško, lebo smiešne uško mám,“ ozval sa bábkový medveď hlasom Michala Dočolomanského.

Prepil som si mozog, napadlo Edovi, ale tu už ho zo zeme dvíhali dva páry mocných rúk.

„Bolek a Lolek, ste to vy?“ opýtal s nádejou v hlase cudzokrajným koňakom omámený cestovateľ v čase.

„Pripíšeme mu aj urážku verejného činiteľa,“ povedal hromotĺk v zelenom a Eda preventívne pretiahol po chrbte pelendrekom. Ten mu na oplátku v predklone ovracal topánky.

„Pičus jeden feťácky. Oblval ti topánky, Sergej,“ povedal druhý.

Ovracané topánky začali do Eda kopať hlava-nehlava.

Edo stlačil núdzové tlačidlo na hodinkách a omdlel.

 

00.00

Strakaté mačiatka sa k sebe túlili v prútenom košíku a niektoré sa snažili preliezť cez jeho okraj a objavovať svet naokolo. To ale neuniklo pozornému oku ich mamy, ktorá trpezlivo mačence nosila v papuli naspäť do bezpečného pelechu v košíku.

Prestávka vo vysielaní Československej televízie, ktorú Edo sledoval v Kryštál bare, sa mu v hlave doprehrávala a opitý tester prišiel k vedomiu.

 

XI.

Kodaň – nemocnica Rigshospitalet, súčasnosť

PÍP, PÍP, PÍP.

Edo sa prebral v nemocničnej izbe a načúval zvuku prístroja, ktorý monitoroval jeho zdravotný stav.

Tak toto bolo o hubu.

„Pokojne ležte, pani doktorka sa na vás príde pozrieť,“ riekol zrazu po anglicky zdravotný asistent.

Edo teda ležal so zavretými očami a premýšľal, čo sa s ním dialo. Vedel, že stlačenie tlačidla na hodinkách aktivuje núdzový protokol, ktorý môže viesť až k vyslaniu záchrannej misie.

Kristiansen ma zabije.

Testovacia cesta do minulosti sa zrejme niekoľkonásobne predražila. Edo rátal s tým, že z roboty ho vyhodia a bude rád, keď mu záchrannú misiu nedajú preplatiť.

„Pán Horák, čo ste nám to vyvádzali?“ ozvalo sa zrazu nad Edom a ten náhle otvoril oči. Na jeho prekvapenie to nebol nikto z firmy. „Iba“ lekárka, ktorá pozorne sledovala prístroje a záznamy o Edovom zdravotnom stave.

„Ja neviem, pani doktorka,“ klamal Edo, mysliac na dohodu o mlčanlivosti, ktorú podpísal.

„Policajti vás našli na vlakovej stanici. V mobilnom telefóne vám objavili fotografie z Christianie. Nechcete mi čosi povedať? Napríklad akú látku ste užili?“

Edo situácii prestával rozumieť. Prečo bol na stanici? Nepriviezli ho zo sídla firmy?

„Pamätám si, že som konzumoval pivo a tvrdý alkohol. Gruzínsky koňak napríklad,“ povedal popravde Edo lekárke.

„Ale vy ste boli týždeň v umelom spánku. Toto vám nespôsobil iba alkohol,“ zavrtela hlavou lekárka.

„Možno som aj spadol,“ spomenul si Edo na údery pelendreku.

„Prezreli sme vás dôkladne, ale na tele ste nemali stopy po páde. Premýšľajte, pán Horák,“ pozrela mu lekárka uprene do očí a keď žiadna odpoveď neprichádzala, pobrala sa na odchod.

 

Ešte týždeň si ho nechali v nemocnici a potom ho prepustili. Edo bol v šoku. Z firmy sa nikto neukázal. Kontakty, ktoré mal uložené v mobile, boli neexistujúce čísla. Ostal mu iba pas. Nemal pri sebe peniaze a musel o pomoc požiadať Slovenské veľvyslanectvo v Kodani.

 

XII.

Bratislava, súčasnosť

Nad Petržalkou žiarila dúha, ktorá sa objavila po búrkovej prehánke. Zmoknutý Edo odomkol dvere rodičovského bytu na ôsmom poschodí.

„Som doma,“ zvolal s nádejou v hlase, že rodičia sa jeho návratu potešia.

Odpoveďou mu bolo ticho.

„Akosi ste to tu prezariadili, kým som bol preč.“

TICHO.

Edo sa vyzul a vyzliekol si mokré tričko. Potom sa pobral do svojej izby nájsť si na seba čosi suché.

„Doprdele, kde mám veci? Mama, čo sa to deje?“

Edova dospelácka detská izba bola opäť izbou detskou. S úžasom sa pozeral na postieľku v tvare športového auta. Na stene detské kresby a v skrinke hračky a rozprávkové knižky.

Zmätene sa pobral do obývačky, po novom zariadenej nábytkom IKEA, namiesto obstarožných rodičovských kúskov.

„Tato, mama, to je nejaký vtip? Ste to tu predali, alebo čo?“

TICHO.

Vošiel do poslednej miestnosti, ktorá bola vždy rodičovskou izbou.

Tu spoznal svoje veci. Oblečenie, knihy, stará gitara, korková nástenka s fotkami. Na jednej Edo s malým chlapcom. Tretia postava na fotografii bola žena, ale jej tvár bola zaškrtaná perom. Edo ničomu nerozumel.

Na nástenke bolo tiež pripnuté vyblednuté svadobné oznámenie.

Mária a Eduard.

Edo ťažko preglgol. Dychtivo skúmal fotky a predmety na nástenke: fotografia z promócie, kolegovia v práci, čísi pohreb… Pohľad sa mu zastavil na starej vyblednutej papierovej ruži. Dlho na ňu s úžasom hľadel.

Postupne jeho mozog zaplavili spomienky, akoby sa práve nahrávali z externého disku do počítača. Všetko dávalo zmysel. Musí zavolať synovi, bude hrozne sklamaný, že sa tak dlho neozval. Bože, aký je rád, že ho má. Musí mu to povedať.

 

---

Zahlasovať za svojho favorita môžeš priamo TU!