Za plotom spievajú víly

I. 

Nikdy sme sa neodvážili preliezť starý, hrdzavý plot, oddeľujúci záhrady našich rodičov – aj tak sa z nás stali kamarátky.

Katja bola o päť rokov staršia odo mňa, čoskoro mladá žena. Bývala v susednom dome, okolo ktorého sa rozmáhal jabloňový sad, a chodila do školy v meste. So svojimi dlhými, prirodzene ryšavými vlasmi a chudými nohami z diaľky vyzerala ako horiaca zápalka.

„Na,“ podala som Katji plastovú misku plnú malín. „Babka posiela.“

Musela som sa zavesiť sťa opica, aby som dosiahla na vrch plota.Katja si vhodila do úst hrsť tmavoružových malín a usmiala sa na mňa. „Ak budeš chcieť, ešte ti nazbieram. Aj hrušky budú čoskoro.“

Naše konverzácie boli vždy jednostranné. Aj keď Katja bola odo mňa staršia, nerozprávala. Každé poobedie, či už pršalo, snežilo, alebo svietilo slnko, sme sa stretli na konci záhrady – ona svojej, ja svojej, a hádzali sme si loptu alebo sme si vymieňali oblé kamienky zafarbené lakom na nechty na modro, zeleno a ružovo. Toto kamarátstvo bolo objektívne zvláštne, ale pravdepodobne jediné, ktoré sme ja či Katja mali.

Pre mňa bola Katja s istotou jediná kamarátka. Po havárii som už rok nemohla chodiť do školy, a aj keď mi babka sľubovala, že čoskoro pôjdem do piatej triedy ako všetky „normálne“ deti, môj nástup sa mesiac čo mesiac odkladal.

Katja položila plastovú misku na zem, ukázala prstom na divokú húštinu na mojej strane plota a spýtavo sa na mňa pozrela. Okamžite som vedela, čo chce.

Plot bol z mojej strany obrastený tekvičníkom striekavým, zvláštnou rastlinou, ktorej plody ktorej vyzerali ako drobné melóny, pokryté mäkkými pichliačmi. Z nejakého čudného dôvodu, ktorý mi moja kamarátka nikdy neprezradila, ich Katja vo veľkom brávala domov – a spomedzi okolitých rastlín sa tekvičník ako jediný nachádzal na našom pozemku. Niekedy som premýšľala nad tým, či Katjino kamarátstvo nebolo podmienené iba tým, že som pre ňu vedela zohnať to, čo tak veľmi chcela.

Drala som sa húštinou a zbierala som malé zelené bobule. Keď som konečne vyliezla zo spletitej nory von, Katja ma čakala a v rukách držala korunu z lúčnych kvetov.

„Bude to stačiť?“ spýtala som sa a ukázala som jej dve plné hrsti tekvičníka.

Katja prikývla. Znovu som sa zavesila na plot a hodila jej bobule. Dievča ich začalo potichu zbierať.

„Mám iba hodinu,“ povedala som a sledovala som jej ladné a rýchle pohyby. „Potom musím ísť domov pomôcť babke a robiť si úlohy. Samozrejme, iba koľko zvládnem.“

Každý týždeň mi zo školy posielali zadania. Niekedy mi prišlo nevoľno po hodine počítania príkladov a písania slohov, niekedy som nepresedela nad úlohami ani pätnásť minút.

Zdalo sa, že Katja moje slová nevníma. Pokračovala v zbieraní rozsypaného tekvičníka.

„Asi pôjdem skôr. Zajtra ideme do nemocnice.“

Dievča zdvihlo oči a pozrelo sa na mňa. O nemocnici – či už pre dospelých, či detskej, som jej hovorievala často. Spomínala som, ako to tam neznášam a ako to celé smrdí dezinfekciou a smrťou. Katja, samozrejme, neodpovedala, ale stačilo, že bola ochotná počúvať.

„Uvidíme sa zajtra,“ povedala som potichu. „Ako vždy. Donesiem ti ešte maliny.“

Katja mi na rozlúčku podala korunu z lúčnych kvetov.

II. 

„Naozaj nechceš vidieť rodičov?“ spýtala sa babka. Kráčala predo mnou vo svojej nebesky modrej bunde. Jej jemné, snehobiele vlasy sa podobali na husté oblaky.

„Nie. Oni nevedia, kto som,“ odpovedala som a zrak som upierala na vysokú budovu nemocnice. „Otec sa pozerá niekam mimo mňa.“

„Ak sa im budeš prihovárať, možno sa preberú. Ako povedal doktor, nevieme, čo sa im deje v mozgu,“ pokrútila hlavou-obláčikom babka.

Vieme. Čítala som si o tom na internete tesne po havárii. Ich mozog bol nenávratne poškodený a nedialo sa v ňom skoro nič. To som však nemohla babke povedať babke, lebo stále verila, že sa jej syn jedného dňa z polobdelej kómy zobudí a objíme ju.

„Nejdem hore,“ povedala som rázne.

Babka si povzdychla, začala kráčať rýchlejšie a mňa zanechala v nemocničnom parku.

O týždeň budem musieť ísť do nemocnice aj ja – ďalšie testy, bzučiace mašinky, ihly, krv a dezinfekcia. Nik nevedel prísť na to, čo sa vo mne počas tých pár krátkych sekúnd, kedy naše auto obrovskou rýchlosťou vpálilo do zvodidiel, pokazilo.

Niekedy sa mi zdalo, že všetko, čo sa po havárii odohralo bolo iba snom. Keď som sa zobudila na studenom betóne, posiata drobnými kúskami skla, myslela som si, že ma prenieslo do inej reality, oveľa strašidelnejšej, ako som čakala, a moji rodičia sú stále zdraví a šťastní niekde inde. Možno v ich realite som sa v polobdelej kóme ocitla ja.

V ten večer po návšteve nemocnice sme s babkou sedeli pri dlhom kuchynskom stole a šúpali jablká na koláč. Babka plakala potichu. Ja som však videla slzy padajúce slzy spolu s červenými a zelenými šupkami do smetného koša.

„Môžeš zobrať z koláča a dať tvojej nemej kamarátke.“ Babka s vrzgotom odsunula stoličku a vysypala nakrájané jablká do pripraveného cesta. Potom si nenápadne zotrela ďalšiu slzu z líca.

O hodinu bol koláč hotový. Keď som vyšla von, aby som v letnom pološere našla Katju, z kvetinového taniera zakrytého utierkou sa ešte parilo.

„Keď sa zotmie, príď domov,“ povedala babka prísne. „Nieže mi ťa niekto unesie.“

III.

Katja si pomaly odhrýzala z koláča a lenivo sledovala svetlušku, ktorá krúžila nad žihľavou na mojej strane plota. Čakala som, kým doje, aby sme si mohli hádzať loptu.

V polotme sa zdalo, že Katjine vlasy svietia.

„Nič sa nezmenilo,“ povedala som Katji. „Babka stále plače. Rodičia sú na tom rovnako. Nik nevie, čo im je.“

Katja sa mi uprene zadívala do očí. Jej pohľad bol vždy vážny, ale zároveň chápavý, ako keby videla niečo, čo nik iný. Aj keď nikdy nepovedala ani slovo, stačilo mi, že počúva.

„Som z toho unavená,“ povedala som.

Katja jemne naklonila hlavu.

„Chcem po tej havárii konečne začať žiť,“ pokračovala som. „Chcem ísť naspäť do školy. Chcem prestať dúfať, že sa rodičia preberú a každý týždeň sledovať babku, ako plače, lebo sa tak nestalo. Chcem byť ako ty, Katja.“

Dievča na druhej strane plota sa usmialo a vystrelo ku mne ruku. Prekvapene som natiahla svoju a naše prsty sa po prvýkrát dotkli.

Náš dotyk bol letmý, ale z končekov jej prstov sálalo teplo najhorúcejšieho leta, vôňa rozkvitnutých pivoniek a slnkom nahriatého ovocia.

IV.

Katja a jej rodičia sa náhle odsťahovali náhle. Nestihli sme sa ani rozlúčiť. Jedného dňa som jej podávala maliny a rozprávala o tom, že mi konečne v septembri povolili návrat do školy. O pár dní jej dom zíval prázdnotou a nik neprišiel k plotu.

Čakala som deň, sedela som na našom obvyklom mieste pred húštinou tekvičníka. Dva dni, s loptou po mojom boku. Tri dni. Týždeň.

O tom, čo sa na Katjinom pozemku naozaj udialo, som sa dozvedela až o mesiac neskôr. Ležala som pod posteľou, kam som si nanosila zopár perín, vankúšov a plyšových hračiek. Tma a teplo ma upokojovali.

„Vo vedľajšom dome sú policajti.“ Babka vošla do izby a okamžite nakukla do mojej skrýše. „Idem sa porozprávať s vyšetrovateľom.“

Policajta zavolala do kuchyne, ponúkla ho kávou a ja som potichu na schodoch načúvala.

„Boli úplne obyčajná rodina,“ povedala babka. „V obchode sa mi vždy pozdravili. Stretávala som len matku a dcéru, netuším, ako vyzeral otec.“

„Neviete, kde pracovali? Či vôbec pracovali?“ spýtal sa policajt a odchlipol si z kávy.

„Nie. Moja vnučka sa kamarátila s ich nemou dcérou. Občas som im poslala koláč či ovocie, oni nám košík s jablkami. Vždy to bolo cez plot. To je všetko.“

„Môžete byť rada, že ste sa s nimi nespoznali bližšie,“ povzdychol si policajt.

Tak som sa dozvedela, že sa v pivnici na Katjinom pozemku našla ľudská kostra.

V.

Telo patrilo mladému mužovi vo veku približne dvadsaťpäť rokov. O náleze sa písalo aj v novinách.

Babka, ako všetky babky sveta, poctivo sledovala policajtov z okna. Z Katjinho domu vynášali rôzne veci – oblečenie, topánky, riad.

„Ľudia sa vždy zdajú lepší, ako naozaj sú,“ zamrmlala. „Ale verím, že Katja nič neurobila. Bolo to dobré dievča. Mala ťa rada.“

Ale odišla, chcela som povedať, no zahryzla som si do jazyka. Všetci, ktorí ma majú radi, odchádzajú.

Dva mesiace po Katjinom zmiznutí mi zomrela mama. O pol roka otec. Babka konečne vyplakala všetky slzy, ktoré pre nich mala pre nich odložené hlboko v srdci. Učili sme sa žiť vo dvojici – tak ako sme žili rok a pol predtým, ale zároveň úplne po novom. Babka si našla kamarátky, s ktorými často klebetila v kuchyni a ja som konečne nastúpila do piatej triedy. Sedieť nad úlohami bolo pre mňa stále komplikované – niekedy sa mi papier a písmená doslova roztekali pred očami.

„To ešte môže nejaký čas trvať,“ povedal mi lekár, usmievavý chlapík po päťdesiatke, pre ktorého som konečne prestala byť neriešiteľnou medicínskou záhadou. Môj mozog sa pomaly napravoval, liečil.

„A čo tie sny?“ spýtala som sa. Viac ako neposlušné písmenká ma trápilo, že ma každé ráno namiesto budíka zobudila spomienka na náraz do zvodidiel. Bolo to, ako keby mi silná tlaková vlna úplne demolovala tvár až na kosť. V tej chvíli som si myslela, že zomieram.

„To môže, bohužiaľ, zostať navždy. Možno by si sa mala  porozprávať so psychológom,“ povzdychol si doktor.

Babka ma, samozrejme, okamžite k jednému poslala, ktorý ma následne odporučil k psychiatrovi, ale sny nezmizli.

VI.

Vyšetrovanie nálezu z Katjinej pivnice stagnovalo. Policajti netušili, na čo mladý muž zomrel ani nevedeli, aké zranenia pred svojím skonom utrpel. Iba ho identifikovali ako strateného mladíka z vedľajšej dediny.

„Čo ja viem,“ počula som vyšetrovateľa mrmlať, ako som sedela v záhrade s knihou v rukách mrmlať. „Mohol im padnúť do pivnice. Vraj to bol pijan.“

„A oni utiekli?“ oponoval mu druhý, podľa hlasu mladší policajt. „Neverím tomu. Niečo tu smrdí. V dome nie je ani jedna rodinná fotka. Čo ak…“

„Čo ak, čo?!“ zvýšil hlas vyšetrovateľ hlas. „Zase mi ideš tlačiť do hlavy svoje paranormálne teórie?“

„Len hovorím, že tá rodina bola zvláštna! Ich dom bol poloprázdny, ale z nejakého dôvodu boli všade plné vedrá tej divnej rastliny! A načo niekto potrebuje stovky malých zrkadiel, zavesených kade-tade? A tie drobné zvieracie kosti…“

„Čo ja viem?“ odvrkol vyšetrovateľ.

Snažila som sa byť úplne ticho. Ani jedna rodinná fotka. Plné vedrá, divnej rastliny… Mohol to byť tekvičník, ktorý som pre Katju zbierala?

„Poďme nájsť nejaký reálny dôvod, kvôli ktorému mohol zomrieť,“ pokračoval vyšetrovateľ.

Dôvod sa nenašiel. Ako povedala babka, o rok vyšetrovanie uzavreli s tým, že príčinu smrti uviedli ako neznámu. Katjin dom zostal chátrať a ja som stále dúfala, že sa doň raz vráti.

Chýbala mi moja jediná kamarátka. V škole sa mi nepodarilo s nikým spriateliť.

VII.

Babka zomrela, keď som mala dvadsaťdva. Rakovina v poslednom štádiu, objavená príliš neskoro.

Najprv som aktívne premýšľala nad tým, že dom s výhľadom do Katjinej zarastenej záhrady predám a kúpim si malý byt v meste, ale niečo mi v tom zabránilo. Zostala som na dedine a samota mi po chvíli prestala prekážať.

V lete som často otvárala okná dokorán, aby som dnu vpustila spev vtákov, ktorý sa v horúcom vzduchu miešal s ťahavou, smutnou piesňou v jazyku, ktorému som nerozumela. Väčšinou som ju začula tesne pred spaním a ráno som sa zobudila pokojná, bez svojich zvyčajných zlých snov. Tie, ako lekár predpovedal, zostali navždy so mnou.

„Koľko žrebov si dnes prosíš?“ pomaly zdvihla pohľad od rozčítanej romantickej knihy staršia predavačka v trafike. Kedysi chodievala k nám domov a bola blízkou kamarátkou babky – teraz som občas zavítala do jej zatuchnutej trafiky po žreby, aby som ju nejako podporila.

„Dajte mi ich päť,“ odpovedala som.

Predavačka odrátala päť stierateľných žrebov a podala mi ich cez okienko.

„Kvôli tebe zbankrotujú, ty dieťa šťasteny,“ usmiala sa žena a znovu si otvorila knihu. „Koľko si vyhrala naposledy?“

Neodpovedala som, pretože keby som predavačke povedala pravdu, vytrúbila by to celej dedine. Nebola to malá suma, práve naopak. Odkedy som si v osemnástich kúpila prvý žreb, ani jeden nebol bez výhry.

Stala sa z toho moja malá tradícia – každé dva týždne som si ich kúpila hneď niekoľko, aby som si potvrdila, či ma šťastie stále má rado.

Malo. Žreb čo žreb – aspoň päťdesiateurová výhra. Po zotretí piatich som mala v rukách štyristo päťdesiat eur.

Naozaj, dieťa šťasteny.

VIII.

„To je dobré, že robíš z domu. Všetky ženy by mali robiť z domu.“

Vyhrávať lotérie bolo ľahké, na rozdiel od stretávania sa s mužmi.

„Prečo?“ spýtala som sa prihlúplo, aj keď som tušila, aká odpoveď príde.

„Žena by mala byť doma,“ odpovedal Marcel, dvadsaťsedemročný pracovník v korporáte s počítačmi, názov ktorého som zabudla okamžite po tom, čo ho vyslovil. Mladý muž sedel oproti mne s tanierom stredne prepečeného stejku. „Inak začne mať rôzne zvláštne nápady.“

„Zvláštne nápady?“ zdvihla som obočie.

„Také ako nemať deti a tak.“

Prevrátila som oči. „Aha.“

„A je dobré, že vlastníš svoj dom. Keby sme chceli spolu bývať, mohli by sme ho predať a peniaze použiť na kúpu bytu vedľa mojej práce, v nejakej peknej novostavbe s veľkými oknami a výhľadom na mesto.“

Pomaly som si odpila z vína. „Čo ak svoj dom nechcem predať?“

„Ten dom nie je dobrá investícia. Je na dedine a hneď vedľa sa stala vražda. Budem prekvapený, ak by ti zaň ponúkli nejaké dobré peniaze,“ Marcel pokrčil Marcel plecami. „Vieš, ja sa vyznám v takýchto veciach.“

„Nikdy to ako vraždu neuzavreli,“ zamrmlala som.

„Tomu neverím.“ Marcel pokrútil hlavou. „Veď sa o tom všade písalo! V tom dome žili zabijaci, mali samé zrkadlá a tak. Oni toho chudáka rituálne popravili.“

O pár hodín, počas ktorých mi Marcel stihol porozprávať o kryptomenách, svojej kolekcii tenisiek a futbale, sme konečne vyšli z reštaurácie.

„Pošlem ti číslo účtu, áno? Za teba to bude tridsať eur.“ Marcel zložil účtenku a dal si ju do vrecka.

„Samozrejme,“ prikývla som. Keď konečne nasadol do taxíka, vymazala som si jeho číslo z telefónu.

Bol to už piaty muž za tri mesiace, na ktorého som chcela čo najskôr zabudnúť.

IX.

Bol večer, dvere do záhrady boli otvorené dokorán a jemný jarný vietor sa pohrával s mojimi krémovými závesmi. Sedela som pri počítači s miskou cereálií položenou vedľa klávesnice.

Vtáčí spev sa niesol ulicou a každých pár minút v záhrade niečo zašuchotalo. Keď som si konečne ľahla spať, dvere som nechala otvorené.

Ráno bola celá moja záhrada pokrytá drobnými štvorlístkami. Môj neudržiavaný, prerastený trávnik nenávratne zmizol.

X.

„Tvoj dom stojí na nejakom dobrom energetickom mieste,“ povedala babkina kamoška z novinového stánku. „Vždy som sa tu cítila dobre, ľahko.“

Staršiu ženu som zavolala na kávu – keďže priateľov v mojom veku som skoro nemala a babkina kamarátka ma mala rada, rozhodla som sa pokračovať v tomto zvláštnom priateľskom vzťahu.

„A inak, manžela si kedy nájdeš kedy?“ spýtala sa žena a odchlipla si z kávy. 

Možno nebol až taký dobrý nápad volať ju na návštevu.

Zapozerala som sa do záhrady, za plot, kde sa týčila polorozpadnutá ruina Katjinho domu.

„Tí potenciálni manželia nie sú bohvieakí.“ Usmiala som sa. „Asi sa mi nemôže dariť vo všetkom.“

„Ja som sa tiež nikdy nevydala,“ pokrčila plecami predavačka. „Hovorilo sa, že ma prekliala frajerka jedného mladíka, ktorý sa do mňa zaľúbil a s ňou sa rozišiel.“

„A veríte tomu?“ Sprisahanecky som naklonila hlavu smerom k nej.

„Čo ja viem,“ usmiala sa žena. „Nevydala som sa, tak niečo pravdy na tom asi bude. My sme sa rozišli tiež a on si zobral milé dievča, s ktorým mal päť detí. Po tom, ako sa mu narodil piaty syn, mi napísal list, že ma stále miluje.“

„Takže bol len zmätený?“

„Alebo to bolo naozaj prekliatie.“

Obe sme sa zasmiali. Naliala som jej ďalšiu šálku kávy.

„Vieš, že ťa požehnali víly?“ Ženin pohľad padol na môj trávnik. „Toľko štvorlístkov pokope som nikdy nevidela.“

XI.

Vyzula som si topánky a bosými nohami sa dotkla lúky. Bola príjemne studená – vysnívaný letný koberec.

Vo vzduchu sa znovu niesla smutná, dlhá pieseň. Bez rozmyslu som sa zakrútila v tanci a krúžila, až kým moje päty neboli úplne zelené. Tak sa mi zatočila hlava, až som spadla do štvorlístkov – a zaspala v nich do samého rána. Snívalo sa mi o Katji a o tom, ako sme sa cez plot napchávali malinami – tie kríky som nechala zarásť v hĺbke záhrady.

Zobudila som sa o piatej, keď smutná pieseň stíchla a začali kikiríkať kohúty. Prebudenie nebolo také príjemné ako sny – znovu som sa ocitla v aute rútiacom sa do smrteľnej priekopy, s mojimi rodičmi za volantom. Potom prišiel úder a všetko náhle zmizlo.

Lapala som po dychu a nevedela prestať.

XII.

„Vrátilo sa to.“ Sedela som na gauči oproti psychiatrovi, prívetivom päťdesiatnikovi, ktorý každý rok migroval do novej, lepšej a drahšej kliniky. Rovnako migrovali aj jeho ceny. „Tie šialené sny sú späť.“

Muž oproti mne si dal dole okuliare a zapozeral sa do okna – robieval to často, možno kvôli tomu, že jeho pracovňa, kde prijímal pacientov, bola prevažne žiarivo biela. Museli ho z nej občas bolieť oči.

„Vravel som, že sa to môže znovu objaviť,“ povedal nakoniec. „Dúfal som, že sa to nestane, ale predsa. Vyrušilo vás predtým niečo predtým? Stalo sa niečo, čo to mohlo spôsobiť?“

„Nie.“

„Skúste porozmýšľať. Možno by sme vám vedeli dať lieky.“ Doktor sa skúmavo pozrel na svoj zápisník a rozmýšľal, či ešte existovalo niečo, čo doposiaľ neskúsili.

„Nechcem lieky. Nepomohli mi predtým, nepomôžu mi ani teraz.“

„Nebol by som taký pesimistický.“ Psychiater sa pokúsil o úsmev, ale videla som, že na jeho zdanlivej ústretovosti niečo nesedí. To, že sa sny vrátia, pravdepodobne nečakal ani on.

„Nechcem ďalšie lieky,“ povedala som tvrdo.

„Neviem, čo by som potom pre vás mohol urobiť,“ povzdychol si doktor.

XIII.

Prvý žreb, päťdesiat eur. Druhý žreb, tridsať. Stierala som políčka rovno pred trafikou, aby som sa uistila, že som stále dieťa šťasteny – aj keď mi môj krátky spánok v štvorlístkoch odomkol najhoršiu spomienku môjho života.

„Kam sa tak ponáhľaš?“ Babkina kamoška vystrčila hlavu z miniatúrneho okienka. „Stalo sa niečo?“

Pokrútila som hlavou. Tretí žreb, sedemdesiat eur.

„Si nejaká bledá,“ poznamenala predavačka. „Ješ dobre?“

Neodpovedala som a stierala som ďalší žreb. Dvadsať eur.

„Ach jaj,“ nakoniec to staršia žena so mnou vzdala a zaliezla späť do trafiky.

V ten večer som sa prvýkrát poriadne zapozerala na Katjin napoly zničený dom. Za všetky tie roky si ho nik nekúpil a ja som nevedela skoro nič o svojej jedinej kamarátke z detstva. Jednoducho jedného dňa zmizla a mňa to odvtedy v kútiku duše mátalo.

Ráno som si sadla za počítač a začala si čítať o vražde vo vedľajšom dome.

XIV.

„Na pozemku sa našli iba pozostatky, z ktorých vyšetrovatelia nevedeli určiť príčinu smrti. To je zvláštne, nie? V pivnici sa nájde ľudská kostra a policajti to nechajú tak?“ Z reproduktora na stole sa niesol veselý hlas moderátorky akéhosi podcastu. „Hovorilo sa, že pred smrťou bol mladík doslova posadnutý nejakou slečnou z dediny – ale nik nevedel povedať, kto tá slečna je. Podľa mňa práve tá žena mala byť prvá, ktorú mali zobrať  na výsluch.“

Informácií o vražde bolo fascinujúco málo – zopár novinových článkov, pár podcastov, jedna stará televízna relácia. Prezerala som si všetko, ale odpoveď na otázku, čo sa v dome odohralo, som nedostala.

„Často sa hovorilo o tom, že v dome, kde mladíka našli, sídlil nejaký kult, ale tieto informácie sa taktiež nikdy nepotvrdili. Každopádne, táto smrť zostáva záhadou.“

Zapozerala som sa do záhrady, na sivú strechu domu, o ktorom hovorila mladá moderátorka hovorila a ktorý som z okna sledovala posledných dvadsať rokov. Následne sa môj pohľad presunul na štvorlístky, ktoré stále rovnako tvrdohlavo rástli všade, kde nebolo nič, čo by im stálo v ceste.

Katjin dom bol na dosah. Delil ma od neho len jeden starý, hrdzavý plot a vysoká tráva.

XV.

Celú noc som sa prehadzovala v posteli. Sny sa vrátili – horšie, živšie, reálnejšie, ako keď som bola dieťa.

Mokrý asfalt. Vrak auta.

A Katja, s rukami plnými tekvičníka.

Zobudila som sa na náraz a nevedela som prestať myslieť na starý dom. Čo ak tam nejaká časť Katje stále existuje? Čo ak mi jej príbytok bude vedieť poskytnúť odpoveď na otázku, kam zmizla?

Stále bola noc a záhradou sa znovu niesla dlhá, ťahavá pieseň, unavenejšia ako zvyčajne. Vo vzduchu sa občas mihla osamotená svetluška, ktorá mi ukazovala cestu.

Pred starým, hrdzavým plotom oddeľujúcim záhrady som na chvíľu zastala. Túto bariéru som dovtedy nikdy neprekročila – plot bol akousi hranicou, kde končilo a aj začínalo moje priateľstvo s Katjou.

Keď som bola malá, zdalo sa mi, že ak plot preleziem, Katja s jej ohnivými vlasmi sa zrazu rozplynie vo vetre a nikdy ju neuvidím. Nakoniec sa moja kamarátka naozaj rozplynula – ale v mojich spomienkach.

Chvíľu som na plot nemo zízala, až mi pohľad pristál na kríkoch tekvičníka, ktoré sa následkom mojej absolútnej neaktivity v záhade mohutne rozrástli. Pieseň sa mi zrazu zdala ešte hlasnejšia.

Zaprela som sa do plota a o niekoľko sekúnd som bola na druhej strane.

Katjina záhrada bola úplne zarastená a ledva som si cez ňu vládala prekliesniť cestu. Vysoká tráva ma plieskala po holých lýtkach a rukách, a z piesne som konečne rozumela aj nejaké slová.

„Poď,“ hovoril nádherný ženský hlas. „Som tu.“

A ja som kráčala.

Po pár minútach sa pred mojimi očami konečne otvoril Katjin dvojpodlažný dom z červených tehál. Na pár miestach bola fasáda bola popraskaná a niekoľko okien bolo rozbitých – decká z dediny sa na stavbe často vyvršovali.

Dvere boli otvorené dokorán – vítali ma ako dávno stratenú dcéru.

„Poď,“ zopakoval ženský hlas.

Poslúchla som.

XVI.

Strecha domu sa na niekoľkých miestach prepadla a lístie z posledných desiatich rokov sa hromadilo v obývačke a  v kuchyni, respektíve v miestnostiach, ktoré kedysi slúžili ako obývačka a kuchyňa. Spolu s lístím a konármi bola podlaha posiata drobnými úlomkami skla a zrkadiel, v ktorých sa odrážala nočná obloha a moja zvedavá tvár. A všade, absolútne všade na podlahe sa váľal zoschnutý tekvičník. Aj po rokoch som tie bobule vedela rozoznať – aj keď vyschli, nestratili svoj zvláštny, pichľavý tvar.

Masívne steny boli úplne holé, drevené schodisko bolo jediné, čo si v dome ako-tak zachovalo svojho ducha. Pomaly, vedená tekvičníkom, ktorého na schodoch bolo viac ako inde, som sa vybrala na druhé poschodie.

Na poschodí sa nachádzali dve izby – detská a spálňa. Vošla som najprv do detskej izby. Dúfala som, že nájdem aspoň nejakú stopu po Katji, ale miestnosť bola prázdna. Pár špinavých plyšových hračiek a kníh sa váľalo na zemi, na stenách boli stopy po plagátoch a obrázkoch, ale ani jedna fotka alebo niečo, čo by mi pripomenulo veselú povahu mojej najbližšej kamarátky. Katjina izba zamrzla pred viac ako dvadsiatimi rokmi a odvtedy len chátrala.

Spálňa na tom bola o trochu lepšie. V strede stála gigantická posteľ s deravým baldachýnom a po jej boku sa týčila tmavohnedá drevená skriňa, pred ktorou bola hromada suchého tekvičníka. Pomaly som sa zohla a zobrala si hrsť rastliny do rúk. Nepochybovala som, že som túto hrsť tekvičníka pred dvadsiatimi rokmi nazbierala ja.

„Poď,“ znovu som začula známu pieseň. Zdalo sa, že vychádzala spoza skriňových dverí.

Pomaly som sa priblížila ku kusu starého nábytku. Pieseň sa zmenila na naliehavejšiu, rýchlejšiu.

„Saša, poď,“ povedal ženský hlas. „Tak dlho som na teba čakala!“

Moje meno, vyslovené s toľkou láskou! Pomaly som sa dotkla zaprášeného dreveného povrchu a potlačila staré dvere.

Vnútri nebola ani stopa po šatách a zadná stena skrine úplne chýbala.

Namiesto toho bola za dverami kvitnúca lúka – a na nej tancovali a spievali víly, mladé ženy a jeden mladý muž, ktorý sa nápadne podobal fotke zo starých novinových výstrižkov. Mali oblečené dlhé šaty – okrem muža, samozrejme – a všetky boli bosé a neuveriteľne, priam nadpozemsky krásne. Pretrela som si oči, či náhodou nesnívam, ale nie – víly boli naozajstné. Žili, dýchali a tešili sa.

Jedna z nich, so žiarivo červenými vlasmi a tenkými nohami, z diaľky vyzerala ako horiaca zápalka. Spievala najhlasnejšie zo všetkých, celý čas sa na mňa usmievala a mávala mi rukou, aby som vstúpila.

Katja.

Konečne som ju našla.

XVII.

Na druhej strane je iba svetlo, vôňa hlbokého ihličnatého lesa, smiech, hudba a nekonečné šťastie.

_____________

Starý dom znovu úraduje!

V dome, kde sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi našla kostra mladého muža, včera objavili pozostatky dvadsaťdeväťročnej nezamestnanej ženy, ktorá bývala sama na susednom pozemku. Na poschodí ich našli dvaja tínedžeri, ktorí v opustenej budove trávili čas. Príčinu smrti sa ani v tomto prípade nepodarilo určiť. Mesto sľúbilo, že dom, ktorý zobral už dva životy, dá zbúrať.

„Nemôžeme si dovoliť ďalšiu tragédiu!“ vyhlásil starosta. „Musíme chrániť naše deti.“

Keďže mladá žena, ktorej telo ktorej sa našlo v dome na, nemá žiadnych žijúcich príbuzných, o pohreb sa postará mesto.

Zahlasovať za svojho favorita môžeš priamo TU!