Lótove deti

Lótove deti

Myška fúzikmi ohmatá priestor. Zavetrí ňufáčikom, potom sa rozbehne bludiskom. O chvíľu narazí na slepú uličku.

Opatrne sa obráti, skúsi opačný smer. Cesta je nádejnejšia, zahýba zatáčkami. Myška sa pred každou z nich na chvíľku zastaví. Opäť skončí pred bariérou.

Cúva, kým sa neocitne na rázcestí. Teraz sa vyberie inou trasou. Citlivý čuch už tuší, že sa dostáva k cieľu. Posledná otočka a s chuťou sa môže zahryznúť do kúska šťavnatého syra.

***

Sú šikovné, biele rúcha si ušili potajomky, aby som sa o tom nedozvedel. Oproti zvyčajným khaki overalom z armádnej výbavy sú… už je to tak dávno, že si nedokážem spomenúť ani na vhodný výraz… elegantné.

Mihotavé svetlo sviečok, asi ich našli v núdzových zásobách, dodáva tejto procesii magický nádych. Kvapkajúci červený vosk zanecháva na ladne kráčajúcich postavách stopy pripomínajúce tekutinu života a smrti.

Spoločne mi odovzdávajú list. Uzamyká ho rovnaký počet pečatí ako v biblickej Apokalypse.

Keď zlomím sedem voskových zámok, jeho obsah mi na tvári vyčarí úsmev. Tak som ich vychoval. Život nie je vážna nuda a aj jeho ukončenie treba prežívať s radosťou. 

O žiadny koniec predsa nejde, tresnem si po čele. Len jedno telo z dávno neexistujúceho sveta prestane fungovať.

***

„Mám ovuláciu,“ vzduch rozvíri trepot Lýdiiných mihalníc.

Je vedecky presná, mysľou mi prebehne deň, keď som im vysvetľoval ženský cyklus. Niekde medzi Pytagorovou vetou a princípom spaľovacieho motora.

„Budem potrebovať tvoje gény,“ rumenec na jej tvári prifarbí čisté rácio emóciou.

Nepochádzame z rovnakej krvi a napriek tomu všetky vnímam ako svoje dcéry. Nezapieram, že keď začali rozkvitať do krásy, zrak sa mi na ich telách zastavil o niečo dlhšie. K dotykom ale nikdy nedošlo.

„Neviem… či to bude fungovať,“ sklopím zrak.

„Som dospelá,“ neúprosnosť vytvára reťaz argumentov. „Nie si môj príbuzný. A ja nemám na výber,“ dokončí matematickú rovnicu dôkazov. 

Rúcho padá na zem. To málo svetla v šere rozžiari pleť mladej ženy vyrastajúcej bez prístupu slnka. Očami obkrúžim nádherné krivky. Som prekvapený, ale v slabinách cítim, že jej snaha nebude márna.

***

Na tabuli pribúda dlhý reťazec rovníc. Teplé lúče jesenného slnka, prebíjajúce sa oblakom kriedového prachu, pridávajú do ich chladnej logiky aspoň trochu života.

„A týmto,“ profesor tvrdošijne odmietajúci elektronické displeje sa otočí k posluchárni, „sme dokázali, že kvantová informácia sa dá bezstratovo teleportovať. V deväťdesiatom siedmom to bolo potvrdené aj experimentom.“

Ruka mi vystrelí ako čertík z krabice: „Niektorí neurofyziológovia však predpokladajú, že vedomie sídli v mozgu ako sada kvantových stavov. Dalo by sa teda niekam…“ chvíľu hľadám správne slovo, „…skopírovať?“

„Príďte po prednáške do môjho laboratória, pán kolega,“ profesorov úsmev prezrádzajú len vrásky okolo jeho očí.

***

„Zaujímavá poznámka,“ profesor si pošúcha bradu. „Prenos by teoreticky možný bol, ale pozor,“ jeho sivé oči ma prepaľujú ako laboratórny laser, „kvantová informácia sa kopírovať nedá, na pôvodnom mieste vždy pri prenose zanikne. Volajú to zákaz kvantového klonovania.“

Siahne do klietky a vytiahne bielu myšku. Vytiahne časomieru, potom zvieratko vloží do labyrintu. Živočích sa rozbehne, zručne vyberá zatáčky, ani chvíľu nezaváha.

„Tri sekundy,“ stopne profesor mechanické stopky, keď už myš vychutnáva kúsok syra.

„Pozná cestu?“

„Učila sa to niekoľko pokusov,“ vloží profesor myšku späť do klietky.

Do labyrintu teraz umiestni malého robota na kolieskach. Rozbehne sa do bludiska, naráža na slepé uličky, opäť sa vracia. Kým nájde kúsok syra, ktorý robot odignoruje, ubehne hodná chvíľa.

„Štandardný algoritmus vyhľadávania, to najlepšie, čo počítač dokáže,“ poklepe profesor na  desaťminútový údaj na stopkách.

Na malú hlavu myšky umiestni sadu elektród. Jemne ju pohladká. Potom spustí z konzoly pár príkazov a myška sa začne triasť. O pár sekúnd znehybnie.

„Vy ste ju zabili!“ mimovoľne reagujem zvýšeným hlasom.

„Áno, jej telo je mŕtve,“ hodí myš do biologického odpadu.

„Aký to má teda zmysel? Ohurovať študentov, že laboratórne živé tvory možno usmrcovať?“ hlas mi začína preskakovať.

Profesor opäť vloží do labyrintu robota. Teraz nájde cieľ rovnako rýchlo ako zvieratko. Na rozdiel od predchádzajúceho pokusu sa však intenzívne zaujíma o kúsok syra. Hekticky ho obieha a ťuká doň. Ak by na to malo zariadenie, isto by sa ho snažilo prehltnúť.

„Elektródy aj robot sú pripojené k rovnakému kvantovému počítaču v podzemí,“ vysloví profesor zhrnutie experimentu.

„Teda…“ myšlienky mi divoko víria, nedokážem uveriť tomu, čo som práve uvidel, „… niečo sa z myšky prenieslo do počítača? Ovláda to robota? A preto telo zahynulo, lebo kvantové klonovanie príroda zakazuje?“

„Jej vedomie stále žije, zrejme,“ pokrčí profesor plecami. „Dokázať to zatiaľ nevieme. Vyžaduje to ešte mnoho výskumov. Mimochodom, potreboval by som nového doktoranda,“  jeho sivé oči badajú môj súhlas.

***

Úpenlivé zavytie psa ma vytrhne z myšlienok. Na monitore svieti slintajúca hlava zlatého retrievera vrtiaceho chvostom.

„Nemám teraz na teba čas, zahraj sa s myškami,“ stlačím pár kláves na klávesnici.

Pes sa rozšteká, keď tak nezíska moju pozornosť, nakloní hlavu na stranu a zadíva sa mi do očí.

„Bol si starý a mal si rakovinu,“ prepnem monitor so psom na spravodajské vysielanie. „… a v súčasnej krízovej situácii je to obrovské riziko.“ Na obrazovke sa rozohňuje pán s titulkom „Mierový aktivista“.

„A čo konkrétne sa stane?“ kontruje zvedavá reportérka.

„Každá jadrová veľmoc predsa ovláda medzikontinentálne rakety kvantovým počítačom, vypúšťajú sa bez ľudskej kontroly,“ zvyšuje hlas aktivista.

„Sú nesmierne výkonné, paralelne spracúvajú množstvo výpočtov, človek by nedokázal zareagovať na hrozbu tak rýchlo,“ číta z poznámok reportérka.

Do zvuku relácie zašomrem: „Tipujem, že teraz spomenie ‚Schrödingerovu mačku‘.“ 

„Kvantová fyzika je nepredvídateľná,“ rapoce chlapík, „ak máme v krabici mačku, nevieme či je živá alebo mŕtva, pokiaľ krabicu neotvoríme…“

„Jáj, a teraz si pripomeň Bellove nerovnosti a hamiltonián,“ kričím na obrazovku. „Môj pes v kvantovom počítači je rovnaký, ako keď behal po svete.“

Moje rozhorčenie preruší mechanické zvonenie telefónu. Prastarý prístroj s rotačným číselníkom tu ostal po profesorovi.

„Pán doktor, tu je Quantiplex, spomínate si na našu zmluvu?“ ozve sa zo slúchadla, aj so šuchotom ručne šitého obleku, isto navoňaného drahým parfumom.

„Jasné,“ povzdychnem, „veda sa nedá financovať bez komerčnej podpory. Čo potrebujete?“

„Významný zákazník má problém so strojom. Vy ho poznáte najlepšie, keďže ste ho navrhli.“

„Nepočká to? Teším sa na víkend,“ výlet so sestrinými deťmi som plánoval už dlho.

„Je to naozaj naliehavé a do večera ste určite späť, kvadroptérový robotaxík o chvíľu pristane pred univerzitou,“ cvakne koniec telefonátu. Môj súhlas právne viazaná komercia vôbec nepotrebuje.

***

Masívne dvere sa so škrípaním pootvoria. Zvláštny pach, ktorý od nich zavanie, mi pripomína kombináciu strojového oleja, dezinfekcie a potu. A ešte niečo nenápadné v pozadí. V tomto prostredí to ale vôbec nedáva zmysel.

Keď sa pretlačím úzkou medzierkou, na druhej strane ma privíta pár gaštanových očí.

„Nina, veliteľka sila,“ drobná žena mi podáva ruku. „Rýchlo, máme pohotovosť!“

„Čo sa deje? Sledoval som pred chvíľou správy. To už fakt vypuklo?“

„Protivojnoví aktivisti prelomili zábrany. V podstate ide len o policajnú akciu, žiadny koniec sveta nebude. Dúfajme, že nikdy,“ usmeje sa Nina.

Ženieme sa tunelmi, v bludisku chodieb som okamžite stratil orientáciu. Po pár odbočkách sa ocitáme v presklenej riadiacej miestnosti. Za oknom si všimnem „pacienta“. Typická Q-64. Môj výtvor. V maximálnej konfigurácii.

Nina ma posadí za konzolu, do ruky mi strčí kľúč s prístupovými údajmi.

Zabzučí interkom a ja kútikom oka sledujem Ninu prikyvujúcu tajomnému hlasu ozývajúcemu sa v slúchadle. Vrásky na čele sa jej pritom prehlbujú, a keď telefonát ukončí ráznym „Rozkaz!“, vybehne z miestnosti.

„Celá posádka sila je zhromaždená pri vchode! Vezmite si obušky a slzný plyn!“ veliteľkin hlas zaburáca zo skrytých reproduktorov.

Zahĺbim sa do výsledkov diagnostického testu. Majú smolu, že výkonný kvantový počítač sa pokazil práve v takejto napätej situácii.

„Aha, tu to je,“ zašomrem s prstom na monitore.

Prekonfigurujem váhové parametre. Zosynchronizujem qubity. Jemne doladím meracie detektory. 

Opäť spúšťam test. Teraz je už všetko v poriadku. Stálo ma to síce iba pár príkazov, ale faktúra bude mastná.

Opriem sa do pohodlného kresla, ruky si založím za hlavu. Komercia neklamala, naozaj to netrvalo dlho a lietajúci robotaxík čakajúci pred silom ma môže okamžite odviezť späť. O pár hodín už so sestriným Miškom a jej Luciou budeme šliapať do kopcov.

Baví ma učiť ich nové veci. Asi sa obrátim na môj starý skautský oddiel a stanem sa inštruktorom. V pokoji si to celé premietam, čím si vypĺňam čas čakania na návrat veliteľky.

***

Silo sa zatrasie tak intenzívne, ako keby bolo penisom obra, ktorý akurát použil pisoár. Z police na mňa padajú hrubé manuály. Kvílenie sirén mi píli uši.

Svetlá prebliknú, na okamih zhasnú, no o chvíľu sa všetko vráti do zdanlivého normálu.

V tichu, po zmĺknutí sirén, zbadám bočný signálny panel. Zeleň narušuje iba jedno červené svetielko. Pomaly sa k nemu priblížim, kontrolka zobrazuje žiarenie šíriace sa z centra. Kde som to, preboha, už videl? Labáky z jadrovej fyziky? 

„Haló! Je tu niekto!“ ozvena môjho hlasu blúdi labyrintom chodieb.

„Veliteľka! Nina! Už je to hotové!“ opäť skúšam získať niečiu pozornosť. Na telefóne si všimnem klapku s jej menom. V slúchadle zvoní, nikto to ale nedvíha.

Opustím kontrolnú miestnosť a vyberiem sa k východu. Cítim sa ako myška v bludisku, na konci ma ale nečaká syr. Po pár chybných odbočkách sledujem fosforeskujúce šípky s nápisom EXIT.

Dotknem sa vstupných dvier. Sú trochu teplé, alebo sa mi to iba zdá? Z tlačidla otvárania opäť červeno kričí nápis. Text nenecháva priestor na pochybnosti. Radiácia.

Možno je to chyba, musím to risknúť. Po frenetickom stláčaní konečne cvaknú masívne zámky. Rozpamätám si, ako pri vstupovaní do budovy Nina za mnou zatvárala obrovské koleso. Otočím ho. Už aby som bol vonku, chrbtom mi prebehne mrazenie klaustrofóbie.

Odchýlim ťažké dvere a tvár mi ožiari sálanie rozsiahleho požiaru. Trosky zničeného robotaxíka čiastočne blokujú výhľad. Vykuknem a okamžite sa roztrasiem. V ušiach počujem buchot naplno rozbehnutého srdca, adrenalín mi zaplaví žily. 

Nádych ma silno rozkašle. Ešte pred tým ako dvere zabuchnem, mi panoráma zničenej krajiny vypáli obraz, ktorý ostane v mojom mozgu asi naveky.

***

Bezmyšlienkovo sedím pred konzolou počítača. Adrenalín opadol a mohutný strop, ktorý ma chráni a zároveň väzní, vo mne vyvoláva úzkosť.

Zmätený si opäť sadám ku konzole. Príkazmi skúšam spojenie s vonkajším svetom. Všetko je mĺkve. Káblové aj bezdrôtové signály sú beznádejne prerušené. Zadávam utajovaný príkaz známy len zasväteným – aktivácia núdzového satelitu. Ten má vydržať aj jadrový úder. Opäť bez odozvy.

Nervozita ma postaví na nohy, šuchtám sa popri stenách. Pohyb mi vždy dokázal rozprúdiť krv, okysličeným mozgom začnú prebleskovať myšlienky.

Naozaj vypuklo to, pred čím varovali aktivisti? Silá boli vždy prvými legitímnymi cieľmi. Kvantová nepredvídateľnosť spôsobila na jednej zo strán prvotný úder a zvyšok už bol rýchly a efektívne predvídateľný? Alebo sme v kvantovom multisvete, kde sa v paralelných vesmíroch realizujú všetky možnosti, a ja som sa preniesol do toho, čo mal práve smolu?

Rodičia zomreli a okrem kolegov som veľa kamarátskych vzťahov nepestoval. Majákom mi bola ovdovelá sestra a jej dvojičky. Som odsúdený stráviť v bunkri zvyšok svojho osamelého života?

Prsty mi znovu začnú hrať na klávesnici. Neistota ma ťahá k tomu, čo som vždy vedel robiť najlepšie.

„Reportuj stav,“ zadávam prvý príkaz.

„Misia splnená. Všetky rakety úspešne opustili silá ešte pred ich zničením,“ ozve sa hlboký počítačový hlas, zámerne vytvorený na redukciu stresu.

„Aké rakety, preboha!“ tresnem do klávesnice. „Kde sú ľudia?“

„Posádka výrazne zredukovaná.“

„Koľkí ostali? Ako prežijeme?“ v duchu preklínam bezduchú štylistiku vojenských programátorov.

„Stav zásob plánovaný pre osemdesiatsedem obyvateľov. Pri súčasnej populácii sila postačujú na minimálne stotrinásť rokov. Fúzna energia asi na tisícročie,“ starostlivé vysvetľovanie zámerne hypnotizuje.

„Som tu teda sám?“ prehltnem tichú otázku, hlasový modul ju však zachytí.

„Prítomných osem osôb.“

„A kde sú? Okamžite mi daj ich polohu,“ vyhŕknem.

„Ochrana súkromia zakazuje lokalizáciu, výnimka povolená v prípade ohrozenia života.“

***

Nie som tu sám a niekde sa tu nachádza ďalších sedem ľudí. Sú to muži či ženy? Mladí alebo starí? Dokážeme spolu prežiť desaťročia? A kde, sakra, sú?

„Haló, ozvite sa,“ kričím do mikrofónu, tak ako to robila Nina. Nasadím si slúchadlá a prepínam monitoring jednotlivých miestností. Všade len hrobové ticho.

Znovu začnem kráčať od steny k stene. Vo fascikloch hľadám nejakú mapu, aby som mohol bunker systematicky prehľadať. Niečo papierové, aby to obišlo limit počítača.

Zastaví ma podivný pocit. Uvedomím si, že do ticha bunkra preniká niečo ako kvílenie. Spätná väzba z reproduktorov?

Sluchom načúvam, odkiaľ sa nedávno ozýval aj môj hlas. Podivné zvuky sú najsilnejšie v blízkosti jednej z chodieb.

Keď do nej vkročím, prekvapí ma, že sivú jednotvárnosť stien pokrývajú obrázkové tapety. Ten zvláštny pach, ktorý som zacítil už pri vchode, je najsilnejší tu.

Opatrne stláčam kľučku.

Myseľ mi okamžite pripomenie arómu sestrinho bytu, keď sa jej narodili dvojčatá. Kombinácia detského šampónu, púdru a plienok.

Hlavou mi prebleskne záver z vedeckej štúdie, ku ktorej som sa pred rokmi dostal. Psychológovia tvrdili: „Páry sú odolnejšie, preto v silách slúžia popri mužoch aj ženy. Nech majú aj potomstvo, to schopnosť pobytu v dlhodobej izolácii ešte umocní.“

Jeden, dva, tri… sedem dievčatiek. Identifikujem ich len podľa farebných stužiek vo vlasoch. Plač zmĺkol, ich zvedavosť premohla strach.

Túžim utiecť, telo mi však skamenelo. Vlastné deti som nikdy nemal, neviem čo budem robiť.

Najodvážnejšie dievčatko, kučeravý anjelik na mňa uprie gaštanové oči veliteľky.

„Ja som Zuzka, ideš sa s nami hrať?“ podáva mi plyšového jednorožca.

„Jasné, že sa s vami zahrám,“ kútiky úst nasilu zdvihnem, dotyk jemného plyšu neskutočného zvieraťa ma vracia do reality.

***

Chvenie kryogénneho chladenia rezonuje v stenách počítačovej sály. Z pozadia mu sekunduje bzukot fúzneho reaktora. Vraj má vydržať pár storočí.

Urobil som to snáď tisíckrát, ale ešte raz spúšťam kompletnú sadu testov. S nádejou sledujem masívne bloky nosičov qubitov obklopujúce steny, z ktorých stúpa jemná para zrážajúcej sa vlhkosti.

„Pár dní, snáď týždeň,“ číta Diana z monitora diagnostiky. „Metastázy sú už rozlezené všade.“

„A prenos…?“ elektródy na mne visia ako chaoticky zavesené svetielka na vianočnom stromčeku.

„To vydržíš,“ pichne mi ďalšiu dávku silného prípravku proti bolesti.

Netuším, či radiácia, ktorá mi milosrdne darovala snáď dvadsať rokov života, nepoškodila aj zárodočné bunky. Všetko kvantové je o náhode a pravdepodobnosti. Telo však za ten jeden jedovatý nádych zaplatiť musí. Z pravdepodobnosti sa stala istota.

***

S Petrou ležíme na prestieradle ozdobenom siedmymi krvavými škvrnami. Symbolizujú sedemnásobnú pravdepodobnosť nového života.

Krivky metamorfóz dievčat na ženy sa pretli s čiarou unikajúceho bytia. Práve teraz nastal ten okamih, keď obidve strany rovnice dosiahli optimálne hodnoty.

Rozkašlem sa. Pribudne ďalšia machuľa. Z rovnakej tekutiny, táto je však poslom smrti.

„Čítal si Bibliu?“ pozrie mi Petra do očí.

„Kresťanstvo bolo základom našej civilizácie, ale veľa si z neho nepamätám.“

„Zdôrazňoval si nám len jednu myšlienku.“

„Ježiš ukázal, že smrť je len ilúzia. Tí, čo spájali zánik vedomia so smrťou fyzického tela, boli závislí na mocných, ktorí používali trest smrti ako najvyššiu formu nátlaku.“

„A naozaj tomu veríš?“

„Oddeliteľnosť vedomia od tela som študoval celý život a teraz…“ strácam na chvíľu hlas, nové krvavé škvrny opäť pokryjú prikrývku, „…som na tomto fakte závislý.“

Petra začne citovať z kúska papiera: „Raz povedala staršia mladšej: ‚Náš otec je starý a v krajine nieto muža, ktorý by vošiel k nám, ako je to zvykom na celom svete. Poď, dajme sa otcovi napiť vína a ľahnime si k nemu; tak po našom otcovi zachováme potomstvo.‘“

„To si kde, preboha, vykutala?“

„Nevyrušuj. Je to Genesis 19,“ pokračuje Petra: „V tú noc sa dali otcovi napiť vína. Potom vošla staršia a ľahla si k otcovi; on však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala.“

„Toto sa naozaj kázalo v kostoloch?“ pokrútim hlavou.

„Na druhý deň povedala staršia mladšej: ‚Hľa, minulej noci som ležala so svojím otcom. Dajme sa mu aj tejto noci napiť vína; potom vojdi, ľahni si k nemu, a tak zachováme potomstvo po našom otcovi.‘“

„Dostávam chuť na víno, žiadne som nepil desaťročia,“ aj napriek bolesti ma zaujala. „Ešteže sme to robili triezvi a všetko si pamätáme,“ usmejem sa.

Petra sa nenechá prerušiť, „Dali sa teda napiť otcovi vína aj tej noci, potom mladšia vstala a ľahla si k nemu; on však nevedel, ani kedy si ľahla, ani kedy vstala.“

„Normálne ma zaujíma ako to skončí,“ dokonca prestávam cítiť bolesť.

Petra opäť skloní zrak k papieru. „Tak obe Lótove dcéry počali od svojho otca. Staršia porodila syna a dala mu meno Móáb, on je praotcom Moábcov až podnes. A mladšia tiež porodila syna a dala mu meno Ben Ammí. On je praotcom Ammóncov až podnes.“

„Aspoň nie ste moje skutočné dcéry, biblické doby boli oveľa divokejšie,“ pokývam hlavou.

„A naši rodičia neskončili ako Lótova žena? Premenení na soľné stĺpy?“ uprene na mňa pozrie.

„V jednom sme s tou dobou zajedno,“ silným žmurkaním sa snažím vysušiť zvlhnuté oči. „Ani v našom svete sa nenašlo desať spravodlivých.“

***

„Je nám veľmi ľúto, ale vyhral si…“ znovu nahlas čítam začiatok listu napísaného pôvabnými ťahmi ženského písma. Vosk zo siedmych rozlomených pečatí mi na prstoch zanecháva krvavočervený povlak.

Úsmev mi zvlní pery, kým rozmýšľam nad tým, čo malo byť mojou výhrou. Sedem vášnivých nocí, kde sa spojilo prvýkrát a poslednýkrát? Získal som možnosť stať sa sedemnásobným Adamom, zakladateľom nového ľudstva? Alebo iba Lótom?

Sme naozaj len štatistickou chybou dokonalého kvantového algoritmu určeného na vyhladenie ľudstva? V skafandri som vyliezol na povrch a opravil všetky antény. Za tie roky sa nepodarilo zachytiť ani jediný signál.

„Muž chce byť prvou láskou ženy, žena poslednou láskou muža, vraj tvrdil Victor Hugo,“ citujem z listu. „To sa až tak úplne nepodarilo splniť,“ uškrniem sa.

Smutné oči všetkých prítomných žien na chvíľu zmäknú. Mimovoľne sa chytia za brucho a pohladia si ho. Potom sa opäť vrátia k vážnej naliehavosti.

Na hlavu si nasadzujem prilbu neurónového rozhrania. Ešte raz pohľadom prebehnem sústredené tváre mladých dám, potom jemne prikývnem.

„Počítač v poriadku!“ konštatuje pri pohľade na konzolu Petra.

„Máme dosť energie!“ zamáva Lýdia mihalnicami.

„Nosiče qubitov pripravené!“ Veronikina ruka zviera ovládač.

„Chladenie beží!“ jemná srieň padá na Monikine prsty.

„Žiadne hardvérové chyby!“ hlási Jana od terminálu údržby.

„Prostredie bez rizík!“ Zuzanine gaštanové oči sú upreté na kontrolky vonkajšieho prostredia.

„Životné funkcie… dostatočné,“ pozrie na mňa Diana a zovrie mi ruku.

„Ako pri ceste na Mesiac,“ kŕčovito sa usmejem. Bolesť mi zožiera telo. Aby proces prebehol úspešne, neužil som analgetiká už niekoľko hodín. „Teraz ale bez návratu.“

List oznamujúci ľútosť z výhry sa ladne znáša na podlahu, aby som mohol zdvihnutým palcom všetko odštartovať.

„Pán kolega, nezabudnite na to, že prenos kvantového stavu je delikátna záležitosť. Stačí chvíľka nepozornosti, máme dekoherenciu a kvantová viacznačnosť sa stráca v chaose determinizmu,“ v hlave opäť počujem hlas profesora, ktorý neznášal elektronické tabule.

***

Unáša ma kakofónia obrazov, zvukov, chutí, pachov aj hmatových pocitov. V mysli mi rodičia defilujú, hľadiac mi do kolísky. Cítim nešikovnú zrážku nosov pri tínedžerskom bozku. Spotené dlane počas prvého milovania sa kĺžu v rytme búšiaceho srdca.

Prelietam skladbami, ktoré vyšli z módy dávno pred mojím narodením a napriek tomu som ich zbožňoval.

„Čo bolo, bolo, teraz skúsme nájsť. To podstatné, to čo je v nás…“

„Je to tak, neobzerajte sa, pani Lótová,“ rezonujú kontakty prepájajúce môj mozog s výkonným kvantovým počítačom.

***

„Starý otec, starý otec, chceme tú rozprávku o siedmych dievčatkách,“ tmavovlasý Miško sa mávajúcou rukou dožaduje pozornosti.

„Áno, áno…“ krik kŕdľa detí rôznych pohlaví napĺňa riadiacu miestnosť. Ich črty mi pripomínajú niekoho, koho som veľmi dobre poznal, ale spomienka na neho už dávno skončila pod závalom nových zážitkov.

„Ak mi sľúbite, že potom sa pôjdete hrať von,“ zaostrím na nich kameru.

„A čo ti máme priniesť?“ spýta sa blonďavá Lucka.

„V podzemí, pod univerzitnými troskami, by mal byť kvantový počítač. Bol dobre chránený, snáď je stále funkčný. Ak by sa ho podarilo prepojiť s naším, možno by som sa ešte raz stretol s jedným verným retrieverom. Len neviem, čo by som robil s toľkými bielymi myškami. Nikdy som nebol alkoholik,“ z reproduktorov sa ozve smiech.

„Nezabudnite položiť kvety k mohyle,“ ozve sa doteraz mlčiaca prešedivená žena.

„Nepotrebné telo si nezaslúži až toľko pozornosti. Sami vidíte, že jeho vedomie pokračuje,“ zaburáca reproduktor.

„A teraz už chceme tú rozprávku,“ tmavovlasý chlapček je neodbytný.

„Kde bolo tam bolo, na našej planéte žilo niekoľko miliárd ľudí…“ kamery opatrne namierim na tváre načúvajúcich detí.

„A neopováž sa spomenúť pikantné detaily,“ preruší ma tá, ktorej kučery už prekvitajú šedinami, ale v tvári jej stále žiaria Ninine gaštanové oči.

„Tie si nechám na dobu, keď sa niektorá z vás ku mne pripojí. Po vymazaní raketového systému je dostatok voľných qubitov,“ reproduktory nedokážu preniesť môj jemný úsmev, musí mi zatiaľ stačiť jeho odraz v Zuzaninej tvári.