Jana Pronská

Svojou najnovšou knihou naskočila Jana Pronská opäť do vlaku historicko-romantických kníh. Autorka sa nechala inšpirovať skutočnou udalosťou, a to vyvraždením rodu Zachovcov. „Historické pramene uvádzajú, že kráľ Karol Róbert dal za útok na seba a svoju manželku vyhladiť celý rod Zachovcov až do tretieho kolena. Veľmi ma to zaujalo a rozhodla som sa, že táto udalosť bude základom pre novú knihu Krvavý erb.  Hrdinka Eliz Zachová, ktorá sa zachránila, je už vymyslená postava, naopak Dominik Omodej skutočne existoval.“  Celý ich spoločný príbeh je však záležitosťou spisovateľkinej fantázie.

Napísať Krvavý erb (aj ďalšie knihy) si vyžadovalo určitú prípravu: „Musím vedieť, aký kráľ v tom období vládol, aký rod na danom území pôsobil, aké tresty sa udeľovali, ako reagovala cirkev a podobne. Určité fakty musia sedieť, aby som neurobila faux paux,“ vysvetlila Jana Pronská. Krvavý erb dala na papier pomerne rýchlo. „Väčšinou sa s knižkami hrám – napíšem úvod, epilóg a dám tomu čas. Pri Krvavom erbe som však mala inšpiráciu – skutočný príbeh.“

Inak si však „pani múza“ chodí ako sa jej zachce. Jana Pronská s úsmevom priznala: „Bez nej nie som schopná vypotiť jednu súvislú vetu. Keď sa mi to náhodou podarí, je to nasilu, a tak či tak ju vymažem. Inokedy si ku mne múza sadne a uháňa ma a uháňa.“ Autorka má v šuplíku i nedopísané romány. Rekord drží príbeh, ktorý vznikol pred piatimi rokmi a dodnes nie je dokončený. Môžu za to mená. „Hlavná hrdinka sa volala Dorotea. Neskôr sa mi to znepáčilo, premenovala som ju na Katarínu a s písaním som skončila. Prestala som tú postavu vidieť. Možno niekedy v budúcnosti, keď sa budem veľmi nudiť, prepíšem celú Katarínu na Doroteu a príbeh dokončím.“

Apropo ako je to s menami pre literárne hrdinky a hrdinov? „Snažím sa vyberať tie, ktoré sa mi páčia a sú príjemné na čítanie. Chcem, aby boli iné, lebo i moje hrdinky nie sú obyčajné. Musím však povedať, že lepšie sa mi hľadajú mená pre negatívne postavy než pre pozitívne.“ A keď sme pri menách, autorka je s tým svojím spokojná. Jana Pronská znie ako pseudonym, hoci nie je. „Manžel mal starých rodičov z Poľska. Možno preto sa tam vo svojich knihách vraciam. Mám rada Poľsko, a nie kvôli tomu, že by som tam chodila na nákupy (úsmev). Celkovo sa mi páčia táto krajina.“

Keď človek píše s láskou

Krvavý erb je v poradí už ôsmou knihou Jany Pronskej. Priznala, že najlepšie sa jej písal literárny debut – Zlatníkova chovanica . „Bola prvá a vôbec som neuvažovala na tým, že by z toho mohla byť kniha. Písala som ju len tak pre radosť.“ Srdcu najbližšia však ostala Kliatba, hoci: „Každá z kníh je pre mňa výnimočná a fascinujúca, lebo som napísala prvú vetu a aj poslednú. Ak človek píše rád a s láskou, tak sa mu pracuje ľahko.“

V prípade Jany Pronskej si dokonca zaslúži titul prvej dámy slovenskej historickej romance, na čo je autorka patrične hrdá. Na druhej strane je to obrovská zodpovednosť. „Každá ďalšia kniha je záväzok. Budem sa snažiť, aby som ani v budúcnosti svoje čitateľky nesklamala.“ Medzi ne patrí aj autorkina mama. Čítala jej prvú básničku a Jana jej doteraz nosí svoje rukopisy. „Je mojím prvým kritikom, hoci nie je veľmi kritická. Veľmi rada číta moje knihy,“ prezradila s úsmevom spisovateľka.

Aj keď je jasné, že historické romány sú jej favoritom, predsa len nekoketovala s iným žánrom? „Ale áno. Kým príde inšpirácia a ja sa pustím do románu, i poviedka je dobrá (úsmev). Nejako sa musím ventilovať a najlepšie mi to ide pri písaní. Napísala som básne, rozprávky pre deti aj poviedky. Ale nechcem sa nimi knižne prezentovať. Lepšie im je na mojich stránkach alebo v časopise.  Ostávam teda pri tom, čo mám rada a teší ma najviac – historických románoch.“ A tie jej končia všetky happy endom. Jana na šťastné konce verí aj v reálnom život. „Som šťastné vydatá a mám krásne deti. Čo viac si môžem priať?“

Objavuje staré legendy

Keby mala Jana Pronská schopnosť cestovať v čase, určite by nakukla (ale len nakukla!) do 14., 15. storočia a na dvor Ľudovíta XIV. História sa jej dostala pod kožu v pravom zmysle slova. Nielenže sa zaujíma o to, čo sa odohralo v minulosti, fascinuje ju tiež dobové oblečenie, krásne šaty, účesy a šperky. „Ako dieťa som nosila dlhé šaty, mamine nočné košele a závoje z diek – ako princezná. Keby som mohla, tak aj dnes by som chodila v stredovekom oblečení,“ prezradila s úsmevom autorka.

Rada chodí po hradoch a objavuje nové legendy. Vedeli ste napríklad, že prvá žena v Uhorsku, ktorá získala dedičné právo bola z východného Slovenska?Táto šľachtičná údajne zachránila kráľa a Jana Pronská už rozmýšľa o románe s podobným motívom. „O takýchto pikoškách a mnohých ďalších ľudia nevedia. Pokiaľ im len trochu priblížim cez svoje knihy históriu budem rada,“ povedala autorka, ktorá nedá dopustiť na výlety po Slovensku. Obzvlášť zámky, hrady, kaštiele a zrúcaniny ju lákajú. Najobľúbenejší je Ľubovniansky hrad, kde pookreje jej romantická duša a kde sa odohráva i dej jej prvej knihy. Vrelo odporúča navštíviť ho.

Úprimný úsmev poteší najviac

Jana Pronská založila a spravuje portál romantika.sk. Je naň právom hrdá a teší sa z bezmála milión návštev. Spolu s kolegami naň píšu recenzie na knižky. Najskôr preferovali historické romány, v súčasnosti nemajú vyhranený štýl. A to platí aj o autorke, ktorá si rada prečíta detektívky či fantasy. „Upíri, démoni, vlkolaci, všetko čo má krídla, lieta a hryzie sa mi páči (úsmev).“ Momentálne číta A. Christie, romantiku Môj nebezpečný vojvoda, očarili ju aj Slzy púšte a Tisíc žiarivých sĺnk. Číta veľa a rada.

K literatúre ju viedli rodičia, obzvlášť otec. „Bola som veľmi zvedavé dieťa. Moje najranejšie spomienky sa viažu na mamu a otca. Nerozumela som tomu, ako môže otec niektoré knihy čítať stále dookola. Pochopila som, keď som sa začítala do Angeliky, Troch mušketierov, Plameňov inkvizície a už som ich nepustila. Verím, že v každom z nás drieme čitateľ, len musí nájsť svoj žáner.“ Jana Pronská má okrem knižiek aj ďalšiu veľkú záľubu – v pečení, lepšie povedané v zdobení. Ak k tomu pribudne aj pochvala, je viac ako spokojná. Úplne najväčšiu radosť jej však neurobí vyzdobený koláčik či knižka, ale: „Úprimný úsmev mojich detí. Keď mi povedia – ľúbim ťa. Alebo keď ma manžel zoberie na výlet, ešte lepšie na hrad (smiech).“

The post Jana Pronská: Verím, že v každom z nás drieme čitateľ, len musí nájsť svoj žáner. appeared first on Martinus.

Alan sa narodil do robotníckej rodiny v anglickom Northamptone 18. Novembra 1953. Detstvo prežil obklopený chudobou v jednej z najbiednejších štvrtí, The Boroughs. Ako dieťa si zúfalú sociálnu situáciu vo svojom prostredí neuvedomoval. Mnoho z obyvateľov Boroughs bolo negramotných a malý Moore, ktorý vedel čítať už vo svojich piatich rokoch, patril k svetlým výnimkám. Nebolo teda divu, že v miestnej škole patril k najlepším študentom bez vynaloženia enormnej námahy. Problém nastal v momente, keď prešiel na strednú školu do časti Northamptonu, kde sa koncentrovala stredná a vyššia stredná trieda.

Tam kde sú peniaze, je zvyčajne aj lepšie vzdelanie. Počas základnej školy by sa dala Moorova situácia opísať asi ako „medzi slepými jednooký kráľom“. Na strednej, kde mu konkurovali študenti s primeranejším vzdelaním ako sa mu dostalo v Boroughs, patril k akademickej spodine. Ovplyvnený prostredím, nechuťou k akademickému vzdelaniu a pubertou sa z budúceho komiksového génia stal školský grázel. Namiesto vzdelávania sa, začal v škole dílovať LSD. Nanešťastie pre jeho akademickú,ale našťastie pre komiksových fanúšikov, bol Moore „jeden z najneschopnejších dílerov na svete“. Kariéra v drogovom karteli potom, čo ho chytil riaditeľ školy neprichádzala do úvahy. Do úvahy ale nepripadalo ani ďalšie akademické vzdelanie. Zo školy bol vylúčený a riaditeľ sa postaral, aby ostatné školy v okolí neprijali uchádzača, ktorý „vážne ohrozuje morálku ostatných študentov“.

A tak miesto štúdia nasledovali roky nelukratívnych zamestnaní – čistič záchodov, pomocný pracovník v garbiarni a iné pomocné práce. Potom čo sa spoznal s Phylis, svojou prvou manželkou, nastal obrat. Alan si našiel miesto v kancelárií miestneho subdodávateľa, odsťahoval sa od rodičov a prenajal pre rodinu malý jednoizbák v centre.

Napriek tomu, že sa mu konečne podarilo trochu si usporiadať život, aj tak nebol spokojný. Kancelárska práca plná formulárov a nezmyselných papierovačiek ho ani zďaleka nenapĺňala. Už na strednej prispieval svojou poéziou a krátkymi stripmi do miestnych „fanzinov“ a rozhodol sa, že toto je cesta, ktorou chce ísť. Opustil úradnícke miesto a rozhodol sa vytvoriť vlastný komiks – ako kreslič aj textár. Moorove krátke stripy sa dočkali ohlasu a čoskoro mu hudobný magazín Sound ponúkol možnosť kresliť pre nich krátke príbehy. Čoskoro takýchto ponúk prichádzalo viac. Moore, ktorý musel živiť manželku aj čerstvo narodenú dcérku Leah trávil za stolom dni a noci. Po čase si uvedomil, že robiť kresliča aj autora súčasne je kontraproduktívne a tak sa rozhodol sústrediť na dráhu spisovateľa.

Vydavateľstvo 200AD mu ponúklo miesto a on prijal. No ani tu nebol spokojný. Kreslenie 5 – 6 stránkových príbehov, kde sa všetko muselo ukončiť v takom krátkom rozsahu nebolo to, po čom túžil. Pozitívom týchto krátkych zákaziek bolo, že mladému autorovi ponúkli vzdelanie. Práve vďaka nim sa naučil vytvoriť skvelú konštrukciu príbehu.

V 80. rokoch konečne prišlo, na čo Alan Moore tak dlho čakal – ponuka Marvelu na pravidelný komiks so stálym hrdinom. Tým komiksom bol V ako Vendetta. Príbeh maskovaného pomstiteľa, ktorý sa snaží zvrhnúť totalitný režim v Anglicku, si získal tisícky čitateľov. Okrem obdivu čitateľov sa mu ušlo pochvaly aj od odbornej kritiky. Prvý pokus s pravidelnou postavou a hneď obrovský úspech…

Vedenie UK Marvelu si po tomto okamžite uvedomilo aký kapitál sa skrýva v mladom spisovateľovi a tak ho pravidelne zásobovalo prácou. Voči rastúcemu britskému fenoménu nezostala nevšímavá ani Amerika.

Jeho práce zaujali aj za oceánom. Editor Len Wein z DC Comics mu ponúkol práce na The Swamp Thing, „monsterovke“ , ktorá sa slabo predávala. Úlohou Moora bolo komiks vzkriesiť a zvýšiť predajnosť. Napriek tomu, že šance neboli práve najväčšie podarilo sa. Potom nasledovali ďalšie práce na umierajúcich komiksoch, ktoré potrebovali resuscitovať alebo lepšie povedané zázrak. Alan Moore akoby vlastnil čarovnú paličku a takmer všetko načo siahol malo úspech. Potom, čo sa osvedčil pri slabo predajných komiksoch, DC mu ponúklo aj prácu na niektorých zo svojich pokladov. A tak sa britský spisovateľ dostal k hrdinom ako Superman,  Batman či Wonderwoman. Od týchto veľkých mien bolo už len na skok ku kultovým Watchmen. Ale o tom až nabudúce:)

The post Svet stvorený fixkami: Alan Moore – Komiksový čarodej appeared first on Martinus.

Vymakaný kostým, technické zázraky, ktoré slúžia na boj so zločinom, svaly – eeeh, to mal každý druhý hrdina. Čo mal Batman také, čo žiaden iný hrdina nie? Strach! Pamätáte sa na noci, kedy ste sa ako dieťa triasli pod perinou v obavách, že na vás niečo spod postele vyskočí? Aj malý Bruce Wayene sa bál…

V akomkoľvek literárnom diele je najdôležitejšie nechať čitateľa stotožniť sa. Pre dieťa je veľmi upokojujúce vidieť, že aj niekto veľký má niečo, čo ho desí. Ak ste o niečo starší čitateľ, tak je tiež fajn vidieť, že niekto svalnatý, komu padajú ženy k nohám sa bojí. A to úplne najlepšie na tom všetkom je skutočnosť (hoci aj kreslená), že s tým strachom sa dá bojovať. Takto vložené do slov na obrazovke to môže znieť značne pateticky, ale keď táto idea dostane kreslenú formu – čísla predaja Batmana hovoria samy za seba…

Po vytvorení Supermana v roku 1938 si National Publications, budúce DC Comics, povedalo, že  potrebujú ďalšieho takého superhrdinu. V čase tých úvah sa v kancelárií šéfradaktora vyskytol Bob Kane, ktorý sa okamžite pustil do návrhov. Prvé sa mu v hlave zjavilo meno – Batman a jeden z Da Vinciho lietajúcich strojov. Výsledkom prvotnej inšpirácie sa stala skica, ktorá zobrazovala muža v poltvárovej karnevalovej maske, upnutom červenom kostýme a netopierými krídlami pripnutými na chrbte ako sa hojdá na lane. Našťastie každý nápad prechádza vývojom a kritikou. Keď Kane ukázal skicu svojmu kolegovi Fingerovi, aby na idei ďalej zapracoval, kolega nemal zľutovania. Finger odstránil z pôvodného návrhu červené lemovanie kostýmu (ktoré mimochodom nápadne pripomínalo Supermana), poltvárovú masku zmenil na známu netopieru „helmu“ a miesto rozprestretých krídel prišiel s plášťom. Fingerova úprava sledovala, aby hrdina pôsobil viac záhadne. Aby to bol muž medzi netopierom a človekom, a tak u nepriateľov budil väčší strach. Kane na túto myšlienku pristal. Tajná identita teda vznikla pomerne rýchlo, už to chcelo len civilné „ja“ a pustiť sa do písania príbehov.

Bruce Wayne vzišiel kombináciou dobových vplyvov 30. rokov – výstrižkami z novín, Kane-a inšpiroval  film The Mark of Zorro, Fingera knihy o Sherlockovi Holmesovi. Keď sa toto všetko zmiešalo, vznikol obraz bohatého, mimoriadne vzdelaného muža, ktorý svoju identitu hrdinu schováva za maskou bohatého playboya. Bruce Wayne sa na stránkach Detective Comics zjavil prvý raz v máji 1939. To čo odštartovalo ako nesmelé nasledovanie Supermana sa okamžite stalo trhákom.

Začiatky Batmana – približne do 30. čísla, boli typickým pulp fiction žánrom. Bruce sa prezliekal do kostýmu a ako maskovaný detektív pátral, naháňal a trestal. K zabíjaniu zločincov sa staval značne chladne a netrápili ho výčitky svedomia. Proste tvrďas v maske netopiera. 33 číslom sa však charakter komiksu výrazne začal meniť. Práve v tomto čísle autori prišli s motiváciou Wayena v boji proti zločinu a rozpovedali príbeh zavraždenia Batmanových rodičov. O päť čísiel neskôr sa na naliehanie Fingera k Batmanovi pripojil Robin. Ako bolo spomenuté, Finger sa inšpiroval pri tvorbe charakteru Holmesom a jeho argument bol, že Batman potrebuje svojho Watsona. Kane sa po dlhom naliehaní nechal prehovoriť a Robin bol na svete. S príchodom Robina sa vplyv pulp fiction žánru začal vytrácať z komiksu ešte výraznejšie.

Whitney Elsworth, jeden z editorov, vydal nariadenie zakazujúce Batmanovi zabíjať a používať zbraň. Po druhej svetovej vojne nabehlo vydavateľstvo na politiku preferujúcu dobrosrdečných hrdinov – skautov. Z pôvodného temného Batmana, ktorý robil morálne kompromisy sa stal biely rytier v čiernom kostýme, prezentovaný ako ctený občan a ochranca.

Až po koniec 50. rokov bol charakter Batmana pre D.C zlatou baňou. Začiatkom 60. rokov však predajnosť drasticky klesla. Dôvod? Jednoducho tvorcovia zaostávali a komiks sa s dobou prestal meniť. Mentalite čitateľov tohto obdobia už hrdina stále uviaznutý v povojnových rokoch nevyhovoval. Čo s tým? Jedným z riešením, ako pri väčšine blednúcich hrdinov, bolo nechať postavu zomrieť. Editor Julias Schwartz sa našťastie s klesajúcu predajnosťou skúsil popasovať. Miesto vraždy Batmana jednoducho modernizoval. Kostým, batmobil, jaskyňa – všetko dostala nový šat, priliehajúci dobe. Jednej vražde sa však predsa len tvorcovia nevyhli. Miesto Batmana si to do rakvy namieril jeho verný komorník Alfréd. Vďaka naliehaniu fanúšikov sa ale múdry šedivý radca vrátil. Okrem modernizácie komiksu však vydavateľstvu pomohlo aj nové médium – televízia. Televízny seriál s netopierým mužom vyhnal čísla predajnosti DC opäť do nebies. A tak zostal vlk sýty i ovca celá. DC zarábalo, fanúšikovia mali svojho hrdinu.

Postava bez akýchkoľvek nadprirodzených schopností ovládla komiksový svet. Superhrdinom len vďaka intelektu a technickému vzdelaniu? Mnoho detských fanúšikov si mohlo v noci spokojne vydýchnuť, keď zistili, že nepotrebujú aby ich ožiarilo vesmírne žiarenie, pohrýzol rádioaktívny pavúk. Veď sa to dá aj bez toho! Možno práve…

The post Svet stvorený fixkami: Batman – Lebo sa bál… appeared first on Martinus.

S novým videním prišiel do Marvelu totiž v čase, kedy sa komiksu ako žánru konečne podarilo etablovať a jeho základné črty nadobudli pevný tvar. Vydavateľstvo poznalo osvedčené metódy, vedelo, čo na čitateľov zaberá – tak načo niečo nové? Novôt a pokusov mali za svojej existencie za sebou už akurát tak dosť. Ako má teda začínajúci kreslič získať zamestnanie a zároveň realizovať svoje umelecké videnie? Najjednoduchšia cesta je zobrať si na svoje plecia komiks, ktorého čísla predajnosti sú podstatne nižšie ako by si vedenie želalo. A presne to Miller spravil. V čase keď pomáhal pri kolorovaní Spidermana a nerobil nič iné iba spĺňal cudzie vízie a odvádzal čisto remeselnú prácu, hosťoval v jednom z čísel hrdina menom Daredevil. Slepý právnik po nociach bojujúci proti zločinu. To bol pre Millera dostatočný kompromis. Vedenie mohlo mať svoj trikot a on mohol mať kúsok detektívky.

Jim Shooter, vtedajší šéfredaktor Marvelu, sa ambicióznemu kresličovi rozhodol dať šancu a pridelil ho k Daredevilovi. 158 číslo Daredevila sa pod ceruzou Millera zmenilo z tradičného superhero  na film noir štýl. A v tej chvíli kedy sa do stánkov dostal tento diel komiksu sa zrodila hviezda Franka Millera. Od tohto momentu sa o Millera vydavateľstvá len trhali. Marvel, Dc Comics, Dark Horse Comics – každý z nich chcel mať pod svojím čiernym koňom podpísaného  práve jeho.

Miller si dával na atmosfére noir mimoriadne záležať. Už pri kreslení Daredevila vysedával na streche a kreslil pohľad na Newyorské budovy zvrchu, aby ich atmosféru zachytil čo najvernejšie.   Keď pre D.C kreslil vianočný špeciál Batmana po prvý raz, tiež si dal mimoriadne záležať na ponorusti celého čísla. Kľúčovým slovom pri tvorbe Millera je práve slovo atmosféra. To bol prvok, na ktorom svoju tvorbu staval. V roku 1991 jedna začal pracovať na projekte, ktorý ho preslávil aj za hranicami sveta komiksu – Sin City. Konečne komiks, v ktorom si mohol absolútne splniť svoje autorské želania. Príbehy z podsvetia ako stvorené pre Millerov štýl a Miller ako stvorený pre Sin City.

Od komiksu prešiel plynulo a nenásilne k filmu. Ostatne kto lepšie zachytí spôsob komiksového rozprávania na plátne lepšie ako kreslič komiksu? Asi nik. Druhý režisér pri Sin City, producent 300, scénarista Batman: Roj jedna (ktorý bol ale nahradený filmom Batman začína) a režisérom ďalšieho komiksového snímku (s neveľkým úspechom) The Spirit.

Ak rozmýšľate či sa vrhnúť k Millerovi filmárovi, alebo Millerovi kresličovi je to zbytočná dilema. Otázka totiž nestojí, ktorý „z tých dvoch“, ale ktorý ako prvý:) A to už necháme na Vás!

Zaujímavé linky:

Svet stvorený fixkami: Neuveriteľný Hulk – od sivej k zelenej

Svet stvorený fixkami: Hellboy – sympaťák z pekla

Svet stvorený fixkami: V ako Vendetta – kúsok britského chladu

Svet stvorený fixkami: Iron Man – spočiatku ako boj ideológií

Svet stvorený fixkami: Zrod moderného komiksu

The post Svet stvorený fixkami: Frank Miller – Film noir na papieri appeared first on Martinus.

Ak by sa zásada o dedení remesla v rodine Romitovcov malo dodržovať do bodky John Senior by sa stal pekárom. Jeho otec, ako pravý Talian piekol v jednej z brooklynských pekárničiek. Johna to však ku kvasniciam a múke nikdy nejak zvlášť neťahalo a keď prišla otázka za čo sa vyučí, prihlásil sa na Manhattan´s School of Industrial Art. Po skončení sa zamestnal v litografickej spoločnosti. A bol by tam možno zostal pri nezáživnej práci s platom 30 dolárov na týždeň (čo zas nebolo také zlé), keby v metre nenarazil na svojho bývalého spolužiaka, ktorý nestíhal dokončovať prácu. Za jednu nakreslenú stránku 20 dolárov (a tých stránok nebývalo menej ako desať), viete si asi predstaviť Romitovu odpoveď. Spočiatku sa síce pod nakreslené časti podpisoval iba „nestíhač“ Zakarin, no neskôr, v duchu fairplay bolo uvedené v kolónke autor meno oboch Zakarin – Romita.

Romita síce vstúpil do sveta komiksu ako duch, no talent nezostal dlho skrytý a predstavitelia Marvelu (vtedy ešte Timely comics) si ho všimli. A tak sa z tieňového kresliča mohol stať autonómny umelec. Ako krátke intermezzo však do toho vstúpila povinná vojenská služba. Ale ani na tú chvíľu sa John nerozlúčil s ceruzkami a pracoval na propagačných rekrútskych materiáloch pre armádu.

John Romita Sr.

Po skončení výcviku opustil základňu  a tak ako bol – v uniforme zašiel „nadrzovku“ do kancelárie Leeho poprosiť prácu. U sekretárky sa uviedol vetou: „Asi si nebude pamätať moje meno, ale pred rokom som preňho nakreslil pár vecí“. Ako odpoveď sa mu dostali štyri stránky westernového príbehu. A tak sa Romita etabloval ako kreslič podradnejších žánrov. Takých, ktoré bolo treba robiť rýchlo, ale neflákať. Prvá väčšia práca na komikse, ktorý mal nejaké renomé bol Captain America.  To však nemalo dlhé trvanie a oživenie kedysi milovaného hrdinu by monitor srdcovej činnosti zaznamenal ako rovnú čiaru. Keďže pracoval pre Marvel (Atlas) ako kreslič na voľnej nohe, nič mu nebránil ísť zaklopať na dvere konkurencie. A tak sa Romita začal podpisovať aj pod výtlačky z dielne DC Comics. Aj tu mu však pridelili nie veľmi lákavú prácu – romantické príbehy. Napriek tomu, že jeho pracovnou náplňou bolo spodobovanie dievčenských románov vydržal pri tejto práci úctyhodných 6 rokov. A potom sa opäť vrátil k Marvelu.

A až návrat sa pre Romitu stal naozaj zaujímavý. V čase, kedy opäť zaklopal na dvere Leeho kancelárie Marvel rozbiehal Daredevila. Romitu príbeh slepého hrdinu celkom zaujal a len tak nahodil na papier obrázok hojdajúceho sa Daredevila. Od čísla dvanásť sa začala Romitova zbežná práca na príbehoch právnika – pomstiteľa. Lee bol nadšený štýlom a vizuálom, s ktorým prišiel doteraz nedocenený výtvarník. A tak po veľkej roztržke Leeho a Ditka pri práci na Spidermanovi sa Romitovi otvorila životná šanca. Od čísla 38 nahradil Ditka.

Netrvalo dlho a Romita senior sa stal umeleckým riaditeľom. Samozrejme potom, čo sa Leemu dostalo o stupienok vyššieho miesta. Dvojica Romita a Lee boli naozaj posilou pre Marvel, ktorý DC Comics tak rád predbiehal. Zásluhou Romitu sa stali obálky a celkový vizuál jednotlivých marveláckych magazínov značne atraktívnejší. Jeho výtvarno prinášalo do komiksov väčšiu plasticitu a tým pádom aj väčšiu akčnosť. Možno to boli práve tie romance, pri ktorých v sebe John Romita naakumuloval toľko akčnosti. Nuž, akoby povedal Freud, potláčanú túžbu nehodno podceňovať…

Zaujímavé linky:

Svet stvorený fixkami: Daredevil – keď je handicap výhodou

Svet stvorený fixkami: Jack Kirby – kreslič v tieni

Svet stvorený fixkami: Fantastická štvorka – podnik s rodinnou dušou

Svet stvorený fixkami: Stan Lee – šedá eminencia sveta komiksov

Svet stvorený fixkami: Zrod moderného komiksu

The post Svet stvorený fixkami: John Romita – ten starší appeared first on Martinus.

Jack Kirby sa narodil ako Jacob Kurtzberg do rodiny chudobných židovských emigrantov z Austrálie. Kurtzbergovci sa prisťahovali do New Yorku, kde sa rozhodli založiť si rodinu. Otec pracoval ako robotník v továrni a matka bola ženou v domácnosti. Ako mnohí emigranti bol Kurtzberg len jednou z lacných pracovných síl a tak Jacob vyrastal v pofidérnej štvrti, kde si musel doslova vybojovať svoje miesto. Jacob sa veľmi rýchlo priučil pouličným bitkám a ako sám priznáva, po čase si začal bitkársky adrenalín vo veľkom užívať. Mlátenie sa pri kontajneroch nie je  práve najušľachtilejšia zábavka, no práve vďaka tomu boli neskôr scény bitiek v komiksoch práve  z pera Kirbyho „najšťavnatejšie“ nakreslené.

Ak sa Jacob práve nemlátil, susedia ho často videli vysedávať so skicárom a ceruzkou. Umenie bola druhá vec, pre ktorú sa Jack nadchol. Dieťa chudobných rodičov si však žiadne veľké vzdelanie nemohlo dovoliť a tak vyrastal ako kreslič samouk. Vo veku 14 rokov dostal možnosť nastúpiť na Pratt institute odbor kresba, no vydržal tam necelý týždeň. Dôvod? „Nechcel som sa uviazať nejakému projektu na veky“ . Po fiasku v Brooklyne skúsil mladý talent zamestnanie pri novinách a začal kresliť krátke stripy. V 1936 sa stal členom Lincoln Newspaper Syndicate a pokračoval v kreslení stripov na zákazku. Kreslil a písal pod mnohými pseudonymami, kým prišiel k menu Jacob Kirby. Krátke „komiksíky“ na zákazku neposkytovali Kirbymu vytúžený autorský rozlet, len pravidelnejší príjem. Čo nie je vôbec zlá vec, ale…

Jack Kirby

Mladý talent nezostal dlho bez povšimnutia, a tak prišla ponuka od Timely Comisc (Marvel) stať sa interným zamestnancom. Ešte u Fox Feuture Syndicate, vydavateľstve kde pracoval chvíľu po odchode z Lincolnu, si ho všimol Joe Simon. Simona zaujala Kirbyho estetika a ponúkol mu možnosť autorskej spolupráce. Po malých projektoch vznikol tandem Simon – Kirby a tak bola ponuka Timely Comics adresovaná obom z dvojice. A tandem samozrejme prijal. Pre Kirbyho to znamenalo stabilné zamestnanie,  väčšie umelecké uplatnenie a samozrejme aj vyšší príjem. A čo táto ponuka znamenala pre Timely? No predsa Kapitána Americu. Simon – Kirby vytvorili doslova národného hrdinu. Captain America sa stal kultovým hrdinom. Obraty Timely Comics rýchlo stúpali, ale výplatná páska Simona a Kirbyho sa takou závratnou rýchlosťou nepohybovala. Napriek sľúbeným percentám s predaja, sa dvojici nedostávalo primeraného finančného ohodnotenia. A tak Simon začal v tichosti vyjednávať s National Comisc (DC Comics). Dvojica aj naďalej pokračovala v práci na Captain America, no dohoda s National už bola podpísaná. Zo smiešnych 87 dolárov si polepšili na sumu 500 na mesiac. Celkom rozdiel, nemyslíte?

V čase keď sa Timely dozvedeli o vyjednávaní Kirbyho s konkurenciou boli už práce na Captain America dokončené a tandem mohol pokojne prejsť ku konkurencii. Plat u National bol vynikajúci, no po krátkom čase začal mať Kirby pocit umeleckej stagnácie a nedostatočnej voľnosti. A tak sa rozhodol odísť na voľnú nohu. Zatiaľ čo Kirby kreslil raz pre National, raz pre Atlas Timely Comics, v tom čase vlastne už Marvel prežívali krízu. A tak sa s prosíkom obrátili na Kirbyho. V dvojici so Stanom Lee dostal za úlohu vytrhnúť Marvel z biedy. A tak aj urobil. V spolupráci s Leem vytvorili koncept Fantastic Four. Tím hrdinov, ktorý nielenže v pravidelných intervaloch zachraňoval svet, ale zachránil aj potápajúcu sa loď menom Marvel. Úspech je vec strašne dobrá, kým sa oň nemusíte deliť.

Dvojica Lee- Kirby bola mimoriadne produktívna a kompatibilná po umeleckej stránke, no po tej ľudskej to už bolo značne komplikované. Títo dvaja páni, ktorí spoločne pracovali na takých hrdinoch ako Fantastic four, Spiderman (od čísla 38.), X-men sa ani raz v živote neboli schopní dohodnúť na autorovi nápadu. A ani raz v živote neboli schopní prijať autorstvo nápadu ako vec kolektívnu.

Medzi Leem a Kirbym vznikali ustavičné spory a tak sa dvojica striedavo rozchádzala a schádzala. Na obranu Kirbyho treba podotknúť, že človeka veľmi rýchlo omrzí práca v dvojici, keď tomu druhému žiari hviezda oveľa jasnejšie, ako by bolo spravodlivé. A ta Leeho hviezda žiarila veru veľmi nepríjemnou intenzitou. Napriek všetkým nezhodám však tandem Lee- Kirby dokázali spolupracovať natoľko, aby vytvorili jedných z najznámejších hrdinov kresleného sveta. Veď na Fantastic four a X-menov tak skoro nikto nezabudne. Či?

Zaujímavé linky:

Svet stvorený fixkami: Fantastická štvorka – podnik s rodinnou dušou

Svet stvorený fixkami: Stan Lee – šedá eminencia sveta komiksov

Svet stvorený fixkami: Spider-man

Svet stvorený fixkami: Superman

Svet stvorený fixkami: Zrod moderného komiksu

The post Svet stvorený fixkami: Jack Kirby – kreslič v tieni appeared first on Martinus.

Stan Lee sa narodil ako Stanley Martin Lieber do rodiny rumunských prisťahovalcov v meste mnohých umeleckých ambícií  – New Yorku. Lieberovci to v časoch hospodárskej krízy nemali vôbec jednoduché. Otec, vyučený krajčír, pracoval len príležitostne a práca sa v tej dobe zháňala naozaj len ťažko. Rodina sa čoskoro dostala do finančnej tiesne. Výsledkom bolo niekoľkonásobné sťahovanie a hľadanie finančne vyhovujúcejšieho bývania. Ako si asi viete predstaviť, ekonomicky prijateľné bývanie pre rodinu vo finančnej tiesni je asi zriedkakedy v ideálnej štvrti. Lieberovci pobývali v ozaj „echtovných“ newyorských štvrtiach – prešli si cez Washington Heights a nakoniec zakotvili v Bronxe. Keď mal Stan 9 rokov narodil sa mu brat Larry. Ďalší člen rodiny, ďalšie výdavky a stiesnenejšie podmienky. Nedostatok prostriedkov však našťastie nelimituje fantáziu, ba práve naopak, a Stan trávil celé dni vymýšľaním rôznych príbehov. Ako teenager trávil veľa času pri knihách a ak práve nečítal, tak písal. Na strednej škole prišlo rozhodnutie, že sa stane spisovateľom.

Fungovanie v živoriacej rodine, kde sa musel rátať každý cent, primälo mladého Stanleyho obracať sa. Jednak sa snažil vypomôcť svojim rodičom a jednak sa rozhodol, ísť si za svojim snom. Popri škole začal brigádovať. Množstvo brigádnických miest postupom času zúžil na miesta, ktoré by ho ako budúceho spisovateľa mohli niečo naučiť. A tak sa z poslíčka donáškovej služby stal pisateľ tlačových správ pre centrum tuberkulózy, anketár miestnych novín, redaktor nekrológov a predajca predplatného pre New York Herald Tribune. Všetky tieto brigády jasne smerovali k žurnalistike a kto Stana pozoroval, nepochyboval o tom, že časom sa z neho stane novinár. Nuž, nie vždy veci vychádzajú podľa našich odhadov. Stanley Lieber sa týmto predpokladom dokonale minul vďaka strýkovi Robbiemu.

Strýko Robbie mu totiž vybavil miesto asistenta u Timely Comics (budúci Marvel). Ono, miesto asistenta znie pomerne honosne vzhľadom k Stanovej pracovnej náplni. V skutočnosti to bol vlastne poskok, ktorého úlohou bolo kontrolovať kresličské nádobky s atramentom a priebežne ich dopĺňať, gumovať predkreslené obrysy, keď boli políčka vyfarbené, a zároveň fungoval ako „skúšobný“ čitateľ. Do práce spisovateľa to malo ďaleko, ale kto je trpezlivý, ten sa dočká. Lee sa dočkal.

Stan Lee - šedá eminencia sveta komiksov

Jeho prvá šanca prišla s tretím vydaním komiksu Captain America. Dostal možnosť pracovať ako textár asistent. Vznešené literárne ambície mladého Leeho tento komiks nespĺňal a tak sa rozhodol pre pseudonym Stan Lee. Rodné meno Lieber šetril pre ozajstné dielo. Či sa mu meno Lee zapáčilo, alebo žiadne dielo na ktorom pracoval nespĺňalo jeho vysoké nároky nevedno, no Stan pri pseudonyme zostal až dokonca.

Práca vo vydavateľstve patrí určite k tým stresujúcim a jej súčasťou je absolvovanie nejednej hádky. Na väčšinu z nich sa rýchlo zabudne, no na niektoré tak skoro nie. Takou hádkou bol aj spor riaditeľa Timely Comics Goodmana s partnerom Jacka Kirbyho (už vtedy výborného kresliča) Simona. Po obrovskej zvade Kirby a Simon opustili Timely. Pre niekoho strata, pre niekoho výhra. Lee bol ten šťastlivec, čo to vyhral. Iba 19 ročného mladíka totiž Goodman vymenoval za editora. Pomerne riskantný ťah sa Goodmanovi však vyplatil. Lee už v takom mladom veku preukázal nesporný talent pre biznis.

Čím viac sa mu však darilo, tým bol nespokojnejší a práca na písaní šablónovitých komiksov ho prestala napĺňať. Vlastná pracovná kríza bola natoľko veľká, že zvažoval koniec kariéry vo svete komiksu. Krízu neprežíval len Lee ale aj vydavateľstvo. Píšu sa 50. roky a Timely Comics sa premenovali na Atlas Comics. Vydavateľstvo funguje, ale dieru do sveta práve nerobí, zatiaľ čo konkurencia v podobe DC Comics žne jeden úspech za druhým zo svojim konceptom tímu hrdinov Justice League of America. DC Comics oslavujú a v Atlase sa bije na poplach.

Goodman v čase ohrozenia povoláva tých najlepších do zbroje a zadáva Leemu špeciálnu úlohu. Vytvoriť tím hrdinov, ktorý bude lepší ako konkurencia (kto by takýto ťah čakal…). Lee výzvu prijal. Ak to nevyjde, aj tak nemá čo stratiť, beztak plánoval zmenu. Nebýva to často, aby bola práve vlastná manželka múzou, no v tomto prípade sa tak stalo. Joan manželovi poradila, aby sa nebál experimentovať a napísal hrdinov podľa svojho. Preč s tými dokonalými archetypmi večne milých a správnych dokonale vyzerajúcich ľudí!

A tak Lee píše slávnu Fantastic four, kde hlavní hrdinovia pôsobia konečne aspoň trošku ľudsky. Partnerom sa mu pri vytváraní „štvorky“ stáva navrátilec do Atlasu Jack Kirby. Duo Lee- Kirby funguje viac než úspešne a tak dvojica pracuje aj na projektoch X-men, Iron man, Hulk a sčasti aj Spiderman. Všetko postavy, ktoré sa stávajú vlajkovými loďami Marvelu.

Raz príde moment, kedy žiak preskočí svojho učiteľa a Lee Goodmana preskočil míľovými krokmi. Koncom 70. rokov sa Lee stáva tvárou Marvelu. Cestuje po celej Amerike na komiksové cony, prednáša na umeleckých školách a rozbieha Marvel TV. V súčasnosti 88 ročný muž je stále aktívny a nebojí sa prijať ďalšie komiksové výzvy. Momentálne pracuje na komiksovej adaptácii Romea a Júlie. Viem si predstaviť, že kto Shakespearovi nikdy neholdoval svoj názor radikálne zmení.

Nuž a toto všetko sa podarilo chlapcovi, ktorý sa s rodičmi a bratom tlačil v jednoizbáku, dopĺňal atrament a roznášal obedy kresličom. Z poskoka  najmocnejším mužom kresleného sveta. Tomu sa vraví Americký sen! Aké poučenie z toho plynie? Tvrdo na sebe pracovať a talent treba rozvíjať. Alebo mať strýka Robbieho, ktorý poskytne zaujímavú brigádu…

Zaujímavé linky:

Svet stvorený fixkami: X-meni – tí iní

Svet stvorený fixkami: Steve Ditko – jedna z pavučín Spider -mana

Svet stvorený fixkami: Spider-man

Svet stvorený fixkami: Otcovia Supermana

Svet stvorený fixkami: Superman

Svet stvorený fixkami: Zrod moderného komiksu

The post Svet stvorený fixkami: Stan Lee – šedá eminencia sveta komiksov appeared first on Martinus.

Jerry Siegel

Ak si rodičia pri výchove dieťaťa delia úlohy, tak Jerry Siegel bol ten, ktorý Supermana naučil rozprávať. V dvojici tvorcov zastával úlohu scénaristu. Predpokladov na úspešného tvorcu mal viac než dosť. Prehľad vo svete sci – fi a pulp fiction magazínov mal naozaj rozsiahly a tak presne vedel, čo by si náruživý čitateľ s pestrou fantáziou želal a čo tomuto trhu chýba.

Jerome sa narodil do rodiny židovského emigranta z Litvy ako najmladšie zo šiestich detí. Najmladší to nemajú vždy najľahšie a presadiť sa medzi toľkými súrodencami môže byť celkom vyčerpávajúce. Prísť s niečim, čo predtým brat alebo sestra už nedosiahli sa dá ozaj len ťažko. Ak sa z Vás stane tvorca najslávnejšieho komiksového hrdinu všetkých čias, tak je pomerne vysoká šanca, že sa Vám podarí dostať sa z konca rodinného rebríčka na jeho vrchol.

Jerry Siegel

Siegel bol typickým „čudákom“, ktorý mal večne zaborený nos v tenkých magazínoch popisujúcich  dobrodruhov bojujúcich proti zločinu. Či sa príbeh odohrával na zemi a alebo vo vesmíre, to bolo jedno. Hlavne, nech je to napínavé. Po čase však začala byť vlastná fantázia silnejšia a začal si písať príbehy sám pre seba. Otec, Jerryho v autorských snahách len a len podporoval. Až do momentu, kedy hlava rodiny nezahynula pri prepadnutí obchodu, ktorý Siegelovci vlastnili. Jerry práve ukončoval nižšiu strednú školu. Smrť otca viedla k ešte väčšiemu uzavretiu pred svetom. Miestom úniku bol svet sci – fi. Na strednej škole nepatril práve k najobľúbenejším žiakom, ale aj tu sa mu podarilo zažiť svojich 5 minút slávy. Na škole pracoval v redakcií školského časopisu The Torch (áno, priaznivci seriálu Smallville, ten názov odniekiaľ naozaj poznáte) a jeho paródia na príbehy Tarzana mu zaručila medzi spolužiakmi naozaj slávu. A práve niekedy v tomto období sa stretol so svojím budúcim kolegom Joeom Shusterom.

Bola to „láska“ na prvý pohľad. Joe bol podobný fantasta ako Jerry a tak sa po čase pustili do spolupráce. Úlohy boli jasné. Joe bol ten, čo vedel kresliť, Jerry ten, čo vedel písať. Ich prvým spoločným počinom bol Doctor Occult. Doctor bol postava detektíva, ktorý sa jemne odlišoval od svojich kolegov. Oplýval totiž nadprirodzenými schopnosťami a okrem toho mal výborného pomocníka v podobe verného komorníka Jenkinsa. Skromná postava, ktorá nevyvolala obzvlášť veľký rozruch, no dostatočne veľká na to, aby upozornila na šikovný tím tvorcov. Brána do sveta komiksov tak bola otvorená a dvojica J.S začala pracovať na o niečo väčšom projekte. Áno, bol to pochopiteľne Superman.  Hrdina, ktorého už naozaj netreba viac predstavovať.

Od chvíle stvorenia superhrdinu sa meno Siegel nezmazateľne zapísalo do análov komiksu. Paradoxom však je, že pod červeným vlajúcim plášťom so zlatým S  meno Siegel nájdete v titulkoch televízneho seriálu, ale nie v editorskej poznámke komiksu. Práva na Supermana v literárnej podobe totiž vlastnia D.C Comics a dvojica, ktorá Clarka Kenta stvorila nemá právny nárok. A za týmto paradoxom stojí nejeden drahý súdny proces… Siegelovi neostávala nič iné, len sa s rozhodnutím súdu zmieriť. Napriek tomu na svet kreslených postáv a bublín nezanevrel, a práci scenáristu sa venoval aj naďalej.

Joe Shuster

Joe Shuster

Druhý z dvojice tatkov, ktorý sa zaslúžil o čiernu šticu Clarka Kenta a dokonale vypracované telo. Kľúčom každej dvojice tvorcov je schopnosť dopĺňať sa. Len rovnaké iniciály by na založenie úspešného tandemu určite nestačili. Shuster bol priam ideálnym doplnkom pre Jerryho. Jednak prispieval hojnými nápadmi do tvorby, ale predovšetkým, komiks je séria obrázkov a Joe bol ten, ktorý to vedel s ceruzkami. A tak kým jeden písal, druhý kreslil.

Shuster a Siegel však toho mali oveľa viac spoločného, akoby sa zdalo. Aj Shuster pochádzal zo židovskej rodiny emigranta. Jeho otec odišiel z Holandska a usadil sa v Kanadskom Toronte, kde sa Joe narodil. Ako chlapec roznášal noviny, aby si privyrobil. Zarobené peniaze investoval do skicárov, pasteliek a samozrejme sci – fi magazínov. Keď mal 10 rokov, Shusterovci sa z Toronta presťahovali do Clevelandu. Presne do toho Clevelendu a na tú školu, kam chodil aj Jerry Siegel. Ako už bolo povedané, priateľmi sa stali takmer okamžite. A spolupráca na seba tiež nenechala dlho čakať.

Jedna vec je navrhnutie charakteru hlavnej postavy, druhá jeho výzoru a tretie realizácia. Shuster mal pri kreslení Supermana veľmi jasno, ako by mal hrdina vyzerať. Ako filmový fanúšik si vypomohol nielen pri pomenovaní hrdinov ale aj pri ich kreslení. Clark vznikol kombináciou autora- kresliča a Harolda Loyda. Samotný muž z ocele podľa Doglasa Fairbanksa Sr. . A Louis Lane vznikla podľa budúcej manželky Jerryho, Joanne Carter.

Shuster trávil hodiny nad malými políčkami snažiac sa čo najdetailnejšie zachytiť postavy príbehov o Supermanovi. Keď sa zvýšil dopyt po komikse, bol nútený najať iných kresličov, aby mu vypomohli, no stále trval na tom, že tvár Supermana bude kresliť on. Toto predsavzatie by mu ako oddanému autorovi vydržalo pravdepodobne veľmi dlho, nebyť toho, že sa mu náhle začal zhoršovať zrak.

Potom, čo odišiel od D.C Comics sa zamestnal u konkurencie, kde ilustroval hororové komiksy Nights of Horror. Istý čas sa dokonca pokúšal preraziť aj ako maliar, no neúspešne. Dôvodom by možno nebol ani tak nedostatok talentu pre samotnú maľbu, ako fakt, že zrak sa mu rapídne zhoršoval a to závratnou rýchlosťou. Za hodiny strávené nad kreslením Supermana draho zaplatil. Kreslenia sa musel nadobro zriecť a aby sa uživil, zamestnal sa ako poslíček. Smutný koniec pre kresliča? Ešte nie tak úplne. Ten prišiel až v roku 1976, kedy Shuster úplne oslepol.

Pre Siegela aj Shustera sa ich „superdieťa“ spájalo s radosťami aj strasťami. Jednak im zaručilo slávu a bolo nesmierne populárne, na druhej strane bolo zdrojom súdnych ťahaníc a jednou z príčin oslepnutia Joea Shustera. Ale to ostatne k rodičovstvu asi patri. To dobré aj to zlé. Hlavné je, že dieťa je zdravé a darí sa mu. No, a to sa tomu ich kreslenému zjavne podarilo, nie?

Zaujímavé linky:

Vyhrajte vstupenky na AnimeSHOW!

Svet stvorený fixkami: Superman

Svet stvorený fixkami: Zrod moderného komiksu

Nakreslime si život Rómov

Najstručnejšie obsahy literárnych diel (a ešte k tomu v obrázkoch)

The post Svet stvorený fixkami: Otcovia Supermana appeared first on Martinus.

Keď sa Arnošt Lustig vo svojej osemdesiatke dozvedel, že trpí rakovinou krvi, rozhodol sa bojovať. Opäť tak prejavil obdivuhodnú silu ducha. Vo svojom živote toho prežil viac ako väčšina z nás a napriek tomu ho to nezlomilo. Vždy bol známy ako obrovský a nepolepšiteľný optimista s večným úsmevom na tvári. Napriek tomu, že v mladosti prežil tri koncentračné tábory, že v nich stratil väčšinu svojej rodiny, že musel ujsť zo svojej rodnej krajiny. Celý život písal až bolestivo realistické a zároveň veľmi ľudské romány o najhoršej tragédii, aká ho postihla – o holokauste.

Život sa s ním nemaznal

Arnošt Lustig sa narodil v roku 1926 v Prahe, v rodine židovského obchodníka. Detstvo strávil tak pokojne, ako sa len v medzivojnovej Európe dalo. Už v roku 1941 bol však vylúčený zo štúdia kvôli rasovým dôvodom. Vyučil sa za krajčíra, ale to nestačilo. O rok neskôr bol internovaný v pracovnom tábore v Terezíne. Odtiaľ bol presunutý do ďalších koncentračných táborov – Osviečim a Buchenwald. Ako zázrakom sa mu v roku 1945 podarilo ujsť z transportu smrti, ktorý ho mal doviezť do Dachau. Až do konca vojny sa ukrýval v Prahe. Počas holokaustu prišiel prakticky o celú svoju rodinu. Bola to rana, ktorá sa už nikdy nemala úplne zahojiť, a ktorá sa ako krvavá jazva ťahá naprieč celou jeho tvorbou.

Ani po vojne však ešte nemal vyhraté. V roku 1948 robil spravodajcu Lidových novin so zameraním na izraelsko-arabský konflikt. Po návrate sa venoval mnohým zamestnaniam. Príchod vojsk Varšavskej zmluvy ho donútil emigrovať. Najskôr do Juhoslávie, potom do Izraela, až nakoniec skončil v USA, kde prednášal film, literatúru a scenáristiku. V roku 1978 bol vymenovaný za profesora na washingtonskej American Univesity. V tom čase už bol Arnošt Lustig celosvetovo uznávaný spisovateľ, ktorý sa dostal do povedomia ľudí svojimi poviedkami a novelami o holokauste.

Návrat do rodného mesta

Po páde komunizmu sa stal v roku 1995 šéfredaktorom českého vydania magazínu Playboy, pre ktorý písali v minulosti aj také slávne mená ako Vladimir Nabokov alebo Margaret Atwood. Zdalo by sa, že na sklonku života už sa bude môcť Arnošt Lustig naplno venovať svoje tvorbe. Vo veku osemdesiat rokov mu však bola diagnostikovaná rakovina krvi. Arnošt s ňou bojoval päť rokov. Ako sám prehlásil pre časopis MF Dnes: „Dobře vím, že je rakovina kurva, Dienstbier zemřel předminulou sobotu, umírají další a další, nikdo neví, co ten nádor udělá… Já ale doufám, že se vyléčím, protože mám vynikající lékaře, jako je třeba docent Kozák, což je génius. Ze všeho v životě jsem se zatím vylízal, tak se snad vylížu i z rakoviny.“ Až do poslednej chvíle sa nevzdal, hovorieval, že ide na „chemču“. Nakoniec však predsa len podľahol.

Odkaz Arnošta Lustiga

Prakticky celú svoju literárnu tvorbu sústredil Arnošt Lustig na hľadanie podstaty človečenstva a ľudského bytia. Drvivá väčšina jeho prác sa sústredila na tému holokaustu.  V jeho knihách vystupujú zdanlivo nehrdinské postavy – spravila ženy, deti a starci (lebo sú najviac zraniteľní), ktoré sú konfrontované s krutou realitou koncentračných táborov. Jeho knihy sú dramatické, mrazivo realistické, ale nadovšetko ľudské. „Stále nevěřil, že je dobrý spisovatel. Nepřesvědčila ho ani řada ocenění, mezi jinými Cena Americké akademie umění a krásného psaní za celoživotní dílo, Cena Franze Kafky a další. To se ukáže za padesát let, říkal,“ spomína Markéta Mališová, riaditeľka Společnosti Franze Kafky. A pritom okrem ceny Franza Kafku za celoživotné dielo, ktorú získal v roku 2008, bol nominovaný aj na medzinárodnú Man Bookerovu cenu, jedno z najprestížnejších ocenení, aké vôbec môže spisovateľ dostať.

Arnošt Lustig si možno myslel, že kvalitu jeho kníh preverí až čas, ale na svete sa nájdu tisíce ľudí, ktorí vedia, že žiadny čas nie je potrebný. Známy slovenský spisovateľ Michal Hvorecký hovorí: „Pri najlepších Lustigových knižkách (Démanty noci, Dita Saxová, Transport z ráje), som mal priam hmatateľný pocit, že k nim bol autor takpovediac donútený, že ich doslova musel napísať.“ A práve to je devíza, ktorá sa nedá ničím nahradiť. Je to jeden z dôvodov, prečo s nami odkaz Arnošta Lustiga ostane už navždy napriek tomu, že on nás v sobotu opustil.

Zdroj: iDnes.cz, Lidovky.cz, Hvorecky.sk

Zaujímavé linky:

Ako som sa stretol s Arnoštom Lustigom – spomína Michal Hvorecký

Jak asi přijde smrt, ptá se Arnošt Lustig mezi chemoterapiemi

Man Bookerova cena

The post Zomrel Arnošt Lustig, očitý svedok holokaustu, ktorý o ňom písal celý život appeared first on Martinus.

Ladislav Ballek sa síce narodil v Teranoch, no svoje detstvo prežil v Šahách, mestečku, kde sa miesila slovenská a maďarská kultúra v pokojnej znášanlivosti. Tu absolvoval základné a stredoškolské štúdium. Po skončení gymnázia sa rozhodol študovať pedagogiku v Banskej Bystrici v odboroch dejepis, slovenský jazyk a výtvarná výchova. Ako učiteľ však dlho nepôsobil. Po prezenčnej vojenskej službe nastúpil na miesto učiteľa v základnej škole v Habovke, no len na jeden rok. Učiteľské miesto vymenil za post redaktora Československého rozhlasu v Banskej Bystrici. Redakčná práca mu bola asi súdená. Po dvoch rokoch v rozhlase odišiel do redakcie regionálneho denníka Smer. A odtiaľ jeho roky smerovali rovno do hlavného mesta a vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde sa usadil v redakcii pôvodnej tvorby. Hlavné mesto ponúkalo viac možností pre literárnu a redakčnú činnosť, a tak sa sem Ballek nastálo presťahoval.

Písať začal počas práce v rozhlase. Jeho prvotinu Útek na zelenú lúku a ďalšie dve nasledujúce novely priradila kritika k pokračovaniu lyrizovanej prózy. Ballek sa v týchto dielach sústredí na kritiku morálnych hodnôt spoločnosti a rebéliu proti nej. Byrokracia a mašinéria spoločenských vzťahov založených často na pokrútených princípoch, mladého vzdorujúceho človeka nakoniec zomelie. Mladý hrdina hynie nepochopený. Všetky tri diela jeho rannej tvorby sa sústreďujú na etické konflikty hrdinu so spoločnosťou, v ktorej je nútený fungovať. Už svojimi prvotinami zaujal kritiku , ktorá jeho diela označila za literárny prínos. Ballek nepatril k stagnujúcim autorom a po novelách sa rozhodol skúsiť aj „dlhšiu trať“ – román. Prvý pokus a úspešný.

Román Južná pošta nesie značne autobiografické črty. Autor poskytuje pohľad na  rodinný život v pohraničnom mestečku očami mladého chlapca. Sledujeme „pravidlá“ života na hraniciach a zároveň mladého dospievajúceho hrdinu, ktorýsi hľadá miesto vo svete dospelých.

Asi najzrelším Ballekovým dielom je Pomocník. Práve v tomto románe sa ukazuje autorova majstrovská schopnosť vystihnúť atmosféru malomesta. Hlavným dejiskom príbehu je opäť pohraničný Palánk v povojnových rokoch. Majster mäsiar, Štefan Riečan, prichádza do mesta predsavzatím, že začne nový a poctivý život. S prideleným mäsiarstvom však dostáva nešťastný podarúnok v podobe pomocníka Volenta. Ballekove postavy sú mimoriadne plastické. Mimoriadne verne sú zobrazené predovšetkým sociálne motivácie postáv a akási až naturalistická zmyselnosť. Pri čítaní tak nemáte pocit, žeby román „šušťal“ papierom, ak si teda odmyslíte vlastné náruživé obracanie stránok.

O vplyve rodného kraja na autorov sa viedlo mnoho diskusii. To, že tento vplyv je nezanedbateľná konštanta v živote spisovateľa Ballek iba potvrdzuje. Obyvatelia mestečka Šahy sa k románovým kulisám a postavám Balleka hrdo hlásia. Keby ste pátrali po Riečanovom mäsiarstve, iste sa nájde ochotná duša, ktorá vás ta zavedie. Prakticky akúkoľvek udalosť z Ballekovho diela menujete,  pamätníci si radi zaspomínajú ako to bolo a možno pošepnú aj nejaké to meno. Ak máte teda chuť na literárnu turistiku a chystáte sa do juh Slovenska, tak sa pokojne stavte v odľahlých Šahách. Ak nieste práve výletné typy, nevadí. Aj tak stačí chytiť do ruky jeden z románov a atmosféru juhoslovenského malomesta máte doma v obývačke a to bez nákladov za pohonné hmoty… Tak čo to bude? Šahy, Palánk – alebo obojo?

Foto: TASR

The post Ladislav Ballek: Rodák appeared first on Martinus.