Jana Pronská: Verím, že v každom z nás drieme čitateľ, len musí nájsť svoj žáner.
Jana Pronská vyrastala na rozprávke Tri oriešky pre Popolušku, čítala Angeliku a keby mohla, dodnes chodí v krásnych, stredovekých šatách. Verí na šťastné konce a kus svojej romantickej duše vložila do kníh. Medzi čitateľkami je mimoriadne obľúbená a právom jej patrí titul – prvá dáma slovenskej historickej romance. S úsmevom hovorí, že „pani múza“ chodí kedy sa jej zachce, no keď sa už zastaví, stojí to za to. Svedčí o tom aj autorkina novinka Krvavý erb.
Svojou najnovšou knihou naskočila Jana Pronská opäť do vlaku historicko-romantických kníh. Autorka sa nechala inšpirovať skutočnou udalosťou, a to vyvraždením rodu Zachovcov. „Historické pramene uvádzajú, že kráľ Karol Róbert dal za útok na seba a svoju manželku vyhladiť celý rod Zachovcov až do tretieho kolena. Veľmi ma to zaujalo a rozhodla som sa, že táto udalosť bude základom pre novú knihu Krvavý erb. Hrdinka Eliz Zachová, ktorá sa zachránila, je už vymyslená postava, naopak Dominik Omodej skutočne existoval.“ Celý ich spoločný príbeh je však záležitosťou spisovateľkinej fantázie.
Napísať Krvavý erb (aj ďalšie knihy) si vyžadovalo určitú prípravu: „Musím vedieť, aký kráľ v tom období vládol, aký rod na danom území pôsobil, aké tresty sa udeľovali, ako reagovala cirkev a podobne. Určité fakty musia sedieť, aby som neurobila faux paux,“ vysvetlila Jana Pronská. Krvavý erb dala na papier pomerne rýchlo. „Väčšinou sa s knižkami hrám – napíšem úvod, epilóg a dám tomu čas. Pri Krvavom erbe som však mala inšpiráciu – skutočný príbeh.“
Inak si však „pani múza“ chodí ako sa jej zachce. Jana Pronská s úsmevom priznala: „Bez nej nie som schopná vypotiť jednu súvislú vetu. Keď sa mi to náhodou podarí, je to nasilu, a tak či tak ju vymažem. Inokedy si ku mne múza sadne a uháňa ma a uháňa.“ Autorka má v šuplíku i nedopísané romány. Rekord drží príbeh, ktorý vznikol pred piatimi rokmi a dodnes nie je dokončený. Môžu za to mená. „Hlavná hrdinka sa volala Dorotea. Neskôr sa mi to znepáčilo, premenovala som ju na Katarínu a s písaním som skončila. Prestala som tú postavu vidieť. Možno niekedy v budúcnosti, keď sa budem veľmi nudiť, prepíšem celú Katarínu na Doroteu a príbeh dokončím.“
Apropo ako je to s menami pre literárne hrdinky a hrdinov? „Snažím sa vyberať tie, ktoré sa mi páčia a sú príjemné na čítanie. Chcem, aby boli iné, lebo i moje hrdinky nie sú obyčajné. Musím však povedať, že lepšie sa mi hľadajú mená pre negatívne postavy než pre pozitívne.“ A keď sme pri menách, autorka je s tým svojím spokojná. Jana Pronská znie ako pseudonym, hoci nie je. „Manžel mal starých rodičov z Poľska. Možno preto sa tam vo svojich knihách vraciam. Mám rada Poľsko, a nie kvôli tomu, že by som tam chodila na nákupy (úsmev). Celkovo sa mi páčia táto krajina.“
Keď človek píše s láskou
Krvavý erb je v poradí už ôsmou knihou Jany Pronskej. Priznala, že najlepšie sa jej písal literárny debut – Zlatníkova chovanica . „Bola prvá a vôbec som neuvažovala na tým, že by z toho mohla byť kniha. Písala som ju len tak pre radosť.“ Srdcu najbližšia však ostala Kliatba, hoci: „Každá z kníh je pre mňa výnimočná a fascinujúca, lebo som napísala prvú vetu a aj poslednú. Ak človek píše rád a s láskou, tak sa mu pracuje ľahko.“
V prípade Jany Pronskej si dokonca zaslúži titul prvej dámy slovenskej historickej romance, na čo je autorka patrične hrdá. Na druhej strane je to obrovská zodpovednosť. „Každá ďalšia kniha je záväzok. Budem sa snažiť, aby som ani v budúcnosti svoje čitateľky nesklamala.“ Medzi ne patrí aj autorkina mama. Čítala jej prvú básničku a Jana jej doteraz nosí svoje rukopisy. „Je mojím prvým kritikom, hoci nie je veľmi kritická. Veľmi rada číta moje knihy,“ prezradila s úsmevom spisovateľka.
Aj keď je jasné, že historické romány sú jej favoritom, predsa len nekoketovala s iným žánrom? „Ale áno. Kým príde inšpirácia a ja sa pustím do románu, i poviedka je dobrá (úsmev). Nejako sa musím ventilovať a najlepšie mi to ide pri písaní. Napísala som básne, rozprávky pre deti aj poviedky. Ale nechcem sa nimi knižne prezentovať. Lepšie im je na mojich stránkach alebo v časopise. Ostávam teda pri tom, čo mám rada a teší ma najviac – historických románoch.“ A tie jej končia všetky happy endom. Jana na šťastné konce verí aj v reálnom život. „Som šťastné vydatá a mám krásne deti. Čo viac si môžem priať?“
Objavuje staré legendy
Keby mala Jana Pronská schopnosť cestovať v čase, určite by nakukla (ale len nakukla!) do 14., 15. storočia a na dvor Ľudovíta XIV. História sa jej dostala pod kožu v pravom zmysle slova. Nielenže sa zaujíma o to, čo sa odohralo v minulosti, fascinuje ju tiež dobové oblečenie, krásne šaty, účesy a šperky. „Ako dieťa som nosila dlhé šaty, mamine nočné košele a závoje z diek – ako princezná. Keby som mohla, tak aj dnes by som chodila v stredovekom oblečení,“ prezradila s úsmevom autorka.
Rada chodí po hradoch a objavuje nové legendy. Vedeli ste napríklad, že prvá žena v Uhorsku, ktorá získala dedičné právo bola z východného Slovenska?Táto šľachtičná údajne zachránila kráľa a Jana Pronská už rozmýšľa o románe s podobným motívom. „O takýchto pikoškách a mnohých ďalších ľudia nevedia. Pokiaľ im len trochu priblížim cez svoje knihy históriu budem rada,“ povedala autorka, ktorá nedá dopustiť na výlety po Slovensku. Obzvlášť zámky, hrady, kaštiele a zrúcaniny ju lákajú. Najobľúbenejší je Ľubovniansky hrad, kde pookreje jej romantická duša a kde sa odohráva i dej jej prvej knihy. Vrelo odporúča navštíviť ho.
Úprimný úsmev poteší najviac
Jana Pronská založila a spravuje portál romantika.sk. Je naň právom hrdá a teší sa z bezmála milión návštev. Spolu s kolegami naň píšu recenzie na knižky. Najskôr preferovali historické romány, v súčasnosti nemajú vyhranený štýl. A to platí aj o autorke, ktorá si rada prečíta detektívky či fantasy. „Upíri, démoni, vlkolaci, všetko čo má krídla, lieta a hryzie sa mi páči (úsmev).“ Momentálne číta A. Christie, romantiku Môj nebezpečný vojvoda, očarili ju aj Slzy púšte a Tisíc žiarivých sĺnk. Číta veľa a rada.
K literatúre ju viedli rodičia, obzvlášť otec. „Bola som veľmi zvedavé dieťa. Moje najranejšie spomienky sa viažu na mamu a otca. Nerozumela som tomu, ako môže otec niektoré knihy čítať stále dookola. Pochopila som, keď som sa začítala do Angeliky, Troch mušketierov, Plameňov inkvizície a už som ich nepustila. Verím, že v každom z nás drieme čitateľ, len musí nájsť svoj žáner.“ Jana Pronská má okrem knižiek aj ďalšiu veľkú záľubu – v pečení, lepšie povedané v zdobení. Ak k tomu pribudne aj pochvala, je viac ako spokojná. Úplne najväčšiu radosť jej však neurobí vyzdobený koláčik či knižka, ale: „Úprimný úsmev mojich detí. Keď mi povedia – ľúbim ťa. Alebo keď ma manžel zoberie na výlet, ešte lepšie na hrad (smiech).“
